Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216637
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216637.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. novembra
2013 č. k. 14C/339/2012-41 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 275,- eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ust. § 41 os. 1, 2 písm. c/, d/, i/ a ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov účinnom ku dňu podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, t. j. od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011.

Uviedol, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, resp.

škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany
poškodeného nie je potrebné dokazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (zodpovednosť za

výsledok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom
príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákonspája zodpovednosť za škodu. Z vyššie uvedeného potom podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva, že
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona,
len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane

spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa
rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Skúmajúc zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto v predmetnej veci splnené neboli. Otázku, či bolo

aleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,jekompetentnýpreskúmať
len Ústavný súd SR vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu. Všeobecný súd v konaní
o náhrade škody podľa vyššie citovaného zákona nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie
z pohľadu dodržiavania lehôt, či už zákonných alebo primeraných na rozhodnutie v danej veci.

Navrhovateľ v predmetnej veci namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu

tým, že rozhodnutie vydal nie v zákonnej 15 dňovej lehote, ale po viac ako 5 mesiacoch, resp. 168
dní, keď vydaním poverenia rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15 dňovú lehotu, z akého dôvodu nebola
dodržaná, a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody a či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle
§ 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (účinného od 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011) bolo v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti
novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa

názoru navrhovateľa je rozhodcovský rozsudok exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ vyššie
citovanéhozákona. Rozhodcovskýrozsudokakoexekučnýtitulbolzavedenýdoust.§41ods.2písm.d/
tohto zákona novelou účinnou od 01. 06. 2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný
titul podľa písm. i/ vyššie uvedeného zákona. Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písm. d/ svedčí aj komentár k ust. § 44 ods. 2 vyššie citovaného zákona. Zákon č.

144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou
tohtozákona.Kvydávaniupoverenínazákladeexekučnéhotitulurozhodcovskéhorozsudkudochádzalo
a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním súd prvého
stupňa zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, keď v ust. § 44
ods. 2 bolo uvedené, že 15 dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/, d/, t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. V
predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/1082/2010 bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 10. 12.
2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 17. 12. 2010, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na
vykonanie exekúcie proti povinnému K. H..

Navrhovateľ si v predmetnej veci uplatňoval proti odporcovi nárok podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, čo odôvodňoval tým, že príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných

prieťahov v konaní. V súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd SR, či Európsky
súd pre ľudské práva. V zmysle ust. § 9 ods. 2 vyššie citovaného zákona (v súčasnom znení) by len
takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody, pričom citované ustanovenie je platné od
01. 01. 2013. Aj keď navrhovateľ návrh v predmetnej veci podal v roku 2012, súd je toho názoru, že

predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov
podľa ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení platnom v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia a začatia tohto konania.

V predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/1082/2010 súd prvého

stupňa nezistil žiadny nesprávny úradný postup zakladajúci nárok na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy navrhovateľa.Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že navrhovateľom uplatnený nárok nie je premlčaný s poukazom
na to, že exekučné konanie sa začalo v roku 2010 (10. 12. 2010 bola súdu doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia) a navrhovateľ sa predbežného prerokovania svojho nároku domáhal

v roku 2012 (23. 04. 2012).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa v závere svojho rozhodnutia konštatoval,
že exekučný súd postupoval v súlade s Exekučným poriadkom a súdnemu exekútorovi udelil poverenie
na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho potom nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.

Následne sa už nezaoberal nárokom navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
nakoľko nezistil právny základ navrhovateľom uplatneného nároku, a to zodpovednosť odporcu za
uplatňovanú ujmu.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k

dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórnerozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 26.
11. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,

ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce

vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že
navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie
uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal samotný vznik
škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohtorozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov napadnutého rozhodnutia bez
toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 275,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/1082/2010. Majetková škoda
125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza a je nepochybné,
že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej

mu dňa 10. 12. 2010 rozhodol v zákonom stanovenej lehote dňa 17. 12. 2010, keď súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie v predmetnej exekučnej veci a poverenie na vykonanie exekúcie bolo
doručené súdnemu exekútorovi dňa 03. 01. 2011.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že navrhovateľ podaný návrh na náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a
súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil okrem iného i na tom, že navrhovateľ nepreukázal splnenie
zákonom stanovených predpokladov na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd
je toho názoru, že zákonom stanovená 15 dňová lehota na udelenie poverenia pre súdneho exekútora
neplatila v prípade, ak súd zistil rozpor žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom a od 01. 06. 2010 neplatila ani v prípade, ak sa jednalo o
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/, d/ zák. č. 233/1995 Z. z. súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
teda v prípade, ak sa exekúcia mala vykonať na podklade notárskych zápisníc a vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až od 01. 06. 2011 bol do ust. § 41

ods. 2 písm. d/ vyššie citovaného zákona ako exekučný titul zavedený rozhodcovský rozsudok a podľa
názoru odvolacieho súdu teda až od 01. 06. 2011 neplatila zákonom stanovená 15 dňová lehota na
udelenie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v prípade, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase začatia exekučného konania v
exekučnejvecivedenejnaOkresnomsúdeLevicepodsp.zn.9Er/1082/2010,tedadňa20.09.2010(keď

bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) platila pre rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul 15 dňová lehota na udelenie poverenia pre súdneho exekútora v prípade, ak súd nezistil
rozpor tohto exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd sa teda nestotožnil s názorom súdu prvého
stupňa v tom, že v čase začatia exekučného konania neplatila 15 dňová lehota na udelenie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, čo ale nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť

jeho rozsudku, nakoľko návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol
i z dôvodu nepreukázania ich vzniku v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu.

Z postupu exekučného súdu, ktorý v zákonom stanovenej lehote vydal poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, teda nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako

ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru,
že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú
škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn.

9Er/1082/2010,vktoromsanenachádzajúžiadnenavrhovateľomtvrdenépísomnéurgencieadresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
anákladovspojenýchsurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúde.Prepriznanienáhradyškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné

priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné
konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať
náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 275,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x 5

mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 660,- eur ročne), odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa
uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v
podanom návrhu, sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na
doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i

právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. I v prípade nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (čo v predmetnej exekučnej veci nebolo preukázané) teda automaticky nevzniká
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval
vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia

povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie,
zásahomdojehonárokovapráv,vyvolanímfrustrácie,úzkosti,nedôveryvprávoarovnosťvspoločnosti,
zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/1082/2010 bola doručená

exekučnému súdu dňa 10. 12. 2010 a súd vydal poverenie dňa 17. 12. 2010, teda v zákonom stanovenej
15 dňovej lehote na vydanie poverenia, a nie s omeškaním viac ako 168 dní, ako to tvrdí navrhovateľ
a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci však neboli (ani nemohli byť) konštatované
prieťahy v konaní a nejedná sa (ani sa nemôže jednať) ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,

ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 17. 12. 2010 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 9Er/1082/2010 stále prebieha exekučné konanie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 30. 06. 2010, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 05347/10 a
vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 01. 07. 2009 medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a K. H. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie
rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,

že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). V
exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/1082/2010 bude preto potrebné
opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul, ako i to, či tento je alebo nie je v súlade
so zákonom, pričom odvolací súd tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (napr.

rozhodnutia NS SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 - R 46/2012 , 6Cdo 105/2011, 5 ECdo 9/2013,
4 ECdo 283/2013, 7 ECdo 250/2013).Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmeny rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
(napr.nevykonanieznaleckéhodokazovania)niejepostupom,ktorýmbymubolaodňatámožnosťkonať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 OSP).K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto
ustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtosúdnehokonania,apretojetátonámietkanavrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne citoval ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisovúčinnomvčasezačatiaexekučnéhokonaniaapodaniažiadostisúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní
dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn.
9Er/1082/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 5

mesiacov sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa dodáva, že omeškanie v danom prípade bolo spôsobené súdnym exekútorom, pretože ako
vyplýva z vyššie označeného exekučného spisu, návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora
spísaný dňa 20. 09. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa
doručená až dňa 10. 12. 2010. Exekučný sú vydal poverenie dňa 17. 12. 2010, ktoré bolo súdnemu

exekútorovi doručené dňa 03. 01. 2011, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nemohol byť a ani nebol
nečinný 5 mesiacov, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, k tomu odvolací súd uvádza, že
navrhovateľ žiadnym spôsobom neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového

stavu a súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal
preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
ďalšie dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom

čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.