Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. november 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/136/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6911206798
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6911206798.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa B. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XX, okres
P. zastúpený JUDr. Pavlom Balogom, advokátom, Rimavská Sobota, Hviezdoslavova 3 proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám 13, Bratislava, o zaplatenie sumy
9 118, 64 Eur s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k.
8C/120/2011-47 zo dňa 7.12.2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7 118,64
Eur pozostávajúcu z náhrady trov nutnej obhajoby 2 684,24 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 4 434,40 Eur. Súd zaujal názor, že navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím konkrétne uznesením o vznesení obvinenia a súčasne začatím trestného
stíhania vydaným vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ SR Lučenec, Úrad justičnej a kriminálnej
polície č. ORP - 650 OVK-LC-2009 zo dňa 14.6.2009, ďalej uznesením o vzatí do väzby vydaným
Okresným súdom vo Veľkom Krtíši č.k. Tp/21/2009 zo dňa 16.6.2009, lebo navrhovateľ bol spod
obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 9T/136/2009 zo dňa 15.2.2010 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 5To/153/2010 zo dňa 13.7.2010, pretože
nebolo preukázané, že spáchal protiprávne konanie. Navrhovateľ splnil podmienku pre uplatnenie
nároku podaním žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 8.11.2010 , na čo
odporca reagoval listom zo dňa 4.5.2001, v ktorom žiadosť vyhodnotil ako právne neopodstatnenú.
Náhradu trov nutnej obhajoby súd priznal podľa vyčíslenia právneho zástupcu, pričom mal preukázané,
že všetky úkony právnej služby boli účelne vykonanými úkonmi, za ktoré navrhovateľ riadne zaplatil. Pri
výpočte nemajetkovej ujmy súd aplikoval ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 a priznal za 184 dní trvania
väzby náhradu po 24,10 Eur. Súdom priznanú sumu považoval za primeranú s prihliadnutím na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a pod.. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody - náhrady za väzbu a
tiež nemajetkovej ujmy, keďže sa domáhal týchto nárokov duplicitne súd mu priznal len sumu 4 434,40
Eur. Okresný súd zamietol návrh navrhovateľa aj v časti priznania úroku z omeškania, pretože predbežné
prejednanie nároku má len formálny charakter, povinnosťou odporcu pri predbežnom prejednaní nároku
na náhradu škody nie je vydať nejaké rozhodnutie a preto odporca doposiaľ v omeškaní s plnením
peňažného dlhu nie je. Navrhovateľovi súd priznal náhradu trov konania v celkovej výške 1 169,54 Eur.

Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol odporca z dôvodov uvedených v § 221 ods, 1 písm. h/,
§ 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., lebo prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec.
Odporca považuje rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie za nepresvedčivé
a nepostačujúce. Odporca namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa
zavinenia väzby podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. pričom dôvody absentujú aj v časti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola navrhovateľovi priznaná. Súd sa pri rozhodovaní o

tejto časti nároku obmedzil iba na odkaz na ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona, nie je však zrejmé na
základe akých skutočností bola navrhovateľovi náhrada nemajetkovej ujmy priznaná. Odporca zdôraznil,
že ani v prípade existencie nezákonného rozhodnutia nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká
automaticky, jej existenciu je potrebné preukázať, pričom je zároveň potrebné preukázať, že tieto dva
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu sú v priamej príčinnej súvislosti. Tým, že okresný súd
svoje rozhodnutia náležite neodôvodnil, porušil právo odporcu na spravodlivé súdne konanie. Odporca
trval na tom, že navrhovateľovi nárok na náhradu škody nevznikol, nakoľko uloženie väzby si zavinil
sám, poukázal na to, že žalobca v minulosti páchal rôznorodú trestnú činnosť, pričom bol právoplatne
odsúdený za trestné činy, v čase podania obžaloby, nemal riadne zamestnanie a finančné prostriedky
si zabezpečoval podomovým obchodníctvom (pri ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného činu lúpeže)
vykonávaným už 8 rokov nelegálne. Okresný súd sa s predmetnou námietkou nijako nevysporiadal,
odkázal iba na skutočnosť, že navrhovateľ sa v zmysle odpisu z registra trestov dňa 20.1.2006 osvedčil
a na páchateľa sa teda hľadí tak, ako by nebol odsúdený. Odporca namietal, že trovy nutnej obhajoby
navrhovateľovi mohli vzniknúť iba v súvislosti s väzbou, ktorú si zavinil a spôsobil sám a preto nárok
v tejto časti nie je možné pokladať za dôvodný. Odporca trval na námietke, že nebol preukázaný
neoprávnený zásah do osobnostných práv preukazujúci vznik nemajetkovej ujmy, pričom zdôraznil
potrebu vziať do úvahy aj vplyv iných satisfakčných prostriedkov. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že navrhovateľ bol v minulosti trestne stíhaný a teda prípadné negatívne nazeranie na jeho osobu
v prostredí, v ktorom žije, nie je v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, v ktorom bol
oslobodený spod obžaloby. Vznik nemajetkovej ujmy je nevyhnutné riadne preukázať, pričom následne
je nevyhnutné skúmať, či daná ujma vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Z tvrdení
navrhovateľa, ani jeho právneho zástupcu nevyplynula dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, navrhovateľ tento nárok opieral o údajné odopretie zdravotnej starostlivosti, z jeho výpovede
vyplýva, že zdravotná starostlivosť mu bola poskytovaná, a to tak ako v ústave na výkon väzby tak aj
v Onkologickom ústave v Bratislave, pričom v čase trvania väzby ani po nej nedošlo k zhoršeniu jeho
zdravotného stavu. Čo sa týka údajného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa spočívajúcom v
údajnom poškodení dobrého mena v jeho okolí, ani tieto tvrdenia neboli v konaní nijako preukázané,
súd neskúmal, či k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa skutočne došlo a či tieto vznikli v
príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním, ktoré bolo ukončené jeho oslobodením spod obžaloby.
Okresný súd rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy na prvom a jedinom pojednávaní bez toho, aby boli
tvrdenia navrhovateľa akýmkoľvek spôsobom preukázané, či už listinnými dôkazmi, alebo výpoveďami
svedkov, pričom súd bez ďalšieho akceptoval všetky tvrdenia navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.
Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko
pri rozhodovaní o časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bral do úvahy skutočnosti, ktoré z
dôkazov nevyplynuli a zároveň neprihliadol na skutočnosti vyplývajúce z prednesov účastníkov. Okresný
súd nesprávne právne posúdil aj vec o náhrade trov konania, keď nedôvodne priznal náhradu trov
právneho zastúpenia za vyhotovenie návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo
dňa 8.11.2010 vo výške 237,34 Eur s DPH a réžijným paušálom 7,21 Eur. Odporca na základe vyššie
uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Navrhovateľ zastával názor, že prvostupňový rozsudok je odôvodnený riadne a vyčerpávajúco. Okresný
súd o zavinení väzby sa jednoznačne vyjadril a každý jeden úkon obhajcu bol zdokumentovaný. O
náhrade trov prvostupňového konania okresný súd tiež rozhodol zákonne a správne. Pre prípad úspechu
navrhovateľ požadoval náhradu trov odvolacieho konania vo výške 292,44 Eur.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu z dôvodov uvedených v ust. § 221 ods, 1 písm.
f/h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Predmetom návrhu navrhovateľa je nárok týkajúci sa náhrady škody zo zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nedôvodným trestným stíhaním a väzbou, lebo rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č.k.
9T 136/2009 zo dňa 15.2.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To
153/2010 z 13.7.2010 bol spod obžaloby oslobodený. Vzatím do väzby musel v zmysle § 37 ods. 1 písm
a/ Trestného poriadku mať obhajcu, čím mu vznikli trovy nutnej obhajoby a počas trestného stíhania mu
vznikla majetková ujma a po dobu trvania väzby od 15.6.2009 do 15.12.2009 za 184 dní mu vznikla
ujma vo výške nie menej ako 4 434,40 Eur.

Zodpovednosť štátu za nezákonný, alebo nesprávny výkon štátnej moci, ktorý má za následok škodu, je
občiansko-právnym vzťahom upraveným osobitným zákonom č. 514/2003 Z.z.. Kto nesie zodpovednosť
za takúto škodu, určuje zákon v § 1. V konaní o uplatnení takéhoto nároku v mene štátu vystupuje
ústredný orgán definovaný v § 4. V ust. § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/
nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, c/ rozhodnutí o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, d/ nesprávnym
úradným postupom.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1.7.2004. Súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi, bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd síce správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003
Z.z. vychádzajúc zo zásady objektívnej zodpovednosti štátu za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv občana. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je
porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčínná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou a zavinenie. Z hľadiska judikačnej činnosti a právnej teórie zastavenie trestného stíhania a
oslobodenie spod obžaloby má za následok splnenie predpokladu porušenia právnej povinnosti a z
hľadiska posúdenia príčinnej súvislosti, ako jednej zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti
za škodu, znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny
a následku. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie
sprostredkovaný. Hlavnou príčinou, pre ktorú v danej veci navrhovateľovi škoda vznikla je vznesenie
obvinenia a následné vzatie do väzby, čím mu vznikli trovy obhajoby v trestnom konaní. Pokiaľ ide o
námietku odporcu ohľadom priznania náhrady trov nutnej obhajoby treba uviesť, že nárok na náhradu
týchto trov nie je obmedzený a preto má poškodený nárok na náhradu trov nutnej obhajoby v skutočne
vynaloženej výške. V okamihu vzniku podmienok nutnej obhajoby v prevažnej väčšine prípadov nie je
zrejmé, aký rozsah právnej pomoci bude vôbec pre celý priebeh trestného konania nevyhnutný; odmena
stanovená paušálnou čiastkou preto nemusí byť vždy pre obvineného menej výhodná ako mimozmluvná
či zmluvná odmena v inej forme. Nemožno na obvinenom požadovať, aby bol v tomto okamihu schopný
bezpečne určiť najúspornejší spôsob zabezpečenia svojho zákonného práva na obhajobu a aby podľa
toho tiež toto svoje právo realizoval. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že navrhovateľ zaplatil
na trovách obhajoby v trestnom konaní 2 684,24 Eur zvolenému obhajcovi advokátovi JUDt. Pavlovi
Balogovi. Je preto dôvodné konštatovať, že o túto čiastku sa majetkový stav na strane navrhovateľa
znížil a že tieto trovy vznikli v dôsledku začatia jeho trestného stíhania. Uvedená čiastka v tomto prípade
splňuje znaky skutočnej škody.

Okrem náhrady skutočnej škody ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. umožňuje uhrádzať aj nemajetkovú
ujmu v peniazoch za predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným
postupom. V ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia sú príkladmo uvedené predpoklady pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných
podmienok. Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami je morálne zadosťučinenie - konštatovanie
porušenia práva, ktoré sa javí v konkrétnom prípade ako nedostatočným zadosťučinením. Z obsahu
ust § 17 ods. 2,3 Zák. č. 514/2003 vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní len subsidiárnu
funkciu t.j. nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo buď sčasti alebo
celkom nedostatočným. Okrem toho zadosťučinenie v peniazoch je možné považovať za občiansko-

právny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len
za podmienok príkladmo uvedených v zákone. Pokiaľ navrhovateľ v konkrétnej veci v návrhu uviedol,
že obmedzenie jeho osobnej slobody väzbou v dobe od 15.6.2009 do 15.12.2009 ho postavilo do
takej pozície medzi rodinnými príslušníkmi, známymi, ktoré zle vplývalo na jeho osobnosť a len s
veľkými ťažkosťami vedel navštevovať lekára pri závažnom ochorení, ktoré si jeho zdravotný stav
vyžadoval, pochybil okresný súd, ak nevyzval navrhovateľa na konkrétnejšie zdôvodnenie a preukázanie
uvedeného tvrdenia. Rozhodnutie súdu o tomto nároku sa musí opierať o objektívne a preskúmateľné
kritériá vychádzajúce z okolností konkrétneho prípadu, ktoré smerujú k náprave, alebo vyváženiu
nemajetkovej ujmy na osobnostných právach. Zdôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tejto časti
nemá akékoľvek bližšie zdôvodnenie priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, preto jeho
rozhodnutie v tejto časti trpí vadou nepreskúmateľnosti, v dôsledku čoho boli dané dôvody zrušenia
rozsudku okresného súdu uvedené v ust. § 221 ods, 1 písm. f/ˇh/ O.s.p.. Povinnosťou okresného súdu
bude zistiť, či sú dané zákonné podmienky priznania peňažnej satisfakcie a či teda len konštatovanie
porušenia práva v danej veci nie je v stave účinne zmierniť a v potrebnej miere vyvážiť vzniknutú
nemajetkovú ujmu.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že rozsudok okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci tak, že nie je z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu správny a preto krajský súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že právny názor vyslovený v
tomto uznesení je preň záväzný.

Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.