Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/7/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112218259
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5112218259.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Mgr. Marína Gallová, so sídlom R. XX, XXX XX Y., správkyňa úpadcu: CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ
A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422, zastúpeného
právnym zástupcom Mgr. Richardom Karkóom, advokátom, so sídlom L. na L. XXXX/XX, XXX XX
A., proti žalovanému: BÔRY, s.r.o., so sídlom Platanová 3225/3, 010 07 Žilina, IČO: 36 422 690,
zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, so sídlom V. X, XXX XX
M., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu a zaplatenie sumy 101.553,60 Eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-759
zo dňa 17.06.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-796 zo
dňa 22.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-759 zo dňa 17.06.2014 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-796 zo dňa 22.01.2015 v napadnutom výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá, p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-759 zo dňa 17.06.2014 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 27/2012-796 zo dňa 22.01.2015 v napadnutom výroku o
trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému
priamo na účet právneho zástupcu žalovaného trovy právneho zastúpenia v sume 1.181,46 Eur, do 3
dní po právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na § 57 ods. 1 až 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a

účinnom do 31.12.2011 (ďalej už len „Zákon“), § 58 ods. 1, 2, 3 Zákona, § 59 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona,
§ 60 ods. 1 Zákona, § 63 ods. 1 Zákona, § 23 ods. 1 Zákona, § 199 ods. 1, 9 Zákona, § 118a OSP a
na vykonané dokazovanie, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný
súd uviedol, že žalobou, ktorá bola okresnému súdu doručená dňa 24.05.2012 žalobkyňa navrhla,
aby súd určil, že právny úkon Mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 15.07.2010 medzi spoločnosťou
CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 ako mandantom
a žalovaným ako mandatárom je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným súdom Žilina pod sp.zn.

4K/2/2011neúčinná,ďalejžeZmluvaosprostredkovaníuzatvorenádňa23.05.2010medzispoločnosťou
CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 ako zastúpeným
ažalovanýmakosprostredkovateľom,jevočiveriteľomkonkurzuvedenéhopredOkresnýmsúdomŽilina
pod sp.zn. 4K/2/2011 neúčinná, ďalej že Dohoda o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu uzatvorenádňa 24.06.2011 medzi spoločnosťou CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ,
s.r.o., IČO: 31 615 422 a žalovaným je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 4K/2/2011 neúčinná, ďalej že Zmluva o poskytnutí služieb uzatvorená dňa 29.04.2011 medzi

spoločnosťou CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 a
žalovaným je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 4K/2/2011 neúčinná
a že Zmluva o správe majetku medzi spoločnosťou CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ
SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 a žalovaným je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným
súdom Žilina pod sp.zn. 4K/2/2011 neúčinná. Zároveň navrhla, aby žalovanému bola uložená povinnosť

zaplatiť žalobcovi 101.553,60 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, ako aj nahradiť trovy konania
žalobkyne v rovnakej lehote. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že z listu žalovaného označeného
ako „Reakcia na výzvu na poskytnutie súčinnosti ku sp.zn. 4K/2/2011-2/201“ z 11.1.2012 nadobudla
žalobkyňa vedomosť o uzatvorení v petite označených zmlúv. Ďalej zistila, že žalovaný faktúrou č.
20110053z3.8.2011úpadcovirefakturovalsumu7.600,31EurtitulomZmluvyosprávemajetku,faktúrou
č. 20110066 z 12.9.2011 žalovaný fakturoval úpadcovi sumu 90.528,- Eur titulom Zmluvy o poskytnutí

služieb z 29.4.2011, plných mocí a Zmluvy o sprostredkovaní z 23.5.2011 a faktúrou č. 20110045
z 13.7.2011 žalovaný refakturoval úpadcovi sumu 13.999,94 Eur titulom Zmluvy o správe majetku.
Žalobkyňa poukázala na jednostranný právny úkon započítania zo dňa 13.9.2011, ktorým mal žalovaný
započítať svoje vyššie uvedenými faktúrami vzniknuté pohľadávky voči po a) sumám tzv. nájomného
podľa Nájomnej zmluvy z 18.5.2011 a po b) pohľadávku úpadcu voči žalovanému titulom prijatých plnení

od dlžníkov úpadcu a ďalších plnení v celkovej výške 101.553,60 Eur, pričom v tejto sume malo ísť o
nasledovné plnenia, ktoré mali patriť úpadcovi:
„76.290,- EUR AUSTINARE - postúpenie pohľadávky,
32.309,30 EUR AUSTINARE - postúpenie pohľadávky,
12.079,73 EUR úhrada depozitu za EMPIRE spoločnosťou KOTRAVA,

10.000,- EUR úhrada pohľadávky SOLAR PP3,
6.882,07 EUR úhrada nájomného KOTRAVA,
10.608,82 EUR ako prijaté nájomné od nájomcu KARLA,
63,41 EUR ako vrátený preplatok za paušál Tcom,
394,40 EUR predaný DHM a

697,10 EUR ako kurzový rozdiel.“ Z tvrdení žalovaného vyplývalo, že konateľovi úpadcu mal cez
príjmovédokladyztýchtofinančnýchprostriedkovvyplatiťsumu47.376,83Eur,ktoréúpadcavšakreálne
neobdržal a žalobkyňa si ich mienila uplatňovať samostatnou žalobou. Zvyšok vo výške 101.553,60
Eur mal žalovaný voči úpadcovi započítať práve jednostranným zápočtom z 13.9.2013. Z kontextu
uzatvárania vyššie uvedených zmlúv a z kontextu platieb je zrejmé, že podstatou celého súboru zmlúv a

konania úpadcu a žalovaného bol úplný „outsourcing“ všetkých činností úpadcu na žalovaného, pričom
žalovaný mal z finančných prostriedkov úpadcu zinkasovaných či už prostredníctvom platieb nájomného
od úpadcových nájomcov alebo platieb úpadcových dlžníkov hradiť platby určeným veriteľom. „Išlo o
zrejmé a účelové poškodenie veriteľov úpadcu a zvýhodnenie len niektorých z nich. Žalovaný o úmysle
úpadcu ukrátiť svojich veriteľov musel mať vedomosť jednak z kontextu zmlúv, ktoré sú mimoriadne

nevýhodné, ako aj zo skutočnosti, že dňa 13.4.2011 bolo voči úpadcovi uznesením Okresného súdu
Žilina sp.zn. 4R 1/2011 začaté reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo v Obchodnom vestníku uverejnené
pod č. OV č. 76B/2011. Neúčinnosti Nájomnej zmluvy z 18.5.2011 a ujdeného nájmu voči žalovanému
sa žalobca domáha samostatnou žalobou. Vo vzťahu k právnym úkonom vymedzeným v petite žaloby
sa žalobca domáha ich neúčinnosti ako právnych úkonov bez primeraného protiplnenia, ukracujúcich

právnych úkonov a zvýhodňujúcich právnych úkonov a zároveň s poukazom na úpravu § 63 ods. 1
Zákona č. 7/2005 Z.z. žiada, aby do podstaty žalovaný zaplatil sumu 101.553,60 EUR.“

ZverejnedostupnéhoObchodnéhovestníka,akoajzúradnéhozáznamu,ktorýjepripojenýnaspisovom
obale zo dňa 8.8.2013 vyplýva skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok subjektu CERTIFIKOVANÁ

INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, Žilina, IČO: 31 615 422 v
Obchodnom vestníku OV 224/2011 dňa 23.11.2011. Rovnako z verejne dostupného Obchodného
vestníka OV 76B/2011 vyplýva uverejnenie uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania na dlžníka
CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Žilina, Dlhá 90, IČO:
31 615 422 v Obchodnom vestníku, pričom ide o uznesenie z 13.4.2011.

Dňa 18.5.2011 uzatvoril žalovaný ako správca s úpadcom ako prenajímateľom Zmluvu o nájme, ktorej
písomné vyhotovenie je v spise na č.l. 27 až 31. Dňa 15.7.2010 uzatvoril žalovaný ako mandatár s
úpadcom ako s mandantom Mandátnu zmluvu, ktorej písomné vyhotovenie je v spise na č.l. 21 až 23.Dňa 23.5.2010 uzatvoril žalovaný ako sprostredkovateľ s úpadcom Zmluvu o sprostredkovaní, ktorej
písomné vyhotovenie je v spise na č.l. 24 až 25. Žalovanému úpadca udelil plné moci na konanie
za úpadcu, ktorých písomné vyhotovenie je v spise na č.l. 72, 73, 76 a 77. Dňa 24.6.2011 uzatvoril

žalovaný s úpadcom Dohodu o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu, pričom písomné vyhotovenie
tohto právneho úkonu je v spise na č.l. 32 až 33. Z vyjadrenia sa žalovaného na pojednávaní dňa
11.2.2014 vyplýva, že medzi žalovaným a úpadcom bola uzatvorená Zmluva o správe majetku z
29.4.2011, a to v ústnej forme. „Samostatná Zmluva o poskytnutí služieb z 29.4.2011 medzi úpadcom
a žalovaným uzatvorená nebola. Na č.l. 35, 36 a 37 sa nachádza súbor daňových dokladov - faktúr

č. 20110053, 20110066 a 20110045, na ktoré žalobca v dôvodoch žaloby poukázal. Na č.l. 26 spisu
sa nachádza oznámenie o jednostrannom právnom úkone započítania zrealizovaného žalovaným dňa
13.5.2011.“ „Ako príloha podania žalovaného z 13.5.2014 bol predložený rozsiahly dôkazový materiál
- tri zväzky konečného zoznamu pohľadávok, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Na pojednávaní
dňa 17.6.2014 na návrh žalobcu oboznámil súd spisový materiál tunajšieho súdu sp.zn. 4K/2/2011.“
Vzhľadom na skutočnosť, že konanie v prejednávanej „veci je konaním na základe typovej incidenčnej

žalobe, pre včasné podanie ktorej Zákon podľa § 57 ods. 2 Zákona upravuje prekluzívnu hmotno-právnu
lehotu pre jej včasné podanie, zaoberal sa súd primárne, a to bez ohľadu na tvrdenia účastníkov v
tomto smere otázkou, či žaloba v tejto veci bola podaná včas, teda pred uplynutím lehoty 6 mesiacov
od vyhlásenia konkurzu. Súd v tejto časti poukazuje na úpravu podľa § 199 ods. 1, 9 Zákona v spojení
s úpravou podľa § 23 ods. 1 Zákona. Podľa uvedených zákonných ustanovení sa konkurz považuje

za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v obchodnom vestníku, pričom konkurz
sa začína vyhlásením konkurzu. Podľa § 57 ods. 2 Zákona lehota 6 mesiacov na včasné podanie
žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov začína plynúť od vyhlásenia konkurzu a keďže konkurz je
vyhlásenýzverejnenímuzneseniaovyhláseníkonkurzuvobchodnomvestníku,začínalehotanavčasné
podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu v súlade s úpravou podľa § 199 ods. 9 veta prvá

Zákona plynúť nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia - uznesenia o vyhlásení konkurzu v
obchodnom vestníku.“ Úprava lehoty na včasné podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu
podľa § 57 ods. 2 Zákona nepredstavuje odchylnú úpravu, v prípade existencie ktorej by neprichádzala
do úvahy aplikácia § 199 ods. 9 veta prvá Zákona. Z potvrdenia o podaní žaloby v tejto veci, tak ako
je v spise na č.l. 43 vyplývalo, že Okresný súd Žilina potvrdil prijatie návrhu na začatie konania v tejto

veci dňom 23.5.2012 o 15. hodine, 15. minúte a 26 sekunde. Pri uverejnení uznesenia o vyhlásení
konkurzu na majetok označeného úpadcu v Obchodnom vestníku dňa 23.11.2011, v nadväznosti na čo
účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom nasledujúcim, teda dňom 24.11.2011, bolo podľa okresného
súdu nevyhnutné skonštatovať, že žaloba v tejto veci bola podaná včas. Na uvedenom závere podľa
okresného súdu nič nemenila ani skutočnosť opatrenia prvého listu žaloby v tejto veci prezentačnou

pečiatkou zo dňa 24.5.2012. I v prípade podania žaloby okresnému súdu dňa 24.5.2012, čo nebol prípad
v tejto veci, nakoľko žaloba vo forme elektronického podania opatreného zaručeným elektronickým
podpisom, bola okresnému súdu doručená už 23.5.2012, čo spoľahlivo vyplývalo z potvrdenia na č.l. 43
spisu, by bola žaloba podaná včas, teda pred uplynutím 6-mesačnej prekluzívnej lehoty od momentu,
kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu.

Po skonštatovaní dodržania hmotno-právnej prekluzívnej lehoty na včasné podanie žaloby v tejto
veci sa okresný súd zaoberal hodnotením naplnenia hmotno-právnych predpokladov pre určenie
neúčinnosti právnych úkonov, určenia ktorých sa žalobkyňa v zmysle žalobného petitu domáhala, a teda
vyhodnotením skutkovej a právnej dôvodnosti žaloby a vznesenej procesnej obrany. Pokiaľ žalobkyňa

tvrdila, že právne úkony, určenia neúčinnosti ktorých sa domáha, sú odporovateľnými právnymi úkonmi
ako právne úkony ukracujúce, bez primeraného protiplnenia a zvýhodňujúce právne úkony, bolo
primárnou dôkaznou povinnosťou žalobkyne preukázať ich existenciu ako platných právnych úkonov
a splnenie hmotno-právnych podmienok neúčinnosti týchto právnych úkonov z hľadiska všeobecných
podmienok predstavovaných aktívnou legitimáciou žalobkyne, pasívnou legitimáciou žalovaného a

splnením podmienky ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov podľa § 57
ods. 4 Zákona, ako aj špeciálnych podmienok vyplývajúcich z úpravy jednotlivých skutkových podstát
odporovateľnosti podľa § 58, § 59 a § 60 Zákona.

Vo vzťahu k tvrdenému právnemu úkonu Zmluvy o poskytnutí služieb z 29.4.2011 žalobkyňa

nepreukázala existenciu takéhoto platného právneho úkonu. Z vyjadrenia sa žalovaného cestou jeho
právneho zástupcu na pojednávaní 11.2.2014 vyplývalo, že medzi žalobkyňou a úpadcom (vtedy
dlžníkom) neboli uzatvorené dve samostatné zmluvy (Zmluva o poskytnutí služieb z 29.4.2011 a Zmluva
o správe majetku bez dátumu uvedeného žalobkyňou), ale len jedna Zmluva o správe majetku z29.4.2011, ktorá bola uzatvorená v ústnej forme. Ak teda žalobkyňa existenciu týchto právnych úkonov
tvrdila, bolo obsahom jej dôkaznej povinnosti toto tvrdenie preukázať. Tejto dôkaznej povinnosti ju
nezbavovala ani tvrdená nesúčinnosť úpadcu. K dôkaznému návrhu žalobkyne, aby okresný súd uložil

žalovanému predložiť tieto zmluvy (Zmluvu o poskytnutí služieb z 29.4.2011 a Zmluvu o správe majetku
bez uvedenia dátumu) okresný súd uviedol, „že v sporovom konaní každý účastník preukazuje svoje
tvrdenia, v rozpore s ktorým princípom /a teda v danej veci i s prihliadnutím na vyjadrenie sa žalovaného
o tom, že uzatvorená bola len jedna Zmluva o správe majetku z 29.4.2011 v ústnej forme/, by bolo
ukladanie procesnej povinnosti žalovanému na preukázanie tvrdení žalobcu. Naviac z úpravy § 74

ods. 1, 2 a 3 Zákona vyplýva zákonnou úpravou vytvorený priestor pre žalobcu navrhnúť ingerenciu
konkurzného súdu pri zabezpečení súčinnosti úpadcu voči správcovi. V pomeroch tejto veci žalobca
ani netvrdil, ani nepreukazoval, že by tento spôsob zisťovania podkladov pre túto žalobu vo vzťahu
ku Zmluve o poskytnutí služieb z 29.4.2011 využil. Na uvedené je bez vplyvu obsah listu žalovaného
označeného ako Reakcia na výzvu na poskytnutie súčinnosti ku sp.zn. 4K/2/2011-2/2011 z 11.11.2012 /
č.l.17až20/,naobsahktorejsažalobcavosvojichtvrdeniachodvolával.Vnadväznostinakonštatované

nepreukázanie existencie platného právneho úkonu Zmluvy o poskytnutí služieb z 29.4.2011 súd žalobu
o určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu zamietol.“

Vo vzťahu k ostatným právnym úkonom, určenia neúčinnosti ktorých sa žalobkyňa domáhala, sa
okresný súd primárne zaoberal otázkou, či žalobkyňa preukázala splnenie základnej hmotno-právnej

podmienky určenia neúčinnosti týchto právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 Zákona, teda či tieto
právneúkonyukrátiliuspokojenieprihlásenejaleboprihlásenýchpohľadávokkonkurznéhoveriteľaalebo
veriteľov. Konštatovanie o preukázaní splnenia tejto podmienky vo vzťahu ku každému jednotlivému
právnemu úkonu predpokladá, že z vykonaného dokazovania jednoznačne, nepochybne a spoľahlivo
vyplývalo, že právny úkon dlžníka uspokojenie konkrétnej prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa

ukrátil, teda že v dôsledku tohto právneho úkonu nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku
dlžníka uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Ak by aj právnym úkonom dlžníka došlo ku zmenšeniu
jeho majetku, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal,
postačoval na uspokojenie prihlásenej pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka potom nedošlo
k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa. Okresný súd zdôraznil, „že v konkurznom

konaní v zásade vždy ide o pomerné uspokojenie konkurzných veriteľov. Žalobca preto musí v
konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu vo vzťahu ku podmienke podľa § 57 ods. 4 Zákona
preukázať, že právny úkon, určenia neúčinnosti ktorého sa domáha, ukrátil uspokojenie prihlásenej
pohľadávky konkurzného veriteľa existujúcej v čase, kedy nastali účinky právneho úkonu. Úspešnosť
žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu teda závisí od toho, či sa majetok dlžníka v dôsledku

právneho úkonu zmenšil a v akom rozsahu a aký majetok zostal na uspokojenie prihlásenej pohľadávky
konkurzného veriteľa existujúcej v čase, kedy nastali účinky právneho úkonu a ktorému veriteľovi
nezaniklo ku momentu meritórneho rozhodnutia o žalobe o určení neúčinnosti právneho úkonu
postavenie účastníka konkurzného konania. Pokiaľ splnenie tejto podmienky /§ 57 ods. 4 Zákona/
žalobca preukazoval troma zväzkami konečného zoznamu pohľadávok, ktoré boli prílohou jeho podania

z 13.5.2014 a obsahom konkurzného spisu, vo vzťahu ku ktorému dôkazný návrh na jeho oboznámenie
v rámci povinnosti tvrdenia nijako nekonkretizoval, súd konštatuje, že z označených dôkazov žalobcu
vo vzťahu k tvrdenému ukráteniu uspokojenia podľa § 57 ods. 4 Zákona záver o preukázaní splnenia
tejto podmienky nevyplýva.“ Z predložených troch zväzkov konečného zoznamu pohľadávok a z obsahu
konkurzného spisu, ktorý zachytáva okrem iného i celkovú súpisovú hodnotu majetku úpadcu vyplýval

fakt,žehodnotamajetkuúpadcunepostačujenaplnéuspokojenievšetkýchkonkurznýchveriteľov.Toale
bez ďalšieho podľa okresného súdu nepreukazovalo, že právnymi úkonmi, určenia neúčinnosti ktorých
sa žalobkyňa domáhala, došlo ku zmenšeniu majetku úpadcu (dlžníka), a teda že tieto právne úkony
ukrátili uspokojenie veriteľa (veriteľov) v konkurze prihlásenej pohľadávky (pohľadávok/ existujúcej /
existujúcich) v čase, keď nastali účinky týchto právnych úkonov a keď sa uskutočňovalo plnenie na

základe týchto právnych úkonov. Ukrátenie podľa § 57 ods. 4 Zákona sa nepreukazuje automaticky,
hoci preukázaná, ako tomu bolo v tomto konaní, skutočnosť samotnej existencie pohľadávky veriteľa,
ktorú si tento následne prihlásil v konkurznom konaní a ktorá existovala v čase, keď nastali účinky
právneho úkonu, ktorému sa odporuje, resp. keď dochádzalo ku plneniu podľa tohto právneho úkonu.
Taktiež ukrátenie podľa § 57 ods. 4 Zákona nepreukazuje len časová súvislosť (bez preukázanej

vecnej súvislosti) zdôrazňovaná žalobcom, kedy predmetné právne úkony boli účinné a plnilo sa na
ich základe, spolu s procesom reštrukturalizácie úpadcu (vtedy dlžníka) a ani žalobkyňou opisované
sofistikované konanie úpadcu a žalovaného, keď títo viacerými zmluvami účelovo poškodili veriteľov
a zvýhodnili len niektorých z nich. Medzi ukrátením uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa vkonkurze v dôsledku zmenšenia majetku úpadcu a konkrétnym právnym úkonom, neúčinnosti ktorého
sa žalobkyňa domáhala, musí žalobca preukázať príčinnú súvislosť, teda že zmenšenie majetku úpadcu
(v danom čase dlžníka), ktoré spôsobilo ukrátenie, je dôsledkom práve predmetného právneho úkonu,

určenia neúčinnosti ktorého sa domáha. V prejednávanej veci naopak žalovaný produkoval v súlade
s úpravou podľa § 118a OSP listinné dôkazy, a to konkrétne výkaz ziskov a strát k 30.6.2011 (č.l. 67
až 68 spisu), ktorého obsah nebol žalovaným v tomto konaní konkrétne a výslovne spochybňovaný. Z
tohto listinného dôkazu vyplývalo, „že v čase, kedy sa realizovalo plnenie podľa predmetných právnych
úkonov, došlo ku zvýšeniu účtovných ukazovateľov, a to tržieb z predaja vlastných výrobkov a služieb,

ku zmene stavu vnútroorganizačných zásob a k aktivácii /riadky 05, 06, 07/, zo stavu 203.426,- EUR
podľa bezprostredne predchádzajúceho účtovného obdobia na stav 522.423,- EUR za bežné účtovné
obdobie a ku zvýšeniu výsledkov hospodárenia z bežnej činnosti po zdanení zo stavu za bezprostredne
predchádzajúce účtovné obdobie mínus 15.082,- EUR na stav v bežnom účtovnom období 314.298,-
EUR. Uvedené skutočnosti vyplývajúce z oboznámeného listinného dôkazu - výkazu ziskov a strát k
30.6.2011 v spojení s časovými súvislosťami vyplývajúcimi z momentu uzatvorenia Mandátnej zmluvy

z 15.7.2010, Zmluvy o sprostredkovaní z 23.5.2010, Zmluvy o správe majetku z 29.4.2011 a Dohody
o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu z 24.6.2011 /predmetných právnych úkonov/ a žalovaným
zrealizovaných úkonov v rámci plnenia podľa týchto právnych úkonov svedčí o tvrdeniach žalovaného a
vyvracia tvrdenia žalobcu v tomto konaní.“ Okresný súd však opätovne zdôraznil, že dôkazné bremeno v
tomto konaní primárne ťažilo žalobkyňu, ktorá bola povinná preukázať ukrátenie uspokojenia prihlásenej

pohľadávky podľa § 57 ods. 4 Zákona a ktoré dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla. Podmienka
ukrátenia v zmysle § 57 ods. 4 Zákona je všeobecnou a základnou hmotno-právnou podmienkou
odporovateľnosti právnych úkonov, ktorá musí byť splnená pri každom type odporovateľnosti podľa
špecifických úprav vyplývajúcich z § 58, § 59 a § 60 Zákona. Na základe skonštatovania, že táto
podmienka žalobkyňou preukázaná nebola, rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby a nevzhliadol

dôvod zaoberať sa skúmaním splnenia osobitných podmienok podľa § 58, § 59 a § 60 Zákona. Žalobu
okresný súd zamietol v celom rozsahu, nakoľko pri skonštatovaní o nepreukázaní dôvodnosti žaloby,
pokiaľ ide o určenie neúčinnosti právnych dôvodov, nebolo možné vyhovieť ani súvisiacemu návrhu na
uloženie povinnosti na plnenie. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa §
142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobkyňa i
žalovaný.

Žalovaný v odvolaní navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť tak, že „žalobcovi

bude uložená povinnosť nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu sumu € 3.991,06 a
povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania“, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia si právna
zástupkyňa žalovaného uplatnila na pojednávaní dňa 17.06.2014 a vyčíslila ich v zákonnej lehote
podaním zo dňa 18.06.2014 v sume 3.991,06. „Vyčíslenie bolo urobené s prihliadnutím na § 10 ods.

1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 3, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky 655/2004 Z.z.,
podľa ktorého boli vyčíslené trovy právneho zastúpenia za 4 úkony, náhrada cestovného a náhrada
za stratu času. Prvostupňový súd správne priznal náhradu cestovného v sume € 100,70 + € 102,56
a náhradu za stratu času 4 x € 64,32.“ Okresný súd podľa žalovaného nesprávne priznal náhradu za
jednotlivéúkonyprávnejslužby,keďzatietoúkonypriznalzaprevzatie-prípravuobhajobya„zapísomné

vyjadrenie k žalobe zo dňa 21.02.2013 v rozsudku na stane 12 je nesprávne uvedené písomné podanie
žaloby na súd z 21.03.2013) sumu á € 140,15 ( € 60,07 + € 80,08) + paušál € 7,81 + DPH € 29,59
t.j. spolu za 1 úkon = € 177,55. Za 2 úkony = € 355,10. Za ďalšie 2 úkony - účasť na pojednávaní
dňa 11.02.2014 a účasť na pojednávaní dňa 17.06.2014 priznal sumu á € 144,35 ( € 61,87 + € 82,48)
+ paušál € 8,04 + DPH € 30,47 t.j. spolu za 1 úkon = € 182,86. Za 2 úkony = € 365,72.“ Pri takto

priznanej odmene, okresný súd vychádzal pri určení výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej
služby z neoceniteľného základu, podľa § 11 ods. 1 písm. a) v spojení s § 13 ods. 3 Vyhlášky 655/2004
Z.z. pri zohľadnení predmetu konania, ktorým bolo podľa prvostupňového súdu určenie neúčinnosti 5
právnych úkonov. Teda okresný súd pri určení výšky tarifnej odmeny neprihliadol na tú skutočnosť, že
predmetom konania bolo aj zaplatenie sumy 101.553,60 Eur s prísl. „Podľa zdôvodnenia rozsudku o

náhrade trov konania, určenie neúčinnosti 5 právnych úkonov bolo prejudiciálne pre súvisiaci návrh
o uloženie povinností na plnenie.“ S takýmto právnym názorom okresného súdu žalovaný nesúhlasil,
pretože uvedené zdôvodnenie nemalo oporu vo „Vyhláške 655/2004 Z.z. ani v O.s.p. Prvostupňový súd
tento názor nezdôvodnil odkazom na právny predpis.“ „Bez ohľadu na to, že názor súdu nemá oporu vovyhláške o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, nesúhlasím s názorom
súdu, že určenie neúčinnosti 5 právnych úkonov bolo prejudiciálne pre uloženie povinností na plnenie.“
Žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že Mandátna zmluva zo dňa 15.07.2010 je

voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o sprostredkovaní uzatvorená dňa 27.05.2011
je voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Dohoda o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu
uzatvorená dňa 24.06.2011 je voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o poskytnutí služieb
uzatvorená dňa 29.04.2011 je voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o správe majetku
je voči veriteľom konkurzu neúčinná a domáhala sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu

101.553,60 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žaloba o neúčinnosť uvedených 5 právnych úkonov
(zmlúv) bola podaná podľa § 57 a nasl. Zákona. Žaloba v časti o zaplatenie 101.553,60 Eur bola podaná
podľa § 63 Zákona. Spojenie týchto dvoch vecí, t.j. určenia neúčinnosti uvedených právnych úkonov a
uloženiapovinnostižalovanémuzaplatiťzdôvoduneúčinnostiprávnychúkonovsumu101.553,60Eurdo
jednej žaloby nie je spojením vecí na spoločné prejednanie zo zákona. Neúčinnosť 5 zmlúv okresný súd
neskúmal ako predbežnú otázku, o neúčinnosti právnych úkonov súd musel a aj rozhodol meritórnym

rozhodnutím. Žalobu v časti o zaplatenie 101.553,60 Eur žalobkyňa mohla podať po právoplatnosti
rozhodnutia okresného súdu vo veci neúčinnosti právnych úkonov, samozrejme iba v prípade, ak by
bola úspešná. Teda žalobkyňa nemusela podať žalobu aj o zaplatenie uvedenej sumy, nakoľko spojenie
týchto dvoch vecí podľa žalovaného nevyplývalo zo zákona. „V prípade, že odvolací súd bude toho
názoru, že spojenie uvedených vecí je spojením vecí zo zákona, potom podľa § 13 ods. 4 Vyhlášky

655/2004 Z.z. sa určí výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia t.j. výška tarifnej
odmeny by sa vypočítala zo sumy € 101.553,60.“ Podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky 655/2004 Z.z. Základná
sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa
počtu úkonov právne služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa
ods. 2 základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto

vyhláške. Podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 33.193,92 Eur, 486,29 Eur + 6,64 Eur za každých
aj začatých 3.319,39 Eur prevyšujúcich sumu 33.193,92 Eur. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie
je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami. Podľa § 13 ods. 3 Vyhlášky, pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba
tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Podľa ods. 4 ustanovenie
ods. 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí
výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia. „Predmetom sporu bola neúčinnosť 5

právnych úkonov a zaplatenie € 101.553,60 teda vec s najvyššou hodnotou je zaplatenie € 101.553,60,
z ktorej hodnoty je tarifná odmena € 625,73 za jeden úkon právnej služby. Za neúčinnosť právnych
úkonov patrí 1/13 výpočtového základu, čo je za prvé dva úkony prevedené v roku 2013 suma á € 60,07
z toho 1/3 predstavuje sumu € 20,02 čo pri 5 zmluvách činní sumu € 100,10, teda odmena za jeden
úkon právnej pomoci predstavuje sumu € 725,83 (€ 625,73 + € 100,10) + € 7,81 paušál + € 147,33

DPH, spolu odmena za jeden úkon právnej pomoci predstavuje sumu € 880,99. Za úkony vykonané v
roku 2014 vec s najvyššou hodnotou je zaplatenie € 101.553,60, z ktorej hodnoty je tarifná odmena €
625,73 za jeden úkon právnej služby. Za neúčinnosť právnych úkonov patrí 1/13 výpočtového základu,
čo je za dva úkony prevedené v roku 2014 suma á € 61,87 z toho 1/3 predstavuje sumu € 20,62 čo
pri 5 zmluvách činní sumu € 103,10, teda odmena za jeden úkon právnej pomoci predstavuje sumu €

728,83 ( € 625,73 + L 103,10) + € 8,04 paušál + € 147,37 DPH, spolu odmena za jeden úkon právnej
pomoci predstavuje sumu € 884,24.“

Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že sa odvoláva voči rozsudku okresného súdu v celom rozsahu, a to
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, t.j. že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporovacou žalobou v zmysle
§ 57 ods. 2 ZKR sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia neúčinnosti v žalobe označených
právnych úkonov uzatvorených medzi úpadcom - spol. CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ
SPOLOČNOSŤ, s.r.o. a žalovaným z dôvodu, že ide o právne úkony bez primeraného protiplnenia (§

58 ods. 1 ZKR), ukracujúce právne úkony (§ 60 ods. 1 ZKR) a zvýhodňujúce právne úkony (§ 59 ods. 1
ZKR). Zároveň sa žalobkyňa touto žalobou domáhala, aby v zmysle § 63 ods. 1 ZKR žalovaný zaplatil
do podstaty sumu 101.553,60 Eur.V odvolaní žalobkyňa uviedla, že na základe skutočností tvrdených a preukázaných v konaní dospel
prvostupňovýknesprávnemuzáveru,žežalobkyňanepreukázalaexistenciuZmluvyoposkytnutíslužieb
z 29.04.2011. O existencii Zmluvy o poskytnutí služieb z 29.04.201 sa žalobkyňa dozvedela z podkladov,

ktorej jej boli predložené zo strany žalovaného ako prílohy k reakcii na výzvu na poskytnutie súčinnosti
zo dňa 11.01.2012, konkrétne z faktúry č. 20110066 vystavenej dňa 12.09.2011, ktorou žalovaný
refakturoval úpadcovi sumu 90.528,- Eur vrátane DPH a na základe ktorej faktúry mala žalobkyňa
preukázanú existenciu tejto zmluvy. Podľa žalobkyne je teda existencia zmluvy nesporná, keďže sám
žalovaný na základe tejto zmluvy fakturoval úpadcovi odmenu za poskytnuté služby vo výške 90.528,-

Eur (v opačnom prípade by plnenie úpadcu na základe tejto zmluvy vo výške 90.528,- Eur bolo plnením
bez právneho dôvodu). „Je preto nepochybné, že zmluva o poskytnutí služieb z 29.04.2011 je existentná,
a že na základe tejto zmluvy si zmluvné strany poskytli vzájomné plnenie, výsledkom ktorého bolo
ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu.“

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď rozhodol,

že zmluvné vzťahy medzi úpadcom a žalovaným tak, ako sú označené v podanej žalobe, nie sú
ukracujúcimi právnymi úkonmi. Prvostupňový súd sa zaoberal otázkou, či žalobca dostatočne preukázal
splnenie zákonnej podmienky pre odporovanie právnym úkonom podľa § 57 ods. 4 ZKR, a teda či
týmito úkonmi došlo k ukráteniu niektorého z veriteľov úpadcu. Žalobkyňa trvala na tom, že označenými
právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľov tak, ako sú títo veritelia označení v konečnom zozname

pohľadávok úpadcu v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu pred Okresným súdom Žilina,
č.k. 4K 2/2011, ktorý žalobkyňa predložila okresnému súdu a „ktorý je prílohou konkurzného spisu
vedeného na Okresnom súde Žilina pod č. 4K/2/2011. Z takto predloženého zoznamuje podľa názoru
žalobkyne dostatočne zrejmé (bez potreby osobitnej špecifikácie každého jedného veriteľa vzhľadom
na celkový počet veriteľov úpadcu), ktorí veritelia boli ukrátení konaním žalovaného.“ Z opísaného

skutkového stavu vyplývalo, že cieľom uzatvárania predmetných zmlúv bolo odovzdanie všetkých
činností úpadcužalovanému,ktorý mal o. i. predovšetkým zabezpečiť vymoženie pohľadávok úpadcu od
jeho dlžníkov a z takto získaných finančných prostriedkov zabezpečiť uspokojenie niektorých záväzkov
úpadcu.Celáčinnosťžalovanéhobolapritomvykonávanávčasezačatéhoreštrukturalizačnéhokonania
úpadcu, t.z. v čase, kedy bol úpadca už v úpadku, a teda žalovaný vzhľadom na jeho výkon činnosti

musel mať vedomosť o tom, že prvoradým záujmom úpadcu má byť pomerné uspokojovanie všetkých
veriteľov, nie iba niektorých z nich tak, ako to vykonával žalovaný. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v čase, kedy
sa realizovalo plnenie podľa predmetných právnych úkonov, došlo ku zvýšeniu účtovných ukazovateľov,
konkrétne v dôsledku činnosti žalovaného mal byť ku dňu 30.6.2011 výsledok hospodárenia 314.298,-
Eur, tak „tento údaj nie je dôkazom o tom, že k zmenšeniu majetku úpadcu nedošlo, nakoľko v

súlade s účtovnými postupmi táto hodnota nesúvisí s výškou majetku úpadcu.“ Žalobkyňa poukázala
na skutočnosť, že v dôsledku plnenia úpadcu žalovanému titulom Mandátnej zmluvy z 15.7.2010,
Zmluvy o sprostredkovaní z 23.5.2011, Dohody o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu z 24.6.2011,
Zmluvy o poskytnutí služieb z 29.4.2011 a Zmluvy o správe majetku došlo k zmenšeniu majetku úpadcu
(minimálne o sumu 101.553,60 Eur, ktorá suma predstavovala odmenu žalovaného za výkon činností v

zmysle označených zmlúv a ktorá suma bola dňa 13.9.2011 žalovanému uhradená, t.j. 2 mesiace pred
vyhlásením konkurzu), o ktorú sumu sa znížila výška sumy, použiteľnej na uspokojenie veriteľov úpadcu
v konkurze, nakoľko táto suma nezostala v majetkovej podstate úpadcu, ale bola použitá na uspokojenie
pohľadávok jedného veriteľa. Žalobkyňa mala za to, že v konaní uniesla dôkazné bremeno a dostatočne
preukázala existenciu označených právnych úkonov a najmä preukázala splnenie hmotno-právnych

podmienok odporovateľnosti označených právnych úkonov, a to: a) ukrátenie prihlásenej pohľadávky
niektorého z veriteľov úpadcu, b) existenciu právnych úkonov urobených v čase úpadku úpadcu, c)
uplatnenie práva odporovať týmto právnym úkonom v zákonom určenej lehote.

V odvolaní žalobkyňa osobitne napadla rozsudok okresného súdu aj vo výroku o náhrade trov konania,

a to predovšetkým z dôvodu, že prvostupňový súd mal vyhovieť žalobe v celom rozsahu a priznať
žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia. „Pokiaľ by aj mal žalovaný nárok na náhradu týchto trov
(čo nemá ako to tvrdí žalobkyňa), prvostupňový súd síce správne vychádzal pri určení výšky tarifnej
odmeny za jednotlivé úkony právnej služby z neoceniteľného základu nároku podľa ust. § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak ďalej nesprávne aplikoval ust. § 13 ods. 3 vyhlášky na

daný prípad.“ Keďže v predmetnom konaní nedošlo k spojeniu dvoch alebo viacerých vecí uplatnených
samostatnou žalobou na spoločné konanie tak, ako to predpokladá § 13 ods. 3 vyhlášky, označené
rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza aj v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa žiadala odvolací súd, aby podľa § 220 OSP zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu„tým spôsobom, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov
konania a na náhradu trov právneho zastúpenia.“

K doručenému odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v podaní právnej zástupkyne, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu zamietol, potvrdiť. Uviedol, že naďalej trvá na
tom, „že medzi spoločnosťou CISS s.r.o., Žilina a žalovaným nebola Zmluva“ o poskytnutí služieb
uzatvorená. Žalovaný na výzvu žalobcu na poskytnutie súčinnosti zo dňa 11.01.2012 reagoval listom zo
dňa 11.01.2012 „Reakcia na výzvu na poskytnutie súčinnosti k sp. zn. 4K 2/2011 - 2/2011" (nachádza sa

v súdnom spise). K predmetnému listu žalovaný priložil nasledovné zmluvy: Zmluva o sprostredkovaní
zo dňa 23.05.2011, Mandátna zmluva, Dohoda o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu, Zmluva o
nájme zo dňa 18.05.2011. Teda v predmetných prílohách nie je uvedená Zmluva o poskytnutí služieb
zo dňa 29.04.2011. Pokiaľ žalobca tvrdí, že taká zmluva bola uzatvorená, je na ňom dôkazné bremeno
toto tvrdenie preukázať. Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie preukazuje odkazom na podanie žalovaného
zo dňa 11.01.2012 - rekcia na výzvu na poskytnutie súčinnosti, predmetný list nie je dôkazom o

existencii Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 29.04.2011.“ Žalobkyňa odvolanie odôvodnila nesprávnym
právnym posúdením veci, s ktorým odvolacím dôvodom žalovaný nesúhlasil. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery „(rozhodnutie NS SR 6Cdo 138/2011)“. „Žalobca odvolací
dôvod - nesprávne právne posúdenie veci nezdôvodňuje v intenciách citovaného rozhodnutia NS SR.
Žalobca v odvolaní neuvádza v čom ma spočívať nesprávne právne posúdenie veci, žalobca iba trvá
na tom, že došlo k ukráteniu veriteľov tak, ako sú označení v konečnom zozname pohľadávok úpadcu

v konkurznom konaní a naďalej trvá na tom, že preukázal ukrátenie prihlásenej pohľadávky, existenciu
odporovateľných právnych úkonov a uplatnenie práva týmto právnym úkonom odporovať.“ Je pravdou,
že žalobkyňa navrhla vykonať dôkaz pripojením konkurzného spisu týkajúceho sa úpadcu, konkrétne
zoznamu záväzkov a veriteľov a do spisu založil 3 zväzky konečného zoznamu pohľadávok v konaní
sp.zn. 4K/2/2011, avšak z predmetného zoznamu pohľadávok nemožno podľa žalovaného vyvodiť

ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka (§ 57 ods. 4 zákona č.
7/2005 Z. z.). „Žalovaný preukázal, že v dôsledku jeho činnosti mal úpadca zisk. Žalobca tento zisk
presne vyčíslil a podrobne zdôvodnil ako k zisku došlo.“ Podľa zdôvodnenia napadnutého rozsudku
zo súpisovej hodnoty majetku úpadcu vyplývalo, že hodnota majetku nepostačuje na plné uspokojenie
všetkých konkurzných veriteľov. Podľa žalovaného, majetok úpadcu by postačoval na plné uspokojenie

konkurzných veriteľov, pokiaľ by nedošlo k jeho zdevastovaniu. Podľa znaleckého posudku, na ktorý
poukazoval žalovaný na pojednávaní dňa 11.02.2014, majetok úpadcu zodpovedal sume 3.700.000,-
Eur. „Následne došlo k jeho zdevastovaniu a tento bol predaný iba za L 1 200 000, . Teda rozdiel medzi
hodnotou majetku € 3 700 000,- a cenou, za ktorú bol predaný v dražbe L 1 200 000,- je € 2 500
000,-! Teda toto je dôvod, prečo nedôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov. Poukazujem na prednesy

žalovaného a jeho právneho zástupcu, ako aj na predložené dôkazy v prvostupňovom konaní, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že činnosť žalovaného bola pre úpadcu prínosom.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa

§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s
opravným uznesením potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a
vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP a podľa
§ 221 ods. 2 OSP vrátil v tejto časti na ďalšie konanie okresnému súdu. Rozhodnutie bolo odvolacím
súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/7/2015-806 zo dňa 20.04.2016
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 20.04.2016 (č.l. 807 spisu) v spojení s doručenkami na č.l. 805 spisu a tiež oznámením na
internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne

právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol posudzovaný napadnutý rozsudok
okresného súdu vo veci samej v medziach odvolacích dôvodov žalobkyne, obsiahnutých v písomnom
podaní zo dňa 08.09.2014 (č.l. 780 spisu) a žalovaného v písomnom podaní zo dňa 27.08.2014 (č.l. 773

spisu). Odvolacie dôvody boli posudzované za rešpektovania § 118a ods. 1 OSP, keďže bolo možné
vychádzať len z dôvodov namietaných v rozsahu, ktorým nedochádza k porušeniu § 118a ods. 1 OSP.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného
súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím k § 219 ods. 2 OSP

dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku
rozsudku súdu prvého stupňa a ktorým bola žaloba zamietnutá.

Vo vecno-právnej rovine s odkazom na citované § 219 ods. 2 OSP, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli vyjadrené v dostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku a na ktoré dôvody odvolací súd primárne poukazuje.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s argumentáciou žalobkyne
v odvolaní, krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu,
ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť

nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri
námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet
konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah

interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval.Žalobkyňa v odvolaní primárne namietala, že okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, že
nepreukázala existenciu zmluvy o poskytnutí služieb z 29.04.2011 a poukázala na to, že existenciu
zmluvy považovala za nespornú s tým, že existenciu dotvrdzovala fakturáciou úpadcu za poskytnuté

služby vo výške 90.529,- Eur („v opačnom prípade by plnenie úpadcu na základe tejto zmluvy vo
výške 90.528,- Eur bolo plnením bez právneho dôvodu“). V súvislosti s uvedenou argumentáciou
žalobkyne v odvolaní krajský súd konštatuje, že len na základe jej nesúhlasu so závermi okresného
súdu cez odvolaciu argumentáciu žalobkyne nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby bolo
možné konštatovať nesprávnosť záverov okresného súdu, ktorý sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal tvrdeným právnym úkonom, a to zmluvou o poskytnutí
služieb z 29.04.2011. Okresný súd podľa krajského súdu správne konštatoval, že existenciu právnych
úkonov tvrdených žalobkyňou bolo potrebné preukázať práve žalobkyňou a že dôkaznej povinnosti
ju nezbavovala ani tvrdená nesúčinnosť úpadcu. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala, aby okresný súd
uložil žalovanému povinnosť predložiť zmluvu o poskytnutí služieb z 29.04.2011 a zmluvu o správe
majetku bez uvedenia dátumu, tak i podľa záverov krajského súdu je potrebné primárne zvýrazniť, že

v sporovom konaní každý účastník preukazuje svoje tvrdenia, a to vzhľadom na dôkaznú povinnosť
účastníka konania. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobkyne v odvolaní považuje krajský
súd za podstatné akcentovať, že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu,
aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia

zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich
nesplnenímvpodobevecnenepriaznivéhorozhodnutianesietenúčastníkkonania,ktorýtietopovinnosti
nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na
svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania

za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o
veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že

takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného
bremena“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Bolo

teda na žalobkyni, akým spôsobom preukáže, resp. navrhne preukázať existenciu tvrdeného právneho
úkonu. Ak nebola v konaní preukázaná existencia platného právneho úkonu žalobkyňou, a to zmluvy o
poskytnutí služieb z 29.04.2011, tak i podľa záverov krajského súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu,
okresný súd správne žalobu v tejto zodpovedajúcej časti zamietol. V tomto smere len pre úplnosť krajský
súd uvádza, že pokiaľ žalobkyňa v rámci podaného odvolania preukazovala existenciu predmetnej

zmluvy fakturáciou, tak krajský súd síce vníma uvedenú argumentáciu žalobkyne, avšak nie je možné
ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by bez ďalšieho preukazovala existenciu tvrdeného zmluvného vzťahu vo
forme zmluvy o poskytnutí služieb z 29.04.2011.

Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala záver okresného súdu, ktorý žalobu zamietol a trvala na tom, že

označenými právnymi úkonmi „označenými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľov tak, ako sú
títo veritelia označení v konečnom zozname pohľadávok úpadcu v konkurznom konaní vedenom na
majetok úpadcu pred Okresným súdom Žilina, č.k. 4K 2/2011, ktorý žalobkyňa predložila konajúcemu
súdu a ktorý je prílohou konkurzného spisu vedeného na Okresnom súde Žilina pod č. 4K/2/2011. Z
takto predloženého zoznamu je podľa názoru žalobkyne dostatočne zrejmé, (bez potreby osobitnej

špecifikácie každého jedného veriteľa vzhľadom na celkový počet veriteľov úpadcu), ktorí veritelia boli
ukrátení konaním žalovaného“. V súvislosti s touto argumentáciou žalobkyne v odvolaní krajský súd
uvádza, že nebol vytvorený dostatočný priestor na iné závery, než boli závery súdu prvého stupňa, s
ktorými sa odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil, keďže odvolacia argumentácia bolazhodná s argumentáciou žalobkyne pred súdom prvého stupňa, ktorou sa okresný súd v dostatočnom
rámci zaoberal v prvostupňovom konaní, čo sa premietlo i v podrobnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia okresného súdu. Postup odvolacieho súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP vyplýva i z

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 180/2005 podľa ktorého .... „v odvolacom
konaní sa súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.“ Ak súd prvého stupňa konštatoval, že „Ukrátenie podľa § 57 ods. 4 Zákona
nepreukazuje automaticky, hoci preukázaná, ako tomu bolo v tomto konaní, skutočnosť samotnej
existencie pohľadávky veriteľa, ktorú si tento následne prihlásil v konkurznom konaní a ktorá existovala

v čase, keď nastali účinky právneho úkonu, ktorému sa odporuje, resp. keď dochádzalo ku plneniu podľa
tohto právneho úkonu. Taktiež ukrátenie podľa § 57 ods. 4 Zákona nepreukazuje len časová súvislosť /
bez preukázanej vecnej súvislosti/ zdôrazňovaná žalobcom, kedy predmetné právne úkony boli účinné
a plnilo sa na ich základe, s procesom reštrukturalizácie úpadcu /vtedy dlžníka/ a ani žalobcom
opisované sofistikované konanie úpadcu a žalovaného, keď títo viacerými zmluvami účelovo poškodili
veriteľov a zvýhodnili len niektorých z nich. Medzi ukrátením uspokojenia prihlásenej pohľadávky

veriteľa v konkurze v dôsledku zmenšenia majetku úpadcu a konkrétnym právnym úkonom, neúčinnosti
ktorého sa žalobca domáha, musí žalobca preukázať príčinnú súvislosť, teda že zmenšenie majetku
úpadcu /v danom čase dlžníka/, ktoré spôsobilo ukrátenie, je dôsledkom práve predmetného právneho
úkonu, určenia neúčinnosti ktorého sa domáha“, tak krajský súd sa s týmto záverom stotožnil. Pokiaľ
žalobkyňa v rámci podaného odvolania tvrdila, že uniesla dôkazné bremeno a dostatočne preukázala

existenciu označených právnych úkonov, najmä splnenie hmotno-právnych podmienok odporovateľnosti
označených právnych úkonov, tak s týmto záverom sa krajský súd nemohol stotožniť a vo väzbe na tento
záver sa opätovne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa cez
úpravu v § 219 ods. 2 OSP odvolací súd stotožnil ako s vecne správnym a napadnutý rozsudok
cez úpravu v § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Osobitne odvolaním bol napadnutý výrok okresného súdu o trovách prvostupňového konania, ktorým
okresný súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania cez úpravu v § 142 ods. 1 OSP,
„a to za štyri úkony právnej služby: 1. prevzatie - príprava obhajoby z 21.2.2013, 2. písomné podanie
žaloby na súd z 21.3.2013, 3. účasť na pojednávaní 11.2.2014, 4. účasť na pojednávaní 17.6.2014 pri

výške tarifnej odmeny za prvý a druhý úkon právnej služby á 140,15 EUR + tarifná odmena za tretí
a štvrtý úkon právnej služby á 144,35 EUR+ 2-krát 7,81 EUR ako režijný paušál za prvé dva úkony
právnej služby + 2-krát 8,04 EUR ako režijný paušál za tretí a štvrtý úkon právnej služby + náhrada
cestovných nákladov za cestu na pojednávania 11.2.2014 a 17.6.2014, pri vzdialenosti 294 km za jednu
cestu a pri preukázanej spotrebe použitého motorového vozidla 7,2 l/100 km, ako vyplýva z predloženej

fotokópie technického preukazu, ako i pri vedomosti súdu o cene pohonnej hmoty celkom vo výške
týchto cestovných náhrad v sume 102,56 EUR / vrátane 20% DPH/ pokiaľ ide o pojednávanie 17.6.2014
a v sume 100,70 EUR / vrátane 20% DPH/ pokiaľ ide o pojednávanie 11.2.2014 + náhrada za stratu
času stráveného právnym zástupcom žalobcu na ceste na pojednávanie 11.2.2014 a 17.6.2014 celkom
za 8 polhodín pri sadzbe 13,40 EUR za každú i začatú polhodinu, celkom vo výške náhrady za stratu

času 64,32 EUR / vrátane 20% DPH/ x 4 + 20% DPH zo základu predstavovaného tarifnými odmenami
a režijnými paušálni vo výške tejto DPH 120,14 EUR podľa § 11 ods. 1 písm. a, §13 ods. 3, § 13a
ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
vždy platnom a účinnom v čase realizácie príslušného úkonu právnej služby. Dôvodne uplatnené trovy
právneho zastúpenia boli žalovanému priznané na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1

OSP. Oproti návrhu žalobcu podľa špecifikácie z 18.6.2014 vychádzal súd pri určení výšky tarifnej
odmeny za jednotlivé úkony právnej služby z neoceniteľného základu podľa § 11 ods. 1 písm. a v spojení
s § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, pri zohľadnení predmetu konania, ktorým bolo určenie neúčinnosti
piatich právnych úkonov a ktoré určenie bolo prejudiciálne pre súvisiaci návrh o uloženie povinnosti na
plnenie“. Žalovaný v odvolaní namietal, že záver okresného súdu nemá oporu vo vyhláške o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a tiež nesúhlasil s tým, že určenie neúčinnosti
piatich právnych úkonov bolo prejudiciálne pre uloženie povinnosti na plnenie. Zdôraznil, že „žalobca
podal žalobu, ktorou sa domáha určenia, že Mandátna zmluva zo dňa 15.07.2010 je voči veriteľom
konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o sprostredkovaní uzatvorená dňa 27.05.2011 je voči veriteľom
konkurzu neúčinná, určenia, že Dohoda o poskytnutí služieb forfaitingu a faktoringu uzatvorená dňa

24.06.2011 je voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o poskytnutí služieb uzatvorená dňa
29.04.2011 je voči veriteľom konkurzu neúčinná, určenia, že Zmluva o správe majetku je voči veriteľom
konkurzu neúčinná. Ďalej sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
101.553,60 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“. Žaloba o neúčinnosť piatich právnych úkonov bolapodaná podľa § 57 a nasl. Zákona a žaloba v časti o zaplatenie 101.553,60 Eur bola podaná podľa §
63 Zákona. Spojenie týchto dvoch vecí, t.j. určenia neúčinnosti uvedených právnych úkonov a uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť z dôvodu neúčinnosti právnych úkonov 101.553,60 Eur nie je podľa

žalovaného spojením veci na spoločné prejednanie, pretože „Žalobu v časti o zaplatenie 101.553,60
Eur žalobca mohol podať po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci neúčinnosti právnych úkonov,
samozrejme iba v prípade, ak by bol úspešný. Teda žalobca nemusel podať žalobcu aj o zaplatenie
uvedenej sumy, nakoľko spojenie týchto dvoch vecí nevyplýva zo zákona“. Pre prípad, že by odvolací
súd konštatoval, že v danom konaní ide o spojenie veci zo zákona, tak žalovaný poukázal na to, že

výška tarifnej odmeny mala byť počítaná zo sumy 101.553,60 Eur. V súvislosti s odvolaním žalovaného
krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania,
resp. vrátenia sumy 101.553,60 Eur do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu, nepochybne ide v
rámci daného incidenčného konania o nárok súvisiaci s určením neúčinnosti právneho úkonu a netvorí
nárok samostatný, inak povedané, aj keď následkom vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je vrátenie
peňažnej náhrady do konkurznej podstaty, podstatou sporu je odporovateľnosť právneho úkonu, preto

tarifná odmena bola okresným súdom správne vypočítaná podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004
Z.z., z ktorého ustanovenia vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je
1/13 výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Nepochybne predmetom sporu bola žaloba o určenie
neúčinnosti právnych úkonov, pričom následky neúčinných právnych úkonov sú vyjadrené v § 63 ZKR.

Podstatou odporovacej žaloby je určenie neúčinnosti právneho úkonu, t.j. má sa odstrániť existujúca
právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu, preto hodnotu predmetu podanej
žaloby, a to požadovaného určenia neúčinnosti právneho úkonu nemožno vyjadriť v peniazoch. Záver
okresného súdu o aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) OSP vyhl. č. 655/2004 bol podľa odvolacieho súdu
správny, aj keď následkom vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je vrátenie peňažnej náhrady do

konkurznej podstaty, tak podstatou sporu je odporovateľnosť právneho úkonu, a preto v tomto zmysle
je namieste postup pre výpočet odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Oproti návrhu žalobcu podľa
špecifikácie z 18.6.2014 vychádzal súd pri určení výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej

služby z neoceniteľného základu podľa § 11 ods. 1 písm. a v spojení s § 13 ods. 3 citovanej
vyhlášky, pri zohľadnení predmetu konania, ktorým bolo určenie neúčinnosti piatich právnych úkonov
a ktoré určenie bolo prejudiciálne pre súvisiaci návrh o uloženie povinnosti na plnenie.“ K svojmu
konštatovaniu o postupe v spojení s § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, však okresný súd neuviedol žiadne
bližšie odôvodnenie, preto za situácie, že žalobkyňa v odvolaní namietala aj výrok o náhrade trov

prvostupňového konania rozsudku okresného súdu, keďže podľa nej v predmetnom konaní nedošlo k
spojeniu dvoch alebo viacerých vecí uplatnených samostatnou žalobou na spoločné konanie, tak ako to
predpokladá § 13 ods. 3 vyhlášky, preto rozhodnutie okresného súdu, vzhľadom na absenciu bližšieho
odôvodnenia v tejto rovine nebolo možné vyhodnotiť inak, než ako predčasné. Okresný súd, konštatoval,
že došlo k predpokladom pre aplikáciu § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, pri zohľadnení predmetu

konania, ktorým bolo určenie neúčinnosti piatich právnych úkonov, ktorých určenie bolo prejudiciálne pre
súvisiaci návrh o uloženie povinnosti na plnenie, čo však nie je dostatočné odôvodnenie na ozrejmenie
rozhodných skutočností, z ktorých okresný súd pri tomto svojom závere vychádzal, pretože len samotné
uvedenieurčenianeúčinnostipiatichprávnychúkonov,bezďalšiehoodôvodneniavtomtoštádiukonania
a vo vzťahu k dikcii § 13 ods. 3 vyhlášky, nie je možné vyhodnotiť ako dostatočné odôvodnenie k aplikácii

§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky. Krajský súd pre úplnosť považuje za podstatné uviesť, že napriek tomu,
že vychádzal z predpokladu, že okresný súd vyhodnocoval i uvedené skutočnosti, tak jeho úvahy nebolo
možné v tomto smere podriadiť pre ich absenciu prieskumu odvolacieho súdu.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen

formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť

preskúmateľné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie
dôvody žalobcu v rovine rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania, ktoré poukazovalina nedostatočné posúdenie priznanej náhrady trov prvostupňového konania, s ktorými dôvodmi sa
okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, čo malo dopad na jeho neúplné
a predčasné skutkové, ako aj právne závery v tejto rovine. Súčasne pri konštatovanom zistení

nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov, odvolací súd konštatoval i nesúlad danej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu s § 157 ods. 2 OSP, čo naplnilo dôvod zrušenia
rozsudku súdu prvého stupňa, vo výroku o trovách prvostupňového konania cez § 221 ods. 1 písm. f)
OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom a súčasne z vyššie uvedených dôvodov
došlo k naplneniu i § 221 ods. 1 písm. h) OSP, pre predčasnosť prijatých záverov a podľa § 221

ods. 2 OSP pre vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v napadnutom výroku o trovách
prvostupňového konania. Okresný súd vec v tejto zrušenej časti opätovne rozhodne; pri písomnom
vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí podľa § 157 ods. 2 OSP.

Okresný súd v ďalšom konaní bude opätovne rozhodovať tak o náhrade trov prvostupňového konania,
ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).