Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/41/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217722
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217722.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 14C/11/2013-51 zo dňa 3. decembra 2013,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 14C/11/2013-51 zo dňa 3. decembra 2013 p o t v

r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd
medzitýmnymrozsudkom rozhodolozákladevecitak,žeodporcajezodpovednýzaškodu,ktorávznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku

navrhovateľa voči povinnej A. O. a ďalej žiada, aby súd rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,- eur.

V predmetnej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie a to najmä oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, a to uznesením Krajského súdu Nitra, odpoveďou navrhovateľa, spisom Okresného súdu
Levice sp. zn. 10Er/113/2010 a písomnými vyjadreniami navrhovateľa a odporcu a zistil nasledovný
skutkový a právny stav.

V tejto exekučnej veci oprávnený dňa 22.03.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislava zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnej A. O., na základe exekučného titulu, ktorým bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn.
SR 22572/09 zo dňa 29.01.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2010 vykonateľnosť dňa
11.03.2010. Týmto rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému
sumu 1.589,- eur istiny, úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 1.589,- eur od 01.09.2009 do

zaplatenia, zákonný 6% úrok ročne zo sumy 1.589,- eur od 16.11.2009 do zaplatenia a trovy konania
329,51 eura. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 28.04.2010 doručil Okresnému súdu Levice
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej žiadosti pripojil zápisnicu obsahujúcu
návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 22.03.2010, plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovskéhosúdu sp.zn. SR 22572/09 zo dňa 29.01.2010, výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný
súd dňa 30.04.2010 vyzval oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora na predloženie zmluvy
o úvere uzavretej s povinnou, na ktorú výzvu reagoval oprávnený až dňa 18.10.2010. Exekučný súd

dňa 02.11.2010 v predmetnej veci vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor prevzal poverenie dňa 08.11.2010.

Súd prvého stupňa v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z
akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká

škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia (t.j. do 31.05.2010), bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
akoexekučnéhotitulu.Ažneskôrbolzákonvuvedenejčastinovelizovanýtak, žeexekučnýmtitulomboli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol

uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia
predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť,
že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) potvrdzuje aj komentár k §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 1. 6. 2010 o zániku 15 dňovej lehoty
na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania

písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval Exekučný
poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného
poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm.

d) Exekučného poriadku. Podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe
rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj
v súčasnosti, keď rozhodcovské rozsudky sú uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania žiadostí na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
(28. 4. 2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo
skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska.

Uviedol, že je nesporné, že súd nevydal poverenie v 15-dňovej lehote tak, ako mu to ukladalo
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdnemu
exekútorovi dňa 02.11.2010, t.j. po uplynutí šiestich mesiacov. Za tejto situácie účastníkom exekučného
konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty, resp. že márnym plynutím času boli reálne

ohrozené legitímne očakávania poškodeného smerujúce k vymoženiu jeho pohľadávky (navrhovateľ
ohrozenie, resp. riziko vymoženia pohľadávky nepreukázal). Nepravdivé a zavádzajúce sú tvrdenia
navrhovateľa v podanom návrhu, že súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie
po 8 mesiacoch, resp. bol v omeškaní 263 dní (žiadosť exekučnému súdu súdnym exekútorom bola
súdu doručená dňa 28.04.2010, poverenie bolo súdom vydané dňa 02.11.2010).

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa preto konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej
Okresným súdom Levice sp.zn. 10Er 113/2010 nezistil žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa. Ďalej mal za to, že navrhovateľ
nepreukázal ani ďalšie podmienky, ktorými súd vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy.

Predmetný návrh súd prvého stupňa považoval za účelový a to aj s poukazom na ďalšie, hromadne
podané totožné návrhy, v ktorých navrhovateľ taktiež neuvádzal správne údaje o počte dní omeškania,
nepreukázal existenciu škody, príčinnú súvislosť a pod.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal
voveciúspech, nepriznalnáhradutrovkonania,nakoľkosiichneuplatnilažiadnetrovymu aninevznikli.Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd

vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný (vyvrátený) značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 125,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady

škody a suma 440,- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. exekučného spisu
EX 3222/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 02.11.2010 a to rozhodnutím o poverení,

t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (viac ako 8 mesiacov).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.V prvom rade je potrebné poznamenať, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v

prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje
aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone
štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v
samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci
jenežiaducimaspoločenskyneprijateľnýmjavom.Orgányverejnejmocivprávnomštátemusiamaťtaké

právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie
zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR,
ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy,
súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.)

ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny
podrobnosti ustanoví zákon.
Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola

škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto

zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanierozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným

postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež

preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod
sp.zn. 10Er/113/2010 vyplýva, že dňa 22.03.2010 bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica
o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným

exekučnému súdu dňa 28.04.2010 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 22572/09 zo dňa 29.01.2010. Dňa
23.06.2010 exekučný súd vyzval oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora na predloženie
zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Dňa 18.10.2010 oprávnený zaslal
predmetnú zmluvu o úvere exekučnému súdu. Následne dňa 02.11.2010 exekučný súd udelil súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie prebieha naďalej.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v
zákonom stanovenej lehote.
Viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná

činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí
preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť
konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti
napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného
odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom

odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je
viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom

ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade

navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval
ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie
poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na
danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 10Er/113/2010 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Návrh teda nezamietol na
základe „nedôveryhodnosti“ údajov tak ako tvrdí navrhovateľ v podanom odvolaní. Preto ani táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania odvolací súd uvádza, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd konštatuje, že judikatúra Ústavného súdu SR

sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných
kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade
sjudikatúrouESĽPsaprihliadaajnapremetsporu(povahuveci)vposudzovanomkonaníajehovýznam

pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za
porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok

nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil

nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.05.2010 (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) upravovalo lehotu 15 dní na udelenie
poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 (kedy rozhodoval exekučný súd) neplatí v prípadeexekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozhodcovský
rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade rozhodcovských
rozsudkov v spotrebiteľských veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného ustanovenia a

odstránenia lehoty 15 na rozhodovanie o udelenia poverenia v týchto prípadoch. Exekučné konanie
sa začalo za účinnosti ešte pred predmetnou novelou, avšak exekučný súd už rozhodoval v čase po
účinnostinovely,pretouvedenénovelizovanéustanoveniemožnovziaťdoúvahyakopodporumyšlienok
o potrebe exekučného súdu posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, čo lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala.

Z rozhodovacej činnosti je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe
a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej
judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou
úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom
(napr. vec C40/08, C-76/10). Vzhľadom na nerovné postavenie spotrebiteľa ako jednej zo zmluvných

strán (slabšia
vyjednávacia pozícia, úroveň informovanosti), čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Z judikatúry ESD vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Tento nerovný

stav možno odstrániť iba vonkajším pozitívnym zásahom vo vzťahu k účastníkom zmluvy. Ochrane
spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené
adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam (venovanie náležitej pozornosti ochrane
spotrebiteľa) nasvedčuje skutočnosť, spomínaná už vyššie, že neskoršia právna úprava ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Rýchlosť nemôže byť na úkor
kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom dodržania
zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú objektívne
spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.
Odvolací súd v tomto smere musí v zhode s tvrdením navrhovateľa skonštatovať, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že rozhodol
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, avšak až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 15 dní
(žiadosť podaná dňa 28.04.2010 a exekučný súd udelil poverenie dňa 02.11.2010). Je potrebné však
uviesť, že k predĺženiu lehoty došlo aj z dôvodu nečinnosti oprávneného, ktorý na výzvu exekučného
súdu neskoro reagoval a neumožnil mu tak rozhodnúť v tejto lehote. Nie je možné konštatovať

bezdôvodné nedodržanie lehoty a nečinnosť exekučného súdu. Na exekučné konanie sa totiž vťahoval
Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania dňa 22.03.2010, t.j. Exekučný
poriadok v znení účinnom pred novelou, ktorá lehotu 15 dní v prípade rozhodcovských rozsudkov
odstránila. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy.
Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov zákazu retroaktivity. Až

v priebehu exekučného konania došlo novelou k zmene právnej úpravy ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorá lehotu 15 dní v prípade rozhodcovských rozsudkov odstránila.

Ak by sme aj konštatovali omeškanie sa exekučného súdu ohľadom udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie s ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase

začatia exekučného konania, vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu sa
odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledkunákladov,ktorémuselvynaložiťvobdobídorozhodnutiaexekučnéhosúdu(správapohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a

administratívne práce spojené s urgenciami adresovanými exekučnému súdu atď.). Nemajetkovú ujmu
v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenejlehotevspojenísporušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa

názoru navrhovateľa neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo k zániku povinného, k
zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj k insolvencii povinného. Poukázal pritom
na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy zaporušeniezákladnýchprávaprincípovprávnehoštátu.Sumunemajetkovejujmynavrhovateľvyčíslilako
alikvotný pomer 55,- eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- eur, t.j. 440,- eur za 8 celých mesiacov.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanomnávrhu,nakoľkonavrhovateľdôvodyvznikuškodyanemajetkovejujmyajejpríčinnejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné

preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,
ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si
uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať,
že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. V tomto
prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vznikom škody
(v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená ďalšia z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v

zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z
obsahu súdneho spisu sp. zn. 10Er/113/2010 nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku omeškania
exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež
nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím

nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez
predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické
konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa.
Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že exekučné konanie naďalej prebieha. Z judikatúry súdov
SR, Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je totiž nepochybné, že navrhovateľ ako

obchodná spoločnosť podáva vo veľkých množstvách návrhy na vykonanie exekúcií, na podklade
neplatných rozhodcovských doložiek, čím nie je daná ani právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku a v mnohých prípadoch sú žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie právoplatne zamietnuté alebo exekúcie následne z uvedeného dôvodu
zastavené. Exekučnému súdu totiž v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu prináleží

súdna kontrola zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy s cieľom vylúčiť neprimerané podmienky,
ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa. Prieskum rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
umožňuje aj zákon č. 244/2002 Z.z., kde ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 umožňuje zastaviť výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. písm. b)
alebo c), teda ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v
návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo
v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.