Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612213557
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7612213557.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: B. Q. - VM W., E. XX, J.,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom, Hviezdoslavova 7, Spišská
Nová Ves, proti žalovanému: X. B. - P. W., W., S. briežok XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr.
Romanom Škerlíkom, advokátom, Letná 61, Spišská Nová Ves, v konaní o vzájomnom návrhu na
zaplatenie 5.956,72 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves č.k. 8Cb/2/2012-192 z 31.10.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.956,72 eur so 14,25% ročným úrokom z omeškania od 15.12.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v celom
rozsahu a žalovaného zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 443,42 eur na účet súdu prvej inštancie
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa voči žalovanému domáhal úhrady sumy 5.956,72
eur s prísl. uplatneným vzájomným návrhom v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp.zn.
14Cb/32/2008. Uplatnený vzájomný návrh na pojednávaní dňa 15.12.2010 bol uznesením č.k.
14Cb/32/2008-241 zo dňa 25.6.2012 vylúčený na samostatné konanie. Žalobca uviedol, že na základe
Zmluvy o pripojení a poskytovaní telekomunikačných služieb z 1.12.2004 a Dodatku č. 1 z 1.6.2005 mal
povinnosť žalovanému za obdobie od decembra 2006 do decembra 2007 uhrádzať sumu 745,56 eur
mesačne. Platil mu však sumu 1.204,77 eur, čiže za uvedené obdobie uhradil navyše sumu 5.956,72 eur.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v predchádzajúcom konaní (14Cb/32/2008) sa X. B. - P. služby
(v tomto konaní žalovaný) domáhal od B. Q. - VM W. (v tomto konaní žalobca) zaplatenia sumy
2.409,55 eur s prísl. titulom neuhradených faktúr za poskytnuté služby na základe Zmluvy o pripojení
a poskytovaní telekomunikačných služieb prístupu do siete Internet č. 0200LE2004DS a Dodatkov č. 1,
2, 3 k zmluve. Odplata za poskytnuté služby bola dohodnutá vo výške 497,90 eur mesačne, Dodatkom
č. 1 z 1.6.2005 bola zmenená výška odplaty na sumu 627,36 eur mesačne bez DPH, Dodatkom č. 2

bola zmenená výška odplaty na sumu 746,86 eur bez DPH a Dodatkom č. 3 bola zmenená výška
odplaty na sumu 1.012,41 eur bez DPH. Žalovaný Dodatky č. 2 a 3 nepodpísal a navyše neuhradil ani
faktúry za mesiace január a február 2008, pretože dochádzalo k neustálym problémom a výpadkom
linky, ktoré žalobca neodstraňoval. Preto dňa 27.11.2007 žalovaný odstúpil od zmluvy s tým, že zmluvakončí 8.1.2008. Žalobca nezobral do úvahy ústne odstúpenie od zmluvy a následne listom z 21.1.2008
zaslal žalovanému výpoveď zo zmluvy tým, že výpovedná lehota končí 31.3.2008. Súd prvej inštancie
v predmetnej veci (14Cb/32/2008) rozhodol rozsudkom zo dňa 10.8.2011, ktorým zaviazal žalovaného

na zaplatenie 1.493,14 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu, že platne bola
dohodnutá cena podľa Dodatku č. 1 a k platnému ukončeniu zmluvy došlo písomnou výpoveďou.
Rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 14Cb/32/2008-201 z 10.8.2011 potvrdil aj Krajský
súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2Cob/227/2011-233 z 29.3.2012.

4. Ďalej súd konštatoval, že v tomto konaní o vzájomnej žalobe už rozhodol skorším rozsudkom č.k.
8Cb/2/2012-59 z 24.9.2013, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.956,72 eur s prísl.
Z dôvodu podaného odvolania žalovaným Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 3Cob/227/2013-87 z
15.4.2014 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uložil súdu prvej inštancie
uplatnený nárok právne posúdiť, vysporiadať sa s námietkou premlčania a kompenzačnou námietkou,
ako aj uplatneným úrokom a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

5. Súd prvej inštancie postupoval v intenciách Krajského súdu v Košiciach a z vykonaného dokazovania
(Zmluvou o pripojení, Dodatkami k zmluve, faktúrami, výpismi z účtu, výpoveďou strán sporu a svedkov,
znaleckým posudkom a pripojeným spisom sp.zn. 14Cb/32/2008) zistil, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzavretá Zmluva o pripojení a poskytovaní telekomunikačných služieb prístupu do siete internet

č. 020LE2004DS dňa 1.12.2004 v zmysle § 43 z.č. 195/2000 Z.z., pričom v tom čase bol už platný
zák.č. 610/2003 Z.z. Uvedenou zmluvou sa žalobca (v tomto konaní žalovaný) zaviazal poskytovať
žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) verejné telekomunikačné služby prístupu do siete internet za
podmienok dohodnutých v zmluve o pripojení. Za poskytnuté služby bola v zmluve medzi stranami
sporu dohodnutá odplata vo výške 497,90 eur mesačne a žalovaný (v tomto konaní žalobca) bol povinný

za príslušné obdobie vopred platiť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému). Ďalej zistil, že Dodatkami
č. 1, 2, 3 k zmluve bola výška odplaty zmenená najprv na sumu 627,36 eur, potom na sumu 746,86
eur a posledným dodatkom na sumu 1.012,41 eur. Dodatok č. 1 podpísali obe strany sporu t.j. žalobca
a žalovaný a Dodatky č. 2 a 3 žalovaný nepodpísal. V čl. 7 zmluvy však si zmluvné strany okrem
iného dohodli, že akékoľvek zmluvy a doplnky zmluvy je možné vykonať výlučne písomnými dodatkami

zmluvy, podpísanými oboma zmluvnými stranami. Zo znaleckého posudku H. č. 31/2015 zo 6.10.2015
súd zistil, že znalec sa ku kvalite a rozsahu služieb navyše nad rámec Dodatku č. 1 nevie vyjadriť, keďže
neexistujú akékoľvek informácie z IS. Hoci boli poskytnuté grafy a logy zo systému, tie nie je možné
považovať za relevantný a dôveryhodný zdroj informácii. Taktiež podľa znalca neexistuje akákoľvek
dokumentácia k použitej technológií ako zo strany žalobcu tak aj zo strany žalovaného. Z predloženej

komunikácie bolo zrejmé, že výpadky - nekvalita uvádzaná žalobcom bola spôsobená jednak prírodnými
vonkajšími vplyvmi a jednak nezvládnutím technológie. V súvislosti so znaleckým posudkom ďalej súd
prvej inštancie konštatoval, že ďalšie otázky a odpovede sú pre toto konanie a posúdenie návrhu na
započítanie bezpredmetné ako aj skutočnosť aká bola obvyklá cena dodaných služieb v porovnaní s
inými poskytovateľmi.

6. S poukazom na ust. § 470 ods. 1, 2 a § 147 Civilného sporového poriadku, súd prvej inštancie mal za
to, že vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na
započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje
taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného, že na vzájomnú žalobu sa primerane

použijú ust. o žalobe a že vzájomnú žalobu môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak nie sú splnené
podmienky na spojenie veci.

7. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania.
Citujúc ust. § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 394 ods. 1, 2 a § 397 Obchodného zákonníka dospel k záveru,

že žalobca si svoj nárok uplatnil vzájomnou žalobou ústne do Zápisnice na pojednávaní dňa 15.12.2010
a svoj návrh upresnil listom zo 17.3.2011. Toto podanie bolo v súlade v tom čase platnými ust. § 42 a §
43 Občianskeho súdneho poriadku. Premlčacia doba je štyri roky a žalobca svoj návrh upresnil tak, že
požaduje dlžnú sumu za štyri roky spätne, teda od decembra 2006 do decembra 2007, a teda uplatnený
nárok za uvedené obdobie nie je premlčaný.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že účelom právnej úpravy je zabrániť vzniku bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Ak však už bezdôvodné obohatenie vzniklo, zabezpečuje povinnosť jeho
vydania. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie ide o majetkový prospech získaný plnením bezprávneho dôvodu, teda ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. To znamená,
že sa plnilo, platila sa cena vyššia, ktorá nebola písomne dohodnutá.

9. Navyše súd prvej inštancie konštatoval, že strany konania sú podnikatelia a ich právny vzťah
sa spravuje predovšetkým ust. Obchodného zákonníka. Avšak Obchodný zákonník v § 266 až 268
zakotvuje len osobitnú úpravu niektorých ustanovení o právnych úkonoch, ktoré vzhľadom a právnu
povahu obchodnoprávnych vzťahov je potrebné upraviť odlišne, preto pri posudzovaní právnych úkonov
je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka.

10. Teda vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami sporu bola
uzavretá platná zmluva o pripojení, predmetom ktorej bolo poskytnutie služieb, pričom bola dohodnutá
aj cena služieb vo výške 497,90 eur mesačne. Žalovaný bol povinný za príslušné obdobie cenu platiť
vopred žalobcovi. Dodatkom č. 1 k zmluve z 1.6.2005, ktorý podpísali žalobca a žalovaný bola výška
odplaty zmenená na sumu 627,36 eur. Žalovaný (v tomto konaní žalobca) Dodatky č. 2, 3 nepodpísal,

a preto k dohode o ďalšom zvýšení ceny nedošlo a keďže podľa čl. 7 zmluvy bolo možné akékoľvek
zmeny a doplnky zmluvy vykonať výlučne písomnými dodatkami zmluvy podpísanými oboma zmluvnými
stranamiidepodľa§39Občianskehozákonníkaoabsolútneneplatnýprávnyúkon.Žalovanýtedamohol
od žalobcu požadovať za poskytnuté služby iba dohodnutú cenu, ak prijal vyššie plnenie bez právneho
dôvodu, k zmene platnej zmluvy a dodatku nedošlo, došlo z jeho strany k získaniu bezdôvodného

obohatenia, ktoré je povinný vydať. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca preukázal výpismi z účtov,
ktoré potvrdzujú jeho tvrdenie, že zaplatil žalovanému naviac sumu za obdobie mesiacov december
2006 až december 2007 vo výške 5.956,72 eur. Žalovaný tiež poukázal na to, že zvýšené poplatky za
poskytované služby žalobcovi v zmysle Dodatku č. 2 a 3 k zmluve boli medzi nimi ako obchodnými
partnermi akceptované ako obchodné zvyklosti. Toto ale vyvracia žaloba podaná žalovaným v konaní

pod sp.zn. 14Cb/32/2008, v ktorom ako žalobca požadoval uhradiť dve faktúry, nebral do úvahy
žalobcom (v tomto konaní) podané ústne odstúpenie od zmluvy ale až písomné, ktoré mu dal sám listom
z 21.1.2008, čiže nerešpektoval ústne dohody. Rozsudkom č.k. 14Cb/32/2008-201 z 10.8.2011 súd
zaviazal žalovaného (v tomto konaní žalobcu) na zaplatenie 1.493,14 eur s prísl. za poskytnuté služby a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vychádzal zo skutočností, že platne bola písomne dohodnutá cena

služieb podľa Dodatku č. 1 a k platnému ukončeniu zmluvy došlo až písomnou výpoveďou. Žalovaný
ďalej uviedol, že za predpokladu, ak by súd dospel k záveru, že žalobcovi vzniká nárok na zaplatenie
sumy 5.956,72 eur a toto právo nie je premlčané, vzniesol protinávrh v rovnakej výške. Keďže tento
vzájomný návrh neprekračuje sumu požadovanú žalobcom, je ho potrebné považovať za obranu resp.
kompenzačnú námietku. Poukázal na to, že žalobca nielen platil nad rámec podpísaného Dodatku č.

1, ale aj prijímal od žalovaného plnenia nad rámec Dodatku č. 1, konkrétne plnenia v rozsahu dodatku
č. 3. Nie je zrejmé ako žalovaný dospel k uvedenej sume, ktorú žiadal započítať. Aj znalec uviedol, že
k rýchlosti, kvalite a rozsahu navyše sa nie je možné vyjadriť. Žalobca (v tomto konaní žalovaný) túto
sumu riadne nevyčíslil, ani si ju u žalobcu neuplatnil. Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade s ust. §
358, § 359 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie tomuto návrhu nemohol vyhovieť a mal za to,

že uvedená pohľadávka nie je spôsobilá.

11. Vychádzajúc z uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a preto
zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 5.956,72 eur titulom bezdôvodného obohatenia.

12. Žalobca žiadal priznať aj ročné úroky z omeškania vo výške 14,25% z dlžnej sumy od 1.12.2006 (t.j.
kedy zaplatil uvedené sumy navyše), avšak na pojednávaní spresnil, že úroky z omeškania požaduje
od 15.12.2010, t.j. kedy si nárok uplatnil na súde. Citujúc ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania
ročne vo výške 14,25%.

13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1,
2 CSP a úspešnému žalovanému (správne má znieť žalobcovi) bola proti žalobcovi (správne má
znieť žalovanému) priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady týchto trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

14. Trovy štátu vznikli za vyhotovenie znaleckého posudku a vypočutie znalca na pojednávaní spolu vo
výške 443,42 eur, a keďže žalovaný bol v konaní neúspešný, súd ho zaviazal uhradiť trovy štátu.15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobuzamietneazároveňžalovanémupriznalnároknanáhradutrov
konania v rozsahu 100% alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

16. Vo svojom rozsiahlom odvolaní žalovaný v prvom rade poukázal na absenciu právneho titulu na
plnenie. Má za to, že v predmetnej veci nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného
na úkor žalobcu a platby prijaté nad rámec Dodatku č. 1 nepredstavujú bezdôvodné obohatenie.

Teda súd pochybil pri posúdení právneho základu nároku žalobcu, ktorý nesprávne považoval za
bezdôvodné obohatenie. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom obchodnoprávnym. Obchodný
zákonník nemá osobitnú právnu úpravu bezdôvodného obohatenia. Pri posúdení toho, čo je alebo nie
je bezdôvodným obohatením, je potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka, a to § 455
ods. 1, § 40 ods. 1 a § 40a.

17. Žalovaný namieta, že Dodatky č. 2 a 3 boli neplatné výlučne pre nedodržanie ich písomnej formy,
ktorú si účastníci dohodli v uzatvorenej zmluve, preto plnenia prijaté na ich základe nemožno považovať
za bezdôvodné obohatenie.

18. V súvislosti s otázkou platnosti resp. neplatnosti zmluvy o pripojení a jej dodatkov žalovaný poukázal

na rozhodnutie súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp.zn. 14Cb/32/2008, z ktorého je zrejmé,
že neplatnosť Dodatkov č. 2 a 3 spočívala v absencii ich písomnej formy. Z uvedeného možno vyvodiť,
že uvedené dodatky sú neplatné výlučne pre nedodržanie ich písomnej formy.

19. Žalovaný nesúhlasí ani s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 25 odôvodnenia

napadnutého rozsudku a uvádza, že nedodržanie písomnej formy právneho úkonu, ktorú si vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov spôsobuje tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40
Občianskeho zákonníka v spojení s § 40a OZ, nie absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Súd teda pochybil, ak na daný vzťah aplikoval ust. § 39 OZ a neuviedol iný
dôvod neplatnosti sporných dodatkov ne len nedodržanie ich písomnej formy. V tejto súvislosti žalovaný

poukázalnasamotnévyjadreniažalobcuvpodaníz15.3.2011akoajnapojednávaní30.3.2016zktorých
je zrejmé, že aj sám žalobca vyvodzuje neplatnosť Dodatkov č. 2 a 3 z dôvodu nedodržania ich písomnej
formy.

20. Žalovaný zdôraznil, že akékoľvek námietky žalobcu o tom, že k zmluve nebol priložený cenník a

všeobecné podmienky, nemajú vplyv na platnosť zmluvy a jej dodatkov. Aj v tejto súvislosti žalovaný
poukázal na rozhodnutie vo veci 14Cb/32/2008, kde podpísanú zmluvu a Dodatok č. 1 považoval súd
prvej inštancie za platné, a preto ak by absencia cenníka a všeobecných podmienok mali znamenať
neplatnosť úkonu, musela by byť neplatná aj samotná zmluva a tiež podpísaný Dodatok č. 1, čo nie sú.

21. Pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na právnu úpravu zmluvy o pripojení podľa zák.č. 610/2003 Z.z.
resp. 351/2011 Z.z., je potrebné uviesť, že zmluva o pripojení je zmluvou, ktorá sa v zmysle § 5 ods. 6 v
spojení s § 5 ods. 7 zák.č. 610/2003 Z.z. uzatvára s účastníkom, ktorý má status spotrebiteľa, čo žalobca
nebol. Táto skutočnosť, samozrejme neznamená neplatnosť uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a
žalovaným, avšak žalobcovi nie sú priznané práva, ktoré právna úprava priznáva len spotrebiteľovi.

Možno preto konštatovať, že Dodatky č. 2 a 3 boli neplatné len pre nedodržanie ich písomnej formy (čo
bolo už súdom raz potvrdené v konaní 14Cb/32/2008). S poukazom na ust. § 455 ods. 1 Občianskeho
zákonníka preto takto prijaté plnenia nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie. Inak povedané,
žalovaný nemal platný právny titul žiadať platby v rozsahu Dodatku č. 2 a 3, ale ak žalobca napriek tomu
vykonal platby v rozsahu týchto dodatkov, žalobca nemá kvalifikovaný právny titul na vrátenie takýchto

platieb.

22. Žalovaný taktiež nesúhlasí s názorom súdu, že nedošlo k dohode medzi stranami o zvýšení ceny a
rozsahu služieb tak, ako táto bola uvedená v Dodatku č. 2 a 3. Aj z prednesov samotného žalobcu na
pojednávaní 12.12.2008, 19.6.2013, 14.6.2016 jednoznačne vyplýva, že došlo k dohode medzi stranami

o navýšení konektivity a aj ceny. Žalobca dokonca namietal, že viac ako 6Mbps mu nebolo dodávané v
požadovanejkvalite,pričomdohodastránoprenosovejrýchlostistanovujeminimálnurýchlosťpripojenia
resp. prenosovú rýchlosť, ktorá sa má dodávať (t.j. v danom prípade 4Mbps) s tým, že táto skutočnosť
nevylučuje dodanie väčšej prenosovej rýchlosti, ktorá sa ale druhej strane (žalobcovi) nefakturovala nadrámec 4Mbps. Podľa zmluvy z 1.12.2004 mala byť žalobcovi dodávaná prenosová rýchlosť 512 kbps,
podľaDodatkuč.2z1.6.2005rýchlosť768kbps,podľaDodatkuč.2z1.10.2005(ktorýnebolpodpísaný)
rýchlosť 1024 kbps (t.j. 1 Mbps) a podľa Dodatku č. 3 (ktorý taktiež nebol podpísaný) z 1.4.2006 rýchlosť

4Mbps. Žalobca pritom namieta vady pri rýchlosti 6 Mbps, teda viac než k čomu sa zaviazal žalovaný.
Možno preto konštatovať, že žalobca a žalovaný sa dohodli na zmene zmluvy tak, ako je uvedené v
dodatkoch, kedy aj žalobca potvrdil, že dohodu obsiahnutú v dodatkoch akceptoval. Túto akceptáciu
žalobca potvrdil aj vykonávaním úhrad po pomerne dlhý čas. V prípade, ak by k dohode nedošlo, žalobca
by ani neplatil vyššiu cenu než cenu podľa zmluvy a písomného Dodatku č. 1.

23. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie v danom prípade úplne opomenul
mechanizmus vzniku zmlúv tak, ako ho upravuje § 43 a nasl. OZ. Z vykonaného dokazovania, a to
aj z vyjadrenia samotného žalobcu vyplýva, že žalobca nepodpísal písomné Dodatky č. 2 a 3, ktoré
mu predložil žalovaný, pretože to nepovažoval za potrebné, nakoľko ich akceptoval a nimi sa riadil;
že žalobca nikdy žalovanému neoznámil námietky proti týmto dodatkom, naopak vykonával úhrady v

rozsahu týchto dodatkov; že až do rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci 14Cb/32/2008 žalobca nikdy
nežiadal o vrátenie platieb zaplatených nad rámec Dodatku č. 2 a 3 z dôvodu, že by s nimi nesúhlasil;
že žalobca poberal prenosovú rýchlosť vo väčšom rozsahu než podľa zmluvy a písomného Dodatku č.
1, a teda akceptoval aj navýšenie prenosovej rýchlosti; že sám žalobca potvrdil, že predložené dodatky
akceptoval; že podľa § 44 ods. 1 OZ, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie

zmluvy nadobúda účinnosť; že podľa § 43c ods. 1 OZ, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol
návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu; že
podľa § 43 ods. 2 OZ, včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu
s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi; že nakoľko žalobca návrh na zvýšenie prenosovej rýchlosti
(konektivity) akceptoval došlo k uzatvoreniu dohody o navýšení konektivity a zvýšení ceny (Dodatky

č. 2 a 3);, že uzatvorená dohoda o navýšení konektivity predstavovala právne perfektný právny úkon,
ktorý nebol platný pre nedodržanie písomnej formy; že dohoda medzi stranami (v zmysle Dodatkov
č. 2 a 3) tak vznikla okamihom akceptácie návrhu (predložením dodatkov), ktorý predložil žalovaný
žalobcovi, pričom za akceptáciu návrhu na zvýšenie ceny je potrebné považovať najneskôr moment,
kedy žalobca prvýkrát zaplatil vyššiu cenu a že medzi stranami tak došlo k dohode, ktorá nebola platná

pre nedodržanie stanovenej písomnej formy. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno súhlasiť s
názoromsúdu,žepokiaľžalobcaDodatkyč.2a3nepodpísal,nedošlomedzinímažalovanýmkdohode.
Naopak z uvedeného jasne vyplýva, že dohoda vznikla akceptáciou návrhu žalovaného žalobcom, kedy
ajsámžalobcatútoakceptáciupriznalasvojimďalšímsprávanímpotvrdil.Názorsúdu,ženepodpísaním
Dodatkov č. 2 a 3 nedošlo k vzniku dohody medzi stranami by mal opodstatnenie len vtedy, ak by sa

strany podľa týchto dodatkov ani nesprávali. Preto za situácie, keď sám žalobca potvrdil vo svojich
predošlých výpovediach akceptáciu dohody obsiahnutej v predložených dodatkoch, a aj sa podľa nich
správal, je názor súdu nesprávny.

24. V ďalšej časti odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd nerozlíšil medzi platnosťou a

perfektnosťou právneho úkonu. Podľa žalovaného práve v tomto prípade nastala situácia, kedy Dodatky
č. 2 a 3 predstavujú právny úkon, ktorý je právne perfektný, t.j. vznikol momentom akceptácie návrhu
žalovaného žalobcom. Sám žalobca svojimi vyjadreniami potvrdil, že predložené dodatky akceptoval,
aj keď ich nepodpísal. Táto akceptácia je zrejmá aj z toho, že žalobca vykonával úhrady podľa týchto
dodatkov a aj z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní, kedy tvrdil, že sa dohodol so žalovaným na

vyššej prenosovej rýchlosti. Nakoľko však tieto dodatky nemajú stanovenú písomnú formu, sú neplatné.
Perfektnosť a platnosť právneho úkonu nemožno stotožňovať, ale naopak, je potrebné ich dôsledné
rozlíšenie. Akceptáciu návrhu na uzavretie dohody s obsahom vyplývajúcim z Dodatku č. 2 a 3, sa
zavŕšil právny úkon, a teda vznikla dohoda medzi stranami. Nakoľko však tento právny úkon nemal
stanovenú písomnú formu, bol neplatný. Neplatnosť právneho úkonu neznamená, že právny úkon

neexistoval resp. že nevznikol. Právny úkon vznikol, avšak je neplatný. Z tohto dôvodu sporné dodatky
predstavujú relatívne neplatný právny úkon v zmysle § 40 OZ v spojení s § 40a OZ, nie absolútne
neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, a preto s poukazom na ust. § 455 ods. 1 OZ prijaté platby
nepredstavujú bezdôvodné obohatenie.

25. Žalovaný v konaní taktiež namietal synalagmatickosť záväzkov, kedy poukazoval na to, že žalobca
nielen platil vyššiu cenu, ale aj prijímal plnenia vo väčšom rozsahu než bolo dohodnuté v zmluve a
dodatku č. 1. Súd sa touto námietkou žalovaného zaoberal v bode 27 napadnutého rozsudku, v dôsledku
čoho žalovaný v odvolaní namieta, že súd pri posudzovaní služieb, ktoré dodával žalovaný žalobcovi,vychádzal len zo znaleckého posudku, ktorý posudzoval jednotlivo bez vzájomného súvisu s ďalšími
vykonanými dôkazmi. Služba, ktorú žalovaný dodal žalobcovi bola konektivita do siete internet, pričom
išlo o službu ako celo, teda žalovaný platil za to, že mal danú linku, nie za to, koľko dát bolo prenesených.

Podľa žalovaného pri posúdení všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a to vrátane
vyjadrení samotného žalobcu o akceptácii predložených dodatkov, možno jednoznačne uviesť, že medzi
žalobcom a žalovaným došlo ku konsenzu o navýšení konektivity, a preto súd pochybil, ak nerozlíšil
medzi rozsahom služby a kvalitou dodanej služby. Rozsah služby, t.j. akú prenosovú rýchlosť mal
žalovaný dodávať žalobcovi, vyplýva nielen zo znaleckého posudku ale aj z ďalších dôkazov, pričom

žalobca nikdy nespochybňoval prenosovú rýchlosť 4 Mbps. To, čo žalobca v skutočnosti spochybňoval je
kvalita dodanej služby. Inak povedané, žalobca neargumentoval tým, že by sa so žalovaným nedohodol
na navýšení konektivity, ale namietal, že služba mu v takejto kvalite nebola dodaná. Otázka kvality
dodanej služby je však vecou reklamačných nárokov, ktoré si prípadne žalobca mohol uplatniť voči
žalovanému, nemá však vplyv na rozsah dodanej služby resp. na vznik dohody o rozsahu služby a
na jej hodnotu. Žalobca pritom ani nepreukázal, že by si voči žalovanému uplatnil reklamačné nároky

a akékoľvek, čo i len teoretické, reklamačné nároky sú v súčasnosti, vzhľadom na uplynutý čas, už
premlčané resp. prekludované.

26. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že množstvo prenesených dát nie je určujúce pre hodnotu
dodanej služby (cenu služby), je na posúdenie hodnoty služby dodanej zo strany žalovaného žalobcovi

bez významu, či služba mala alebo nemala vady, t.j. aký bol skutočný objem prenášaných dát. Ak boli
dáta prenášané pomalšie resp. v menšom rozsahu, mohli byť takéto vady uplatnené žalovaným v rámci
reklamácie. Reklamačné nároky sú však iná právna skutočnosť a nemožno ich zamieňať s dohodou o
rozsahu dohodnutej služby resp. jej hodnotou. Navyše žalobca ani nepreukázal zníženú kvalitu služby
ani, že by si u žalovaného riadne uplatnil reklamáciu. Nemožno pritom uzavrieť, že pokiaľ žalobcovi

služba riadne nefungovala, bolo to spôsobené chybou na strane žalovaného, ale mohlo ísť o chybu
na strane žalobcu, keďže nedisponoval dostatočnými technickými zariadeniami. Hodnotu služby pritom
znalec v posudku jasne vyčíslil na sumu 34.000,00 S pre 1Mbps, pričom žalovaný dodával žalobcovi
službu v rozsahu 4 Mbps za sumu 30.500,00 Sk bez DPH.

27. Žalovaný v odvolaní opätovne vyčíslil sumu uplatnenú v rámci kompenzačnej námietky ako obrany
„in eventum“ (t.j. 5.956,72 eur) a má za to, že tak isto ju vyčíslil aj pri jej uplatnení, pričom tento nárok
žalovaného by v takomto prípade ani nebol premlčaný s ohľadom na § 388 OZ.

28. V závere odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že ak by došlo k bezdôvodnému obohateniu,

bol by nárok žalobcu premlčaný minimálne za platby uskutočnené pred 17.3.2007 (t.j. 4 roky spätne
pred podaním vzájomného návrhu), a preto sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že žalobca si svoj nárok
uplatnil vzájomnou žalobou ústne do zápisnice na pojednávaní dňa 15.12.2010 a svoj návrh upresnil
listom zo 17.3.2011. Na pojednávaní 15.12.2010 vo veci 14Cb/32/2008 si žalobca uplatnil nárok na
vrátenie sumy 8.802,29 eur bez DPH. Tento úkon však nemožno stotožňovať s úkonom, ktorým by

došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby. S poukazom na ust. § 97 O.s.p. účinného k 15.12.2010
má žalovaný za to, že vzájomný návrh musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon na perfektnosť návrhu
na začatie konania ukladá. Teda z podania, ktoré je návrhom vo veci samej, musí byť zrejmé, čoho sa
účastník domáha. Suma, ktorú uviedol žalobca na pojednávaní dňa 15.12.2010 sa vôbec nezhoduje so
sumou uvedenou v podaní zo 17.3.2011. Na sume uvedenej 15.12.2010 žalobca ani ďalej nezotrvával a

preto nie je možné úkon urobený na pojednávaní dňa 15.12.2010 považovať za protinávrh. Ani v ďalšom
priebehu konania žalobca nezobral späť svoj návrh v časti prevyšujúcej sumu 5.956,72 eur a aj súd
konal len o sume 5.956,72 eur, nie o sumu 8.802,89 eur. Navyše žalobca na pojednávaní ani bližšie svoj
návrh nezdôvodnil, a teda ho ani riadne skutkovo nevymedzil, čím v žiadnom prípade nemožno úkonu
vykonanému dňa 15.12.2010 priznať účinky žaloby. Skutkové vymedzenie nároku je pritom základnou,

esenciálnou náležitosťou návrhu na začatie konania. Tento úkon však nemal náležitosti žaloby tak, ako
to vyžadovalo vtedy platné a účinné ust. § 79 O.s.p. V konečnom dôsledku aj súd prvej inštancie v
konaní 14Cb/32/2008 v enunciáte uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 11.8.2011 o.i. uviedol,
že „Súd protinávrh žalovaného zo dňa 17.3.2011 o zaplatenie 5.956,72 eur bez DPH s prísl. vylučuje na
samostatné konanie“. Preto je nelogický názor súdu, že žalobca si uplatnil svoj nárok už dňa 15.12.2010.

Navyše ani z výroku napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie vôbec zaoberal
rozdielom medzi sumou 8.802,89 eur (uplatnenou 15.12.2010) a sumou 5.956,72 eur (uplatnenou
17.3.2011, súd v tejto časti žalobu nezamietol a ani nijak inak v tejto časti nerozhodol. Priznaním sumy
5.956,72 eur žalobcovi mal súd prvej inštancie za to, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahua priznal mu plnú náhradu trov konania. Naproti tomu ale nepochopiteľne za začatie konania považuje
úkon žalobcu urobený už 15.12.2010, ktorým si ale žalobca uplatnil 8.802,29 eur. A taktiež aj súdny
poplatok zo vzájomného návrhu súd určil nie zo sumy 8.802,89 eur, ale zo sumy 5.956,72 eur.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že nejde len o pochybenie súdu, ktorým by len
opomenul rozhodnúť o zostávajúcej časti (t.j. časti medzi 8.802,29 eur a 5.956,72 eur), ale s ohľadom na
výrok o trovách konania (plný úspech žalobcu) je zrejmé, že súd jednoznačne konal o nároku žalobcu
na sumu 5.956,72 eur t.j. o nároku podľa podania zo 17.3.2011. Preto je podľa názoru žalovaného za

začatie konania potrebné považovať až úkon žalobcu zo 17.3.2011, kedy si žalobca uplatnil nárok na
zaplatenie sumy 5.956,71 eur, a preto platby uskutočnené 4 roky spätne, t.j. pred 17.3.2011, sú preto
premlčané.

30. Žalovaný v odvolaní taktiež namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy - výsluch svedka IK. V., pričom v priebehu konania tento návrh žalovaného zamietol ale v

rozsudku vôbec neuviedol dôvody. Išlo pritom o svedka, ktorý sa mal vyjadriť k tomu, aké služby
dodával žalovaný žalobcovi, teda k podstatnej otázke sporu. Tento postup súdu je zarážajúci obzvlášť s
poukazom na to, že súd hodnotí, že žalovaný nepreukázal, aké služby dodal žalobcovi. Na jednej strane
tak súd hodnotí na ťarchu žalovaného, že nepreukázal, aké služby dodal a na druhej strane zamietne
vykonať dôkaz na preukázanie týchto skutočností a navyše sa s týmto dôkazom ani riadne v rozsudku

nevysporiada. Preto má žalovaný za to, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav. Súd síce nie
je povinný vykonať každý z navrhovaných dôkazov, ak ale niektorý z dôkazov nevykoná, je základným
právom strany sporu, aby súd tento postup náležite zdôvodnil. Javí sa, ako by súd na tento dôkaz úplne
zabudol a odňal tak žalovanému možnosť konať pred súdom, kedy žalovaný ani nemôže polemizovať
o dôvodoch, pre ktoré súd tento dôkaz nevykonal a týmto oponovať.

31. Žalovaný namieta aj nesprávnosť výroku o trovách konania. Súd mal žalobu zamietnuť a náhradu
trov mal priznať žalovanému. Ak aj súd žalobe vyhovel, tak postupoval nesprávne pri vyčíslení miery
úspechu žalobcu. Na jednej strane mal súd za to, že žalobca si svoj nárok uplatnil ústne do zápisnice na
pojednávaní 15.12.2010, kedy si žalobca uplatnil nárok na sumu 8.802,89 eur. Žalobcovi však priznal len

nárok na zaplatenie sumy 5.956,72 eur, čo je 67,66%. Úspech žalovaného by tak predstavoval 32,34%
a žalobcovi by tak svedčala náhrada trov konania len v rozsahu 35,32%. Zároveň mal súd v takomto
prípade aj pomerne rozdeliť povinnosť na náhradu trov štátu. Rozsudok súdu o trovách konania je taktiež
neúplný. Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené
nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že

o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto
formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda
aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (uznesenie NS
SR z 23.3.2017 sp.zn. 6Cdo/222/2016).

32. Žalobca vo vyjadrení tvrdí, že žalovaný v odvolaní iba opakuje argumenty, ktoré už uvádzal v
priebehu konania a s ktorými sa súd prvej podrobne zaoberal, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie.

33. Jediným novým tvrdením žalovaného v odvolaní je skutočnosť, že uzavretá zmluva o pripojení je
zmluvou innominantnou a že sa na ňu nevzťahujú ustanovenia zák.č. 610/2003 Z.z. resp. 351/2011
Z.z. Podľa žalobcu všetci účastníci takýchto vzťahov sa riadia telekomunikačným zákonom a navyše
zmluvu a jej dodatky písomne vypracoval žalovaný. Žalovaný svoju obranu v odvolaní (že sa jedná

o nepomenovanú zmluvu) založil až po námietke žalobcu v konaní, že zák.č. 195/2000 Z.z. o
telekomunikáciách bol zák.č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách zrušený. Teda v čase
podpisovania zmluvy o pripojení z 1.12.2004 už neplatil, pretože zákon č. 610/2003 Z.z. nadobudol
účinnosť 1.1.2004. Aj tento zákon v ust. § 43 ods. 1 druhá veta konštatuje, že „súčasťou zmluvy sú
všeobecné podmienky a tarifa“, čo v danom prípade nebolo splnené. Samotná zmluva a následne aj jej

dodatky neboli teda postihnuté iba vadou nedodržania písomnej formy, ale svojim obsahom odporovali
zákonu (citáciou zrušeného zákona), ako aj obchádzaním platného zákona (konkrétne ust. § 43 ods. 1).
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.34. Argumentácia citáciou zák.č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, ktorý nadobudol
účinnosť 1.11.2011 je bezpredmetná. Právne vzťahy medzi účastníkmi sporu boli od roku 2004 do roku

2006 a na tieto vzťahy teda možno aplikovať iba právne normy platné v tom čase, preto na prejdnávanú
sporovú vec je možné aplikovať iba ust. zák.č. 610/2003 Z.z. Tento v ust. § 5 ods. 1 jasne definuje čo
je elektronická komunikačná služba. Podľa § 5 ods. 5 cit.zák. „užívateľ je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá používa alebo požaduje poskytovanie verejne dostupnej služby. Za užívateľa sa na účely
tohto zákona považuje aj účastník a koncový užívateľ, ak sa ďalej neustanovuje inak“. Žalovaný sa

opäť odvoláva na právny predpis, ktorý nemožno aplikovať na posudzovaný spor. Tak isto učinil aj pri
vypracovaní zmluvy z 1.12.2004, keď v zmluve citoval opakovane právnu normu, ktorá už bola skoro
rok zrušená.

35. Žalobca ďalej uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení. Naviac poukázal na skutočnosť,
že žalovaný napriek rozsiahlemu odvolaniu niektoré odvolacie dôvody ani nezdôvodnil (napr. ust. § 365

ods. 1 písm.b/, d/ CSP).

36.Pretožalobcanavrhol,abyKrajskýsúdvKošiciachnapadnutýrozsudokpotvrdil,pretožejevovýroku
vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

38. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.7.2018 o 10.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí
212/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa .25.7.2018
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3, § 378 ods.

1 CSP.

39. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

40. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, a h/
CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a to v takej miere, že dôjde
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní
rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra
ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj

možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť
sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.42. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod

§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

43. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej

inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

44. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo že je v hodnotení dôkazov

alebo skutočností z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti logický rozpor.

45. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného

právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. ho na na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

46. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,
že žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.

47. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého výroku rozhodnutia považuje odvolací súd

za potrebné uviesť, že v danom prípade ide o nárok z bezdôvodného obohatenia a to tým, že žalobca
plnil naviac bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ).

48. V danej veci nie je podstatné, z akého dôvodu sú dodatky neplatné, ale je dôležité, že sú (tak ako
to konštatoval súd prvej inštancie) neplatné.

49. Namietaná platnosť a perfektnosť nie je pre rozhodnutie v tomto konaní podstatná.

50. Aj synalagmatický záväzok v tomto prípade neprichádza do úvahy, pretože nespĺňa podmienky
vyžadované ust. § 560 OZ.

51. Napokon treba poznamenať, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 191
ods. 1 CSP, výsluch svedka H. na zisťovanie skutkového stavu by na veci nič nezmenilo a rozhodnutie
o náhrade trov konania je v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.

52. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).