Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/71/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114214543
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114214543.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcov: X/ W. T., L.. XX.X.XXXX, J. R. XX,
XXX XX G.M., X/ C. T., L.. X.X.XXXX, J. R. XX, XXX XX G., X/ V. T., L.. XX.XX.XXXX, J. R. XX, XXX
XX G., všetci právne zastúpení: JUDr. Lýdia Farbakyová, advokátska kancelária so sídlom Floriánova
12, 080 01 Prešov, IČO: 37783319, proti žalovanému: Eggproduct, a.s., so sídlom Petrovanská 34,
080 01 Prešov, IČO: 36 486 001, právne zastúpený: JUDr. Jozef Onďák, advokátska kancelária so
sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 35522275, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcov a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/208/2014-279 zo

dňa 29.3.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku č. V. o trovách konania tak, že žalobcovi v 1/, 2/ a 3/ rade
proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy rozhodol tak, že
„I.žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyniv1/radesumu9.000,-Eur,vlehote3dníododňaprávoplatnosti

tohto rozsudku,
II.žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcoviv2/radesumu7.500,-Eur,vlehote3dníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku,
III. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3/ rade sumu 7.500,- Eur, v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku,
IV. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
V. žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania

nepriznáva.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci mal súd za nepochybne preukázané,
že zamestnanec žalovaného nebohý I. T., L.. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX utrpel pri plnení
pracovných povinností v prospech svojho zamestnávateľa (žalovaného) pracovný úraz s následkom
smrti. Žalobcovia si uplatnili svoj nárok z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, pričom pokiaľ má byť
takýto nárok žalobcom priznaný, musia byť splnené určité podmienky, a to objektívna spôsobilosť

zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnený zásah, príčinná súvislosť medzi
určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Súd poukázal na to, že smrť
tak blízkej osoby akým je manžel, resp. otec je nepochybne objektívne spôsobilá negatívne dopadnúť
na osobnosť fyzickej osoby. Čo sa týka neoprávnenosti zásahu, súd poukázal na to, že predmetnékonanie prerušil do skončenia trestného konania vedeného Okresným súdom Košice - okolie, ktoré bolo
vedené voči konateľovi spoločnosti K. G. D..O..M.. G., ktorý mal porušiť dôležitú povinnosť vyplývajúcu
z jeho postavenia tým, že nevykonal opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci

zamestnancov v prípade vzniku bezprostredného a vážneho ohrozenia života alebo zdravia v prevádzke
výroby kyslej kapusty a za totožný skutok bola obvinená aj V. Ž., keďže ako predák výroby zamestnaný v
spoločnostiDOMAa.s.porušiladôležitúpovinnosťvyplývajúcuzjejpostaveniatým,žedňa18.7.2013na
začiatku zmeny v prevádzke výroby kyslej kapusty pridelila prácu svojim podriadeným zamestnancom a
určila spôsob ako pokračovať v nakladaní kapusty v čiastočne zaplnenom bazéne č. 3, pričom neurčila

bezpečnýpracovnýpostup,keďžezamestnancovposlaladobazénabeztoho,abyzistila,čijevpriestore
bazéna taká koncentrácia vzduchu, aby neboli ohrození nežiaducimi účinkami kvasného procesu. Po
odvolaní žalobcov však krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že návrh na prerušenie
konania zamietol a mal za to, že prerušenie konania v spore o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
objektívnej zodpovednosti žalovaného nie je dôvodné, pričom v trestnom konaní sa rieši trestnoprávna
zodpovednosť zamestnancov žalovaného. Má za to, že v zmysle ust. § 146 ods. 1, 2, § 147 ods. 1, 2,

§ 187 ods. 1, § 188 ods. 1, 2, § 192 ods. 1, 2, § 195 ods. 1, 2, a § 197 Zákonníka práce žalovaný ako
zamestnávateľ objektívne zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená jeho zamestnancovi pri výkone
pracovnej činnosti. Súd poukázal, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že neporušil žiadne predpisy, má za to, že
z jeho strany došlo minimálne k porušeniu prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva jednak zo všeobecných
predpisov (Občiansky zákonník), ale aj z osobitného predpisu (citované ustanovenia Zákonníka práce),

a preto má súd za to, že takéto nekonanie žalovaného je potrebné považovať za neoprávnený zásah, a
to aj bez ohľadu na to, že žalovaný preukázal, že spoločnosť K. G. D..O..M.. písomne vyzýval na školenie
svojich zamestnancov, pričom táto skutočnosť podľa názoru súdu nestačí na splnenie si prevenčnej
povinnosti o to viac, pokiaľ mal žalovaný tú vedomosť, že spoločnosť, u ktorej žalovaný prostredníctvom
svojich zamestnancov vykonával kvasenie kapusty, neškolí týchto zamestnancov, a to bez ohľadu na

konštatovanie žalovaného, že aj keby táto spoločnosť školila jeho zamestnancov, tak by ich školila
rovnako ako žalovaný. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že pri zodpovednosti založenej
na objektívnom princípe nie je podstatné, či k zavineniu došlo úmyselne, resp. z nedbanlivosti. Zo
znaleckého posudku W.. J. K. nepochybne vyplýva, že žalovaný nevykonal opatrenia a neurčil bezpečný
pracovný postup pri nakladaní kapusty, resp. prerušení jej nakladania, pričom pokiaľ sa žalovaný bránil

tým, že aj v minulosti došlo k prerušeniu nakladania kapusty a nedošlo k takýmto následkom, tak táto
okolnosť podľa názoru súdu nemá vplyv na porušenie jeho prevenčnej povinnosti. Ďalej súd uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia, že v prejednávanej veci mal za preukázané, že medzi žalobcami
a nebohým poškodeným existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život poškodeného došlo k neoprávnenému

zásahu do práv na súkromie žalobcov. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvárať
a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami najmä v oblasti citovej tak, aby sa fyzická osoba
mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje potom
neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život súkromnej osoby. Poukázal aj na intenzitu
vzťahu žalobcov v pozitívnom slova zmysle s nebohým poškodeným, ktorá bola silná, a tak ako je to

v podstate bežné v riadne fungujúcich rodinách. Smrť blízkej osoby pre žalobcov bola neočakávaná a
nedá sa žiadnym spôsobom reparovať a už to, podľa názoru súdu, jednoznačne preukazuje závažnosť
vzniknutej ujmy, a teda zároveň odôvodňuje právo žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch. Súd ďalej pri posúdení predmetného nároku považoval za dôležité aj posúdenie okolností
samotného vzniku pracovného úrazu, v dôsledku ktorého došlo k smrti poškodeného p. T., a to, že

tento vlastne zakročil pri odvracaní škody, keď videl, že jeho obaja kolegovia odpadli, pričom podľa
názoru súdu nemohol tušiť, z akého dôvodu to bolo, a preto nemožno konštatovať, že takto sa vystavil
ohrozeniu seba samého, pričom ďalšou skutočnosťou, ktorú je potrebné zobrať na zreteľ je aj to, že
nebohý podobne ako ostatní dvaja zamestnanci ležali v bazéne v kapuste a do príchodu odbornej
pomoci im ďalší zamestnanci dokázali pomôcť iba tak, že ich otočili na chrbát, čo za danej situácie

bolo skutočne maximum. Z výsluchu žalobcov potom súd zistil, že jednak vzťah žalobkyne v 1/ rade
so svojím manželom, ako aj vzťahy žalobcov v 2/ a 3/ rade so svojím otcom boli nepochybne na takej
úrovni, že jeho smrť ich značne zasiahla, čím došlo zároveň k porušeniu ich práva na ochranu osobností,
najmä života, zdravia a súkromia. Bolo preukázané, že medzi nimi existovali sociálne, morálne a citové
väzby vytvorené v rámci ich rodinného života, ktoré už teraz nemôžu byť napĺňané a realizované. Súd

dospel tiež k záveru, že väčšiu citovú ujmu v dôsledku smrti svojho manžela utrpela žalobkyňa v 1/
rade, ktorá s ním žila v manželskom zväzku skoro 22 rokov a v podstate vytvárali harmonický vzťah, čím
vytvárali aj prajné prostredie pre svojich dvoch synov. Vyváženie zmiernenia nepriaznivých následkov
neoprávneného zásahu bolo, podľa názoru súdu, vo vzťahu k žalobkyni v 1/ rade najintenzívnejšie,pričom relutárna satisfakcia by mala vlastne vo vzťahu ku všetkým žalobcom zaistiť odpovedajúce
vyváženie a zmiernenie ich nemajetkovej ujmy, čo nemožno stotožňovať s vyčíslením „hodnoty ľudského
života“.Akdôjdeksmrtijednéhozčlenovrodinnéhovzťahu,pozostaláosobamôžeutrpieťcitovúujmuvo

formešoku,smútkuzostratyblízkejosobyatakistoajspoločenstvastoutoosobou.Súdyužvcelomrade
rozhodnutí konštatovali, že občianskoprávne sankcie za zásah do osobnosti fyzickej osoby spočívajúci
v usmrtení blízkej osoby, napr. pri dopravnej nehode, resp. aj v tejto právnej veci, sú dané, a to priznaním
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež súd prvej inštancie poukázal v súvislosti s určením
výšky nároku, že určitým vodítkom je aj Zákon o odškodňovaní obetí úmyselných trestných činov, ktorý

sa týka odškodnenia osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená
ujma na zdraví. Maximálna suma odškodnenia však nemôže presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy
v zmysle uvedeného zákona a v súčasnosti (v čase rozhodovania súdu) to predstavovalo 50-násobok
minimálnej mzdy za rok 2016, čo je 20.250,- eur. Táto právna úprava vychádzala z usmrtenia na
základe úmyselného trestného činu, pričom v danom prípade došlo k usmrteniu v dôsledku objektívnej
zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz s následkom smrti z dôvodu porušenia, minimálne

jeho prevenčnej povinnosti na zabezpečenie ochrany zdravia a života jeho zamestnancov. Na základe aj
týchto kritérií považoval súd za potrebné priznať žalobkyni v 1/ rade primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 9.000,- Eur, pričom ako už konštatoval, účelom tejto náhrady nie je reparácia celej majetkovej
ujmy, ale výhradne iba zmiernenie jej následkov. Pri posúdení výšky náhrady vo vzťahu k žalobcom v
2/ a 3/ rade, teda synov nebohého, súd vychádzal, okrem iného aj zo skutočnosti, že aj keď žalobcovia

v 2/ a 3/ rade stratili svojho otca v mladom veku (XX, resp. XX rokov), dá sa však predpokladať, že
títo si môžu založiť vlastné rodiny, budú mať svoje manželky a deti, čo by samozrejme potešilo aj
ich mamu. Súd poukázal aj na to, že aj keď sa strata otca nedá ničím nahradiť, žalobcovia v 2/ a 3/
rade majú život ešte pred sebou, môžu napĺňať svoje životné plány s ohľadom na ich mladý vek, čo
je v prípade žalobkyne v 1/ rade už relatívne obmedzené, a preto dospel k záveru, že je dôvodné

vo vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade vyhovieť žalobe v rozsahu 7.500,- eur pre každého z nich. V
súvislosti s priznaním týchto náhrad súd poukázal aj na to, že jednoznačne dospel k záveru, že v danom
prípade nie je dostačujúce primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je
na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá však tiež musí spĺňať kritérium primeranosti
a súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že priznaná výška odškodnenia je aj

s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, primeraná,
preto žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Taktiež poukázal, že je potrebné zohľadniť plnenia, ktoré boli
poskytnuté Sociálnou poisťovňou a v tomto prípade súd poukazuje na to, že odškodnenie Sociálnou
poisťovňouztitulupoisteniazodpovednostizaškodyspôsobenépracovnýmúrazompredstavujeplnenie
z iného titulu, a preto túto skutočnosť však zohľadňovať nemožno. Žalovaný, ak konštatoval skutočnosť,

žeunebohéhoI.T.bolzistenývkrvialkoholvobjeme0,2‰,pričomajsamotnýžalovanýsajednoznačne
vyjadril, že neexistuje príčinná súvislosť medzi požitím alkoholu a vznikom pracovného úrazu a ako to
vyplýva aj z protokolu IBP, aj súd má za to, že táto skutočnosť nebola v priamej príčinnej súvislosti so
vznikom pracovného úrazu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP,
pričom konštatoval, že žalobcovia boli v konaní pomerne neúspešnejší, a preto nárok na náhradu trov

konania patril pomerne úspešnejšiemu žalovanému, ktorému však súd nárok na náhradu trov konania
nepriznal, pretože má za to, že na strane žalobcov existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
bližšie špecifikoval. Taktiež uviedol, že pôvodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.),
ktoré umožňovalo priznanie trov konania v plnej výške aj vtedy, keď priznanie nároku záviselo od
úvahy súdu, nebolo premietnuté do nového Civilného sporového poriadku (CSP), a podľa názoru súdu

nemožno vykladať súčasné ustanovenia o náhrade trov konania, ktoré sú expressis verbis vyjadrené,
tak široko, že by bolo možné zohľadniť aj vyššie uvedené kritérium.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali včas odvolanie žalobcovia v 1/, 2/ a 3/ rade. Uviedli, že
podávajú odvolanie proti jeho výrokovej časti pod bodom IV., v ktorej bol nárok žalobkyne v 1/ rade

v časti prevyšujúcej sumu 9.000,- eur, nárok žalobcu v 2/ rade v časti prevyšujúcej sumu 7.500,- eur
a nárok žalobcu v 3/ rade v časti prevyšujúcej sumu 7.500,- eur zamietnutý a žiadali, aby súd druhej
inštancierozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobevyhovievcelomrozsahu.Taktiežuviedli,že
konajúci súd podľa ich názoru správne aplikoval ust. § 11 a § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak
sa nemôžu stotožniť s priznanou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd priznal žalobkyni

v 1/ rade vo výške 9.000,- Eur a žalobcom v 2/ a 3/ rade každému po 7.500,- eur. Majú za to, že z
vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že výšku peňažného zadosťučinenia
súd určuje na základe voľnej úvahy, pričom však zákon v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ukladá
súdu pri rozhodovaní prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo kporušeniu práva. Majú za to, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo k spáchaniu trestného
činu prostredníctvom svojho zamestnanca závažnejším spôsobom a súčasne konaním s porušením
dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania, postavenia alebo funkcie, a z tohto dôvodu je potrebné

považovať priznanú výšku nemajetkovej ujmy za nepostačujúcu. V spojitosti s konaním žalovaného je
potrebné vnímať aj tú skutočnosť, že u poškodeného I. T. došlo zo súdnolekárskeho hľadiska o násilné
úmrtie. Uviedli, že na základe vykonaných dôkazov majú za to, že ak už súd poukázal na rozsudok
Kontrová c/a SR, ktorej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pri usmrtení 2 detí 25.000,- eur, tak
nie je možné túto sumu považovať za hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú by súdy

mohli priznávať. Nemožno nevziať v úvahu, že každý zo žalobcov, či už ide o manželku alebo o deti
nebohého, utrpel neoprávneným zásahom stratu možnosti v ďalšom období rozvíjať a vytvárať ďalšie
vzťahy s inými blízkymi osobami v rámci rodinného života, v citovej oblasti, aby tak mohol byť naplnený
zmysel rodinného života. Majú za to, že súd prvej inštancie vecne správne právne posúdil, ak priznal
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, pretože strata iba vo výške 9.000,- eur, resp. 7.500,- eur, pretože
strata najbližšieho človeka v osobe manžela, otca je tak závažnou ujmou, že sa žalobcovia nemôžu

uspokojiť s výškou prisúdenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých k úmrtiu ich najbližšieho človeka došlo a s požiadavkou spravodlivosti. V závere uviedli, že nedá
neuviesť a poukázať na skutočnosť, že súdy SR priznávajú v mnohých prípadoch podstatne vyššie
finančné čiastky titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnených zásahoch do práv
na ochranu osobnosti neoprávnenou kritikou, zverejnením nepravdivých informácií v tlači, resp. v iných

masovokomunikačných prostriedkoch, ktoré vo svojej podstate, hĺbke a šírke nie sú takým významným
zásahom do práv na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a najmä
nie tak trvalého, nenahraditeľného a ireverzibilného charakteru, ako je predmetný zásah do ochrany
osobnosti žalobcov a ich súkromného života spôsobených stratou najbližšieho človeka a výnimočného
vzťahu budovaného počas celého života v rôznej kvalite, výnimočných, ojedinelých ľudí.

4. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas aj žalovaný, a to čo do výrokov o povinnosti
zaplatiť z titulu nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1/ rade sumu 9.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, žalobcovi v 2/ rade sumu 7.500,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a žalobcovi v 3/ rade sumu 7.500,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uviedol,

že úvahy Okresného súdu Prešov, ktoré viedli k vyhláseniu vyššie uvedeného rozsudku, podľa jeho
názoru vychádzajú z nesprávneho právneho záveru. Uviedol, že je potrebné poukázať na skutočnosť,
že I. T. ako kmeňový zamestnanec spoločnosti DOMA a.s. Prešov vykonával prácu v spoločnosti K.
G. D..O..M.. T. na zariadeniach spoločnosti K. G. D..O..M.. T., a túto prácu vykonával pre spoločnosť
K. G. D..O..M.. a sa riadil pokynmi zodpovedného pracovníka spoločnosti K. G. D..O..M.. T.. Pri

posúdení, či v danom prípade z hľadiska miestneho, časového a vecného vzťahu k udalosti je pasívna
legitimácia obchodnej spoločnosti DOMA a.s. Prešov, je toho názoru, že nie. Uviedol, že ak proces
výroby kvasenia kyslej kapusty mala riadiť zamestnankyňa spoločnosti DOMA a.s. Prešov p. V. Ž.,
je to ťažko predstaviteľné, aby cudzí zamestnanec riadil a dával pokyny na prácu v spoločnosti, v
ktorej nemá žiadny pracovnoprávny vzťah. Pracovníčka žalovaného V. Ž. iba odviezla pracovníkov

na prevádzku spoločnosti K. G. D..O..M.. T., kde ich odovzdala na výkon práce a organizáciu práce
zodpovedného pracovníkovi spoločnosti K. G. D..O..M.. Z tohto dôvodu namietal pasívnu legitimáciu
subjektu. Taktiež poukázal, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie nezaoberal
okolnosťou, či pracovník požíval alkoholické nápoje na pracovisku, a teda aj jeho konanie bolo tak
ovplyvnené požitím alkoholických nápojov. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

zmenil a vo veci rozhodol tak, že žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že žalovaný vie a musí vedieť, že vo
veci jeho zamestnankyne V.Š. Ž. ako predáčky vo výrobe bolo vedené trestné konanie na Okresnom
súde Košice - okolie pod č. k. XT/XXX/XXXX, ktoré bolo právoplatne skončené a zamestnankyňa

žalovaného bola uznaná vinná ako predák vo výrobe, zamestnaná vo firme DOMA a.s. so sídlom
Prešov, Petrovanská 34, že porušila dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jej postavenia tým, že dňa
13.7.2013 na začiatku pracovnej zmeny prevádzky výroby kyslej kapusty v areáli priemyselného parku
T. pridelila prácu svojim podriadeným zamestnancom I. T.S., Ľ. K., O. J. a určila spôsob pokračovať
nakladanie kapusty v čiastočne zaplnenom bazéne č. 3, pričom neurčila bezpečný pracovný postup,

keď zamestnancov poslala do bazéna bez toho, aby zistila, či je v priestore bazéna taká koncentrácia
vzduchu, aby neboli ohrození nežiaducimi účinkami kvasného procesu, čím po vstupe do bazéna došlo
k uduseniu zamestnancov I. T., Ľ. K. S. O. J., pričom I. T.Ľ. utrpel M. X. G. S. B. X. D. D. G. Ť.S.
W. G. C. po dusení v nedýchateľnom prostredí s následkom smrti dňa XX.X.XXXX. Tieto skutočnostivyplývajú aj zo znaleckého posudku W.. J. K.. Tvrdiť preto, že p. V. Ž. bola len osobou, ktorá iba odviezla
pracovníkov na prevádzku spoločnosti K. G. D..O..M.., je minimálne zarážajúce, a v tomto konaní aj
nedôstojné, keď už nie je možné zistiť, v akej pracovnej pozícii bola p. V. Ž. u žalovaného zamestnaná.

Taktiež sa javí minimálne neetické konanie a tvrdenie žalovaného, ak v odvolaní poukazuje na to, že I.
T. pracoval na pracovisku pod vplyvom alkoholu, pričom vychádzali žalobcovia zo znaleckého posudku
C.. K. T., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, zo dňa 9.9.2013, ktorý sa
vyjadril, že koncentráciu 0,2 ‰ alkoholu môže zo súdnolekárskeho hľadiska hodnotiť ako negatívnu. A
je teda nesporné a zrejmé, že nebohý I.L. T. nepracoval dňa XX.X.XXXX pod vplyvom alkoholu a nebol

ani dôvod, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal. Ďalej uviedli, že žalovaný neuviedol vo svojom
odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by nebol uvádzal pred súdom prvej inštancie, a preto žiadali
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v nimi navrhovanom rozsahu.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov už nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP (Civilný
sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej iba „CSP“ platný od 1.7.2016) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v

konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,
ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky k

realizovaným úkonom predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení OSP
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania a prijatými skutkovými závermi.

12. Aj odvolací súd poukazuje, že smrť najbližšej osoby spravidla hlboko zasiahne osobnosť
pozostalého. Neoprávneným zásahom, ktorý spôsobí smrť osoby blízkej, dochádza k mimoriadne
vážnemu, nenapraviteľnému a trvalému porušeniu práv na súkromie a rodinný život, ktoré sú
garantované a chránené nielen Občianskym zákonníkom, ale i Listinou základných práv a slobôd.
Citové, kultúrne, sociálne a morálne vzťahy v rodine sú veľmi podstatnou zložkou osobnosti, a akýkoľvek

zásah, ktoré tieto vzťahy obmedzuje, a ktorý nie je podložený, je nutné považovať za neoprávnený zásah
do práv na ochranu osobnosti. Podľa konštantnej judikatúry sa morálna satisfakcia spravidla nejaví ako
dostačujúca.

13. V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.9.2011

sp.zn. 30Cdo/4380/2009, v zmysle ktorého zmyslom peňažného zadosťučinenia podľa ust. § 13, je
výhradne zmiernenie následkov vzniknutej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby takže nejde o
reparáciu celej nemajetkovej ujmy. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa musí opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadisko posudzovaného prípadu. Pri určení výšky požadovanej relutárnej
náhrady sú rozhodujúce výlučne hľadiská vyplývajúce z ust. § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré sa viažu

ku konkrétnym jedinečným okolnostiam posudzovaného prípadu a nie je opodstatnené ich porovnávať
výškou relutárnej satisfakcie prisudzovanou súdmi v iných sporoch.14. Taktiež uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 31.3.1993 sp. zn. 5Co/18/93 poukazuje, že
pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí mať súd
preukázané, že sú tu okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ust.

§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to hlavne z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti.

15. Aj v zmysle uznesenia Vrchného súdu v Prahe zo dňa 20.7.1995 sp. zn. 1Co/174/95 konanie o
ochranu osobnosti je návrhové konanie a s odkazom na ust. § 79 ods. 1 O.s.p., musí byť súdu zo žaloby

jasné i to, akú konkrétnu výšku zadosťučinenia v peniazoch sa žalobca domáha, pričom požadovaná
výška peňažného zadosťučinenia tvorí maximálnu čiastku, ktorú súd môže priznať. Výška priznaného
zadosťučinenia v peniazoch je však závislá na úvahe súdu, ktorý pri jej stanovení prihliada v zásade
z hľadiska uvedeného v § 13 Občianskeho zákonníka. To, že výšku náhrady podľa ust. § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka určuje súd s prihliadnutím závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých
k porušeniu práva došlo, nebráni súdu, aby postihnutej fyzickej osobe za účelom primeraného vyváženia

azmeneniavzniknutejnemajetkovejujmypriznalmenejnežpožaduje,poprípadejejnávrhvtomtosmere
zamietol ako z celkom nedôvodný.

16. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.10.2013 sp. zn. 30Cdo/2005/2003 vyplýva, že finančné
zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno priznať, pokiaľ nebude

postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či vážnosti
spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti spoločnosti v značnej
miere ide, pokiaľ ujmou vzniknutej osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom k povahe, intenzite,
opakovaniu, trvaniu a šíreniu okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.
Aj keď sa určenie tejto výšky zadosťučinenia stáva predmetom voľného uváženia súdu, musí súd v

každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

17. Aj z týchto vyššie odvolacím súdom uvádzaných rozhodnutí vyplýva, že súd prvej inštancie
vychádzal pri svojom rozhodovaní z aktuálnych poznatkov súdnej praxe a tak dospel k správnemu a

zákonnému záveru, že návrh žalobcov bol dôvodný a súčasne súd prvej inštancie aj v primeranej výške
určil rozsah nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18.Čosatýkaodvolaniažalovaného,totopovažujeodvolacísúdzaúčelové.Zvykonanéhodokazovania
súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že I. T. bol v čase k 18.7.2012 zamestnancom žalovaného

spoločnosti DOMA, a.s. Prešov (právny predchodca žalovaného Eggproduct, a.s., so sídlom
Petrovanská 34, Prešov, IČO: 36 486 001, od 12.9.2014) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.2.2012
a pracoval ako robotník vo výrobe. Spolu s ostatnými zamestnancami vykonával práce v prevádzkových
priestoroch na výrobu kyslej kapusty spoločnosti K. G. D..O..M.. so sídlom v T. Č.. XXX, a to na
základe Rámcovej zmluvy o spolupráci zo dňa 3.12.2012 medzi vyššie uvádzanými spoločnosťami. Je

nepochybné, že práce vykonával pre svojho zamestnávateľa na základe jeho pokynov. V konaní ani
žalovaný nepreukázal pracovnoprávny vzťah poškodeného I. T. so spoločnosťou K. G. D..O..M.. T..
Je taktiež nesporné, že pri plnení pracovných povinností utrpel pracovný úraz, následkom ktorého dňa
XX.X.XXXX zomrel. Zodpovednosť žalovaného je preto daná a nevyvrátiteľná.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a návrh žalobcov správne posúdil. Odvolací súd preto konštatuje v zmysle ust. §
371 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

20. Ako už bolo vyššie uvedené, súčasne odvolací súd preskúmal námietky vyjadrené v odvolaní
žalobcov a najmä žalovaného a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože
v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového stavu.

21. Odvolací súd sa však nestotožňuje s výrokom súdu prvej inštancie v časti o trovách konania.

22. Žalobcov v prejednávanej veci treba považovať za plne procesne úspešných, pretože mali v konaní
plný úspech, čo do základu uplatneného nároku. Súd prvej inštancie bol povinný nárok žalobcu skúmať,čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Zamietnuté nároky žalobcov nad sumou
9.000,-eur,resp.7.500,-eurniesúprejavomprocesnéhoúspechužalovaného,aleibadôsledkomúvahy
súdu. Žalobcov je potrebné považovať za plne procesne úspešných, ak mali v konaní plný úspech, čo

do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu. Len takýto postup je správny a spravodlivý..

23. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o trovách konania tak, že žalobcom v 1/, 2/ a 3/ rade priznal nárok na náhradu trov celého konania

v rozsahu 100 % vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobcovia mali úspech aj v odvolacom konaní , aj
v konaní pred súdom prvej inštancie. Postupoval tak v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP a samotný
nárok žalobcov tak vyplýva z ust. § 255 ods. 1 CSP .V spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).