Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. august 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/106/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112202460
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3112202460.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. N., bývajúceho v E., zastúpeného advokátskou
kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Legionárska 6434/2, proti žalovanému A.
Z., bývajúcemu v E., zastúpenému advokátkou JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, advokátkou, so sídlom v
Trenčíne, Nám. Sv. Anny 7269/20A, o ochranu vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Trenčín
pod sp.zn. 27C/17/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 15. decembra

2015 sp.zn. 6Co/913/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. septembra 2014, č.k.

27C/17/2012-167 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť
z pozemku na par.č. 275 o výmere 329 m2 - zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV č.
XXXX, kat. úz. E. všetky predmety tam sa nachádzajúce, predovšetkým škridlu, drevo, plech, ďalej
povinnosť zdržať sa užívania pozemku na parc.č. 275 o výmere 329 m2 - zastavané plochy a nádvoria,
zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. E. a určenia, že je vlastníkom časti pozemku o výmere 12 m2 na
parc.č. 271/1 o výmere 1 247 m2 - zastavané plochy a nádvoria registra „C“, zapísanej na LV č. XXX.,

kat. úz. E., ktorá tvorí novovytvorený pozemok vo výmere a tvare, vytvorenom geometrickým plánom
súdom ustanoveným znalcom, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že podstata sporu medzi žalobcom a žalovaným spočíva v ich rozdielnych názoroch na priebeh
hranice medzi susednými pozemkami, ktoré sú v ich výlučnom vlastníctve. Ide o pozemky nachádzajúce
sa kat.úz. E., a to pozemok na parc.č. 271/1 vo vlastníctve žalovaného a pozemok na par. č. 275
(pôvodne 40/1) vo vlastníctve žalobcu. Medzi stranami prebehlo už viacero súdnych sporov. Žalobu

v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaného odstrániť z pozemku na parc.č.
275 o výmere 329 m2 hnuteľné veci súd zamietol z dôvodov, že na tomto pozemku sa žiadne veci
žalovaného nenachádzali. Uviedol, že zo samotného tvrdenia žalobcu vyplynulo, že ak hovorí o jeho
pozemku, teda o pozemku na parc.č. 275, hovorí o pozemku, ktorý nezodpovedá súčasným hraniciam
tak, ako sú zakreslené v evidencii nehnuteľností, teda v katastri. Vychádza z hraníc pozemku, ktoré sú
podľa jeho názoru vlastníckymi hranicami. Takúto povinnosť žalovaný nemohol splniť a súd nemohol

rozhodnúť o splnení takejto povinnosti, pretože tieto predmety sa nachádzajú na pozemku na par.č.
271/1, a to v časti, ktorá má patriť žalobcovi, pričom ide o pozemok, ktorý má byť geometrickým
plánom oddelený od pozemku na parc. č. 271/1. Teda nenachádzajú sa na pozemku na parc.č. 275
o výmere 329 m2. Preto ak sa chcel žalobca domáhať odstránenia týchto vecí, bolo potrebné žalobu
prispôsobiť uvedenej skutočnosti. Ohľadne časti žaloby týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva k časti
pozemku na parc.č. 271/1, súd sa v prvom rade zaoberal tým, či žalobca je vlastníkom časti pozemku o

výmere 12 m2 na parc.č. 271/1 o celkovej výmere 1 247 m2, ktorej evidovaným vlastníkom je žalovaný.
Uviedol, že v danom prípade ide nielen o spornosť vlastníctva určitého pozemku, ale vzhľadom kskutkovým okolnostiam aj o spornosť geometrického určenia pozemku na parc. č. 271/1, teda hraníc
tohto pozemku vo vzťahu k susednému pozemku na parc.č. 275. Po posúdení žalobného návrhu, po
vypočutí účastníkov konania (strán) a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi konštatoval, že žalobca

má právny záujem na požadovanom určení. Rozsudok súdu vydaný na základe tohto návrhu môže
odstrániť spor existujúcimi medzi účastníkmi, ktorý prebieha už dlhšie obdobie, vzťahy medzi nimi sú
značne vyhrotené. Preto sa súd zaoberal aj vecnou stránkou žaloby. Podstatou tvrdenia žalobcu o
tom, že je vlastníkom predmetnej časti pozemku je to, že v katastri nehnuteľností nie je zakreslená a
zapísaná hranica pozemkov podľa geometrického plánu č. 458/62-207-920, ktorým na základe rozsudku

Okresného súdu Považská Bystrica z 9. júla 1963 vznikol pozemok na par.č. 40/1 a de facto aj hranica
medzi ním a pozemkom na parc.č. 41. Z pozemku na parc.č. 40/1 vznikol súčasný pozemok na parc. č.
275, ktorá je identická s parc. č. 40/1. Z pozemku na parc. č. 41 vznikol pôvodne pozemok na parc.č.
271, z ktorého neskôr vznikol jeho rozdelením súčasný pozemok na parc.č. 271/1, a to geometrickým
plánom č. 33490520-118/97 z 12. decembra 1997. Súd sa zameral na zistenie, či v katastri evidovaná
vlastníckahranica(tzv.mapováhranica)zodpovedáskutočnejhranici(tzv.užívacejhranici)predmetných

pozemkov a zistil, že tomu tak nie je. Súčasná mapová hranica medzi predmetnými pozemkami vznikla
po vykonaní technicko-hospodárskeho mapovania (THM), teda po vykonaní miestneho vyšetrovania
vlastníckych hraníc 8. novembra 1978 a následne sa štátne mapové dielo zapísalo do evidencie
nehnuteľností a v takomto stave je zápis mapovej hranice doposiaľ. V roku 1997 bol vypracovaný
geometrický plán č. 3349520-118/97 z 12. decembra 1997 geodetom Ing. Z., ktorý presne zohľadňuje

súčasný stav. Skutočnosť, ktorú uviedol žalobca, že o zisťovaní priebehu hranice v roku 1978 sa
dozvedel až s odstupom času (od svojej manželky), nemôže byť na jeho prospech a naopak na ťarchu
žalovaného.Navyšeuviedol,žemalvedomosťotom,ževtomčasesarobilomapovanie,avšaknevedel,
že sa zisťuje hranica aj medzi nimi. Svoju nevedomosť ospravedlňoval tým, že chodil do práce a tiež,
že manželka mu povedala, že jej dali niečo podpísať, kedy nastali spory medzi nimi. Toto konanie

žalobcu, resp. jeho manželky, súd považoval za konanie postrádajúce starostlivosť riadneho hospodára.
Domáhaťsaochranypráv,odvodenýchodtakéhotokonania,bezriadnehoapresvedčivéhopreukázania
je v rozpore s § 1 a 2 Občianskym súdnym poriadkom. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že o
dobromyseľnosti žalobcu, teda o tom, že mu patrí predmetná nehnuteľnosť, nemožno od uvedeného
mapovania uvažovať a mal za to, že žalobca tak nekonal v ospravedlniteľnom omyle. Aj keď THM je

možné považovať za nepresné, bolo potrebné vziať do úvahy, že na základe neho bežne dochádzalo k
zápisu vlastníckych práv k pozemkom. Pritom je významné, že v prípade spornosti nebolo možné tieto
práva zapísať. Dotknutí vlastníci pozemkov mali možnosť namietať výsledky miestneho vyšetrenia. K
záveru o absencii dobromyseľnosti žalobcu viedla súd aj tá skutočnosť, že je nepravdepodobné, aby
stavebník - žalobca postavil dom ináč, ako rovnobežne s hranicou pozemku, na ktorom dom stojí a ktorý

susedí so susedným pozemkom. Takáto prax nie je bežná, ani rozumne a presvedčivo odôvodniteľná.
Múrik v predzáhradke si žalobca postavil na svojom pozemku po zrušení práva prechodu zriadeného v
prospech právnych predchodcov žalovaného približne v roku 1971. Podľa názoru súdu je v rozpore s
racionálnym správaním sa (v prípade, že bežným účelom múrika je oddelenie, ohraničenie pozemku od
susedného pozemku), ak si žalobca postavil múrik vo vnútri svojho vlastného pozemku (asi 60 cm od

hranice medzi pozemkami kvôli tomu, aby nevstupoval na pozemok žalovaného, resp. otca žalovaného
pri jeho údržbe). Mal za to, že takémuto uvažovaniu chýba bežná logika riadneho hospodára, a preto
túto skutočnosť považoval za dôkaz o tom, že užívacia hranica medzi pozemkami (nesporná približne
až do roku 1996) viedla po priamke, na ktorej bol múrik postavený, kopírujúc plášť strechy domu na
pozemku žalobcu. Obdobným správaním žalobcu bolo aj postavenie rodinného domu v roku 1965 vo

vzdialenosti 1,3 metra od dreveného oplotenia, aby mal žalobca prístup k domu a mohol dom lepšie
udržiavať. Podľa súdu bolo nepravdepodobné, s ohľadom na prezumpciu racionálneho správania sa
stavebníka, aby postavil dom nie rovnobežne s hranicou pozemku, ale tak, že sa pozemok pri dome
zužuje. Dom je pritom postavený tak, že jeho bočná stena kopíruje existujúcu mapovú hranicu a dané
nasvedčuje tomu, že mapová hranica je aj užívacou hranicou. Poznamenal, že ak bol v minulosti

žalobca presvedčený o tom, že mu sporná časť pozemku patrí, a toto jeho presvedčenie bolo v
rozpore s katastrom, resp. evidenciou nehnuteľností, mohol sa svojho vlastníckeho práva domáhať
skôr. Ak nevedel o existencii mapovej hranice, ktorá nezodpovedala jeho presvedčeniu o hranici medzi
pozemkami, nebolo súdu zrejmé, z akého dôvodu si nenechal svoj pozemok oplotiť po celej dĺžke, ale
múr si vybudoval iba v predzáhradke. Súd považoval za zarážajúcu skutočnosť, že žalobca akceptuje

geometrický plán z roku 1963, ale neakceptuje výsledky mapovania, resp. miestneho vyšetrovania,
proti ktorým nepodal žiadne námietky, pričom výsledky tohto mapovania sú od roku 1979 premietnuté
do katastrálneho operátu a sú jeho súčasťou. Na miestnom vyšetrení bola zistená vlastnícka hranica
a protokol podpísala manželka žalovaného, ktorá takisto užívala predmetný pozemok. Pritom bolopotrebné brať do úvahy aj tú skutočnosť, že geometrický plán č. 458/62-207-920 slúžil prioritne na účely
rozdeleniapôvodnéhopozemkuparc.č.40prizrušeníavyporiadaníjehopodielovéhospoluvlastníctva(v
rámci vyporiadania vzťahov v rodine N.). Predmetom záujmu žalobcu nebolo určovať presnú hranicu so

susednými pozemkami. Súd nezisťoval okolnosti vzniku vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému
pozemku (vrátane spornej časti), nakoľko v konaní bolo rozhodujúce preukázanie vlastníckeho práva
žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie
žalobca.

2. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 15. decembra 2015 sp.zn. 6Co/913/2014 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 69,91 €. V odôvodnení uviedol, že súd
prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými
dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody žalobca prezentoval už počas konania pred okresným
súdom. Na zdôraznenie odvolací súd poukázal na správne závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých

v katastri evidovaná vlastnícka hranica (tzv. mapová) zodpovedá skutočnej hranici (tzv. užívacej
hranici) predmetných pozemkov, čo vyplynulo z tvrdenia samotného žalobcu, ako aj iných objektívnych
skutočností. Stotožnil sa so skutkovým hodnotením a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.
Dospel k záveru, že ani v minulosti, t.j. pred rokom 1978 nebol účastníkom, resp. ich právnym
predchodcom zrejmý presný priebeh hranice medzi pozemkami po celej jej dĺžke (mimo dreveného

oplotenia). K tomu prispela skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného mali „právo prechodu
všetkými dopravnými prostriedkami pre ich hospodárske účely po nehnuteľnosti ležiacej pred domom
žalobcu parc.č. 40/1“, ako bolo určené rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 10. decembra
1968 spzn. 9C/276/68 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. augusta
1969 sp.zn. 9Co/195/71, ktorým dôkaz vykonal okresný súd. Podľa uvedeného rozhodnutia právo

zodpovedajúce vecnému bremenu vykonávali právni predchodcovia žalovaného po nehnuteľnosti
žalobcu v časti, kde sa v súčasnosti nachádza betónový múrik predzáhradky žalobcu, viac ako 30 rokov.
V časti, po ktorej prechádzali právni predchodcovia žalovaného z pozemku žalobcu na svoj pozemok,
preto prirodzene nebolo oplotenie, ktoré by vyznačovalo presnú hranicu medzi pozemkami. Také
označenie hranice nebolo ani v čase vyhotovenia geometrického plánu č. 458/62-207-920 z 12. apríla

1963. Až v roku 1967 (nie v roku 1971, ako uzavrel súd prvej inštancie bez uvedenia podkladu, z ktorého
vychádzal), ako vyplynulo z rozhodnutia ONV v Považskej Bystrici - užšia komisia na ochranu verejného
poriadku z 30. augusta 1967 a znaleckého posudku Ing. Špačka s poukazom na prílohu č. 4 - nákres
č. 2 pre sp.zn. 7C 202/68, v ktorom bol zakreslený múrik v predzáhradke žalobcu, si žalobca vybudoval
uvedený betónový múrik. Urobil tak napriek nevôli právnych predchodcov žalovaného, pretože ako sa

uvádza v rozhodnutí ONV v Považskej Bystrici z 30. augusta 1967, v mieste, kde začal s prácami
pre budovanie múrika, bol zároveň vchod do dvora Z. - právnych predchodcov žalovaného. Podľa
rozhodnutia Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. decembra 1968 sp.zn. 9C/276/68 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. augusta 1969 bola žalobcovi uložená povinnosť
tento múrik odstrániť, aby tak právni predchodcovia žalovaného mohli nerušene vykonávať svoje právo

prechodu. Nasledovala žaloba podaná žalobcom smerujúca proti právnym predchodcom žalovaného
o zrušenie práva prechodu (vedená na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn. 7C/202/68) z
dôvodu, že právni predchodcovia žalovaného už mali iný prístup k svojej nehnuteľnosti. Vzhľadom na
uvedené mal odvolací súd za to, že je dôvodné domnievať sa, že žalobca postavil betónový múrik
predzáhradky v mieste, ktoré on považoval za hranicu medzi pozemkami, a nie zámerne 70 cm do

vlastného pozemku, ako v tomto konaní tvrdí. Relevantný význam mapovej hranice sa opiera o zistenie
odborníka z oblasti geodézie Ing. Ivana Špačka, ktorý v konaní vedenom okresným súdom pod sp.zn.
10C/2496/99 uviedol, že „skutočnú garanciu súhlasu právnych predchodcov účastníkov tohto konania
s priebehom hranice medzi pozemkami, je možné brať iba z čiastkového protokolu č. 014 z technicko-
hospodárskeho mapovania z roku 1978, kde došlo k vyšetrovaniu vlastníckych hraníc, pričom protokol

podpísali užívatelia aj vlastníci nehnuteľností domu č. 92 U. Z. (starý otec žalovaného) a B. Z. (otec
žalovaného) a vlastníci a užívatelia domu č. 93 N. B., manželka žalobcu“. Z čiastkového protokolu
č. 014, ktorý tvorí prílohu č. 7 znaleckého posudku Ing. Ivana Špačka z 23. mája 2003 č. 2/2003
vyplynulo, že sa 8. novembra 1978 vykonalo v obci E. miestne vyšetrovanie, pochôdzka na mieste
samom, boli vyšetrené všetky pozemky a boli ako nesporné označené ich pôvodné, nové aj zmenené

vlastnícke - užívacie hranice. Účastníci boli zároveň poučení o postupe v prípade sporných hraníc.
Tento protokol podpísala aj prítomná manželka žalobcu N. B.. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením
významu technického podkladu (o ktorý opieral žalobca svoj záver o priebehu skutočnej hranice, a to
geometrického plánu č.458/62-207-920 z 12. apríla 1963 vyhotoveného Ing. E. A.) pre určenie priebehuhranice okresným súdom, vychádzajúc zo skutočnosti, že tento geometrický plán nebol vyhotovený
za účelom zistenia priebehu hranice sporných pozemkov, ale za účelom riešenia iného súdneho
sporu týkajúceho sa výlučne pozemku parc.č. 40 (teraz parc.č. 275) medzi inými účastníkmi konania

(konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a ďalšími podielovými
spoluvlastníkmi). Daný záver bol skontrolovaný na pokyn súdu znalcom Ing. Jozefom Gašparom (v
konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica sp.zn. 7C 208/68), ktorý skonštatoval, že niet
nesporného pozemnoknižného materiálu na vyslovenie takého záveru, ako vykonal znalec Jajacay,
a že mapa pozemnoknižná je len krokárska. Nemožno jednoznačne vysloviť, že by to bola skutočne

mapová hranica medzi parcelami. Ako skonštatoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp.zn.
9Co/195/71 podklady pre vyvodenie záveru o presnú hranicu nie sú dané, pretože podľa originálnej
pozemkovejmapyniejemožnépreviesťstotožnenie,pretožetátomapajenepresná,krokárska.Žalobca
ani v rámci reklamačného konania nenapadol hranicu zaznamenanú na základe meračských náčrtov v
rámci THM (podpísanú jeho manželkou), mapovú hranicu spochybnil až v roku 1998.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť,
ako aj dôvodnosť dovolania, výslovne odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Odvolaciemu súdu vytýkal, že sa nezaoberal celým predmetom sporu tak, ako bol ním v odvolaní
vymedzený, nevykonal ním navrhnuté dôkazy a vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd sa vôbec

nezaoberal jeho odvolaním proti časti výroku súdu prvej inštancie, ktorým boli zamietnuté jeho dva
návrhy na ochranu vlastníckeho práva, neodôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie
aj v tejto časti. Namietal, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nesprávne a nedostatočne
odôvodnené. Všeobecné konštatovanie súdu, že súd prvej inštancie starostlivo a riadne vyhodnotil
skutkový stav a že sa s ním stotožňuje, považoval za nedostatočné a nepresvedčivé, nakoľko v odvolaní

tieto skutkové zistenia a právne posúdenie namietal konkrétne tvrdenými skutočnosťami. Za závažné
považoval aj úvahy odvolacieho súdu, ktorými dopĺňal závery súdu prvej inštancie, a to predovšetkým
zistenie, že ani v minulosti, t.j. pred rokom 1978, nebol účastníkom, resp. ich právnym predchodcom
zrejmý presný priebeh hranice medzi pozemkami po celej jej dĺžke. V dôsledku uvedeného žalovaný
nemohol byť dobromyseľný vo svojej držbe a užívaní pozemku. Namietal, že odvolací súd na jednej

stranevyvraciaskutkovézisteniaokresnéhosúdu,alenadruhejstranesasnimistotožňuje.Povinnosťou
odvolacieho súdu bolo skutkové tvrdenia a z nich vyplývajúci rozpor pri zisťovaní skutkového stavu
o dobromyseľnosti držby súdom prvej inštancie náležite vyhodnotiť. Navrhol napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaný považoval dovolanie žalobcu za nedôvodné. Mal za to, že ako súd prvej inštancie, tak i
odvolací súd podrobne svoje rozhodnutia odôvodnili a vyporiadali sa so všetkými nastolenými otázkami.
Súd prvej inštancie sa zaoberal so všetkými problematickými otázkami, ktoré z konania vyvstali a
tieto skutočne podrobne, systematicky a logicky zdôvodnil. Odvolací súd napriek tomu, že v celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, doplnil svoje úvahy,

ktoré podporili prvoinštančné rozhodnutie a vo svojich úvahách spracoval celú genézu súdnych sporov
právnych predchodcov účastníkov tohto konania, týkajúcich sa predmetných pozemkov. Žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v celom rozsahu zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru,
že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanieprípustné(§447písm.c/CSP).Nastručnéodôvodnenie(§451ods.3vetaprváCSP)dovolací

súd uvádza nasledovné:

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (dňa 19. februára 2016), t.j.
za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého

právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a
§ 238 O.s.p.7. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.
Dovolanie žalobcu teda v zmysle § 238 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30.

júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z týchto vád vyplýva pre dovolací
súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v
zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p.

9. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalobcom (§ 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

10.Oprocesnúvaduvzmysle§237písm.f/O.s.p.išlonajmävtedy,aksúdvkonanípostupovalvrozpore
sozákonom,prípadneďalšímivšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiatýmtopostupomodňalstrane
sporu jej procesné práva priznané občianskym súdnym poriadkom [napríklad právo vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44

O.s.p.),vyjadriťsaknávrhomnadôkazyakvšetkýmvykonanýmdôkazom(§123O.s.p.),byťpredvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)].

11. Žalobca videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

dostatočne odôvodnené.

12. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku.

13. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou
konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo
16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).

14. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo
také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia
k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty

môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov
(pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako
výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

15. Postup odvolacieho súdu, ktorý si osvojí skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považujúc
ich za vecne správne a v odôvodnení svojho rozhodnutia, sa obmedzí len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia umožňovalo ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Dôsledkom tohto
postupuje,žeodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštanciesastávaintegrálnousúčasťouodôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré tak musí byť z hľadiska naplnenia ustanovenia § 157 ods. 2

O.s.p. posudzované v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Po preskúmaní veci dovolací súd
dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd sa náležite zaoberal ajodvolacou argumentáciou žalobcu, ktorou namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie týkajúcich
sa ochrany jeho vlastníckeho práva, nevykonania navrhovaného dokazovania potrebného na zistenie
rozhodných skutočností, nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnej aplikácie ustanovenia

Občianskeho zákonníka o vydržaní (viď str. 12-16 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Treba
dodať, že odvolací súd napriek tomu, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie podrobne popísal celú genézu
súdnych sporov právnych predchodcov účastníkov tohto konania (strán), týkajúcich sa predmetných
pozemkov. Skutočnosť, že dovolateľ má na vec iný právny názor bez ďalšieho nepostačuje na založenie

existencie vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri
posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov,
ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
nezakladalo.Ustanovenie§237ods.1písm.f/O.s.p.dávalototižodňatiemožnostikonaťpredsúdomdo
súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým, či právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci sa účastníkom neodnímala možnosť

uplatnenia procesných práv v konaní v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (R 54/2012, R 43/2003).
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

16. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu (viď uznesenia
najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo

251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého stranami navrhovaného dôkazu
nezakladá procesnú vadu majúcu za následok prípustnosť dovolania (viď R 37/1993, R 125/1999, R
6/2000). Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov nie sú v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo

38/2012 a mnohé ďalšie). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
17. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu

nebolo podľa § 238 O.s.p. prípustné a neboli zistené ani podmienky prípustnosti podľa § 237 ods. 1
O.s.p. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).

18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.