Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/77/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216202414
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216202414.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu OTP Banka Slovensko, a.s.,
Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO:31 318 916, proti žalovanej M. M., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX B.
XX, o zaplatenie 462,58 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
1C/121/2016-52 zo dňa 30.11.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti a vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej žalobcovi zaplatiť 332,63 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 332,63 Eur od 17.06.2014 do zaplatenia, v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že strany nemajú
právo na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 3 ods.3 a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, ust. § 261 ods.3 písm.b/, § 197, § 499 a § 502 Obchodného zákonníka, ust.§

52, § 53 ods.1 a 6, § 54, § 121, § 517, § 563, § 559 a § 565 Občianskeho zákonníka, ust.§ 1 ods.1,2
a 8 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z.

3.Súdprvejinštanciekonštatoval,ženazákladevykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,žemedzi
žalobcom a žalovanou bol založený zmluvný vzťah na základe zmluvy o úvere zo dňa 23.05.2012, ktorej
predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 500,- Eur. Keďže žalovaná neuhrádzala dohodnuté
splátky riadne a včas, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru s účinkami ku dňu 16.06.2014.

4. Poskytnutie úveru nebolo v konaní nikým rozporované, preto si súd túto skutočnosť osvojil. Žalovaná
na úver uhradila sumu 167,37 Eur.

5. Súd vyhodnotil uzavretú Zmluvu s poukazom na povahu účastníkov zmluvy a spôsobu uzavretia
zmluvy, keď žalobca ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených
obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník - zákazník

(žalovaná) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú aj napriek
zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka zavedené zákonom
č. 150/2004 Z.z., ktorý zmenil a doplnil Občianky zákonník s účinnosťou od 01.04.2004 a zaviedol donášho právneho poriadku inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej
dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995, a ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že
vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej

únie. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu (spotrebiteľskú). Táto úprava nášho právneho
poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala náš
právny poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Momentálne uvedené
upravuje zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a to konkrétne § 3 ods. 3 (každý spotrebiteľ

má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9), odkaz na § 52
až 54 Občianskeho zákonníka). Súd nespochybňuje aplikáciu Obchodného zákonníka (ustanovenia
§ 497 a nasledujúce upravujúce úverovú zmluvu) na vznik Zmluvy, avšak pre celkové posúdenie
právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej
právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54 OZ. Tým pádom súd
použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným, ale aj na z toho vyplývajúce účinky omeškania či premlčania nároku. Pričom ako vyplýva z
cit. ust. OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
(myslí sa Občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia ako mu
zákon priznáva a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad je podľa
názorusúdu plne eurokonformný(t.j.výkladvsúladeskomunitárnymprávom). Ajpretojesúdnázoru,
že je potrebné považovať záväzkovo právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi za občianskoprávny
vzťah, nie vzťah obchodnoprávny. Taktiež ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je

zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového
vzťahuneobsahovališpeciálneustanoveniatýkajúcesaochranyspotrebiteľa(OZ,zák.č.129/2010Z.z.),
ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Taktiež vzhľadom k tomu, že
žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver, vzťahuje sa na predmetnú zmluvy o úvere aj osobitná
právna úprava, a to zákon o spotrebiteľských úveroch z. č. 129/2010 Z.z.. Súd v tomto názore (ohľadne

spotrebiteľskej zmluvy ) podporuje aj ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
predtým zák. č. 634/1992 Zb., v oboch prípadoch s odkazom na použitie ustanovení Občianskeho
zákonníka. Nemožno preto hovoriť o obchodnoprávnom charaktere zmluvného vzťahu.

6. Je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ a žalovaná

vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti /§ 52 Občianskeho zákonníka/. Vzťahy medzi účastníkmi
na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do právneho poriadku
Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to

s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od
dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným

znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou
aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv patrí,
že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve
za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

7. Vo vzťahu k uplatnenej istine, úrokom, poplatkom žiadanej žalobcom z úverovej zmluvy, je však
nutné uviesť, že v zmluve absentuje riadne uvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť žiadanej podľa § 9 ods. 2 písm. j ) cit. zák.( v zmluve je uvedená suma 1.081,77 Eur a správne
má byť 1.081,92 Eur ), teda údaj nie pravdivý. Ďalej sa v zmluve nikde nenachádza ani údaj podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák. o výške jednotlivých splátok istiny, úrokov, príp. poplatkov.8. Absencia týchto náležitosti zmluvy má za následok, že sa úver v takomto prípade považuje za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák.. Z toho vyplýva, že žalobca má právo
na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru - sumy 500,- Eur a prípadne

právo na úhradu úrokov z omeškania z tejto sumy.

9. Ako vyplýva z vyššie uvedeného žalovaná je povinná uhradiť poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov,
teda len sumu, ktorá mu bola poskytnutá, poníženej o plnenie. V tomto prípade bol úver poskytnutý vo
výške 500,- Eur. Žalovaná uhradila na účet žalobcu sumu 167,37 Eur. Teda žalovaná je povinná na

istine zaplatiť žalobcovi sumu 332,63 Eur.

10. Úroky z omeškania si žalobca uplatnil v kapitalizovanej podobe (podľa špecifikácie vyššie ) a ďalej
vo výške 1 % ročne zo sumy 462,58 Eur od 27.04.2016 do zaplatenia.

11. Žalobca vyzval žalovanú na plnenie celého dlhu výzvou zo dňa 03.06.2014, pričom 10 - dňová

lehota na plnenie uplynula dňa 16.06.2014.

12. Preto súd rozhodol, že žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť sumu 332,63 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 332,63 Eur od 17.06.2014 do zaplatenia, v zmysle § 517
ods. 2 OZ, keďže žalovaná je naďalej v omeškaní so zaplatením dlhu, bez toho aby súd časť úrokov

z omeškania kapitalizoval.

13. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu zamietol,
pričom z týchto dôvodov neprihliadal na argumentáciu žalobcu udávanú v jeho podaniach.

14. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 odsek 2 C.s.p.
tak, že stranám nepriznal ich náhradu, keďže obe strany boli v konaní čiastočne úspešné a zároveň
neúspešné.

15. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Dôvody odvolania videl v zmysle § 365 C.s.p.

v tom, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca svoj názor opiera o skutočnosť, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil esenciálne náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch s použitím názoru Súdneho dvora
- Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 09.11.2016, ktorý na základe podnetu Okresného súdu

Dunajská Streda poskytol okrem iného stanovisko aj k požiadavke na správny výklad čl. 10 ods.2 písm.
i/ v spojení s písm.h/ Smernice 2008/48/ES, otázky pod č.5 a 6. Otázky i odpovede v odvolaní žalobca
citoval, teda uviedol, že je potrebné odpovedať na 5 a 6 otázku tak, že článok 10 ods.2 písm.h/ a
i/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať

akáčasťkaždejsplátkybudezapočítanánavrátenietejtoistiny.Tietoustanoveniavspojenísčlánkom22
ods.1 tejtosmernicebrániatomu,abyčlenskýštátstanoviltakúpovinnosťvosvojejvnútroštátnejprávnej
úprave. Zároveň závery súdneho dvora sú nasledovné: 2. článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48
sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi

bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. 3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.
1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave. Vo veci vraj nesprávne vypočítanej celkovej sumy, ktorú je spotrebiteľ v zmysle Zmluvy o úvere
povinný zaplatiť (čl. l. bod 4 ) - v Zmluve o úvere je uvedená suma 1.081,77 Eur. Konajúcemu súdu
vyšla výpočtom suma 1.081,92 Eur. Nie je preto žalobcovi známy spôsob výpočtu konajúceho súdu,
ale nakoľko žalobca si uplatňoval podľa zmluvy nižšiu sumu, ako mu podľa názoru konajúceho súdu
prináležalo, a i keď rozdiel je len 15 centov, táto odchýlka je v prospech spotrebiteľa a teda nemôže

spôsobovať to, že zmluva je považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. V zmysle uvedeného a záverov
Súdneho dvora žalobca žiadal, aby odvolací súd (podľa obsahu v napadnutej časti, teda v časti, v ktorej
bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania) rozsudok zrušil.16. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 28.02.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania
nie je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

20. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

21. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.

júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

22. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v merite
správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na

základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj
správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
súdu na strane druhej. Súd prvej inštancie na každý významný argument strany učinený pred ním
rozumným a primeraným spôsobom vo svojom rozhodnutí reagoval. Podľa názoru odvolacieho súdu

v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument, teda argument majúci
súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol súčasne takej povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľa
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

23. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o poistenom OTP Expres úvere č. 0200200512RSÚ uzavretá

dňa 23.05.2012 medzi žalobcom a žalovanou , ktorej predmetnom bolo poskytnutie úveru vo výške 500,-
Eur sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ust.§ 11 ods.1 písm.b/ zákona č. 129/2010 Z.z.
Z toho vyplýva, že žalobca má právo na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého
úveru vo výške 500,- Eur. Žalovaná uhradila na účet žalobcu sumu 167,37 Eur, teda je povinná vrátiťistinu vo výške 332,63 Eur a uplatnený úrok z omeškania zo sumy 332,63 Eur od 17.06.2014, teda 10
dní po zaslaní výzvy zo dňa 03.06.2014 na plnenie celého dlhu, kde lehota uplynula dňa 16.06.2014
do zaplatenia. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd prvej inštancie mal za to, že v zmluve

absentuje riadne uvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žiadanej podľa § 9
ods.2 písm.j/ zákona č. 129/2010 Z.z., pretože v zmluve je uvedená suma 1.081,77 Eur a správne má
byť 1.081,92 Eur, teda údaj je nepravdivý a ďalej v zmluve sa nikde nenachádza ani údaj podľa § 9 ods.2
písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o výške jednotlivých splátok, istiny, úrokov, prípadne poplatkov.

24. Odvolací súd má za to, že tak explicitné presné ustanovenie akým je § 9 ods.1 písm.k/ zákona č.
129/2010 Z.z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od
vnútroštátneho predpisu, ktorý' bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

25. Odvolateľ poukazuje na závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm.h/ a
i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.1

tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave“.

26. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,

ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v

spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).

27. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. „Smernica nemôže sama
o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe

dovolávať.” (bod 13 vo veci Marshall C- 152/84).

28. Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986. Marshall (152/84,
Zb. s. 723. bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú
nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dóri, C-91/92).

29. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec
Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne

jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-391/01 až -403/01).

30. Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 462,58 Eur s prísl. súd prvej inštancie teda správne posudzoval
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa
ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ a k/.

31. Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená
len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa
posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov. Tieto zistenia zo strany žalobcu v jeho opravnom prostriedkuvôbec spochybnené neboli. Žalobca spochybňuje absenciu riadne uvedeného údaja o celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je uvedená suma 1.081,77 Eur a súd túto sumu ustálil na
1.081,92 Eur. Teda sumu vyššiu ako bola uvedená v zmluve o 0,15 Eur. Odvolací súd k uvedenému

uvádza, že aj toto konštatovanie súdu prvej inštancie je správne. Žalovaná mala zaplatiť 84 splátok x
12,88 Eur, čo skutočne spolu správne predstavuje sumu 1.081,92 Eur a nie sumu 1.081,77 Eur ako je v
zmluve uvedené, teda tento údaj v zmluve tiež nie je správny, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie.
Keďže ide o sumu nižšiu ako mala byť skutočne zaplatená. Ide o údaj nepravdivý, tak ako to správne
vyhodnotil súd prvej inštancie.

32. Správne teda súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a to čo do uplatneného
kapitalizovaného úroku vo výške 233,21 Eur, 7,15 Eur úroky z omeškania k 26.04.2016, 33,10 Eur
poplatky k 26.04.2016, úrok vo výške 16,5 % z nesplatenej istiny úveru 462,58 Eur od 27.04.2016 do
zaplatenia i úrok z omeškania vo výške 1 % nesplatenej istiny úveru nad sumu 332,63 Eur od 27.04.2016
do zaplatenia i čo do istiny nad sumu 332,63 Eur. S ohľadom na to rozhodol súd prvej inštancie správne

i o trovách konania v zmysle ust.§ 255 ods.2 C.s.p. Obe strany boli v tomto konaní čiastočne úspešné a
zároveň neúspešné. Čo do istiny bol úspešnejší žalobca, pretože mu bolo priznaných 332,63 Eur oproti
žalovaným 462,58 Eur, ale čo do príslušenstva pohľadávky, pričom úroky boli kapitalizované, aj úroky z
omeškania a poplatky, išlo o sumu, ktorá sa približnej rovná priznanej istiny a úrokom z omeškania.

33. Preto odvolací súd postupom podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. stotožňujúc sa dôvodmi uvedenými v
rozhodnutí súdu prvej inštancie potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s

ust.§ 255 ods.1 C.s.p. Úspešnej žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli a
neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Preto odvolací súd vyslovil, že
stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.