Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2009

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/80/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4008898619
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2009:4008898619.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Ingrid Doležajovej v právnej veci žalobkyne: Mgr. R. Š., bytom H., J. X,.
zast. JUDr. T. Š., bytom H., J. X,. proti žalovanému P. P., a.s., N.. S. XX,. B., IČO: XXXXXXXX,. zast.
Mgr. T. K., advokátom so sídlom v B., M. N. XX,. o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 17C 232/2002-906 zo
dňa 5. 11. 2007 rozhodol

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o povinnosti
žalovaného uverejniť ospravedlnenie a vo výroku o zamietnutí návrhu na náhradu nemajetkovej

ujmy p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách konania odvolací súd tento rozsudok m e n í tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému uverejniť ospravedlnenie v lehote 3
dní v denníku Ú. na strane č. 11 a na internetovej stránke tohto denníka www.U. s nasledovným

textom: "Skutočnosti uverejnené v denníku Ú. v článku "Konkurz je prinajmenšom po stránke morálnej
spochybniteľný" zo dňa 15. 7. 2002 a to, že riaditeľka, potom čo vychovávateľka zobrala od detí pálenku
pozvala tieto deti k sebe a ponúkla ich ňou, ďalej, že sa dozvedela o sexuálnych obťažovaniach od
spolupracovníkov a toto nepovažovala za potrebné okamžite oznámiť polícii, neprijala žiadne opatrenia
a chcela zabrániť tomu, aby sa chovankyňa podrobila gynekologickému vyšetreniu, sú nepravdivé.
V čase uverejnenia článku ani v súčasnosti nemá žiadne podklady dokazujúce opodstatnenosť
vyššie uvedených tvrdení. Za uverejnenie vyššie uverejnených nepravdivých tvrdení sa Mgr. R. Š.

ospravedlňujeme." Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti uverejňovania
článku uverejneného v denníku Ú. zo dňa 15. 7. 2002 pod názvom Konkurz je prinajmenej po stránke
morálnej spochybniteľný. Žalobu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,-
Sk zamietol. O trovách konania s odkazom na ust. § 142 ods. 2 OSP rozhodol tak, že ani jednému
z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol o žalobe žalobkyni
podanej na súde dňa 11. 11. 2002 s tým, že žalobu odôvodnila tým, že žalovaný v predmetnom článku
uviedol nepravdivé skutočnosti, čím ohrozil jej vážnosť, dôstojnosť a česť a že na základe toho sa

mnohí jej známi a priatelia voči nej správajú rezervovane. Pôvodne súd rozhodol rozsudkom č.k. 17C
232/2002-802 dňa 21. 3. 2005 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobkyne
odvolací súd uznesením č.k. 7Co 169/2005-836 zo dňa 10. 4. 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné opätovne vyhodnotiť svedecké výpovede z hľadiska ich
vierohodnosti a preukázania existencie faktov uvedených v článku.

Žalobkyňa v priebehu prvostupňového konania uvádzala, že uverejnené výroky sú nepravdivé a postup
žalovaného bol v rozpore s tlačovým zákonom, podľa ktorého je nutné zverejňovať iba pravdivé
informácie. Tvrdenia v tomto článku boli pravdepodobne vymyslené. Uverejnením nepravdivých
informácií došlo k hrubému zásahu do jej práva. Namietala, že kópia zápisnice, z ktorej autorka čerpala,
nebola vyhotovená v súlade s právnym poriadkom, keďže na nej chýba podpis riaditeľky, a predložila

súdu inú kópiu zápisnice, podľa ktorej zápisnica a spôsob prešetrenia sú v rozpore so zákonom. Daný
článok bol súčasťou kampane voči nej s cieľom ju zdiskreditovať a skompromitovať a tým došlo k jej
morálnej ujme, čo malo za následok postih v zamestnaní, keďže v konečnom dôsledku došlo k jej
odvolaniu z funkcie riaditeľky. Vzhľadom na to, že na internetovej stránke denníka Ú. sa článok stále
nachádza, žiadala žalovanému uložiť zdržať sa takéhoto konania. Prenasledovanie a šikanovanie jej
osobysazačaloprechodomkrízovéhocentranaVÚC,keďdňa27.3.2004novinyÚ.písaliojejodvolaní.

Priodvolanízfunkcieneboluvedenýžiadnydôvod,pričomvtedyboliodvolanívšetciriaditeliapodobných
zariadení, no iba ona jediná z nich nebola ďalej poverená riadením K. C. v H.. Ujmu odvolaním z
funkcie utrpela tým, že nemohla vykonávať funkciu, do ktorej bola na základe výberového konania riadne
ustanovená, pritom skutočnosti uvedené v článku spôsobili rozruch okolo jej rodiny tak v H., ako aj v
K., a spájali sa aj s menom manžela ako ústavného činiteľa.

Žalovaný v prvostupňovom konaní uvádzal, že vydávanie periodickej tlače je vyjadrením slobody tlače a
je upravené i rozsiahlou judikatúrou najvyššieho súdu ako i judikatúrou európskeho súdu. V predmetnom
článku, ktorý bol uverejnený v denníku U., sú tvrdenia v tom znení, že "v zápisnici sa nachádzajú...,
zamestnanci poskytli informácie...". Predmetný spor nie je o tom, čo sa dialo v krízovom stredisku

S. H., ale je o tom, že keď novinár získa informácie z rozličných zdrojov, má právo tieto informácie
uverejniť. Navyše ak získa informácie zo šetrenia štátneho orgánu, považuje ich za vierohodné a
má právo vyjadrenia dotknutých osôb uverejniť. V predmetnom spore nie je naplnená podmienka
dosiahnutia sledovaného cieľa verejného záujmu a naliehavej spoločenskej potrebe. V tejto veci neboli
splnené zákonom požadované podmienky na priznanie morálnej alebo finančnej satisfakcie, lebo nebolo

preukázané, že ujma tvrdená navrhovateľkou bola spôsobená a že vznikla v príčinnej súvislosti s
uverejnenímčlánku.Vskutočnostikodvolaniužalobkynezfunkcieriaditeľkydošlozúplneinýchdôvodov
a takmer po dvoch rokoch od uverejnenia článku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa poukázal na výpovede svedkov, najmä na

výpoveď autorky článku, Ing. M. V., ktorá je v pracovnom pomere so spoločnosťou žalovaného a pracuje
ako redaktorka denníka Ú.. Vypovedala o tom, že dostala informáciu o priebehu výberového konania v K.
C.S.,kdevyhralabývaláriaditeľka,zapôsobnostiktorejdošloksexuálnemuzneužívaniudetí.Vyhľadala
si články, ktoré o tejto udalosti písali iné denníky, navštívila vyšetrovateľa, ktorý vec vyšetroval, a aj
prokuratúru, aby mohla byť objektívna. Vyhľadala i žalobkyňu, ktorá svoju časť článku aj autorizovala.

Podnety na napísanie tohto článku čerpala od vyšetrovateľky v K. a z rozhovorov s terajšími aj bývalými
pracovníkmi krízového centra. Buď priamo citovala ich výpovede, alebo ich zosumarizovala. K dispozícii
mala i zápisnicu z Krajského úradu N. o prešetrovaní sťažností, ktorú jej poskytli pracovníci krízového
centra. Svedkyňa uviedla, že s pracovníkmi krízového centra sa všeobecne rozprávali o tom, aké sú
pomery v krízovom centre, aké nálady sú tam, a zamestnanci ju upozornili, že riaditeľka robí výnimky

medzi vychovávateľkami, že nepoužíva rovnaký meter a vládne tam strach. Nepamätala si, z ktorej
zápisnice Krajského úradu v N. informácie čerpala.

Svedkyňa K. M., vychovávateľka v krízovom centre S. H., ktorá zastávala i funkciu hlavnej sestry a
neskôr detskej sestry, vypovedala, že skutočnosti uverejnené v článku v denníku U. sa zakladajú na

pravde. Svedkyňa M. G., pomocná vychovávateľka, uviedla, že v článku opísané skutočnosti sa nikdy
nestali, že s ňou sa nikto nerozprával a článok si prečítala až potom, keď o tom hovorila celá dedina.
Svedkyňa E. K., ktorá v krízovom centre od 31. 8. 2001 nepracuje, lebo dostala výpoveď, vypovedala,
že v článku uverejnené skutočnosti sú pravdivé, keďže k sexuálnemu zneužívaniu medzi chovancami
dochádzalo, čo zistila aj ona spolu s ďalšou vychovávateľkou, a taktiež tvrdenia o alkohole sú pravdivé.

Svedkyňa Bc. A. M., ktorá v krízovom centre pracuje ako sociálna pracovníčka, vypovedala, že o
uverejnených skutočnostiach vie iba z rozprávania a priamou svedkyňou nebola. Svedkyňa H. R., ktorá
pracuje 7 rokov ako vychovávateľka, uviedla, že uverejnené skutočnosti nie sú pravdivé. Svedkyňa G.
S., ktorá pracuje v krízovom centre od roku 1997 ako hospodárka, nič o skutočnostiach, ktoré sú včlánku uvedené, nevie a ani o nich nepočula. Svedkyňa M. G. na pojednávaní uviedla, že v krízovom
centre pracovala jej dcéra A., ktorá jej o pomeroch v centre rozprávala a opísala dané skutočnosti v liste
adresovanom pani K. a taktiež informovala o nich i vedúceho sociálneho odboru Okresného úradu v K..

Zverenec B. sa jej dcére sťažoval, že má problémy s istou vychovávateľkou, ktorá ho sexuálne zneužíva.

Svedok JUDr. V. N., ktorý v období od 1. 3. 1999 do apríla 2002 pracoval ako vedúci odboru sociálnych
vecí Okresného úradu K., si spomenul na návštevu novinárky z denníka Ú.. Vypovedal, že výberové
konanie, kritizované v predmetnom článku, bolo vypísané z dôvodu účinnosti zákona č. 313/2001 Z.z.

o verejnej službe, podľa ktorého na funkcie vedúcich zamestnancov zariadení sociálnych služieb a
iných vedúcich funkcií mali byť menovaní ľudia na základe výberového konania. Z tohto dôvodu bolo
na miesto riaditeľky krízového centra S. H. vypísané výberové konanie. Jedinou kandidátkou zostala
žalobkyňa, ktorá vyhrala. Toto výberové konanie však bolo napadnuté viacerými sťažnosťami, ktoré
boli Krajským úradom preverované, avšak žiadne porušenia zákona sa nezistili. Svedok potvrdil, že
dostal sťažnosti od pani G. a články uverejnené tak v novom čase, ako i v denníku U. poukazovali na

problémy v krízovom centre; na základe nich zistili, že niečo nie je v poriadku. Žiadnou kontrolou však
neboli preukázané skutočnosti uvádzané v sťažnostiach. V krízovom centre totiž vznikli dve skupiny -
jedna, ktorá akceptovala rozhodnutia riaditeľky, a druhá, ktorá bola proti nej. Podľa jeho názoru išlo o
sprisahanie niektorých osôb, do ktorého sa zapojili aj médiá. Svedok L. B., ktorý bol v lete roku 2002
poslancom mestského zastupiteľstva v H., vypovedal, že u žalobkyne neboli zistené žiadne odborné

ani iné dôvody, pre ktoré by mala byť odvolaná z funkcie. Jeho ako zástupcu mesta sa nikto nikdy na
skutočnosti týkajúce sa krízového centra nepýtal. Uviedol, že k odvolaniu všetkých riaditeľov podobných
zariadení došlo preto, že tieto zariadenia prešli z krajského úradu pod VÚC, a teda bolo jednoduché
vysvetlenie, že odvolajú každého riaditeľa, aby si mohli dosadiť svojich ľudí. Svedkyňa Mgr. A. V., ktorá
pracovala v krízovom centre ako vychovávateľka od 1. 11. 1999 do 23. 8. 2002, vypovedala, že článok o

sexuálnom zneužívaní maloletých detí je pravdivý. S autorkou článku sa osobne nestretla, avšak vie, že
s ňou hovorila jej mama. Svedkyňa Ing. K. L., súčasná riaditeľka K. S. H., bola od 1. 7. 2004 poverená
riadením K. S. H. a od októbra 2004 bola do funkcie menovaná. Po nástupe zistila, že na pracovisku sú
dve skupiny zamestnancov, z ktorých jedna skupina mala námietky voči odvolaniu žalobkyne z funkcie
riaditeľky, kým druhá skupina s jej odvolaním súhlasila. Žiadne problémy zo strany zamestnancov však

neboli.

SúdprvéhostupňazpripojenéhovyšetrovaciehospisuOkresnéhoúraduvyšetrovaniapolicajnéhozboru
K. ČVS: OÚV-89/10-KN-2002-FU zistil, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30. 5. 2002 podľa § 159
ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. c) Tr. por. bola odložená vec podozrenia z trestného činu pohlavného

zneužívania podľa § 242 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil M. R. v presne nezistenom
čase v letných mesiacoch roku 2001 v čase, keď bol umiestnený v K. C. S. H. tak, že sa pokúšal o
súlož s maloletou zverenkyňou krízového centra, pričom prestal až na jej naliehanie. Ďalej v presne
nezistenom čase v letných mesiacoch roku 2001 vošiel do izby, kde spala iná zverenkyňa, vyzliekol jej
aj sebe pyžamu a snažil sa s ňou vykonať súlož. Trestné stíhanie bolo pre nedostatok veku odložené.

Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania policajného zboru v K. ČVS: OÚV - 75/10-
KN-2002-FU zo dňa 30. 5. 2002 podľa § 159 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. c) Tr. por. bola odložená vec
podozrenia z trestného činu pohlavného zneužívania spolupáchateľstvom dvoch chovancov krízového
strediska v presne nezistenom období začiatkom letných mesiacov roku 2001 v K. S. S. H., kedy donaha
vyzliekli zverenkyňu a snažili sa vykonať s ňou súlož, čo sa im však nepodarilo. Trestné stíhanie bolo

pre nedostatok veku páchateľov odložené.

Z podania Úradu N. S. K. (NSK), odboru sociálnych vecí, zo dňa 11. 11. 2004 súd prvého stupňa zistil,
že Zastupiteľstvo NSK ku dňu 30. 6.- 2004 odvolalo riaditeľov Domovov sociálnych služieb K., T., K.,
L., M. a riaditeľku K. S. S. H. z dôvodu, že tieto zariadenia podľa zákona č. 453/2003 Z.z. prešli do

zriaďovacej pôsobnosti NSK. Z rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. SA-8C 255/2004-88 zo dňa 2.
11. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co 13/2006-108 zo dňa 11. 10. 2006
súd zistil, že návrh žalobkyne o určenie neplatnosti jej odvolania z funkcie riaditeľky zo dňa 25. 6. 2004
bol zamietnutý.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní konštatoval, že dňa 15. 7. 2002 bol v denníku Ú.
v maďarskom jazyku uverejnený predmetný článok, ktorej autorkou bola M. V. K., zamestnankyňa
žalovaného. Žalobkyňa vtedy zastávala funkciu riaditeľky K. C. S. H. (ďalej "krízové centrum") a
z tejto funkcie bola odvolaná ku dňu 30. 6. 2004. V predmetnom článku sa autorka zaoberalavyšetrovaním sexuálneho zneužívania detí a pomermi v krízovom centre. Tvrdenie žalobkyne, že tento
článok mal za následok jej odvolanie z funkcie riaditeľky, súd nemal za preukázané, lebo jediným
dôvodom odvolania bol prechod zariadenia do zriaďovateľskej pôsobnosti NSK, pričom zastupiteľstvo

NSK odvolalo všetkých riaditeľov domovov sociálnych služieb v jeho pôsobnosti. Taktiež toto tvrdenie
bolo vyvrátené aj v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. SA-8C 255/04. Existencia sexuálneho
zneužívaniazverencovvkrízovomcentrebolapredmetnomvyšetrovaniaOkresnéhoúraduvyšetrovania
PZ K., ktorý vec pred uverejnením článku odložil pre nedostatok veku páchateľov. Súd urobil záver o
tom, že žaloba je čiastočne dôvodná, a preto jej sčasti vyhovel. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia

§ 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 16 ods. 2, 3, § 19 ods. 1 zákona číslo
81/1966Zb.operiodickejtlačiaoostatnýchhromadnýchinformačnýchprostriedkochvzneníneskorších
predpisov a článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného
pod č. 209/1992 Zb. Súd konštatoval, že právo na ochranu osobnosti, tzv. osobnostné právo, prináleží
každejfyzickejosobe.Občianskyzákonníkpriznávanajmäprávonaochranuosobnosti,životaazdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Na druhej

strane každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, a prijímať a rozširovať idey a informácie. Ústava Slovenskej republiky v čl.
26 a Dohovor o ochrane základných práv a slobôd v článku 10 zaručuje slobodu prejavu a právo
vyjadrovať informácie, názory a myšlienky slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom.
Súčasťou tohto Ústavou SR zabezpečného režimu je povinnosť orgánu rozhodujúceho o práve na

slobodu prejavu preskúmať, či existujú príčiny a dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Až
na základe preukázania všetkých ústavných náležitostí obmedzujúcich právo na informácie, možno
pristúpiť k aplikácii jednotlivých zákonných ustanovení, v tomto konkrétnom prípade ustanovení § 11 - §
13 Občianskeho zákonníka. Sloboda prejavu s výhradou podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru platí nielen pre
informácie alebo myšlienky, ktoré sa prijímajú priaznivo, ale aj pre také, ktoré nie sú veľmi príjemné,

či prípadne šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez
ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. Tvrdenia a informácie však musia byť, aj čo sa týka kritiky,
prípustnéamusiamaťoporuvsprávanísakritizovaného.Vpredmetnomsporevšaknebolopreukázané,
žeskutočnostiuvádzanévčlánkumajúoporuvsprávanísažalobkyneakoriaditeľkykrízovéhostrediska;
žalovaný nepreukázal ich pravdivosť, vierohodnosť a opodstatnenosť.

Základom osobitného druhu zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby v zmysle
ustanovení § 11 nasl. Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že prišlo k zásahu do subjektívnych
práv osoby a že takýto zásah je v rozpore s platným právom. Zásah je v rozpore s platným právom
predovšetkým v prípade, ak sú o fyzickej osobe uvedené nepravdivé údaje (fakty) spôsobilé privodiť

ujmu jej osobnostným právam alebo sú uvedené pravdivé údaje, ktoré zasahujú do intímnej sféry
fyzickej osoby, ktorá nie je určená pre verejnosť, resp. ide o vyjadrenia presahujúce akýkoľvek rámec
prípustnej kritiky. Dôkazná povinnosť v tomto prípade je na žalovanom, aby preukázal, že skutočnosti
uvedené v článku a tvrdené jeho autorom, sú pravdivé. V predmetnej veci sa však v rámci celého
dokazovania nepodarilo jednoznačne preukázať, že skutočnosti uvádzané v článku sú pravdivé. Za

pravdivosť žalobkyňou namietaného článku sa postavila len jedna skupina svedkov (K. M., E. K., Mgr. A.
V.), ktorí už v krízovom stredisku nepracovali - išlo o bývalé zamestnankyne a výpovede týchto svedkýň
sa môžu javiť ako nevierohodné z dôvodu negatívneho vzťahu k žalovanej v dôsledku ich odchodu
z pracoviska. Svedkyňa M. G. v krízovom stredisku nikdy nepracovala a o veci sa dozvedela len od
dcéry A.. Druhá skupina vypočutých svedkov (M. G., H. R., ktoré v čase pôvodného rozhodovania

súdu pracovali v krízovom stredisku) uvedené skutočnosti nepovažovali za pravdivé; ich výpovede
vzhľadom na možnú lojálnosť k žalobkyni, keďže ich ponechala v zamestnaní, súd tiež nepovažoval za
vierohodné. Napokon svedkyne Bc. A. M. a G. S. uviedli, že o daných skutočnostiach nikdy nepočuli.
Žalovanýnepreukázal,ktoréosobyboli"spolubesedníkmi"novinárky,odktorýchmalačerpaťinformácie.
Zápisnicu z prešetrovania sťažnosti zo dňa 4. 10. 2001 nie je možné považovať za hodnoverný dôkaz,

lebo boli prešetrované informácie podávané osobami, ktoré sa na žalobkyňu sťažovali, keď s nimi
skončila pracovný pomer, a tiež preto, že žalobkyňa vôbec nebola k sťažnosti vypočutá a s touto
zápisnicou ani nebola ani oboznámená. Žalovaný nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov a
vzhľadom na to, že v predmetnom článku boli uvádzané skutočne vážne tvrdenia a informácie týkajúce
sa samotnej žalobkyne - podávanie alkoholu deťom, zákaz oznámiť sexuálne zneužívanie a pod.

- možno konštatovať, že tieto tvrdenia boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.
V predmetnej veci žalovaný nepreukázal pravdivosť skutočností uvádzaných v predmetnom článku,
tvrdenia v článku boli objektívne spôsobilé negatívne zasiahnuť do osobnosti žalobkyne, nepreukázaním
pravdivosti uvádzaných skutočnosti došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je v príčinnej súvislosti medziuvádzanými tvrdeniami a ohrozením osobnostného práva žalobkyne. Z tohto dôvodu má žalobkyňa
právo na upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie týchto zásahov a taktiež na primerané
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Súd preto žalobe v časti navrhovaného ospravedlnenia vyhovel

s tým, že toto morálne zadosťučinenie považuje za dostačujúce.

Súdžalobuvčastiopriznanienemajetkovejujmyzamietolakonedôvodnú.Občianskyzákonníkpriznáva
každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti a zároveň vymedzuje znaky, za prítomnosti ktorých
treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti - objektívna spôsobilosť zásahu negatívne

dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým
správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Ak sú tieto znaky dané, má fyzická osoba
právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení miery zásahu, ktorým

malo dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti je potrebné vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Iba v prípade, ak sa dostatočne
preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže
byť výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd žalobu v časti nemajetkovej ujmy vo výške 500 000,- Sk zamietol z dôvodu, že žalobkyňa
nepreukázala značnú mieru zníženia jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a nepriaznivé dôsledky,
ktoré zásah do jej osobnostných práv vyvolal. Jej tvrdenie, že v dôsledku zverejnenia článku v denníku
Ú. dňa 15. 7. 2002 bola odvolaná z funkcie riaditeľky ku dňu 30. 6. 2004, t.j. po uplynutí takmer dvoch
rokov od uverejnenia článku, súd nepovažoval za preukázané. Bolo v kompetencii Zastupiteľstva NSK

rozhodnúť o odvolaní, resp. neodvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky, pričom neexistuje právny nárok
na zotrvanie vo funkcii, na jej vznik, či zánik, ak sa vyžaduje rozhodnutie kolektívneho samosprávneho
orgánu. Článok uverejnený v denníku Ú. dňa 27. 3. 2004 pod názvom "K. predsa nemôže byť vlastníkom
budovy miestnej polikliniky?", ktorý žalovaná v doplnenom dokazovaní súdu predložila (č.l. 898 spisu)
hovorí iba o prerušení zasadnutia samosprávy v dôsledku odchodu opozície, ktorá nesúhlasila s

návrhom na odvolanie z funkcie riaditeľky K. S. S. v H., avšak o dôvodoch vôbec nehovorí; preto súd na
tento článok neprihliadal a ani ho nehodnotil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v rámci konania
nepreukázala, aká ďalšia konkrétna ujma jej bola spôsobená v rodinnom, osobnom, či profesijnom živote
a v akej značnej miere došlo k zníženiu jej vážnosti, dôstojnosti. Keďže pre priznanie nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje splnenie dvoch kritérií - preukázanie závažnosti

vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo - a tieto splnené neboli, súd žalobu v tejto časti zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci.

Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala správnosť výroku o zamietnutí žaloby v časti náhrady
nemajetkovej ujmy. Navrhla napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Uviedla, že súd sa nedostatočne zaoberal výpoveďami svedkov B. a N.. Svedok B. vypovedal, že
pred voľbami v r. 2002 mali politické stretnutie SMK, na ktorom manžel zamestnankyne K. strediska
nekorektne vystúpil a v lete 2004 na zasadnutí predsedníctva SMK člen VÚC predložil článok s tým, že

sa nič v tejto veci neurobilo, a nakoniec odvolali každého riaditeľa zariadenia a bol vypísaný konkurz.
Jedine ona však nebola poverená riadením krízového centra a ostatní odvolaní boli opätovne do
funkcie menovaní. V tom čase mala SMK v zastupiteľstve VÚC nadpolovičnú väčšinu hlasov, a tak
bola dostatočná sila presadiť dané rozhodnutie. V súčasnosti už VÚC ani nemôže uviesť iné, než že
bola odvolaná bez uvedenia dôvodu. Informácie o údajnom sexuálnom zneužívaní poskytli pracovníci

Krajského úradu N., keďže zápisnicu spísanú ich zamestnancami odovzdali médiám, a to vedome, že
porušujú zákon. Aj autorka článku sa v predmetnom článku usilovala o jej odvolanie. Celé odvolávanie
bolo namierené len proti jej osobe a odvolanie ostatných riaditeľov bola len zámienka, pričom doba 2
rokov od uverejnenia článku nebola podstatná. Na tieto okolnosti navrhla vypočuť aj svedka B., avšak
sud prvého stupňa to bezdôvodne neurobil. K okolnostiam dôležitým pre rozhodnutie o nemajetkovej

ujme sa vyjadril aj svedok JUDr. N., ktorý vypovedal o zhoršení vzťahov na pracovisku pod vplyvom
článku a o spochybnení dobrého mena zariadenia. Článok vyvolal rozruch aj na Okresnom úrade v K.,
pričom išlo o spiknutie osôb, do ktorého sa senzačne zapojila aj tlač. Obdobne vypovedala aj svedkyňa
M. G. a svedkyňa S..V podanom odvolaní žalobkyňa uviedla, že v danom článku bola vykreslená ako osoba, ktorej
je ľahostajné, že na pracovisku ňou riadenom dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu, že mala

kompetentných zamestnancov vyzvať, aby sa o týchto veciach nerozprávalo, že vec nemienila oznámiť
úradom a že mala podávať pálenku maloletým deťom. Tento článok je stále uverejňovaný na internetovej
stránke žalovaného, zriadeného pre denník Ú.. Ak denne číta túto stránku iba dvesto ľudí, za 5 a pol
roka článok mohlo prečítať niekoľko stotisíc ľudí. Treba preto vychádzať z toho, že článok mal širokú
publicitu. K žiadnemu sexuálnemu zneužívaniu však nedošlo, ani žiadne šetrenie vo veci spáchania

trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže alebo podávania alkoholu mladistvým zo strany
polície alebo prokuratúry nebolo. Zjavne preto, lebo vyšetrovanie by dopadlo negatívne.

Žalovaný v podanom odvolaní žiadal rozsudok v časti, v ktorej bol zaviazaný uverejniť ospravedlnenie v
denníku Ú. a na internetovej stránke tohto denníka, zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil v
zmysle § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa jeho názoru súd nezobral do úvahy právnu teóriu a ani judikatúru slovenských a medzinárodných
súdov v oblasti slobody prejavu. Poukázal na vybrané rozhodnutia o. i. s nasledovnými závermi: Tlač by
mala mať právo, v prípade ak prispieva k verejnej diskusii o problémoch legitímneho verejného záujmu,
spoľahnúť sa na obsah oficiálnych správ bez povinnosti uskutočniť nezávislý prieskum. Hoci tlač nesmie

prekročiť mantinely okrem iného v záujme "ochrany povesti a práv iných", jej povinnosťou je rozširovať
informácie a myšlienky vo veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač za úlohu rozširovať informácie a
myšlienky, ale aj verejnosť má právo prijímať ich. Ak by tomu tak nebolo, tlač by nemohla mať dôležitú
úlohu "strážneho psa verejnosti". Je neakceptovateľné, aby novinár mohol vyjadrovať kritické názory
len v prípade, ak môže dokázať ich pravdivosť. Hranice prijateľnej kritiky sú širšie u osoby verejne činnej

ako u súkromnej osoby. Článok 10 Dohovoru nezakazuje diskusiu alebo šírenie prijatých informácií, aj
keď u nich existujú silné pochybnosti o ich pravdivosti. Každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí
automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv; taký zásah je daný, len ak existuje
medzizásahomaporušenímosobnostnejsférypríčinnásúvislosťaaktentozásahvkonkrétnomprípade
presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné

tolerovať. Článok 10 Dohovoru zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach
verejnéhozáujmuvýznamnúochranuvprípade,žekonajúvdobrejviere,abypredložiliverejnostipresné
a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Tieto zásady sú pre slovenské súdy záväzné a
súd prvého stupňa ich mal aplikovať.

Podľa názoru žalovaného uloženie povinnosti zverejniť ospravedlnenie predstavuje značný zásah do
práva na slobodu tlače. V článku nešlo o fakty tvrdené jeho autorkou a nešlo ani o jej úsudky, ale
išlo o reprodukciu vyjadrení kompetentných osôb. Urobila dostatočný prieskum s cieľom overenia si
informácií a nadobudla presvedčenie, že vzhľadom na verejný záujem na diskusii o popisovaných
témach je možné a potrebné publikovať alarmujúce výpovede popisujúce stav krízového strediska. V

časti týchto informácií ide o informácie prebraté z oficiálneho dokumentu orgánu štátnej správy, a preto
ich pravdivosť alebo nepravdivosť je možné skúmať len do tej miery, či sa v dokumente nachádzali. V
danom prípade ich autorka citovala správne. Ak preukázateľne existuje oficiálna zápisnica o vykonanej
kontrole orgánom verejnej správy, nemôžu byť novinári sankcionovaní za ich citáciu. Právo na slobodu
prejavu nemožno vykladať tak, že novinári musia informácie overovať a publikovať ich len vtedy, ak

je preukázaná ich pravdivosť. Súd prvého stupňa nereflektoval ustálenú judikatúru ESĽP umožňujúcu
novinárom odvolávať sa na oficiálne zdroje bez povinnosti vykonať nezávislý prieskum, pričom
zápisnicu orgánu verejnej správy označil bez zjavného dôvodu za nehodnoverný dôkaz. Nesúhlasil
s hodnotením svedeckých výpovedí ako nehodnoverných. Autorka článku dala priestor na vyjadrenie
obom stranám a značnú časť článku tvorilo vyjadrenie žalobkyne k preverovaným skutočnostiam.

Vzhľadom na veľký počet osôb, ktoré jej tieto informácie potvrdili, vrátane policajného vyšetrovateľa
a okresného prokurátora, všetky indície nasvedčovali tomu, že k opisovaným skutočnostiam skutočne
došlo. Žalobkyňa zodpovedala za činnosť krízového strediska, a teda zodpovedala aj za akékoľvek
odohrávané protiprávne aktivity. Ako riaditeľku ju možno považovať za osobu verejne činnú a pri takej
sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby. Aj keby sa podľa názoru súdu nepodarilo nad

akúkoľvek pochybnosť preukázať pravdivosť tvrdení v článku, možnosť, že sa tieto skutočnosti stali,
nie je vylúčená. Možnosť participovať na verejnej diskusii o téme sexuálneho zneužívania detí, resp.
ohrozovania mravnej výchovy mládeže, musí mať prednosť pred možným zásahom do osobnostných
práv verejne činnej osoby. Jednou z obligatórnych podmienok zásahu do slobody tlače je preukázanienevyhnutnosti tohto zásahu v demokratickej spoločnosti. V tomto prípade sa súd podľa názoru
žalovaného nezaoberal skutočnosťou, či uloženie sankcie predmetným rozsudkom a z toho plynúci
zásah do ústavou garantovanej slobody tlače je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným

a zároveň či existuje naliehavá spoločenská potreba takéhoto opatrenia. V závere odvolania žalovaný
poukázal na to, že denník Ú.. je písaný v maďarskom jazyku, zatiaľ čo rozsudkom súdu mu bolo uložené
zverejniť ospravedlnenie v slovenskom jazyku.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odvolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Uviedla, že žalovaný zámerne opomína, že zápisnica bola Krajským úradom v N. označená za
nezákonnú. Mala sa ňou riešiť sťažnosť A. G., no v skutočnosti sa tejto sťažnosti vôbec netýka. Po tejto
zápisnici boli na pracovisku vykonané kontroly na ekonomiku i ďalšie oblasti činnosti krízového strediska
s negatívnym výsledkom. Predmetný článok bol rozpoltený na dve časti; v časti ohľadom sexuálneho
zneužívania s ňou udávané skutočnosti neboli konfrontované. Svedkyne G. a K. boli prepustené z
pracoviska pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny a ich výpovede boli nevierohodné. Predmetným

článkom sa u nej porušila zásada prezumpcie neviny zakotvená v Ústave SR. Je síce pravda, že ako
riaditeľka bola zodpovedná za riadny chod strediska, no ani to žalovaného neoprávňovalo v článku ju
osočovať a tým porušovať prezumpciu neviny. Doposiaľ nebola vyvodená zodpovednosť voči žiadnej
osobe a polícia sa už ďalej vecou nezaoberala; polícia sa totiž nemala možnosť niečoho chytiť, lebo nič
nebolo preukázané. Súd v občianskoprávnom konaní nie je viazaný uznesením vyšetrovateľa o odložení

veci. K námietke žalovaného o nevykonateľnosti rozsudku v slovenskom jazyku, žalobkyňa vo vyjadrení
uviedla, že v rozsudku nie je napísané, že ospravedlnenie treba uverejniť v slovenskom jazyku. Konanie
na súde sa vedie v úradnom - slovenskom - jazyku, a tak aj vydaný rozsudok bol vyhotovený v tomto
jazyku. Ona nemá žiadne námietky, aby ospravedlnenie žalovaný uverejnil v maďarčine, ak preklad
bude presný. Žalovaný si vie preložiť ospravedlnenie podľa rozsudku, keď si vedel preložiť aj nezákonnú

zápisnicu, z ktorej údaje v predmetnom článku použil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) zák. č. 99/1963 Zb. v znení

zák. č. 384/2008 Z.z., s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust.
§ 156 ods. 3 OSP, a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vecne správne a odvolania nie sú opodstatnené. V časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť
"zdržať sa v budúcnosti uverejňovania článku uverejneného v denníku Ú. zo dňa 15. 7. 2002 pod
názvom Konkurz je prinajmenej po stránke morálnej spochybniteľný" (posledná veta prvého odseku

výroku rozsudku), žalovaný odvolanie nepodal a v tomto smere odvolanie ani neodôvodňoval. Preto
rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania bol výrok rozsudku
o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalovanej v denníku Ú. a na internetovej stránke denníka,
ďalej výrok o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy a napokon súvisiaci výrok o
trovách konania. Odvolací súd mal na zreteli ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch

vo veci samej je správny a dostatočne odôvodnený z hľadiska skutkového aj právneho, nepovažuje vo
svojomrozhodnutízanutnévsúladesust.§219ods.2OSPopakovaťtieistépodstatnédôvody,ktorésú
obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí. Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal opodstatnenosťou
žaloby z hľadiska príslušnej hmotnoprávnej úpravy v nadväznosti na dôkazné bremeno účastníkov
(§ 120 ods. 1 prvá veta OSP). Odvolací súd sa preto obmedzuje len na konštatovanie správnosti

napadnutého rozsudku vrátane jeho odôvodnenia (vyššie opísaného na str. 2 až 8). Na dôvažok k
niektorým otázkam prezentovaným v podaných odvolaniach odvolací súd dodáva nasledovné:

Predmetom konania je žaloba na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Obč. zákonníka v
spojení s ust. čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (uverejneného v Zbierke zákonov v Oznámení pod č. 209/1992 Zb., č. 102/1999
Z.z. a č. 480/2005 Z.z.). Žalobkyňa žiadala jednak uložiť povinnosť ospravedlnenia, jednak povinnosť
zdržať sa uverejňovania nepravdivých informácií a jednak zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy.Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník pod názvom
Ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 až 16. Občianskoprávna úprava v tejto oblasti vychádza
z druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, najmä z článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21, a je

konkretizovaná v právnych vzťahoch subjektov s rovnakým právnym postavením. Od osobnostných
práv v občianskoprávnom chápaní treba odlišovať systém základných ľudských práv a slobôd človeka
a občana. Tieto práva sa spravidla členia ešte na sociálno-politické, ekonomické a individuálne
slobody, ktoré sú zakotvené v ústave. Smerujú voči štátu ako univerzálnemu mocenskému činiteľovi
v spoločnosti, sú upravené normami kogentnej povahy a reprezentujú oblasť s prevahou vertikálnych

právnych vzťahov patriacich do tzv. verejného práva. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 a nasl.
poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť
a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v
občianskom práve sa členia najmä na: 1. právo na česť a dôstojnosť, 2. právo na meno, 3. právo na
prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, 4. právo na telesnú integritu, 5. právo na
súkromie a 6. právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným

informačným prostriedkom. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje v základe najvyšší
zákon štátu - Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého
každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
(zhodne s čl. 10 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. - Listina základných práv a slobôd). Ústava v
čl. 7 ods. 5 zároveň zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Slovenská republika je v zmysle uvedeného viazaná mnohostrannou medzinárodnou zmluvou zo dňa 4.

11.1950-Dohovoromoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdvzneníneskoršíchprotokolov(ďalej
"Dohovor"), inak vo výňatku publikovaným ako Oznámenie FMZV č. 209/1992. Zb., ku ktorému pristúpila
Česká a Slovenská Federatívna Republika dňa 21. 2. 1991. Dohovor je v občianskoprávnej sfére priamo
aplikovateľný, preto aj v tejto veci odvolací súd rozhodoval aplikujúc na daný prípad citovaný Dohovor.

Súd prvého stupňa sa v tomto konaní dostatočne zaoberal hodnotením vykonaných dôkazov, vrátane
právne významných častí výpovedí svedkov B. a JUDr. N. a aj vrátane hodnotenia vierohodnosti
toho - ktorého svedka s ohľadom na vzťah k účastníkom konania, a to vrátane právneho záveru o
tom, že v predmetnom článku denníka žalovaného - v častiach žalobkyňou namietaných - nešlo o
žiadnu kritiku, ale o prezentovanie (v následnom súdnom konaní nepreukázaných) faktov z jej činnosti

ako riaditeľky krízového centra (1. ... žalobkyňa pozvala deti k sebe a ponúkla ich pálenkou ..., 2.
dozvedela sa o sexuálnych obťažovaniach od spolupracovníkov a toto nepovažovala za potrebné
okamžite oznámiť polícii a neprijala žiadne opatrenia ..., 3. ... chcela zabrániť tomu, aby sa chovankyňa
podrobila gynekologickému vyšetreniu ...). Takto uverejnené fakty boli nesporne spôsobilé zasiahnuť
do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti. Žalovaný sa bránil zákonom, Ústavou SR a Dohovorom

zaručeným právom na slobodu tlače. Aj s touto obranou žalovaného sa súd prvého stupňa vysporiadal
správne s tým, že žalovaný síce má právo na slobodu tlače v súlade aj s osobitným právnym predpisom
(tlačovým zákonom), avšak jeho právo nemôže prevyšovať právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti,
ktoré on sám narušil uverejnením nepravdivých skutočností v značnej intenzite. Súdy v Slovenskej
republike konajú v úradnom jazyku, ktorým je jazyk slovenský, preto aj výrok rozsudku súdu prvého

stupňa realizovaný v úradnom jazyku je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Námietku
v tomto smere odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.

Objektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v porušení či už len v samotnom
ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote, vylučuje, aby sa pre toto hodnotenie

stali rozhodujúcimi len subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby, t.j. jej negatívna individuálna
psychická reakcia. Subjektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ je vzhľadom na
možnosti založenia nežiaducich rozdielov pri vzniku občiansko-právnych sankcií neprijateľné. Stačí, ak
ide o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, ktorá spočíva už v ohrození osobnosti fyzickej
osoby. Skutočnosť, či vzniknutá nemajetková ujma spočíva len v ohrození alebo už v porušení osobnosti

fyzickej osoby, ovplyvňuje použitie jednotlivých občianskoprávnych prostriedkov ochrany podľa § 13 OZ.
Ak ujma vyvolaná neoprávneným zásahom spočíva len v ohrození osobnosti fyzickej osoby alebo v jej
porušení, musí ísť svojou povahou vždy o nemajetkovú ujmu. To znamená, že musí ísť vždy o ujmu,
ktorá sa nepremieta bezprostredne do majetkovej sféry postihnutej osoby, takže ju nemožno presnevyjadriť a vyčísliť v peniazoch. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba)
sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na
to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Zákon teda pripúšťa, aby sa v

určitých prípadoch, keď sa to javí ako nevyhnutné, zadosťučinenie uložilo vo forme majetkového plnenia,
konkrétne v peniazoch. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je
spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.

Súd prvého stupňa túto - tretiu - časť žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy zamietol

preto, že žalobkyňa v podstate nepreukázala zníženie jej dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, utrpenie
nemajetkovej ujmy v dôsledku zverejnených nepravdivých faktov z činnosti žalobkyne ako riaditeľky
krízového centra. Konštatovanie súdu v tomto smere odvolací súd rovnako považoval za správne,
odvíjajúce sa zo skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

S ohľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých

častiach vo veci samej posúdil ako vecne správne. Preto odvolania žalobkyne aj žalovaného
nepovažoval za opodstatnené.

Výrok o trovách konania rozsudku súdu prvého stupňa nekorešponduje ustanoveniu § 142 ods. 2
OSP, na základe ktorého pri čiastočnom úspechu účastníkov súd o trovách rozhodol. Na základe tohto

ustanovenia bolo potrebné rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Odvolací súd preto v zmysle § 220 OSP rozsudok v tejto časti zmenil v súlade s ustanovením § 142
ods. 2 OSP.

V odvolacom konaní bolo možné konštatovať rovnako ako pri rozhodovaní o trovách konania v

prvostupňovom konaní len čiastočný úspech účastníkov - žalobkyňa bola úspešná v časti odvolania
žalovaného proti výroku rozsudku o povinnosti uverejnenia ospravedlnenia a nebola úspešná v časti
svojho odvolania proti výroku o zamietnutí žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy; žalovaný nebol
úspešný so svojím odvolaním a bol úspešný v časti odvolacieho konania na odvolanie žalobkyne. Preto
odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.