Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/425/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306201157
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2306201157.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinným: 1/ P. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. V., U. XXX/XX, 2/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 3/ V. P., nar. XX.XX.XXXX,

bytom X., F. A. XXX, 4. P. P., nar. X.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, pre vymoženie 908,19 Eur s
príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Eva Šteinerová, Exekútorský
úrad so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, pod sp. zn. EX 236/2006, na odvolanie oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15Er/88/2006-35 zo dňa 24. januára 2012 a o
návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú
a v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju a druhým výrokom rozhodol, že oprávnenému ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov

exekučného konania vo výške 163,34 Eur k rukám súdneho exekútora. Rozhodnutie s použitím § 574
ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, §
203 ods. 1 a 2, § 240 ods. 1 Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým, že splnomocnenie
(dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k
uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom

pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že
dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie
povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnenia Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval
dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo

dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj
nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe
vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a
rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o neprípustnosti exekúcie a
následnom zastavení exekúcie. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 196,
§ 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku a oprávneného, ktorý zavinil zastavenie

exekúcie, pretože sa domáhal vykonania exekúcie na základe neúčinného exekučného titulu, zaviazal
na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora v sume 163,34 Eur.2. Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), že súd svojím postupom odňal
účastníkom možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/
Občianskeho súdneho poriadku), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku). Navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1
písm.c)ObčianskehosúdnehoporiadkuprerušilaSúdnemudvoruEurópskejúniepredložilprejudiciálne
otázky v nasledovnom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý mal možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti riadnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

3. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie predmetným rozhodnutím bez možnosti ústneho
pojednávania právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj právo na spravodlivý proces, teda odňatie
možnosti konať pred súdom. Preto je nevyhnutné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec mu vráti na opätovné prejednanie. Namietal, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne

pojednávanie aj keď tak bol povinný podľa zákona učiniť. Nedodržal tak zákonné pravidlo obsiahnuté v
§ 57 ods. 5 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP). Odvolateľ
vyslovil názor, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 EP sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom

okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa
odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd

preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Zdôraznil, že
notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu
starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať
činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil

súladúkonusvykonateľnosťousozákonomadobrýmimravmi(§36ods.1Notárskehoporiadku),pričom
zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonane požadovaného úkonu. Ak teda notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými
mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z

vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Všeobecné
súdymajúpovinnosťvykladaťprávnypredpisspôsobomústavnekonformným.Postupexekučnéhosúdu
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia

alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých
subjektov práv v právny poriadok. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorým je možné úkony
notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný
súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade

s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať
rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho skúmania exekučný súd
nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponujeprávomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá exekučným titulom, ani v prípade pasivity
účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa
exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 EP, oprávnený žiada, aby

všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR
a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv a v
právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal
návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v

zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje
bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec
ústavnému súdu.

4. Odvolateľ ďalej tiež namietal, že exekučný súd ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia

konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Poukázal na to, že čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vyplýva všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je
možno aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Podľa odvolateľa
v danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným
na strane druhej. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie

a bolo s ním zaobchádzané odlišne, pričom z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať
také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Za
takéto odlišnosti odvolateľ označil nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho
spisu. V súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu ho súd vylúčil z možnosti

zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Podľa
odvolateľa exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania
ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem, bez vykonania dokazovania, čím porušil
právo oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd založil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol

riadiť, s poukazom na to, že aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Naviac exekučný
súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci
neprípustné a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu
rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom

prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení
a to výrokom o neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek argumenty, tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený

ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne
rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania

tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

5. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje, skutočnosti,
ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za

vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým
účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie.
Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac plnomocenstvo nie je možné vôbec
považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nie jezmluvným ustanovením. Podľa odvolateľa plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité
a zrozumiteľné. Pojem dlh je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu
preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok.

Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o
budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného
titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda

udelenímplnomocenstvaprávanevzdal.Zinštitútuuznaniazáväzkuvyplýva,žeakpovinnýudelilsvojmu
zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, čo si
vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu dospel
súd prvej inštancie, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh

splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku
zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený
vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom
udelené plnomocenstvo žiadnym spôsobom neprekročil. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
záujmy zástupcu považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia

pre rozpor so zákonom, v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom
presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal
dokazovanie. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len
dohad, možnú kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska
zápisnica ako exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na

ust. § 41 ods. 2 písm. c) EP poukázal na to, že tento záver je nesprávny i v rozpore so súdnou praxou.
Záverom opätovne zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd
už raz posudzoval a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Ak
uskutočnil revíziu exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva účastníkov. Odvolateľ

tiež upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od vydania exekučného
titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne, ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

7. K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP (akt. § 162 ods. 1 písm.

c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP) ) a
podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolateľ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach. Pripomenul, že na základe § 135
Občianskeho súdneho poriadku (akt. § 193 CSP) je všeobecný súd viazaný rozhodnutím Ústavného
súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Osobitne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 120/2012, z ktorého zdôraznil, že v
ním preskúmavanom prípade notárska zápisnica obsahovala všetky predpísané náležitosti a žiadne
ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Podľa neho sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v
Smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh
vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Rovnako súd nezobral do úvahy ust. čl. 4 ods. 1
SmerniceRady93/13/EHS.Podľanehoustanoveniavnútroštátnehoprávabymalibyťvykladanévrámci
Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Žiadal preto,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil uvedené dve prejudiciálne otázky.

8. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 v čase podania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP,
aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou -účastníkom (§ 37 ods. 1 EP), v ktoréhoneprospechbolorozhodnutievydané(§201OSP,akt.§359CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Z obsahu spisu bolo zistené, že dňa XX.XX.XXXX zomrel povinný, P. P., nar. XX.X.XXXX. Dedičské
konanieponebohomporučiteľovinaposledybytomvQ.,Z.L.XXXX/XX,prebehlopredOkresnýmsúdom

Galanta pod č.k. 17D/16/2011, Dnot 69/2011. Prejednaním dedičstva bola poverená notárka Mgr. Oľga
Czuczorová, so sídlom Galante, Nová 25. Dedičmi zo zákona v I. dedičskej skupine sú deti: 1/ P. P.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 2/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 3/ K. P.,
nar. X.X.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 4. P. P., nar. X.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX. Súd prvej
inštancie v priebehu konania zistil, že K. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom L. V., U. XXX/XX, zomrel

dňa XX.X.XXXX. Dedičské konanie po poručiteľovi K. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom L. V., U. XXX/
XX, zomrelom dňa XX.X.XXXX, prebehlo pred Okresným súdom Galanta pod č.k. 4D/151/2015, Dnot
69/2011. Prejednaním dedičstva bol poverený notár JUDr. Vladimír Košík, so sídlom Partizánske, Nám.
SNP 212/4. Konanie bolo uznesením 4D/151/2015-9 Dnot 209/2015 zo dňa 28.10.2015 zastavené pre
nemajetnosť poručiteľa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonanteľnosť dňa 16.11.2015 čo do

zastavenia konania a právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.12.2015 čo do priznania odmeny súdnemu
komisárovi. Dedičom po zomrelom K. P. je jeho matka, V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., F. A. XXX.
Zo zásady, že sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že okamihom smrti poručiteľa vstupuje dedič na jeho miesto a stáva sa subjektom všetkých
práv poručiteľa ako aj povinností, ktoré smrťou nezanikajú. Nakoľko dňa XX.XX.XXXX zomrel povinný,

P. P., nar. XX.X.XXXX a dňa XX.X.XXXX zomrel aj jeho dedič K. P., okamihom smrti poručiteľa vstúpili
na jeho miesto dediči, resp. po zomrelom dedičovi K. P. je jeho dedič. V čase smrti poručiteľa bol účinný
zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP. V zmysle § 107 ods. 1 OSP účinného
v čase smrti poručiteľa ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže

v ňom pokračovať. Podľa znenia zákona účinného v čase smrti poručiteľa súd pokračuje v konaní s
dedičmi poručiteľa.

11. Z obsahu spisu bolo tiež zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola
dňa 18.2.2005 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému

ako dlžníkovi úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 13.360,-
Sk, celkovo 27.360,- Sk, v dohodnutých splátkach, počnúc dňom 20.3.2005. Súčasťou zmluvy o úvere
je i splnomocnenie, na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v
Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok
z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. na
celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť
textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom a splnomocneným advokátom.

12. Z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom

Partizánske, dňa 10.9.2005 pod č. N 4372/2005, NZ 41979/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci
na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva
dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 31.593,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 12.10.2005 k
rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s
exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia

podľa § 258 OSP s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) Exekučného poriadku.13. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval

spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

14. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od

1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

15. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do
31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená
v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka

nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák.
č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle
právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

17. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.

§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

18. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i

veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v
zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal

poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo
forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom

na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň

nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v
§ 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.19. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto

citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2).
V ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

20. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

21. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok

a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

22.Vzmysle§22ods.2Občianskehozákonníka,zastupovaťinéhonemôžeten,ktosámniejespôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

23. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

24. Podľa § 24 Občianskeho zákonníka, zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže
ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

25. V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou
alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v
ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je
potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené

zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

28. V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ
mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej

zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v
predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie
je medzi nimi žiaden vzťah a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač
daná nebola. Z toho naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom.
Vzhľadom na to záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i Mgr. Kušníra - advokáta sú nesporne

v rozpore so záujmami dlžníka - povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného
a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere,
je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s poukazom
na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr.
Tomáš Kušnír nemal účinné oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu

s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej
notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne
nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť
- súhlas povinnej osoby s exekúciou.29. Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky

súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku i bez návrhu.

30. Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods.

1 a 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže
súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 230 CSP. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri
spisovaní notárskej zápisnice.

31. S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

32. Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere

za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák.
č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto

podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte
neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením

fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh
existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na
uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými

mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné.

33. S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté

plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

34. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným
predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu

a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným
exekučným titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím
§ 57 ods. 1 písm. g) EP podľa § 58 ods. 1 EP i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že
absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR

vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne,
pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.35. Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení

použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 380 ods. 2 CSP táto

vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

36. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

37. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

38. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom
prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného

poriadku, z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 EP v spojení s § 374 ods. 4 veta
tretia OSP, s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie v napadnutom
uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie

znovu rozhodol.

39. Odvolací súd návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky.

40. Podľa § 44 ods. 2 EP, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

41. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho
štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom

jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom
exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná
vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie
zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto

dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka

konania, ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či
sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu
aj v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecnýsúd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

42. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že
by vyhovel návrhu oprávnenej a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke
výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

43. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

44. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj

„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom
Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je
potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

45. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh
účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky,

do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho
platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom
zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru
EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

46. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil
v napadnutom uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného
ustanovenia zmluvy z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na

základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne
uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bol platne uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci.
Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore.

47. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúcvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat

Editores(C-240/98ažC-244/98)uviedol,žesystémochranyzavedenýsmernicouvychádzazmyšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba

pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha

a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem
toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a
tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte
ďalejišielSúdnydvorEÚvjudikátevoveciPohotovosť(C-76/10),kdevsúvislostisoskúmanímnekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia

povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už

z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie

poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné
v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod
mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným
spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi,

a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s

doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku

existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

48. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

49. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté ex offo v súdnom rozhodnutí, ktorým

sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, v exekučnom konaní použitých
s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku).

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).