Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/316/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715204736
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2715204736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: VPP servis, s.r.o., so sídlom
Svätojánska 8, 908 51 Holíč, IČO: 36 836 516, zastúpený advokátom: JUDr. Václav Sosna, so sídlom
Námestie slobody 2, 909 01 Skalica, proti žalovanému: M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. C. XXXX/XX,
XXX XX I., o zaplatenie 8.917,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Skalica č.k. 5C/351/2015-47 zo dňa 25. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. m e n í tak,
že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.736,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.181,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Vo výroku III. súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na § 657, § 658 ods. 1, § 3 ods. 1, § 544 ods. 1,

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecne odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania
súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná sčasti dôvodne. Keďže žalovaný nepopieral skutkové
okolnosti uvádzané v žalobe, súd považoval za nesporné a v konaní za preukázané, že žalobca poskytol
žalovanému finančné prostriedky vo výške 37.000 eur na základe zmluvy o pôžičke uzavretej medzi
stranami dňa 4.7.2012 v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a to takým spôsobom, že pred
podpísaním zmluvy prijal žalovaný od žalobcu sumu 12.000 eur v hotovosti a zvyšok pôžičky v sume
25.000 eur poukázal žalobca na účet žalovaného, čo mal súd preukázané tiež čiastočným výpisom z

účtu žalobcu. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi uvedené finančné prostriedky v sume
37.000 eur vrátil, avšak až po lehote splatnosti dňa 6.9.2013, pričom na základe zmluvy mal žalovaný
dlh uhradiť do 4.7.2013 aj s dohodnutým úrokom za poskytnutie pôžičky vo výške 4,9 % ročne. Úrok bol
riadne dohodnutý v čl. III. zmluvy. Strany si pre prípad omeškania žalovaného s vrátením poskytnutej
pôžičky alebo jej príslušenstva dohodli v čl. IV. zmluvy úrok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za
každý deň omeškania dlžníka so splatením jeho splatného peňažného záväzku. Súd zastáva názor, že
predmetnázmluvaopôžičkeniejezmluvouspotrebiteľskou, keďžežalobcanemáposkytovaniepôžičiek

uvedenévrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnosti.Vzhľadomnauvedené,keďžežalovanýuhradil
svoj dlh až po lehote splatnosti pohľadávky, súd zaviazal žalovaného povinnosťou uhradiť žalobcovi
sumu4.181,-eur,ktorápozostávazúrokovzaposkytnutiepôžičkyvzmyslečl.III.zmluvyuplatnenýchza
obdobie od poskytnutia pôžičky od 5.7.2012 do 4.7.2013 v sume 1.813 eur a ďalej z úroku z omeškaniav zmysle čl. IV. zmluvy vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň jeho omeškania vyčísleného v
celkovej sume 2.368 eur. Súd žalobu vo zvyšku v časti uplatnenej zmluvnej pokuty v sume 4.736 eur
zamietol. Žalobca vyúčtoval žalovanému zmluvnú pokutu v zmysle čl. IV. zmluvy vo výške 0,2 % z

dlžnej sumy za každý deň jeho omeškania za obdobie od 4.7.2013 do 6.9.2013. V uvedenom článku sa
strany dohodli, že v prípade omeškania dlžníka s vrátením poskytnutej pôžičky alebo jej príslušenstva,
je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z dlžnej sumy za každý deň jeho
omeškania so splatením jeho splatného peňažného záväzku. Ide teda o sankciu viažucu sa k omeškaniu
žalovaného s úhradou splátok. Podľa názoru súdu takto dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane

vysokou zmluvnou pokutou spojenou s nesplnením záväzku. Súd uvedené ustanovenie zmluvy týkajúce
sa zmluvnej pokuty vyhodnotil ako neplatné, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože pri posudzovaní sankcií súvisiacich s omeškaním dlžníka uvedenými v
zmluve ako celok zistil, že popri úroku z omeškania, ktorý činí 36,50 % ročne bola dohodnutá aj zmluvná
pokuta predstavujúca 73 % ročne. Takto neprimerane vysoká zmluvná pokuta dojednaná zmluvnými
stranami a jej priznanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože celkom by dojednané sankcie

účtované žalovanému presahovali 100 % výšky pôžičky, a preto súd žalobu v časti zmluvnej pokuty
s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zamietol. Súd zároveň nevidel dôvod na zníženie
zmluvnej pokuty podľa § 545a Občianskeho zákonníka. Taktiež zo samotnej dikcie ustanovenia § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky, nie však iné plnenia
spôsobujúce ďalšie navýšenie požičanej sumy. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.

1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, pretože pomer úspechu oboch
strán bol takmer rovnaký.

3. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca v jeho zamietajúcej
časti, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť, namietajúc nesprávne právne

posúdenie veci a inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa
odvolateľa súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil uplatnenú zmluvnú pokutu ako neprimerane vysokú
a rozpornú s dobrými mravmi. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva najmä v
nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovení § 3 ods. 1 a § 544 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníku.
Súd prvej inštancie najmä opomenul skutočnosť, že účelom zmluvnej pokuty, upravenej ustanoveniami

Občianskeho zákonníka, je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu plnenie záväzkov.
Teda zmluvná pokuta dohodnutá medzi účastníkmi záväzkového vzťahu má slúžiť ako prevencia pred
porušením povinností zo strany dlžníka. Popri tom má zmluvná pokuta i funkciu uhradzovaciu, lebo
jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá veriteľovi vznikla v dôsledku porušenia
povinnosti zo strany dlžníka. Zmluvná pokuta môže zahrňovať i ďalšie čiastky, ktoré predstavujú trest

(sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, čo vyplýva z ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka,
ktoré povinnosť hradiť zmluvnú pokutu činí nezávislou na vzniku škody. Zmluvná pokuta je teda čiastka,
ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že dlžník nesplní svoju zmluvnú povinnosť, na
ktorú je pokuta viazaná a to bez ohľadu na to, či porušením povinností vzniká veriteľovi škoda. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie mal za preukázané,

že žalovaný sa dopustil porušenia povinností, ktoré mu vyplývali zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrel
žalobca so žalovaným dňa 4.7.2012. Teda žalobcovi vznikol nárok na úhradu zmluvnej pokuty zo strany
žalovaného z dôvodu porušenia zmluvných povinností. Žalobca tiež poukazuje na skutočnosť, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil otázku primeranosti výšky zmluvnej pokuty. Žalobca k tejto otázke
dáva do pozornosti rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 2

Cdo 172/2007 zo dňa 30.9.2008 vyslovil tento právny názor: „Pevne stanovenú zmluvnú pokutu vo
výške trojnásobku zabezpečenej čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých
okolností daného prípadu) považovať za neprimeranú právom s ohľadom na pomer medzi hodnotou
zabezpečenej pohľadávky a výškou zmluvnej pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný
zaplatiť veriteľovi len za niekoľko dní omeškania. Rovnaké kritérium však nemožno dobre použiť, ak

dosiahne celková výška zmluvnej pokuty trojnásobku zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého
omeškania dlžníka; tu výška zmluvnej pokuty plne závisí od doby po ktorú dlžník svojou zmluvnou
pokutou zabezpečenú povinnosť neplní - čím dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je zmluvná pokuta.
Inak povedané neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky ak je dôsledkom
dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu" zmluvnej

pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie
dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti
výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo by to spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Možno
preto uzavrieť, že zmluvná pokuta dojednaná vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je sohľadom ku všetkým okolnostiam daného prípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto
neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi." Najvyšší súd
SR v rozsudku sp.zn. 2 Cdo 172/2007 zo dňa 30.9.2008 vyslovil názor, že „zmluvná pokuta dojednaná

vo forme úroku prevyšujúceho i niekoľkonásobne 100 % zabezpečenej pohľadávky ročne možno - práve
s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu - považovať za primeranú a teda v súlade s dobrými
mravmi“. Pričom z vykonaného dokazovania, je nepochybné, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta
dosahuje 12,8 % pohľadávky, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou. Teda závery a hodnotenie
súdu prvej inštancie o 100 % výške zabezpečenia nie je správne. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne

aplikoval ustanovenie § 255 CSP keď žalobcovi nepriznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu
vo veci. Je nepochybné, že žalobca mal úspech vo veci takmer vo výške 50%. Teda žalobcovi vznikol
nárok na náhradu trov konania v rozsahu cca. 50%. V tejto súvislosti, žalobca poukazuje na skutočnosť,
že neexistuje žiadna okolnosť hodná osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktorá by odôvodňovala
nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu, v ktorom bol so svojou žalobou úspešný. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Žalobca konštatuje, že

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zamietnutí
časti žaloby sa nevysporiadal s argumentáciu žalobcu, ktorú predniesol právny zástupca žalobcu na
pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.4.2017. Súd prvej inštancie nevzal pri rozhodovaní do úvahy
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, a to najmä rozsudok sp.zn. 2 Cdo 172/20107 zo

dňa 30.9.2008. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z akých dôvodov
argumenty žalobcu a poukaz na ustálenú judikatúru pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež skonštatoval, že nevidel dôvod ma zníženie
zmluvnej pokuty podľa § 545a Občianskeho zákonníku. Avšak v tejto súvislosti súd prvej inštancie ďalej
neuviedol, aké závery ho viedli k tomu, že neuplatnil postup podľa § 545a Občianskeho zákonníku. Z

vyššie uvedeného dôvodu je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie arbitrárny a nepreskúmateľný, Z
toho vyplýva, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej.

4. Žalovaný odvolanie nepodal, k dourčenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny s použitím § 388 C.s.p. zmeniť

v jeho zamietajúcej časti, ako aj v závislom výroku o trovách konania.

7. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec

však nesprávne právne posúdil.

8. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je lenprávne posúdenie otázky dôvodnosti nároku na zmluvnú pokutu, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie
a obidve sporové strany mali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť, odvolací súd nepovažoval za potrebné
a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

9. Vzhľadom na to, že odvolaním bola napadnutá len zamietajúca časť rozsudku súdu prvej inštancie
vo výroku II., vyhovujúci výrok I. odvolaním napadnutý nebol, tento nadobudol právoplatnosť a nestal
sa predmetom odvolacieho prieskumu.

10. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ktorý
zamietol žalobu žalobcu v časti nároku na zmluvnú pokutu vo výške 4.736,- eur, ako aj závislého výroku
o náhrade trov konania.

11. Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca uzavrel so

žalovaným dňa 4.7.2012 v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu o pôžičke, predmetom
ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 37.000 eur. Dlžník podpísaním zmluvy potvrdil, že pred
podpísaním zmluvy prijal od veriteľa sumu 12.000 eur v hotovosti a súčasne sa veriteľ podpísaním
zmluvyzaviazalbezodkladnepojejpodpisepoukázaťzvyšokpôžičkyvsume25.000eurnaúčetdlžníka.
Pôžička bola poskytnutá s lehotou splatnosti do dňa 4.7.2013. V čl. III. bol dohodnutý úrok za poskytnutie

pôžičky vo výške 4,9 % ročne. Dlžník sa zaviazal, že celú pôžičku (vrátane zmluvného aj zákonného
príslušenstva) vráti najneskôr dňa 4.7.2013. V zmysle čl. IV. zmluvy sa strany dohodli, že v prípade
omeškania dlžníka s vrátením poskytnutej pôžičky alebo jej príslušenstva, je dlžník povinný zaplatiť
veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania dlžníka so splatením
jeho splatného peňažného záväzku. Účastníci zmluvy sa dohodli, že v prípade omeškania dlžníka s

vrátením poskytnutej pôžičky alebo jej príslušenstva, je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu
vo výške 0,2 % z dlžnej sumy za každý deň jeho omeškania so splatením jeho splatného peňažného
záväzku. Žalovaný však žalobcovi dlžnú sumu nezaplatil v lehote splatnosti, ale až dňa 6.9.2013.
Žalovaný neuhradil žalobcovi úrok za poskytnutie pôžičky v zmysle čl. III. zmluvy, pričom celková výška
úroku predstavuje sumu 1.813 eur. Žalobca v zmysle čl. IV. zmluvy vyúčtoval žalovanému zmluvnú

pokutu vo výške 0,2 % z dlžnej sumy za každý deň jeho omeškania, t.j. za obdobie od 4.7.2013 do
6.9.2013 v sume 4.736 eur. Súčasne si žalobca uplatnil úrok z omeškania v zmysle čl. IV. zmluvy vo
výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň jeho omeškania v celkovej sume 2.368 eur. Žalovaná suma
8.917 eur tak pozostáva z úrokov za poskytnutie pôžičky 1.813 eur, zo zmluvnej pokuty 4.736 eur a z
úrokov z omeškania 2.368 eur.

12. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

13. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

14. Zo znenia odseku 1 vyplýva, že predpokladom pre vznik zabezpečenia záväzku zmluvnou pokutou
je zmluva, na základe ktorej veriteľ a dlžník sa dohodnú na tom, že účastník záväzkového vzťahu,

ktorý porušil dohodnutú zmluvnú povinnosť, zaplatí zmluvnú pokutu, a to aj vtedy, keď oprávnenému
účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Ustanovenia § 544 ods. 2 pre platnosť dojednania
zmluvnejpokuty predpokladajú,žezmluvabolauzavretávpísomnejformeavzmluvebolaurčenávýška
pokuty alebo bol určený spôsob jej určenia. Absencia čo len jedného z uvedených predpokladov má za
následok neplatnosť zmluvy, dojednania zabezpečenia záväzku (zmluvnej pokuty) podľa § 40 ods. 1, §

37 ods. 1 OZ, nie však neplatnosť samotného hlavného záväzku. K samotnej dohode o zabezpečení
splnenia záväzku môže dôjsť už pri vzniku samotného hlavného záväzku, ale aj v jeho priebehu a to bez
zreteľa na to, či hlavný záväzkový vzťah vznikol zmluvou alebo zo zákona. Zmluvná pokuta z hľadiska
charakterumátotižsamostatnýzáklad.Niejepríslušenstvompohľadávky (pretoniejevylúčenésúčasné
dojednanie aj zmluvných úrokov) vyplývajúceho z hlavného záväzkového vzťahu, hoci účelovo je s

týmto vzťahom nerozlučne spojená. Právo na plnenie zo zmluvnej pokuty môže vzniknúť iba za trvania
hlavného záväzkového vzťahu. Na strane druhej, ak však právo zo zmluvnej pokuty vzniklo za trvania
hlavného záväzkového vzťahu, právo na plnenie zo zmluvnej pokuty trvá aj vtedy, ak hlavný záväzkový
vzťah zanikol.15. Zmluvná pokuta je svojim charakterom zodpovednosťou za zavinenie. Zákonný princíp zavinenia
je však možné zmluvne vylúčiť a dohodnúť zodpovednosť povinnej osoby a to aj vtedy, ak nesplnenie

povinnosti zodpovedná osoba nezavinila. Zaplatenie zmluvnej pokuty nemá za následok zánik hlavného
záväzkového vzťahu a ani nemá bez ďalšieho za následok možnosť odstúpiť od zmluvy a splniť hlavnú
záväzkovú povinnosť riadne a včas. Vo svojej podstate ide o zmluvnú sankciu za nesplnenie povinnosti,
ktorú povinná osoba musí zaplatiť aj vtedy, ak oprávnenej osobe nevznikne nesplnením povinnosti
žiadna škoda. Ak však porušením povinnosti vznikne škoda, platí osobitná právna úprava uvedená v

ustanoveniach § 545 OZ.

16. Odvolateľ dôvodne podporne poukázal na rozsudok NS SR z 30.09.2008 sp. zn. 2 Cdo 172/2007,
podľa ktorého účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu
splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní
svoju zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie,

t.j. pokutu. Dojednaná zmluvná pokuta má teda predovšetkým čeliť porušeniu povinností (funkcia
prevenčná), lebo ak bude zabezpečená povinnosť splnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty
vyčerpaná. Okrem toho zmluvná pokuta má aj funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je
tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany
dlžníka. Zároveň však zmluvná pokuta môže zahŕňať aj ďalšie sumy, ktoré predstavujú trest (sankciu)

pre toho, kto povinnosť porušil, pričom zmluvná pokuta je nezávislá od vzniku škody. Medzi účastníkmi
bola dojednaná zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, čo vzhľadom
k dlžnej čiastke 250 000,- Sk predstavuje čiastku cca 2 500,- Sk denne. Možno prisvedčiť odvolaciemu
súdu, že takáto výška zmluvnej pokuty nijako neprekračuje účel zmluvnej pokuty spočívajúci najmä v
hrozbe dostatočne citeľnou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad, že nesplní zabezpečovaciu

povinnosťavdostatočnomzabezpečeníveriteľaprotiprípadnýmškodám,ktorébymumohlinesplnením
zabezpečenej povinnosti vzniknúť. V posudzovanej veci bola konečná výška zmluvnej pokuty plne
závislá na dobe po ktorú žalovaný nesplnil povinnosť, ktorú sám zmluvne prevzal. Výsledná výška
zmluvnej pokuty, predstavujúca viac než trojnásobok zabezpečenej pohľadávky je totiž dôsledkom
relatívne dlhej doby, ktorá uplynula odo dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky do jej zaplatenia.

Odvolací súd preto pri hodnotení primeranosti dohodnutej výšky zmluvnej pokuty správne vychádzal z
dĺžky omeškania. Z pohľadu primeranosti výšky zmluvnej pokuty je totiž namieste hodnotiť inak zmluvnú
pokutudojednanúvoformepevnestanovenejčiastkyazmluvnúpokutudojednanúformouurčitejsadzby
za stanovenú časovú jednotku. Pevne stanovenú zmluvnú pokutu vo výške trojnásobku zabezpečenej
čiastky by bolo zrejme možné (pri súčasnom zohľadnení všetkých okolností daného prípadu) považovať

za neprimeranú právom s ohľadom na pomer medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a výškou
zmluvnej pokuty, ktorú by v takomto prípade bol dlžník povinný zaplatiť veriteľovi len za niekoľko dní
omeškania. Rovnaké kritérium však nemožno dobre použiť, ak dosiahne celková výška zmluvnej pokuty
trojnásobku zabezpečenej pohľadávky v dôsledku dlhodobého omeškania dlžníka; tu výška zmluvnej
pokuty plne závisí od doby po ktorú dlžník svojou zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní - čím

dlhšia je doba omeškania, tým vyššia je zmluvná pokuta. Inak povedané neprimeranosť zmluvnej pokuty
nemožno usudzovať z jej celkovej výšky ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným
navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo
by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac
by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo

by to spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Možno preto uzavrieť, že zmluvná pokuta
dojednaná vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je s ohľadom ku všetkým okolnostiam
daného prípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné podľa ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka <. pre rozpor s dobrými mravmi.

17. Dojednanie pokuty a jej výšky sú zásadne vecou vzájomnej dohody strán, čo však neznamená, že by
v každom jednotlivom prípade mohla byť dohodnutá v neobmedzenej (neprimeranej) výške. Pri úvahe
o platnosti dojednania o zmluvnej pokute je potrebné skúmať, aké dôvody viedli konajúce osoby na
dojednanie zmluvnej pokuty, ktorá výrazne presahuje výšku škôd (najmä ušlého zisku), ktoré je možné
očakávať v súvislosti s porušením zabezpečenej zmluvnej povinnosti a či tieto dôvody sú oprávnené takú

výškuzmluvnejpokutyospravedlniť.Skutočnosť,žezmluvnápokutavýrazneprevyšujevzniknutúškodu,
spôsobuje neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi (pozri rozhodnutie NS ČR sp.zn. 26Cdo/3968/2013).
Pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je nutné zvážiť funkciu
zmluvnej pokuty (preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú). V súvislosti s výškou zmluvnej pokuty je tiežpotrebné, aby pokuta zahŕňala všetky škody, ktoré možno rozumne v danom konkrétnom vzťahu s
porušením určitej povinnosti očakávať a musí mať dostatočnú, nie však prehnanú motivačnú výšku.
Zmluvná pokuta, ktorej výška výrazne prevyšuje výšku skutočne vzniknutej škody je neprimeraná a pre

rozpor s dobrými mravmi neplatná.

18. Zmluvná voľnosť umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné
osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. To
teda znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli (ich dohoda je potom

rovnako záväzná ako sám zákon - lex contractus). Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho
slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu
sú povinní plniť (pacta sunt servanda), a to aj keby plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán
nevýhodné. Predpokladom platnosti akejkoľvek zmluvy je však dostatočne určité vymedzenie záväzkov
z nej plynúcich. Z uvedeného vyplýva záver, že strany v prejednávanej veci sa dohodli na podmienkach
poskytnutia pôžičky s jasným termínom platnosti, ktorý termín žalovaný nedodržal a preto je povinný

niesť následky svojho omeškania s dohodnutým plnením, pričom jedným z týchto následkov je aj
povinnosť zaplatenia dohodnutej zmluvnej pokuty.

19. S účinnosťou od 01.01.2008 bol platný Občiansky zákonník Slovenskej republiky doplnený o
ustanovenie§545a,podľaktoréhomôžesúdneprimeranevysokúzmluvnúpokutuznížiť.Do31.12.2007

bolo možné riešiť dôsledky neprimerane vysokej zmluvnej pokuty iba pri naplnení ustanovenia § 3 OZ
v spojení s § 39 OZ. Platná právna úprava v ustanovení § 545a OZ umožňujúca zníženie zmluvnej
pokuty, avšak nevylučuje záver o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty pre rozpor s dobrými mravmi.
Rozhodujúce bude vždy posúdenie konkrétnych okolností danej veci. Po doplnení zákona o ustanovenie
§ 545a OZ je však vždy treba prihliadnuť na to, či nie je postačujúci záver o znížení zmluvnej pokuty.

Ustanovenia § 544 a § 545a OZ upravujú zabezpečenie záväzkov dojednaním zmluvnej pokuty.

20. Výška zmluvnej pokuty závisí výlučne od vôle a dohody zmluvných strán. Občiansky zákonník nijako
priamo neobmedzuje maximálnu výšku zmluvnej pokuty. Každý jednotlivý prípad je natoľko individuálny
a špecifický, že všeobecné ohraničenie výšky zmluvnej pokuty nie je v podstate možné. Limitovať

výšku zmluvnej pokuty v jednotlivých konkrétnych prípadoch však môže predovšetkým súlad dohody o
zmluvnej pokute s niektorými všeobecnými požiadavkami zákona. V tomto smere ide už o spomínané
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje požiadavku súladu právneho úkonu s dobrými
mravmi. Ak by teda výška zmluvnej pokuty v konkrétnom prípade odporovala dobrým mravom, išlo by
o neplatnosť právneho úkonu a to neplatnosť absolútnu.

21. Možným následkom nevyváženosti výšky zmluvnej pokuty v pomere k významu a hodnote ňou
zabezpečovaného záväzku, však môže byť aj zníženie výšky tejto pokuty na primeranú mieru súdom.
Spočíva v tom, že súd môže rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške dohodnutej stranami,
aj keď veriteľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa zmluvy vznikol nárok. V súdnej praxi je moderačné

právo bežne používané. Pri posudzovaní výšky zmluvnej pokuty je vždy potrebné posudzovať každý
prípad individuálne a nemožno vyvodiť žiadnu zásadu, ktorá by všeobecne určovala, akú výšku môže
denne, mesačne, ročne, celkovo, či pomerne k hodnote zabezpečovaného záväzku zmluvná pokuta
dosiahnuť. Aj v prípade, keď zmluvná pokuta mnohonásobne presiahne hodnotu zabezpečovanej
povinnosti, nemusí ísť o rozpor s dobrými mravmi. Podstatné je, že pokuta má dostatočnú, nie však

neprimeranú, motivačnú výšku, a pre prípad nesplnenia povinnosti okrem odškodnenia aj primerane
trestá.

22. V prejednávanom spore vychádzajúc z vyššie citovaných právnych záverov odvolací súd dospel
k inému záveru ako súd prvej inštancie a považoval dohodnutú zmluvnú pokutu za platnú. Zo súdom

prvej inštancie vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by spochybňovala
platné dojednanie zmluvnej pokuty v zmluve o pôžičke. Žalovaný sa voči uplatnenému nároku na
zmluvnú pokutu nijako nebránil. Dohodnutá výška zmluvnej pokuty 0,2% denne nie je zohľadniac všetky
relevantné okolnosti prejednávanej veci neprimeraná. Za neprimerané nemožno považovať to, že medzi
stranami boli dohodnuté aj riadne úroky, ktoré predstavujú odplatu za poskytnutie pôžičky. Rovnako nie

je vylúčené súbežné uplatnenie zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania. Potrebné bolo prihliadnuť tiež
na to, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta dosahuje 12,8 % pohľadávky, ktorá bola zabezpečená
zmluvnou pokutou (4.736 : 37.000).23. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v zamietajúcej časti vo výroku II. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 4.736,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

24. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. nárok na náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní v
celomrozsahuúspešnýanebolitudanéžiadnedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktorébyodôvodňovali
výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov prvoinštančného

i odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).