Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514204711
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2514204711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: P. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XX, XXX XX X., zastúpený: JUDr. Dalibor Pavelka, advokát, so sídlom Pribinova 46, 920 01
Hlohovec, proti žalovanému: EKOM spol. s r. o., so sídlom Priemyselná 5031/18, 921 01 Piešťany, IČO:
31 416 519, zastúpený: Mgr. Alena Mikudová, advokátka, so sídlom Orlická 2698/16, 058 01 Poprad, o
neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany
č.k. 4Cpr/4/2014-149 zo dňa 23.11.2016, v časti výrokov II. a III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti výpovede m e n í tak, že

určuje, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.01.2014 žalobcovi j e n e p l a t n á .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady mzdy a v časti náhrady trov konania r
u š í a vec mu v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. návrh na prerušenie konania zamietol, vo
výroku II. zamietol žalobu a vo výroku III. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. c),
§ 66, § 40 ods. 8, § 55 ods. 2 písm. a), § 63 ods. 2, § 77 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce. Vecne
argumentovaltým,žepriposudzovaníplatnostidanejvýpovede,vychádzajúczrozsiahlehodokazovania
vykonaného listinnými dôkazmi, výsluchmi, ako aj miestnou obhliadkou, mal súd jednoznačne za
preukázané, že boli dodržané všetky zákonné ustanovenia upravujúce náležitosti výpovede. Žalovaný
zamestnávateľ dodržal zákonnú písomnú formu výpovede, výpoveď žalobcovi riadne doručil, čo žalobca
potvrdil na výpovedi svojím vlastnoručným podpisom. Z výpovede je tiež zrejmé, z akého dôvodu

žalovaný so žalobcom pracovný pomer skončil, nakoľko uviedol tak príslušné zákonné ustanovenie §
63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce upravujúce dôvod výpovede, ako aj opísal faktický stav, v zmysle
ktorého sa pracovný pomer končil z dôvodu, že žalobca vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa
lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Dôvod výpovede vyplýva
z odborného lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. M. I. zo dňa 18.07.2012 ako aj z lekárskeho
posudku vypravovaného MUDr. P. B., ENSARA, s. r. o. - Posudok o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca
na výkon konkrétnej činnosti zo dňa 12.09.2012. Žalovaný dodržal ustanovenia § 55 ods. 2 a § 63 ods. 2

Zákonníka práce, v konaní bolo nesporné, že žalovaný nemal prácu, na ktorú by mohol žalobcu preradiť
a bolo aj žalobcom potvrdené, že bol na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. Pokiaľ ide o
dodržanie ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, žalobca v priebehu celého konania namietal, že
mu nebola ponúknutá vhodná práca. S uvedeným tvrdením žalobcu sa po vykonanom dokazovaní súdnestotožnil. Súd má za to, že naopak žalovaný v konaní dostatočne preukázal vhodnosť ponúknutej
pracovnej pozície pomocného pracovníka vo výrobe pre žalobcu a to s ohľadom na jeho zdravotný
stav a kvalifikáciu. Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že má záujem a vôľu pracovať, toto jeho tvrdenie

sa v kontexte celého konania a vykonaného dokazovania nejaví ako pravdivé. Súdu nedá nepoukázať
na očividnú snahu žalovaného vyjsť žalobcovi počas trvania pracovného pomeru v ústrety pre jeho
nepriaznivý a zhoršený zdravotný stav a túto snahu mu nemožno nijako uprieť, naopak súdu sa javí,
že menej ochoty spolupracovať vychádzalo paradoxne z osoby žalobcu, čo je prezentované napríklad
aj v odpovedi žalobcu na žiadosť žalovaného o predloženie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorá aj

pre nezúčastneného musí vyznievať zarážajúco. Zákonodarca však ustanovuje zamestnancovi, ak je
zamestnanom so zdravotným postihnutím, za akého sa sám žalobca pokladal, informačnú povinnosť
voči zamestnávateľovi s cieľom aj jeho ochrany pred jeho výpoveďou zo strany zamestnávateľa. V
prejednávanej veci však sám žalovaný ako zamestnávateľ inicioval predloženie rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, či už od samotnej poisťovne, ako aj od žalobcu, a napokon aj preventívne, i keď k tomu nebol
povinný, žiadal o predchádzajúci súhlas k daniu výpovede príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Bez ohľadu na to, že žalobca akoby a priori odmietal ponúknutú pracovnú pozíciu, žalovaný preukázal,
že svoju ponukovú povinnosť si v intenciách zákona splnil. Súd neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu
ohľadom prievanu a ťažkých bremien pri ponúknutej práci, nakoľko tieto boli vyvrátené či už výsluchom
štatutárneho zástupcu žalovaného, výsluchom svedka ako aj vykonanou obhliadkou pracoviska na
mieste. S poukazom na dodržanie zmienených zákonných ustanovení súd posúdil výpoveď ako platnú.

Súd v konaní ďalej posudzoval spornú hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede, ktorou v danom
prípade bolo, či bolo dodržané ustanovenie § 66 Zákonníka práce. Žalobca namietal neplatnosť danej
výpovede z dôvodu, že táto bola daná bez súhlasu príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Súd preto skúmal, či v okamihu, keď bola výpoveď dávaná, resp. doručovaná, bol tento súhlas potrebný,
a teda či v čase dania výpovede bol žalobca považovaný za zamestnanca so zdravotným postihnutím,

t.j. či bol v zmysle § 40 ods. 8 Zákonníka práce uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu a či
predložil svojmu zamestnávateľovi rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Súd vychádzajúc aj z existujúcej
judikatúry je toho názoru, že predchádzajúci súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na skončenie
pracovného pomeru výpoveďou je potrebný u zamestnanca, o ktorom bolo predtým, než mu bola
daná výpoveď, právoplatne rozhodnuté, že je zamestnancom so zdravotným postihnutím, teda že je

zamestnancom uznaným za invalidného. Takýto zamestnanec musí svojmu zamestnávateľovi predložiť
rozhodnutie o invalidnom dôchodku, ktoré však musí byť právoplatné. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia
R 28/1972. Rozhodujúci čas pre posúdenie otázky, či je potrebný súhlas príslušného úradu, je okamih,
keď je výpoveď dávaná, resp. doručovaná (Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 122/2008). V čase, keď
zamestnávateľ dáva výpoveď, zamestnanec musí byť zamestnancom so zdravotným postihnutím (Z III).

Keďže v čase dania výpovede žalobca nedisponoval právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o
invalidnom dôchodku, na žalobcu sa v intenciách ustanovenia § 40 ods. 8 Zákonníka práce nehľadelo
ako na zamestnanca so zdravotným postihnutím a preto žalovaný nepotreboval predchádzajúci súhlas
príslušného Úradu, práce, sociálnych vecí a rodiny k výpovedi danej žalobcovi. Zosumarizujúc vyššie
zmienené, súd dospel k záveru, že žalovaný platne skončil so žalobcom pracovný pomer písomnou

výpoveďou danou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, keď žalobca ako
zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu a ponúknutú inú pre neho vhodnú prácu odmietol. Súdu preto nezostávalo
nič iné, než žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

3. Podaním doručeným súdu dňa 27.05.2015 žalobca navrhol konanie prerušiť až do právoplatného
skončenia konania vo veci priznania invalidného dôchodku. Návrh odôvodnil tým, že ak by sa prijal názor
žalovaného, že žalobca nebol v dôsledku neprávoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie,
v čase výpovede zamestnancom so zdravotným postihnutím, znamenalo by to, že zamestnanec, u
ktorého bola posudkovým lekárom objektívne zistená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o viac ako 40%, ktorý však napadne rozhodnutie Sociálnej poisťovne vo veci priznania
invalidného dôchodku, sa po dobu rozhodovania vo veci považuje za zdravého. Súd návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol, keď podľa názoru súdu správne konanie vo veci priznania invalidného
dôchodku žalobcovi nemalo význam pre rozhodnutie súdu vo veci určenia neplatnosti výpovede, keďže
podľa záverov súdu rozhodnutie o invalidnom dôchodku zamestnanca so zdravotným postihnutím

musí byť právoplatné v čase dania výpovede, čomu tak nebolo. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že niekoľkoročné čakanie na právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne z dôvodov podávania
odvolaní zo strany žalobcu a napokon spätné predloženie právoplatného rozhodnutia žalovanému
zamestnávateľovi by bolo v rozpore so zásadou dobrých mravov v pracovnom práve, čo určite nebolov úmysle zákonodarcu a takisto by ohrozovalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch. Podľa §
13 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka

pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Konanie žalobcu, ktorý predložil súdu právoplatné
rozhodnutie o invalidnom dôchodku až v priebehu konania na súde prvej inštancie (dňa 23.11.2016,
pričom žaloba o neplatnosť výpovede bola podaná 30.06.2014) nie je v súlade so základnými zásadami
Zákonníka práce č.l. 2 vety druhej. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní v plne úspešný, priznal nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku v časti výroku II. a III. podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 364 ods. 1 písm. f) a h)
CSP. Primárnym argumentom, ktorým žalobca odôvodňoval svoju žalobu bola skutočnosť, že jeho

pracovný pomer nemohol byť skončený platne, nakoľko nebola splnená hmotnoprávna podmienka
platnosti výpovede v zmysle ustanovenia § 66 Zákonníka práce. Žalobca dáva v tejto súvislosti do
pozornosti, že žalobca dňa 24.08.2012 predložil žalovanému odborný lekársky posudok posudkového
lekára Sociálnej poisťovne MUDr. I., z ktorého vyplývalo, že u žalobcu je daný pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť o 45% v porovnaní so zdravou osobou. Žalobca preukázateľne predložil

žalovanému dňa 22.05.2013 rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 14.02.2013, č. XXX XXX
XXXX/XXX (túto skutočnosť potvrdil sám žalovaný v podaní zo dňa 24.02.2015 - doplnenie vyjadrenia),
ktorým bolo opätovne skonštatované, že u žalobcu je daný pokles schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 45%, na čo mu bol priznaný invalidný dôchodok. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol už
pred skončením pracovného pomeru osobou invalidnou v súlade s ustanovením § 40 odsek 8 Zákonníka

práce, čo malo za následok, že žalovaný musel za účelom skončenia pracovného pomeru výpoveďou
disponovať predchádzajúcim súhlasom príslušného ÚPSVaR. O tom, že žalovaný považoval žalobcu
za osobu invalidnú svedčia okrem iného skutočnosti, ktoré sú obsahom záznamu zo stretnutia zo dňa
20.05.2013 a zároveň postup žalovaného, ktorý za účelom skončenia pracovného pomeru výpoveďou
požiadal ÚPSVaR Piešťany o udelenie príslušného súhlasu. ÚPSVaR rozhodnutím č. 2013/85801 zo

dňa24.06.2013žalovanémusúhlasudelil,avšakÚstrediepráce,sociálnychvecíarodinyrozhodnutímč.
2013/67574/21233/OPČ-SSŽ zo dňa 12.09.2013 rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušilo a vec mu
vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. ÚPSVaR Piešťany následne rozhodnutím zo dňa 12.12.2013
konanie prerušil. Napriek uvedenému žalovaný bez súhlasu ÚPSVaR adresoval žalobcovi výpoveď
z pracovného pomeru, v ktorej však už nie je o invalidite žalobcu ani zmienka. Žalovaný skončenie

pracovného pomeru so žalobcom bez súhlasu príslušného ÚPSVaR odôvodňuje tým, že žalobcu
nebolo možné považovať za osobu invalidnú, nakoľko nepredložil žalovanému rozhodnutie Sociálnej
poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, ktoré by bolo právoplatné. Za vyslovene komické sa v
tejto súvislosti javí tvrdenie žalovaného (bod. 22. rozsudku), ktorý uvádza, že s odkazom na odborný
lekársky posudok MUDr. I. nemal inú možnosť ako pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru, avšak na

druhej strane uvádza, že vo veci ukončenia pracovného pomeru nebol povinný žiadať súhlas ÚPSVaR
a žalobca nebol osobou invalidnou, i keď z toho istého posudku jednoznačne vyplýva, že u žalobcu
je pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45%. Bez ohľadu na to ako účelovo celá vyššie
uvedená argumentácia žalovaného vyznieva, súd prvej inštancie sa s ňou bez výhrady stotožnil, keď v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že zamestnanec musí svojmu zamestnancovi predložiť

rozhodnutie o invalidnom dôchodku, ktoré však musí byť právoplatné. Súd tento svoj záver žiadnym
relevantným spôsobom nevysvetlil, z rozhodnutia nie je možné zistiť ako súd k tomuto záveru dospel, o
čo vyslovený názor opiera, čo ho činí značne nepresvedčivým a zároveň nepreskúmateľným. Žalobca
bol uznaný invalidným, bol mu priznaný invalidný dôchodok, avšak žalovanému objektívne nemohol
predložiť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne výhradne z toho titulu, že žalobca napadol toto

rozhodnutie opravným prostriedkom. To však v žiadnom prípade neznamená, že by žalobca, u ktorého
bola objektívne konštatovaná invalidita, nebol po dobu trvania správneho a súdneho konania o invalidný
dôchodok invalidným. Invalidita je totiž stav trvalého charakteru a nejedná sa o skutočnosť premenlivú.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu možno dovodiť záver, že osoba, ktorá je na základe
lekárskeho posudku objektívne uznaná za invalidnú a ktorej je priznaný invalidný dôchodok využije svoje

právo napadnúť rozhodnutie Sociálnej poisťovne zákonnými opravnými prostriedkami, napríklad z toho
titulu, že jej zdravotný stav mohol byť posúdený nedostatočne a miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť by mala byť vyššia, je počas posudzovania správnosti a zákonnosti rozhodnutia
Sociálne poisťovne, absolútne zdravou, bez akýchkoľvek obmedzení, čo je v absolútnom rozpore sozásadami elementárnej logiky a proti zmyslu zákonných ustanovení, ktorých predmetom je ochrana práv
invalidných osôb. Invalidita nie je stav, ktorý by závisel od rozhodnutia Sociálnej poisťovne, nakoľko táto
svojimi rozhodnutiami invaliditu len deklaruje so spätnými účinkami. Skutočnosť, že žalobca je vzhľadom

na posúdenie jeho zdravotného stavu i samotnou Sociálnou poisťovňou evidovaný ako osoba invalidná,
potvrdzuje fakt, že je mu od 19.02.2012 vyplácaný a každý rok valorizovaný invalidný dôchodok.

5. Súd na podporu svojich tvrdení o tom, že za účelom aplikácie ustanovenia § 66 Zákonníka práce
pri skončení pracovného pomeru je potrebné, aby zamestnanec najprv predložil súdu právoplatné

rozhodnutie Sociálnej poisťovne uviedol jedinú skutočnosť, ktorou je odkaz na takmer 40 ročné
rozhodnutie R 28/1972. Rozhodovacia prax je však vecou dynamickou, preto by bolo vhodné, aby
súd pri svojej rozhodovacej praxi do budúcna pracoval s rozhodnutiami súdov aktuálnejšej povahy
resp. takými, ktoré boli aspoň vydané za účinnosti aktuálnej právnej úpravy. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10Cpr/1/2014-43 zo dňa 01.04.2014, ktorý
v skutkovo identickom prípade skonštatoval, že k tomu, aby sa zamestnanec považoval za invalidného

stačí predložiť zamestnávateľovi potvrdenie Sociálnej poisťovne o invalidite a miere poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť. Na tomto základe si musí byť zamestnávateľ vedomý, že zamestnanec je
osobou invalidnou, pričom právoplatné ukončenie správneho konania o priznaní invalidného dôchodku
je len otázkou času. Striktné vyžadovanie právoplatného skončenia správneho konania, v ktorom
sa invalidita určuje spätne, považoval súd za neprimerane formalistické, odporujúce účelu duchu

zákona, ktorý v tomto prípade chráni osoby so zdravotným postihnutím. Na základe uvedeného súd
konštatoval, že v prípade takéhoto zamestnanca je za účelom skončenia pracovného pomeru potrebné,
aby si zamestnávateľ vyžiadal súhlas príslušného ÚPSVaR, a preto bola výpoveď bez tohto súhlasu
neplatná. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 15CoPr/5/2014 z
23. júla 2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola
žalobkyňa v čase dania výpovede zamestnancom so zdravotným postihnutím, ktorú skutočnosť svojmu
zamestnávateľovi preukázala v zmysle § 40 odsek 8 Zákonníka práce, keď odovzdala žalovanému
- svojmu zamestnávateľovi Potvrdenie o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť, ktoré vydala Sociálna poisťovňa. Odvolací súd poznamenal, že z uvedeného potvrdenia jasne

vyplýva, že žalobkyňa bola uznaná invalidnou a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
bola u nej určená na 60%. Žalovaný teda v čase dania výpovede žalobkyni vedel, že je zamestnancom
zdravotne ťažko postihnutým, a preto mal žalovaný postupovať v zmysle § 66 Zákonníka práce a pred
daním výpovede prerokovať uvedenú výpoveď s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na
to, že žalovaný takto nekonal, výpoveď je neplatná. Postup žalovaného voči žalobkyni, keď vyžadoval

striktne od žalobkyne predloženie rozhodnutia o invalidnom dôchodku, bol príliš formalistický, naviac, aj
vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní preukázala rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie ohľadom
priznaného invalidného dôchodku. Vo svetle tejto argumentačnej línie rozhodol v obdobnej veci i Krajský
súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 17Co/253/2012 zo dňa 05.09.2012. Právoplatné rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie (ktoré je obsahom spisu) zo dňa 15.11.2016, ktorého predmetom je priznanie

invalidného dôchodku žalobcovi plne korešponduje s prvým potvrdením o Invalidite ako i s prvým
rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, ktoré v roku 2012 a 2013 žalobca
predložil žalovanému pred skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného.

6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v závere odôvodnenia rozhodnutia (bod 54.) v

absolútnom rozpore s tým, čo je uvedené vyššie a úplne nepochopiteľne konštatuje, že niekoľkoročné
čakanie na právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne z dôvodov podávania odvolaní zo strany
žalobcu (čo je mimochodom jeho zákonom garantované právo) a napokon spätné predloženie
právoplatného rozhodnutia žalovanému by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by ohrozovalo princíp
právnej istoty. Uvedené nemožno hodnotiť inak ako zrejmé nepochopenie základného účelu a duchu

zákonných ustanovení regulujúcich postavenie invalidných osôb v pracovnoprávnych vzťahoch, keď súd
bez akejkoľvek opory v rozhodovacej praxi, resp. bez toho, aby uviedol na základe akých východísk
formuloval tento svoj názor, bezprecedentne protežuje záujmy žalovaného - zamestnávateľa, ktorý
očividne a preukázateľne o invalidite žalobcu vedel, v súlade s touto vedomosťou najprv postupoval,
aby sa následne účelovo tváril, že žalobca bol výhradne len pre absenciu doložky právoplatnosti na

rozhodnutí Sociálnej poisťovne úplne zdravý a bez zdravotných obmedzení a to na úkor žalobcu, ktorý
nerobil v minulosti nikdy nič iné ako to, že sa domáhal ochrany svojich práv zákonom predpokladaným
spôsobom. Je nemiestne, ak súd kvalifikuje zákonom aprobované konanie žalobcu v správnom a
súdnomkonaníoinvalidnýdôchodokakokonanievrozporesdobrýmimravmi,dokoncaakozneužívaniepráv na škodu žalovaného. Je potom absurdné ak vzhľadom na dlhotrvajúce správne a súdne konanie
súd v konečnom dôsledku odmietne poskytnúť žalobcovi ako invalidnému zamestnancovi ochranu s
poukazom na to, že v dôsledku tohto niekoľko rokov trvajúceho konania zneužíva svoje práva na úkor

žalovaného a ním uplatnené právo je v rozpore s dobrými mravmi. Je zrejmé, že súd celú argumentáciu
v zmysle tohto bodu prevzal z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4Cdo/122/2008, avšak jej použitie na túto vec
vyznieva vyslovene tendenčne, nakoľko je vytrhnutá z kontextu, keďže Najvyšší súd SR v prejednávanej
veci vyslovil prevzaté zdôvodnenie v úplne iných súvislostiach.

7. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod. 43) uvádza, že žalovaný dodržal
ustanovenia § 55 odsek 2 a § 63 odsek 2 Zákonníka práce. Súd si však v tejto veci značne protirečí,
keď na jednej strane uvádza, že žalovaný nemal v zmysle § 55 odsek 2 Zákonníka práce žiadnu inú
prácu, na ktorú by mohol žalobcu preradiť, avšak na strane druhej v súvislosti s aplikáciou ustanovenia
§ 63 odsek 2 Zákonníka práce mal žalovaný pred skončením pracovného pomeru ponúknuť žalobcovi
inú vhodnú prácu primeranú jeho kvalifikácii a zdravotnému stavu. Súd skonštatoval, že žalovaný

dostatočne preukázal vhodnosť ponúknutej pracovnej pozície pomocného pracovníka vo výrobe, avšak
ďalej už nie je ani zmienka o tom, ako súd k takémuto záveru dospel, čo činí rozhodnutie v tejto
častí nepreskúmateľným. Zo skutkového stavu veci vyplýva práve opak v tom smere, že žalobcovi
nikdy iná vhodná práca zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu ponúknutá nebola. Súd jednostranne
vychádzal z tvrdení žalovaného, ktorý má protichodný záujem na výsledku ako žalobca a z výsluchu

svedka Ing. X., pričom so zjavne relevantnými skutkovými tvrdeniami žalobcu sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal a týmito sa vôbec nezapodieval. Žalobca namieta, že mu žiadna vhodná práca ponúknutá
nebola, a celý ponukový proces bol len účelovým konaním naoko s cieľom formálneho naplnenia
povinnostivzmysle§63odsek2Zákonníkapráce.Súdzaujalvovecihodnotiacestanovisko,žetvrdenie
žalobcu o záujme pracovať sa nejaví ako pravdivé. Súd však opätovne neuvádza, na podklade ktorých

skutočností k tomuto svojmu zrejme len subjektívnemu záveru dospel. Žalobca trvá na tom, že chce
pracovať, ale nemožnosť vykonávať ponúknutú prácu pomocného pracovníka vo výrobe je objektívnej
povahy, pretože by vo svojej podstate znamenalo len zdravotné riziká a ďalšie graduálne zhoršovanie
zdravotného stavu žalobcu. Žalobca si svoju informačnú povinnosť za účelom požívania ochrany, ktorú
zákon priznáva invalidným osobám preukázateľne splnil, čo malo za následok, že žalovaný v čase

skončenia pracovného pomeru disponoval všetkými písomnými dokladmi o tom, že žalobca je osobou
invalidnou.

8. K vyjadreniam žalovaného uviedol, že účelovosť jeho tvrdení vyplýva zo samotného konania
žalovaného, ktorý sa teraz tvári, že o invalidite žalobcu snáď ani nevedel, avšak pritom on sám

inicioval ešte pred výpoveďou z pracovného pomeru stretnutie so žalobcom, kde sám označil žalobcu
za invalidného a zároveň deklaroval potrebu vyžiadania predchádzajúceho súhlasu ÚPSVaR pre
prípad jednostranného skončenia pracovného pomeru. Nemenej dôležitou je tá skutočnosť, že už na
stretnutí zo dňa 13.08.2012 mal žalovaný preukázateľne vedomosť o tom, že u žalobcu bol lekárskym
posudkom uznaný pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% a teda bola u neho zjavne

indikovaná invalidita. Možno prisvedčiť názoru žalovaného, že zákonník práce ani iný predpis neukladá
zamestnávateľovi povinnosť čakať niekoľko rokov na právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne v
konaní o invalidný dôchodok. Nemennou skutočnosťou a hmotnoprávnou podmienkou k skončeniu
pracovného pomeru výpoveďou je však súhlas ÚPSVaR, ktorý žalovaný preukázateľne nemal. V
prípade uznania zamestnanca invalidného, i keď rozhodnutie Sociálnej poisťovne nie je právoplatné,

je invalidita konštatovaná ako objektívna skutočnosť na základe odborného lekárskeho posudku a
preto ak aj takto invalidný zamestnanec požiada o revíziu posúdenia zdravotného stavu s cieľom
navýšenia miery poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť, nemožno uvažovať o tom, že by
bola v takomto (odvolacom alebo správnom) konaní invalidita popretá. Ako je už uvedené vyššie,
právoplatné skončenie takéhoto konania je potom len otázka času, pričom vyžadovanie právoplatného

rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamestnávateľom je prejavom prílišného formalizmu. Pokiaľ žalovaný
uvádza, že nezodpovedá za dĺžku konania pred Sociálnou poisťovňou, pred Krajským súdom v Trenčíne
ani za činnosť posudkových lekárov, je v rozpore s elementárnymi princípmi ochrany zamestnancov so
zdravotným znevýhodnením, aby takéto skutočnosti boli na úkor ich práv. Žalobca si svoj nepriaznivý
zdravotný stav dobrovoľne nezvolil a v svojich zdravotných problémoch sa nevyžíva. V čase skončenia

pracovného pomeru bol stále v platnosti skutkový stav, ktorý Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny
označil ako prekážku k udeleniu súhlasu k skončeniu pracovného pomeru a teda i prekážku k
samotnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Sociálna poisťovňa vydala vo veci rozhodnutie,
ktorým bol žalobca uznaný za invalidného nie na základe vlastnej úvahy, ale na základe lekárskehoposudku. Právoplatným sa potom nestalo len z dôvodu jeho napadnutia odvolaním zo strany žalobcu,
ktorý mal za to, že znalecký posudok nedostatočne zohľadnil jeho zdravotné postihnutie najmä s
ohľadom na postupné zhoršovanie zdravotného stavu a kumuláciu viacerých diagnóz.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom
advokátky, navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Pokiaľ ide o
námietku žalobcu, že za invalidného je potrebné považovať zamestnanca, ktorý je objektívne uznaný za
invalidného na základe odborného lekárskeho posudku, rozhodujúce pre posúdenie právneho statusu

žalobcu je znenie zodpovedajúcich zákonných ustanovení účinných v čase výpovede a nie skutočnosť,
či osoba môže byť cit. „chvíľu invalidná a chvíľu nie“. Podľa § 40 ods. 8 Zákonníka práce v znení
účinnomkudňuuplatneniavýpovedesazazamestnancasozdravotnýmpostihnutímpovažujevýhradne
zamestnanec,ktorýbolpodľazákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenívzneníneskoršíchpredpisov
uznanýzainvalidného,aktorýzároveňpredmetnérozhodnutieopriznaníinvalidnéhodôchodkupredloží
svojmu zamestnávateľovi. V čase uplatnenia výpovede zo strany žalovanej žalovaná disponovala

informáciou, že Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutie dňa 14.02.2013, č. XXX XXX XXXX X. (o
žiadnych ďalších rozhodnutiach žalovaná v tom čase vedomosť nemala) a rovnako aj informáciou, že
rozhodnutie nebolo právoplatné, keďže na Krajskom súde v Trenčíne prebiehalo konanie o preskúmanie
tohto rozhodnutia. Voči argumentácii žalobcu, že na vznik povinnosti zamestnávateľa vyžiadať si súhlas
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny postačí aj neprávoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, keďže

na tomto základe si musí byť zamestnávateľ vedomý, že zamestnanec je osobou invalidnou, a teda
právoplatné skončenie príslušného konania pred Sociálnou poisťovňou je už iba otázkou času, žalovaný
namieta, že takýmto nesprávnym skutkovým a právnym záverom žalobcu odporuje priebeh a výsledky
samotného konania pred Krajským súdom v Trenčíne, sp. zn. 15Sd/63/20l2 ukončeného rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.10.2014, sp. zn. l5Sd/63/2012 - predmetným rozhodnutím Krajský

súd v Trenčíne rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 14.02.2013, č. XXX XXX XXXX X zrušil spolu
s 2 predchádzajúcimi rozhodnutiami Sociálnej poisťovne ako predčasné a vec vrátil Sociálnej poisťovni
na ďalšie konanie; v priebehu konania pred Krajským súdom v Trenčíne vyvstali v rámci výkonu
dokazovania odbornými lekárskymi posudkami zásadné rozpory medzi závermi viacerých posudkových
lekárov, ktoré napokon viedli k zrušeniu dotknutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne a k nariadeniu

opätovného komplexného a objektívneho zhodnotenia zdravotného stavu žalobcu s cieľom identifikovať
diagnózu žalobcu a posúdiť, či táto diagnóza zakladá invaliditu žalobcu a odkedy. Zákonník práce a ani
iný právny predpis zamestnávateľovi neukladá povinnosť čakať niekoľko rokov na rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ktorým táto prizná zamestnancovi invalidný dôchodok na základe uznania invalidity (konečné
rozhodnutieSociálnejpoisťovnebolovpredmetnejvecivydanédňa15.11.2016)arovnakoanipovinnosť

prideľovať zamestnancovi prácu bez ohľadu na jeho zdravotný stav, či zisťovať a následne preskúmavať
zdravotný stav zamestnanca s cieľom odstrániť rozpory v zdravotnej dokumentácii zamestnanca - ak
zamestnávateľ zistí, že zamestnanec nie je ďalej bez ohrozenia zdravia schopný vykonávať prácu, pre
ktorú bol prijatý do pracovného pomeru, je povinný vzniknutú situáciu bezodkladne riešiť, a to buď
preradením na inú prácu podľa § 55 a súv. Zákonníka práce alebo pracovný pomer ukončiť výpoveďou

podľa § 63 ods. 1 písm. c) v spojení s ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak
zamestnávateľ vyčerpal možnosti zamestnanca ďalej zamestnávať.

10. Žalovaná o súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny požiadala a tento súhlas jej
bol aj udelený, následne odvolacím orgánom zrušený ako udelený predčasne. Ak sa žalobca domnieva,

že po vydaní neprávoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne je ďalšie posudzovanie invalidity už
iba formalitou a podmienka právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne je prejavom šikanózneho
formalizmu, potom prejavom šikanózneho formalizmu bude nepochybne aj vyžadovanie právoplatného
rozhodnutia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o udelení súhlasu na ukončenie
pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa voči zamestnancovi. Žalovaná nezodpovedá za dĺžku

konania pred Sociálnou poisťovňou a ani pred Krajským súdom v Trenčíne rovnako ako ani za stav
činnosti posudkových lekárov v rámci konania o posúdenie invalidity. Žalobca je od 28.04.2014 doteraz
práceneschopnýažalovanejtedaniejezrejmé,akobyžalobcamoholprácuprežalovanúsprihliadnutím
na jeho zdravotný stav vlastne vykonávať. Za neprípustný z hľadiska dodržania základných princípov
spravodlivého súdneho konania považuje žalovaný argument žalobcu, podľa ktorého bola žalovaná

povinnápreukázať,žebyžalobcovinemohlaponúknuťinúprežalobcuskutočnevhodnúprácu-vkonaní
pred súdom sa nedokazujú hypotézy (mohol by/nemohol by), ale existujúci skutkový stav; dôkazné
bremeno preukázať, že žalovaná v rozhodujúcom čase disponovala pre žalobcu vhodnou pracovnou
pozíciou, ktorú však žalobcovi neponúkla, nenesie žalovaná, ale samotný žalobca. Dôkazné bremenopreukázať, že žalovaná disponovala voľnou pracovnou pozíciou vhodnou pre žalobcu v čase uplatnenia
výpovede, znáša žalobca - v tomto smere však žalobca žiadne dôkazy, či dôkazné návrhy nepredložil.

11. K vyjadreniam žalobcu žalovaný uviedol, že s prihliadnutím na princíp právnej istoty sú právne
závery, podľa ktorých postačí na priznanie právneho statusu invalidity zamestnancovi aj neprávoplatné
rozhodnutie Sociálnej poisťovne (a to dokonca aj také rozhodnutie, ktoré následne súd pre nezákonnosť
rozhodnutia a predchádzajúceho postupu Sociálnej poisťovne zruší), za neprípustné. Vo vzťahu k
rozhodnutiam Okresného súdu Banská Bystrica, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského

súdu v Trenčíne poukázal na to, že vo vzťahu k predmetnej právnej veci nejde o skutkovo totožné
prípady - žalobca žalovanej nepredložil žiadne potvrdenie Sociálnej poisťovne o uznaní invalidity.
Ak sám žalobca voči zamestnávateľovi najskôr odmieta poskytnúť akékoľvek informácie o svojej
predpokladanej invalidite a tvrdí, že príslušné rozhodnutie Sociálnej poisťovne nemá na pracovný
pomer medzi ním a žalovanou a možnosti jeho ďalšieho zamestnávania žiadny vplyv, odmietne inú
ponúkanú pracovnú pozíciu u žalovanej zo zdravotných dôvodov, následne podá voči žalovanej žalobu

a tvrdí, že neprávoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne predstavuje okolnosť zakladajúcu neplatnosť
výpovede pre chýbajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom krátko pred
uplynutím výpovednej doby zamestnávateľovi oznámi a zdokumentuje svoju práceneschopnosť (pozn.
28.04.2014), ktorej trvanie prekročilo k dnešnému dňu 3 roky požadujúc súbežne pracovnú pozíciu, na
ktorú nemá potrebnú odbornú a ani zdravotnú spôsobilosť, ide o postup zamestnanca v rozpore s čl.

2 in fine Zákonníka práce. Právny záver, že na uznanie právneho statusu invalidity zamestnanca stačí
bez posudzovania akýchkoľvek ďalších skutkových okolností a právnych skutočností aj neprávoplatné
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, považuje za nebezpečný precedens,
ktorý môže viesť k výraznému poškodzovaniu zamestnávateľov a k neriešiteľným pracovnoprávnym
situáciám - zamestnávateľ by sa v dôsledku neistých a dlhotrvajúcich sporov medzi zamestnancami

a Sociálnou poisťovňou o určenie dôvodov, resp. okamihu vzniku, rozsahu a prípadnej zmeny
zdravotného postihu a zároveň v dôsledku prerušenia konania príslušného ÚPSVaR o udelenie súhlasu
s ukončením pracovného pomeru s invalidným zamestnancom ocitol v legislatívnej pasci, na jednej
strane mu zákon prikazuje vyžiadať si pred ukončením pracovného pomeru s invalidný zamestnancom
súhlas ÚPSVaR, o ktorom však príslušný úrad rozhodnúť nemôže pre spor medzi zamestnancom a

Sociálnou poisťovňou o posúdenie a priznanie invalidity, na strane druhej zamestnancovi so zdravotným
postihnutím nemôže prideľovať prácu, na ktorej výkon stratil zamestnanec pre zhoršenie svojho
zdravotného stavu spôsobilosť. Zamestnávateľ nemôže formálne zamestnávať zamestnanca po dobu
trvania niekoľkoročného sporu medzi zamestnancom a Sociálnou poisťovňou s tým, že mu nebude
prideľovať prácu - takýmto postupom by sa dostal do rozporu s viacerými ustanoveniami Zákonníka

práce. Konanie pred ÚPSVaR Piešťany o udelenie súhlasu žalovanej na ukončenie pracovného
pomeru medzi ňou a žalobcom bolo v čase uplatnenia výpovede žalovanej z dôvodu nedostatku
právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne prerušené (pozn. úrad v tom čase nemohol posúdiť
žiadosť žalovanej o udelenie súhlasu, keďže nebola ustálená otázka vzniku a rozsahu invalidity
žalobcu, či diagnózy zakladajúcej presne určený pokles pracovnej spôsobilosti žalobcu), nie ukončené

právoplatným rozhodnutím, či zastavené z iného dôvodu; Sociálna poisťovňa k okamihu ukončenia
pracovného pomeru so žalovaným výpoveďou vydala celkovo 4 rozhodnutia, na základe ktorých nárok
žalobcu na invalidný dôchodok zamietla, resp. mu nárok na invalidný dôchodok v určitom rozsahu
priznala.

12. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom akoho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny s použitím § 388 C.s.p. zmeniť
v časti určenia neplatnosti výpovede a v časti náhrady mzdy ho s použitím § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.
zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie.

14. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že v časti určenia neplatnosti výpovede súd prvej inštancie zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, vec však nesprávne právne posúdil.

15. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie

bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je
len právne posúdenie otázky splnenia hmotnoprávnej podmienky pre platnosť výpovede v zmysle § 66
Zákonníka práce, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie a obidve sporové strany sa k tejto otázke
podrobne vyjadrili, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

16. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ktorý
skonštatoval, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.01.2014 žalobcovi je platná, keď žalovaný nebol
povinný vyžiadať si pred výpoveďou súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v zmysle
§ 66 Zákonníka práce, nakoľko žalobcu v čase výpovede nebolo možné považovať za zamestnanca so

zdravotným postihnutím tak, ako ho definuje ust. § 40 ods. 8 Zákonníka práce.

17. Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaný
uzavreli dňa 31.10.2005 pracovnú zmluvu č. 143/2005 s dňom nástupu do práce dňa 01.11.2005, na
základe ktorej vznikol pracovný pomer medzi stranami sporu. Žalobca ako zamestnanec bol pracovne

zaradený na pozíciu strojného zámočníka - divízia lisovňa CNC. Pracovný pomer bol uzatvorený na
dobu určitú do 31.10.2006. Dňa 23.10.2006 bola podpísaná zmena pracovnej zmluvy tak, že pracovný
pomer bol dohodnutý na neurčitý čas. Z odborného lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. F. I. zo
dňa 18.07.2012 vyplýva, že žalobca je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť v percentách je 45%. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX
XXXX X zo dňa 14.02.2013 bol žalobcovi od 12.01.2012 priznaný invalidný dôchodok v sume 187,70
Eur mesačne. Proti rozhodnutiu sa žalobca odvolal. Zo záznamu zo stretnutia uskutočneného dňa
20.05.2013 vyplýva, že žalobca nepredložil žalovanému právoplatné rozhodnutie o priznaní invalidného

dôchodku vydaného Sociálnou poisťovňou, že žalobca nesúhlasil s ponúknutou pracovnou pozíciou -
pomocný pracovník vo výrobe a že žalobca nesúhlasil so skončením pracovného pomeru dohodou s
vyplatením mimoriadnej odmeny. V zázname sa žalobca písomne vyjadril, že rozhodnutie o priznaní
invalidnéhodôchodkuniejeprávoplatné,nakoľkosavočinemuodvolal,žalobcahobudemaťkdispozícii
dňa 22.05.2013 a žalovanému ho hneď v tento deň pošle poštou.

18. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany rozhodnutím č.k.: 2013/85801 zo dňa 24.06.2013
udelil žalovanému v súlade s § 66 Zákonníka práce súhlas na rozviazanie pracovného pomeru
výpoveďoupodľa§63ods.1písm.c)vspojenís§63ods.2písm.b)Zákonníkaprácesožalobcom,ktorý
je občanom so zdravotným postihnutím. Žalobca podal proti vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolanie,

na základe ktorého Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím č. 2013/67574/21233/OPČ-
SSZ zo dňa 12.09.2013 zrušilo rozhodnutie č.k.: 2013/85801 a vec vrátilo na nové prejednanie a
rozhodnutie. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôležitú skutočnosť a to,
že rozhodnutie Sociálnej poisťovne ešte nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko p. A. sa voči nemu
odvolal na príslušný krajský súd a konanie ešte nie je ukončené. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

Piešťany rozhodnutím č.k.: PN2/OSAP/ZAM/2013/13451 zo dňa 12.12.2013 prerušil konanie vo veci
udelenia alebo neudelenia predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. c) v spojení s § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce a to aždo ukončenia súdneho konania vo veci priznania invalidného dôchodku Ústredím Sociálnej poisťovne
žalobcovi.

19. Výpoveďou zo dňa 27.01.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce žalovaný ako
zamestnávateľ skončil so žalobcom ako zamestnancom pracovný pomer, a to z dôvodu, že žalobca
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať
doterajšiu prácu. Dôvod výpovede vyplýva z odborného lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. M. I.
zo dňa 18.07.2012 ako aj z lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. P. B., ENSARA, s. r. o. - Posudok

o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon konkrétnej činnosti zo dňa 12.09.2012. Listom zo dňa
27.01.2014, doručeným žalovanému dňa 28.01.2014, žalobca žalovanému oznámil, že nesúhlasí so
skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom trvaní pracovného pomeru.

20. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo XXX XXX XXXX zo dňa 26.05.2016 bol
žalobcovi od 19.02.2012 priznaný invalidný dôchodok v sume 187,70 Eur mesačne. Proti rozhodnutiu sa

žalobca odvolal. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2016
súd zistil, že generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vo veci priznania invalidného dôchodku odvolanie p.
P. A. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26.05.2016 zamieta
v celom rozsahu a potvrdzuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, s poučením, že proti tomuto
rozhodnutiu môže podať návrh na jeho preskúmanie súdom v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.

21. Podstatnou spornou otázkou sa stalo posúdenie naplnenia hmotnoprávnej podmienky platnosti
výpovede v zmysle ustanovenie § 66 Zákonníka práce. Žalobca namietal neplatnosť danej výpovede z
dôvodu, že táto bola daná bez súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Bolo preto
potrebné posúdiť, či v okamihu, keď bola výpoveď dávaná, resp. doručovaná, bol tento súhlas potrebný,

a teda či v čase dania výpovede bol žalobca považovaný za zamestnanca so zdravotným postihnutím,
t.j. či bol v zmysle § 40 ods. 8 Zákonníka práce uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu a či
predložil svojmu zamestnávateľovi rozhodnutie o invalidnom dôchodku.

22. Súd prvej inštancie uzavrel, vychádzajúc podľa neho aj z existujúcej judikatúry, že predchádzajúci

súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na skončenie pracovného pomeru výpoveďou je potrebný
u zamestnanca, o ktorom bolo predtým, než mu bola daná výpoveď, právoplatne rozhodnuté, že je
zamestnancom so zdravotným postihnutím, teda že je zamestnancom uznaným za invalidného. Takýto
zamestnanec musí svojmu zamestnávateľovi predložiť rozhodnutie o invalidnom dôchodku, ktoré však
musí byť právoplatné. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia R 28/1972. Rozhodujúci čas pre posúdenie

otázky, či je potrebný súhlas príslušného úradu, je okamih, keď je výpoveď dávaná, resp. doručovaná
(uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 122/2008). V čase, keď zamestnávateľ dáva výpoveď, zamestnanec
musí byť zamestnancom so zdravotným postihnutím (Z III).

23. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že keďže v čase dania výpovede žalobca nedisponoval

právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o invalidnom dôchodku, na žalobcu sa v intenciách
ustanovenia § 40 ods. 8 Zákonníka práce nehľadelo ako na zamestnanca so zdravotným postihnutím a
preto žalovaný nepotreboval predchádzajúci súhlas príslušného úradu, práce, sociálnych vecí a rodiny
k výpovedi danej žalobcovi.

24. Odvolací súd považuje vyššie uvedený právny záver súdu prvej inštancie za nesprávny, striktne
formalistický, popierajúci skutočný význam príslušných ustanovení Zákonníka práce slúžiacich na
zvýšenú ochranu kategórie zamestnancov so zdravotným postihnutím. Podľa § 40 ods. 8 Zákonníka
práce za zamestnanca so zdravotným postihnutím je potrebné považovať zamestnanca uznaného za
invalidnéhopodľapredpisovosociálnompoistení,ktorýsvojmuzamestnávateľovipredložírozhodnutieo

invalidnomdôchodku.Natakéhotozamestnancasozdravotnýmpostihnutímsapotomvzťahujeosobitný
režim výpovede v zmysle § 66 Zákonníka práce, vyžadujúci na platnosť výpovede predchádzajúci súhlas
príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Zákon teda vyžaduje, aby existovalo rozhodnutie
príslušného orgánu o uznaní za invalidného, pričom týmto príslušným orgánom je Sociálna poisťovňa
rozhodujúca v správnom konaní, nakoľko nie je úlohou samotného zamestnávateľa, aby posudzoval či

konštatoval prípadnú invaliditu svojho zamestnanca. Zároveň je nevyhnutná vedomosť zamestnávateľa
o takomto rozhodnutí o uznaní invalidity zamestnanca, nakoľko bolo by nespravodlivým ukladať
zamestnávateľovi povinnosť prihliadať na zvýšenú ochranu zamestnanca so zdravotným postihnutím,
pokiaľ by o invalidite zamestnanca nemal vedomosť.25. V prejednávanom spore je nesporné, že o invalidite žalobcu ako zamestnanca bolo rozhodnuté
rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 14.02.2013, na základe ktorého bol žalobcovi od 12.01.2012

priznanýinvalidnýdôchodokvovýške187,70Eur.Totorozhodnutienenadobudloprávoplatnosť,nakoľko
žalobca sa voči nemu odvolal. Tiež je nesporné, že žalovaný ako zamestnávateľ mal vedomosť o tomto
rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ako aj o odbornom lekárskom posudku vypracovanom MUDr. F. I. zo
dňa 18.07.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, miera poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť v percentách je 45%. Žalovaný, súc si vedomý toho, že na žalobcu je
potrebné hľadieť ako na zamestnanca so zdravotným postihnutím a pre platnosť výpovede je potrebný
predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, požiadal o udelenie tohto
súhlasu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, ktorý ako prvostupňový orgán dňa 24.06.2013
rozhodol o udelení súhlasu s výpoveďou, na odvolanie žalobcu však odvolací orgán toto rozhodnutie

zrušil a vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom prvostupňový orgán
následne svojím rozhodnutím zo dňa 12.12.2013 konanie o udelenie súhlasu prerušil do ukončenia
súdneho konania vo veci priznania invalidného dôchodku žalobcovi. Žalovaný následne dňa 27.01.2014
dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, a to bez existencie súhlasu
príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

26. Podľa odvolacieho súdu je jednoznačné a nepochybné, že v čase udelenia výpovede dňa
27.01.2014žalobcaakozamestnanecspĺňaldefiníciuzamestnancasozdravotnýmpostihnutím,nakoľko
rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 14.02.2013 bol uznaný za invalidného, pričom žalovaný mal
o tomto rozhodnutí vedomosť, inak by to totiž nežiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany

o udelenie súhlasu s výpoveďou. Skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne o invalidite žalobcu
nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu podaného odvolania žalobcu, nemá podľa odvolacieho súdu za
následok, že na žalobcu je potrebné hľadieť ako na zamestnanca bez zdravotného postihnutia. Stav
invalidity zamestnanca nevzniká rozhodnutím Sociálnej poisťovne, toto rozhodnutie z tohto hľadiska
nemá konštitutívny charakter, ale má charakter deklaratórny a určuje spätne dátum, ku ktorému je

potrebné považovať osobu za invalidnú a od ktorého tejto osobe vzniká nárok na výplatu invalidného
dôchodku. Ak teda Sociálna poisťovňa rozhodla už dňa 14.02.2013 o uznaní invalidity žalobcu, ani
odvolanie žalobcu nemohlo na tomto rozhodnutí nič zmeniť, nakoľko dôvodom odvolania žalobcu bol
len jeho nesúhlas s posúdením miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Odvolací orgán
nemohol pri prejednaní odvolania zhoršiť právne postavenie žalobcu a rozhodnúť o tom, že žalobcu nie

je dôvodné uznať za invalidného (zásada neprípustnosti reformatio in peius).

27. Odvolací súd sa preto stotožňuje a právnou argumentáciou odvolateľa, ktorý dôvodne poukázal
na to, že v prípade uznania zamestnanca za invalidného, i keď rozhodnutie Sociálnej poisťovne nie
je právoplatné, je invalidita konštatovaná ako objektívna skutočnosť na základe odborného lekárskeho

posudku, a preto ak aj takto invalidný zamestnanec požiada o revíziu posúdenia zdravotného stavu s
cieľom navýšenia miery poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť, nemožno uvažovať o tom,
že by bola v takomto (odvolacom alebo správnom) konaní invalidita popretá.

28. Opačný výklad, teda výklad aplikovaný súdom prvej inštancie a presadzovaný žalovaným, znamená

úplné popretie zmyslu zvýšenej ochrany zamestnancov so zdravotným postihnutím, pokiaľ by mal
súd vychádzať z toho, že ak síce Sociálna poisťovňa rozhodla o invalidite zamestnanca, ale toto
rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu podaného odvolania, takýto zamestnanec nepožíva
žiadnu zvýšenú ochranu a hľadí sa na neho ako na zdravého.

29. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS
72/2010-38, podľa ktorého reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť
spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú
poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov
prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti
a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

30. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4 Cdo 122/2008 zo dňa 30.06.2009, toto rozhodnutie vychádza z úplne iného skutkového stavu,
keď rozhodujúcou skutočnosťou v tam prejednávanej veci bolo to, či zamestnávateľ mal vedomosť
o zdravotnom postihnutí zamestnanca v čase výpovede, nakoľko zamestnanec doručil rozhodnutie o
ťažkom zdravotnom postihnutí až v priebehu konania na súde prvej inštancie. Súd v tejto súvislosti
uzavrel, že aby zamestnávateľ mohol žiadať predchádzajúci súhlas k výpovedi, musí mať vedomosť o
tom, že sa jedná o zamestnanca so zmenenou pracovnou schopnosťou. S týmto záverom je možné

len súhlasiť a je v plnom súlade aj so závermi uvedenými už vyššie, že rozhodujúcou skutočnosťou
je objektívna vedomosť zamestnávateľa o uznaní invalidity zamestnanca, ktorú v prejednávanej veci
žalovaný jednoznačne mal, ako už bolo konštatované vyššie.

31.OdvolacísúdprisvojomrozhodovaníprihliadolnazáveryrozsudkuOkresnéhosúduBanskáBystrica

č.k. 10Cpr/1/2014-43 zo dňa 01.04.2014, ktorý v skutkovo identickom prípade skonštatoval, že k tomu,
aby sa zamestnanec považoval za invalidného stačí predložiť zamestnávateľovi potvrdenie Sociálnej
poisťovne o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Na tomto základe si
musí byť zamestnávateľ vedomý, že zamestnanec je osobou invalidnou, pričom právoplatné ukončenie
správneho konania o priznaní invalidného dôchodku je len otázkou času. Striktné vyžadovanie

právoplatného skončenia správneho konania, v ktorom sa invalidita určuje spätne, považoval súd za
neprimerane formalistické, odporujúce účelu duchu zákona, ktorý v tomto prípade chráni osoby so
zdravotným postihnutím. Na základe uvedeného súd konštatoval, že v prípade takéhoto zamestnanca je
za účelom skončenia pracovného pomeru potrebné, aby si zamestnávateľ vyžiadal súhlas príslušného
ÚPSVaR, a preto bola výpoveď bez tohto súhlasu neplatná. Na odvolanie žalovaného Krajský súd

v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 15CoPr/5/2014 z 23. júla 2014 rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola žalobkyňa v čase dania výpovede zamestnancom so
zdravotným postihnutím, ktorú skutočnosť svojmu zamestnávateľovi preukázala v zmysle § 40 odsek
8 Zákonníka práce, keď odovzdala žalovanému - svojmu zamestnávateľovi Potvrdenie o invalidite a

miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktoré vydala Sociálna poisťovňa. Odvolací súd
poznamenal, že z uvedeného potvrdenia jasne vyplýva, že žalobkyňa bola uznaná invalidnou a miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola u nej určená na 60%. Žalovaný teda v čase dania
výpovede žalobkyni vedel, že je zamestnancom zdravotne ťažko postihnutým, a preto mal žalovaný
postupovať v zmysle § 66 Zákonníka práce a pred daním výpovede prerokovať uvedenú výpoveď s

úradompráce,sociálnychvecíarodiny.Vzhľadomnato,žežalovanýtaktonekonal,výpoveďjeneplatná.
Postup žalovaného voči žalobkyni, keď vyžadoval striktne od žalobkyne predloženie rozhodnutia o
invalidnom dôchodku, bol príliš formalistický, naviac, aj vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní
preukázala rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie ohľadom priznaného invalidného dôchodku. Vo
svetle tejto argumentačnej línie rozhodol v obdobnej veci i Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn.

17Co/253/2012 zo dňa 05.09.2012.

32. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že nie je spravodlivé od neho požadovať, aby musel niekoľko
rokov čakať na právoplatné skončenie konania o invalidite zamestnanca, pričom však pre účely aplikácie
§ 66 Zákonníka práce nepostačuje predloženie neprávoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne,

odvolací súd sa s takouto argumentáciou nestotožňuje, poukazujúc už na vyššie uvedené závery, keď
pre spoľahlivý záver o invalidite zamestnanca stačí aj neprávoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
ktorá rozhodla o základe nároku, t.j. invalidite zamestnanca a predmetom ďalšieho preskúmavania
jej rozhodnutia je už len posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť či výšky
priznaného invalidného dôchodku.

33. Ak teda žalovaný dal dňa 27.01.2014 žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. c) Zákonníka práce, a to v čase, keď zamestnanca bolo potrebné považovať za zamestnanca
so zdravotným postihnutím v zmysle § 40 ods. 8 Zákonníka práce, bez predchádzajúceho súhlasupríslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny v zmysle § 66 Zákonníka práce, je táto výpoveď
neplatná.

34.Vzhľadomnazáveroneplatnostivýpovedepreabsentujúcipredchádzajúcisúhlaspríslušnéhoúradu
práce sociálnych vecí a rodiny v zmysle § 66 Zákonníka práce, bolo už nadbytočným a nehospodárnym
zaoberať sa otázkou splnenia či nesplnenia ponukovej povinnosti v zmysle § 55 ods. 2 a § 63 ods. 2
Zákonníka práce.

35. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v časti určenia neplatnosti výpovede tak, že určil, že výpoveď žalovaného daná dňa
27.01.2014 žalobcovi je neplatná.

36. Žalobca sa okrem určenia neplatnosti výpovede domáhal aj náhrady mzdy za obdobie od
01.05.2014. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keď dospel k

záveruoplatnostivýpovede,nezaoberalsatedaužposúdenímsplneniapodmienokuplatnenéhonároku
na náhradu mzdy a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie.

37. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek

diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

38. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto

nedostatku súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež
pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného
sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len
za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre

zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno
ho ani zmeniť. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom,
že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu
neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu
prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo

prípadnérozhodnutieodvolaciehosúduskonečnouplatnosťouajvčastiuplatnenéhonárokunanáhradu
mzdy.

39. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady mzdy
zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní posúdiť a prejednať nárok žalobcu
aj v časti náhrady mzdy na základe opisu rozhodujúcich skutočností uvádzaných nielen v žalobe, ale
aj v jej doplneniach a podaniach vymedzujúcich predmet konania. Pri písomnom vyhotovení súdneho

rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.
Bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré
považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami sporových strán. Svoj

právnyzáverzdôvodnízovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzalidoúvahyastranám
sporu, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

41. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

42. Ďalšie odvolacie argumenty sporových strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

43. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto

súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).