Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/843/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221861
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. decembra 2014 č.k. 7C/167/2012-58 a o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 26. marca 2015 č.k. 7C/167/2012-80, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 1.155 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod

sp.zn. 10Er/448/2009. Ďalej návrh žalovanej na spojenie veci zamietol, návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 os. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia

exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) pod sp.zn.
10Er/448/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 15. 06. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 21. 04. 2010 po tom, ako viackrát
opakovane žiadal z rozhodcovského súdu zapožičanie rozhodcovského spisu, exekučné konanie v časti
o zaplatenie sumy 337,25 eura a úroku z omeškania zastavil a po ustanovení opatrovníka povinnej
dňa 05. 01. 2011 vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie zvyšnej časti. Konštatoval, že

žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalovanej dňa 27. 04. 2012,
pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, teda žalobca svoj nárok v danej veci uplatnil na súde včas.
Následne preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či existuje dôvod
na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda žalobcovi vznikla. Súd prvého stupňa dospel k záveru,že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v
trvaníviacako21mesiacov,jehotvrdeniavtomtosmerepovažovalza nepravdivé,nakoľkovpredmetnej
exekučnej veci bolo potrebné vykonať aj ďalšie úkony (vyžiadanie rozhodcovského spisu, či čiastočné

zastavenie exekúcie a ustanovenie opatrovníka povinnej po náležitom zisťovaní jej pobytu). Taktiež
žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení i v časti vzniku a výšky škody, keď relevantným
spôsobom nepreukázal existenciu tejto škody, ako a výšky nemajetkovej ujmy. Zároveň konštatoval,
že na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nebol splnený zákonný predpoklad, spočívajúci v
zistení nesprávneho úradného postupu spôsobeného prieťahmi v konaní, ako aj neexistencia príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Nepovažoval za hospodárne
vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie návrhu. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania dôvodiac, že vo veci
Okresného súdu Prešov sp.zn. 7C/6/2010 je predmetom konania návrh fyzickej osoby voči účastníkom
konania v tejto veci ako žalovaným v 1. a v 2. rade o náhradu škody pre porušenie práva Európskej
únie. V danej veci je však predmetom konania návrh žalobcu ako oprávneného z exekučného konania

na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomexekučnéhosúdu.AnizprejudiciálnejotázkypredloženejSúdnemudvoruEurópskej
únie nevyplýva, že by sa v uvedenom konaní riešila otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie
súdu v danej veci. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom žalovanej, ktorá
bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal nesprávne použitie nového ustanovenia § 9
ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z., nakoľko nie je možné interpretovať hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po založení zodpovednostného
právneho vzťahu. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu

neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti, atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V

neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie
len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu
znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým
svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Nesúhlasil s vyhodnotením
vznesenej námietky premlčania súdom prvého stupňa tvrdiac, že k premlčaniu práva nedošlo, nakoľko

o škode sa nemohol žalobca dozvedieť v deň spísania podania, moment, kedy sa poškodený dozvedel
o škode, je potrebné spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom.
Začiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje
v rozsudku porušenie práva až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza

sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Namietal nevykonanie dostatočného dokazovania oboznámením
sa so znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. Taktiež vytkol súdu prvého stupňa, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke nazáklade ústavnej sťažnosti, bol súd povinný rozhodnúť o tomto návrhu na prerušenie konania, čo súd
prvého stupňa nevykonal.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 1.155 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde

pod sp. zn. 10Er/448/2009. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu poverenia došlo s omeškaním viac ako 658 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.

č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťoupodmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci, vo svetle týchto záverov, preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov

zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého stupňa
a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva
z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/448/2009, že exekučnému súdu bola dňa
15. 06. 2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej C. G., o vymoženie 399,20

eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 15. 10. 2008 č.k. SR 09717/08. Exekučný
súd opakovane viackrát žiadal rozhodcovský súd na predloženie spisu SR 09717/08 (prípismi zo dňa
14. 08. 2009, 25. 09. 2009, 07. 12. 2009, 02. 03. 2010), rozhodcovský súd až dňa 11. 02. 2010 doručil
exekučnému súdu namiesto žiadaného spisu „fotokópie predmetných zmlúv“. Následne exekučný súd

dňa 21. 04. 2010 uznesením zastavil exekučné konania v časti o zaplatenie sumy 337,25 eura a v
časti prevyšujúcej 14,25% úrok z omeškania ročne. Z dôvodu nemožnosti doručenia predmetného
zastavujúceho uznesenia povinnej, súd vykonával zisťovania jej pobytu, ustanovil povinnej opatrovníka
a dňa 05. 01. 2011 vydal poverenie súdnemu exekútorovi. Podľa žalobcu postup exekučného súdu
vykazujeznakynesprávnehoúradnéhopostupu,keďkrozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdneho

exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 658
dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania
hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou
a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70
eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy
15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si
žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.155 eur za bezdôvodnú nečinnosť
exekučného súdu 658 dní, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík
a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii

povinného.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák.
č. 144/2010 účinného do 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý, podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre
exekučný súd sa vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora
uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu
poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď poverenie vydal po uplynutí takmer 19 mesiacov,
pričom je potrebné konštatovať, že pred vydaním poverenia v časti návrh súdneho exekútora na
vydanie poverenia zamietol, exekúciu zastavil a je potrebné poukázať na nečinnosť a nesúčinnosť
rozhodcovského súdu, ktorý na viaceré urgencie súdu prvého stupňa na predloženie rozhodcovského
spisu nereagoval. Exekučný súd teda odstraňoval vady návrhu na vydanie poverenia, a preto takýto

postup exekučného súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti nie je možné označiť za nesprávny
úradný postup.

I napriek tomuto zisteniu odvolací súd, v zhode so záverom súdu prvého stupňa, zastáva názor, že
v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy,

ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl.
48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup

exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 06. 2009 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na
tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia, ako výsledku náležitého preskúmania, okrem

iného i exekučného titulu, dňa 05. 01. 2011 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie po
tom, ako rozhodcovský súd po viacerých urgenciách na predloženie rozhodcovského spisu, predložil
iba zmluvy o úvere až dňa 11. 02. 2010, v dôsledku čoho čiastočne exekúciu zastavil. Súd nevzhliadol
v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po takmer 19 mesiacov od doručenia žiadosti (nie však
658 dní, čo v návrhu zavádzajúco uviedol žalobca), ktoré nedodržanie lehoty je odôvodnené úkonmi

vykonávanými exekučným súdom, smerujúcimi k odstráneniu nedostatkov žiadosti, ako aj zabezpečeniu
listinných dôkazov. Z tohto dôvodu preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný
i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a

nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to:
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a
samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné
bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal

splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur,
predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce.
Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako

je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej
činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do
ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním
exekúcie začal exekúciu vykonávať. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto
pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú

zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Za danej situácie niet
tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak i
vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu s ním predkladaných dôvodov, ktoré navyše bez ponúknutia
dôkazu o tom, sú len v rovine teoretických úvah a v tomto smere odvolací súd odkazuje i na náležité
dôvody uvádzané prvostupňovým súdom.

K odvolateľom vznesenej námietke nesprávneho hodnotenia premlčania v danej veci odvolací súd
poznamenáva, že súd prvého stupňa sa premlčaním v napadnutom rozhodnutí nezaoberal a keďže vo
veci meritórne rozhodol, nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. Námietku žalobcu, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu na prerušenie konania z
dôvodu podanej ústavnej sťažnosti, odvolací súd považoval za neopodstatnenú, nakoľko žiadny takýto

návrh súdu prvého stupňa predložený nebol.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26. 03. 2015 č.k. 7C/167/2012-80 vyzval
žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20 eur podľa položky číslo 7a
sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca dôvodiac, že napadnuté uznesenie

neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako
sú odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a
súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v

prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľapredpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona
č. 286/2012, a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Žiada napadnuté uznesenie

v celom rozsahu zrušiť.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 11. 2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na

návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým

konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými

po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

V tejto časti je predovšetkým potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach
náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od poplatku. Uvedená novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo

dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený
nový paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona
o súdnych poplatkoch vykonanou zák. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1

doplnené o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná
zmena v tomto smere bola uskutočnená zák. č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v

Sadzobníku súdnych poplatkov za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého z návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k
tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
na súdoch. Znamená to potom, že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú
oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto žalobcovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý
je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciachv zmysle § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal
dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a
dovolania. V tomto smere žalobcom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie návrhu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, sa odvolací súd nestotožňuje.
V tejto súvislosti ďalej poznamenáva, že tieto úvahy žalobcu nielenže sú rozporné s vyššie citovanou
zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad
akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje

odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám
1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu o vylúčení analógie
v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje,
uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k
použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. Neobstojí ani odvolávanie sa žalobcu na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, začaté na návrh žalobcu
dňa 28. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku
súdu prvého stupňa žalobca predložil dňa 28. 01. 2015, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám
účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade tohto ustanovenia

nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony alebo konania z
režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z.z.. Pre danú vec je preto určujúcim hľadiskom
zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť, pod niektorú z častí tejto zákonnej definície. Pri snahe o
zodpovedanietejtootázkysitrebauvedomiť,žeprávnaúpravasúdnychpoplatkovpracujeslegislatívnou
skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo konania súdov vykonávané

na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože odvolanie je úkonom
účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov alebo prokuratúry
a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru odvolania vyplýva,
že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti s poplatkovou
povinnosťou žalobcu za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo začaté do 30.

09.2012.Preukázateľnevtomtoprípadeodvolaciekonaniezačalopodanímodvolaniažalobcomdňa28.
01. 2015 a teda žalobcovi v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne
súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny poplatok,
aplikujúc tak platnú právnu úpravu, účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych

poplatkov.

Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou

súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a

poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa akého
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).K súdnemu poplatku vyrubenému napadnutým uznesením v sume 10 eur podľa položky 20a sadzobníka
súdnych poplatkov odvolací súd nezaujíma stanovisko, ani sa k tomuto poplatku nevyjadruje z dôvodu,

že sám žalobca tento vyrubený poplatok v podanom odvolaní nenamieta.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.