Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. jún 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4608201319
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4608201319.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Evy Šiškovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného právnym zástupcom: Advocate, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: P. M., nar. XX. XX. XXXX, F. O. XXXX/XXB, S.,
o vymoženie sumy 1.038,97 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp.

zn. 6Er/128/2008 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava
pod sp. zn. EX 528/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
6Er/128/2008-22 zo dňa 06. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavení (I. výrok) a v časti o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku o trovách exekúcie (II. výrok) o d m i e t a.

III. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (I. výrok),
súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie (II. výrok) a súčasne rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania (III. výrok).

2.Svojerozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodnilcitáciouustanovení§9aods.1,§41ods.1,2písm.d/,
§ 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2 a § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, ustanovení § 2 a 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov, ustanovení § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník a článkami smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

3. Uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s. pod sp. zn. SR 7671/07 zo dňa 29. 10. 2007.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zo zmluvy o úvere č. 4381169 zo dňa 16. 01. 2007 a jej súčasti
- všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo
výške 663,88 eur. Povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo
výške 531,10 eur, t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 1.194,98 eur v 10-ich mesačných
splátkach po 119,50 eur, počnúc dňom 15. 02. 2007. Zo všeobecných podmienok vyplýva, že tretina

príslušného poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 177,03 eur, predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úverespolusovšetkouadministratívoustýmspojenou.Poznamenaltiež,žepredmetnévšeobecnépodmienky
obsahujú aj rozhodcovskú doložku (bod 17), na znenie ktorej poukázal.

5. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky
a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské
právo, pričom úver poskytnutý povinnému je spotrebiteľským úverom. Predmetom zmluvy o úvere
bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Oprávnený je podnikateľom, pričom
medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom.

Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ
zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom
zo zmluvy o úvere, z jeho označenia v zmluve je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba,
ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Účel
poskytnutia peňažných prostriedkov v zmluve uvedený nie je. Definíciu spotrebiteľa upravuje Občiansky
zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý

je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). V tejto súvislosti poznamenal,
že keďže povinný ako dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal ako fyzická osoba, ktorá nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a úver jej nebol poskytnutý na účel
zamestnania, povolania alebo podnikania, mal postavenie spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch aj podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o

spotrebiteľskýchúverochnazmluvunevzťahoval(§1ods.2),jeúverposkytnutýoprávnenýmpovinnému
spotrebiteľským úverom.

6. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky
vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah,

bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené,
či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci
oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s
ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon

verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc
rozhodnúť ich spor.

7. Súd prvej inštancie poznamenal, že rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá),
ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské

konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna,
pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej
praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto
iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi.

8. Súd prvej inštancie vzhľadom na dôvody uvedené v predmetnom uznesení a v zmysle zákonných
ustanovení citovaných v predmetnom uznesení exekúciu zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia,
ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú

priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy
spotrebiteľskéhopráva,nemožnovymáhaťvrámciexekúcie,pretožetakýtovýkonprávabybolvrozpore
s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53
ods.5Občianskehozákonníka,zktoréhovyplýva,žerozhodcovskádoložkaakoneprijateľnápodmienka
je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc

rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok.

9. O trovách exekúcie súd prvej inštancie rozhodol tiež tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok na
náhradu trov exekúcie voči oprávnenému s poukazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinnéhodo 31. 03. 2017. Poznamenal, že vyšší súdny úradník rozhodne samostatným uznesením o výške trov
exekúcie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

11. Uviedol, že v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 16. 01. 2007 zmluvu o
úvere, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver. Zmluva bola uzavretá podľa

ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. V zmysle
ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi oprávneným a
povinným, s prihliadnutím na charakter predmetnej zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Oprávnený
mal za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy predmetnej zmluvy,
keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim

konaním povinný vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich
zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore.
V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy
sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné

aplikovať.
V prípade, že sa súd nestotožní s vyššie uvedenou argumentáciou a i napriek tomu posúdi
predmetnú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, oprávnený poukázal na skutočnosť, že v
čase dojednania rozhodcovskej doložky nebol účinný žiadny právny predpis, ktorý by zakazoval alebo
obmedzoval použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Je nepochybné, že rozhodcovská

doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Oprávnený si zároveň ďalej poznamenal, že nesúhlasí s bodom, 35., ako aj bodom 38. napadnutého

uznesenia. Tunajší súd v bode 35. aplikoval ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, pričom podľa časovej verzie uvedeného právneho predpisu (verzia účinná od 13.
04.2006do28.02.2007,t.j.včaseuzatvoreniazmluvyoúvere)totoustanovenieneexistovalo.Rovnako
v bode 38, tunajší súd aplikuje ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pričom toto
ustanovenie rovnako v uvedenej časovej verzii právneho predpisu neexistuje. Oprávnený poukázal i na

bod 40. predmetného uznesenia, v ktorom tunajší súd aplikoval ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. V zmysle uvedeného mal oprávnený za to, že v tomto prípade došlo zo strany tunajšieho
súdu k spätnej aplikácii právneho predpisu, čím nastalo porušenie zásady zákazu retroaktivity. Uviedol,
že nie je možné použiť právny predpis do minulosti, a preto je nepochybné, že tvrdenia tunajšieho súdu
o absencií obligatórnych náležitosti predmetnej zmluvy o úvere sú nedôvodné.

Vzťah medzi oprávneným a povinným nie je vzťahom spotrebiteľským a súd prvej inštancie nesprávne
postupoval, keď aplikoval ustanovenia právnych predpisov týkajúce sa ochrany spotrebiteľa nakoľko
zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka, sa zmluva o úvere považuje za
absolútny obchod, a preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy, ako Obchodný zákonník. Toto
ustanovenie zákona má kogentný charakter, nakoľko nepripúšťa dohodu strán o voľbe predpisu, ktorým

sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Keďže po vzájomnej dohode zmluvné strany zmluvu o úvere
uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré
slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa je vylúčená.
Ustanovenia o neprijateľných podmienkach nie je možné aplikovať na zmluvu o úvere, ktorá bola
uzavretá ako zmluva o úvere v zmysle Obchodného zákonníka.

12. S poukazom na vyššie uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -

ďalej len „CSP“) pri skúmaní podmienok odvolacieho konania zistil, že voči II. výroku uznesenia súdu
prvej inštancie zo dňa 06. 09. 2017 odvolanie prípustné nie je. S poukazom na túto skutočnosť dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného voči výroku o nároku na náhradu trov exekúcie jepotrebné podľa § 386 ods. c/ odmietnuť, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu (výroku), proti ktorému nie
je prípustné.

14. Následne odvolací súd viazaný rozsahom odvolania oprávneného, odvolacími dôvodmi ako i
zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) prejednal podané odvolanie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 06. 09. 2017 v I. výroku a III. výroku podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne, pričom sa stotožnil i s odôvodením napadnutého

uznesenia súdu prvej inštancie.

15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 14. 02. 2008,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 10. 02. 2008 na základe
exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou
a. s. pod sp. zn. SR 7671/07 zo dňa 29. 10. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 11. 2007 a

vykonateľnosť dňa 22. 11 2007. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. následne v podaní zo dňa
15. 02. 2008 (doručeným súdu prvej inštancie dňa 25. 02. 2008) požiadal príslušný súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Dňa 05. 03. 2008
súd prvej inštancie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Prípisom zo dňa 14. 05. 2009 súd
prvej inštancie požiadal právneho zástupcu oprávneného o predloženie zmluvy o úvere zo dňa 16. 01.

2007. Súd prvej inštancie následne prípisom zo dňa 27. 07. 2017 opätovne požiadal právneho zástupcu
oprávneného o predloženie zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2007, a všeobecné obchodné podmienky
poskytnutia úveru. Dňa 06. 09. 2017 vydal sudca súdu prvej inštancie napadnuté uznesenie, ktorým
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (I. výrok), súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu
trov exekúcie (II. výrok) a súčasne rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania

(III. výrok).

16. Podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v

čase začatia exekučného konania,
exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ vyššie citovaného zákona, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 vyššie citovaného zákona, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z

ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 243d ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
1. januára 2015) v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014.

Podľa § 243h ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu,

ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa
§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.Podľa § 9a ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 31. 03. 2017, ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

17. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,

či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný
exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 29. 10. 2007 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. pod sp. zn. SR 7617/07, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 19. 11. 2007 a vykonateľnosť dňa 22. 11 2007, o vydanie ktorého požiadal oprávnený na základe

zmluvy o úvere č. 4381169 zo dňa 16. 01. 2007, v zmysle ktorej bol dlžníkovi (v exekučnom konaní
povinnému) poskytnutý úver v sume 20.000,- SK (663,88 eur), ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi
v 10 mesačných splátkach po 3.600,- Sk (119,50 eur). Súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2007
sú tiež Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku v
znení: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, budú riešené:
a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).“

19. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
odvolací súd uvádza i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV.
ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v
predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2007 a tento právny

vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú
doložku uvedenú Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru štandardnej formulárovej zmluvy o
úvere zo dňa 16. 01. 2007 bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože

nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom.
Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť
ochranu takýmto plneniam.

20. V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľa,nemalibybyťpochybnostiotom,že
takátozmluvnápodmienkasapriečidobrýmmravom.Akbytakoutoneprijateľnouzmluvnoupodmienkou

bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa a nemôže požívať súdnu ochranu.21. S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul
je materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru štandardnej formulárovej zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2007 je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie uvedené nedostatky zistil po vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie a postupoval správne, keď predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu

ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, nakoľko boli splnené podmienky na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

22. Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2007, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu

jej uzavretia, s poukazom na ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov platnom v čase jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinný) nemal na výber a bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4, písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo

do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za
týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku
podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje
značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v I. výroku tohto
uznesenia a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavení (I. výrok napadnutého uznesenia) a v časti o trovách konania (III. výrok napadnutého
uznesenia) potvrdil.

24. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie účastníkov exekučného konania nesprávne
poučil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedol, že voči predmetnému uzneseniu je prípustné
odvolanie. Odvolací súd je toho názoru, že voči rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie (II. výrok
napadnutého uznesenia) odvolanie nie je prípustné.

25. Trovy exekúcie sú osobitný inštitút upravený v § 200 a nasl. Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31. 03. 2017), pričom Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov
exekúcie nepripúšťa. Ak by zákonodarca chcel pripustiť proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, bol by
to vyjadril v Exekučnom poriadku tak, ako to je pri iných inštitútoch v exekučnom konaní uvedené priamo
v Exekučnom poriadku. Ustanovenie § 200 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 03. 2017)

výslovne neupravuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie,
preto odvolací súd, s prihliadnutím na dôkaz opaku (a contrario), odvolanie ako neprípustné podľa §
386 písm. c/ CSP odmietol.

26. Odvolací súd považuje za dôležité poznamenať, že vo vzťahu k trovám exekúcie nie je možné

aplikovať ustanovenie § 357 písm. m/ CSP, v zmysle ktorého je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu
prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút upravený
Exekučnýmporiadkom,ktorýjeodlišnýodtrovkonania,pričomrozhodnutieotrováchexekúcienemožno
podľa názoru odvolacieho súdu ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov
konania“ podľa § 357 písm. m/ CSP.

27. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené v II. výroku
tohto uznesenia a odvolanie oprávneného proti výroku o nároku na náhradu trov exekúcie (II. výrok
napadnutého uznesenia) odmietol.28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že
náhradu trov odvolacieho konania v tomto konaní úspešnému povinnému nepriznal, pretože mu žiadne

trovy odvolacieho konania nevznikli.

29. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 420 - ust. §

423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa
podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
dovolateľrozšíriťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.Dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.