Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 17. august 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811210807
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7811210807.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Z. P. nar. XX.X.XXXX, bytom I.,
H. XXX, zast. JUDr. Jánom Hlaváčom, advokátom, Rožňava, Ružová 5, proti žalovanému: Železnice
Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 31364501, o zaplatenie
náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 4Cpr 2/2011-316 zo 6.6.2017 Okresného súdu

Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2009 do 28.11. 2011 vo výške 15.898,42
€ s 8 % p.a. úrokmi z omeškania z náhrady mzdy 481,15 € (5/2009) od 1.6.2009 do zaplatenia, zo sumy

481,15 € (6/2009) od 1.7. 2009 do zaplatenia, zo sumy 490,48 € (7/2009) od 1.8.2009 do zaplatenia,
zo sumy 490,48 € (8/2009) od 1.9.2009 do zaplatenia, zo sumy 490,48 € (9/2009) od 1.10.2009 do
zaplatenia, zo sumy 500,- € (10/2009) od 1.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 500,- € (11/2009) od 1.12.
2009 do zaplatenia, zo sumy 500,- € (12/2009) od 1.1.2010 do zaplatenia, zo sumy 509,70 € (1/2010) od
1.2.2010dozaplatenia,zosumy509,70€(2/2010)od1.3.2010dozaplatenia,zosumy519,59€(4/2010)
od 1.5.2010 do zaplatenia, zo sumy náhrady mzdy 519,59 € (5/2010) od 1.6.2010 do zaplatenia, zo sumy

519,59 € (6/2010) od 1.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 529,67 € (7/2010) od 1.8.2010 do zaplatenia,
zo sumy 529,67 € (8/2010) od 1.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 529,67 € (9/2010) od 1.10.2010 do
zaplatenia, zo sumy 539,94 € (10/2010) od 1.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 539,94 € (11/2010) od
1.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 539,94 € (12/2010) od 1.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 550,41 €
(1/2011) od 1.2.2011 do zaplatenia, zo sumy 550,41 € (2/2011) od 1.3.2011 do zaplatenia, zo sumy
550,41 € (3/2011) od 1.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 561,08 € (4/2011) od 1.5.2011 do zaplatenia,

zo sumy 561,08 € (5/2011) od 1.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 561,08 € (6/2011) od 1.7.2011 do
zaplatenia,zosumy571,96€(7/2011)od1.8.2011dozaplatenia,zosumy571,96€(8/2011)od 1.9.2011
do zaplatenia, zo sumy 571,96 € (9/2011) od 1.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 583,10 € (10/2011) od
1.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 544,23 € (11/2010) od 1.12.2011 do zaplatenia (I.) a povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 29.11.2011 do 19.1.2012 včítane vo výške 980,76 € s 8 % p.a.
úrokmi z omeškania z náhrady mzdy 38,87 € od 29.11. 2011 do zaplatenia, z náhrady mzdy 583,10 € od

1.12.2011 do zaplatenia, z náhrady mzdy 358,79 € od 1.1.2012 do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania vo výške 8% p.a. z náhrady mzdy 4.678,48 € prisúdenej žalobcovi rozsudkom Okresného
súdu Rožňava č.k. 4Cpr/2/2011 zo dňa 14.5.2013, ktorý čo do zaplatenia sumy 4.678,48 € nadobudol
právoplatnosť 3.7.2013, za obdobie od 1.4.2009 (3/2009) do 30.4.2009 zo sumy 3.787,34 €, t.j. 25,25 € ,
za obdobie od 1.5.2009 (4/2009) do 31.5. 2009 zo sumy 4.232,90 €, t.j. 28,22 €, za obdobie od 1.6.2009
do 27.7.2013 zo sumy 4.678,48 €, t.j. 1.556,59 € (II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči

žalovanému vo výške 100 % (III.).2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady mzdy podľa
ust. § 79 ods. 1 a § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 1.5.2005 (správne od 1.5.2009 - pozn.
odvolacieho súdu) do 20.1.2012, t.j. 44 mesiacov a 19 dní, čo pri jeho priemernom mesačnom zárobku

472,98 € predstavuje sumu 21.101,- €, ďalej ako súd rozhodol o podanej žalobe prvším rozsudkom
č.k. 4Cpr/2/2011-174 zo 14.5.2013, citoval dôvody uvedené v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v
Košiciach č.k. 11Copr/3/2014-258 z 31.3.2016 a konštatoval, ako žalobca žiadal rozhodnúť po zrušení
veci odvolacím súdom a na akom skutkovom a právnom základe nárok na náhradu mzdy uplatnil, aké
dôkazy preukazujúce jeho nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1, § 142 ods. 3 ZP predložil, ako

žiadal rozhodnúť žalovaný a opísal jeho procesnú obranu v spore. Ďalej v rozsudku uviedol skutočnosti,
ktoré mu vyplynuli z prednesov a vyjadrení strán, citoval ust. § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), ust. § 220 ods. 2 CSP, § 79 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení
účinnom v rozhodnom období, t.j. do 31.12.2008 (ďalej tiež „ZP“). V bode 19 odôvodnenia rozsudku
súd odcitoval právne závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa
14.9.2011 k interpretácii ust. § 79 ods. 2 ZP a následne uviedol, že si osvojil skutkové tvrdenia právneho

zástupcužalobcuajehoprávnuargumentáciuanímtvrdenéskutočnostipovažujezapreukázané,keďže
„vyplynuli pre súd aj z vykonaného dokazovania“ (bod 20), a preto rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2009 do 27.11. 2011 s vylúčením PN od 1.3.2010
do 31.3.2010 a podľa § 142 ods. 3 ZP od 28.11.2011 do 19.1.2012 včítane, s použitím argumentácie
uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, na ktorú pri uplatnení svojho nároku

poukazoval žalobca, keďže „v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ide o iné obdobie - v znení
§ 79 ods. 2 ZP bol uvedený čas 9 mesiacov a u žalobcu ide o čas 12 mesiacov, no ostatné znenie ust.
§ 79 ods. 1 a ods. 2 ZP je totožné“. O priznaní úrokov z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. O náhrade trov konania rozhodol podľa
ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov konania

vo výške 100 %.

3. Rozsudok v celom rozsahu napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že
neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolacími dôvodmi podľa
ust. § 365 ods. 1 písmen a), b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Po citácii
ust. § 220 ods. 2 CSP a dôvodov uvedených v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach

č.k. 11CoPr/3/2014 z 31.3.2016 žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že rozsudok vôbec neodôvodnil.
Odôvodnenie v bode 20 rozsudku považoval za nedostatočné. V rozsudku súd uviedol iba skutočnosti,
ktoré strany tvrdila, pričom skutkové tvrdenia žalovaného vôbec nebral do úvahy, rozsudok ani právne
nezdôvodnil, neuviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich hodnotil. Súd opätovne neuviedol, resp. nezdôvodnil, či a od akého dátumu je splnená

hmotnoprávna podmienka priznania náhrady mzdy, čo je základným predpokladom priznania náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom list zo dňa 28.4.2008 nepreukazuje splnenie
podmienky priznania náhrady mzdy, nie je oznámením žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní a dňa
28.4.2008 žalobcovi ešte bola prideľovaná práca. Mal za to, že žalobca nepreukázal hmotnoprávnu
podmienku náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. l ZP. Poukázal na to, že žalobca podal dňa 4.6.2008

žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, v ktorej nežiadal priznať náhradu
mzdy. Podľa judikatúry súdov požiadavka zamestnanca, aby ho naďalej zamestnával, nie je splnená,
ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahrádza iba taká
žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj požiadavku

na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Poukázal na to, že nárok na náhradu mzdy si žalobca uplatnil
až listom doručeným súdu 4.10.2010, ktorý bol žalovanému doručený 7.10.2010, v tomto podaní si
žalobca uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2008 až do doby, kým mu žalovaný neumožní výkon
práce (§ 79 ZP), pričom neuviedol výšku náhrady mzdy. Takéto podanie je neurčité, nakoľko žalobca
mal aj uviesť výšku náhrady mzdy, akú si uplatňuje, a ktorá mu v tom čase už musela byť známa. Svoj

nárok vyšpecifikoval listom z 23.5.2012, kde zvýšil požadovanú náhradu mzdy za každý štvrťrok o 1,94
%. Podľa názoru žalovaného vypočítaný priemerný mesačný zárobok 445,57 €, v konaní preukázaný
mzdovým listom žalobcu, má byť v prípade priznania mzdy použitý pre celé obdobie. Tvrdenie, že
by sa index rastu zárobkov žalobcu od 1.5.2008 do 28.11.2011 zvýšil na 31 %, je nesprávne a tedanepravdivé, v konaní nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal
na svoje písomné podania zo dňa 8.6.2012, 24.8.2012, 11.2.2013 a k nim pripojené dôkazy. Vytkol
súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s námietkou premlčania uplatnenej náhrady mzdy a úrokov

z omeškania, ktorú žalovaný vzniesol listom zo dňa 17.4.2012. Žalobca úroky z omeškania uplatnil na
pojednávaní dňa 1.3.2012, žiadal ich priznať vo výške 8 % ročne od 1.3.2009 do zaplatenia, avšak
neuviedol, z akej sumy. Súd k námietke premlčania neprihliadol ani nezdôvodnil, prečo ju nevzal do
úvahy a zaviazal žalovaného napriek tomu zaplatiť aj úroky z omeškania, pričom ani právne nezdôvodnil,
od ktorého dátumu má žalobca nárok na úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na to, že v

zmysle Kolektívnej zmluvy ŽSR, mzda je splatná posledný deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca
a výplatným dňom mzdy je 12. deň v mesiaci (táto skutočnosť v konaní ani nebola sporná), preto v
prípade priznania úroku z omeškania by sa dostal do omeškania s platbou mzdy za ten ktorý mesiac
až od 13. dňa nasledujúceho mesiaca. Považoval za špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi, že
žalobca si uplatňuje úroky z omeškania za jednotlivé mesiace od prvého dňa nasledujúceho mesiaca.
Poukázal tiež na to, že žalobca v odvolaní, ktoré podal proti rozsudku 4Cpr/2/2011 zo dňa 14.5.2013,

nežiadal priznať úroky z omeškania z prisúdenej sumy 4.678,48 €. Citoval právne závery vyslovené
v uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11CoPr/3/2014 z 31.3.2016, podľa ktorých „zmyslom ust.
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce nie je zaručiť zamestnancovi priemerný zárobok, aký dosahoval pred
neplatnýmrozviazanímpracovnéhopomeru,alevprípadesporunažiadosťzamestnávateľa(primerane)
znížiť, prípadne vôbec nepriznať náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov zamestnancovi, ak

sa zapojil (alebo mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok zásadne rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa
pracovnej zmluvy.“ V konaní bolo preukázané, že žalobca poberal invalidný dôchodok a pracoval u
iného zamestnávateľa počas obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy, pričom súhrn príjmov žalobcu
za posudzované obdobie od jeho zamestnávateľa a príjmu invalidného dôchodku prevyšuje jeho príjem

z pracovného pomeru u žalovaného, a preto podľa názoru žalovaného priznanie náhrady mzdy za
čas prevyšujúci 12 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol ďalej, že každý spor je
potrebné posúdiť individuálne a prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie a
že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 prejednáva iný prípad, ako je predmetom
tohto sporu, keďže v tam posudzovanom prípade žalobkyňa nepracovala, ani nepoberala dôchodok a

nemala žiadne príjmy. V danom prípade žalobca pracoval od 28.8.2008 v organizácii Technické služby
mesta Rožňava, z čoho vyplýva, že nemal záujem pracovať u žalovaného, pretože sa zamestnal u
iného zamestnávateľa. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP umožňuje súdu náhradu mzdy, ktorá prevyšuje 12
mesiacov nepriznať a podľa čl. 2 ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené, priznanie náhrady mzdy žalobcovi, ktorá

by prevyšovala 12 mesiacov, podľa názoru žalovaného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nesúhlasil s
priznanou náhradou mzdy vo výške 15 898,42 € s prísl., ani s náhradou mzdy vo výške 980,76 € s prísl.
podľa II. výroku rozsudku, keďže žalobcu listom z 29.12.2011 vyzvali k nástupu do práce, pričom súd
nezdôvodnil v rozsudku, ako dospel k náhrade mzdy v bode II. výroku uvedenej výške. Tiež žalovanému
nie je jasné, ako mohol byť v omeškaní s náhradou mzdy 38,87 € od 29.11.2011, s náhradou mzdy

583,10 € od 1.12.2011 a s náhradou mzdy 358,79 € od 1.1.2012 (§ 129 ods. 1 ZP). Za nezrozumiteľný
a zmätočný považoval tiež III. výrok rozsudku. Za vadu rozsudku žalovaný považoval aj to, že súd ho
zaviazal k náhrade mzdy, avšak v zmysle § 232 ods. 3 CSP neuviedol lehotu na plnenie. Vzhľadom na
uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny
a spravodlivý, súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom a s uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k. 11Copr/3/2014 zo dňa 31.3.2016. Stanoviská a tvrdenia žalovaného označil za
neopodstatnené, nesprávne a sčasti aj vyfabulované, ktorých sa žalovaný pridržiava aj napriek veľmi
presvedčivému uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 a ďalším v tomto konaní

prezentovaným judikátom, ktoré dávajú jednoznačný príklad na postup v prípade nároku náhrady mzdy,
ako aj pri rozhodovaní o zaplatenie úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnej
výpovedi z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Aj v tejto právnej veci platí, že protiprávne
konanie zo strany zamestnávateľa nemôže byť sanované v právnej veci o náhradu mzdy nepriznaním,
alebo krátením tohto nároku na úkor zamestnanca. Podľa žalobcu je splnená podmienka pre uplatnenie

nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na to, že výzvu zo dňa 28.4.2008
žalovaný v mimosúdnom konaní nespochybnil, práve naopak, na túto výzvu nereagoval. Pokiaľ ide o
výšku náhrady mzdy, nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že priemerný zárobok za I. štvrťrok 2008 vo
výške 445,57 € má byť určujúci v období od 1.5.2008 do 19.1.2012. Podľa žalobcu súd prvej inštanciesprávne určil výšku náhrady mzdy v zmysle rozsudku zo dňa 6.6.2017, keď aj samotný žalovaný určil
jeho priemerný zárobok za 4. štvrťrok 2011 na sumu 585,40 €, teda nepochybne aplikoval ust. § 134
ods. 3 ZP o pravdepodobnom zárobku. Za správny považoval rozsudok aj v časti úrokov z omeškania,

ktoré boli priznané v súlade s platným právom a existujúcou judikatúrou. Žalovaný v konaní argumentuje
poukazomnavýkladust.§79ods.2ZP,pričomsidoposiaľneuvedomil,ževčase,kedyvznikolžalobcovi
nárok na náhradu mzdy, dikcia ust. § 79 ods. 2 ZP za bodkočiarkou neplatila. Žalovaný si nevzal žiadne
poučenie z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, ktoré podľa názoru žalobcu
je aplikovateľné na daný právny prípad. Žalovaný mu dal neplatnú výpoveď z pracovného pomeru, preto

jeho argumentáciu s dobrými mravmi považoval za falošnú. Podľa žalobcu ani pri aplikácii ust. § 232
ods. 3 CSP súd nepochybil, pretože lehota na plnenie je daná priamo ustanovením zákona, t.j. 3 dni od
právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako podané

včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného je dôvodné, postupom súdu prvej inštancie bola stranám sporu (žalovanému)
odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd
nerešpektoval svoju povinnosť riadne a správne vyhodnotiť vykonané dôkazy a právo strán na riadne,
zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa ust. 389

ods. 1 písm. b), c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

6. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,

že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť základného práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť (§ 191 CSP,
§ 220 ods. 1 CSP). Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto v ust. § 220 ods. 1 CSP zákon
určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá
jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia

vymedzil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné
a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov súd urobil vo vzťahu ku skutočnostiam sporným.
V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenia odôvodnili aplikáciu zvolenej právnej
normy, podá interpretáciu právnej normy na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o
spornom práve či povinnosti strán. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať tiež s

rozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodneniamápritompodľaprávnejpraxevyplývaťdôvod,prektorý
súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti
argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovúpresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako záveru, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III.

ÚS 332/09).

8. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu a spravodlivý proces vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

vo veci podstatné a právne významné, resp. dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006, IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 251/04).

9. Dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať

konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravných prostriedkov. Neúplné
odôvodnenietotižznemožňujesporovejstrane,ktorejbolarozhodnutímsúduspôsobenáprocesnáujma,
posúdiť myšlienkový postup konajúceho súdu vo vzťahu k uplatňovanému nároku a správnosť, resp.
nesprávnosť rozhodnutia, podať riadny opravný prostriedok, a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný, čo súčasne

znamená odňatie možnosti sporovým stranám konať pred súdom a porušenie ich práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

10. Pokiaľ odôvodnenie rozsudku nespĺňa zákonné podmienky, dochádza tu k procesnej vade, ktorú

ustálená súdna prax považuje za taký postup súdu, ktorým je neúspešnej strane sporu odňatá možnosť
konať pred súdom a porušené právo na spravodlivé súdne konanie [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. účinného
do 30. júna 2016, od 1. júla 2016 ust. § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku - nesplnenie
procesných podmienok a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces].

11. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, alebo obsahuje nezrozumiteľné alebo neúplné dôvody,
nemožno tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom a prichádza do úvahy iba zrušenie
takého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Odvolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre absenciu náležitého, racionálneho a
presvedčivého hodnotenia vykonaných dôkazov a riadnych, relevantných a zrozumiteľných dôvodov,
preto z tohto dôvodu odvolací súd nemôže posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a
rozsudok teda nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu na základe podaného odvolania. Aj pre

odvolacie konanie platí, že musia byť zachované a dodržané princípy spravodlivého procesu, pričom
ak nastane situácia, že preskúmavaný rozsudok obsahuje nedostatočné dôvody, je bez dôvodov alebo
ide o dôvody nezrozumiteľné, treba konštatovať, že uvedené pochybenie má za následok porušenie
práva strán na spravodlivý súdny proces, a je tým naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP.

13. Záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku v celom rozsahu súd prvej inštancie zdôvodnil v
bodoch 20 a 21 rozsudku iba odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo 157/2010 (obsah ktorého odcitoval v bode 19 odôvodnenia) so zdôraznením podobnosti príslušnej
právnej úpravy - znenia ust. § 79 ods. 2 ZP v rozhodných obdobiach a taktiež argumentáciou, podľa

ktorej si súd „osvojil skutkového tvrdenia právneho zástupcu žalobcu a jeho právnu argumentáciu a ním
tvrdené skutočnosti považuje za preukázané, vyplynuli pre súd aj z vykonaného dokazovania“. Možno
plne súhlasiť s názorom žalovaného, že takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nedostatočné a
absolútne neprijateľné, napadnutý rozsudok totiž neobsahuje ani len základné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie, ktoré viedli súd k záveru o tom, že nárok na náhradu mzdy podľa ust. §

79 ods. 1 ZP, a tiež náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 ZP, v celom rozsahu je dôvodný.

14. Súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyhodnotil vykonané dôkazy, rozporné tvrdenia
strán, neuviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal, vrozsudku sa vôbec nevysporiadal s relevantnými námietkami žalovaného a s jeho obranou proti
žalobe, nevysvetlil, z akých dôvodov neprihliadal na obranu žalovaného a nemal preukázané splnenie
zákonných podmienok pre zníženie, príp. nepriznanie požadovanej náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods.

2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (1.5.2009), akými úvahami sa pritom riadil a
aké právne závery o právach a povinnostiach strán vyvodil z podriadenia zisteného skutkového stavu
pod príslušné právne normy, po dôslednom zhodnotení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností
prípadu a pri správnej aplikácii i výklade ust. § 79 ods. 2 ZP v súlade s kritériami ustálenými v konštantnej
judikatúre a rozhodovacej praxi. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok neobsahuje

zásadné a zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu a nezodpovedá
zákonným požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2
CSP a vyššie uvedených zásad, čo zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť rozhodnutia
a nesprávnosť postupu súdu, ktorou došlo k porušeniu práva strán sporu (žalovaného) na spravodlivý
proces, a ktoré pochybenie nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

15. Súdu prvej inštancie je potrebné tiež vytknúť, že pri svojom rozhodovaní svojvoľne nerešpektoval
právny názor Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený už v jeho
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 11CoPr 3/2014-258 z 31.3.2016, a ktorým bol v zmysle
ust. § 226 O.s.p. v ďalšom konaní viazaný. V tomto rozhodnutí odvolací súd pre ďalší postup súdu
prvej inštancie odkázal na rozsiahlu konštantnú judikatúru súdov k otázkam nároku na náhradu mzdy

pri neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnanca, jej rozsahu a podmienok pre zníženie, príp.
nepriznanie na základe žiadosti zamestnávateľa, predstavujúcej z procesného hľadiska obranu proti
žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 ZP, k nároku na
náhradu mzdy v prípade neprideľovania práce zamestnancovi jeho zamestnávateľom podľa ust. § 142
ods.3ZP,kotázkezisťovaniapriemernéhozárobkunapracovnoprávneúčely,akoajkotázkeomeškania

na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktorú
bol súd povinný v ďalšom konaní okrem príslušných hmotnoprávnych noriem aplikovať, mal prihliadať
a zhodnotiť v novom rozhodnutí všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, vyšli v
konaní najavo a majú pre rozhodnutie podstatný význam. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje,
že už samotné nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho

predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zakladá aj bez ďalšieho dôvod pre zrušenie napadnutého
rozsudku, ktorý v dôsledku nerešpektovania ust. § 226 O.s.p. (od 1.7.2016 prevzatá úprava v ust. §
391 ods. 2 CSP), spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Viazanosť súdu nižšieho stupňa
právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru

dovolacieho (odvolacieho) súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ust. §
243d ods. 1 O.s.p. (§ 226 O.s.p., od 1.7.2016 ust. § 391 ods. 2 CSP), ako aj základného práva
účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Pritom požiadavky na reflektovanie právneho
názoru najvyššieho (odvolacieho) súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom
rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní výrazne prísnejšie, než v prípade judikatórnej záväznosti.

Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím (odvolacím) súdom platí bezvýnimočne zásada
viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvoinštančného) právnym názorom
vysloveným dovolacím (odvolacím) súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná
len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia vyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po zrušení
rozhodnutia nemá nižší súd žiadny priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor

vyššieho súdu. Výnimkou sú iba prípady zmeny skutkových okolností, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj
zrušovanéhorozhodnutia,aleboprípadzmenyprávnejúpravy,kuktorejdošlopozrušovacomrozhodnutí
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2016 z 31.3.2016).

16. Vzhľadom na uvedené, odvolaním napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný, predčasný, založený

na nesprávnom právnom posúdení veci a vydaný v rozpore so zákonom, preto odvolacím súdom
musel byť zrušený (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP) a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom bude jeho úlohou odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania,
vykonaním navrhnutých dôkazov si zabezpečiť dostatočný skutkový podklad pre posúdenie, či sú alebo
nie splnené podmienky pre použitie moderačného oprávnenia súdu a nepriznanie požadovanej náhrady

mzdy žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov, príp. pre zníženie povinnosti žalovaného na náhradu
mzdy za žalované obdobie, po vyhodnotení vykonaných dôkazov a zhodnotení relevantných skutkových
okolností, rešpektujúc pritom právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení č.k.
11CoPr 3/2014-258 z 31.3.2016, ako aj v tomto rozhodnutí, ktorý je pre súd prvej inštancie v danejveci záväzný (§ 391 ods. 2 CSP) posúdi, či uplatnený nárok, resp. nároky sú podľa relevantného
hmotného práva opodstatnené a v akom rozsahu (výške), a opätovne o žalobe v zrušenom rozsahu
rozhodne. Podmienky pre zníženie, príp. pre nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi v požadovanej výške

za čas presahujúci 12 mesiacov, súd prvej inštancie dôsledne posúdi v zmysle zákonných kritérií
vyplývajúcich z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase (k 1.5.2009) a
záverov ustálenej súdnej praxe, túto právnu normu bude povinný interpretovať a aplikovať v súlade s
materiálnou podstatou právneho inštitútu v nej normatívne upraveného, a nie iba (výlučne) v intenciách
všeobecného hodnotiaceho kritéria (zákonného pozitívneho príkazu), resp. požiadavky súladu výkonu

subjektívnych práv s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. V tejto súvislosti
pre ďalší postup a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie treba pripomenúť, že uznesenie sp. zn. 6Cdo
157/2010zo14.9.2011,vktoromNajvyššísúdSRvysloviltézu,ževýkonprávazamestnancananáhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi a zároveň
zaujal právny názor, že súd môže náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
príp. vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 ZP, sa síce zaoberá otázkou nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru zamestnanca podľa ust. § 79 ods. 1, 2 ZP a toto rozhodnutie predstavuje určité východisko pre
rozhodovanie všeobecných súdov aj v iných, skutkovo a právne obdobných prípadoch, avšak vzhľadom
na odlišnosť skutkových okolností v tam posudzovanom prípade a v prejednávanej veci, nemožno

rozhodnutie v danom spore založiť iba na cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, resp. v ňom vyslovených
právnych záveroch.

17. Pri rozhodovaní o návrhu (žiadosti) zamestnávateľa o nepriznanie, príp. zníženie náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov, ktorý z procesného hľadiska predstavuje jeho obranu proti žalobe

zamestnanca o zaplatenie náhrady mzdy, súd prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým
zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, či vykonával
alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo
práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná, alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca
dokonca výhodnejší než je práca (druh alebo miesto výkonu práce) dohodnutá v pracovnej zmluve,

a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo mohol dosiahnuť (keby takú prácu vykonával).
Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok
nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval
prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca
spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom skončení pracovného pomeru do takejto práce vôbec

zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že požadovaná náhrada mzdy má byť
znížená alebo dokonca nepriznaná. K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79 ods.
2 cit. ZP môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť,
že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u
iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké

mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu (Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C.H. Beck,
2017, s. 723 - 724).

18. V spore o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má procesnú povinnosť tvrdiť

a preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy
podľa ust. § 79 ods. 2 ZP žalovaný (zamestnávateľ), ktorý nesie procesnú zodpovednosť za to, že tieto
povinnosti nesplní. Žalovaný - aby bol v spore úspešný - teda musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že sa
žalobcazapojildopráceuinéhozamestnávateľazapodmienokzásadnerovnocennýchvporovnateľnom
pracovnom zaradení a za porovnateľných platových podmienok, alebo dokonca výhodnejších, než aké

mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, alebo že skutočne mal takú možnosť a bez vážnych
dôvodov ju nevyužil.

19. Nové rozhodnutie bude súd povinný riadne odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby
bolo zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné a aby sa dôsledne vysporiadalo so všetkými skutkovo

a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní, relevantnými námietkami a právnou argumentáciou
strán, ako aj s obranou žalovaného v spore vrátane jeho námietok uvedených v podanom odvolaní.20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.