Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/341/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4311215702
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4311215702.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: Rieker Slovakia s.r.o., so sídlom
Roľníckej školy 1, Komárno, IČO: 36 531 235, v konaní zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ Bc. G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. N., O. XXX, 2/
G.. G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., H. XX, obaja zastúpení: Advokátska kancelária ANDRAŠOVIČ
& PARTNERS, s.r.o., Lermontovova 14, Bratislava, IČO: 36 860 018, o neúčinnosť právneho úkonu, o
odvolaní žalovaných v prvom a v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. júla
2017 č.k. 12C/225/2011-309, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v prvom a v druhom rade v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva, uzavretá dňa 16. 05. 2011, medzi
K. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX M., H. č. XX, ako predávajúcou a žalovaným v
prvom rade a žalovanou v druhom rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom M., L.

odborom, k parcelám registra „C“ číslo XXXX/X o výmere 251m2, záhrady, číslo XXXX/X o výmere 44
m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXXX o výmere 295 m2, zastavané plochy a nádvoria, rodinnému
domu so súpisným číslom XXXX postavenom na parcele č. XXXX, garáži so súpisným číslom XXXX
postavenej na parcele č. XXXX/X nachádzajúcim sa v katastrálnom území M., je voči žalobcovi právne
neúčinná. Návrh žalovanej v druhom rade na prerušenie konania zamietol a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100%.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca mal voči dlžníčke K. G. (ďalej aj

ako „dlžníčka“), pohľadávku vo výške 446 668,-- Sk, priznanú rozsudkom Okresného súdu Levice č.k.
13Cb/159/2002-308, právoplatným dňa 27. 07. 2007. Pohľadávka žalobcu bola vymáhaná v rámci
exekučného konania vedeného u súdneho exekútora JUDr. C. ktorému exekučný súd dňa 18. 01. 2008
sp.zn. 7Er/7/2008, vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
1.2. Dňa 16. 05. 2011 K. G., ako predávajúca, uzavrela s kupujúcimi G. G. a G. G. kúpnu zmluvu.
Predmetom tejto kúpnej zmluvy bol spoluvlastnícky podiel K. G. v pomere 1 k nehnuteľnosti,
nachádzajúcej sa v katastrálnom území M., zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX, a to parcela

registra „C“ KN č. XXXX/X záhrady vo výmere 251 m2, parcela registra „ C“ KN č. XXXX/X zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 44 m2, parcela registra „C“ KN č. XXXX zastavané plochy a nádvoria vo
výmere 295 m2, rodinný dom so súpisným číslom XXXX na parcele registra „C“ KN č. XXXX, garáž
so súpisným číslom XXXX na parcele registra „C“ KN č. XXXX/X. Kupujúci nadobudli nehnuteľnosťkaždý v podiele 1. Žalovaní v prvom a v druhom rade mali voči K. G. pohľadávku z titulu vyplatenia z
dedičského podielu po ich otcovi (zomrel dňa XX. XX. XXXX), každému po 561 744 Kčs, ďalej sumy 40
500 Kčs, 137 Kčs, 775 DM a 120 000 Kčs. Žalovaní v prvom a druhom rade a K. G. uzavreli dohodu o

vyplatení dedičského podielu dňa 10. 07. 1994, do troch rokov po uzavretí manželstva, a to v hotovosti.
Pre prípad zmarenia vyplatenia, K. G. sa zaviazala prepísať svoj podiel na dome v prospech svojich
detí, každému rovnakou čiastkou. Platnosť tejto dohody namietal žalobca dôvodiac, že dohoda nebola
uzavretá a spísaná v uvedený deň, bola účelovo predložená až v rámci tohto konania, ako aj z dôvodu,
že v čase uzavretia dohody bol žalovaný v prvom rade maloletý, mal iba 12 rokov a nemal spôsobilosť

na právne úkony. Keďže sa nejedná o bežnú vec, mal byť zastúpený opatrovníkom a uvedená dohoda
mala podliehať schváleniu súdu.
1.3. Súd prvej inštancie nariadil vo veci znalecké dokazovanie z dôvodu spochybňovania uzavretia
dohody medzi dlžníčkou a žalovanými v prvom a v druhom rade, dňa 10. 07. 1994. Zo znaleckého
dokazovania vyplynulo, že nebolo možné znalkyňou posúdiť spornú listinu z hľadiska jej veku a
zodpovedať na otázky, aký je vek papiera, na ktorom je vyhotovená predmetná dohoda a či uvedená

dohoda bola podpísaná zmluvnými stranami v čase uzatvorenia dohody, a či teda atrament písaného
písma na predmetnej dohode môže pochádzať z roku 1994. Znaleckým posudkom tak nebolo možné
preukázať tvrdenie žalobcu, že uvedená dohoda bola uzavretá neskôr, teda nebola uzatvorená 10. 07.
1994 a teda tvrdenie žalobcu ohľadne prípadného účelového doloženia tejto dohody v rámci konania
nepreukázalo. Súd má za to, s poukazom na závery znaleckého súdu, že súdny znalec, ktorého výsluch

žiadal zabezpečiť žalobca, by rozpory prípadné námietky zo strany žalobcu nedokázal ani v rámci tohto
svojho výsluchu ozrejmiť, prípadne odpovedať na otázky , ktoré po doručení znaleckého posudku
žalobca navrhol. Z tohto dôvodu návrh na výsluch znalca súd ako nadbytočný a nehospodárny zamietol.
1.4. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1, ods. 2, Občianskeho
zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb.v znení neskorších predpisov).

1.5.Konštatovalexistenciuzáväzkudlžníčky,matkyžalovanýchvprvomavdruhomrade,vočižalobcovi,
ktorý bol preukázaný právoplatným rozsudkom súdu (sp.zn. 13Cb/159/2002) v celkovej výške 446
668,-- Sk s príslušenstvom, na základe ktorého bolo vykonávané exekučné konanie na návrh žalobcu,
vedené pod sp.zn. 7Er /7/2008. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, dlžníčka uzavrela,
ako predávajúca, so žalovanými, ako kupujúcimi, dňa 16. 05. 2011 kúpnu zmluvu, na základe ktorej

predala svoj spoluvlastnícky podiel 1 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, . každému podiel 1.
Povinná, dlžníčka, porušila zákaz nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii, ktorá skutočnosť nemá
za následok neplatnosť právneho úkonu povinného, ale vznik práva oprávneného, odporovať tomuto
právnemu úkonu povinného podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo sporné,
že účastníci kúpnej zmluvy, teda kupujúci, sú osoby blízke - deti dlžníčky K. G.. Preukázanie úmyslu

dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou osobou, sú osoby dlžníkovi blízke, úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa v takom prípade zákon predpokladá a je na osobách blízkych dlžníkovi,
aby preukázali opak.
1.6. Žalovaní v prvom a v druhom rade v priebehu konania tvrdili, že v žiadnom prípade nedošlo
uzavretím kúpnej zmluvy k úmyslu ukrátiť veriteľa, nakoľko povinnosťou dlžníčky, teda ich matky, bolo

uspokojiť ich pohľadávku z dedičského konania, ktorá ku dňu odporovateľného právneho úkonu, nebola
uspokojená. Poukázali na dohodu zo dňa 10. 07. 1994, ktorú podpísal G. G. ako maloletý, teda v
čase uzavretia dohody nemal spôsobilosť na právne úkony a keďže nie je možné uvedený právny úkon
oddeliť, súd prvej inštancie uzavrel, že predmetná dohoda zo dňa 10. 07. 1994, je absolútne neplatná.
Žalovaní tvrdili že ich matka si splnila voči nim, ako veriteľom, svoju povinnosť vyplývajúcu z dedičského

rozhodnutia, ktorá pohľadávka vznikla skôr, ako pohľadávka žalobcu v tomto konaní.
1.7. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak dlžník uzavretím zmluvy s treťou
osobou, plní svoj morálny alebo právny záväzok, uzavretím zmluvy, môže sledovať úmysel ukrátiť
svojho veriteľa. Ak ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, veriteľ nemusí tvrdiť,
ani preukazovať, že žalovanému musel byť známy úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom

ukrátiť veriteľa, nakoľko zákon, ako už bolo konštatované, predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka
odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa vedel, ibaže žalovaný preukáže, že v čase právneho
úkonu úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať. Žalovaní v prvom
a v druhom rade v rámci svojej obrany, poukazovali na skutočnosť, že žalovaný v prvom rade nemal
žiadnu vedomosť o prípadných dlhoch svojej matky, túto skutočnosť uvádzala aj žalovaná v druhom

rade. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaná v druhom rade zastupovala svoju matku (dlžníčku),
ako splnomocnená zástupkyňa, v konaní 13Cb /159/2002 a zároveň aj v exekučnom konaní 7Er 7/2008.
Práve na ňu, dlžníčka, jej matka, postúpila všetky svoje pohľadávky, ako na konateľku spoločnosti K.
M., s.r.o. Je teda zrejmé, že žalovaná v druhom rade, pred uzatvorením kúpnej zmluvy, jednoznačnemala vedomosť o dlhoch svojej matky, a to nielen voči žalobcovi, ako veriteľovi , ale aj voči ďalším
veriteľom, ako vyplýva z obsahu samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok, v ktorej sú uvedené všetky
pohľadávky vedené v exekučným konaniach. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že žalovaní v

prvom a v druhom rade nepreukázali, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s dlžníčkou žalobcu konali s
náležitou starostlivosťou, nakoľko okrem nimi tvrdených skutočností (nevedomosť o dlhoch ich matky),
bolo vyznačené záložné právo na liste vlastníctva, ako aj upovedomenie o začatí exekúcie zriadením
exekučného záložného práva.
1.8. Súd prvej inštancie k tvrdeniam žalovaných, že dlžníčka žalobcu, je vlastníčkou ďalšieho hnuteľného

majetku, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu uspokojená, konštatoval, že z listu vlastníctva č.
297, vyplýva, že dlžníčka žalobcu je vlastníčkou aj ďalšieho majetku, z ktorého by mohla byť uspokojená
pohľadávka žalobcu, avšak žalovaní neuniesli dôkazné bremeno v tom, že skutočne tento majetok,
resp. jeho hodnota, v čase odporovaného právneho úkonu, postačovala na uspokojenie pohľadávky
žalobcu. Navyše poukázal aj na ťarchy vyznačené v časti „C“ predmetného listu vlastníctva, z ktorých
je zrejmé, že bolo na uvedené nehnuteľnosti zriadené exekučné záložné právo na základe viacerých

exekučnýchpríkazov,takžejenepochybné,žezuvedenéhomajetkubypohľadávkažalobcuuspokojená
byť nemohla.
1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní
plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania, o ktorej výške náhrady trov konania rozhodne vyšší
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalovaní v prvom a v druhom rade. Namietali
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým znemožnil strane uskutočňoval jej patriace
procesné práva, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/,

písm. d/, písm. e/, písm. f/ Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).
2.1. Namietali, že k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu, ako veriteľa, nemohlo dôjsť, nakoľko
dlžník (K.) vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa
z neho žalobca, ako veriteľ uspokojil (podiel o veľkosti 1 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXX katastrálne územie W.). V priebehu konania žalovaní preukázali, že ťarchy zapísané k týmto

nehnuteľnostiam, sú iba v nepatrnom rozsahu, teda že predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníka
by postačovala na úhradu pohľadávky žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR
sp.zn. 21Cdo/2791/99 a sú toho názoru, že práve žalobca mal dôkazné bremeno, že existujúci majetok
dlžníka nepostačuje na uspokojenie jeho pohľadávky a za tým účelom mal navrhnúť, resp. predložiť
dôkazy preukazujúce obvyklú cenu nehnuteľnosti, zapísaných na LV č. XXX katastrálne územie W. a

taktiež dôkazy, preukazujúce výšku dlhov viaznucich na predmetných nehnuteľnostiach, pričom žalobca
toto dôkazné bremeno neuniesol. Týmto nebol naplnený prvý a základný predpoklad odporovateľnosti
právneho úkonu.
2.2. Žalovaní v prvom a v druhom rade v podanom odvolaní ďalej opakovane tvrdia, že nie je naplnený
predpoklad úmyslu ukrátiť žalobcu, resp. ž žalovaní ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať

úmysel dlžníka, nakoľko K. G. uspokojila pohľadávku žalovaných z dedičského rozhodnutia D1746/92,
ktorá vznikla 15 rokov skôr, ako pohľadávka žalobcu. Jediným motívom a úmyslom dlžníka bolo splnenie
záväzku dlžníka voči žalovaným z dedičského rozhodnutia. Sú toho názoru, že v danom prípade
nebolo potrebné ďalšie schválenie dohody uzavretej medzi žalovanými a ich matkou z titulu vyporiadania
dedičstva, nakoľko v prípade dedičského konania D-1746/92 nešlo o schválenie dohody dedičov, ale

Štátne notárstvo v M. postupovalo v súlade s ustanovením § 40 ods. 1 písm. d/ a potvrdilo nadobudnutie
dedičstva podľa dedičských podielov. Týmto dedičským rozhodnutím vznikol každému zo žalovaných
nárok voči dlžníkovi na zaplatenie peňažnej sumy z obchodnej prevádzky po 561 744 Kčs, z motorového
vozidla každému po 40 500 Kčs, zo sporožírového účtu každému po 137 Kčs, z devízového účtu
každému po 775 Dm. Tento nárok žalovaným vznikol 13. 07. 1992, teda 15 rokov skôr, ako vznikol nárok

žalobcovi.
2.3. Zároveň poukazujú, že išlo o bežnú vec, a to splatnosť pohľadávok žalovaných voči svojej matke,
ktorý nárok bol daný dedičským rozhodnutím. Preto nebolo potrebné schválenie predmetnej dohody
súdom. Dávajú do pozornosti odvolaciemu súdu, že dedičské rozhodnutie neobsahuje akúkoľvek lehotu
splatnosti pohľadávok žalovaných voči dlžníkov, preto ich právo nezaniklo a nebolo ani prekludované.

Predmetná dohoda iba stanovila splatnosť existujúceho nároku žalovaných voči dlžníkovi, nemožno
preto predmetnú dohodu považovať za absolútne neplatný právny úkon, išlo iba o bežný úkon. Nebol
naplnený preto ani ďalší predpoklad odporovateľnosti, a to úmysel ukrátiť žalobcu, t.j., že žalovaní ani
pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať úmysel dlžníka.2.4. Žalovaní v prvom a v druhom rade ďalej v podanom odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie
sa mal návrhom žalovaných zaoberať ako otázkou prejudiciálnou, mal preskúmať procesné podmienky
vedenia exekučného konania a až následne mal skúmať procesné podmienky tohto konania. Ak by súd

prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými ustanoveniami, musel by toto konanie o neúčinnosť
právneho úkonu zastaviť z dôvodu nedostatku procesnej podmienky, t.j. neexistencie exekučného titulu.
Namietajú,žeexekučnýtitul,rozsudokOkresnéhosúduM.č.k.13Cb/159/2002-38nemoholnadobudnúť
právoplatnosť a vykonateľnosť, z dôvodu procesného pochybenia súdu, ktorý vyznačil právoplatnosť na
rozsudku, ktorý je exekučným titulom, nakoľko právoplatnosť vyznačil pred jej uplynutím, t.j. o deň skôr,

čím došlo k svojvoľnému skráteniu zákonnej lehoty na odvolanie a porušeniu ustanovení CSP. Rozsudok
bol prevzatý dňa 12. 07. 2007, lehota na odvolanie začala plynúť dňa 13. 07. 2007 a uplynula dňa 27.
07. 2007. Na rozsudku je právoplatnosť vyznačená v posledný deň lehoty na podanie odvolania, t.j. dňa
27. 07. 2007, hoci správne mala byť vyznačená až dňa 28. 07. 2007.
2.5. Žalovaní v prvom a v druhom rade v závere odvolania namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, z ktorého nie je zrejmé, že súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu

žalovaných, prečo považuje skutočnosti uvádzané žalovanými za neopodstatnené. Rozsudok súdu
je tak nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedáva dostatočné záruky preto, že nebol vydaný
spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.
2.6. Navrhujú, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu
zamietol,aleboabyrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Zároveňsiuplatnili

nárok na náhradu trov celého konania.
3. Žalobca v podanom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných iba uviedol, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, vrátane právneho posúdenia uvedeného v odôvodnení
rozsudku a považuje ho za vecne správny. Navrhuje potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovaných v prvom a v druhom rade podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom
tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa
§ 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok

uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v prvom a v
druhom rade nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).

Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
7.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že kúpna zmluva
uzavretá medzi K. ako predávajúcou a žalovanými v prvom a v druhom rade, ako kupujúcimi,
predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na liste vlastníctva č.

XXXX vedenom Správou katastra M., parcely registra „C“ číslo XXXX/X o výmere 251 m2, záhrady, číslo
XXXX/X o výmere 44 m2, zastavané plochy a nádvoria, číslo XXXX, o výmere 295 m2, zastavané
plochy a nádvoria, rodinného domu so súpisným číslom XXXX postavenom na parcele č. XXXX, garáži
so súpisným číslom XXXX postavenej na parcele číslo XXXX/X, nachádzajúcim sa v katastrálnom území
M., je voči žalobcovi právne neúčinná.

6.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a určil, že predmetná kúpna zmluva
je voči žalobcovi neúčinná.
6.2. Žalovaní v prvom a v druhom rade s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasili a namietali
nesplnenie podmienok pre neúčinnosť kúpnej zmluvy, namietali, že nemohli vedieť o úmysle dlžníčky
ukrátiť veriteľa, nakoľko dlžníčka, ich matka, uzavretím kúpnej zmluvy iba plnila dohodu, ktorú uzavreli

z titulu dedičského vyporiadania po ich otcovi.
7.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.
8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaných v prvom a v druhom rade podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval,
že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec

aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke
odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov
ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.
9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
9.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že odporovateľnosť

právnych úkonov spočíva v tom, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté odporom, ktorý smeruje k tomu, aby boli vyhlásené
vo vzťahu k nemu za právne neúčinné. Prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti sa poskytuje
veriteľovi ochrana pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým aj k
zamareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas

uspokojená. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, sú uvedené v
ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria: a/ existencia právneho úkonu,
ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, b/ platnosť odporovateľného právneho úkonu, c/ vymáhateľnosť
pohľadávky veriteľa, d/ ukrátenie veriteľa (/objektívna stránka odporovateľnosti), e/ úmysel ukrátiť
veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti).

9.1. Práve úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka
ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech
týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje
zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá strana (blízke osoby) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa
ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať. Náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel

dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré je potrebné zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v
každomjednotlivomprípade. Osobablízkadlžníkovisamôžepodľa§42aods.2Občianskehozákonníka
ubrániť odporovacej žalobe, iba ak preukáže, že o dlžníkovom úmysel skrátiť odporovateľným právnym
úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na
poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú starostlivosť. Blízka osoba sa pri právnych úkonoch

s dlžníkom, alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, musí presvedčiť, že právny
úkon neskracuje veriteľa dlžníka a nesmie robiť právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 23. 01. 2002 sp.zn. 21Cdo 313/2001). Vynaloženie náležitej starostlivosti
predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi, vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím
na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka skrátiť veriteľa, ktorý tu v

dobe odporovaného právneho úkonu musel byť, z ich výsledku spoznala (t.j., aby sa o tomto úmysle
dozvedela). Nie je pritom významné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny
záväzok (rozsudok NS ČR z 23. 05. 2001 sp.zn. 21Cdo 1912/2000). Blízka osoba sa môže žalobe
podľa § 42a Občianskeho zákonníka ubrániť, ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s
odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel

rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia
náležitejstarostlivostizostranyblízkejosobydlžníka,nemôžeodkaznavzájomnúdôverumedziblízkymi
osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnychúkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2017 sp.zn. 5Obdo/4/2016).
9.2. Odvolací súd, preskúmavajúc predmetnú vec z hľadiska zákonných ustanovení § 42a Občianskeho

zákonníka a vyššie uvedenej súdnej praxe, dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie sa
splnením podmienok neúčinnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými v prvom a
vdruhomradeadlžníčkou(ichmatkou), vnapadnutomrozsudkuzaoberal,všetkypodmienkyvyhodnotil
nazákladevykonanéhodokazovania.Odvolacísúdsasodôvodnenímsplneniapodmienok,preúspešnú
odporovateľnosť právneho úkonu, kúpnej zmluvy, v lehote odporovateľnosti tomuto právnemu úkonu, v

plnom rozsahu stotožnil a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje.
9.3. Z vykonaného dokazovania jednoznačne v danej veci bolo zrejmé, že žalovaní v prvom a v druhom
rade sú podľa § 116 Občianskeho zákonníka, osobami blízkymi dlžníčke, ich matke (blízkou osobou
je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom
sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu). Z tohto dôvodu bolo ich zákonnou povinnosťou vyvrátiť domnienku, že

o úmysle dlžníčky, uzavretím kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti, nevedeli, resp., že tento úmysel ani pri
náležitej starostlivosti, zistiť nemohli.
9.4.Žalovaní však v danom konaní opierali svoju obranu, spočívajúcu v tom, že nedošlo k úmyslu
ukrátiť veriteľa uzavretím odporovaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy), o tvrdenie, že ich matka si
uzavretím tohto úkonu iba splnila svoju povinnosť vyplývajúcu z dohody, ktorú uzavreli na vyporiadanie

dedičského rozhodnutia po ich otcovi. V rámci tejto dohody sa ich matka zaviazala vyplatiť im dedičský
podiel a pre prípad, že nebude môcť v hotovosti vyplatiť podiel, previesť vlastnícke právo svojho podielu
1 k nehnuteľnosti, v ich prospech. Súd prvej inštancie predmetnú dohodu uzavretú medzi žalovanými
v prvom a v druhom rade a ich matkou dňa 10. 07. 1994 vyhlásil za neplatný právnym úkon (žalovaný
v prvom rade bol v tom čase maloletým, nemal spôsobilosť na právne úkony a predmetná dohoda

nebola schválená súdom, nebol zastúpený opatrovníkom), s ktorým záverom sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil a bez ďalšieho poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti.
Dodáva, že za situácie, že predmetná dohoda zo dňa 10. 07. 1994 je neplatná, ďalej za situácie,
že na predmetnom liste vlastníctva číslo XXXX, je vyznačené záložné právo, ako aj za situácie, že
žalovaná v druhom rade zastupovala svoju matku tak v pôvodnom konaní (13Cb 159/2002), ako aj v

exekučnom konaní, ich tvrdenie o nevedomosti a neexistencii úmyslu dlžníčky ukrátiť veriteľa je iba
v polohe ich subjektívneho posúdenia a tvrdenia, bez náležitého preukázania a zdokladovania opaku
tejto domnienky.
9.3. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje aj splnenie ďalších podmienok na
určenie neúčinnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy voči žalobcovi. Okrem preukázania úmyslu (ktorým

dôvodom sa súd prvej inštancie a tiež aj odvolací súd zaoberal v odôvodnení vyššie uvedenom), ďalšími
predpokladmi je existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa. Táto podmienka
bola splnená uzavretou kúpnou zmluvou medzi žalovanými v prvom a v druhom rade a dlžníčkou dňa 16.
05. 2011 po tom, ako bola dlžníčke uložená povinnosť rozsudkom súdu zaplatiť žalobcovi pohľadávku
vo výške 446 668,-- Sk, právoplatným dňa 27. 07. 2007, ktorý bol aj exekučným titulom pre vykonanie

exekúcie (7Er/7/2008, poverenie vydané dňa 18. 01. 2008). Predmetná kúpna zmluva spĺňa všetky
náležitosti vyžadované zákonom, preto nie je dôvod na vyhlásenie jej neplatnosti, ide o splnenie druhej
podmienky, t.j. platnosti odporovateľného právneho úkonu, v danom prípade predmetnej kúpnej zmluvy.
Ďalšoupodmienkouvyslovenianeúčinnostiprávnehoúkonujevymáhateľnosťpohľadávkyveriteľa,ktorá
podmienka bola splnená preukázaným rozsudkom súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 07.

2007 a vykonateľnosť dňa 31. 07. 2007. Skutočnosť, že uzavretím tejto kúpnej zmluvy došlo k zníženiu
majetku dlžníčky voči žalobcovi, ako veriteľovi, bola v konaní preukázaná a teda bola splnená aj ďalšia
podmienka odporovateľnosti právneho úkonu, a to jej objektívna stránka, ukrátenie veriteľa.
9.4. Taktiež bola splnená aj podmienka včasnosti uplatneného nároku žalobcom, keď k uzavretiu
odporovanej kúpnej zmluvy došlo dňa 16. 05. 2011 a žalobca si svoje právo uplatnil na súde dňa 27.

10. 2011, t.j. v posledných troch rokoch tak, ako to upravuje ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
9.5. Na základe vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd jednoznačne dospel k záveru o správnosti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a preto ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

10. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa v odôvodnení odvolacieho
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
10.1. Žalovaní v podanom odvolaní namietajú, že k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa nemohlo
dôjsť, nakoľko dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje k uspokojeniu pohľadávky veriteľa, a tonehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX katastrálne územie W. Touto námietkou a tvrdením žalovaných sa
zaoberal už súd prvej inštancie. Odvolací súd k tejto námietke iba dodáva, že z listu vlastníctva č. XXX
pre katastrálne územie W. ktorý je založený v spise na č.l. XXX vyplýva, že dlžníčka K. G. je podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľností, a to zastavané plochy a nádvoria o výmere 46m2 a záhrady o výmere
186 m2 v podiele 1. Ďalej z tohto listu vlastníctva vyplýva, že v časti „C“ ťarchy je zapísaných celkom
11 záložných exekučných práv, z toho 10 voči povinnej dlžníčke K. G.. Záver súdu prvej inštancie, že
vzhľadom na podielové spoluvlastníctvo dlžníčky týchto nehnuteľností, množstvo exekučných titulov, nie
je predpoklad, že by z tohto majetku mohla byť uspokojená pohľadávka veriteľa vo výške 446 668 Sk

s príslušenstvom (t.j. 14 826,66 eura s príslušenstvom). Žalovaní uvádzajú tiež, že tieto ťarchy sú iba v
nepatrnom rozsahu a táto nehnuteľnosť by postačovala na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Odvolací
súd, vzhľadom na spoluvlastnícky podiel predmetnej nehnuteľnosti, ako aj exekučné záložné práva na
tieto nehnuteľnosť, veľkosť nehnuteľností, katastrálne územie, v ktorých sa nehnuteľnosť nachádza, sa
zhodol so záverom súdu prvej inštancie, že je nepochybné, že z uvedeného majetku pohľadávka veriteľa
uspokojená nemôže byť. Z tohto dôvodu námietku žalovaných týkajúcu sa neunesenia dôkazného

bremena žalobcu o nepreukázaní obvyklej ceny tohto spoluvlastníckeho podielu, vyhodnotil ako účelovú
a neopodstatnenú.
10.2. Žalovaní v prvom a v druhom rade v podanom odvolaní ďalej namietajú záver súdu o neplatnosti
Dohody zo dňa 10. 07. 1994 o vyplatení dedičského podielu. Aj touto námietkou sa súd prvej inštancie
zaoberalvnapadnutomrozsudku.Odvolacísúdsasozáveromsúduprvejinštancieoneplatnostidohody

v plnom rozsahu stotožnil. Skutočnosť, že dohoda bola uzavretá dňa 10. 07. 1994, kedy žalovaný
v prvom rade bol maloletý, mal 12 rokov, je nepochybné, že nemal spôsobilosť na právne úkony
(spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti), ktorá vzniká podľa
§ 8 ods. 1 Občianskeho zákonníka v plnom rozsahu plnoletosťou, plnoletosť sa nadobúda dovŕšením
osemnásteho roku (§ 8 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Je nesporné, že ustanovenie § 9 Občianskeho

zákonníka upravuje, že maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou
primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku (napr. prijatie daru), ktorý úkon
však musí byť schválený súdom a musí byť v prospech maloletej osoby. Právny úkon, týkajúci sa
uzavretiadohody,nazákladektorejmájehomatkavyplatiťmudedičskýpodielvhotovostiaprinesplnení
povinnosti previesť na neho spoluvlastnícky podiel, nemôže byť úkonom, ktorý môže urobiť maloletá

osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony a určite nie je možné konštatovať, že išlo o bežný
úkon, ktorý schváleniu súdu nepodlieha. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v prvom rade, ako osoba
maloletá, bez schválenia tohto úkonu súdom, nemohla platne uzavrieť predmetnú dohodu. Odvolací
súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaných v prvom a v druhom rade, že išlo iba o výkon dedičského
rozhodnutia, ktorý právny úkon nemusel podliehať schváleniu súdu a že išlo iba o bežnú vec. Uzavretie

takejto dohody je už na prvý pohľad tak vážnym právnym úkonom, ktorý osoba maloletá bez toho, aby
bol úkon schválený súdom, nemohla vo svojom veku, rozumovej a vôľovej vyspelosti, platne uzavrieť.
10.3. Taktiež ďalšími námietkami žalovaných, uvedených v podanom odvolaní, že žalovaní v prvom a v
druhom rade uzavretím dohody s dlžníčkou dňa 10. 07. 1994 neukrátili veriteľa, nemohli poznať úmysel
ich matky ukrátiť veriteľa z dôvodu, že matka touto dohodou iba plnila dedičské rozhodnutie, sa zaoberal

súdprvejinštancie.Odvolacísúdajvtejtočastisasjehozáveromvplnomrozsahustotožnil.Dodávaiba,
že obaja žalovaní, ako osoby blízke, nepreukázali súdu prvej inštancie svoju nevedomosť o existencii
dlhu matky. Navyše žalovaná v druhom rade svoju matku v základnom konaní, v ktorom sa riešila otázka
dlhu a záväzku voči veriteľovi (žalobcovi), ju zastupovala, taktiež ju zastupovala aj v exekučnom konaní.
Z uvedeného dôvodu, ich tvrdenie o nevedomosti o dlhoch ich matky, a teda uzavretím kúpnej zmluvy

aj o úmysle ukrátiť veriteľa, je iba v rovine subjektívneho účelového postoja, ktorý žiadnym dôkazom
vyvrátený nebol.
10.4. K záverečnej námietke žalovaných v prvom a v druhom rade, uvedenej v podanom odvolaní, že
súd prvej inštancie mal riešiť ako otázku predbežnú otázku procesných podmienok vedenia exekučného
konania, nakoľko na exekučnom titule, rozsudku č.k. 13Cb/159/2002-38 nebola správne vyznačená

právoplatnosť, ktorá podľa ich tvrdenia mala byť vyznačená až dňom 28. 07. 2007 a nie dňom
27. 07. 2007, kedy uplynula pätnásťdňová lehota na podanie odvolania, odvolací súd iba dodáva,
že v zmysle ustálenej súdnej praxe ide o nesprávny výklad vyznačovania právoplatnosti zo strany
žalovaných, právoplatnosť na rozhodnutí sa vyznačuje uplynutím posledného dňa na podanie odvolanie,
právoplatnosť bola na citovanom základnom rozsudku vyznačená správne. Z tohto dôvodu aj predmetnú

námietku vyhodnotil odvolací súd ako účelovú a neopodstatnenú.
11. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov nemal dôvody a splnené podmienky na zmenu
napadnutého rozsudku, keďže sa s týmto rozhodnutím v plnom rozsahu stotožnil. Zároveň konštatuje,
že boli splnené všetky základné podmienky pre určenie, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanýma dlžníkmi žalobcu, je voči žalobcovi právne neúčinná, nakoľko námietky žalovaného, uvádzané tak
v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní, vyhodnotil ako účelové a
neopodstatnené.

12.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1
CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).