Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. júl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/259/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616209874
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616209874.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnenou
advokátkou JUDr. Barborou Korenecovu, so sídlom 900 45 Malinovo, Slnečná 765/3, IČO: 42 174
902, adresa pre doručovanie: POHOTOVOSŤ, s.r.o., JUDr. Barbora Korenecová, Pribinova 25, 811 09

Bratislava, proti žalovanému: S. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P., A. XXX, o zaplatenie
800,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania
6Csp/26/2016-60 zo dňa 15.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec číslo konania 6Csp/26/2016-60 zo dňa 15.03.2017 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie 800,64 eur, úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 800,64 eur od 19.12.2005 do zaplatenia zamietol z dôvodu premlčania
uplatneného nároku žalobcu, pričom na premlčanie súd prihliadol s poukazom na ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v spojení s ustanoveniami § 52 ods. 1, 2 a 3, §
53 ods. 1 a 3 a § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca si žalobou zo dňa 01.08.2016 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie

škody v sume 800,64 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 800,64 eur od 19.12.2005
do zaplatenia a náhradu trov konania. Nárok zdôvodnil skutočnosťou, že Okresný súd Lučenec trestným
rozkazom č.k. 2T/114/2009-56 zo dňa 01.06.2009 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal
žalobcu (poškodeného) so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Trestný
rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2009. Žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil žalobcovi

zo spôsobenej škody žiadnu sumu. Následne súd konštatoval predpoklady zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením právnej povinnosti a uviedol, že po vykonanom dokazovaní a prečítaní trestného
rozkazu Okresného súdu Lučenec č.k. 2T/114/20069-56 zo dňa 01.06.2009 mal súd preukázané, že
žalovaný bol týmto trestným rozkazom uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu
podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 31.12.2005. Týmto trestným rozkazom bol splnený
prvý z predpokladov zodpovednosti za škodu, t.j. existencia protiprávneho úkonu, pretože v súlade

s vyššie citovaným § 195 CSP je konajúci súd rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin,
viazaný. Druhým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je vznik škody. Zo súdom vykonaného
dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu bola dňa 27.10.2005 uzatvorená zmluva o úvere, ktorá
je zmluvou spotrebiteľskou. Z nej vyplýva, že žalobca (veriteľ) v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti poskytol žalovanému (dlžníkovi) úver ako spotrebiteľovi na uspokojenie jeho potrieb. Následne
súd konštatoval, že zmluva o úvere je typická formulárová zmluva, vyhotovená na predtlačenom

formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami a v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je prespotrebiteľa priaznivejší, súd tento záväzkový vzťah právne posúdil podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a aplikoval na zmluvu o úvere ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia zameral na skúmanie obsahových náležitostí zmluvy o úvere, keď mal za zrejmé,

že ide o typovú zmluvu, pripravenú vopred žalobcom, ktorej obsah nemal žalovaný možnosť reálne
ovplyvniť alebo zmeniť, pokiaľ chcel získať finančné prostriedky. Bolo jeho povinnosťou žalobcom
predloženúžiadosťoúvervyplniťspožiadavkounavýškuúveru,početsplátok,preukázaťsvojufinančnú
situáciu s dôsledkom dokedy má žalobcovi úver vrátiť. Žalobca následne rozhodol v akej výške a
za akých podmienok žalovanému úver poskytne, vyhotovil nový text o poskytnutí úveru. Žalovanému

bola predložená mandatárkou spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zmluva o úvere č. XXXXXXX dňa
27.10.2005 so schválenou výškou poskytnutého úveru a s ďalšími náležitosťami dopísanými žalobcom,
pričom tieto žalovaný nedokázal ovplyvniť, len zmluvu o úvere ako celok podpísať, prípadne odmietnuť.
Preskúmaním obsahu zmluvy o úvere súd dospel k záveru, že neobsahuje zákonom požadovanú
náležitosť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to úrokovú sadzbu úveru, ani
ročnú percentuálnu mieru nákladov, obsahuje len výšku poskytnutého úveru 14.000,- Sk (464,71 eur),

ktorý mal žalovaný vrátiť žalobcovi spolu s poplatkom 10.120,- Sk (335,92 eur), celkovo sumu 24.120,-
Sk (800,64 eur), počet splátok 9, výšku mesačnej splátky 2.680,- Sk (88,96 eur) a splatnosť prvej splátky
dňom 14.11.2005. Zmluva neobsahovala ani konečnú splatnosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
súd prvej inštancie potom, s poukazom na § 4 ods. 3 druhá veta zák. č. 258/2001 Z.z., poskytnutý
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov a uviedol, že žalovanému vznikla povinnosť len na

vrátenie istiny poskytnutého úveru bez úrokov a bez poplatkov. V ďalších úvahách však súd uviedol,
že mal v konaní preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 14.000,- Sk (464,71 eur),
žalovaný nezaplatil žiadnu splátku a preto súd konštatoval, že žalobcovi bola v príčinnej súvislosti
s protiprávnym konaním žalovaného spôsobená škoda vo výške 14.000,- Sk (464,71 eur). Následne
potom súd s poukazom na ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol

na premlčanie nároku žalobcu bez osobitnej námietky premlčania a vyhodnotil, že pokiaľ žalobca v
spore tvrdil, že žalovaný kvôli tomu, že nedodržal svoj záväzok v zmysle dohodnutých zmluvných
dojednaní a splátky úveru neplatil, stratil výhodu splátok dňa 19.12.2005, kedy sa úver stal splatným,
avšak žalobca v konaní zosplatnenie nepreukázal, začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nastal
29.07.2006, kedy nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz Okresného súdu Lučenec sp.zn. 2T/114/2009

a vtedy sa žalobca dozvedel, že žalovaný zodpovedá za škodu, že má na ňu nárok s uplatnením
ktorého bol odkázaný na občianskoprávne konanie. Dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula
dňa 29.07.2011 a pokiaľ žalobca doručil súdu žalobu dňa 01.08.2016, čiže po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, jeho nárok na náhradu škody je premlčaný a preto súd žalobu v celom
rozsahu zamietol. O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1

CSP, no pokiaľ žalobca v spore úspech nemal a žalovaný bol úspešný, preukázateľne mu však žiadne
trovy, ktoré by súd mohol uložiť žalobcovi zaplatiť, nevznikli, súd vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal,

že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca postavenie žalovaného ako spotrebiteľa razantne
odmieta. Žalobca poukázal na skutočnosť, že dňa 27.10.2005 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere
č. XXXXXXX v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zákonom požadované náležitosti v
predmetnom prípade sú dostatočné označenie subjektov a predmet zmluvy, t. j. poskytnutie úveru. Iné

náležitosti sa považujú za fakultatívne, a preto v dôsledku ich absencie nie je možné zmluvu označiť
za bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle
na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere (R SR 11/2001), ako
aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere (SJ 10/2003,
R ČR 16/2005). Podľa argumentácie odvolateľa je teda a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o

úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm.
d)). Následne žalobca poukázal na vzájomný, subsidiárny vzťah medzi Obchodným a Občianskym
zákonníkom a dôvodí, že Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v
zmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch,apretoniejenamiestevzťahovaťnaňuvýlučneustanovenia
Občianskeho zákonníka. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských

zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie
Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom
nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah
alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. V ďalších dôvodoch odvolania žalobca uviedol, že zákonv čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový
vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa
riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá

pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu
nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol,
že na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako
veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.
slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim

podpisom. Žalobca je tak toho názoru, že súd nebol oprávnený prihliadať na nemožnosť uplatnenia
práva,naoslabenienárokupredávajúcehovočispotrebiteľovivzhľadomnaskutočnosť,žezmluvamedzi
žalobcom a žalovaným nie je spotrebiteľskou zmluvou. K premlčaniu sa odvolateľ vyjadril s poukazom
na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a má za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný
a to z dôvodu, že Okresný súd Lučenec trestným rozkazom vedeným pod spis. zn. 2T/114/2009/56 zo
dňa 01.06.2009 odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Predmetný trestný

rozkaz Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 2T/114/2009/56 zo dňa 01.06.2009 nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 29.07.2009 a z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že
uplatnený nárok nie je premlčaný. Odvolateľ poukázal taktiež na ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a argumentuje, že právo na náhradu škody sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď došlo
k udalosti z ktorej škoda vznikla. Z právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu jasne vyplýva, že

k udalosti došlo dňa 01.06.2009 a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Odvolateľ v odvolaní
zdôraznil, že domáhal sa zaplatenia sumy 800,64 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody a
to na základe tej skutočnosti, že Okresný súd Lučenec trestným rozkazom vedeným pod spis. zn.
2T/114/2009/56 zo dňa 01.06.2009 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku a odkázal žalobcu

ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej škody na občianske súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP
rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6Csp/26/2016-60 zo dňa 15.03.2017, zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli,
vrátane trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie.

5. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe

v tomto zákonom ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

6. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa

právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

7. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o ochrane

spotrebiteľa), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

8. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné,
respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade
ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré jezaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
je treba považovať aj nedostatok riadneho a zákonného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa
tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu

v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred
súdom. Za najzávažnejší nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je však nutné považovať
nesprávnu právnu aplikáciu právnych noriem, ktoré súd pri svojich úvahách použil, a tým logicky
aj neprávne právne meritórne posúdenie veci. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu.

9. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania a s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku,
sa stotožňuje s odvolacími argumentmi žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
pretože odvolací súd zistil, že súd na daný prípad aplikoval právnu úpravu, ktorá sa vzhľadom na
charakter uplatneného nároku, ako aj právny status strán sporu, na daný prípad nevzťahuje. Nesprávne
právne posúdenie veci je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie pritom zásadné.

10. Okresný súd pochybil, keď v danom prípade aplikoval ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliadne aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť a priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď
by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával; teda, pokiaľ súd poukázal
na ustanovenie, ktoré upravuje povinnosť súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských
zmlúv dodávateľa (v zmysle zákonnej dikcie predávajúceho) voči spotrebiteľovi ex offo prihliadnuť na

premlčanie aj bez osobitnej námietky spotrebiteľa.

11. Odvolací súd vychádzajúc z predmetu sporu tak, ako bol špecifikovaný v žalobe žalobcu zo
dňa 26.07.2016 zdôrazňuje, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 800,64 eur
s príslušenstvom titulom uplatnenej náhrady škody spôsobenej prečinom úverového podvodu podľa

ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného zákona, spáchaným žalovaným a to v zmysle právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Skutočnosti rozhodné pre ustálenie charakteru
tohto zodpovednostného právneho vzťahu, ,ktorého síce právny základ je v záväzkovom právnom
vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, tak vyplývajú z právneho vzťahu medzi poškodeným
(žalobcom) a žalovaným, páchateľom prečinu, ako osobou zodpovednou za spôsobenú škodu. Preto

právny charakter pôvodného zmluvného záväzkového vzťahu v prejednávanom prípade nie je právne
významný, pretože v danom prípade súd nekoná o nároku na plnenie zo záväzkového vzťahu -
samotnej zmluvy o úvere ako takej, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy a vzťahuje sa na ňu režim
spotrebiteľského práva, kedy by bolo právne významné skúmanie, či zmluva o úvere, ktorú uzatvoril
dlžník v postavení spotrebiteľa, obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované osobitnou právnou

normou (tak, ako to aj v danom prípade skúmal súd prvej inštancie, keď aplikoval na daný prípad
ustanovenia § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1 a 3, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj
ustanovenia osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľský úver - § 2 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 a 2
a § 4 ods. 3 zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy 27. 10. 2005).

12. Súd prvej inštancie sa vo svojich úvahách, pokiaľ rozhodoval o uplatnenom nároku žalobcu,
správne zameral na konštatovanie zákonných predpokladov vyvodenia zodpovednosti za škodu, keď
konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak
sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, ktorými sú porušenie právnej povinnosti,

vznik škody ako majetkovej ujmy, existencia príčinnej súvislosť medzi protiprávnym úkonom škodcu
a vzniknutou škodou a zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Súd taktiež
správne konštatoval, že prvý predpoklad vyvodenia zodpovednosti za škodu porušením právnej
povinnosti má preukázaný a to trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec č.k. 2T/114/2009- 56 zo
dňa 1. 6. 2009, ktorým bol žalovaný právoplatne odsúdený trestným rozkazom a uznaný vinným zo

spáchania prečinu úverového podvodu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 Trestného zákona v znení
účinnom do 31. 12. 2005. Taktiež súd konštatoval, že aj druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu a to vznik škody, vyplýva z predmetného rozhodnutia trestného súdu, pretože z trestného rozkazu
vyplýva vznik škody ako majetkovej ujmy na právach žalobcu, je taktiež preukázaná existencia príčinnejsúvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu - žalovaného, ktorý bol odsúdený a uznaný za vinného
zo spáchania trestného činu úverového podvodu a vzniknutou škodou, ako aj zavinenie škodcu, pretože
toto bolo konštatované právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní. Následne sa však súd prvej

inštancie odklonil od tohto úvahového a právneho smerovania, pokiaľ správne spočiatku posudzoval
uplatnený nárok žalobcu ako nárok zodpovednostný medzi žalobcom a žalovaným a nárok na náhradu
škody. V ďalších úvahách a právnych argumentoch sa súd zameral na prieskum obsahu zmluvy o
úvere z hľadiska súladnosti s náležitosťami podľa zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a konštatoval, že zmluva o úvere neobsahuje zákonom požadovanú náležitosť podľa tohto

zákona a to úrokovú sadzbu úveru, ani ročnú percentuálnu mieru nákladov, v dôsledku čoho potom
súd v odôvodnení rozsudku považoval s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 druhá veta zákona
číslo 258/2002 Z.z. poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový. Pokiaľ však vzhľadom na predmet
konania nejde o uplatnený nárok na plnenie vyplývajúce zo záväzkového vzťahu, ktorý by súd potom
mohol posudzovať ako spotrebiteľský vzťah, ale ide o nárok na náhradu škody, súd prvej inštancie
nebol oprávnený aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva za účelom ochrany spotrebiteľa, pretože

žalovaný, vzhľadom na charakter tohto sporu, nemá postavenie spotrebiteľa. Taktiež bola potom
nesprávna právna úvaha súdu prvej inštancie, pokiaľ v rámci ochrany spotrebiteľa aplikoval na daný
prípad ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a prihliadol ex offo na
premlčanie uplatneného nároku a z uvedeného dôvodu potom aj žalobný nárok žalobcu v celom rozsahu
ako nedôvodný zamietol.

13. Keďže v danom prípade jednoznačne absentuje vznesenie námietky premlčania dlžníka podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého na premlčanie súd
prihliadne len na osobitnú námietku dlžníka, súd prvej inštancie nebol oprávnený premlčanie nároku
skúmať a nebol oprávnený sa eventuálnym premlčaním nároku vôbec zaoberať. Pokiaľ tak urobil, jeho

právne posúdenie nie je správne a na daný prípad aplikoval zákonné ustanovenie, ktoré sa na daný
prípad vzhľadom na charakter sporu nevzťahuje a vec teda nesprávne právne posúdi.

14. Odvolací súd tak bez toho, aby za daného stavu potvrdzoval či vyvracal oprávnenosť a zákonnosť
uplatnenej žaloby na náhradu škody v danej veci konštatuje, že na daný skutkový stav súd prvej

inštanciepoužilnesprávnuprávnuúpravu,resp.aplikovalprávnuúpravuasúdprvejinštancienazáklade
nesprávnej aplikácie zákona aj vyvodil právny záver a následne aj vo veci meritórne rozhodol.

15. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne uplatnený nárok na
náhradu škody právne posúdiť z hľadiska naplnenia zákonných podmienok a predpokladov vyvodenia
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka a
nanovo v merite žaloby rozhodol.

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).