Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/188/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226119
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226119.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 505,26 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia
ako oprávnený navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a
nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia
pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 2500090 uzavretej
s dlžníčkou O. Q., nar. X.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis.
zn. EX 4442/2010. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri

nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v
rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej
veci uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil

spisovú značku exekučného konania. Poukázal na to, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
do 31.5.2010 bolo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Exekučná vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný

súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.1.2011, keď zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 28.4.2010. K
rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac
ako 274 dní. Navrhovateľ ďalej v návrhu rozpísal, aké kroky uskutočnil s cieľom, aby primäl exekučnýsúd rozhodnúť o žiadosti v zákonnej lehote. Tvrdil, že spísal a exekučnému súdu zaslal žiadosti o
informácie o stave konania v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, a sťažnosti na prieťahy
v konaní v dňoch 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol

pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre uvedené exekučné
konanie. Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas

špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- Eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-

Eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť

k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii povinného.
Pokiaľ by exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, navrhovateľ by vedel, že žiadosť bola zamietnutá a mohol by uskutočniť kroky smerujúce
k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky získaním náhradného exekučného titulu. Postupom
exekučného súdu sa navrhovateľ nemohol správať so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu

nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež
uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca
660,00 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej

ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 505,26 eur. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným pomerom 55 Eur za každý

mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660 Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac. Navrhovateľ uviedol, že
postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporca jezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom

(povinným) v zákonom stanovenej lehote a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v požadovaných sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 15C 188/2012-21 zo dňa 1.10.2013 návrh zamietol,

odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd rozhodol na základe listinných dôkazov, navrhnutých
navrhovateľom a zistil, že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Rozsudok súd vyhlásil verejne bez nariadenia pojednávania podľa §
115a ods. 2, 200ea O.s.p., keďže ide o drobný spor, pričom v zákonnej lehote vyvesil na úradnej tabuli
súdu oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17Co/212/2014-41 zo
dňa 26.2.2015 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že
okresný súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že
vo veci nenariadil pojednávanie a nedal možnosť navrhovateľovi reagovať na rozpory v ním tvrdenom

skutkovom stave a stave zistenom z exekučného spisu. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo veci
na základe vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodol.

Odporca sa k návrhu písomne nevyjadril.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na deň 29.4.2015. Účastníci boli na pojednávanie
riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ e-mailom zo dňa 23.4.2015 zaslal
súdu návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým
nevyslovil zaujatosť sudcu. Zároveň navrhovateľ v uvedený deň doručil súdu návrh na prerušenie

konania s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod spis. zn. 7C/6/2010. Súd
oba návrhy navrhovateľa na prerušenie konania uznesením na pojednávaní dňa 29.4.2015 zamietol,
pretože ich vyhodnotil ako nedôvodné. Návrh na prerušenie konania, ktorému nebolo vyhovené, nie
je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1 O.s.p. O termínepojednávania mal navrhovateľ vedomosť od 1.4.2015, kedy mu bolo doručené predvolanie. Skutočnosť,
že súd dôvody uvedené v návrhoch navrhovateľa na zrušenie pojednávania nepovažuje za dôležité
dôvody na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa §

119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Spolu s predvolaním na pojednávanie bolo
doručené navrhovateľovi poučenie o procesných právach a povinnostiach vrátane poučenia o možnosti
prejednať vec v neprítomnosti účastníka podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ teda mal reálnu
možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bolo vykonané dokazovanie v zmysle zásady priamosti a
ústnosti. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania. Z

uvedených dôvodov súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav:

Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1277/2010, bolo zistené, že súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 28.5.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sp. zn. EX 4442/10 vo veci oprávneného - navrhovateľa
proti povinnej Alžbete Lackovej, bytom Dubnica nad Váhom, Bratislavská 446/29 pre vymoženie sumy
375 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno č.8, Bratislava sp. zn. SR 23535/09
zo dňa 15.2.2010.

OkresnýsúdTrenčínuznesenímč.k.49Er/1277/2010-10zodňa8.12.2010žiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie zamietol, z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým
exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože nebola

so spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale navrhovateľom vopred zahrnutá v nemenných zmluvných
podmienkach, pričom nútila spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho dodávateľ vyvolal
ako prvý. Rozhodcovský súd zaviazal rozhodcovským rozsudkom povinného na plnenie právom
nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi, okrem iného na neprimeraný úrok vo výške 0,25% denne,
uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Navrhovateľ nepreukázal,

žeby bol úver poskytnutý povinnému na výkon povolania, zamestnania, alebo podnikania. Zmluva o
úvere neobsahovala zákonom č. 258/2001 Z.z. vyžadovaný údaj o RPMN, preto je úver bezúročný a
bez poplatkov, čo rozhodcovský súd nezohľadnil. Exekučný súd súlad rozhodcovského rozsudku so
zákonom preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Pretože navrhovateľ nepodal odvolanie proti citovanému

uzneseniu, nadobudlo právoplatnosť dňa 10.1.2011. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 49Er
1277/2010-12 zo dňa 3.2.2011 bolo exekučné konanie zastavené.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012/ďalejlenzákonč.514/2003

Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. V zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká, ak
sú splnené súčasne tieto podmienky: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Súd skúma zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu
a v prípade nesplnenia čo i len jedného z predpokladov, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za

škodu. Súd na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v čase navrhovateľom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na exekučný súd do rozhodnutia o nej/, počas ktorého obdobia mala
navrhovateľovi vzniknúť škoda. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu je potrebné
vychádzať z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť

zodpovednostnýprávnyvzťahmedziúčastníkmitohtokonaniavpredmetnomexekučnomkonaní.Zákon
č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 považuje za nesprávny úradný postup aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. upravujúce podmienky na vyhodnotenie nesprávneho úradného postupu bolo vložené do
zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je toto zákonné
ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy, ktoré vznikli od 1.1.2013, inak
by šlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia, Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/11277/2010 bolo preukázané, že dňa 28.5.2010 bola
na uvedený exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 8.12.2010 tak, že ju zamietol.

Súdpoukazujenato,žepodľacitovanéhoustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkusatamuvedená

lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora,
aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prospech správnosti takéhoto
výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku svedčí aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS

520/2012-39 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého sa lehota 15 dní vzťahuje len na situáciu, keď exekučný
súd vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie v zmysle jeho žiadosti, nevzťahuje sa na
negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku
nestanovuje exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie v prípade zamietnutia žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie. Pretože exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietol, nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, a tým
ani nesprávny úradný postup. Aj k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie by malo dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako šiestich mesiacoch od jejdoručenia exekučnému súdu, nejde o neprimerané prekročenie lehoty z pohľadu súdnictva a celkového
narastajúceho zaťaženia exekučného oddelenia súdu. Navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone o
spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky a či bola dodržaná zákonom vyžadovaná forma rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľské právo

je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd považuje za potrebné
uviesť, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý
má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu
súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04), podľa
ktorej Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup

všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
mánevyhnutnezanásledokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tunajšom exekučnom súde inicioval veľké

množstvo exekučných konaní. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie
pri rozhodovaní exekučného súdu o procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR totiž v prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať

daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej
súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného
súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd

koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z
dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu

poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci
pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

Súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel,
že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak
navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľchýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu /škodu, príčinnú súvislosť/ a tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere
ďalšie dokazovanie. Preto súd nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným

Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.1.2014, ktorý doručil súdu navrhovateľ
v jednom vyhotovení na správu tunajšieho súdu a bol zaevidovaný pod Spr 703/2014, keďže zo
sprievodného listu navrhovateľa vyplýva, že znalecký posudok stanovuje výšku majetkovej škody.

Z uvedených dôvodov súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval

navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to
podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne

vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania
nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.