Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/495/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6911206798
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6911206798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci navrhovateľa: B. I., nar.
XX. XX. XXXX, bytom I. XX, okres P., zast. právnym zástupcom JUDr. Pavlom Balogom, advokátom
Y. X/X., X. S., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie sumy 9.118,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/120/2011 - 121 zo dňa 17. 04. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 4.434,40 Eur, potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur a v časti trov konania zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.118,64
Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol.
O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške 1.544,15 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal
zaplatenia sumy 9.118,64 Eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že nedôvodným
trestným stíhaním a väzbou mu bola spôsobená škoda, ktorú žiada nahradiť. Dňa 08. 11. 2010 požiadal
odporcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím vyšetrovateľa ORPZ SR Lučenec zo dňa 14. 06. 2009, ktorým bolo voči nemu vznesené
obvinenie a súčasne začaté trestné stíhanie za zločin lúpeže podľa § 20k, § 188 ods. 1, 2 písm.

d/ Trestného zákona. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry Veľký Krtíš zamietnutá a následne uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
Veľký Krtíš zo dňa 16. 06. 2009 bol vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorá
sťažnosť však bola uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zamietnutá. Rozsudkom Okresného
súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T/139/2009 zo dňa 15. 02. 2010 bol spod obžaloby oslobodený a dňa 15. 12.
2009 v priebehu trestného konania bol prepustený z väzby na slobodu. Odporca mu listom zo dňa 04. 05.
2011 oznámil, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola vyhodnotená

ako neopodstatnená z dôvodu nesplnenia základných zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Je toho názoru, že spĺňa všetky predpoklady pre odškodnenie,
preto návrhom žiada, aby mu odporca zaplatil žalovanú sumu jednak titulom náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe za dobu trvania väzby od 15. 06. 2009 do 15. 12.2009 za 184 dní, pričom mu vznikla ujma vo výške nie menej ako 4.432,40 Eur, za obhajobu v trestnom
konaní zaplatil právnemu zástupcovi sumu 2.684,24 Eur a domáha sa aj nemajetkovej ujmy, pretože
mu vznikla ujma na jeho občianskej cti z dôvodu neprimeraného zásahu do jeho práva na ochranu

osobnosti, ktorú vyčíslil sumou 2.000,- Eur.

Odvolací súd preštudovaním spisu zistil, že okresný súd o návrhu navrhovateľa už rozhodol rozsudkom
dňa 07. 12. 2011 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 7.118,64 Eur, vo zvyšku súd návrh
navrhovateľa zamietol. Týmto rozhodnutím okresný súd priznal navrhovateľovi jednak právo na náhradu

škody predstavujúcu trovy nutnej obhajoby v sume 2.684,24 Eur a právo na zaplatenie náhrady škody
v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. za pozbavenie osobnej slobody, a to náhradu škody
za väzbu, ktorá trvala od 15. 06. 2009 do 15. 12. 2009, t. j. za 184 dní, a to 1/30 priemernej mesačnej
nominálnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR v predchádzajúcom kalendárnom roku, t. j. v roku
2008. Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. 14Co/136/2012 rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia priznania peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj z dôvodu, že je potrebné, aby okresný súd zistil, či sú dané zákonné
podmienky priznania peňažnej satisfakcie, a či len konštatovanie porušenia práva v danej veci nie je v
stave účinne mierniť a v potrebnej miere vyvážiť vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Následne okresný súd doplnil dokazovanie a vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý bol napadnutý

odvolaním odporcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, čo sa týka uplatneného nároku
navrhovateľa z titulu náhrady škody, ktorá predstavuje náklady na trovy nutnej obhajoby, okrem
iného uviedol, že škoda predstavuje náklady na trovy nutnej obhajoby vyčíslenej právnym zástupcom
navrhovateľa v zmysle vyhlášky č. 577/2008 Z. z. za poskytovanie právnej služby v celkovej sume
2.684,24 Eur za 8 úkonov právnej služby, cestovné a stratu času. Ustálil, že z pripojeného trestného

spisu a vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že všetky tieto úkony právnej služby boli účelne
vykonanými úkonmi, navrhovateľ právnemu zástupcovi tieto náklady aj riadne zaplatil, o čom súdu
predložil aj doklad a tiež dohodu o uznaní dlhu a o splátkach dlhu, pričom súd sa ďalšími tvrdeniami
odporcu o tom, že škoda nevznikla v majetkovej sfére navrhovateľa, pretože tieto náklady mali znášať
rodičia navrhovateľa, ďalej nezaoberal.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 184 dní, súd ustálil výšku náhrady
vsúladesustanovením§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.platnéhovčase,kedydošloknezákonnému
rozhodnutiu, podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
§ 8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za

predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenie osobnej slobody. Okresný súd
ustálil vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o novelizácii § 17 zákona č. 514/203 Z. z., že podľa názoru súdu
novelizovanéznenienemožnopoužiťvzhľadomktomu,žedanýprípadjepotrebnéposudzovaťvzmysle
platného právneho predpisu v čase, kedy došlo k nezákonnému rozhodnutiu.

Vo vzťahu k aplikácii § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. poukázal na to, že vzatie do väzby
predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady
na jeho osobný a životný osud, zasahuje do jeho súkromného života, rodinného života, do jeho cti,
dobrej povesti a je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu zaručenú článkom 17 ods. 1
Ústavy SR obmedziť a porušiť aj jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Ustálil, že výsluchom
navrhovateľa, svedkov - rodinných príslušníkov navrhovateľa mal preukázaný nárok aj vo vzťahu k
nemajetkovej ujme, a to aj v súlade s článkom 5 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a podľa
článku 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý, alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami

tohto článku má nárok na odškodnenie. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám, súd
nepovažoval za pravdivé s prihliadnutím k tomu, že z trestného spisu vyplýva, že navrhovateľ sa sám
dostavil na políciu, s políciou spolupracoval, vo veci riadne vypovedal, počas celého konania tvrdil, že
sa skutku kladenému mu za vinu nedopustil, hľadí sa na neho, ako keby nebol nikdy v minulosti trestne
stíhaný, pretože jeho predchádzajúce odsúdenie bolo zahladené. To, že sa venoval podomovému

predaju spotrebného tovaru, nemôže zakladať predpoklad, že bude páchať násilnú trestnú činnosť. Z
týchto dôvodov prvostupňový súd nárok navrhovateľa v časti náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v
trvaní šesť mesiacov s prihliadnutím aj na osobu poškodeného považoval za dôvodný a navrhovateľovi
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.434,40 Eur. V prevyšujúcej časti, pokiaľ sa navrhovateľdomáhal aj nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- Eur a úrokov z omeškania, súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol.

Vzákonomstanovenejlehoteprotitomutorozhodnutiupodalodvolanieodporca,atoprotičastirozsudku
okresného súdu, ktorou uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.118,64 Eur a v časti
rozsudku ohľadom trov konania. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní odporca namietal, že škoda, ktorá
mala vzniknúť navrhovateľovi z titulu úhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, nevznikla

priamo navrhovateľovi, poukázal, že navrhovateľ a jeho otec majú rovnaké meno a rovnaké bydlisko,
pričom z výpovede otca a matky navrhovateľa vyplynulo, že títo si zobrali úvery, aby mohli zaplatiť
navrhovateľovi advokáta. Vo vzťahu k predloženým dokladom poukázal, že na týchto sa nachádza
rovnaké meno, ako je meno navrhovateľa a jeho otca, pričom úhrada vykonaná podľa dokladu zo dňa 04.
08. 2009 nemohla byť vykonaná navrhovateľom, keďže tento bol v tom čase vo väzbe. Ďalej namietal,
že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, neodstránil rozpor v tvrdeniach navrhovateľa a

svedkov ohľadom úhrady trov obhajoby a s prihliadnutím aj na odôvodnenie rozhodnutia je rozsudok
okresného súdu v tejto časti nepreskúmateľný, keď súd sa vôbec nezaoberal s tvrdeniami odporcu,
že ku škode nedošlo v majetkovej sfére navrhovateľa. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej škody za
vykonanú väzbu a pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa odporca uviedol, že na výpočet náhrady za
nemajetkovúujmu mal byť aplikovanýzákon č.412/2012Z.z., ktorý novelizoval zákon č.514/2003Z.

z.účinnýod01.01.2013vzhľadomktomu,žehoreuvedenánovelaneobsahujeprechodnéustanovenia,
pričom podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 výška náhrady nemajetkovej
ujmy podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnýmičinmipodľaosobitnéhopredpisu.Odporcavodvolanínamietanepreskúmateľnosťrozhodnutia
vtejtočasti,tiežnamieta,žezdokazovanianevyplynulisúdomuvádzanépoškodeniapovestiazhoršenie

psychického stavu. Odporca v odvolaní namieta aj rozhodnutie súdu vo veci priznanej náhrady trov
konania s poukazom na to, že okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p.,
pretože nie celá žalovaná istina a priznaná náhrada závisela od posúdenia (úvahy) súdu.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení vyjadril pochybnosti, či bola zachovaná lehota na podanie odvolania,

v prípade, že na odvolanie odporcu sa bude prihliadať, navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť,
pretožehopovažujezavecnesprávny.Vovzťahukpriznanejnáhradezanemajetkovúujmuzavykonanú
väzbu poukázal na článok 17 a 19 Ústavy SR a na článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Uviedol, že do doby, kým nebol vzatý do väzby v trestnom konaní vyšetrovateľom
OO PZ Lučenec, nikdy nebol vo väzbe, ani vo výkone trestu, od tej doby sa na neho a na jeho rodinu

pozerali ako na nejakého zločinca, aj keď sa preukázalo, že sa nedopustil trestného konania a bol spod
obžaloby oslobodený. Tiež považoval za veľkú ujmu to, že bezdôvodne trpeli jeho deti, keď bol vo väzbe,
je toho názoru, že za jeho útrapy, osočovanie a inú ujmu mu vznikol nárok na odškodnenie. Vo vzťahu
k náhrade škody, ktorá vznikla úhradou právnych služieb obhajcu, uviedol, že za právne služby obhajcu
zaplatil podľa jeho vyčíslenia. V čase, keď bol vo väzbe, tak peniaze, ako zálohu, dala obhajcovi jeho

rodina. Boli to však jeho peniaze, ktoré mali spoločne s družkou. O peniazoch, o ktorých vypovedali jeho
rodičia, že ich dali obhajcovi, tie peniaze po prepustení z väzby im vrátil. Časť odmeny obhajcu zaplatil
po prepustení na slobodu. Uhrádzal na základe uzatvoreného splátkového kalendára. Celú odmenu pre
obhajcu zaplatil, teda jemu vznikla škoda rozhodnutím o jeho nezákonnej väzbe.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec v medziach daných odvolaním odporcu podľa § 212 ods. 1 O.
s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal a rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
4.434,40 Eur, v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a v napadnutej časti, v ktorej
súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur a v časti trov konania v

súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.

Vo vzťahu k časti rozsudku okresného súdu, ktorá bola napadnutá odvolaním odporcu, v ktorej
súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.434,40 Eur, odvolací súd konštatuje,

že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu vysloveným v napadnutom výroku, ako aj s jeho
odôvodnením. Námietky odporcu uvedené v odvolaní, odvolací súd nepovažuje za prijateľné, lebo so
všetkými námietkami, ktoré odporca v odvolaní uplatňuje, sa okresný súd dostatočne vysporiadal, čo
vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia.Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že okresný súd po
doplnení dokazovania správne dospel k záveru, že u navrhovateľa sú splnené podmienky na priznanie

nemajetkovej ujmy v súlade s ustanovením § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s prihliadnutím k tomu, že väzba navrhovateľa
trvala pomerne dlhý čas, na navrhovateľa napriek tomu, že bol v minulosti jedenkrát trestne stíhaný,
sa hľadí akoby nebol odsúdený, čo súd mal preukázané z odpisu registra trestov zo dňa 26. 10.
2009. Povesť navrhovateľa (čo mal súd preukázané aj z výpovedí svedkov - rodičov navrhovateľa,

ale predovšetkým družky navrhovateľa) bola v mieste jeho bydliska vzatím do väzby narušená, teda
sú splnené podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami
zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd správne ustálil, že vzatie do väzby predstavuje jeden z
najzávažnejších zásahov do osobnej slobody s negatívnym dopadom na jeho osobný život, súkromný,
rodinný život, jeho česť, dobrú povesť a je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu

obmedziť a porušiť aj jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti. Rovnako správne poukázal na článok 5 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a článok 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorých má každý právo na ochranu a
osobnú bezpečnosť a každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto
článku, má nárok na odškodnenie. Odvolací súd v zhode s názorom prvostupňového súdu má za to, že

nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu za vykonanú väzbu u navrhovateľa je daný.

Vo vzťahu k namietanej aplikácii § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., keď prvostupňový súd pri
výpočte výšky nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase,
kedy došlo k nezákonnému rozhodnutiu, pričom podľa odporcu uplatnený nárok mal súd posudzovať

podľa zákona č. 412/2012 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z. z. a účinný bol od 01.
01. 2013, z dôvodu, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, odvolací súd
uvádza, že aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na výpočet výšky náhrady nemajetkovej
ujmy aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. platného a účinného ku dňu, kedy
bolo nezákonné rozhodnutie vydané a nie ku dňu, kedy súd o tomto nároku navrhovateľa rozhodol.

Odvolací súd uvádza, že všeobecne platí, že prechodné ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v právnej
norme, upravujú časovú pôsobnosť toho-ktorého právneho predpisu, ide o prechodné (intertemporálne)
ustanovenia, ktoré poskytujú odpoveď na otázku od kedy, do kedy je právny predpis účinný, resp. v
akom časovom období reguluje predmet svojej úpravy. Vzhľadom k zásade ochrany a rešpektovania
v minulosti nadobudnutých práv, k významnému právnemu princípu právnej istoty a k základným

východiskám právneho štátu, ktoré sú obsiahnuté v článku 1 Ústavy SR, je mimoriadne nežiaduce, aby
zákony a iné právne predpisy pôsobili retroaktívne. Ustanovenia väčšiny právnych predpisov obvykle
vo svojich záverečných ustanoveniach riešia cestou prechodných ustanovení iba tzv. nepravú spätnú
účinnosť (nepravú retroaktivitu). Súd uvádza, že právna teória rozlišuje dva druhy spätnej účinnosti,
a to pravú retroaktivitu a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa prejavuje nežiaduci aspekt

spätnej pôsobnosti právnej normy v úplnosti. Nová právna úprava sa bez ďalšieho aplikuje na všetky
právne vzťahy a iné právne skutočnosti, ktoré nastali alebo boli založené v súlade s predchádzajúcim
právom. Nový právny režim pri pravej retroaktivite sa tak dotýka nielen obsahu právneho vzťahu, ale
dopadáajnajehovznikapredovšetkýmbysapodľanovejprávneúpravyposudzovalaplatnosťprávnych
úkonov urobených v súlade s predchádzajúcou právnou úpravou. Pri aplikácii zásady pravej retroaktivity

vzniká riziko ohrozenia nadobudnutých práv a narušenia právnej istoty subjektov práva. Keďže jedným z
princípovprávnehoštátuvsúladesčlánkom1ÚstavySRjepravidlo,žeprávnypredpisnepôsobíspätne,
znamená to teda zákaz pravej retroaktivity, z ktorého vyplýva nutnosť, aby každý ústavne prípustný
prípad retroaktivity bol zakotvený expressis verbis v zákone. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 412/2012
Z. z. žiadne prechodné ustanovenia neobsahuje, nemožno prisvedčiť názoru odporcu, že na výpočet

výšky nemajetkovej ujmy je potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 podľa právneho predpisu, t.
j. zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013. Správne teda okresný súd na výpočet výšky
nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/203 Z. z. platného v čase, kedy
došlo k nezákonnému rozhodnutiu.Keďže odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti, ktorou uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.434,40 Eur, považuje za vecne správne,

odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto napadnutej časti potvrdil v súlade s ustanovením § 219
ods. 1 a 2 O. s. p.

Čo sa týka napadnutej časti rozsudku okresného súdu, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur, odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti z dôvodov

uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ
okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur z titulu náhrady
škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť nákladmi na trovy obhajoby titulom trov právneho zastúpenia
advokátom, treba prisvedčiť námietke odporcu uvedenej v jeho odvolaní, že v tejto časti rozhodnutia
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keďže v konaní pred súdom vznikol rozpor v tvrdení
navrhovateľa o úhrade týchto nákladov samotným navrhovateľom a vo výpovedí svedkov - rodičov

navrhovateľa, z výpovede ktorých vyplýva, že trovy obhajoby, a to minimálne v časti uhrádzali oni,
čo vyplýva z ich výpovede, že si zobrali úvery, aby mohli navrhovateľovi zaplatiť advokáta. Rovnako
okresný súd nedostatočne venoval pozornosť namietanej okolnosti, že z dokladov, ktoré boli doložené
do súdneho spisu, nevyplýva, že úhradu sumy, ktorá je uvedená v týchto dokladoch, vykonal navrhovateľ
alebo jeho otec s prihliadnutím k tomu, že majú rovnaké meno, priezvisko a bydlisko. Súd sa vôbec

nezaoberal tvrdeniami odporcu už v konaní pred prvostupňovým súdom, že ku škode nedošlo v
majetkovej sfére navrhovateľa, pričom treba prisvedčiť navrhovateľovi, že vznik škody v majetkovej sfére
navrhovateľa je základným predpokladom pre nárok navrhovateľa v súlade s ustanovením § 17 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nevysporiadanie sa s vyššie uvádzanými námietkami odporcu v rozhodnutí
spôsobujú nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového súdu a z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu potom nie je zrejmé, či prvostupňový súd použil správne ustanovenie právneho
predpisu, čo spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci. Úlohou okresného súdu bude v ďalšom
konaní doplniť dokazovanie tak, aby jednoznačne súd mal ustálené, či došlo ku škode v majetkovej sfére
navrhovateľa alebo nie, dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje navrhovateľa a len za predpokladu,
že okresný súd zistí, že ku škode došlo v majetkovej sfére navrhovateľa, následne vykoná posúdenie

uplatneného nároku navrhovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami právneho predpisu, t. j. v
súlade s ustanovením § 17 ods. 1 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že odvolací súd v uznesení č. k. 14Co/136/2012-72 zo dňa 20.
11. 2012 konštatoval, že „v posudzovanom prípade bolo preukázané, že navrhovateľ zaplatil na trovách

obhajoby v trestnom konaní 2.684,24 Eur zvolenému obhajcovi advokátovi JUDr. Pavlovi Balogovi. Je
preto dôvodné konštatovať, že o túto čiastku sa majetkový stav na strane navrhovateľa znížil a že tieto
trovy vznikli v dôsledku začatia jeho trestného stíhania. Uvedená čiastka v tomto prípade spĺňa znaky
skutočnej škody“. Odvolací súd však uvádza, že toto konštatovanie v odôvodnení svojho rozhodnutia
odvolací súd uviedol za iného skutkového stavu, keďže až následne boli v konaní ako svedkovia

vypočutí rodičia navrhovateľa a jeho družka, pričom práve z výpovedí rodičov navrhovateľa vyplynulo, že
úhradu na trovách obhajoby zaplatili obhajcovi navrhovateľa JUDr. Balogovi práve oni, resp. určitú časť
nákladov. Tento dôkaz, svedeckú výpoveď svedkov však okresný súd vo svojom odôvodnení žiadnym
spôsobom nevyhodnotil a neuviedol, prečo má za to, že došlo k zníženiu majetku na strane navrhovateľa
úhradou trov obhajoby, a že teda došlo ku škode v majetkovej sfére navrhovateľa. Z týchto dôvodov

s prihliadnutím už na vyššie uvedené, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, iba rozsudok v tejto
napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písm. h/ a § 221 ods. 2 O. s. p.

Keďže odvolací súd čiastočne zrušil rozsudok okresného súdu v súlade s ustanovením § 224 ods. 3,

zrušil rozhodnutie súdu aj v časti trov konania, pričom okresný súd o náhrade trov konania rozhodne
v novom rozhodnutí o veci. Odvolací súd k odvolaniu odporcu v časti rozhodnutia o trovách konania
uvádza, že treba prisvedčiť námietke odporcu uplatnenej v odvolaní, že nie celá žalovaná a súdom
priznaná istina závisela od posúdenia (úvahy súdu), a preto nebolo namieste, aby okresný súd v plnom
rozsahu aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v súlade

s ustanovením § 18 ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pred príslušným orgánom.Keďže rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, odvolaním
napadnutý nebol, v tejto časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.