Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/94/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113238645
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4113238645.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sone Vackovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s.,
so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného advokátskou spoločnosťou
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239
921, proti žalovanej: C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. 3, XXX XX L., o zaplatenie sumy 3.190,06 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10C/279/2014-120
zo dňa 16.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p

o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.575,46 eura s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.988,29 eura od 09.11.2013 do zaplatenia, s
25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 250,13 eura od 09.11.2013 do zaplatenia, a to v mesačných
splátkach po 50 eur splatných vždy k 20. dňu príslušného mesiaca, so splatnosťou prvej splátky do 20.
dňa mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok. Vo zvyšnej

časti súd žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške
238,80 eura, právnemu zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci
samej odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 497, § 708 ods. 1,2, § 710, § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho mal za preukázané, že žalovaná a
Istrobanka, a.s., uzatvorili dňa 20.08.2004 zmluvu o bežnom účte, predmetom ktorej bolo zriadenie
bežného účtu č. XXXX-XXXXXXXXX. K zmluve boli podpísané dva dodatky. Podľa dodatku č. 1 zo dňa
18.10.2006 bolo žalovanej umožnené prečerpanie peňažných prostriedkov s maximálnym debetným

rámcom vo výške 15.000 Sk s úrokovou sadzbou 12,50 % ročne platnou ku dňu podpisu dodatku a
podľa dodatku č. 2 zo dňa 03.03.2009 bolo umožnené vykonanie platobného styku aj v prípade, ak na
bežnom účte nebude dostatok peňažných prostriedkov do výšky 1.269 eur, pričom úroková sadzba bola
dohodnutá na 14 % ročne. Súd konštatoval, že žalobca listom zo dňa 04.01.2011 žalovanej oznámil,
že na bežnom účte nebol napriek výzve zabezpečený dostatok prostriedkov na úhradu povoleného
prečerpania, a vyzval ju, aby záväzok v celkovej výške 1.463,78 eura vrátane príslušenstva, ktorý sa stal
splatný dňom 31.12.2010, uhradila do 15.01.2011. Súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú s

tým, že ide o formulárový typ zmluvy, obsah ktorej žalovaná ako spotrebiteľ nemala možnosť ovplyvniť.

2.Súdprvejinštanciemajúczapreukázanénepovolenéprečerpanienaúčtežalovanejpovažovalžalobu
na vrátenie úverových prostriedkov za dôvodnú. Žalovaná navyše potvrdila, že peňažné prostriedkyčerpala, no nevedela sa vyjadriť, v akej výške a koľko splátok úveru zaplatila. Súd teda žalobcovi priznal
istinu 1.234,37 eura, úroky vyčíslené ku dňu zosplatnenia vo výške 136,36 eura, úroky z omeškania
vo výške 951,64 eura ku dňu 08.11.2013, nepovolený debet 250,13 eura a poplatky vo výške 2,96

eura, spolu vo výške 2.575,46 eura. Námietku premlčania vznesenú žalovanou súd nepovažoval za
dôvodnú, pretože 3-ročná premlčacia doba začala plynúť od zosplatnenia dňa 31.12.2010, a teda
uplynula dňom 01.01.2014, preto žaloba podaná na súd dňa 18.11.2013 bola podaná včas. Okrem
toho súd žalobcovi priznal aj debetný úrok vo výške 25 % ročne od 09.11.2013 do zaplatenia a aj úrok
z omeškania zo sumy istiny, úroku ku dňu zosplatnenia poplatku, spolu vo výške 1.988,29 eura od

09.11.2013 do zaplatenia. Žalovanú sumu súd povolil žalovanej splatiť v splátkach po 50 eur mesačne
z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalovanej, s čím súhlasil aj žalobca. Žalobu vo zvyšnej časti, t.
j. v časti uplatnených úrokov z úveru po jeho zosplatnení súd zamietol z dôvodu, že dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Uviedol, že jednorazovým zosplatnením vzniká
spotrebiteľovi povinnosť vrátiť celú sumu požičaného úveru, zvýšenú o kapitalizované úroky ku dňu
jeho zosplatnenia, počnúc prvým dňom; ide tak o protiprávny stav založený sankčným jednostranným

predčasným zosplatnením úveru. Žalobcovi preto v súvislosti s omeškaním splatenia peňažných
prostriedkov patria len úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

3. Výrok v časti lehoty plnenia súd odôvodnil podľa § 160 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Výrok o

trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, pričom žalobcovi priznal
náhradutrovkonaniavrozsahu60%(úspechžalobcu80%aúspechžalovanej20%),t.j.vsume238,80
eura. Tieto trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 89 eur a trov právneho zastúpenia vo
výške 309,56 eura, t. j. spolu predstavujú sumu 398,56 eura, z čoho 60 % predstavuje 238,80 eura.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala rozsudok v
napadnutej časti zrušiť a žalobu zamietnuť. Uviedla, že žalobca sa mohol prvýkrát domáhať dlžnej sumy
už v mesiaci apríl 2010, pretože v mesiaci marec plnila poslednýkrát. Tým, že žalobca podal žalobu až
dňa 18.11.2013, konal v rozpore s dobrými mravmi, pretože čakal na navýšenie čo najvyšších úrokov
a navýšenie dlžnej sumy. Okrem toho namietala záver, že nesplnila ani raz podmienku pre povolené

prečerpaniebežnéhoúčtu;totoprečerpaniejejbolosvojvoľneposkytnutébankou,ktorájejdalapodpísať
dokumenty týkajúce sa prečerpania bez toho, aby to požadovala, a neboli skúmané ani jej príjmy a
schopnosti platiť povolenú sumu.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť. Tvrdenia žalovanej považoval za nedôvodné, pretože prvýkrát mohol žalobu podať na súd
po vyhlásení predčasnej splatnosti, t.j. od 01.01.2011. Z uvedeného je zrejmé, že jeho nárok nie je
premlčaný. Žalovaná totiž nezohľadnila osobitosť tzv. revolvingového úveru, ktorý je typický tým, že
veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže trvať neurčitú dobu. V priebehu revolvingu sa menia
údaje relevantné pre určenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a výšky splátok. Navyše z

predložených listín jednoznačne vyplýva, že žalovaná uhradila úver aj v mesiacoch apríl, máj a jún 2010.
Tvrdenie žalovanej o povinnosti žalobcu určiť predčasnú splatnosť a uplatniť si svoje právo súdnou
cestou v apríli 2010 nemá žiaden skutkový základ. Poukázal na to, že žalovaná uzatvorila zmluvný vzťah
so žalobcom opakovane, keďže žiadala o zvýšenie úverového limitu, a bola oprávnená zmluvný vzťah
kedykoľvek zrušiť. Z princípu produktu povoleného prečerpania bola žalovaná povinná hradiť len úroky

z fakticky prečerpanej istiny a v prípade jej uhradenia by nebola povinná hradiť úroky.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinnéhood01.07.2016,ďalejlen„Civilnýsporovýporiadok“alebo„CSP“),viazanýrozsahomadôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP),

prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods.
1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu
prvej inštancie je na podklade záverov vyplývajúcich z vykonaných dôkazov vecne správny. Preto tento
rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil. Rozsudok vo výroku II., ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol, nadobudol v

dôsledku absencie žalobcu právoplatnosť.

7. Odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v tejto
veci stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj s jeho odôvodnením, pretože svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ním citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a účinnými
ustanoveniamiObčianskehosúdnehoporiadku,ObchodnéhozákonníkaakoajObčianskehozákonníka,

na ktoré aj odvolací súd poukazuje. Na dôvažok odvolací súd dodáva nasledovné:

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobou podanou dňa 18.11.2013 žiadal zaviazať žalovanú
na zaplatenie sumy 3.190,06 eura spolu s úrokom vo výške 18,90 % ročne zo sumy 1.234,37 eura
od 09.11.2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.989,29 eura od
09.11.2013 do zaplatenia a úrokom vo výške 25 % ročne zo sumy 250,13 eura od 09.11.2013 do

zaplatenia z dôvodu, že právny predchodca žalobcu ISTROBANKA, a.s., a žalovaná uzatvorili dňa
20.08.2004 zmluvu o bežnom účte, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala disponovať len do výšky
voľných peňažných prostriedkov, resp. do výšky povoleného prečerpania. K tejto zmluve boli uzavreté
dodatky, a to dodatok č. 1 zo dňa 18.10.2006, podľa ktorého banka umožnila žalovanej prečerpanie
peňažných prostriedkov na bežnom účte s maximálnym debetným rámcom vo výške 15.000 Sk s

úrokovou sadzbou vo výške 12,50 % ročne a dňa 03.03.2009 dodatok č. 2 k zmluve o bežnom účte
a poskytnutí MAXIKONTA, podľa ktorého banka umožnila žalovanej vykonanie platobného styku aj v
prípade,aknabežnomúčtenebudedostatokpeňažnýchprostriedkov,atovýške1.269eur,pričomsuma
peňažných prostriedkov do výšky povoleného debetného zostatku bude úročená úrokovou sadzbou 14
% ročne a suma, o ktorú je prekročené debetný zostatok, banka úročí s úrokom z omeškania vo výške

25 % ročne. Žalovaná však dohodnuté podmienky nedodržala a vznikol nepovolený zostatok na bežnom
účte vo výške 250,13 eura, ktorý bol úročený debetnou úrokovou sadzbou 25 % ročne. V zmysle dodatku
č. 2 bolo žalovanej povolené prečerpanie s debetným rámcom 1.269 eur. Keďže nedodržala platobnú
disciplínu, žalobca určil splatnosť úveru ku dňu 31.12.2010. Podľa vyčíslenia žalobcu pohľadávka vo
výške 2.939,93 eura pozostáva z istiny vo výške 1.237,37 eura, úroku vo výške 750,96 eura vyčísleného

ku dňu 08.11.2013, úroku z omeškania vo výške 951,64 eura vyčísleného ku dňu 08.11.2013 a dlžných
poplatkov vo výške 2.96 eura. Súd prvej inštancie čiastočne žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 2.575,46 eura príslušenstvom v mesačných splátkach po 50 eur, a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol, t.j. v časti úroku vo výške 18,90 % ročne zo sumy 1.234,37 eura od 09.11.2003 do
zaplatenia, úroku vo výške 614,60 eura vyčísleného od 01.01.2011 do 08.11.2013. V dôsledku odvolania

žalovanej odvolací súd preskúmal len vyhovujúci výrok a súvisiaci výrok o trovách konania.

9. Odvolací súd s ohľadom na dôvody uvádzané žalovanou v odvolaní vychádzal z toho, že všetky
listinytýkajúcesazmluvnéhovzťahubolipodpísanétakprávnympredchodcomžalobcu (ISTROBANKA,
a.s.) ako aj žalovanou. Žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie v odvolaní o tom, že jej bol produkt

povoleného prečerpania nanútený. Je zrejmé, že predmetný dodatok č. 2 k zmluve zo dňa 03.03.2009
obsahoval jednak výšku úverového limitu a aj úrokovú sadzbu, čím boli naplnené náležitosti týkajúce sa
dojednania povoleného prečerpania a toto dojednanie aj odvolací súd považoval za platne dojednané.
Podľa obchodných podmienok ISTROBANKY, a.s., pre MAXIKONTO (v spise na č. l. 98), tvoriacich
súčasť zmluvy, a to čl. I bodu 5 zmluvný vzťah o zriadení a vedení MAXIKONTA vzniká na základe

písomnej žiadosti o zriadenie MAXIKONTA, akceptovanej ISTROBANKOU, a.s., s tým, že podľa
čl. II bodu 15 žalovaná bola oprávnená kedykoľvek požiadať o zrušenie MAXIKONTA. Súčasťou
MAXIKONTA podľa čl. II bod 4 Obchodných podmienok bola aj možnosť poskytnutia povoleného
prečerpania prostriedkov na bežnom účte, pričom základnou podmienkou bolo vedenie bežného účtu
v ISTROBANKE, a.s., s pravidelným mesačným príjmom. V konaní bolo preukázané, že žalovaná,

ktorá čerpala peňažné prostriedky, sa dostala do omeškania s plnením peňažných záväzkov a žalobca
ku dňu 31.12.2010 zosplatnil celý záväzok. S ohľadom na uvedené vznikol žalobcovi ako právnemu
nástupcovi ISTROBANKY, a.s., nárok zaplatenie nesplatnej istiny vo výške 1.234,37 eura, úrokov vo
výške 136,36 eura (vyčíslených do 31.12.2010), úrokov z omeškania vyčíslených vo výške 951,64 eura
(ku dňu 08.11.2013), ako aj nepovoleného debetu vo výške 250,13 eura, poplatkov vo výške 2,96 eura

a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.988,29 eura od 09.11.2013. Keďže žalovaná na
bežnom účte prečerpala peňažné prostriedky nad rámec voľných peňažných prostriedkov, nad rámec
zmluvne povoleného prečerpania, žalobca bol oprávnený úročiť tento nepovolený debetný zostatok vo
výške 250,13 eura debetnou úrokovou sadzbou vo výške 25 % ročne od 09.11.2013. Pokiaľ išlo oďalšie námietky žalovanej v odvolaní, tieto odvolací súd nepovažoval za dôvodné natoľko, aby odvolaniu
bolo možné vyhovieť. Žalovaná ich vzniesla aj v prvoinštančnom konaní a súd prvej inštancie sa s
nimi vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Zhodne s tým aj odvolací súd nárok žalobcu nepovažoval

za premlčaný, pretože trojročná premlčacia doba začala plynúť až dňom po zosplatnení úveru, t.j. odo
dňa 01.01.2011, a keďže žaloba bola podaná na súd dňa 18.11.2013, pohľadávka bola uplatnená v
rámci premlčacej doby, čo znamená, že právo žalobcu nie je premlčané. Súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav z vykonaných dôkazov a prijal správny právny záver. Preto odvolací súd rozsudok v
napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (výroky I.,III.) ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

10. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).