Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. august 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/283/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221895
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213221895.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR,
s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: M. A., nar. XX. XX. XXXX,
bytom J. XXX/XX, Z. M., o zaplatenie 2.618 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 29. marca 2017 č. k. 14C/204/2014-120 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 52 ods. 1, § 879j, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. b/, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8, § 2 ods. 1 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách. Uviedol, že dňa
27. 09. 2013 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu
sumu 2.618 eur s príslušenstvom a náhradou trov konania. Podanú žalobu žalobca postavil na tom

skutkovom základe, že žalovaná s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa,
a. s.) uzatvorila dňa 13. 05. 2005 zmluvu č. 212018915, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné
prostriedky, ktoré sa zaviazala riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky
predstavovala sumu 4.817,12 eura (z toho dlžná istina predstavovala sumu vo výške 4.390,40 eura,
riadny úrok sumu vo výške 142,25 eura, úrok z omeškania sumu vo výške 272,51 eura a ostatné
príslušenstvo sumu vo výške 11,96 eura). V tomto konaní si uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej istiny
titulom neuhradených splátok splatných v období od 20. 10. 2010 do 20. 04. 2015 v celkovej výške

2.618 eur, úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 12. 02. 2012 z dlžných splátok za obdobie od 21.
10. 2010 do 21. 01. 2012 celkove vo výške 48,49 eura, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo
sumy 2.618 eur od 13. 02. 2012 do zaplatenia. V priebehu konania žalobca upresnil podanú žalobu v
časti uplatneného vyčísleného úroku z omeškania, ktorý ustálil na sumu 48,28 eura. O tomto podaní
žalobcu rozhodol súd uznesením č. k. 14C/204/2014-44 zo dňa 16. 09. 2014. Na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Slovenská
sporiteľňa, a. s. dňa 15. 12. 2011 žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči

žalovanej titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve
o postúpení pohľadávok. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanej oznámené písomným
podaním právneho predchodcu žalobcu zo dňa 27. 12. 2011, ktoré bolo žalovanej odoslané dňa 25.
01. 2012. V čase postúpenia pohľadávky (t.j. k 15. 12. 2011) bola žalovaná v omeškaní s úhradoudlžnej sumy 1169 dní. Žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu dňa 13. 05. 2005 zmluvu
o splátkovom úvere č. 0212018915. Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške
3.319,09 eura (100.000,- Sk), ktorý sa zaviazala vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 47,60 eura

(1.434,- Sk) v období od 20. 05. 2005 do 20. 04. 2015. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 11,10 %
ročne. Žalovaná sa tiež zaviazala uhradiť spracovateľský poplatok vo výške 66,39 eura (2.000,- Sk) a
poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eura (50,- Sk) mesačne. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli
všeobecné obchodné podmienky. Žalovaná titulom poskytnutého úveru ku dňu postúpenia pohľadávky
dlhovala sumu 4.817,12 eura, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny vo výške 4.390,40 eura, riadneho

úroku vo výške 142,25 eura, úroku z omeškania vo výške 272,51 eura a ostatného príslušenstva vo
výške 11,96 eura. Ako vyplynulo z výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
zo dňa 24. 01. 2012 vypracovanej žalobcom a adresovanej žalovanej, touto žalobca oznámil žalovanej,
že pre porušenie zmluvy o úvere č. 212018915 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24. 01. 2012.
Zároveň vyčíslil svoju pohľadávku na sumu vo výške 5.010,42 eura a žalovanú vyzval na zaplatenie tejto
sumy do 03. 02. 2012. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o

splátkovom úvere uzatvorenej v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, ktorá je však súčasne
spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia §

1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti,
že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný
zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu
na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Preto na právny vzťah založený zmluvou

o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností),
ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V
tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 04. 2015 (sp. zn.
3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. Súd dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je
potrebné okrem všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia
lex specialis, t.j. ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., keďže zákon o bankách v prípade
bankových úverov poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo-

právnom vzťahu z titulu bankového úveru. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka
splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi,
za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej
odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade
zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť,

resp.abyzmluvnývzťahzanikolinak(výpoveďou,odstúpením).Pokiaľalenebolavyhlásenámimoriadna
splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie
je možné urobiť záver o tom, žeby predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej
doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Z
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť

pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý

úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8
(predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým
je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by
banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu

pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále
zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to
vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovejzmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči
spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by
sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou,

osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Preto mal súd za to, že v danom prípade žalobcu
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. Nakoľko žalobca dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu
žalobcu nepreukázal, keď v priebehu konania ani len neučinil skutkové tvrdenie v tom smere, že
by obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s. vyzvala dlžníka na splnenie svojho záväzku, s

plnením ktorého bol v omeškaní a že dlžník (žalovaná) bol napriek výzve súd nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, súd bol
nútený konštatovať, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2011 právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Slovenská
sporiteľňa, a. s. vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č. 0212018915 uzatvorenej so žalovanou dňa 13.
05. 2005, a teda medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu

pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, keď zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách treba ohľadom
inštitútu postúpenia pohľadávky považovať za lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho
zákonníka (konkrétne § 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2011 je
preto potrebné považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor
so zákonom). Súd tiež poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.

z. o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už
splatné a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. To znamená, že ku dňu 15. 12. 2011 právny predchodca
žalobcu (pokiaľ do dňa 15. 12. 2011 neukončil záväzkovo-právny vzťah s dlžníkom, ktorú skutočnosť
žalobca ani netvrdil) mohol postúpiť na tretiu osobu len tú časť svojej pohľadávky, ktorá bola ku dňu

15. 12. 2011 už splatná a nie aj tú časť pohľadávky, u ktorej mala nastať splatnosť po postúpení
pohľadávky. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove ohľadne postúpenia
pohľadávky banky a postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. súd konštatuje, že s právnym
názorom vysloveným súdom v týchto rozhodnutiach sa nestotožnil. Vychádzajúc zo záujmu spoločnosti
na ochrane spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch, v ktorých spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, ako

aj vychádzajúc zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, mal súd
za to, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky) a to za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky

banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Banka je teda oprávnená postúpiť časť
peňažného záväzku, s úhradou ktorého je dlžník, napriek písomnej výzve banky, aktuálne v omeškaní
viac ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ žalobca poukazoval na dohodu obchodnej spoločnosti Slovenská
sporiteľňa, a. s. a žalovanej ohľadne VOP, ako aj bodu 19.16 VOP (v zmysle ktorého klient výslovne
súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu

na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah,
z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vznesie v súvislosti s takouto pohľadávkou
akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky
na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky
voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky), súd konštatuje, že v

prípade VOP nemožno hovoriť o individuálne dojednaných zmluvných podmienkach, pretože tieto sú
veriteľom vopred naformulované a ich obsah spotrebiteľ nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť, pričom
súd vyslovuje pochybnosť o tom, že bežný občan v čase uzavretia zmluvy má možnosť tieto VOP si
podrobnepreštudovaťapochopiťichobsah,okremtohosatátodohodatýkalalenúčastníkovzmluvného
vzťahu a nijako nevylučovala potrebu splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky na

tretiu osobu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorý je v tomto smere lex specialis k Občianskemu zákonníku. Žalobca
v konaní nepreukázal, že by Slovenská sporiteľňa, a. s. doručila žalovanej písomnú výzvu na splnenie
omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto jednou z podmienok platného
postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o tzv.

faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky
bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní dlhšie ako
90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy
s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitéhoomeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie
pohľadávky SLSP, a. s. v prospech žalobcu. Keďže súd postupom podľa § 295 CSP nemal preukázané
súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., dospel k

záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2011 v prospech žalobcu je neplatná s poukazom
na § 41 Občianskeho zákonníka podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z.) v časti pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. voči žalovanej zo zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru č. 0212018915 z 13. 05. 2005 a žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie
je veriteľom žalovanej. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu v celom rozsahu

zamietol. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) súd rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP a 396 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok
konania v konaní plne úspešná. Nakoľko však žalovanej preukázateľne v súvislosti s týmito konaniami
žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnila, súd vyslovil, že žalovaná nemá právo na náhradu
trov konania, hoci jej tento nárok vznikol.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že na základe
vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že postupca pred postúpením pohľadávky vyzval
žalovanú na úhradu omeškaného peňažného záväzku a táto bola v omeškaní so splnením čo len časti

peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Keďže tieto skutkové
tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné
považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie preto dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornými skutkovými tvrdeniami
preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky, napriek písomnej výzve postupcu, v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia
§ 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie
postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka
na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd mal povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho,

aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal pritom na
rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01 a rozhodnutia krajských súdov a uviedol, že okresný súd pochybil
a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal tiež na bod 19.16 všeobecných obchodných podmienok, podľa
ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje

pohľadávky. Podľa § 89 ods. 1 ZoB banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu
zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak
to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že
sa od nich nemožno odchýliť. Táto zmluva musí mať písomnú formu a podobu vyžadovanú zákonom
alebo dohodou účastníkov. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou

a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú
úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného
zákona, a to v bode 19.16 všeobecných obchodných podmienok. K možnosti postúpenia len splatnej
pohľadávky uviedol, že ak by aj pripustil, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky platnosti
postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, tak má za to, že okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, ak posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku predstavuje len splatné splátky
úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere.
Považuje za nesporné, že dlh žalovanej vznikol už splnením záväzku postupcu, t.j. dlh žalovanej vznikol
už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovanej. Dohoda zmluvných
strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach

nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho
dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd
pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu rozumie v prípade vracania poskytnutých
peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými.
Pohľadávka zodpovedajúca dlhu zo zmluvy o úvere, podľa názoru žalobcu, predstavuje zostatok

dlhu žalovanej, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovanej. T.j. takúto
pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné
splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Dodal, že ani zo zneniaustanovenia § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej
časť, ktorá je už splatná. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky
postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92

ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by
už banka nemala čo postupovať, a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. K vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru uviedol, že zmluvné strany si dojednali plnenie v splátkach s presným
stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaná sa dostala do omeškania, uvedené

termíny neplnila a postupcovi tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca
toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca, a to podaním zo
dňa 24. 01. 2012 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru“. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom
veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Na
základe uvedeného považuje za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky

práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca aktívnu
legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8
ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Prípadné porušenie
povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zob

nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanej, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB.
Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 2 ZoB nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. S nedoručením tejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB. S
nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenia
§ 50 ods. 1 ZoB. Žalovaná bola ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1169 dní, teda súčet
všetkýchomeškanížalovanejsplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvočibankepresiahol
jeden rok. Vzhľadom na omeškanie žalovanej viac ako rok, postupca by konal v súlade s § 92 ods. 8 ZoB
aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Z uvedených dôvodov žalobca zastáva

názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z
každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Aktívnu legitimáciu
žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj
zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.
Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a podanej žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379a§380ods.1CSP)prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania,sverejnýmvyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

4. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 2.618 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 48,28 eura, ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2.618 eur od 12. 02. 2012
do zaplatenia, ako i náhradou trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe Zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a. s., Tomášikova
48, Bratislava a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Postupca a
žalovaná uzatvorili dňa 13. 05. 2005 Zmluvu č. 212018915, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa
a. s. poskytla žalovanej peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov,
podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie

náležitosti sú upravené v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku
dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 4.817,12 eura, ktorá pozostávala z istiny 4.390,40
eura, riadneho úroku 142,25 eura, úroku z omeškania 272,51 eura a ostatného príslušenstva 11,96
eura. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanej úver vo výške 3.319,39 eura, ktorý mal byť splácaný
v mesačných splátkach vo výške 47,60 eura, vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní

uplatňoval splátky úveru splatné od 20. 10. 2010 do 20. 04. 2015 v počte 55 a celkovej výške 2.618
eur. Splátky pôvodne splatné od 20. 02. 2012 do 20. 04. 2015 sa stali splatnými dňa 12. 02. 2012, kedy
žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si žalobca v konaní neuplatňoval.
Konajúci súd rozsudkom zo dňa 27. apríla 2015 č. k. 14C/204/2014-66 žalobu v celom rozsahu zamietol,pretože mal za to, že uplatnené právo žalobcu je premlčané. V dôsledku odvolania žalobcu Krajský súd
v Nitre uznesením zo dňa 21. decembra 2016 č. k. 9Co/27/2016-97 tento rozsudok zrušil vec vrátil na
ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

10. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil
a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie
správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

11. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu

a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že

právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď takúto výzvu v konaní vôbec
nepredložil. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí
byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,keďmalzato,žetátovpredmetnomkonaníniejedaná,keď žalobca
nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.

Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre
platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa
splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti bezpredmetná.

12. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej len po tom, ak bola
žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takétopredpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné
na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v
priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti

týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú
neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovanej prihliadať. K argumentácii žalobcu,
že skutkové tvrdenia o výzve postupcu na úhradu omeškaných splátok žalovanou pred postúpením
pohľadávky neboli rozporované, a preto sú v zmysle ustanovenia § 151 CSP nesporné, odvolací súd
udáva, že žalobca takéto podstatné skutkové tvrdenie o existencii výzvy na plnenie pred postúpením

pohľadávky v konaní ani neprezentoval, a preto nemožno hovoriť ani o jeho prípadnej nespornosti
z dôvodu, že by nebolo žalovanou rozporované. K námietke žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách je potrebné uviesť, že toto ustanovenie je v znení, ako ho uvádza
žalobca, účinné až od 10. 06. 2013, pričom úverová zmluva v danej veci bola uzavretá 13. 05. 2005,
teda toto ustanovenie na danú vec nemožno aplikovať a táto námietka žalobcu je z tohto dôvodu
nedôvodná. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje i s poukazom na bod 19.16 všeobecných

obchodných podmienok a na súhlas žalovanej s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky, je potrebné uviesť, že takáto dohoda zmluvných strán jednak odporuje §
92 ods. 8 zákona o bankách a výrazne skracuje žalovanej lehotu na plnenie omeškaného dlhu oproti
zákonnej úprave (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Navyše, toto ustanovenie všeobecných obchodných
podmienok je súčasťou tzv. formulárových obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu, ktoré

žalovaná nemohla pri uzatváraní zmluvy nijako ovplyvniť. Takéto dojednanie je dojednaním neplatným,
odporujúcim kogentnému ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách.

13. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR

v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92
ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy
podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či
dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje
správanie subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom

ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času
uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých
možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý
nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva
banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil

a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež
prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný
čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi
aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu

všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu
plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromné práva jeho

neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splneniaktorýchmôžebankapostúpiťsvojupohľadávkuinémusubjektu,sú zpovahyvecipodmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpore so zákonom.

14. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, i keď vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by bolo namieste
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V

danej veci však priznanie náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej v odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).