Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/516/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813204863
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7813204863.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu GENERAL FACTORING, a.s., IČO:
35 838 825, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, právne zastúpeného: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o. so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47255706, proti žalovanému Q. D.,
H., o zaplatenie 2 540,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Rožňava z 5. septembra 2016, sp. zn. 10C/487/2013-190

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá,
ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného

uhradiť žalobcovi 260,96 Eur istiny s 9,00 % ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia,
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi konanie o zaplatenie istiny
1.832,00 Eur, riadneho úroku vo výške 17,30 % z istiny 2.425,27 Eur a úrokov z omeškania vo výške
9,00 % z istiny 1.716,95 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Zároveň súd uložil Slovenskej pošte, a.s. - prevádzkovateľovi systému, IČO: 36 631 124, so sídlom
Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica vrátiť žalobcovi súdny poplatok vo výške 103,30 Eur v

lehote do 30 dní od doručenia právoplatného rozhodnutia. Súd žiadnej zo strán právo na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.12.2010
bola spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 832 37
Bratislava, na žalobcu postúpená predmetná pohľadávka voči žalovanému. Právny predchodca žalobcu

a žalovaný dňa 30.11.2005 uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere číslo 0511733994, na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1.427,34 Eur pri úrokovej sadzbe 17,30
% ročne. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 10. dňu toho ktorého
mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola zmluvnými stranami dohodnutá na termín 10.12.2005 a konečná
splatnosť úveru na termín 10.11.2010. Žalovaný čerpal úver vo výške 1.427,34 Eur (43.000,00 Sk) dňa
30.11.2005, pričom na úhradu splátok úveru uhradil spolu sumu vo výške 907,69 Eur (18.548,80 Sk).

Žalovaný svoj záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere neplnil a poskytnutý úver nesplatil
ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti, t.j. do 10.11.2010. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia
predstavovala podľa vyčíslenia poskytnutého právnym predchodcom žalobcu sumu 2.540,92 Eur a
pozostávala z istiny vo výške 2.425,27 Eur a z úrokov z omeškania vo výške 67,86 Eur a úroku vo výške
47,79 Eur.

3. Počas konania zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.832,00 Eur, v časti o
zaplatenie riadneho úroku vo výške 17,30 % ročne zo sumy 2.425,27 Eur istiny od 22.12.2010 dozaplatenia a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1.716,95 Eur istiny
od 22.12.2010 do zaplatenia, späť. Výrok o čiastočnom zastavení konania súd opiera o ustanovenie §
144 a § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilného sporového poriadku).

4. Súd prvej inštancie vykonal pojednávanie a vo veci rozhodol bez prítomnosti strán sporu, nakoľko
žalobca sa ospravedlnil a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žalovaný sa bez ospravedlnenia
pojednávania nezúčastnil. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žaloba je v časti splátok splatných od 10.05.2010 do 10.11.2010 v počte 7 a ich príslušenstva, tvoreného

úrokmi z omeškania v zákonnej výške, dôvodná, preto jej v tejto časti vyhovel. V prevyšujúcej časti, t.j. v
časti splátok splatných do 26.04.2013 s príslušenstvom, bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné
žalobu zamietnuť z dôvodu ich premlčania v zmysle ustanovení § 100 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006, t.j. v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len
„Občiansky zákonník“). Súd poukázal zároveň na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1
až 3, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. januára

2007, t.j. v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“), ďalej na ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom od 1. mája 2014 (ďalej len „zákon
č. 250/2007 Z.z.“), na ust. § 391 ods. 1, § 392 ods. 1 prvej vety, § 393 ods. 1, § 397 Obchodného
zákonníka, ako aj na ustanovenie § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších predpisov, t.j. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č.

634/1992 Zb. a ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom do 30. júna 2006, t.j. v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), na ustanovenia § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1 až 3, § 101, § 110 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie považoval za nepochybné, že právny predchodca žalobcu
uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, ktorá je ako typ zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku a

patrí medzi tzv. absolútne obchody. Základné práva a povinnosti účastníkov ako zmluvných strán sa
preto spravujú ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Avšak, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou je v danom prípade
zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, súd dospel
k záveru, že je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch (aj s poukázaním
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2014, sp. zn. 6Co/139/2013). To znamená, že
jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, predmetná Zmluva o úvere musí mať aj
náležitosti zákona o spotrebiteľských úveroch.

5. Preto súd prvej inštancie pri aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého musí
súdod1.mája2014vspotrebiteľskýchveciachexoffo,t.j.ajbeznámietkyúčastníkakonania,prihliadnuť
na premlčanie nároku žalobcu, vychádzal s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka z právnej úpravy inštitútu premlčania obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Predmetná vec

je totiž spotrebiteľským úverom, na ktorý musí dopadať regulovaná osobitná právna úprava tak zákona
o ochrane spotrebiteľa, ako i Občianskeho zákonníka. Musí byť preto v súlade s princípom ochrany
spotrebiteľa, ak v prípade duplicitnej právne úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné
aplikovať právnu úpravu občianskeho práva, a nie podnikateľského práva. Použitie nevýhodnejšieho
podnikateľského práva, a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania,

by totiž v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepochybne predstavovalo
zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Uvedenému záveru nasvedčuje aj novoprijatá právna úprava §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva“. Hoci je táto úprava účinná až od 1. apríla 2015, súd ju použil ako

interpretačnú pomôcku pri aplikovaní jednej z dvoch vyššie uvedených právnych úprav premlčania.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci je na uplatnenie práva ako na
uplatnenie práva zo spotrebiteľskej zmluvy potrebné aplikovať úpravu Občianskeho zákonníka, teda
trojročnú premlčaciu dobu. Z oboznamovaných listinných dôkazov vyplynulo, že žalovaný poslednýkrát
uhradil splátku (jej časť) dňa 08.10.2007, pričom od uvedeného dňa žalovaný neuhradil žiadne platby

a právny predchodca žalobcu dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu, ktorý
dňa 26.04.2013 podal na súde žalobu. Súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu najneskôr
od 11.11.2007 (deň po dátume splatnosti v poradí ďalšej splátky) zistil, že žalovaný neuhradil ďalšiu z
predpísaných splátok úveru. Teda najneskôr od uvedeného dňa sa dozvedel, že žalovaný si neplní svojepovinnosti v súlade so Zmluvou o úvere. Súd preto uzavrel, že premlčacia lehota začala plynúť už od
doby, keď právnemu predchodcovi žalobcu vzniklo právo vymáhať dlžnú sumu v súlade so Všeobecnými
obchodnými podmienkami, ktoré boli súčasťou uzavretej Zmluvy o úvere (v bode 7.6). Keďže tak

neurobil, plynula mu premlčacia lehota a táto pokračovala aj po postúpení pohľadávky na žalobcu,
nebola prerušená a nezačala plynúť nanovo, pričom žaloba na súd bola podaná dňa 26.04.2013. Z
toho vyplýva, že nárok žalobcu ako právneho nástupcu Slovenská sporiteľňa, a.s. na úhradu splátok
splatných v období pred 26.04.2010 vrátane nie je možné žalobcovi priznať, nakoľko uvedené splátky
sú premlčané. Všetky plnenia splatné tri roky pred podaním žaloby, teda do 25.04.2010, sú v súlade s

ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka premlčané, a preto ich nemožno priznať. Nakoľko v zmysle
citovaného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. musí súd od 1. mája 2014 v spotrebiteľských
veciach ex offo, t.j. aj bez námietky účastníka konania, prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu, súd
z titulu premlčania nároku žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 447,36 Eur, rovnajúcej sa súčtu
žalobcom uplatnených dvanástich splátok splatných v období od 10.05.2009 do 10.04.2010 (12 x 37,28
Eur), zamietol. Z rovnakého dôvodu súd žalobcovi nepriznal ani uplatnený úrok z omeškania.

6. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku. Žalobca bol v konaní úspešný len ohľadom priznania sumy 260,96 Eur,
v časti 1.832,00 Eur zobral žalobu späť a teda zavinil, že v tejto časti došlo k zastaveniu konania a
vo zvyšku žalovanej sumy mu bola žaloba zamietnutá. Žalobcovi teda podľa pomeru úspechu vo veci

nevzniklo právo na náhradu trov konania a úspešnejší žalovaný si trovy konania neuplatnil.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Odvolanie proti rozsudku odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata

nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa žalobcu spočíva najmä v nesprávnom právnom
posúdení premlčania, v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného
preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti, nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Žalobca
poukázal na podania zo dňa 4.3.2016, 14.6.2016 a 11.8.2016, v ktorých podrobne zaoberal i otázkou
premlčania. Aplikovanie režimu Obchodného zákonníka a 4 ročnej premlčacej doby bolo aktuálne

potvrdené i v Uznesení Krajského súdu v Košiciach z 20. mája 2015, sp. zn. 9Co/120/2015-222, ako
aj v rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. júla 2015, sp. zn. 5Co/69/2015-196. Zároveň žalobca
poukázal aj na viaceré rozhodnutia okresných súdov SR, v ktorých bol vyslovený obdobný právny
názor. Súd prvej inštancie sa mal a i odvolací súd sa teda musí vysporiadať s argumentáciou, ktorú
žalobca súdu predkladá. Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie

vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Rozsudok je podľa názoru žalobcu postihnutý i vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia postupu súdu, nakoľko sa súd nevysporiadal s právnymi závermi súdov, uvedenými v
podaní žalobcu zo dňa 1.3.2016 a 14.6.2016. Namieta preto, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na ustanovenia § 220 odsek l
a § 234 odsek 2 CSP a na výňatok z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985, ktorý pre jeho výstižnosť a stručnosť
považuje za najvhodnejší pre účely toho odvolania: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť

rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byt' odôvodnenie
rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä
stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové
zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a

právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.“ Z obsahu
odôvodneniaodvolanímnapadnutéhorozsudkusadomnieva,žesúdprvejinštancieprijehovypracovaní
nepostupoval v súlade s uvedeným vyššie. Podľa názoru žalobcu napadnutý rozsudok vykazuje znaky
arbitrárnosti a nie je preskúmateľný, kedy súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupomznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Pre podporu svojej argumentácie žalobca poukazuje aj na komentár k §
157 od Prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005

a 7Cdo 136/2013, 7 Cdo 201/2014. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd
žalobcom uvádzané podania obdržal. Namieta, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie podanie
zo dňa 4.3.2016, 14.6.2016 a 11.8.2016 bližšie neuviedol. Preto je rozsudok zásadne postihnutý vadou
nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, najmä vo vzťahu k podaniu žalobcu zo dňa
4.3.2016, 14.6.2016 a 11.8.2016, v ktorom sa žalobca podrobne zaoberal práve tými skutočnosťami,

na ktorých súd prvej inštancie založil svoje pre žalobcu v prevyšujúcej časti negatívne rozhodnutie.
Ďalej žalobca namieta, že rozsudok súdu prvej inštancie je vydaný v rozpore s princípom právnej
istoty, kedy súdu uviedol, ako rozhodujú konkrétne súdy v konkrétnych iných konaniach a to i odvolací
Krajský súd v Košiciach. Namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nepredvídateľné. V podaní
zo dňa 4.3.2016, 14.6.2016 a 1l.8.2016 žalobca osobitne uviedol, že v rámci predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia žiada o oznámenie skutočnosti, kedy by súd považoval za potrebné, resp. vhodné doložiť

podklad, alebo vysvetlenie, či dôkaz zo strany žalobcu k premlčaniu. Žalobca napáda i výrok o náhrade
trov konania s poukázaním na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2013,
sp. zn. 4 MCdo 3/2012, v zmysle ktorého „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo
zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie
alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o

náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu
účastníka konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci,
ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci
závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci
samej.“ S poukazom na uvedené napáda žalobca rozsudok v treťom výroku, ktorým súd žalobu v

prevyšujúcejčastizamietolavpiatomvýroku,ktorýmsúdžiadnejzostránnepriznalnáhradutrovkonania
a požaduje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalovaného zaviaže voči žalobcovi i
na zaplatenie sumy 447,36 Eur, úroku z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 447,36 Eur od 22.12.2010
do zaplatenia, náhrady trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 42,- Eur,
trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 142,22 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia -

51,45 Eur + 7,81 Eur rež. pauš. + 11,85 Eur DPH, t.j. spolu 71,11 Eur, písomné podanie na súd - 51,45
Eur + 7,81 Eur rež. pauš. + 11,85 Eur DPH, t.j. spolu 71, II Eur) na účet právneho zástupcu žalobcu,
alternatívne navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Voči žalovanému požaduje a uplatňuje právo na zaplatenie
trov odvolacieho konania a to osobitne za zaplatený súdny poplatok spojený s odvolaním a osobitne

trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vo výške 48,14 Eur (31,54 Eur + 8,58 Eur +
8,02 Eur DPH) (pri hodnote veci 447,36 Eur).

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. §
385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné.

10. Žalobca vymedzením odvolacieho dôvodu proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinil
predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým správnosť aplikácie ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v predmetnom spore, teda správnosť právneho posúdenia súdom

prvej inštancie a v súvislosti s tým aj vady pri odôvodnení predmetného rozsudku.

11. Dôvodom čiastočného zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej
pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07. februára 2018 však Ústavný súd Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).12. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu

vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od
počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného
súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex
nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky), predstavuje tiež interpretáciu
dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky)vtomzmysle,žeichtrebavykladaťinak,nežichvyložilzákonodarcapriprijímanínesúladného
ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v
rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou
(čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej
veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy
účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s

čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona)predstavujeporušenieprávažalobcunasúdnuochranuvzmyslečl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky.

13. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 11. októbra 2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že
hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú
ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy
súčasťou právneho poriadku.

14. Zároveň však pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na návrh zákona,
ktorý predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Cieľom predkladaného materiálu
je zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich

zabezpečenia. Úprava je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2018,
sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný návrh zákona obsahuje len jeden novelizačný
bod, v zmysle ktorého za § 54 sa vkladá § 54a, ktorý znie: „Premlčané právo (dodávateľa) zo

spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.“ Tento zákon by mal v prípade
jeho schválenia nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia. Ministerstvo na odôvodnenie zmeny uvádza:
„Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať
ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné aby
zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom

na premlčanie či preklúziu a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie
doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne
následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri
subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí
premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Takýto koncept nie je

pritom súkromnému právu cudzí, keďže sa uplatňuje napr. pri stávke a hre (porovnaj § 845 Občianskeho
zákonníka). Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný
stav trhovej ekonomiky, v ktorom spotrebné produkty strácajú takmer akúkoľvek hodnotu po uplynutí
veľmi krátkeho obdobia, niet v zásade z pohľadu štátnej moci ochrany - hodného záujmu na podpore
vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom

inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku, ale vytvorenie priestoru
na to, aby dlžník nebol povinný zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v
dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Dobrovoľné
splnenie dlhu je naďalej možné. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy
zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a tak bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať

svoje pohľadávky čo najskoršie. Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej
nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.“ (pozri
)15. Ďalej žalobca v odvolaní namieta aj nesprávnosť posúdenia otázky premlčania v trojročnej
premlčacej lehote podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Na podporu svojej
argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov SR, ako aj na uznesenie Krajského

súduvKošiciachz20.mája2015,sp.zn.9Co/120/2015-222,vktoromsúduviedol,že„Zobsahuzmluvy
o splátkovom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom jednoznačne
vyplýva, že sa jedná o zmluvu o úvere uzavretú podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka a teda jedná sa o absolútny obchod a preto na takýto zmluvný vzťah je potrebné aplikovať
režim Obchodného zákonníka a to aj v časti premlčania jednotlivých zákonov.“ Zároveň je rozsudok

podľa názoru žalobcu postihnutý i vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
postupu súdu, nakoľko sa súd nevysporiadal s právnymi závermi súdov, uvedenými v podaní žalobcu
zo dňa 1.3.2016 a 14.6.2016. Namieta preto, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

16. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd považuje za neopodstatnenú.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Odvolací
súd v tejto súvislosti upozorňuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca
2005, sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom

súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

18. Pokiaľ sa jedná o právne názory, vyslovené v rozhodnutiach okresných súdov, na ktoré poukazuje
žalobca vo svojich podaniach v priebehu celého konania, tieto nie sú pre súd prvej inštancie, a ani
pre odvolací súd, záväzné, navyše vychádzajú z konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu.

Pokiaľ ide o právny názor vyslovený vo vyššie uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 9Co/120/2015 - 222, odvolací súd má za to, že tento právny názor spadá do kategórie ojedinelých
rozhodnutí, ktoré nemajú pre ostatné súdy záväzný charakter.

19. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, poukazuje stanovenie § 52 ods. 2 tretej vety

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Predovšetkým
však, uvedený záver vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014.

20. Podobne Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. mája 2015, sp. zn. 8 MCdo 13/2014, vyslovil právny
názor, podľa ktorého „Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014)
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom....Navšetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkomjespotrebiteľ,savždyprednostnepoužijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“

21. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19, v zmysle ktorého „Dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia

prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.
Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu
nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie
rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.“22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovým i právnym záverom súdu
prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, ktorá je ako typ

zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv. absolútne obchody, avšak, jednotlivé práva
a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, predmetná Zmluva o úvere musí mať aj náležitosti
zákona o spotrebiteľských úveroch. Otázku premlčania je potrebné posudzovať v danom prípade podľa
Občianskeho zákonníka, preto bol postup súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkové i právne závery v

danej otázke správne.

23. Z vyššie uvedených dôvodov, a to pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.,
ktoré aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny (§ 387 ods. 1 CSP). Bol preto daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti
napadnutej odvolaním a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom [§
379 písm. a) CSP], odvolací súd súčasne so zrušením výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá,
zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne
o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.