Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. júl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/209/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616204561
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616204561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, proti žalovanej: P. A. narodená dňa XX.X.XXXX, bytom
K. č. XX, o zaplatenie sumy 984,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 1. júna 2017, č.k. 5 C 104/2016-22, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 1. júna 2017, č.k. 5 C 104/2016-22, vo výroku, ktorým
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku, ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania, p o t v r d z u j e .

II.OdvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduMalackyzodňa1.júna2017,č.k.5C104/2016-22,
vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 500,- € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 326,64 € od 4.7.2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, o d m i e t a .

III. Žalovanej p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 1.6.2017, č.k. 5 C 104/2016-22, uložil žalovanej povinnosť

uhradiť žalobcovi sumu vo výške 500,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
326,64 € od 4.7.2009 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti
žalobu zamietol; žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal
zo žaloby doručenej súdu dňa 27.5.2016, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy
984,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 326,64 € od 25.12.2007 do zaplatenia.
Žalobca žalobu dôvodil tým, že na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 2.3.2009, ako veriteľ,
poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 500,- €, ktorý sa zaviazala mu vrátiť spolu s

príslušným poplatkom vo výške 484,- €, t.j. spolu sumu 984,- € za podmienok dohodnutých v zmluve, a to
v dvanástich mesačných splátkach po 82,- €, počnúc dňom 28.3.2009. Podľa Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, sa dohodli, že tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok
v zmysle dohodnutých podmienok, porušila tým dojednania predmetnej zmluvy o úvere, stratila výhodu
splátok a dňa 3.7.2009 sa dlh stal splatným. Dňa 30.9.2009 podal trestné oznámenie na Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru Malacky vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, pretože mal podozrenie, že
žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať, čomu nasvedčovala aj skutočnosť,
že odo dňa uzatvorenia zmluvy o úvere ku dňu podania trestného oznámenia žalovaná nepoukázalažiadnu splátku napriek tomu, že mala finančné prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v žiadosti
o úver v časti mesačné príjmy a výdavky. Žalovaná už v čase uzatvárania zmluvy o úvere vedela,
že nebude úver splácať, čím ho uviedla do omylu a spôsobila mu tým škodu. Okresný súd Malacky

rozsudkom zo dňa 11.6.2012, č.k. 3 T 103/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 11.6.2012, uznal žalovanú vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1
Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal
poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej škody na občianske súdne konanie. Žalovaná
ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradila žiadnu platbu.

2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 297 C.s.p.; žalovaná sa
k žalobe napriek výzve nevyjadrila, pričom žaloba jej bola doručená do vlastných rúk dňa 31.3.2017.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Z
rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn. 3 T 103/2012 zo dňa 11.6.2012, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.6.2012, súd zistil, že žalovaná bola uznaná vinnou z toho, že

dňa 2.9.2009 v Obci K. so žalobcom uzatvorila zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej jej bol
poskytnutý úver vo výške 500,- €, pri ktorej uzatváraní uviedla, že je zamestnaná u živnostníka R. M.
s príjmom vo výške 524,35 €, ale v skutočnosti bola nezamestnaná, predmetný úver nesplatila, čím
spôsobila žalobcovi škodu vo výške najmenej 500,- €. Žalobca bol s nárokom na náhradu škody
odkázaný na občianske súdne konanie. Zo zmluvy o úvere zo dňa 2.3.2009 uzavretej medzi žalobcom a

žalovanouvyplýva,žežalobcaposkytolžalovanejúvervovýške500,-€zaodplatuvovýške484,-€,ktorý
sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi v sume 984,- €, v dvanástich mesačných splátkach vo výške 82,-
€, s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 28.3.2009. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné
obchodné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahovali dojednanie o oprávnení veriteľa žiadať od
dlžníkavráteniecelejdlžnejsumyvprípade,žedlžníkneuhradívčasštyriposebeidúcesplátky,prípadne

uhradí len časť splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky (bod 4, tretia
veta Všeobecných obchodných podmienok). Uvedená zmluva neobsahuje výšku ročnej percentuálnej
mierynákladov,anipriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov.Tým,žežalovanáneuhradilažiadnu
splátku úveru, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 3.7.2009.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 2, § 415, § 420 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy, § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.,
dôvodiac tým, že žalobca má vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť ním poskytnutého úveru
žalovanej vo výške 500,- €, z ktorého žalovaná nezaplatila žiadnu splátku, nárok na zaplatenie škody
vo výške 500,- € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti preto žalobu zamietol. Poukázal na skutočnosť,
že predpokladom vzniku práva na náhradu škody je súčasné splnenie štyroch podmienok, ktorými sú:

porušenie právnej povinnosti; vznik škody (teda majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch); príčinná
súvislosť medzi uvedenými dvomi podmienkami; zavinenie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti).
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobcovi vznikla škoda na majetku. Z rozsudku
Okresného súdu Malacky sp.zn. 3 T 103/2012 zo dňa 11.6.2012 vyplýva aj porušenie právnej povinnosti
žalovanej, ktorá sa voči žalobcovi dopustila prečinu úverového podvodu. V občianskoprávnej rovine tak

žalovaná porušila ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať
si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z
uvedeného rozsudku mal zároveň za preukázané, že v dôsledku konania žalovanej došlo ku škode
na majetku žalobcu, z dôvodu ktorého mal preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a
porušením právnej povinnosti žalovanej, pričom mal preukázané aj zavinenie žalovanej, ktorá svoju vinu

priznala, a preto sa ďalej zaoberal určením výšky škody. Uviedol, že žalobca ako veriteľ uzavrel so
žalovanou ako dlžníkom dňa 2.3.2009 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol
žalovanej úver vo výške 500,- € za odplatu vo výške 484,- € s tým, že žalovaná sa zaviazala vrátiť
žalobcovi sumu 984,- € v dvanástich mesačných splátkach po 82,- € s dátumom splatnosti prvej
splátky dňa 28.3.2009. Uvedená zmluva neobsahuje dojednanie o ročnej percentuálnej miere nákladov,

ani o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú
ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď konečná splatnosť úveru bola dojednaná ako
deň, kedy bude uhradená posledná splátka úveru veriteľovi, pričom doba trvania úveru je od uzavretia
zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru. Zmluva o úvere má formulárový charakter (ide o vopredpripravené tlačivo) s nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia identifikačných údajov
zmluvných strán, sumy úveru a podmienok jeho splácania. Formulárový charakter majú
aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú imanentnou súčasťou zmluvy o úvere. Žalovaná sa s

platením pravidelných mesačných splátok úveru dostala do omeškania, a preto žalobca dôvodne s
poukazom na bod 4 Všeobecných obchodných podmienok zosplatnil úver ku dňu 3.7.2009, pričom ku
dňu podania žaloby na súd žalovaná nezaplatila žiadnu sumu. Predmetná zmluva o úvere predstavuje
tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), je súčasne
spotrebiteľskou zmluvou, takže na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej

uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej, obchodnej, činnosti, teda na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa jeho názoru uvedený záver
vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä
z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti
Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Z uvedeného
dôvodu tak na právny vzťah žalobcu a žalovanej založený zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka

(čo sa týka konkrétnych práv a povinností). Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy) je potrebné vykladať v súlade s obsahom smernice
93/13/EHS v zmysle princípu tzv. nepriameho účinku smernice, podľa ktorého súd je povinný vykladať
vnútroštátne právo v súlade s cieľmi, ktoré boli sledované touto smernicou, táto sa nevzťahuje len
na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka (ako to vyplýva z § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka),

ale na všetky zmluvy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Uzavretú zmluvu zároveň podriadil aj pod
právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia
predmetnej zmluvy, nakoľko spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Žalovaná má s poukazom na § 3 ods. 2 citovaného

zákona postavenie spotrebiteľa, keďže nebolo v konaní preukázané (ani samotným žalobcom tvrdené),
že úver bol žalovanej poskytnutý na účel zamestnania, povolania, resp. podnikateľskú činnosť; žalobca
máspoukazomna§3ods.1postavenieveriteľa,keďžedoprávnehovzťahusožalovanouvstupovalako
právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vyhodnotením
vykonaných dôkazov potom dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako ich určuje ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z.z., a to uvedenie konečnej splatnosti úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/ citovaného zákona), údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov (§ 4 ods. 2 písm. j/ citovaného zákona), uvedenie výšky, počtu
a termínov, splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona uvedenie
priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona). V zmluve nie je
dojednané, kedy nastane konečná splatnosť úveru, pretože zmluva ustanovuje splatnosť prvej splátky
na deň 28.3.2009, splatnosť ďalších splátok neuvádza a nie je tak jednoznačne dojednané, kedy (ktorým
dňom) nastane konečná splatnosť úveru. Zmluva neobsahuje ani údaj o výške, počte a termíne splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, dojednaná je iba celková suma splátok (12 x 82,- €) bez bližšej

špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie istiny, úroku (resp. odplaty žalobcu) a ďalšie
poplatky. Ročná percentuálna miera nákladov a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov
nie je uvedená v zmluve vôbec. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí sa úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Záverom zdôraznil, že nedostatok čo i len jednej z náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vymedzených v § 4 ods. 2 má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť

zmluvy.
3.2. Žalovanej uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z
omeškania, ktoré priznal žalobcovi vo výške 5 % ročne zo sumy 326,64 € od 4.7.2009 do zaplatenia,
keď pri určení výšky úrokov z omeškania a výšky sumy, z ktorej sa má úrok počítať, vychádzal zo
znenia petitu žaloby, aj keď má žalobca nárok na vyšší úrok z omeškania. Bol však viazaný žalobným

návrhom a nemohol žalobcovi prisúdiť viac, ako požadoval. Pri rozhodovaní o dátume, od ktorého patria
žalobcovi úroky z omeškania, vychádzal z dátumu, kedy bol úver vyhlásený za predčasne splatný,
nakoľko žalobcom uvedení dátum (25.12.2007) nebol správny, a preto mu priznal úroky z omeškania od
4.7.2009, teda odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia úveru za predčasne splatný.3.3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý sa
žalobou domáhal zaplatenia sumy 984,- € a úspešný bol v časti o zaplatenie sumy 500,- €, čo z
celkovej uplatnenej sumy predstavuje 50,81 %, pri úspechu žalovanej 49,19 %, tak bol žalobca úspešný

v nepatrnej časti, z dôvodu ktorého žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci). Namietol postavenie žalovanej ako spotrebiteľa z dôvodu, že na základe zmluvy o úvere zo
dňa 2.3.2009, H. bol z jeho strany poskytnutý úver žalovanej na účel zamestnania, pričom žalovaná v
predmetnej zmluve vyhlásila a podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel, a tak
treba chrániť dobú vieru veriteľa, pretože podľa bodu 2 Všeobecných podmienok žalovaná podpisom
zmluvy potvrdila, že informácie, ktoré mu poskytla, sú pravdivé. Poukázal na skutočnosť, že predmetná
zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súdna prax použitie Obchodného

zákonníka určila nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy
o úvere, ako aj vydania bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy o úvere. Vzťah Obchodného
a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe; v ďalšom sa odvolateľ zaoberal
vzájomným vzťahom Obchodného a Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluvu o úvere nemožno
považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,

a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmluve o
úvere a Všeobecných podmienkach poskytovania úveru žalovaná vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí
s obsahom zmluvy (aj Všeobecných podmienok), že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju
dodržať. Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom, ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, z

dôvodu ktorého je ju nevyhnutné v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je
relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo
fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Záverom poukázal na rozsudok Okresného súdu Galanta zo
dňa 13.4.2017, č.k. 17 C 277/2016-36, v ktorom v obdobnom prípade súd uviedol, že aj keby záväzkový
vzťah posudzoval ako spotrebiteľský, nemôže mu súd poskytnúť ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo

k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k neprimeranej ochrane žalovaného; výkon práva
nie je protiprávne správanie subjektov. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolanie nepodala.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.
1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, vo výroku
o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi

rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným

dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

9. Žalobca sa domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla tým, že
žalovaná si riadne a včas nesplnila svoj záväzok zo zmluvy o úvere, ktorú uzavrela so žalobcom aj
napriek tomu, že vedela, že úver splatiť nemôže. Žalovaná bola rozsudkom Okresného súdu Malacky
zo dňa 11.6.2012, sp.zn. 3 T 103/2012, uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa
§ 222 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že dňa 2.3.2009 v Obci K. uzatvorila so žalobcom zmluvu o

úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 500,- €, pričom pri uzatváraní
zmluvy uviedla, že je zamestnaná u živnostníka R. M. s príjmom vo výške 524,35 €, no v skutočnosti bola
nezamestnaná a predmetný úver nesplatila, čím žalobcovi spôsobila škodu vo výške najmenej 500,- €.
Poškodená spoločnosť (žalobca) POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25
bolasnárokomnanáhraduškodyodkázanánaobčianskesúdnekonanie.Uvedenýrozsudoknadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.6.2012.

10. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že v danom prípade nejde o
spotrebiteľskú zmluvu, že žalovaná nemá postavenie spotrebiteľa, keďže jej ako veriteľ poskytol úver
za účelom zamestnania. V konaní nebolo sporné, že strany sporu dňa 2.3.2009 uzavreli zmluvu o úvere
č. XXXXXXX, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke úver vo výške 500,-

€, ktorý sa zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 484,- € v 12-mesačných splátkach po
82,- € počnúc dňom 28.3.2009 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Na zmluve je uvedené, že je uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd
prvej inštancie správne právne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, pretože nie sú žiadne
pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho
zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Žalobca podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z
vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalovaná nemala v úmysle použiť úverové prostriedky
pre účely zamestnania, nakoľko z trestného spisu Okresného súdu Malacky sp.zn. 3 T 103/2012,

a to výsluchu žalovanej ako obvinenej nevyplýva, že by si úver vzala za uvedeným účelom, keď
uviedla, že mala nedoplatok na elektrine, a tak si požičala peniaze. Zo skutočností vyplývajúcich z
obsahu spisu možno vyvodiť záver, že ide o typovú zmluvu, a preto správne prvoinštančný súd podrobil
súdnej kontrole zmluvné ustanovenia predmetnej zmluvy o úvere tak podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovení týkajúcich sa súdnej kontroly

neprijateľnostizmluvnýchpodmienok.Odvolacísúdsatakstotožnilsosprávnymprávnymzáveromsúdu
prvej inštancie, že na žalovanú treba hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní predmetnej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Správne tak
prvoinštančný súd podrobil vzniknutý záväzkovoprávny vzťah medzi stranami sporu súdnej kontrole
z hľadiska kontextu spotrebiteľského práva, a teda použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na

posúdenie otázok týkajúcich sa konečnej splatnosti úveru, údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov,
uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj uvedenie priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver uvedenú ku dňu podpisu
predmetnej zmluvy.

11. Predmetná zmluva o úvere nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z.z., účinného v čase uzavretia zmluvy, nakoľko uvedený zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia
určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie
je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej
požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a

odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša
spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Zároveň s ním nie je spojená
okamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver. Za bezúročný úver a bez poplatkov sa podľa § 4
ods. 3 uvedeného zákona považuje úver, ohľadne ktorého zmluva neobsahovala náležitosti uvedené
v ustanoví § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/. Ustanovenie § 4 ods. 3 je špeciálnou úpravou

absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia zákona musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové
náležitosti zmluvy. Zákon č. 258/2001 Z.z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvytak, aby za účelom odstránenia nerovnováhy medzi profesionálnym dodávateľom a spotrebiteľom bol
spotrebiteľúčinnýmspôsobominformovanýopodmienkachspotrebiteľskéhoúveruavedellepšieakopri
nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej

úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie uvedené v § 4 ods. 3, zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon, a
tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Účelom náležitostí uvedených v § 4 ods. 2 písm. i/
zákona č. 258/2001 Z.z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá

na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je
dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí
na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď
z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona
má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä
aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje úverová zmluva uzavretá

medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorú zákon sankcionuje tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o
úvere nie je vôbec uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, pričom údaj o RPMN je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom
ľahšiu orientáciu pri výbere úverových produktov, nakoľko tento údaj by mal zohľadňovať celkovú

mieru nákladov, ktoré musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov
a iných nákladov, a preto je výška RPMN jedným z najdôležitejších údajov,
ktoré umožňujú spotrebiteľom zorientovať sa pri výbere úverového produktu. Z uvedeného dôvodu sa
predmetný spotrebiteľský úver taktiež musí považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd
zároveň poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, v prípade, že tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 500,- €, ktorý sa zaviazala zaplatiť o sumu zvýšenú o príslušný

poplatok vo výške 484,- €, pričom nie je zrejmé, čo má tento poplatok pokrývať, keďže v zmluve nie
je špecifikované, za aké činnosti sa poplatok platí a za akým účelom je dojednaný. Nie je teda zrejmé,
čo suma 484,- € zahŕňa, či ide o kumuláciu napr. administratívneho poplatku, úrokov, prípadne iného
plnenia, alebo či ide o nejaký jeden konkrétny poplatok. Zo zmluvy nie je zrejmá podstata poplatku, t.j.
čo je predmetom poplatku. Bez určitého vyjadrenia predmetu plnenia spojeného s takýmto poplatkom

je dôvod skúmať neprijateľnosť zmluvného dojednania. Požadovanie uvedeného poplatku porušuje
generálnu klauzulu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorého týmto poškodzuje, pretože je pre žalobkyňu ako
spotrebiteľku netransparentný, ide o neurčité plnenie, nie je zrejmé, aké skutočné protiplnenie má byť
za poplatok poskytnuté.

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v predmetnej
zmluve o úvere nebola dohodnutá ani konečná splatnosť úveru, keď konečná splatnosť úveru musí byť
stanovená presným časovým údajom (deň, mesiac a rok, v ktorý nastane konečná splatnosť úveru),
aby mal spotrebiteľ predstavu o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať, a tým si aj vybrať

najvhodnejší úverový produkt z viacerých na trhu ponúkaných produktov. Tento povinný údaj (náležitosť)
nemožno nahrádzať údajom o počte splátok a dátume ich splatnosti.

13. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne
poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty Európskej únie priamo záväzná, avšak predstavuje
interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 bod 1 citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2

podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka, boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvynaznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré

sa môžu považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 uvedenej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod 1
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo

strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a
subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e/ medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem

iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako náhradu. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto zmluva
bola vopred pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená
vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy
sa dopĺňali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Žalovaná ako spotrebiteľ, ak aj

mala možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred uzavretím zmluvy, nemohla
nesporne ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v uvedenej zmluve preto s poukazom
na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 bod 2 smernice nemožno považovať za individuálne
dojednané. Je nesporné, že žalovaná ako spotrebiteľ nemala žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah
vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej zmluve fixne formulovaných dojednaní. Mohla iba

zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu
o poplatkoch. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie bolo individuálne dohodnuté, je však na
dodávateľovi, t.j. žalobcovi, ktorý však v konaní individuálne dojednanie poplatkov nepreukázal, a preto
bolo potrebné predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú.

14. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 13.4.2017,
č.k. 17 C 277/2016-36, ktorý v obdobnom prípade neprihliadol na žalovaného ako spotrebiteľa.
Odvolací súd zdôrazňuje, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti,
ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho
poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv.

pozitívnejdiskrimináciepriexistenciifaktickejnerovnostialebohendikepu.Aleitam,kdesazákonodarca
nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou
písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatíprávnehoštátu.Východiskomochranyspotrebiteľajepotompostulát,podľaktoréhosaspotrebiteľ

ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp
rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína

rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo
najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju
zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú

strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne ,sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích
prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v
tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o

dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné
a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích
pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom
ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľaodstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby
príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa
najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či

spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu
rovnosti prostriedkov možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere
druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu

nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text
spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky
usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne hranice
a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné považovať a
priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho na zaplatenie
popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom. Z uvedených

dôvodov odvolací súd rozhodnutie, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazoval, neaplikoval, ani
z neho pri rozhodnutí nevychádzal. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej
republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v

obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska
princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach.

15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeobmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia
pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku

ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť

dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň
správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo
vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V

tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje poskytnutý úver z dôvodu absencie

prehľadnosti výšky istiny, úrokov, úrokov z omeškania a iných poplatkov, ako aj absencie konečnej
splatnosti úveru a neuvedenie ročnej priemernej miery nákladov a celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom, za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalovanej úver
vo výške 500,- € s príslušným poplatkom 484,- €, t.j. celkom sumu 984, €, na ktorý nezaplatila žiadnu
splátku, a preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu na náhradu škody
za dôvodný iba vo výške 500,- € s príslušenstvom, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku,ktorýmvozvyšnejčastižalobuzamietol(vsume484,-€predstavujúcejpoplatokspolu s
príslušenstvom), ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. l C.s.p. potvrdil.

18. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 500,- € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 326,64

€ od 4.7.2009 do zaplatenia, t.j. v jeho prospech, z dôvodu ktorého odvolací súd jeho odvolanie v tejto
časti odmietol podľa § 386 písm. b/ C.s.p, pretože odvolanie môže podať iba tá strana sporu, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.); žalobca je stranou sporu, v prospech ktorej
bolo v uvedenom rozsahu rozhodnuté.

19. Odvolací súd napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods.
1 C.s.p., pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k
výroku o trovách vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; žalovaná odvolanie nepodala. Odvolací
súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznáva náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).