Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžp/29/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201595
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1011201595.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: B., bytom P. č. X, Z., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Benedik, s.r.o., so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava proti
žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Lamačská cesta 8, Bratislava
za účasti: 1/ X., 2/ R., obaja bytom B. XXX/X, I., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právneho
predchodcu žalovaného (Krajského stavebného úradu v Bratislave) č. A/2011/1185/DLD zo dňa 5.

septembra 2011 o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 150/2011-171
zo dňa 5. júna 2013 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S
150/2011-171 zo dňa 5. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
právneho predchodcu žalovaného (Krajského stavebného úradu v Bratislave) č. A/2011/1185/DLD zo
dňa 5. septembra 2011 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný
podľa § 118 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a podľa § 58 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zmenil

rozhodnutie stavebného úradu Mestskej časti Bratislava - Staré mesto č. 8762/57037/2010/URS/Bud-
A/30 zo dňa 14. decembra 2010 o povolení zmeny dokončenej stavby tak, že v rozhodnutí zmenil
a doplnil niektoré podmienky pre umiestnenie a uskutočnenie stavby a tiež zmenil časť výroku o
námietkach účastníkov konania.

V podanej žalobe žalobkyňa namietala neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, a to z hľadiska

jeho formulácie, ale aj samotného obsahu. Žalovaný podľa nej formuloval zmenu prvostupňového
rozhodnutia takým spôsobom, že účastník konania nemôže jednoznačne a určite poznať konečný
výsledok konania bez toho, aby nemusel prácne porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov
oboch stupňov. Výrok rozhodnutia je podľa žalobkyne navyše vnútorne rozporný, nakoľko nezmenená
úvodná veta výroku obsahuje odkaz na projektovú dokumentáciu vypracovanú R. v 03/2010, ale
zmenenýbodlpodmienokpreumiestnenieauskutočneniestavbystanovujepovinnosťrealizovaťstavbu

podľa projektovej dokumentácie vypracovanej R. v 07/2010, v znení jej doplnení vypracovaných v
03/2011 a 07/2011. Žalobkyňa tiež v žalobe namietala neurčitosť stanovenej povinnosti stavebníkom
ohľadne zabránenia priameho výhľadu z terasy na susedný pozemok. Pokiaľ išlo o samotné povolenie
zmeny dokončenej stavby, žalobkyňa namietala, že v danom prípade sa nejedná o prestavbu rodinného
domu, ale ide o novostavbu, nakoľko dochádza k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového
objektu, čo je v rozpore so záväznými regulatívmi územného plánu zóny. Nová stavba nebude podľa

žalobkyne z hľadiska výšky, rozlohy a dispozičného riešenia porovnateľná s pôvodným objektom. Pokiaľ
ide o index zastavanosti (0,20), tento tiež nebol v tomto prípade dodržaný, nakoľko zastavaná plochadosahuje 24,28%. Žalobkyňa tiež poukázala na dohodu, v ktorej sa pôvodní majitelia pozemku zaviazali,
že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými parametrami, pričom tento záväzok je relevantný
aj vo vzťahu k stavebníkom ako singulárnym právnym nástupcom pôvodných majiteľov. Žalobkyňa v

žalobe namietala nedostatočne zistený skutkový stav, pretože svetlo-technický posudok vypracovaný v
správnom konaní sa nezaoberal žalobkyňou navrhovanými hľadiskami, a preto nemôže byť relevantným
podkladom na preukázanie súladu navrhovanej stavby s technickými normami. Napokon žalobkyňa
poukazovala aj na procesné vady, ku ktorým malo dôjsť v konaní pred správnym orgánom, nakoľko na
prejednávaní a rozhodovaní veci podieľal zamestnanec, ktorý mal byť vylúčený pre svoju predpojatosť,

a žalobkyni nebola v rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku poskytnutá možnosť vyjadriť sa pred
vydaním rozhodnutia k jeho podkladom.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že správne orgány oboch stupňov
rozhodli v súlade s príslušnými právnymi predpismi a námietky žalobkyne neodôvodňujú jeho zrušenie.
V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že výroková časť napadnutého rozhodnutia bez

akýchkoľvek pochybností určuje, ktoré časti prvostupňového rozhodnutia sa menia, resp. dopĺňajú, a
v akom rozsahu, pričom z obidvoch rozhodnutí je zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté,
a to i bez „prácneho porovnávania“ znení rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov, tak ako to
namietala žalobkyňa. K namietanej vágnosti určenej podmienky na vykonanie opatrení zabraňujúcich
priamemu výhľadu na susedný pozemok krajský súd uviedol, že žalovaný v tomto bode v podstate

vyhovel žalobkyni, pričom samotné riešenie, ktoré zabráni priamemu výhľadu na susedný pozemok,
celkom správne ponechal na stavebníkov, resp. ich projektanta. Spôsob, akým stavebníci túto
podmienku dizajnovo zabezpečia, je nutné ponechať na ich rozhodnutí a to bez akejkoľvek ingerencie
žalobkyne. Pokiaľ išlo o nezrovnalosti ohľadne dátumu vypracovania projektovej dokumentácie (najskôr
vo výroku „03/2010“ a následne „07/2010“) krajský súd konštatoval, že celkom zjavne sa jedná o chybu

v písaní, ktorá nepredstavuje neurčitosť a vnútornú rozpornosť napadnutého rozhodnutia. Každému, kto
sa oboznámi s dokumentáciou a napadnutým rozhodnutím, musí byť zrejmé, o akú konkrétnu projektovú
dokumentáciu sa jedná bez toho, aby vedel, ktorým dátumom je opatrená. Stavba sa navyše realizuje na
základe dokumentácie overenej stavebným úradom, takže táto dokumentácia je jednoznačne určená.

Pokiaľ išlo o namietaný rozsah rekonštrukcie, ktorý podľa žalobkyne zodpovedal skôr odstráneniu
pôvodnej stavby a postaveniu novej, krajský súd považoval námietky žalobkyne v podstate za logické
a racionálne, avšak zdôraznil, že žalovaný pri posudzovaní zmeny dokončenej stavby správne vzal
do úvahy rozhodujúcu okolnosť, a to, že nadzemná časť pôvodnej stavby rodinného domu typu Okál
je zo škodlivého materiálu - azbestu, t.j. z materiálov, ktoré nezodpovedajú súčasným hygienickým

normám a preto zachovanie nadzemných stavebných konštrukcií a ich zakomponovanie do investičného
zámeru nebolo možné ani prípustné. V zóne, kde sa stavba nachádza, záväzné regulatívy funkčného
využitia územia nepripúšťajú realizáciu novostavby, ale len údržbu, stavebné úpravy alebo prestavbu.
Navrhované riešenie však zachováva pôvodné umiestnenie nadzemnej časti stavby s výnimkou
odstránenia časti stavby z pozemku žalobkyne, v konečnom dôsledku teda pôvodné pôdorysné

ohraničenie stavby zostalo zachované. Krajský súd sa stotožnil s posúdením veci žalovaným správnym
orgánom, ktorý názor žalobkyne, že stavebníci nemali pôvodný objekt takmer celý odstrániť, ale mohli
ho len stavebne upraviť, čo by ale znamenalo, že by boli po nasledujúce roky vystavení škodlivým
účinkom azbestu (avšak zrejme aj okolití susedia vrátane žalobkyne) alebo mali pôvodný objekt ako
zdravotne závadný odstrániť a novostavbu by stavať nemohli (podľa žalobkyne mali požiadať v takom

prípade o zmenu územného plánu zóny), resp. vôbec nemali pozemok s týmto domom kupovať, je
mimoriadne nespravodlivý. Podľa názoru krajského súdu je treba odmietnuť čisto formalistický prístup
k aplikácii právnych predpisov, ale je nutné vychádzať z ich zmyslu a účelu, a v neposlednom rade
brať zreteľ na spravodlivý výsledok. Je teda potrebné dbať na to, aby mechanická a formalistická
aplikáciazákonabezohľadunazmyselaúčelzáujmuchránenéhoprávnounormouneprinieslaabsurdné

následky. Stavebníci už pred samotnou kúpou nehnuteľnosti zisťovali u príslušných orgánov možnosti
rekonštrukcie nehnuteľnosti a odpoveď všetkých dotknutých orgánov bola kladná v takom rozsahu, akú
požadovali. I keď bola pôvodná stavba takmer v celosti odstránená, pričom mali zostať len pôvodné
základy, krajský súd poukázal na to, že zákonná úprava nedefinuje kritériá alebo číselné ukazovatele,
na základe ktorých by sa dalo vyhodnotiť, či v konkrétnom prípade ide o zmenu dokončenej stavby

alebo už o novostavbu. Rozsudky NS SR, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa v žalobe, boli vydané v
občiansko-právnych veciach a podľa názoru súdu ich nemožno bezvýhradne uplatňovať aj v stavebných
veciach, kde je potrebné zohľadniť aj technické špecifiká toho ktorého prípadu. V danom prípade ide o
stavbu, ktorá je kombináciou stavebných úprav a nadstavby pôvodnej stavby tak, ako je to definované v§ 139b ods. 5 písm. a) a c) stavebného zákona. Stavebný úrad vec posudzuje na základe iných právnych
hľadísk ako súd rozhodujúci o vlastníctve stavby, a preto posudzovanie toho, či ide o rekonštrukciu
(zmenu dokončenej stavby) alebo novostavbu je výsostne v právomoci stavebného úradu. Zastavaná

plocha stavby zodpovedá zastavanej ploche pôvodného objektu s výnimkou odstránenia časti pôvodnej
stavby, ktorá bola postavená na cudzom pozemku (žalobkyne). Podľa krajského súdu je zbytočná
polemika žalobkyne ohľadne výpočtu miery, koľko z pôvodnej stavby zostane zachovanej a teda či
dochádza prakticky k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového objektu. Krajský súd zdôraznil,
že každé iné riešenie, okrem toho, že by stavebníci pôvodný objekt odstránili a nový nestavali, by

celkom zrejme ohrozovalo ľudské zdravie a životy. Ohľadne skutočnosti, že zastavaná plocha stavby
presahuje záväzný index 0,20 a dosahuje 24,28%, krajský súd uviedol, že sa jedná o špecifickú situáciu
vyvolanú už charakterom a rozlohou pôvodnej stavby, pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že z
územno-plánovacieho hľadiska je akceptovateľné zachovanie daného skutkového stavu (ktorý už sám
o sebe nezodpovedá záväznej regulácii), ak nedôjde k zväčšeniu pôvodnej zastavanej plochy. Tvrdenie
žalobkyne, že aj pri vykonaní zmeny dokončenej stavby by mali stavebníci vykonať také úpravy, aby svoj

zámer dali do súladu s regulatívmi vyplývajúcimi z územného plánu zóny, t.j. aby stavbu zmenšili, nemá
podklad v zákone. Celkom zrejme by išlo o neprípustnú priamu retroaktivitu územného plánu zóny, keď
by tento stanovil povinnosť upraviť všetky už existujúce objekty v danej zóne tak, aby boli v súlade s
novým územným plánom zóny.

K námietke žalobkyne, že pôvodní vlastníci nehnuteľnosti sa zaviazali realizovať na pozemku stavbu
len s určitými parametrami, krajský súd uviedol, že tento záväzok neprešiel kúpou nehnuteľnosti na
stavebníkov. Uvedená dohoda nevytvorila záväzok vo forme ťarchy viažucej sa na predmetný pozemok,
ktorá by prešla zároveň s prevodom vlastníckeho práva k tomuto pozemku na stavebníkov ako nových
vlastníkov nehnuteľnosti. Žiadna takáto dohoda nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, ani nie je

založená do zbierky listín vedenej správou katastra.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že námietkou zaujatosti voči zamestnankyni správneho orgánu prvého stupňa
sa stavebný úrad a neskôr ani žalovaný nezaoberal z hľadísk, ktoré namietala, krajský súd uviedol, že
žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí touto námietkou podrobne zaoberal a s jeho závermi sa možno

stotožniť. Z obsahu spisu nevyplýva žiadne zastrašovanie alebo šikanovanie žalobkyne v súvislosti
so začatím výkonu štátneho stavebného dohľadu. V danom prípade neboli dané žiadne z podmienok
vylúčenia zamestnanca správneho orgánu a samotný nesúhlas žalobkyne s postupom zamestnankyne
správneho orgánu nemôže predstavovať dôvod na vylúčenie zamestnanca z ďalšieho konania, preto
bola námietka zaujatosti opodstatnene zamietnutá.

K námietkam žalobkyne, že jej žalovaný v rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku bezprostredne
pred vydaním rozhodnutia neoznámil, že má možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, krajský
súd uviedol, že síce došlo k pochybeniu správneho orgánu, avšak určite nejde o takú vadu, ktorá by
spôsobila nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia. Žalobkyňa nebola ukrátená

na svojich právach, nakoľko bola v správnom konaní viackrát upovedomovaná o doplnení spisového
materiálu s možnosťou vyjadriť sa a toto svoje právo aj reálne využívala. Žalobkyňa nahliadala do spisu
a aktívne v konaní vystupovala, pričom vznášala viaceré námietky, či už písomne alebo na ústnom
pojednávaní, a žalovaný sa so všetkými jej námietkami vo svojom rozhodnutí dôsledne vysporiadal.
Žalobkyňa teda bola o priebehu konania ako aj o všetkých podkladoch riadne a včas informovaná

a samotné finálne neoznámenie, že sa má možnosť vyjadriť k podkladom rozhodnutia, predstavuje
síce procesné pochybenie žalovaného, avšak bez akéhokoľvek vplyvu na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne o nedostatočnom zistení skutkového stavu,

keďže namietaný svetlo-technický posudok, vypracovaný v priebehu stavebného konania autorizovanou
osobou, možno považovať za hodnoverný a relevantný podklad konania a jeho správnosť nie je
dôvodné spochybňovať. Svetlo-technický posudok sa nedotýkal objektu žalobkyne, nakoľko táto
povinnosť z technických noriem nevyplývala, a to z dôvodu, že možné tienenie je iba na východnej
fasáde rodinného domu žalobkyne, na ktorej sa nenachádzajú presklenia obytných miestností, ale iba

presklenia schodiskového priestoru, kúpeľne, resp. WC, komory, ktoré nie sú obytnými miestnosťami
a teda nepodliehajú podľa platných noriem posudzovaniu. Žalobkyňou spomínané STN určujú prípady,
kedy je potrebné vyhotoviť svetlo-technické posudky, avšak z konkrétnej situácie orientácie a typu
stavieb tu takáto povinnosť nebola. Krajský súd zdôraznil, že zbytočné dokazovanie by bolo celkomevidentnevrozporesozásadouhospodárnostiaefektívnostisprávnehokonania.Nazákladeuvedeného
dospel krajský súd k záveru, že správne orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
napadnutérozhodnutiejepresvedčivoodôvodnené,pričomžalovanýsanáležitevysporiadalsovšetkými

námietkami žalobkyne, zvážil všetky relevantné skutočnosti a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu.
Preto krajský súd vyhodnotil žalobné námietky ako neopodstatnené a žalobu žalobkyne zamietol.

Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáhala, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu
tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

V odvolaní v podstate zopakovala argumentáciu uvedenú už v podanej žalobe, ktorá ozrejmuje, v čom
vidížalobkyňanezákonnosťnapadnutéhorozhodnutiažalovaného.Podľažalobkynevýroknapadnutého
rozhodnutia nespĺňa zákonnú požiadavku presnosti a určitosti, jeho zmena je vykonaná v rozsahu
celej jednej strany, je vadný v označení projektovej dokumentácie a neurčitý v stanovenej povinnosti
stavebníkom ohľadne zabránenia priameho výhľadu z terasy na susedný pozemok.

Žalobkyňa zopakovala svoje presvedčenie, že v danom prípade sa nejedná o prestavbu rodinného
domu,aleideonovostavbu,pričomzdôraznila,žepôvodnástavbanepozostávalacelázazbestu,ktorýje
škodlivý, ale tento materiál bol použitý len na časti stavby, čo vyplýva zo znaleckého posudku č. 14/2008
z 24. októbra 2008 vypracovaného R., podľa ktorého základy a základová doska je železobetónová,
konštrukcia podzemného podlažia pozostáva z tehlových deliacich konštrukcií, kde žiaden azbest

použitý nebol, ale ten bol použitý len na prvom nadzemnom podlaží, kde bolo murivo z prefabrikovaných
dielcov. Rozhodnutie žalovaného, a tiež ani napadnutý rozsudok krajského súdu, neobsahujú žiadne
konkrétne odôvodnenia, kde presne sa azbest v stavebnej konštrukcii nachádza a prečo je nevyhnutné
z tohto dôvodu odstrániť celý dom. Azbest nebol pri stavbe domov typu Okál používaný v nosných alebo
deliacich konštrukciách, ale sa nachádzal v azbestovo cementových doskách, ktorými boli obložené

obvodové múry, postačilo teda, aby boli odstránené len tieto prvky konštrukcie.

Krajský súd podľa žalobkyne v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo v danom prípade ide o
nadstavbu podľa § 139b ods. 5 písm. a) stavebného zákona alebo o stavebné úpravy podľa § 139b ods.
5 písm. b) stavebného zákona, jednoducho odmietol aplikovať všeobecne záväzný právny predpis (§

139b ods. 5 stavebného zákona) s odkazom, že je vo výlučnom posúdení správneho orgánu, či ide o
zmenu dokončenej stavby alebo novostavbu. Krajský súd tiež neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné odchýliť sa od judikatúry NS SR, na ktorú žalobkyňa poukazovala. Stavebníci v
stavebnom konaní len formálne deklarovali zachovanie niektorých častí pôvodnej stavby (základových
pásov), pričom bolo prakticky vylúčené, aby ich využili, keď zakladali stavbu hlbšie, ako sa nachádzali

základové pásy.

Žalobkyňa v odvolaní namietala aj nedodržanie indexu zastavanosti (0,20), čo je v rozpore s územným
plánom zóny, a nakoľko došlo k odstráneniu pôvodnej stavby, bolo celkom legitímne požadovať
dodržanie všetkých záväzných regulatívov funkčného využitia a priestorového usporiadania územia.

Žalobkyňa tiež nesúhlasila s právnym záverom krajského súdu ohľadne dohody, v ktorej sa pôvodní
majitelia pozemku zaviazali, že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými parametrami. Podľa
žalobkyne stavebný úrad postupoval v rozpore s § 137 stavebného zákona a rozhodol o veci, ktorá
nespadala do jeho právomoci, nakoľko rozhodovanie o tom, či je určitá osoba viazaná občianskoprávnou

zmluvou, patrí do právomoci súdu. Krajský súd sa nekriticky stotožnil s názorom stavebného úradu a
dospel k nesprávnemu záveru, že nešlo o občiansko-právnu námietku.
Žalobkyňa v odvolaní zotrvala aj na ďalšej žalobnej námietke, a to, že nemožnosť vyjadriť sa v konaní
pred správnym orgánom k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním je takou vadou, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo odôvodňuje zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.

Žalobkyňa tiež trvá na tom, že navrhovaná stavba nespĺňa ani svetlo-technické parametre vyplývajúce
z noriem STN 734301 a STN 730580, nakoľko bude tienením zasahovať aj tie časti rodinného domu
účastníka konania, kde sa nachádzajú obytné miestnosti. Žalovaný pritom nepreukázal opak. Svetlo-
technický posudok predložený v stavebnom konaní sa pritom posúdením svetlo-technických pomerov

z hľadísk uvedených žalobkyňou nezaoberal.

Napokon žalobkyňa poukazovala aj na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
absentovali konkrétne argumenty, ako aj relevantné ustanovenia zákona. Správny orgán z hľadiska §139b ods. 5 stavebného zákona neodôvodnil, či v danom prípade ide o nadstavbu, prístavbu alebo o
stavebnú úpravu.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
za zákonný a podané odvolanie za neodôvodnené a žiadal ho potvrdiť.

K podanému odvolaniu sa vyjadrili aj pribratí účastníci konania, ktorí sú stavebníkmi predmetnej stavby.
Uviedli, že ako stavebníci neporušili žiadnu časť napádaných rozhodnutí žalovaného a dodržali všetky

podmienky a požiadavky, ktoré boli v predmetných rozhodnutiach pre stavebníkov určené. O tejto
skutočnosti svedčí aj skutočnosť, že dotknutá rekonštrukcia predmetného objektu bola riadne ukončená
právoplatným kolaudačným rozhodnutím, ktoré konštatovalo splnenie všetkých vznesených podmienok
a požiadaviek.

K rozsahu rekonštrukcie stavebníci uviedli, že jej realizácia (odstránenie zdravotne závadných

častí a odstránenie časti stavby, ktorá bola umiestnená na pozemku vo vlastníctve žalobkyne)
bola determinovaná celým stavebným postupom. Časť stavby na pozemku žalobkyne nemohla byť
odstránená bez toho, aby nebola zanikla vrchná doska prvého nadzemného podlažia, keďže táto
odstraňovaná časť bola nosná. Z pôvodnej stavby sa jednoznačne odstraňovala len tá časť, ktorá sa
odstraňovať musela, bez ohľadu na jej objem.

Pokiaľ ide o znalecký posudok vyhotovený R., na ktorý odvolávala žalobkyňa, účastníci konania
poukázali na to, že jeho predmetom bolo stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a nie
detailná technická špecifikácia, preto nemožno technicky argumentovať niečím, čo sa technickou
časťou nezaoberá. Účastníci konania ďalej uviedli, že pokiaľ ide o svetlo-technické parametre,

navrhovaný projekt môže spôsobovať tienenie len na východnej fasáde stavby žalobkyne, na ktorej sa
nenachádzajú obytné miestnosti, ale vstupná chodba, novovybudované vstupné schodisko (realizované
bez ohlásenia), kúpeľne, WC a komory. Iné priestory na východnej strane žalobkyňa naozaj nemá, nemá
tam žiadne okno do obytnej miestnosti, takže nie je zrejmé, akým spôsobom by mal navrhovaný projekt
tieniť aj tie časti rodinného domu, kde sa nachádzajú obytné miestnosti. Na základe uvedeného pribratí

účastníci navrhli napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a

vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného
(Krajského stavebného úradu v Bratislave), ktorým bolo zmenené rozhodnutie stavebného úradu o
povolenízmenydokončenejstavbytak,ževrozhodnutížalovanýzmeniladoplnilniektorépodmienkypre

umiestnenie a uskutočnenie stavby a tiež bola zmenená časť výroku o námietkach účastníkov konania.

Žalobkyňa bola účastníčkou stavebného konania podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, podľa ktorého
v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom
pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva

k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté (resp. podľa § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, podľa ktorého
účastníkmi stavebného konania sú osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám
na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom
a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté).

Základným poslaním konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je preskúmať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdov v správnom súdnictve je
posúdiť, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou neporušili zákon.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Naplnením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, zakotveného v čl. 46 Ústavy SR je okrem
iného aj dodržanie procesnoprávneho rámca rozhodovania zo strany konajúceho súdu. Sudcovia sú pri
výkone svojej funkcie nezávislí, no zároveň sú pri rozhodovaní viazaní platnými a záväznými prameňmipráva. V súdnom preskúmavacom konaní súd postupuje v súlade s ustanoveniami O.s.p. Procesným
právom účastníka konania odzrkadľujúcim aj jeho právo na spravodlivý súdny proces je právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, čo je priamo vyjadrené v povinnosti súdu odôvodniť rozsudok spôsobom

upraveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie súdu má obsahovať odpovede na argumenty
prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu, musia
vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť presvedčivé. V správnom súdnictve
je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí
s nimi vysporiadať. Nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský

súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok
(odvolanie).

Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvyplýva,žekrajskýsúdsauvedenýchzákonnýchzásaddôsledne
nepridržiaval, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a preto mu

chýba presvedčivosť, požadovaná zákonom (§ 157 ods. 2 posledná veta v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky musí prisvedčiť argumentom žalobkyne, že krajský súd sa v
napadnutom rozsudku relevantne nevysporiadal s námietkami, či v prejednávanom prípade ide o

zmenu dokončenej stavby, a to najmä v tom zmysle, že svoje skutkové a právne závery neoprel o
konkrétne právne normy. Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu musí byť v rozsahu žalobných
námietok zrejmé, či v konkrétnom prípade kompetentné orgány verejnej správy dostatočne zistili
skutkový stav a či naň aplikovali správne právne normy. Túto svoju úlohu krajský súd nesplnil, nakoľko
presvedčivým a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil, ako a či skutkové okolnosti prípadu zodpovedajú

relevantnej právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávanú vec. Vzhľadom na kvantitatívny rozsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku by sa bolo možné domnievať, že sa krajský súd dostatočným
spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobkyne, avšak samotný obsah odôvodnenia rozsudku tomu
odporuje. Nestačí totiž do odôvodnenia rozsudku iba prevziať argumentáciu samotného žalovaného
správneho orgánu, aj keď sa s ňou krajský súd stotožňuje. Podstatné je najmä presvedčivým spôsobom

reagovať na konkrétne žalobné námietky a svoje závery logicky a právne odôvodniť. Najvyšší súd
poukazuje napríklad na rozsiahly výklad krajského súdu na strane 14 a 15 napadnutého rozsudku
týkajúci sa škodlivosti azbestu, ktorý svojím obsahom budí dojem odbornej a presvedčivej argumentácie,
ale vzhľadom na to, že sa nejednalo o podstatu sporu v konaní, nemá táto časť odôvodnenia
rozsudku presvedčivú argumentačnú hodnotu vo vzťahu k žalobným námietkam, a preto nebolo

nutné venovať tejto otázke takýto priestor. Namiesto toho bolo potrebné podrobnejšie a právne
presvedčivejšie reagovať na niektoré námietky vznesené žalobkyňou, ktoré krajský súd odôvodnil viac
menej prebratím, resp. stotožnením sa s odôvodnením žalovaného, bez použitia náležitej právnej
argumentácie podloženej konkrétnou právnou úpravou. Týka sa to najmä otázky posúdenia povahy
stavebných prác, nevyhovenia návrhu na svetlotechnické posúdenie schválenej stavby vo vzťahu

k stavbe žalobkyne, nemožnosti zohľadnenia rozhodnutí NS SR, ktorých aplikácie sa žalobkyňa
dožadovala, či vyhodnotenia namietanej dohody pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti vo vzťahu k
právnej úprave ustanovenej v § 137 stavebného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom konaní krajský súd vec znovu prejedná,
dôsledne sa vysporiada s námietkami žalobkyne, znova o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie náležite
odôvodní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

V ďalšom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 v spojení s § 246c O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.