Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. december 2017

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 16C/268/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115213835
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Slušná

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2017:3115213835.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Zuzanou Slušnou v spore žalobcu V. V., N.. XX.XX.XXXX,

Š.C. Y. B. T., A. K. XX, Ž., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o. so sídlom
Legionárska 6434/2, Trenčín, IČO 47 251 913 proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 12.014,37 €
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 200,08 € s 8,05 % ročným úrokom zo sumy 200,08 € od
14.04.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.806,88 € s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 1.806,88 € od 22.04.2015 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.

Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou od žalovaného domáhal zaplatenia 12.014,37 € s 8,05 % ročným

úrokom zo sumy 12.014,37 € od 14.04.2015 do zaplatenia titulom náhrady škody a náhrady
nemajetkovej spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Uviedol, že uznesením
vyšetrovateľa ÚJaKP PZ Trenčín ČVS: ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 28.10.2010 mu bolo vznesené
obvinenie za zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného
zákona. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 26.01.2011 sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry
Bánovce nad Bebravou uznesením Pv307/2009 zo dňa 18.02.2011 zamietol ako nedôvodnú. Trestné
stíhanie bolo zastavené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou sp.zn.

Pv307/09/3301-115 zo dňa 04.08.2014. Proti uzneseniu podala sťažnosť poškodená spoločnosť R.
P. B. B.. B. T..Y.., ktorá sťažnosť bola zamietnutá uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín 1Kpt
1133/2011/3300-21 zo dňa 02.09.2014. Žalobca si v trestnom konaní zvolil obhajcu, ktorému dňa
07.02.2011 udelil plnú moc na obhajobu. Obhajca ho obhajoval v celom trestnom konaní, za ktorú právnu
službu mu zaplatil odmenu vo výške 2.700,- €. Podľa § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. si uplatnil náhradu časti skutočnej škody vo výške 2.014,37 €, ktorá mu vznikla na trovách konania
zaplatením odmeny za právne služby advokáta. Výšku náhrady skutočnej škody vyčíslil podľa vyhlášky

č. 655/2004 Z.z.. Zároveň si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- €. Jej uplatnenia
odôvodnil tým, že v čase začatia trestného stíhania podnikal v odbore nakladania s odpadmi a žil s
družkou v spoločnej domácnosti vo vzájomnej zhode a pohode po dobu 17 rokov. Začatie trestného
stíhania na neho veľmi negatívne zapôsobilo, vnímal ho ako dôsledok konkurenčného boja v predmetejeho podnikania. Reálne mu hrozilo, že v prípade uznania viny bude odsúdený na trest odňatia slobody
v trvaní 3 až 8 rokov, trest zákazu činnosti a zaviazanie na náhradu škody vo výške 440.090,40 €,
čo by pre neho malo doživotne likvidačné následky. Žil vo veľkom strese, partnerka ho spočiatku

podporovala, postupne mu začala nedôverovať a ich vzťah bol ukončený rozchodom. Množstvo času
venoval zhromažďovaniu dokladov svedčiacich o jeho nevine, čo bolo na úkor jeho podnikania. Značne
utrpelo aj jeho spoločenské uplatnenie, nakoľko stratil známych a priateľov, stratil kredit slušného
človeka. Zastavenie trestného stíhania tejto straty nenahradilo a nálepka políciou stíhaného človeka
pre závažnú majetkovú činnosť mu zostala a pretrváva naďalej. Je pre neho reálne nemožné, aby v

spoločnosti,vktorejsapohybovalopakovaneaneustálevysvetľovalapredkladaldôkazyosvojejnevine.
Trestné stíhanie začalo v roku 2009 a obvinenie mu bolo vznesené v roku 2011. Počas takmer šiestich
rokov bol úplne zničený jeho súkromný život a spoločenské uplatnenie. Uvedenú dobu považuje za
neprimerane dlhú. V roku 2011 boli vykonané všetky podstatné dôkazy, ktoré mali vyšetrujúce orgány
viesť k záveru, že trestné stíhanie je potrebné zastaviť, a nie ho naďalej viesť ďalšie tri roky. Dňa
20.01.2015 podal žalovanému návrh na predbežné prejednanie náhrady škody v zmysle § 4 ods.

1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný ho listom zo dňa 28.01.2015 upovedomil o postúpení
návrhu na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra SR s odôvodnením, že prokurátor nepodal obžalobu vo
veci, a teda príslušné konať za štát je Ministerstvo vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa
14.04.2015 oznámilo, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za
nedôvodnú a nie je možné jej vyhovieť s odôvodnením, že k zastaveniu trestného stíhania došlo pre

zmenu skutkového stavu, ku ktorej došlo v priebehu vyšetrovania, ktorým bolo preukázané, že skutok
nie je trestným činom. Žalobca uviedol, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Uhradenie trov advokátovi preukazoval faktúrami advokáta. Ohľadom nemajetkovej

ujmy poukázal na svoju osobu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil, ako aj na dôsledky ujmy,
ktorá mu vznikla a okolnosti, za ktorých k jeho stíhaniu došlo.

2. Žalovaný v podaní zo dňa 24.07.2017 uviedol, že orgány činné v trestnom konaní konali v
predmetnej trestnej veci v súlade so zákonom a svojimi povinnosťami v zmysle Trestného poriadku.

Dňa 06.03.2009 bolo Okresnej prokuratúre Trenčín doručené oznámenie o podozrení zo spáchania
trestných činov podľa § 221 podľa § 239 Trestného zákona a následne bolo vyšetrovateľom policajného
zboru začaté trestné stíhanie. Dňa 28.10.2010 bolo žalobcovi vznesené obvinenie vo veci trestného
činu podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry

Bánovce nad Bebravou uznesením zo dňa 18.02.2011 č.k. Pv/307/09 ako nedôvodnú zamietol. V
rámci vyšetrovania boli vykonané viaceré procesné úkony, výsluch svedkov, zabezpečené listinné
dôkazy. Na základe pokynov na doplnenie vyšetrovania prokurátorom Okresnej prokuratúry Bánovce
nad Bebravou boli viackrát doplnené dôkazy a výsluchy svedkov a poškodeného. Na základe zistených
skutočností vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne došiel k záveru, že v danom prípade sa

nenaplnila skutková podstata trestného činu. Skutok nie je trestným činom, a preto nebol ani dôvod na
postúpenie veci. Z uvedeného dôvodu bol na Okresnú prokuratúru Bánovce nad Bebravou predložený
spisový materiál s návrhom na zastavenie trestného stíhania, čo dozorujúci prokurátor akceptoval a
trestné stíhanie uznesením sp.zn. Pv 307/09/3301-115 zo dňa 04.08.2014 zastavil. Konajúci prokurátor
postupoval a rozhodoval v trestnom konaní v súlade s trestným zákonom a trestným poriadkom, k

zastaveniu trestného konania nedošlo pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ale z dôvodu
zmeny skutkového stavu vyplývajúceho z rozsiahleho vykonaného dokazovania. Podľa žalovaného
extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu
nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia po vznesení obvinenia pre
nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, tak, ako to bolo aj v

tomto konaní, avšak uvedený záver nemôže byť prijatý absolútne bezvýhradne. Za nezákonné nemôže
byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenia obvinenia, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia zohľadnenia
osobitosti prípadu. V predmetnej trestnej veci v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi
činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania

uznesenia o vznesení obvinenia nasvedčoval zistený skutkový stav veci tomu, že trestný čin bol
spáchaný. Až neskôr, po vznesení obvinenia a na základe ďalšieho dokazovania došlo k zmene
stavu, ktorý viedol k zastaveniu trestného stíhania. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 163/2003 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia ovznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho
vydania existujúca pravdepodobnosť spáchaniu určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila. S poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike

(sťažnosť č. 57404/08) zo dňa 20.06.2013, podľa ktorého zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného
konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, vo všeobecnom záujme a bol primeraný.
To znamená, že musí predstavovať spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu
spoločnostiapožiadavkaminaochranuzákladnýchprávjednotlivca.Pokiaľideopodmienkuzákonnosti,
nič nenaznačuje, že v predmetnej veci by prokurátor porušil Trestný zákon alebo Trestný poriadok, alebo

že by uplatnil zjavne nesprávne svojvoľné závery. ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania
ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu uvedeného v
článku 1 protokolu č. 1 ESĽP. Skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby,
samo osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné a od počiatku vadné. Dôkazné
požiadavky, ktoré treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou, sa líšia od dôkazných požiadaviek,
ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná. Uznesením o začatí trestného stíhania

a uznesením o vznesení obvinenia vydanými orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalovanému
boli splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené
v konaní o sťažnosti. V tom čase existovala na základe vykonaného dokazovania v trestnom konaní
pravdepodobnosť spáchania tam definovaného skutku žalobcom, ktorý sa však v priebehu uvedeného
trestného konania nepotvrdil. Vydanými uzneseniami nedošlo k porušeniu základných zásad trestného

konania. Pre vznesenia obvinenia žalobcu postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol
spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že
tento čin bol spáchaný určitou osobou. Mal zato, že v prípravnom konaní ako aj počas celého vedenia
trestného konania pred súdom boli splnené zákonné podmienky pre začatie a pre vedenie trestného
konania vo vzťahu k žalobcovi. Dôvodom na zastavenie trestného stíhania v predmetnej veci nebola

nezákonnosťuzneseniaovzneseníobvinenia,alezmenaskutkovéhostavu,kuktorémudošlovpriebehu
vyšetrovania, a preto namietané uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za
nezákonné rozhodnutie bez posúdenia a zohľadnenia okolností konkrétnej veci. O nesprávny úradný
postup nemôže ísť v konaní, ktoré je zavŕšené vydaním rozhodnutia vo veci samej. V takom prípade
prichádza do úvahy už len náhrada škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré by pre nezákonnosť

bolo zrušené. V konaní nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného
nároku a nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, resp. v súvislosti s
vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže žiadne z rozhodnutí pre nezákonnosť nebolo zrušené.
Zároveň namietal, že v mene štátu má vystupovať Ministerstvo vnútra SR.

3. V podaní zo dňa 02.08.2017 žalovaný uviedol, že nie je naplnený žiaden z predpokladov na
úspešného uplatnenia nároku na náhradu spôsobenej škody. Mal zato, že nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany žalovaného a nie je naplnená ani zákonná požiadavka predpokladu na
úspešné uplatnenie nároku na náhrady škody, a to príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Žalobca preukazuje spôsobenú škodu fotokópiami faktúr, ktoré nie sú

dôkazom preukazujúci vyplatenie vyúčtovaných súm. V rámci uplatnených trov konania si žalobca
uplatnil odmenu za úkony - účasť na výsluchu poškodeného zo dňa 12.05.2011, účasť na oboznámení
spisuzodňa22.08.2011,účasťnavýsluchuobvinenéhozodňa25.10.2011,ktorýchsazástupcažalobcu
nezúčastnil, resp. sa vôbec nevykonali. Ohľadom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že
základným kritériom pre jej priznanie je vyhodnotenie, že samotné konštatovanie porušenie práva nie je

dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto intenzity však musí preukázať žalobca,
keďnemajetkováujmamábyťurčitouodmenouzaprotiprávnystav,ktorýspôsobilnenapraviteľnúujmuv
nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pritom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť
a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby. V danej veci žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady

takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom
a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať iba prostriedok slúžiaci na obohatenie sa.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že postupom orgánov činných v trestnom konaní vznikli
následky v jeho súkromnom živote, prípadne spoločenskom živote. Priznanie nemajetkovej ujmy pritom
nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu. Priznanie uplatneného

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za rozporné s dobrými mravmi. Žiadal, aby súd žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.4. Zástupca žalobcu pred otvorením pojednávania dňa 28.11.2017 uviedol, že na podanej žalobe v časti
majetkovej ujmy v sume 200,08 € netrvá a berie ju späť. Uvedená časť majetkovej ujmy predstavuje
odmenu za úkony právnej služby zo dňa 12.05.2011 a 22.08.2011 spolu s príslušným úrokom z

omeškania z tejto sumy. Žiadal, aby súd konanie v uvedenej časti konanie zastavil s tým, že žiadal, aby
súd žalovaného zaviazal na zaplatenie 11.814,29 € spolu s príslušným úrokom z omeškania.

5. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

6. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

7. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

8. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, kedy nebolo potrebné zisťovať stanovisko žalovaného k
čiastočnému späťvzatiu žaloby, súd konanie podľa citovaných zákonných ustanovení konanie v časti o
zaplatenie 200,08 € s 8,05 % ročným úrokom zo sumy 200,08 € od 14.04.2015 do zaplatenia zastavil.
Predmetom konania zostala po čiastočnom späťvzatí žaloby žaloba o zaplatenie 11.814,29 € s 8,05 %
ročným úrokom zo sumy 11.814,29 € od 14.04.2015 do zaplatenia.

9. Súd vytýčil pojednávanie na termín 28.11.2017, ktorého sa žalobca zúčastnil, jeho neúčasť na
pojednávaní jeho zástupca ospravedlnil s tým že uviedol, že žalobca súhlasí s pojednávaním a
rozhodnutím v jeho neprítomnosti a nenavrhoval vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznamením sa s podanou žalobou, návrhom na predbežné prejednanie
náhrady škody zo dňa 20.01.2015, postúpením žiadosti zo dňa 28.01.2015, odpoveďou o predbežnom
prerokovaní zo dňa 14.04.2015, faktúrami č. XXXXXXX. a č. XXXXXXX, príjmovými pokladničnými
dokladmi zo dňa 05.10.2011, 12.12.2012, 08.03.2013, vyjadrením Ministerstva vnútra SR zo dňa
12.08.2015, stanoviskom žalobcu zo dňa 08.09.2015, vyjadrením žalovaného zo dňa 24.07.2017

a 02.08.2017, podstatným obsahom vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ V Trenčíne
č.k.:ORP-911/1-OVK-TN-2009 a to trestného oznámenia zo dňa 04.03.2009, uznesenia o začatí
trestného stíhania zo dňa 01.07.2009, uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 28.10.2010, sťažnosti
zo dňa 26.01.2011, uznesenia o zamietnutí sťažnosti zo dňa 18.02.2011, zápisnice o výsluchu žalobcu
zo dňa 20.01.2011, 08.02.2011, 01.03.2011, 13.10.2011, 25.10.2011, 11.10.2012, zápisnice o výsluchu

poškodeného zo dňa 22.02.2011, 12.05.2011, 18.10.2011, 25.01.2012, zápisnice o výsluchu svedkov zo
dňa 15.03.2011, 16.03.2011, 11.10.2011, 18.10.2011, 25.01.2012, 04.10.2012, odpisu z registra trestu
žalobcu zo dňa 14.06.2011, 21.11.2011, 16.08.2012, 23.05.2013, záznamu o nazretí do vyšetrovacieho
spisu zo dňa 24.02.2011, záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 16.08.2011, 08.12.2011,
22.08.2012, 12.06.2013, 02.07.2014, zápisnice o výsluchu znalca zo dňa 29.04.2014, návrhu na

zastavenie trestného stíhania zo dňa 23.07.2014, uznesením Okresnej prokuratúry o zastavaní
trestného stíhania zo dňa 04.08.2014 a zistil tento skutkový stav:

11. Uznesením ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 01.07.2009 začal vyšetrovateľ PZ Okresného
riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej polície trestné stíhanie

za zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona a prečin
zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

12. Uznesením ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 28.10.2010 vzniesol vyšetrovateľ PZ Okresného
riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície žalobcovi obvinenie

za zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona pre
skutok, že žalobca konajúc v mene spoločnosti Z.-M.-M., P..B.. M. F. dňa 29.10.2008 kúpnou zmluvou
previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. S. N., W..Č.. XXX/XX, D. M. R. Č..
XXXX vedenej na Správe katastra Bánovce nad Bebravou na spoločnosť V., B..T..Y.., J. XX XXX XXX, B.
B. F. XXXX/XX, C. ako výlučného vlastníka, vediac o tom, že na uvedenej nehnuteľnosti ku dňu podpisu

kúpnej zmluvy existovalo zmluvné záložné právo v prospech spoločnosti R. P. B. B.. B. T..Y.., J. XX XXX
XXX, B. B. C., B. XXXX, ktoré k predmetnej nehnuteľnosti ku dňu podpisu tejto kúpnej zmluvy žiadnym
spôsobom nezaniklo a ani nebolo zrušené a ktoré bolo zriadené dňa 23.01.2007 zmluvou o zriadení
záložného práva k nehnuteľnému majetku medzi záložcom Z.-M.-M., P..B.. a záložným veriteľom R. P.B. B.. B. T..Y.., kde bolo zmluvne stanovené, že záložca sa zaväzuje nepreviesť bez predchádzajúceho
písomného súhlasu záložného veriteľa predmet záložného práva alebo akýkoľvek podiel na ňom na inú
osobu až do času úplného splatenia pohľadávky, čím zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že predal

časť svojho majetku s výrazným vplyvom na vymožiteľnosť pohľadávky spoločnosti R. P. B. B.. B. T..Y..,
ktorej vznikla škoda 444.090,40 €.

13. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca dňa 26.01.2011 sťažnosť, ktorú prokurátor
Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou uznesením č.k. Pv/307/09-28 zo dňa 18.02.2011 zamietol

ako nedôvodnú.

14. Vyšetrovateľ PZ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor
justičnej polície podal pod č.k. ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 23.07.2014 návrh na zastavenie
trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Uznesením Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115

prokurátor rozhodol podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania
žalobcu pre skutok, že ako konateľ spoločnosti Z.-M.-M., P..B.. F. F. XX.XX.XXXX kúpnou zmluvou
previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam spoločnosti nachádzajúcim sa v katastrálnom území S.
N., W..Č.. XXX/XX, D. N. R. Č.. XXXX na Správe katastra Bánovce nad Bebravou na kupujúceho
- spoločnosť V., B..T..Y.., F. XXXX/XX, C. za kúpnu cenu 5.000.000,- Sk, t.j. 165.969,59 € napriek

tomu, že k uvedenej nehnuteľnosti ku dňu podpisu tejto zmluvy existovalo zmluvné záložné právo v
prospech spoločnosti R. P. B., B.. B. T..Y.., J.Y. XX XXX XXX, B. B. B. XXXX, C., ktoré bolo zriadené
dňa 23.01.2007 zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku medzi záložcom Z.-M.-
M., P..B.. a záložným veriteľom R. P. B., B.. B. T..Y.., čím mal spoločnosti R. P. B., B.. B. T..Y.. spôsobiť
škodu vo výške neuhradenej pohľadávky 444.090,40 €, z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom

a nie je dôvod na postúpenie veci.

15. Faktúrou č. XXXXXXX z.o dňa 05.10.2011, splatnou 15.10.2011, vyúčtoval obhajca žalobcu
žalovanému odmenu za poskytnutie právnej služby v trestnej veci v sume 1.250,- €. Faktúrou
č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, splatnou XX.XX.XXXX, vyúčtoval obhajca žalobcu žalovanému

odmenu za poskytnutie právnej služby v trestnej veci v sume 1.200,- €.

16. Príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 05.10.2011 obhajca žalobcu potvrdil prijatie sumy 1.500,-
€ od žalobcu. Príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 12.12.2012 obhajca žalobcu potvrdil prijatie
sumy 1.000,- € od žalobcu. Príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 08.03.2013 obhajca žalobcu

potvrdil prijatie sumy 200,- € od žalobcu.

17. Žalobca podaním zo dňa 20.01.2015 požiadal žalovaného o predbežné prejednanie náhrady škody
podľa zákona 514/2003 Z.z.. V návrhu si uplatnil škodu v sume 2.014,37 € titulom uhradených trov
advokátovi a nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- €.

18. Podaním zo dňa 28.01.2015 žalovaný postúpil žiadosť o predbežné prejednanie náhrady škody
Ministerstvu vnútra SR.

19.MinisterstvovnútraSRpodanímzodňa14.04.2015,doručenýmžalobcovidňa22.04.2015,žalobcovi

oznámilo, že uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za
nedôvodnú a nie je možné jej vyhovieť.

20. Podaním zo dňa 12.08.2015 Ministerstvo vnútra SR namietalo nedostatok svojej procesnej
spôsobilosti konať v mene Slovenskej republiky v tomto konaní s tým, že orgánom príslušným konať v

mene Slovenskej republiky je Generálna prokuratúra SR.

21. Z odpisu registra trestov žalobcu zo dňa 23.05.2013 vyplýva, že žalobca bol Mestským súdom
Bratislava rozhodnutím sp.zn. 4T/212/1977 zo dňa 19.05.1977 uznaný vinným zo spáchania trestného
činu podľa § 251 ods. 1 Trestného zákona (podielnictvo) a odsúdený na trest odňatia slobody troch

mesiacov nepodmienečne v I. nápravnovýchovnej skupine. Trest bol vykonaný dňa 19.05.1977, a
odsúdenie bolo žalobcovi zahladené Okresným súdom Dolný Kubín dňa 24.09.1986. Žalobca bol
Okresným súdom Žilina rozhodnutím sp.zn. 1T/168/1998 zo dňa 18.05.1998 uznaný vinným zo
spáchania trestného činu podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (ublíženie na zdraví) a bol muuložený peňažný trest vo výške 20.000,- Sk, ktorý žalobca zaplatil dňa 06.12.2000. Zároveň mu bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na jeden rok. Odsúdenie bolo žalobcovi zahladené
podľa § 70 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona. Rozhodnutím Okresného súdu Námestovo sp.zn. 2T/50/02

zo dňa 10.05.2002 bol žalobca uznaný vinným pre spáchanie trestného činu podľa § 148 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona v znení účinnom do 01.09.1999 (skrátenie dane), za ktorý mu bol uložený peňažný
trest vo výške 25.000,- Sk, ktorý zaplatil dňa 06.06.2000 a na žalobcu sa hladí, akoby nebol odsúdený
podľa§60ods.4Trestnéhozákona.ŽalobcabolrozsudkomOkresnéhosúduŽilinasp.zn.29T/168/2004
zo dňa 24.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/50/2011 zo dňa 28.09.2011,

právoplatným dňa 28.09.2011 uznaný vinným zo spáchania trestného činu podľa § 256 ods. 1 písm. a),
ods. 5 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (poškodzovanie veriteľa) na trest odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov s tým, že výkon trestu odňatia slobody bol žalobcovi podmienečne odložený na
skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Žalobca sa v skúšobnej dobe osvedčil dňa 06.12.2012 a hľadí
sa na neho, akoby nebol odsúdený.

22. Po právnej stránke súd posúdil spor v súlade s právnou úpravou účinnou v deň vydania uznesenia
o vznesení obvinenia, t.j. dňa 28.10.2010.

23. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len
"Ústava SR") Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

24. Podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

25. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

26. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

27. Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na
prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

28. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody v znení účinnom od 01.01.2013 vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník

Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

29. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody v znení účinnom od 01.01.2013 vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

30. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

31. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

32. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

33. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

34. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri

uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

35. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

36. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

37. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

38. Podľa § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy

právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

39. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

40. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.
41. Podľa § 12 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnousadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje
trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna
osmina výpočtového základu,

42.Podľa§1ods.3vyhláškyč.655/2004Z.z.výpočtovýmzákladomnaúčelytejtovyhláškyjepriemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho
kalendárneho roka (ďalej len "výpočtový základ").

43. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013 výpočtovým základom
na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o
priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrokkalendárnehoroka,ktorýoštyrirokypredchádzarokuurčujúcemuvýpočtovýzákladpodľaodseku
3.

44. Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby
tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo

za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a
to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny.

45. Podľa § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok ma
náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych
služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za
znalecké posudky, preklady a odpisy.

46. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového
základuzakaždýúkonprávnejslužby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,aksanajejnáhrade
s klientom osobitne nedohodol.

47. Posúdením výsledkov vykonaného dokazovania podľa citovaných zákonných ustanovení dospel súd
k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.

48. Z hľadiska procesnoprávneho súd - pokiaľ ide o orgán, konajúci v tomto konaní za žalovaného -
Slovenskú republiku, vychádzal z aktuálnej procesnoprávnej úpravy, obsiahnutej v zákone č. 514/2003

Z.z., ktorý je potrebné aplikovať. Zákon č. 514/2003 Z.z. (či už v znení účinnom do 31.12.2012 alebo
v aktuálnom znení) za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia označuje štát - Slovenskú
republiku. Právna úprava zodpovednosti je tak založená na princípe jediného výlučného nositeľa
zodpovednosti za škodu, ktorými je štát. V danej veci žalobca správne smeruje žalobný návrh proti
žalovanému - Slovenskej republike ako pasívne legitimovanému subjektu.

49. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody v znení účinnom od 01.01.2013 vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom

konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

50. Štát ako zodpovedný subjekt pritom nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či
nemajetkovú ujmu zapríčinil. Takýmto subjektom je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie,
na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu. Z dikcie § 4 ods. 1 písm. b/, písm. f/ zákona č. 514/2003

Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 vyplýva, že v mene štátu koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, ak prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu v prípravnom konaní a nepodal v trestnej veci
obžalobu. Ministerstvo vnútra SR by bolo povolané konať v mene štátu len v prípade, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zborua súčasne prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo
povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. V
prejednávanej veci však prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia a v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu nepodal a uznesením trestné stíhanie zastavil.
Keďže novelou (z.č. 412/2012 Z.z.) neboli dané prechodné a záverečné ustanovenia, pričom sčasti ide o
procesnoprávny predpis, ktorého procesnoprávne ust. § 4 upravuje zastupovanie Slovenskej republiky,
potom v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori pre akékoľvek ďalšie konanie od 01.01.2013, sa
aplikuje znenie dané touto novelou, a to aj pre určenie orgánu konajúceho v mene štátu po 01.01.2013.

51. Na základe uvedeného súd konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene
Slovenskej republiky podľa aktuálneho znenia procesnoprávnej normy § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný postúpil
návrh žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátom na Ministerstvo vnútra SR,
ktoré nárok žalobcu vecne prejednalo a jeho žiadosť zamietlo. Otázka, či Ministerstvo vnútra SR takýmto

spôsobom postupovalo správne alebo nie, je pre rozhodnutie v danej veci právne irelevantná, pretože i
keby postupovalo nesprávne, túto skutočnosť by nebolo možné pričítať na ťarchu žalobcu, ale na ťarchu
zodpovedného subjektu, ktorým je samotný štát (nie Generálna prokuratúra SR).

52. Žalobca síce v podanej žalobe označil ako zástupcu štátu Ministerstvo vnútra SR, avšak súd

postupovalvsúladesuznesenímNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/149/2011zodňa26.09.2012,podľa
ktorého označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti,
nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna
legitimácia je stav, ktorý znamená že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo

skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako
účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je
náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je
súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. Z ustanovenia § 73 CSP

vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát
pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická
osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

53. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci

pri jej výkone, ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto zákona. Vznik zodpovednosti štátu
predpokladá: a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b/ existenciu škody, c/ príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a existenciou škody.
Predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného, ako i následkom a
rozhodnutím,ktorébolozrušenéprenezákonnosť,niemedziujmouaskutočnosťou,ktoráboladôvodom

zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu
objektívnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny
liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť.

54. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Aj v tomto prípade
všaktrebamaťnazreteli,žezmysluprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškoduzodpovedá,abykaždá
majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená.

55. V danej veci uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad justičnej

a kriminálnej polície, odbor justičnej polície ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo dňa 28.10.2010 bolo
vznesené obvinenie proti žalobcovi zo zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a),
ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas sťažnosť, ktorá bola
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou uznesením č.k. Pv/307/09-28 zo
dňa 18.02.2011zamietnutá ako nedôvodná. Vyšetrovateľ PZ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne - úrad

justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície podal pod č.k. ČVS:ORP-911/1-OVK-TN-2009 zo
dňa 23.07.2014 návrh na zastavenie trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou
uznesením zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115 rozhodol podľa § 215 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že tento skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

56. Žalobca si v danej veci uplatnil žalovaný nárok u žalovaného, keď si podal dňa 20.01.2015 žiadosť
o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody v sume 12.014,37 € titulom zaplatenej odmeny a
nákladov obhajoby v trestnej veci vedenej proti nemu na základe uznesenia o vznesení obvinenia pre
zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona v sume
2.014,37 € a titulom nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- €. Žalovaný žiadosť žalobcu podaním zo dňa

28.01.2015 postúpil Ministerstvu vnútra SR, ktoré žiadosť žalobcu prejednalo a žalobcovi oznámilo
listom zo dňa 14.04.2015, doručeným žalobcovi dňa 22.04.2015, že žiadosť nepovažuje za dôvodnú,
a teda jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Žalobca sa preto nároku na náhradu škody domáhal
žalobou podanou na tunajšom súde dňa 17.06.2015.

57. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade zastavenia trestného

stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V tomto
smere súd vychádzal z ustálenej judikatúry vyšších súdov, zaoberajúcej sa otázkou zodpovednosti
za škodu v prípade zastavenia trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby. Rozhodovanie
súdov sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo
ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1CZ/6/1990, publikovaný
ako Rc/35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/ 1993 zo dňa
08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod číslom R 35/1991).
Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých
za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj naďalej, aj po prijatí

zákona č. 514/2003 Z.z.. Judikatúra totiž jednoznačne dospela k záveru, že rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť
má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom

treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže

na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. Uvedený právny názor kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu
súdnu prax, keď napríklad v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009
zo dňa 18.08.2010 bolo zaujaté stanovisko, že za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania.

58. Žalovaný poukazoval na stanovisko vyslovené v Náleze Ústavného súdu SR č.
k. II. ÚS 163/2013 -50, v ktorom bolo okrem iného vyslovené, že
uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno

bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Do istej miery sa rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013
-50 zo dňa 13.11.2013 môže javiť ako zásadne revidujúce vyššie
citovanú dlhodobú konzistentnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Ak by tomu tak bolo, nepochybne by

sa muselo bližšie vyrovnať s doposiaľ vyššie citovanou konzistentnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR,
nevynímajúc aj iné rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 25/2011 -33 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť
NajvyššiehosúduSRreprezentovanúvcitovanomuznesením sp.zn.4MCdo/15/2009.V tomto náleze Ústavný súd uviedol, že zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného
stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,

má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre
nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k
nemudošlopreto,žesanenaplnilpredpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným.VcitovanomNáleze
č.k.II.ÚS163/2013-50napokonÚstavnýsúdSRudáva,žedotknutá
judikatúry Najvyššieho súdu SR neprešla testom ústavnosti, avšak takýto test Ústavný súd SR zjavne

ani v tomto rozhodnutí nevykonal. Z týchto dôvodov vyslovenú právnu úvahu v predmetnom náleze
nemožno chápať absolutizujúco a je ju nutné vykladať hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami
konkrétnej veci. Napokon Najvyšší súd SR v rozsahu svojej pôsobnosti podľa článku 142 ods. 1 Ústavy
SR zverejnil v roku 2014 Uznesenie sp. zn. 4 MCdo/15/2009 v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a v rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným číslom 37, ktoré rozhodnutie z hľadiska
jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu.

59. V danom prípade žalobcovi vznikla skutočná škoda tým, že zaplatil svojmu právnemu zástupcovi,
ktorý ho zastupoval počas celého trestného konania, trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 2.700,-
€, pričom podanou žalobou si po jej čiastočnom späťvzatí uplatňoval sumu 1.814,29 € s príslušenstvom.
Čo do príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou je potrebné uviesť, že žalobca

využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie. Podľa
názoru súdu je nespochybniteľná nevyhnutnosť takéhoto postupu v súvislosti s tak závažnou a pre laika
zložitou skutočnosťou, ako je vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania a je irelevantné, či ide
o prípady nutnej obhajoby, alebo zvoleného advokáta. To znamená, že práve vznesenie obvinenia a
následné pokračovanie v trestnom konaní po podaní obžaloby súdom, boli výlučnou príčinou vzniku trov

spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná. Všetky uskutočnené úkony obhajoby po
čiastočnom späťvzatí žaloby súd považoval za účelné aj v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; podmienené úkonmi orgánov činných
v trestnom konaní, bez ktorých by tieto trovy neboli vznikli.

60. Trovy právneho zastúpenia boli určené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") v znení účinnom ku dňu
vykonania toho - ktorého úkonu. Podľa § 12 ods. 3 písm. b vyhlášky pri obhajobe v trestnom konaní
okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o
trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov

a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, čo za rok 2011 predstavuje sumu 92,63
€, za rok 2012 predstavuje sumu 95,37 €, za rok 2013 do dňa 30.06.2013 predstavuje sumu 97,62 €,
za rok 2014 predstavuje sumu 90,17 €.

Žalobca si za rok 2011 uplatnil odmenu advokáta za 11 úkonov právnej služby po 92,63 € (príprava

a prevzatie zastúpenia dňa 07.02.2011; účasť na výsluchu poškodeného dňa 22.02.2011, účasť na
výsluchu žalobcu dňa 01.03.2011, 13.10.2011, 25.10.2011; účasť na výsluchu svedka dňa 16.03.2011,
11.10.2011, 18.10.2011 v časr od 10:10 hod. do 10:50 hod., účasť na oboznámení so spisom dňa
16.08.2011,08.12.2011, účasť na výsluchu poškodeného dňa 18.10.2011 od 08:35 hod. do 10:00
hod.). V roku 2012 vykonal zástupca žalobcu 5 úkonov právnej služby á 95,37 € (účasť na výsluchu

poškodeného a účasť na výsluchu svedka dňa 25.01.2012 v trvaní menej ako 2 hodiny spolu, účasť na
oboznámení so spisom dňa 22.08.2012, účasť na výsluchu svedka dňa 04.10.2012, účasť na výsluchu
žalobcu dňa 11.10.2012). V roku 2013 vykonal zástupca žalobcu 1 úkon právnej služby á 97,62 € (účasť
na oboznámení so spisom dňa 12.06.2013). V roku 2014 vykonal zástupca žalobcu 2 úkony právnej
služby á 90,17 € (účasť na výsluchu znalca dňa 29.074.2017 a účasť na oboznámení so spisom dňa

02.07.2014). Spolu špecifikovaná odmena predstavuje sumu 1.678,37 €. Okrem toho si uplatnil podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky 10 x režijný paušál á 7,41 € za úkony v roku 2011, 4 x režijný paušál á 7,63 €
za úkony v roku 2012, 1 x režijný paušál á 7,81 € za úkon v roku 2013, 2 x režijný paušál á 8,04 € za
úkony v roku 2014. Spolu špecifikovaný režijný paušál predstavuje sumu 128,51 €. Žalobca v uplatnenej
výške náhrady škody za trovy právneho zastúpenia nesprávne sčítal režijný paušál za úkony vykonané

advokátom v roku 2011, keď nesprávne dvojnásobne sčítal priznanie režijného paušálu za úkony účasť
na výsluchu svedkov dňa 18.10.2011, pričom sa jednalo o nadväzujúce úkony výsluchom svedkov, ktoré
trvali spolu viac ako dve hodiny, preto súd žalobu v časti o zaplatenie 7,41 € zamietol. Spolu oprávnené
uplatnené trovy obhajoby žalobcu sú 1.806,88 €. Z predložených príjmových pokladničných dokladovvyplýva, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi vyššiu sumu, konkrétne sumu 2.700,- €. Súd
je však viazaný podanou žalobou a nemôže ísť nad jej rámec, a preto konštatoval, že titulom náhrady
škody, spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, patrí žalobcovi len uhradená

suma 1.806,88 €.

61. Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25 %
ročne z priznanej sumy 1.806,88 €, a to od 22.04.2015 do zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal podľa §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (t.j. dňom oznámenia Ministerstva vnútra SR žalobcovi, že neuspokojí

jeho uplatnený nárok na náhradu škody) do omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a vo zvyšnej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania súd zamietol.

62. Žalobca si ďalej uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € súvisiacu s trestným stíhaním.

63. V danej veci sa jedná o nie rozsiahlo žalobcom tvrdený a dokazovaný skutkový stav. Popri ňom

je však možné pri hodnotení nemajetkovej ujmy vychádzať zo všeobecne známych a akceptovaných
skutočností, že trestné stíhanie samo osebe predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je spôsobilé (okrem prípadov
porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky),

obmedziť či porušiť aj právo osoby na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. s ústavným poriadkom,
je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého je síce do okamihu

právoplatnosti rozhodnutia vo veci nutné pozerať sa ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného
stíhania záťažou pre každého obvineného. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody
v prípade trestného stíhania treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má
štát byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich

orgánov, ktorým bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca.

64. Súd však má za to, že pokiaľ ide o samotné trestné stíhanie, zastavenie trestného stíhania
uznesením Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou zo dňa 04.08.2014 sp.zn. Pv 307/09/3301-115
z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, je postačujúcim

zadosťučinením podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, vzhľadom na spôsobenú ujmu, následky, celkovú dĺžku, okolnosti trestného stíhania. Je faktom,
že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 4 roky (od 28.10.2010 do 04.08.2014), avšak pri hodnotení
závažnosti vzniknutej ujmy s ohľadom na dĺžku prebiehajúceho trestného konania súd nemal z
vykonaného dokazovania za preukázané, že by na strane žalobcu došlo k narušeniu jeho súkromného

a pracovného života, k zásadnej zmene spôsobu života, vykonávaniu práce a životných cieľov práve v
dôsledku predmetného trestného stíhania.

65. Tvrdenia žalobcu o rozpade jeho vzťahu s dlhoročnou partnerkou z dôvodu vedeného trestného
konaniavkonanípreukázanéneboližiadnymdôkazom.Žalobcarovnakonepreukázalžiadnymdôkazom

svoje tvrdenia o spoločenskej ujme, poškodení jeho povesti, o strate priateľov a známych. Na
preukázanie týchto svojich tvrdení neoznačil žiadne dôkazy, ktorých vykonania by sa domáhal. V tomto
smere súd poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o sporové konanie a žalobca, pokiaľ sa domáha
uplatneného nároku na základe určitých tvrdení, na ich preukázanie ho zaťažuje dôkazné bremeno,
ktoré žalobca v tomto smere pri uplatnenom nároku na nemajetkovú ujmu neuniesol. Súd pri svojom

závere prihliadol aj trestné činy, za ktorých spáchanie bol žalobca v minulosti právoplatne odsúdený,
a to najmä na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 29T/168/2004 zo dňa 24.03.2011 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/50/2011 zo dňa 28.09.2011, právoplatným dňa
28.09.2011 za trestný čin poškodzovanie veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. b) Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom výkonu

trestu na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. S poukazom na toto právoplatné odsúdenie (t.j. za
právne posúdený rovnaký trestný čin ako ten, pre ktorý bolo vedené predmetné trestné stíhanie) v čase
prebiehajúceho trestného stíhania sa tvrdenia žalobcu o nemajetkovej ujme spôsobenej mu poškodením
jeho súkromného života a spoločenského uplatnenia, ktorú mal utrpieť práve v dôsledku prebiehajúcehotrestného stíhania, javia byť účelovými. Tvrdenie žalobcu, že uvádzané následky (rozchod s partnerkou,
spoločenská ujma, poškodenie povesti, strata priateľov a známych) vôbec nastali a že nastali práve
v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania, a nie v dôsledku právoplatného odsúdenia, o ktorom

sa viedlo trestné konanie pred súdom od roku 2004 do roku 2011, žalobca súdu nijak nepreukázal,
hoci na preukázanie týchto tvrdení ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Žalobca však svoje tvrdenia nijak
nepreukázal, preto súd žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- € zamietol.

66. Súd sa zaoberal i otázkou, či si žalobca trestné stíhanie neprivodil sám. Podľa rozsudku Najvyššieho

súdu ČSR sp. zn. 1Cz/6/90, publikovaného pod R 35/1991 totiž ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie
zastavené alebo kto bol oslobodený spod obžaloby právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia nemá, ak si vznesenie obvinenia zavinil sám a bol oslobodený spod obžaloby
alebo proti nemu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne
zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.

67. V tejto veci nebolo vykonaným dokazovaním zistené, že by si žalobca privodil vznesenia obvinenia
sám, svojim konaním. Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý
bolo trestné stíhanie vedené, nie je trestným činom. Žalobca v trestnom konaní v plnom rozsahu
spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, trestného konania sa riadne zúčastňoval, od
počiatku až dokonca zotrval na svojom tvrdení, že je v danej veci nevinný a riadne využíval všetky

dostupné právne prostriedky svojej obrany. Podľa názoru súdu si žalobca svoje trestné stíhanie a
vznesenia obvinenia nezavinil.

68. Na základe vyššie uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

69. Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania.

70. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

71. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

72. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania postupoval súd podľa § 255 ods. 2, 256 ods. 1 CSP, keď

žalobca i žalovaný mali každý vo veci čiastočný úspech. Vo vzťahu k žalovanej sume 12.014,37 € po
čiastočnom späťvzatí žaloby, v ktorej časti žalobca zavinil zastavenie konania, bol úspech žalobcu 15
% (1.806,88 €) a úspech žalovaného 85 % (10.207,49 €). Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu
žalovaného vzniklo žalovanému právo na čiastočnú náhradu trov konania vo výške 70 %. Nakoľko si
žalovaný žiadnu náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu nevyplýva, že by mu v konaní nejaké trovy

vznikli, súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

73. Lehotu na splnenie povinnosti 30 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia súd určil súd podľa § 232
ods. 3 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín ku Krajskému súdu v Trenčíne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( § 363 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 1,2,3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie / § 366 CSP/.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.