Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/315/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610204106
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6610204106.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: Y. L., narodená XX. C.
XXXX,bytomT.XXX/XX,XXXXXT.,zastúpenejAdvokátskoukanceláriouGEREG&MESSINGEROVÁ,
s.r.o. so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: Slovenská republika,
za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o

zaplatenie nemajetkovej ujmy 16 596,96 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec z 19. apríla 2017 č. k. 6C/49/2010-389, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 19. apríla 2017 č. k. 6C/49/2010-389 vo výroku I. o zamietnutí
žaloby potvrdzuje.
II. Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 19. apríla 2017 č. k. 6C/49/2010-389 vo výroku II. o trovách
konania zrušuje a v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie o nároku žalobkyne na náhradu škody rozhodol rozsudkom z 02. septembra
2011 č. k. 6C/49/2010-151 tak, že žalobkyni priznal majetkovú ujmu v sume 2 482,54 eur. Konanie v
tejto časti bolo právoplatne skončené 12. apríla 2012, ktorým dňom nadobudol právoplatnosť rozsudok
odvolacieho súdu z 03. apríla 2012 č. k. 14Co/354/2011-181.
2. Napadnutým rozsudkom z 19. apríla 2017 č. k. 6C/49/2010-389 súd prvej inštancie zamietol žalobu

o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 eur (prvý výrok napadnutého rozsudku) a priznal
žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci (druhý výrok napadnutého rozsudku).
3. V odôvodnení rozsudku opísal priebeh trestného konania vedeného proti žalobkyni. Uviedol,
že z doplneného dokazovania, najmä zo svedeckých výpovedí, vyplynuli závery, ktoré nesvedčia
argumentácií žalobkyne o skutočnom objektívnom zásahu (spôsobenom prebiehajúcim trestným
konaním) do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Z výpovede zaťa žalobkyne, G. G., vyvstala

pochybnosť, do akej miery boli už pred trestným stíhaním žalobkyne v rodine vyhrotené a narušené
vzájomné vzťahy (rodina oboch dcér žalobkyne sa v snahe vyhnúť vzájomným stretnutiam dohodla na
harmonograme návštev, jeden víkend chodila na návštevu k rodičom rodina prvej dcéry, druhý víkend
druhá rodina). Súd nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi týmto konkrétnym trestným konaním
vedeným voči žalobkyni (s ohľadom na prebiehajúce trestné stíhanie zaťa žalobkyne) a zhoršenými
vzťahmi v rodine až v takej intenzite, že to bolo práve trestné stíhanie žalobkyne, ktoré úplne rozbilo

jej rodinu.
4. Rovnako výsledky dokazovania neoprávňovali súd prvej inštancie k záveru, že toto trestné stíhanie
poznačilo natrvalo a zásadne aj spoločenskú reputáciu žalobkyne v obci, v ktorej býva. Z výpovedí
mal súd preukázané len to, že sa o jej trestnom stíhaní v obci „vedelo“, ale nemal preukázané, či
skutočne a do akej miery došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti žalobkyne v obci, a ako konkrétne,
a kým sa tak malo stať. Zo spomínanej svedeckej výpovede svedka G., zaťa žalobkyne, výslovne

vyplynulo, že hoci všetci o trestnom stíhaní žalobkyne vedeli, nikto o tom nahlas nehovoril. Možno tak
skôr hovoriť o subjektívnom pocite žalobkyne vo vzťahu k občanom obce, nie objektívne preukázanomnepriateľskom, prípadne inom negatívnom postoji, či prejave viacerých z obyvateľov obce, čo by už
zakladalo intenzitu vážneho narušenia občianskej cti žalobkyne. Rovnako neboli v konaní preukázané
ataky zamestnávateľa, prípadne iná zásadná a negatívna zmena jeho postoja k žalobkyni (ako to v

konaní tvrdila žalobkyňa). Naopak, z výpovede svedka G.. N. H., A. Q.L. v T., jednoznačne vyplynulo, že
trestné stíhanie nepoznačilo negatívne a natrvalo pracovné prostredie a pracovné vzťahy v zamestnaní
žalobkyne. Riaditeľ škody vypovedal, že diskrétne, medzi nimi dvoma prebehol rozhovor potom, čo
ho sama žalobkyňa požiadala o vypracovanie posudku na jej osobu a uviedol, že o tejto veci a o
trestnom stíhaní sa dozvedel od žalobkyne, ktorá prišla za ním a popísala mu celú situáciu. Na priamu

otázku, do akej miery sa zmenil jeho vzťah k žalobkyni potom, čo sa dozvedel o trestnom stíhaní
vedenom voči žalobkyni, svedok odpovedal, že žalobkyňa podľa jeho pozorovania vykonávala svoju
prácu takisto predtým, ako aj potom, a jeho vzťah k nej sa nezmenil. Žalobkyňa si vykonávala riadne
povinnosti D., a taktiež uviedol, že ako riaditeľ školy nemusel riešiť nijaké ataky zo strany ostatných
členov pedagogického zboru voči žalobkyni, nič také sa neprejavilo, nikto za ním neprešiel s niečím
takým.Doslovauviedol,že:„toboladiskrétnavec,vedelosaotom,alekeďžeprebiehalotrestnéstíhanie,

nikto do toho nezasahoval, keďže to boli veľmi citlivé veci“. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že
z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že to bolo trestné stíhanie žalobkyne, ktoré malo negatívny
dopad na ňu, jej povesť v obci, že došlo k obmedzeniu kontaktov s priateľmi, známymi, a že dôsledkom
trestného stíhania došlo k negatívnym prejavom na jej psychike. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že
v dôsledku svojho trestného stíhania jej hrozila strata zamestnania. Išlo len o jej subjektívne pocity.

Lekárskymi správami nebol preukázaný dopad trestného stíhania na zdravie žalobkyne, pretože z týchto
vyplynulo, že žalobkyňa bola liečená už dávno predtým. Aj pri vyšetrení u psychiatričky G.. B. v roku
2014 žalobkyňa sama tvrdila, že už šesť rokov je vystavená veľkej psychickej záťaži v dôsledku súdnych
procesov. Pričom tieto vyšetrenia sa uskutočnili až niekoľko rokov po trestnom stíhaní, ktoré bolo
vedené voči nej. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie konštatoval, že prípadným priznaním peňažného

zadosťučinenia, čo len sčasti uplatneného nároku, by došlo k rozporu s výsledkami vykonaného
dokazovania a so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti. Už samotné konštatovanie porušenia
práva žalobkyne je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonným
rozhodnutím.
5. K výroku o trovách konania súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval

ustanovenie § 255 ods. 2 CSP a uviedol, že v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal
žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v spore.
6. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Dôvodom odvolania bolo
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
7. Žalobkyňa zopakovala, že bola v trestnom konaní oslobodená spod obžaloby, teda bola trestne

stíhaná cca dva roky za skutok, ktorý ani nie je trestným činom, na čo poukazovala od začiatku
trestného konania. Podľa žalobkyne bola preukázaná príčinná súvislosť protiprávneho konania a
postupu spočívajúceho z nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania žalobkyne a následného
nesprávneho úradného postupu so škodou, ktorá žalobkyni týmito zásahmi vznikla. V dôsledku
nezákonného rozhodnutia utrpela aj morálnu ujmu, ktorá negatívnym spôsobom veľmi intenzívne

zasiahla jej súkromnú sféru života, najcitlivejšie vzťah rodiny, priateľov a kolegov v práci, následky
ktorého negatívneho zásahu sú trvalé a neodstrániteľné. Dlhotrvajúce trestné konanie jej spôsobilo
traumu a depresie. Opätovné zaradenie do spoločenského, rodinného a pracovného procesu bolo pre
ňu krajne obtiažne, namáhavé, predstavujúce psychickú traumu. Uvedené skutočnosti boli preukázané
aj vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďami svedkov E. L., C. D., G. G., G. G., Y. L., G.. H. a

následne lekárskou správou G.. W.. Nemožno sa stotožniť s odôvodnením súdu prvej inštancie, že ide
o skôr subjektívne pocity a subjektívny postoj známych a rodinných príbuzných žalobkyne. Svedkovia
predsa vlastnými slovami popísali skutočnosti tak, aké reálne boli a zároveň popísali to, čo videli a počuli.
Preto nie je na mieste všetky takto vykonané dôkazy vyhodnotiť len ako subjektívne pocity jednotlivých
svedkov. O subjektívnom pocite by sa dalo polemizovať v tom prípade, keby svedkovia nevypovedali

na základe toho, čo reálne videli a prežili. Práve naopak, v predmetnom konaní nebol žiadnym
dôkazom preukázaný opak tvrdení žalobkyne, a teda, že nezákonné trestné stíhanie nezasiahlo nijakým
spôsobom do rodinného života, spoločenského života, či neznevážilo postavenie a česť žalobkyne.
Podľa žalobkyne žalovaná nevyužila žiadne prostriedky procesného útoku resp. procesnej obrany, ktoré
by čo i len nepriamo podporili tvrdenie, že nezákonné trestné stíhanie nezasiahlo do života žalobkyne

spôsobom, ako sama tvrdila.
8. Žalobkyňa následne uviedla, že obdobie od vznesenia obvinenia až po oslobodenie poznačilo celý
jej život. Uvedené skutočnosti zanechali na jej zdraví aj psychike trvalé následky. Je veľmi ťažké nad
rámec už vykonaného dokazovania niekoľkými svedkami dokazovať inými dôkazmi skutočnosti, ako to,že pravidelne sa v noci budí, celá vyplašená až do takej miery, že si musí dať lieky, bojí sa, je pod tlakom,
ktorý ani nevie opísať a iné skutočnosti, ktoré prežíva za pomoci rodiny každý deň. Uvedené pocity a stav
nevie ovplyvniť. Celé obdobie trestného konania pôsobila ako D., čo pre žalobkyňu znamenalo neustálu

obavu, že v prípade odsúdenia by stratila aj zamestnanie. Kolegovia v práci o všetkom vedeli, za čo sa
žalobkyňaveľmihanbila,keďžecelýživotsasnažilaviesťslušnýživot,kčomuviedlaajžiakov.Vedela,že
sa na pracovisku o jej trestnom stíhaní pošuškáva, čo znižovalo jej postavenie a dôstojnosť. O trestnom
stíhaní vedeli všetci v obci T., v ktorej žalobkyňa žije, kde sa na ňu pozerali ako na kriminálnika, ohovárali
ju a rozprávali sa o jej trestnom stíhaní. Najväčším zásahom bola skutočnosť, že sa jej rozpadla rodina,

čo potvrdili aj svedkovia v rámci vykonaného dokazovania. Uvedené skutočnosti prestala zvládať, čoho
výsledkom bol nadmerne zvýšený tlak v dôsledku čoho bola nútená vyhľadať lekára, o čom svedčia aj
lekárske správy. Pred obdobím trestného stíhania nemala nikdy zdravotné problémy tohto druhu.
9. Záverom odvolania žalobkyňa uviedla, že by dala všetko za to, aby žalovaná vedela uvedené
reparovať tak, že jej vráti späť roky, ktoré prežívala ako obvinená a obžalovaná v rámci trestného
konania, depresie a psychické útrapy, ktoré trvajú dodnes. Keďže uvedené nie je možné, žalobkyňa

žiada priznať nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a nesprávnym úradným postupom, ktorú považuje za primeranú, a ktorá bude
len čiastočnou náplasťou za už vyššie uvedené skutočnosti. Žalobkyňa vo všeobecnosti poukázala na
„kauzy v spoločnosti, ktoré v oveľa menšej intenzite a dĺžke trvania zasiahli do statusu osobnosti, za
ktoré sa priznávajú občanom nepomerne vyššie sumy za nemajetkovú ujmu, ako požadujem v tomto

konaní ja“. Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
10. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vo veci
samej potvrdil.
11.Napadnutýrozsudok,vovýrokutýkajúcomsavecisamej,zodpovedánáležitezistenémuskutkovému

stavu vyplývajúcemu z vykonaných dôkazov, pričom súd prvej inštancie starostlivo prihliadal na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Napadnutý rozsudok je
vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby odôvodnený v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s presvedčivým odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. V nasledujúcich bodoch odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dopĺňa o

ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho správnosti.
12. Predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom bol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v naznačenom smere za účelom preukázania skutkového
stavu ohľadom konštatovania, či skutočne, reálne a preukázateľne došlo k závažnému zásahu do
osobnostných práv žalobkyne a preukázania, že bola skutočne v značnej miere znížená dôstojnosť

žalobkyne. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala,
že by prebiehajúcim trestným konaním došlo ku skutočnému zásahu do občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti žalobkyne.
13. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že bola v trestnom konaní oslobodená spod obžaloby, a preto v
dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia má právo na náhradu nemajetkovej ujmy,

keďže jej bola spôsobená morálna ujma v dôsledku negatívneho zásahu do jej osobnostných práv, a
to v pracovných vzťahoch (všetci v práci vedeli, že je trestne stíhaná), na zdraví (budí sa, berie lieky,
musela navštíviť lekára), ale najmä v rodinných vzťahoch (rozpadla sa jej rodina). Vzhľadom na to,
že žalovaná nie je schopná vrátiť veci do pôvodného stavu (obnoviť stav pred vydaním nezákonného
rozhodnutia), žalobkyňa má za to, že jej patrí nemajetková ujma v peniazoch. Námietka žalobkyne

je nedôvodná. Odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že právoplatným rozsudkom z 02.
septembra 2011 č. k. 6C/49/2010-151 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 03.
apríla 2012 č. k. 14Co/354/2011-181 súd prvej inštancie priznal žalobkyni priznal majetkovú ujmu v
sume 2 482,54 eur z dôvodu, že mal za preukázanú zodpovednosť žalovanej za škodu vzniknutú v
súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo

konštatované porušenie práva žalobkyne a priznaná s tým spojená škoda spočívajúca vo vynaložení
nákladov na právne zastupovanie. Je nespochybniteľné, že do práv žalobkyne bolo zasiahnuté
nezákonným rozhodnutím. Avšak priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa ustanovenia
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov možné len v tom prípade, ak samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, aj to len za predpokladu, že nemajetkovú ujmu nie je možné
uspokojiť inak. Spôsobenie ujmy nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie
je bez ďalšieho dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie správnevyhodnotil,ževprípadežalobkyneužsamotnékonštatovanieporušeniaprávažalobkynejedostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie
z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov, ako aj z doplneného dokazovania výsluchom svedkov,

nemal preukázané tvrdenia žalobkyne o spôsobení morálnej ujmy, ujmy v rodinných vzťahoch a v
pracovných vzťahoch, ako aj v prostredí, v ktorom žije v takom rozsahu, že by uvedené predstavovalo
taký zásah do práv žalobkyne, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Odvolací súd
poukazuje na detailné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
14. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zistil, že rodinné vzťahy žalobkyne boli

narušené už skôr vedeným iným trestným stíhaním zaťa žalobkyne, ktoré predchádzalo trestnému
stíhaniu žalobkyne. Vzniknuté napätie medzi členmi rodiny sa títo snažili umenšovať tým, že si dohodli
harmonogram návštev. Žalobkyňa nepreukázala, že by trestné stíhanie vedené voči nej bolo príčinou
rozpadu rodiny.
15. Rovnako správne súd prvej inštancie ustálil, že trestné stíhanie nebolo príčinou negatívnych
pracovných vzťahov, či dôvodom zníženia občianskej cti žalobkyne v obci, ako to tvrdila žalobkyňa.

O trestnom stíhaní žalobkyne v obci, v ktorej žije, ako aj na pracovisku, sa pochopiteľne „vedelo“.
V malej obci, prípadne v kolektívne pracovníkov, možno len ťažko utajiť trestné stíhanie. Žalobkyňa
však nepreukázala, že by pracovné alebo iné okolie vystupovalo voči žalobkyni objektívne negatívne,
nepriateľsky, čím by sa znižovala dôstojnosť, česť žalobkyne. Ak žalobkyňa vnímala situáciu inak,
prípadne bola pre ňu nepríjemná už tá skutočnosť, že všetci o jej trestnom stíhaní vedeli, išlo len

o subjektívny, ľudsky pochopiteľný, pocit žalobkyne. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že
vykonaným dokazovaním (najmä výpoveďou svedka H.) bol preukázaný skôr opak, že i napriek tomu,
že bola v pracovnom prostredí všeobecná vedomosť o tom, že je žalobkyňa trestne stíhaná, kolegovia
sa voči žalobkyni správali profesionálne bez negatívnej zmeny v postoji voči žalobkyni. Trestné stíhanie
nepoznačilo negatívne a natrvalo pracovné prostredie a pracovné vzťahy v zamestnaní žalobkyne.

16. Námietka žalobkyne, že trestné stíhanie trvalo poznačilo aj jej zdravotný stav, taktiež neobstojí.
Žalobkyňa predloženými lekárskymi správami nepreukázala dopad trestného stíhania na zdravie.
Odvolací súd zdôrazňuje, že vyšetrenia psychiatričky G.. B. sa uskutočnili až niekoľko rokov (v roku
2014) po trestnom stíhaní žalobkyne. Práve výrazný časový odstup od ukončenia trestného stíhania
žalobkyne, ako aj skutočnosť, že žalobkyňou tvrdená veľká psychická záťaž v dôsledku súdnych

procesov bola obsiahnutá len v subjektívnom náleze, vyvolávajú pochybnosť o objektívnej súvislosti
medzi trestným stíhaním žalobkyne a jej zhoršeným zdravotným stavom.
17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.
18. Odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách konania napadnutého rozsudku, keďže sa jedná o výrok

závislý na rozhodnutí vo veci samej. V napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania celkom
chýba zodpovedajúce odôvodnenie. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa nachádzajú len procesné
ustanovenia CSP upravujúce trovy konania. Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo rozhodol o trovách
konania tak, ako to vyplýva z druhého výroku napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok v časti
týkajúcejsatrovkonaniajenepreskúmateľnýprenedostatokodôvodnenia.Neodôvodnenímrozhodnutia

súd prvej inštancie porušil právo sporových strán na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou
súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj vo vzťahu k trovám konania.
19. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v druhom
výroku o trovách konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
20. V ďalšom priebehu konania súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách konania. V novom

rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodní, ktorej sporovej strane uloží povinnosť nahradiť trovy konania
a v akom rozsahu.
21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).