Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/748/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214200364
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214200364.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. D., nar. XX. G. XXXX, bytom K., Y. XXX/XX, o 2.299,60 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 20. apríla

2015 č. k. 12C/362/2014-87 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 2.299,60 eur, úrok z omeškania vo výške 32,34 eur (za obdobie od

21. februára 2011 do 12. februára 2012), ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 2.299,60 eur od
13. februára 2012 do zaplatenia. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 100, § 101, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2,
§ 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 ods. 1 písm. a/,
§ 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/ až i, ods. 3 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. (v znení do 31. januára 2013). Vecne zdôvodnil
uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere dňa 20. júna 2008, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská spotrebiteľa a.s., Bratislava, Suché mýto 4)
úver vo výške 2.655,51 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 57,49

eur v počte splátok 71, vždy k 20. dňu mesiaca, od júla 2008. Vzhľadom k tomu, že súd je povinný ex
offo prihliadať na oslabenie nároku veriteľa voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania, súd prvej inštancie
posúdil žalobkyňou uplatňovaný nárok ako premlčaný. Súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch musel
prihliadnuťnazákonnýdôvodbrániacipriznaťplneniepožadovanéžalobou,pričomprednostneaplikoval
ustanovenia O. z., hoci by sa inak použili normy obchodného práva. Žalovaný zaplatil spracovateľský
poplatok a prvú splátku, následne ďalšiu splátku (splatnú v auguste 2008) už nesplácal. V zmysle zmluvy

bola banka oprávnená požadovať splatenie celého úveru naraz a prvýkrát tak bola oprávnená urobiť
(vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) do 19. septembra 2009. Hoci tak neurobila, premlčacia lehota
začala plynúť a uplynula pre celý nárok dňom 19. septembra 2012, uplynutím trojročnej premlčacej
doby. Žaloba bola preto v plnom rozsahu zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
súd prvej inštancie ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), v zmysle ktorého žalovanému vznikol nárok na náhradu

trov konania, ktoré si však neuplatnil a preto táto náhrada mu priznaná nebola.Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením
žalobe, alternatívne jeho zruším a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom.

Žalobkyňa namietala právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatňovaného nároku. Údaj o
poslednej vykonanej splátke žalovaného v prospech žalobkyne nemožno stotožňovať s ukončením
zmluvy, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie posúdil ukončenie zmluvy
nesprávne, pretože odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočnosti, s ktorou nie je možné
spájať vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok je

banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy
o úvere a klient je povinný ju splatiť v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti.
Banka môže tiež vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť (účinnosť výpovede nenastáva
okamžite bez výpovednej lehoty). Právna predchodkyňa žalobkyne neukončila záväzkovo-právny vzťah
so žalovaným, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a nedošlo
ani k odstúpeniu od zmluvy. Veriteľ bol oprávnený, nie však povinný predčasne ukončiť záväzkovo-

právny vzťah. K ukončeniu zmluvy došlo až 12. februára 2012, kedy žalobkyňa vyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru. Na podporu svojej argumentácie poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 146/2008. Súd prvej inštancie neakceptoval zosplatnenie úveru
vykonané žalobkyňou. Hoci začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je vymedzený objektívne,
nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý nastáva až splatnosťou. Žalobkyňa namietala aj prednostnú

aplikáciu ustanovení O. z., pretože bolo potrebné aplikovať ustanovenia ObZ (Obchodný zákonník č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 3/2011, sp. zn. 6 MCdo 4/2012, ako i rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, sp. zn. 15Co/28/2013. Podľa odôvodnenia
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 úprava spotrebiteľských úverov osobitným

predpisom nenahrádza všeobecnú právnu úpravu v ObZ. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 9Co/157/2013 sa premlčanie aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu
spravuje výlučne ObZ.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 103 O. z. ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorých zo splátok stane zročným celý dlh (§
565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 565 O. z. ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Ustanovenie § 103 O. z. rešpektuje zásadu zmluvnej voľnosti občianskoprávnych vzťahov, ktorá

umožňuje, aby sa zmluvné strany dohodli aj na splnení dlhu plnením v splátkach. Zákon stanovuje, kedy
v prípade dohody o plnení v splátkach začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok a to tak, že
jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne (premlčacia doba jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa
zročnosti jednotlivej splátky). Ustanovenie § 103 O. z. však treba vykladať vo väzbe na právne dôsledky
uvedené v ustanovení § 565 O. z., ktoré obmedzuje veriteľa v práve požadovať splnenie celého dlhu.

Právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky môže veriteľ len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
Ak by veriteľ svoje právo nevyužil, pokračovala by premlčacia doba iba vo vzťahu k neuhradenej splátke.
Samotnú realizáciu splatnosti dlhu ustanovenie § 565 O. z. podmieňuje žiadosťou veriteľa (nenastáva
automaticky zo zákona).Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol dlžníka z
dôvodujehoomeškaniasosplátkamiozaplateniecelejpohľadávky(alebojejzostatku)najskôrpožiadať,

ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne požiadal.

Súd prvej inštancie bez skúmania nastalej splatnosti celého dlhu (jednostranného právneho úkonu
veriteľa, adresovaného dlžníkovi), teda naplnenia zákonom stanovených podmienok pre splatnosť
celého zostatku dlhu, ako i nerozlíšením už nastalej splatnosti jednotlivých splátok úveru, nesprávne

označil uplatňovaný nárok žalobkyne za premlčaný.

Ustanovenie § 103 O. z., upravujúce plynutie premlčacej doby odo dňa zročnosti nesplnenej splátky,
výslovne odkazuje na ustanovenie § 565 O. z., podľa ktorého splatnosť celého dlhu nenastáva
automaticky zo zákona (nezaplatením splátky, po vykonanej poslednej úhrade). Ustanovenie § 565 O.
z. len umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať o zaplatenie celej

pohľadávky naraz a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo veriteľa je
pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie ďalšej splátky, resp. do
jej účinného splnenia, nedochádza k splatnosti celého dlhu, ale platí naďalej pôvodné dojednanie o
splátkach (tým nie sú dotknuté dôsledky omeškania s tou ktorou splátkou). Toto právo však veriteľ opäť

získa, ak sa dlžník dostane do omeškania nezaplatením ďalšej splátky. Ak veriteľ riadne a včas svoje
právo neuplatnil, môže voči dlžníkovi požadovať naďalej len dohodnuté splátky. Vzhľadom na to, že súd
prvého stupňa odvodzoval splatnosť celej pohľadávky od vzniku možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie
celého dlhu a neskúmal zákonom stanovené podmienky ustanovené v § 565 O. z., najmä či veriteľ právo
na zaplatenie celého dlhu uplatnil a kedy sa tak stalo, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne

zistil skutkový stav.

Okrem uvedeného bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rozlíšiť splátky, ktorých splatnosť nastala
samostatne (pred splatnosťou celého zostatku dlhu) a u ktorých začala premlčacia doba plynúť
splatnosťou celého zostatku dlhu, ak došlo k tejto právne významnej skutočnosti. Až následne bol daný

dôvod zaoberať sa aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS. V uvedenom smere tak chýbal argumentačný
základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Od dohody o strate výhody splátok podľa § 565 O. z. sa
odlišuje dohoda veriteľa a dlžníka, že nezaplatením jednej zo splátok nastáva splatnosť celého zostatku
dlhu určeným dňom v tejto dohode.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený
treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred

súdom).

Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvodil premlčanie dlhu od
vzniku možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celého dlhu jednorázovo, bez posúdenia relevantného
prejavu vôle veriteľa, smerujúceho k zročnosti celého dlhu, ako i zákonom stanoveného samostatného
premlčiavania jednotlivých splátok, mali za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňalo požiadavky

obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), na riadne odôvodnenie
rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.

Súdprvéhostupňatým,žesvojerozhodnutieneodôvodnilvovzťahukpreukázanémuskutkovémustavu,
nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého kvalifikoval celý dlh uplatňovaný

žalobkyňou ako premlčaný.

Na rozdiel od dôvodnej argumentácie žalobkyne v odvolaní, týkajúcej sa nesprávneho posúdenia
splatnosti dlhu súdom prvej inštancie, jej odvolacia námietka o prednostnej aplikácii ustanovení ObZ o
premlčaní (vzťahujúcich sa na prejednávanú vec) nebola dôvodná.

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa

smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať
o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation

SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia
národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,
pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu
vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Nadradenosť komunitárneho práva

predstavuje rozhodujúci faktor pri naplnení cieľa smerníc.

Novelizácia ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešila prednostnú aplikáciu O. z.
pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované

znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca
nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného
právavsúvislostiskonaním,vktoromsauplatňujeprávoprotispotrebiteľovi,ustálilaajdouvedenejdoby
prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012,

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať ObZ neobstojí, pretože všetky režimy a
opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy,
a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby,
je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľaObZ). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a
žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ, bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o

osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre
neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16.

decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie,
bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z
19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako
absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace

s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému
(§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území
Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou
úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia
pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, pričom predmetom

postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu
dlhšiu ako 90 kalendárnych dní.

Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v
omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť

pohľadávky banky voči klientovi. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného
postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri
zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri
postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu
zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pričom

poskytovanieúverubánkaichsprávaješpecifickouosobitneprávnympredpisomupravenoučinnosťou).
Posúdenie splatnosti dlhu bude preto významné aj z hľadiska postúpenia pohľadávky žalobkyni.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia
splatnosti dlhu uplatňovaného žalobkyňou v konaní, pričom predpokladom je rozlíšenie splatnosti
nezaplatených splátok, u ktorých premlčacia doba plynula odo dňa ich zročnosti (posúdením splatnosti
každej jednotlivej splátky samostatne, podľa dohodnutého dátumu zročnosti). Ak sa však pre

nesplnenie niektorej zo splátok stal zročným celý dlh, vo vzťahu k týmto nasledujúcim splátkam
by začala plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (za predpokladu naplnenia
všetkých kumulatívnych zákonom stanovených predpokladov splatnosti celého dlhu, vrátane posúdenia
relevantného prejavu vôle veriteľa).

Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne
deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda keď je actio nata.
Uvedený moment nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t. j. dňom, keď má dlžník
prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Preto až na základe náležitého posúdenia splatnosti
uplatňovaného dlhu žalobkyňou, bude daný dôvod zaoberať sa premlčaním dlhu žalobkyne, podľa

ustanovenia§5bZoOS(akkpremlčaniunedošlo,budenevyhnutnédôslednesazaoberaťuplatňovaným
nárokom z hľadiska aplikácie dotknutých právnych noriem). Osobitná úprava postúpenia pohľadávky
bánk predpokladá omeškanie s plnením dlhu, ku ktorému dochádza po splatnosti dlhu.

Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením

skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov.Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej
pohľadávky.

Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.