Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/147/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315212314
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8315212314.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej V.D. Š., D.. XX.X.XXXX,
N. XXX XX Z. S. Č.. XX, o zaplatenie 8.704,03 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 18C/548/2015-76 zo dňa 15.5.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti zamietavého výroku vo vzťahu k sume 490,83 eura a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a o trovách konania rozhodol takto:
„Žalobu zamieta.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu, ktorým bola Všeobecná

úverová banka, a.s., podal na súde dňa 21.10.2015 žalobu, ktorou sa domáhal toho, aby súd uložil
žalovanej zaplatiť mu sumu 8.704,03 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p.a. zo
sumy 8.704,03 eura od 16.09.2015 do zaplatenia žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanej zaplatiť
mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Nárok uplatnený žalobou mu mal vyplývať zo zmluvy
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s., ktorá bola medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou uzatvorená dňa 4.11.2005, pričom ku karte bol vedený účet č. XXXXXXXX. Na
základe takto vzniknutého záväzkového vzťahu bol žalovanej, ako žalobca uviedol, poskytnutý úverový

rámec vo výške 398,33 eura, ktorý bol na žiadosť žalovanej niekoľkokrát navýšený až na sumu 4.500
eur s pravidelnou mesačnou splátkou vo výške 150 eur. Žalovaná suma 8.704,03 eura pozostáva z
debetných operácií, a to bezhotovostných prevodov, výberu hotovosti z bankomatu, platieb kartou vo
výške 6.012,76 eura, ďalej z poplatkov vo výške 656,55 eura, riadneho úroku vo výške 6.643,43 eura,
úroku z omeškania vo výške 893,21 eura. Z úhrad žalovanej bola na istinu započítaná suma vo výške
2.187,74 eura, na poplatky 445,94 eura, na riadny úrok 2.882,19 eura a na úrok z omeškania 6,05 eura.
Súd konštatoval, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

2. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaná 25.10.2005 požiadala o vydanie pôžičkovej karty
Quatro, na základe ktorej žiadala úverový rámec vo výške 12.000 Sk (398,33 eura) s mesačnou splátkou
vo výške 400 Sk (13,27 eura). Žalovanej bol poskytnutý úverový rámec, ako súd zistil z výpisu zpôžičkovej karty vo výške 4.500 eur s minimálnou mesačnou splátkou vo výške 150 eur. Žalovaná
naposledy výber z účtu uskutočnila 7.11.2011.
Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou posúdil ako nárok zo vzťahu vzniknutého 4.11.2005, ktorý

je svojim obsahom vzťahom spotrebiteľským. Podľa súdu podpísaním žiadosti o vydanie a používanie
pôžičkovej karty Quatro nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme,
žiadosť o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro neobsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom č. 258/2001 Z.z., a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a ani úroky. Nie sú vzájomne
dohodnuté ani podstatné náležitosti zmluvy o úvere, výška zmluvného úroku, súvisiace poplatky a

podobne. Nejestvuje určitá zrozumiteľná dohoda obsahujúca podstatné náležitosti zmluvy o úvere
uvedené konkrétnymi údajmi. Žalobca súdu takúto dohodu nepredložil a nepredložil ani iný dôkaz,
z ktorého by konkrétne náležitosti boli zrejmé. Podľa súdu preto poskytnutie úverového rámca je
neplatným právnym úkonom. Pre neplatnosť právneho úkonu žalobca nemôže uplatňovať poplatky ani
zmluvné úroky, má nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré však uplatnil po uplynutí
premlčacej doby. Žalovaná uskutočnila výber z účtu 7.11.2011. Objektívna premlčacia doba uplynula

8.11.2014, keďže žaloba bola podaná na súde až 21.10.2015, žalobca uplatnil nárok po uplynutí
objektívnej trojročnej premlčacej doby.
Súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní sporu vychádzal z ust. § 497 Obchodného zákonníka, z
ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania
žiadosti žalovanou - § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, z ustanovení

Občianskeho zákonníka - § 451, § 457, § 458 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 107 ods. 1,
ods. 2, ods. 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti zamietavému výroku o zaplatenie sumy

490,83 eura s príslušenstvom s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu zo žiadosti o vydanie a používanie pôžičkovej
karty je zrejmé, že jej schválením zo strany VÚB, a.s. sa žiadosť žalovanej stala zmluvou o vydanie
a používanie kreditnej platobnej karty, a to s poukazom na ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Zmluva tak mala základné náležitosti zmluvy o úvere, a preto nie je možné považovať ju

za zmluvu neplatnú. Žalovaná vyjadrila súhlas so stanovenými zmluvnými podmienkami a zaviazala
sa ich dodržiavať. Pokiaľ súd poukázal na to, že zmluva neobsahovala niektoré náležitosti v zmysle
Zákona o spotrebiteľských úveroch, mal za to, že v prípade, ak zmluva nemá náležitosti v zmysle ust.
§ 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., považuje sa v zmysle ust. § 4 ods. 4 tohto zákona za platnú,
nakoľko bolo preukázané, že žalovanej bol spotrebiteľský úver poskytnutý, čo vyplýva z platobnej

histórie. Nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy nie je sankcionované neplatnosťou zmluvy, ale len
bezúročnosťou a bepoplatkovosťou úveru. Žalovaná teda čerpala finančné prostriedky v sume 6.012,76
eura, z čoho uhradila len sumu 5.521,93 eura. Finančné prostriedky čerpala titulom úverovej zmluvy,
a nie titulom bezdôvodného obohatenia, ako uviedol súd prvej inštancie. K ukončeniu zmluvy došlo
podaním z 2.11.2012, ktoré bolo doručené 8.11.2012 a žaloba bola podaná 21.10.2015. Uplatnený nárok

tak nie je možné považovať za premlčaný. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a zmenil ho tak, že uplatnený nárok v rozsahu odvolania
žalobcovi prizná alebo rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu,
v akom bol v odvolaní napadnutý, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich

z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v
Prešove dňa 25.7.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že rozsudok súdu prvej inštancie
je v rozsahu, v akom bol v odvolaní napadnutý vo výroku vecne správny, pričom vecná správnosť
nemôže byť ovplyvnená rozpornosťou hodnotenia vzniknutého záväzkového vzťahu medzi stranami

sporu, keď na jednej strane konštatoval vznik záväzkového vzťahu ku dňu 4.11.2005, v ktorom v zmluve
neboli dohodnuté zákonné náležitosti a súčasne mal za to, že absentoval proces písomného návrhu a
písomného prijatia zmluvy, a teda malo ísť o neplatný právny úkon. V tom zmysle je možné súhlasiťs výhradou žalobcu pokiaľ v odvolaní poukázal na to, že absencia zákonom vyžadovaných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere nezakladá jej neplatnosť ale bezúročnosť a bezpoplatkovosť.

6. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 4.11.2005, pri nesplnení podmienok podľa

ods. 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ
požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Z odvolania je zrejmé, že žalobca je si vedomý tej skutočnosti, že od žalovanej ako dlžníčky nemôže
požadovať úroky a poplatky, keďže v zmluve nie sú uvedené. Nepriame rešpektovanie tejto skutočnosti
vyplýva aj z rozsahu odvolania, keď žalobca má za to, že žalovaná mala by mu zaplatiť rozdiel medzi
sumou ňou čerpaných peňažných prostriedkov a sumou, ktorú veriteľovi na úhradu svojho záväzku

zaplatila.

7. Súčasné sporové konanie je kontradiktórne, tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky musí túto rozhodnú skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnosti pripojiť alebo
označiť dôkazy, inak úspešnou byť nemôže. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy

je vzájomná väzba.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie dôkazných tvrdení je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
stránsporu.Tátonormazásadneurčujetakrozsahdôkaznéhobremena(okremskutočností,ktorémusia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena (Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z

22.9.2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010).
Dôkazné bremeno v sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú
preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže.

8. Žalobca v odvolaní tvrdil, že žalovaná mala by mu zaplatiť aspoň rozdiel medzi sumou, ktorá jej bola

poskytnutá ako úver a sumou, ktorú veriteľovi na takto čerpaný úver uhradila. Z výpisov z pôžičkovej
karty Quatro, ktoré súdu predložil žalobca ako dôkaz a ktorým sa zaoberal aj súd prvej inštancie
(č.l. 9 - 14 spisu) vyplýva, že z úverových prostriedkov, ktoré jej veriteľ poskytol, vyčerpala čiastku
4.290 eur (sumár debetných položiek s výnimkou zúčtovaných úrokov a poplatkov) a na úhradu svojho
záväzku zaplatila čiastku 4.693,74 eura (sumár kreditných položiek). Je tak zrejmé, že veriteľovi na

úhradu záväzku zo zmluvy, z ktorej pre absenciu zákonných náležitostí nebola povinná platiť úroky
a poplatky, zaplatila vyššiu čiastku ako zaplatiť mala. Iné dôkazy ako tie, z ktorých záver o rozsahu
záväzku žalovanej vo vzťahu k žalobcovi by mal vyplývať, žalobca súdu nepredložil, dôkazné bremeno
k tvrdeniu uvedenému v odvolaní, že žalovaná by mu mala zaplatiť napriek tomu, že zo zmluvy nemôže
voči žalovanej uplatňovať úroky a poplatky zaplatiť ešte sumu 490,83 eura neuniesol, jeho odvolanie

tak posúdil odvolací súd ako odvolanie nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu
zamietol, posúdil ako rozhodnutie vo výroku vecne správne, a preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, a to vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý zodpovedá výsledku konania.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, zo spisu však
nevyplýva to, že by si trovy odvolacieho konania uplatnila, k odvolaniu sa nevyjadrila, nebol preto dôvod
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov
CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom, rozhodovanie postupom najskôr podľa §
262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne

súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď procesne úspešnej strane žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.10. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.