Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213225692
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213225692.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zast.
Advokátska kancelária Malata, Pružinský, Hegedüs & Partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, Prievozská
4/B, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, zast. Y.. C. U., bytom T.,

G. XX, o zaplatenie 10.386,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 20. novembra 2017 č. k. 8C/65/2014-118 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku týkajúcom sa
zaplatenia sumy 2.183,95 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne
zo sumy 9.347,23 eura od 02. 11. 2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania
p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
9.347,23 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne z tejto sumy od 02. 11. 2013 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania vo výške 79,99%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497,
§ 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1,

2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., § 23a
ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b, § 29b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, § 151 ods. 1 CSP a mal za preukázané, že dňa 29. 09. 2011 uzatvorili strany sporu
úverovú zmluvu č. 004449398R. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver vo výške
10.000 eur. Tento úver sa žalovaný zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach po 206,34 eura v
období od 15. 10. 2011. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná vo výške 8,90% ročne, pričom
RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 10,69% pri priemernej RPMN vo výške 13,01%. Celková výška

nákladov spotrebiteľa bola 12.700,17 eura. Dátum konečnej splatnosti úveru bol stanovený na deň
15. 09. 2016. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky účinné
od 15. 12. 2010. Žalovaný zmluvné povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy riadne neplnil, preto
žalobca využil svoje právo v zmysle zmluvy o úvere a obchodných podmienok a ku dňu 15. 08. 2012
vyhlásil svoju pohľadávku titulom úveru za splatnú (list žalobcu zo dňa 16. 08. 2012). Žalobca svoju
pohľadávku ku dňu predčasného zosplatnenia úveru vyčíslil na sumu vo výške 9.347,23 eura vrátane

príslušenstva. Žalovaný dlžnú sumu titulom predčasne zosplatneného úveru neuhradil. Z predloženého
výpisu z úverového účtu mal súd preukázané realizované transakcie na tomto účte. Predmetom konania
v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I keď sporná zmluva predstavujetzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná
zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa,
pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,

teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez
odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený
záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné

ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to
najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej
časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na
právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a

spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
21. 04. 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním

dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť.
Zo skutkového tvrdenia žalobcu nepopretého žalovaným mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a
žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 29. 09. 2011 úverovú zmluvu. Nakoľko žalovaný si svoje povinnosti
vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy neplnil, úver riadne a včas nesplácal, žalobca ku dňu 15. 08.
2012 predčasne zosplatnil úver a žalovaného vyzval na úhradu sumy zosplatneného úveru. Záväzok

žalovaného, ktorý bol uplatnený v tomto konaní, žalobca vyčíslil ako istinu vo výške 8.395,21 eura,
dlžný úrok vo výške 1.024,48 eura ku dňu 01. 11. 2013 (teda 8,90% ročne v období od 30. 09. 2011
do 01. 11. 2013), úrok z omeškania 963 eur k 01. 11. 2013. Súd považoval za dôvodnú žalobu iba
v časti istiny 8.395,21 eura, v časti uplatneného úroku 952,02 eura (do vyhlásenia splatnosti k 15.
08. 2012) nad rámec tejto sumy žalobu zamietol (10.386,69 - 9.347,23), v časti uplatneného úroku z

omeškania vo výške 9,75% ročne z priznanej sumy, počnúc odo dňa 02. 11. 2013 do zaplatenia, keď
žalobca si úrok z omeškania uplatnil v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie
zmluvného úroku vo výške 8,90% ročne z dlžnej sumy 8.395,21 eura od 02. 11. 2013 do zaplatenia,
súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č.

250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich nárok veriteľa voči
spotrebiteľovi. V tejto súvislosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do
času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva v predčasnom zosplatnení
záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným
právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v celom rozsahu. Vzhľadom aj na

účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, vyhlásením splatnosti
úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil
žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z
poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti
úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V
tejto súvislosti súd poukázal i na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení

predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho
postavenie. S poukazom na uvedené, súd žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie
odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. Súd doplnil, že v žiadnom prípade
nejde o poskytovanie nepatričnej ochrany nepoctivým dlžníkom, ale jeho záver vyplýva z výkladu vyššie
citovaných ustanovení právnych predpisov a na podporu svojej právnej argumentácie súd poukázal i

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 09. 2012 sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14,
kde ústavný súd považoval za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po
zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru. Súd žalovanému
splátky nepovolil, pretože svoju žiadosť o ne riadnym spôsobom nezdôvodnil, na svoje tvrdenia žiadnedôkazy neprodukoval, a preto súd nemohol posúdiť jeho finančnú situáciu. Podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom
samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že nespochybňuje skutočnosť, že medzi ním a žalobcom bola uzatvorená zmluva,

ani skutočnosť, že sa v priebehu jej splácania dostal do omeškania, avšak namietal výšku nároku, ktorý
si v konaní žalobca uplatňoval, ako aj výšku nároku, ktorá mu bola priznaná súdom. Predmetná zmluva
o spotrebiteľskom úvere je spotrebiteľskou zmluvou, a teda aj súd je povinný podrobiť spotrebiteľský
právny vzťah kontrole, ktorá dôsledne preskúma všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na oslabenie
práva dodávateľa, ktoré si v konaní pred týmto orgánom uplatňuje voči spotrebiteľovi. Súd je teda
zo zákona povinný skúmať, či nárok, ktorý si veriteľ uplatňuje, nie je možné nepriznať pre existenciu

zákonných prekážok a aj v prípade, ak spotrebiteľ tieto skutočnosti nenamieta, hoci ich namietať
môže a má. Súd prvej inštancie zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú medzi ním a žalobcami
neskúmal dostatočne a neposkytol tak dôslednú ochranu jeho právam. Súd mal skúmať, či zmluva o
spotrebiteľskomúvereobsahujevšetkyobligatórnenáležitostiačiniejedanýdôvod,abysapreabsenciu
takýchto náležitosti úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Jednou z obligatórnych náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch uvedenie
informácie o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom s absenciou tohto
údaja v zmluve spája ustanovenie § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch spomenutý následok v
podobe, žeúverjebezúročnýabezpoplatkov.Totoustanovenievyžaduje,abyzmluvaospotrebiteľskom
úvereobsahovalaakúsiformusplátkovéhokalendára,zktorejspotrebiteľvie užpripodpisezmluvyurčiť,

koľko z tej ktorej splátky sa započítava na splácanie istiny, úroku, poplatkov a ako sa pomery splácania
týchto zložiek menia v priebehu platenia úveru. Vedomosť o tom, koľko sa z jednotlivých splátok
započítava na splácanie istiny, úroku a poplatkov má pre dlžníka praktický význam. Takáto informácia je
praktická pre spotrebiteľa aj v okamihu, kedy prichádza k predčasnému ukončeniu úverového vzťahu,
tak ako tomu bolo v danom prípade. Bez ohľadu na to, či zmluvu predčasne ukončí spotrebiteľ alebo

príde k odstúpeniu od zmluvy zo strany veriteľa, rozhoduje o výške zostávajúcej istiny veriteľ, subjekt
s opačnými ekonomickými záujmami ako dlžník a tento nemá efektívnu možnosť kontrolovať veriteľa,
či tento požaduje zaplatenie len takej sumy, na ktorú má reálny nárok alebo si uplatňuje aj nelegitímne
nároky. Takáto situácia nastala aj v prípade predmetného právneho vzťahu, kedy žalobca v dôsledku
porušenia povinnosti žalovaným dlh riadne a včas splácať, od zmluvy o úvere odstúpil a určil výšku

istiny, pričom bez uvedenia údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úroku a poplatkov neexistuje
možnosť overiť, či ním požadovaná suma istiny je reálna a táto kontrola je odopretá nielen spotrebiteľovi,
ale aj súdu. Absencia tohto údaja má podľa názoru žalobcu (správne malo byť uvedené žalovaného)
za následok, že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobca nemá
nárok na zaplatenie inej sumy, ako je suma poskytnutého úveru znížená o všetky žalovaným poskytnuté

plnenia. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou súdu úverovú zmluvu preskúmať a v dôsledku vyššie
uvedenej vady zamietnuť a nepriznať žalobcovi ním uplatnený nárok vo väčšom rozsahu, ako to spravil
súd. Žalobca nemal nárok na zaplatenie inej sumy ako je suma istiny, pričom za výšku istiny je treba
považovaťsumu9.800eurauvedenásumamalabyťpodľanázoružalovanéhozníženáovšetkyplnenia,
ktoré žalovaný poukázal v prospech žalobcu v súvislosti s predmetným úverom. Žalobca tak nemá

nárok na zaplatenie inej sumy, ako je rozdiel medzi reálne poskytnutou istinou a žalovaným zaplatenými
splátkami. K zamietnutiu splácania priznanej sumy vo forme mesačných splátok uviedol, že svoj dlh
má záujem uhradiť, avšak nedisponuje takou vysokou sumou. Splátky ním navrhnuté sú v značnej
výške, ktoré umožňujú priznanú sumu zaplatiť za tri a pol roka. Povolením splátok nebudú dotknuté ani
oprávnené záujmy veriteľa. Žalovaný popísal svoju finančnú situáciu, čo žalobca nespochybnil, čím sa

táto skutočnosť stala nepopretým skutkovým tvrdením a súd ju považoval za preukázanú. V kontexte
uvedenéhotakmožnokonštatovať,žekonajúcisúd,naprieksvojejpovinnostivyplývajúcejzustanovenia
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nedostatočne podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú
medzistranamikonaniasúdnejkontrole,nedôsledneposúdilisúladspríslušnýmiustanoveniamiZákona
o spotrebiteľských úveroch, a teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobcovi
prizná len nárok na zaplatenie rozdielu medzi sumou poskytnutého úveru celkovou hodnotou splátokzaplatených žalovaným, pričom túto sumu umožní žalovanému zaplatiť v mesačných splátkach po 300
eur.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žiada preskúmať, či bolo odvolanie podané
oprávnenou osobou. K plneniu v splátkach uviedol, že žalovaný neuviedol žiaden dôvod, ktorý by
zakladal dôvodnosť jeho požiadavky. Žalovaný sa tiež nedostavil na pojednávanie, v dôsledku čoho
bola jeho požiadavka o plnenie v splátkach nepreskúmateľná. Ide to na ťarchu žalovaného a nemôže
byť považované za nesprávny postup súdu. Uviedol tiež, že konajúci súd správne podriadil predmetnú

zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a vykonal jej právne posúdenie. K povinnosti žalobcu vystaviť
splátkový kalendár s rozpisom splátok na istinu a úrok poukázal na rozhodnutie SD EÚ z 9. novembra
2016 vo veci C 42/15, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 2304/2011 a
smernicu 2008/48/ES. Sama skutočnosť, že žalovaný je spotrebiteľ, nezbavuje žalovaného povinnosti
podľa článku 8 CSP, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutievoveciapodoprieťsvojetvrdeniadôkazmi,atovsúlade sprincípomhospodárnosti

a podľa pokynov súdu. Žalovaný sa vlastnou pasivitou pripravil o možnosť predkladať dôkazy a uvádzať
skutkové tvrdenia, čo nemožno vytýkať konajúcemu súdu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho
konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je
dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o
trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 10.386,69
eura, úrok vo výške 8,90% ročne zo sumy 8.395,21 eura od 02. 11. 2013 do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 9.423,69 eura od 02. 11. 2013 do zaplatenia. Žalobu
odôvodnil skutkovým tvrdením, že so žalovaným dňa 29. 09. 2011 uzatvoril spotrebiteľskú úverovú

zmluvu č. 004449398R, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 10.000 eur. Tento sa
žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po 206,34 eura počas 60 mesiacov.
Keďže po čerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, poskytnutý úver riadne a včas
nesplácal, ku dňu 15. 08. 2012 vyhlásil poskytnutý úver za predčasne splatný. Ku dňu predčasného
zosplatnenia pohľadávka žalobcu bola vo výške 9.347,23 eura vrátane príslušenstva a poplatkov.

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
9.347,23 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne z tejto sumy od 02. 11. 2013 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a rozhodol, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 79,99%. Žalovaný podal proti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolanie vo vyhovujúcom výroku do zaplatenia rozdielu medzi sumou poskytnutého

úveru, pričom podľa neho je potrebné vychádzať zo sumy 9.800 eur a celkovou hodnotou splátok
zaplatených žalovaným, čo je vychádzajúc z dokladov založených v spise suma 2.636,72 eura a
potom rozdiel medzi týmito sumami predstavuje 7.163,28 eura, čo do splatnosti vo vyhovujúcom výroku.
Napadnutývyhovujúcivýroksapotomtýkasumy2.183,95eura(priznanásuma9.347,23eura-7.163,28
eura). Keďže žalobca odvolanie v zamietajúcom výroku nepodal, je tento výrok súdu prvej inštancie už

právoplatný.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady,

ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené.

9. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
(týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.183,95 eura s príslušenstvom) dospel k záveru, že súd prvej inštancie

nárok žalobcu z dôvodov namietaných žalovaným v odvolaní správne posúdil, pričom súd prvej inštancie
správne vyhodnotil predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval na
ňu tak ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka, upravujúce spotrebiteľské vzťahy. Pokiaľ súd prvej inštancie na vec aplikoval aj ustanovenie
§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a žalovaný v odvolaní poukazoval na toto ustanovenie
a namietal, že aplikujúc toto ustanovenie, súd prvej inštancie mal žalovanému poskytnúť väčší rozsah

ochrany, odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného
súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Keďže Ústavný súd SR dňa 07.
02. 2018 pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 rozhodol, že ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a v znení neskorších predpisov nie je

v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keď konštatoval, že na ochranu zraniteľného
jednotlivca existujú miernejšie prostriedky, zvlášť formou právnej pomoci, a preto právna úprava nie je
nevyhnutne potrebná na naplnenie tohto cieľa, odvolací súd je týmto rozhodnutím viazaný. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že aj keď toto ustanovenie nie je na vec možné aplikovať, na
závere súdu prvej inštancie o potrebe aplikovať na danú vec ustanovenia o ochrane spotrebiteľa to nič

nemení a súd ich aj aplikoval, teda z pohľadu právneho posúdenia tejto veci nemožnosť na vec aplikovať
toto ustanovenie na právnom posúdení tejto veci nič nemení.

10. Čo sa týka ďalšieho argumentu žalovaného, že súd mal predmetnú zmluvu vyhodnotiť v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

ako úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, pretože neobsahuje informáciu o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda neobsahuje akúsi formu splátkového kalendára,
z ktorej spotrebiteľ vie už pri podpise zmluvy určiť, koľko z tej ktorej splátky sa započítava na splácanie
istiny, úroku, poplatkov a ako sa pomery splácania týchto zložiek menia v priebehu platenia úveru, tento
argument žalovaného odvolací súd považoval za nedôvodný.

11. Táto otázka, teda to, či možno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ak
neobsahuje členenie splátok na istinu a úroky, rezonuje v rozhodnutiach tak súdov prvej inštancie, ako
aj odvolacích súdov, pričom ich rozhodovacia činnosť je v tejto otázke rozdielna. Touto otázkou sa
vo svojich rozhodnutiach zaoberal už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.

3Cdo 56/2018 zo dňa 17. apríla 2018 uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.
z. je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Tento svoj záver
odôvodnil tým, že v úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. sa uvádza, že
„predložený návrh zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude
slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu
dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných

transakciách“. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. sa zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a
podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška

a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane
čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých
termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a inépoplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Od dodávateľov nemožno v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).

Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či
„termínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“,jezapoužitiaeurokonformnéhovýkladumožnédospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu
č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o

úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky.
Paragraf 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nestanovuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju
vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice. V tomto rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo 146/2017, v ktorom uviedol, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie
je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.

12. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí ešte dodal, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k
zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. v tom zmysle, že

sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“
nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok“. Týmto sa do budúcnosti odstránia doterajšie možnosti rôzneho
výkladu predmetného ustanovenia, ktoré bolo možné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jej
eurokonformným výkladom.

13. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to k tomu, že súd mal povoliť žalovanému priznanú sumu
žalobcovi splácať v splátkach po 300 eur mesačne, odvolací súd uvádza, že ani v tejto časti nie je
odvolací dôvod žalovaného dôvodný. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je v zmysle
ustanovenia § 232 ods. 2 CSP vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené
inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 2 CSP). V prípade,

ak osoba, ktorá je zaviazaná na plnenie, žiada predĺženie paričnej lehoty (lehoty na plnenie podľa
súdneho rozhodnutia), súd sa jej žiadosťou musí zaoberať. Pri posudzovaní jej žiadosti súd vychádza z
konkrétnych okolností prípadu, pričom prihliada na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť, prejavenú snahu o plnenie záväzku, dobu, po ktorej by umožnením
vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné

zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa, ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach
neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa. V prípade, ak dlžník navrhuje túto lehotu
predĺžiť, je na ňom, aby tvrdil a súdu aj preukázal skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho návrhu
na predĺženie paričnej lehoty vyhovieť. Keďže v danej veci žalovaný síce aj v priebehu konania, ako
aj v odvolacom konaní, žiadal povoliť splátky, avšak okrem jeho tvrdenia o jeho nepriaznivej situácii

nepredložil žiaden dôkaz, pričom dôkazné bremeno je na ňom, súd prvej inštancie správne postupoval,
keď jeho žiadosti nevyhovel. Argumentácia žalovaného v odvolaní, že keďže žalobca voči jeho žiadosti
na povolenie splátok nič neuviedol, jeho skutkové tvrdenia sa stali nepopretými skutkovými tvrdeniami,
je nedôvodná a nesprávna. Preukázanie dôvodnosti návrhu na predĺženie lehoty na plnenie je výlučne
na dlžníkovi, teda na tom, kto o to žiada.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom
výroku týkajúcom sa zaplatenia sumy 2.183,95 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne zo
sumy 9.347,23 eura od 02. 11. 2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania (ktoré, vychádzajúc
z dôvodov odvolania, napadnuté neboli, ale ide o výrok závislý od napadnutého výroku) podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).