Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200704
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200704.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a
sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1.
Patryka Zabawu - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, Svidník, IČO: 46022546, 2. C. G. E.ńskeho,
bytom K. U. XX, XX-XXX Źorawina, D. republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom
so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29.

augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 9. apríla 2014 číslo: XXXXX-X/
XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 9. apríla 2014 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 28. októbra

2013 číslo: XXXXX-XX/XXXX-PO podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania ne p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 216,15 Eur, ktoré je žalovaná
povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu v 2. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 9.1.2014 rozhodla žalovaná ako príslušný odvolací orgán o
odvolaní žalobcov proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky
Prešov zo dňa 28.10.2013 č. XXXXX-XX/XXXX-PO (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona)
odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 28.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
a§210ods.1zákonatak,žežalobcoviv2.radezaniklodňom30.4.2013povinnénemocensképoistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.

V rozhodnutí žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a jeho oprávnenie
rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1 písm. a) až c), § 7 ods. 1 písm. c) bod 1,
§ 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že

žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení
a že zamestnanec žalobcu (žalobca v 2. rade) bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od1.5.2012. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 1.5.2004) sa uplatňujú koordinačné
nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali
legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11

ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri
súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu,
ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov
spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia
sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6,

15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto
spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských
podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale
vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike.
V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS

Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a
teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Túto vykonala
za obdobie od 1.2.2011 do 11.3.2013 dňa 7.3. a 11.3.2013. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich
faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym
predpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiestapodnikania,čovyplýva

z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie.
Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti
v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ
alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré

možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor
vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno
určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení
určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny orgán v rámci kontroly zistil, že

v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka, nachádza sa tam len
poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno Patryk Zabawa - ARTIMA.
Majiteľpoštovejschránkypotvrdil,žezamestnávateľsanauvedenejadresenezdržiava,málenschránku
na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník, L. 7. Zamestnanci
prvostupňového správneho orgánu ďalej zistili, že na adrese Svidník, L. 7 je súkromný byt, v ktorom

sa nikto nenachádzal. Následne zistil, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú
príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela Rubín, Centrálna ulica, Svidník.
V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania (zamestnávateľ) z
adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom

účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom telefonicky
podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť
počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Z týchto
zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená vo výpise z
obchodnéhoregistranespĺňazákladnékritériaregistrovanéhosídlaspoločnosti.Ďalejjevrozhodnutiach

uvedené, že kontroly Inšpekcie práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností
zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len
Sociálna poisťovňa a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v inom členskom
štáte. Ďalej vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade uviedla, že formulár PD A1, na základe ktorého sa na týchto

zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva sa vystavuje na dobu určitú a bol vystavený v čase, kedy
neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo
rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia platnosti formulára PD A1 (30.4.2013) a že
na takéhoto zamestnanca sa bude v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia prihliadať ako na
osobu, ktorá celý svoj príjem získava v členskom štáte - v Poľskej republike.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladovpre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkmi
konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný
stav veci.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods.
1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej

správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,
konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca
dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup

podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,
lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov
Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu

podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu

bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu

dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou

vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal

na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie
podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne

rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal,abykrajskýsúdzrušilrozhodnutiažalovanejvspojenísrozhodnutiamiprvostupňovýchsprávnych

orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie

prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Na pojednávaní konanom dňa 19.2.2015 návrh na prerušenie konania vzal späť. Z týchto dôvodov
krajský súd o tomto návrhu nerozhodoval.

V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 6.6.2014) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane
žalobca a to žalobcu v 2. rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2014-34 zo dňa 23.7.2014 krajský súd podľa § 92

ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu
a to žalobcu v 2. rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.9.2014.

Žalobca v 2. rade sa na pojednávanie nedostavil. Tohto z neúčasti ospravedlnil jeho právny zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní sa
písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol

v neprítomnosti žalobcu v 2. rade (ktorého z neúčasti ospravedlnil právny zástupca) a žalovanej, ktorá
sa z neúčasti písomne ospravedlnila. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade je žaloba nedôvodná, vo vzťahu k žalobcovi v 2.
rade je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutie správneho
orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi v 2.
rade zaniklo dňom 30.4.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu

v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žaloby.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,

zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho

parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009,

ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu aRady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku

76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,

že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len

orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo

miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri

určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno Patryk Zabawa - ARTIMA. Majiteľ poštovej

schránkypotvrdil,žezamestnávateľsanauvedenejadresenezdržiava,málenschránkunadoručovanie
pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník, L. 7. Zamestnanci Sociálnej poisťovne,
pobočka Svidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese Svidník, L. 7 je súkromný byt, v
ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia
so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch

hotela Rubín, Centrálna ulica, Svidník. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady
zamestnávateľa,pracovnézmluvy,obchodnézmluvy,korešpondencia,objednávkyafaktúry.Spoločnosť
riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska C. M. XX, L., D. republika. Konkrétny rozpis
prác jednotlivým zamestnancom žalobcu v 1. rade nebol ku kontrole predložený. Práce prideľoval
zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia. V deň

kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území
Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani

splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1, 2 a §
250jO.s.p.vyplýva,žesprávnesúdnictvojeovládanédispozičnouzásadou.Konaniesazačínananávrh,ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní

nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba

nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych

porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe

povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto

ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky

nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2. rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1. rade.Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm

poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa

ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať

potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené

nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1. rade v žalobách
nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by

správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Prvostupňový
správny orgán nerozhodol ani retroaktívne.Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2. rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1.

rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú
zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk.
Doručené bolo manželke žalobcu v 2. rade K. E..

Zároveň z podania právneho zástupcu žalobcu v 2. rade (návrh na vstup ďalšieho účastníka do konania

na strane žalobcu a to žalobcu v 2. rade zo dňa 6.6.2014) vyplýva, že žalobca v 2. rade sa domáha
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z dôvodu porušenia jeho subjektívnych práv. Ak teda
rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, teda
žalobcom v 2. rade a žalobca sa aktívne domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal

žalovanej povinnosť opätovne toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 2. rade a žalobu žalobcu v 2. rade
považoval za včas podanú.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré

majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia

upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných

podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej
republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2. rade zaniklo dňom 30.4.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočkou vyvodila z
kontrolyvykonanejvdňoch7.3.2013a11.3.2013azozistenia,ževregistrovanomsídležalobcuv1.rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránkapatriaca súkromnej osobe, ktorá potvrdila, že na uvedenej adrese sa zamestnávateľ nezdržiava má
tam len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník,
L. 7. Na adrese Svidník, Karpatská 7 je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádza. Ďalšími

kontrolnými zisteniami ale Sociálna poisťovňa zistila, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa
uskutočňujú príležitostne, na adrese spracovateľskej firmy v priestoroch hotela Rubín vo Svidníku.
V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Zamestnávateľ prideľoval prácu svojim zamestnancom
telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia.

Na základe týchto zistení správne orgány vyvodili, že nebolo preukázané, že žalobca v 2. rade
reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca na
území Slovenskej republiky nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože

právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti

vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako
nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu v
2. rade ako zamestnanca.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej

poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade na území
Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a

nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 2.
rade zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil
vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, či žalobca v 2. rade činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky reálne vykonával.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi v 2. rade, ktorý mal

v konaní úspech náhradu trov konania v sume 216,15 Eur. Právny zástupca trovy konania vyčíslil vo
výške 432,30 Eur za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku
2014 a pojednávanie dňa 19.2.2015) podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon
vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur.

V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,
spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83+24,47 Eur). Súd priznal
s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % z takto vyčíslených trov konania,
keďže podľa tohto ustanovenia ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil vyčíslené trovy

konania o jednu polovicu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.