Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. júl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/303/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202900
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214202900.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r.
o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda z 2. októbra 2014 č. k. 6C/231/2014-64 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu o zaplatenie majetkovej škody 4.012,87 eur
a nemajetkovej ujmy 802,57 eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta
v exekučnom konaní sp. zn. 16 Er 604/2011, majetkovej škody 16.290,46 eur a nemajetkovej ujmy
3.258,09 eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
sp. zn. 25 Er 792/2011, majetkovej škody 3.104,56 eur a nemajetkovej ujmy 620,91 eur vzniknutej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 15 Er 1114/2011,

majetkovejškody977,58euranemajetkovejujmy195,52eurvzniknutejnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 23 Er 290/2011, zamietol; II. žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 5, § 6, § 9, § 10, § 15, §
16 ods. 1 a 2, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zodpovednostný
zákon“); § 115 ods. 1, § 119 ods. 1, § 120 ods. 3, § 132, § 134, § 135 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1, § 154 ods.
1 a § 159 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov);

§ 15 ods. 3, § 21 písm. e/ zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského
zákona, v znení neskorších predpisov; čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č.
460/1992 Zb., § 53 ods. 4, § 121 ods. 3, § 417 ods. 1, § 563 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení nesk. predpisov); § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/) v znení účinnom do i po 31.5.2011;
§ 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“) a poukazom na
judikatúru (5Cdo 196/2009, 1Cdo 129/2008, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/6/2010,

citovaný v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 16/2011, R 57/1968, R 26/2000, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/250/2010, R 46/2012, R 47/2012, judikatúru Ústavného súdu SR
napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 104/03, I. ÚS 235/03, č. 352/2003 ZNaU, I. ÚS 6/03, I. ÚS
16/04, III. ÚS 557/2013 a IV. ÚS 307/2013). Vecne dôvodil, že žalobami došlými 27.9.2012 pôvodneOkresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku vylúčenia jeho sudcov postúpenými súdu prvej inštancie
a spojenými jeho uznesením č. k. 6 C 231/2014-55 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanej zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku napadnutého

rozsudku a tiež vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. Žalobu
odôvodnila tak, že ako veriteľka navrhla súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie
exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom (uvedeným ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov
vydaných stálym rozhodcovským súdom, súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta (ďalej aj „OS
Galanta“) ako exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci žiadosť spĺňala všetky

zákonnénáležitostiasúdmalpodľažalobkynerozhodnúťoudelenípovereniado15dníodjejdoručenia,
rozhodol o ňom až po uplynutí tejto lehoty s výrazným omeškaním, hoci vec podľa nej nebola právne
zložitá a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania, exekučný súd navyše žiadosť o udelenie
poverenia zamietol potom, čo meritórne preskúmal rozhodcovský rozsudok (exekučný titul), hoci na
to podľa žalobkyne nebol oprávnený, tým, že odoprel exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku,
spôsobil nevymožiteľnosť pohľadávky žalobkyne - na jednej strane totiž existuje rozhodcovský rozsudok

zakladajúci prekážku rei iudicatae vo vzťahu k ním priznanému nároku a tento rozsudok už nie je možné
zrušiť, na druhej strane sa žalobkyňa z tohto rozhodcovského rozsudku nemôže domôcť uspokojenia
svojej pohľadávky. Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným T. B. (žaloba pôvodne vedená na súde
prvej inštancie pod sp. zn. 6 C 231/2014), R. L. (pôvodne pod sp. zn. 9 C 203/2014), R. F. (pôvodne
pod sp. zn. 9 C 213/2014) a Q. K. (pôvodne sp. zn. 9 C 220/2014). Postup exekučného súdu v týchto

veciach považovala žalobkyňa za nesprávny úradný postup v zmysle § 10 zodpovednostného zákona,
v dôsledku ktorého jej vznikla majetková škoda vo výške istiny s príslušenstvom, ktorú jej priznal
rozhodcovský rozsudok, no ktorú žalobkyňa nemôže vymôcť, a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa
vyčíslila v peniazoch na 20 % uplatňovanej majetkovej škody. Dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy
videla žalobkyňa v tom, že oneskorené zamietnutie žiadosti o udelenia poverenia jej znemožnilo včas

realizovať kroky na mimosúdne vymoženie svojich nárokov. Jej právu tak nebola poskytnutá súdna
ochrana v zákonom predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je tak jedinou
vhodnou satisfakciou. Svoje nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku,
tá však do dňa podania žaloby nereagovala. Žalovaná žiadala zamietnutie žalôb v celom rozsahu,
namietajúc, že žaloby sú zmätočné s nesprávne označenými údajmi o exekučných konaniach a nie

je jasný ani titul uplatňovaných nárokov. Namietala, že žalobkyňa žaloby podala predčasne, pred
uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty predbežného prerokovania, s odkazom na judikatúru žalovaná
tvrdila, že keďže predbežné prerokovanie nároku predstavuje hmotnoprávnu podmienku uplatnenia
nároku na súde, predčasne podané žaloby majú byť zamietnuté. Podľa žalovanej sa na rozhodovanie
o udelení poverenia na základe rozhodcovského rozsudku nevzťahovala 15-dňová lehota už od 1.

júna 2010, v dôsledku čoho v tomto prípade nemožno postup súdu, ktorý túto lehotu nedodržal,
považovať za nesprávny úradný postup, samotné zamietnutie žiadosti súdneho exekútora nemožno
vôbec považovať za nesprávny úradný postup, pretože k zamietnutiu došlo rozhodnutím exekučného
súdu a žalobkyňa by tak mohla uplatňovať náhradu škody jedine z titulu nezákonného rozhodnutia,
čo však predpokladá, aby také rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným

orgánom, čo sa v prerokúvanej veci nestalo. Zamietnutie žiadosti o poverenie zo strany exekučného
súdu bolo správne, keďže bolo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Zákonná 15-dňová
lehota sa vzťahovala len na vydanie poverenia, nie na zamietnutie žiadosti. Namietala, že podľa
zodpovednostného zákona v znení účinnom od 1.1.2013 možno pri posudzovaní prieťahov vychádzať
len z výsledkov konania o sťažnosti na prieťahy pred príslušnými orgánmi, žalobkyňa nepreukázala

podanie sťažnosti na prieťahy a tiež namietla aj premlčanie tých nárokov, kde k uplynutiu 15-dňovej
lehoty došlo pred 23.4.2009. Spochybnila tvrdenie o nevymáhateľnosti nárokov priznaných žalobkyni
rozhodcovskýmirozsudkami,ktorýchexekúciabolaexekučnýmsúdomodopretástým,žerozhodcovské
rozsudky nebránia uplatneniu nárokov voči dlžníkom iným spôsobom (v občianskom súdnom konaní),
žalobkyňa podľa nej nepreukázala ani dôvodnosť svojich nárokov, t. j. že by ich všeobecný súd skutočne

priznal v rovnakej výške ako rozhodcovský súd, nepreukázala ani osobitné dôvody, kvôli ktorým by
jej bolo treba priznať náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa je právnická osoba, na ktorú nemožno
automaticky vzťahovať dôvody uplatňované pri fyzických osobách, žalobkyňa si uplatňovala pohľadávky
voči spotrebiteľom na základe zmluvných podmienok, ktoré boli v rozpore s normami na ochranu
spotrebiteľa, na čo upozornila aj Európska komisia vo svojom liste Slovenskej republike, uplatňovanie

nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s takto negatívne vnímanou podnikateľskou
činnosťou žalobkyne, považovala žalovaná za rozporné s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie vo veci
pôvodne vedenej pod sp. zn. 6 C 231/2014 vychádzal zo skutkového stavu, že žalobkyňa uzavrela
zmluvu o úvere s dlžníkom T. B., ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku, dlžník svoj záväzokneplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s., ktorý konajúc rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský
rozsudok č. SR 13668/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 1.118,13 eur so zmenkovým

úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania. Žalobkyňa
následne 7.4.2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému
priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere, na základe čoho súdny exekútor 19.5.2011
doručil OS Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní
ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 16 Er 604/2011-26 z 2.8.2011 zamietol, toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4.10.2011 potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.
Vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 9 C 203/2014 vychádzal zo skutkového stavu, že žalobkyňa
uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom R. L., ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku, dlžník
svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., ktorý konajúc rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal
rozhodcovský rozsudok č. SR 15574/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 4.731,42

eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami
konania. Žalobkyňa následne 28.4.2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere, na základe čoho súdny
exekútor 23.6.2011 doručil OS Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú
súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 25 Er 792/2011-26 z

28.2.2012 zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.4.2012 potom, čo proti nemu žalobkyňa
nepodala odvolanie. Vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 9 C 213/2014 vychádzal zo skutkového
stavu, že žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou R. F., ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila
vlastnú zmenku, dlžníčka svoj záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na Stálom
rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., tento konajúc rozhodcom JUDr.

Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 01865/11, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť
žalobkyni sumu 1.010,87 eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne
z tejto sumy a trovami konania, žalobkyňa následne 15.6.2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o
úvere, na základe čoho súdny exekútor 12.8.2011 doručil OS Galanta žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením
č. k. 15 Er 1114/2011-37 z 18.10.2011 zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.1.2012 potom,
čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie. Vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 9 C 220/2014
vychádzal zo skutkového stavu, že žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou Q. K., ku ktorej
dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku, dlžníčka svoj záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje

nároky zo zmenky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., ktorý
konajúc rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 14216/10, ktorým
zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni sumu 250 eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným
úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania, žalobkyňa následne 24. 2.2011 spísala u exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúciu, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok

a zmluvu o úvere, na základe čoho súdny exekútor 15.3.2011 doručil OS Galanta žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu
uznesením č. k. 23 Er 290/2011-27 z 30.6.2011 zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.8.2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie. Vo všetkých uvedených veciach prišiel súd prvej
inštancie k záveru, že žalobkyňa 23.4.2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné prerokovanie

vyššie uvedených nárokov. Súd prvej inštancie bol na rozdiel od žalovanej názoru, že žaloby nemožno
považovať za nezrozumiteľné ani za zmätočné napriek chybám v nich sa vyskytujúcim (pravidelné
uvádzanie jedného dátumu narodenia, nesprávne časové súvislosti exekučných konaní), keď ako celok
je z obsahu žalôb zrejmé v akom konaní a čím mala žalobkyni vzniknúť škoda a nemajetková ujma a
v akej výške sa domáha ich náhrady, keď trvať napr. na uvedení spisovej značky súdu za stavu, že

sú známe spisová značka exekútora, údaje o povinnom, vymáhanom nároku či exekučnom titule, by
podľanázorusúdubolonadmernýmformalizmom,pretožalobyžalobkyneneodmietol,aleichprerokoval
meritórne. Žaloby tiež považoval za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku, keďže nie je
povinnosťou žalobkyne právne kvalifikovať svoj nárok, ale len uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho
zakladá, tieto náležitosti žaloba obsahovala (popis úradného postupu - exekučného konania, ktorý bol

podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny) a je povinnosťou súdu právne
tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť. Nepovažoval námietky žalovanej
vo vzťahu k nesprávnemu predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené,
keďže ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej podané 23.4.2012 aaj keď treba uznať, že k 27.9.2012 neuplynula ešte šesťmesačná lehota ustanovená v § 16 ods.
1 zodpovednostného zákona, uplynula najneskôr v októbri 2012, teda celkom zreteľne pred dňom
vyhlásenia napadnutého rozsudku. Ďalej dôvodil, že podľa § 44 ods. 2 predposlednej a poslednej vety E.

p. o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi rozhoduje exekučný súd uznesením,
teda rozhodnutím, voči ktorému je prípustné odvolanie. Ak teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora zhromažďoval podklady a právne uvažoval nad tým, ako kvalifikovať predložený
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), nemožno túto jeho činnosť posudzovať ako úradný postup na
účely zodpovednostného zákona, pretože sa v konečnom dôsledku prejavil v rozhodnutí exekučného

súdu - uznesení o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Teda nie samotný postup exekučného
súdu, ktorým si zhromažďoval podklady, skutkovo a právne posudzoval exekútorovu žiadosť, ale
až (právoplatné) zamietnutie žiadosti spôsobilo, že exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku
znejúceho v prospech žalobkyne nebolo možné vykonať, resp. v nej pokračovať. Pre vznik (tvrdenej)
škody v podobe nevymáhateľnosti priznaného nároku tak nebol kauzálny samotný postup exekučného
súdu, ale až uznesenie zamietajúce žiadosť súdneho exekútora. Nároky žalobkyne uplatnené z tohto

dôvodu, teda z dôvodu (údajne nesprávneho) zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov rozhodcov JUDr. Michala
Rašlu alebo JUDr. Miroslava Ráca (Stály rozhodcovský súd pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s.), treba
posudzovať ako nároky na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
a to nezákonnými uzneseniami OS Galanta ako exekučného súdu o zamietnutí týchto žiadostí. V takom

prípade je súd povinný skúmať splnenie podmienky § 6 ods. 1 zodpovednostného zákona, t. j. či bolo
rozhodnutie zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Zo zisteného skutkového
stavu je zrejmé, že tieto rozhodnutia sú v príslušných exekučných spisoch vedené ako právoplatné,
žalobkyňa pritom nenavrhla žiaden dôkaz na dokázanie toho, že uvedená podmienka je splnená, resp.
že doložka právoplatnosti ako verejná listina je nesprávna, za ktorých okolností tak súd prvej inštancie

musel vychádzať z jej obsahu a predpokladať, že to, čo je v nej uvedené, je pravdivé. Žalobkyňa
nevyvrátila ani obsah exekučných spisov, z ktorých je zrejmé, že ona sama proti týmto uzneseniam
nepodala odvolanie, hoci jej to umožňoval § 44 ods. 2 E. p., uplatnenie riadneho opravného prostriedku
je však ďalšou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
žalobkyňa pritom ani netvrdila, že by jej prípady boli hodné osobitného zreteľa. Podľa názoru súdu

prvej inštancie nebola v prerokúvanej veci použiteľná ani posledná výnimka z požiadavky zrušenia
alebo zmeny rozhodnutia ako nezákonného, a to je prekročenie právomoci orgánu pri jeho vydaní.
Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 E. p., ako aj s ustanovením § 45 ods. 1 a
2 ZoRK, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej súvislosti. Ustanovenie § 45 ZoRK totiž celkom

zreteľne umožňuje exekučnému súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok,
keďže len tak (jeho preskúmaním) môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle uvedeného
ustanovenia umožňujú zastavenie výkonu takého rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu
napokon potvrdzuje i judikatúra Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žaloba žalobkyne, pokiaľ sa ňou domáha náhrady majetkovej škody z nesprávneho úradného

postupu (spočívajúceho v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) v konaniach
OS Galanta vymedzených vo výroku napadnutého rozsudku, je nedôvodná, pretože nie sú splnené
podmienky vzniku takéhoto nároku. Ďalšími námietkami žalovanej ohľadom vzniku škody sa tak súd
prvej inštancie nepovažoval za potrebné zaoberať. Za opodstatnenú považoval námietku žalovanej, že
15-dňová lehota ustanovená v § 44 ods. 2 E. p. na vydanie poverenia sa na rozhodcovské rozsudky

nevzťahovala už od 1.6.2010, a nie až od 1.6.2011, ako to tvrdí žalobkyňa. V predmetnej veci súdny
exekútor v konaniach, z ktorých žalobkyňa odvodzovala vznik škody, podal v dvoch prípadoch žiadosti
o vydanie poverenia až po 1.6.2010 (konkrétne 15.3.2011 a 19.5.2011) a v dvoch dokonca až po
1.6.2011, kedy už v § 41 ods. 2 písm. c) E. p. bol výslovne zmienený rozhodcovský rozsudok (konkrétne
23.6.2011 a 12.8.2011), v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená

zákonná lehota. V konaní OS Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe
nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa nároky
žalobkyne, ktoré odvodzuje z nesprávneho úradného postupu v rokoch 2010 a 2011, musia spravovať
právnou normou obsiahnutou v § 9 zodpovednostného zákona v tom znení, aké bolo účinné do
31.12.2012, opačný postup by totiž znamenal neprípustnú retroaktivitu, pretože žalobkyňa v čase, kedy

k nesprávnemu úradnému postupu malo dochádzať, nemohla nijako predpokladať (§ 9 to na rozdiel
od § 6 ods. 1 a 2 nevyžadoval), že na uplatnenie nároku na náhradu škody musí využiť dostupné
prostriedky nápravy v podobe sťažnosti predsedovi súdu či sťažnosti Ústavnému súdu SR, spätne
pritom žalobkyňa tieto sťažnosti podať nemôže. Žalobkyňa v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverouv existujúci právny stav, ktorý podanie takýchto sťažností nevyžadoval, a preto nemôže byť následnou
zmenou právnej úpravy účinnou od 1.1.2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná. Súd bol názoru, že
skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, do 31.12.2012 z právomoci

súdu vylúčené nebolo a žiaden právny predpis neustanovuje, že by bol priebeh iného súdneho konania
nepreskúmateľný iným súdom. Odlišný je však účel a povaha tohto prieskumu. Súd konajúci podľa
zodpovednostného zákona nemá právo výrokom deklarovať, že k prieťahom dochádza alebo došlo a už
vôbec nie nariadiť opatrenia na ich odstránenie (čo patrí predsedovi súdu alebo Ústavnému súdu SR),
ale vždy len posúdiť si ich existenciu ex post ako prejudiciálnu otázku pri posudzovaní, či je splnený

jeden z predpokladov náhrady škody podľa zodpovednostného zákona - nesprávny úradný postup.
Celá koncepcia zodpovednostného zákona ako zákona o náhrade škody je postavená na poskytnutí
prostriedkov následnej reparácie resp. satisfakcie za už nastalé porušenia práva, nie dozorných-
dohľadových prostriedkov umožňujúcich zasahovať do prebiehajúcich konaní. Jediné Ústavný súd
SR alebo predseda súdu je oprávnený autoritatívne (vo výroku svojho rozhodnutia) deklarovať, že k
prieťahom dochádza, a nariadiť v prebiehajúcom konaní opatrenia na ich odstránenie; naopak, ani

jednému z nich nepatrí právo odškodniť sťažovateľa za utrpenú škodu (účelom primeraného finančného
zadosťučinenia v peniazoch, o ktorom môže Ústavný súd SR rozhodnúť, nie je nahrádzať škodu).
Právomoc Ústavného súdu SR a tiež predsedu súdu je daná len v prebiehajúcich konaniach, naopak
právomoc súdu konajúceho podľa zodpovednostného zákona je daná až ex post, po vzniku škody,
ku ktorej dochádza až v dôsledku (teda aj v časovej následnosti) po nesprávnom úradnom postupe.

Medzi súdmi (na rozdiel od orgánov verejnej správy) neplatí vo všeobecnosti princíp subordinácie, prvok
nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje len v konkrétnej rozhodovanej veci v podobe viazanosti
názorom vyššieho súdu, a aj to v rozsahu ustanovenom zákonom. Na základe toho súd prvej inštancie
dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmať otázku, či existovali prieťahy v konaní
OS Galanta ako exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov v prospech žalobkyne ako oprávnenej. V
predmetnej veci išlo o exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským
súdom voči spotrebiteľom, a to na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so
spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v
zmysle § 53 ods. 4 O. z. a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (rozsudky citované aj v zamietavých
uzneseniach OS Galanta) nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie uvedené veci považovať za
právne úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov
úplne obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie
exekúcie. To sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich

preskúmavaním a pod.. Správanie účastníkov síce k dĺžke konania samo osebe neprispelo, podľa
názoru súdu si však žalobkyňa musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,
aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa
prejavuje napríklad tým, že na zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je

jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne.
Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom
personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá

dôvod sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak
sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov,
sa v rámci prevencie musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný
vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie
vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti

pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých
ostatných. Postup OS Galanta v exekučných konaniach vymedzených vo výroku nemožno považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi, a to s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa
dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní
(napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného

skutkového stavu je zrejmé, že o žiadosti vo veci sp. zn. 16 Er 604/2011 podanej 19.5.2011 rozhodol
súd 2.8.2011, vo veci sp. zn. 25 Er 792/2011 podanej 23.6.2011 rozhodol súd 28.2.2012, vo veci sp. zn.
15 Er 1114/2011 podanej 12.8.2011 rozhodol súd 18.10.2011 a vo veci sp. zn. 23 Er 290/2011 podanej
15.3.2011 rozhodol súd 30.6.2011. Celková dĺžka konania tak vo všetkých prípadoch dosahovala medzi2 až 7 mesiacmi, v rámci ktorých súd obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal ich a vypracoval
písomné uznesenie. V takýchto konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé prieťahy v
trvaní niekoľkých týždňov a tieto nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9 ods.

1 zodpovednostného zákona, vzhľadom k čomu súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných
konaniach sa OS Galanta nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v
konaní“ v zmysle § 9 ods. 1 zodpovednostného zákona, čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť a preto nemal dôvod sa zaoberať ani otázkami
priznania náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala. Na základe uvedeného všetky

žaloby v spojených konaniach zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §
142 ods. 1 a § 151 ods. 2 O. s. p. s tým, že pri vyhlásení rozsudku síce žalovanej náhradu trov konania
priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich náhradu v trojdňovej lehote nevyčíslila a zo
spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení rozsudku jej žiadne trovy nepriznal.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na

jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie. Namietala, že postupom
súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu

zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlokaplikáciiprincípupriamejretroaktivity,čojeneprípustné.Súduprvejinštancietiežvytkla,ževôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú

náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote. Taktiež uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na

nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto návrh v
prejednávanej veci nebol podaný, poznámka odvolacieho súdu).

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti

a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p.,

akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a
202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ CSP), preskúmalnapadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§

387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, že by súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.
Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie lehoty (ku
ktorému ani v predmetnej veci nedošlo), ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu.
Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky
a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými

lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný,
eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania
je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie

ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť).

6. Nepatričnou bola námietka týkajúca sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného znenia
ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie
rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo totožných
konaniach za účasti rovnakých strán, muselo uniknúť, že súd prvej inštancie v tejto veci ustanovením §

9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. vôbec neargumentoval.

7. Pokiaľ šlo o ďalšie výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom -
stranám (zrejme exekučných konaní, tvoriacich podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr)

a to isté platilo aj v prípade námietky o nedostatočnosti oboznámenia sa so znaleckým posudkom
(na pojednávaní 2.10.2014 bolo nariadené dokazovanie znaleckým posudkom Znaleckého ústavu
Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 datovaného dňom 17.1.2014), keď znalecké dokazovanie
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné

predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť.8. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo strán súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv však na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony

a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.
Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom pre 3 exekučné konania tvoriace základ pre nároky
uplatnenéžalobouvprejednávanejveci,tedaod1.6.2010do31.5.2011vrátane,čižeprednadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.
Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom pre 1 exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnenýžalobouvprejednávanejveci,tedaod1.6.2011do17.1.2013vrátane,čižeprednadobudnutím
účinnosti zákona č. 14/2013 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Z práve odcitovaných ustanovení musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvej inštancie a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym

exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo

totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho

vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto

aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné

si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.

exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.
Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní OS Galanta- jeho sp. zn. 16Er/604/2011 (začatom podaním návrhu na vykonanie exekúcie u exekútora dňa
7.4.2011) exekučný súd prvej inštancie na žiadosť súdneho exekútora o poverenie z 10.5.2011,
došlú mu 19.5.2011, zareagoval uznesením z 2.8.2011 č. k. 16Er/604/2011-26 EX 5650/11, ktorým

žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala
odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania
rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (4.10.2011) a nasledovalo po ňom
zastavenie exekučného konania uznesením OS Galanta z 19.10.2011 č. k. 16Er/604/2011-33 EX
5650/11, ktoré už taktiež nadobudlo právoplatnosť (15.11.2011).

- jeho sp. zn. 25Er/792/2011 (začatom podaním návrhu na vykonanie exekúcie u exekútora dňa
28.4.2011) exekučný súd prvej inštancie na žiadosť súdneho exekútora o poverenie z 6.6.2011,
došlú mu 23.6.2011, zareagoval uznesením z 28.2.2012 č. k. 25Er/792/2011-26 EX 6717/11, ktorým
žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala
odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania
rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (14.4.2012) a nasledovalo po ňom

zastavenie exekučného konania uznesením OS Galanta z 2.5.2012 č. k. 25Er/792/2011-34 EX 6717/11,
ktoré už taktiež nadobudlo právoplatnosť (11.5.2012).
- jeho sp. zn. 15Er/1114/2011 (začatom podaním návrhu na vykonanie exekúcie u exekútora dňa
15.6.2011) exekučný súd prvej inštancie na žiadosť súdneho exekútora o poverenie z 8.8.2011,
došlú mu 12.8.2011, zareagoval uznesením z 18.10.2011 č. k. 15Er/1114/2011-37 EX 11119/2011,

ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala
odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania
rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (20.1.2012) a nasledovalo po ňom
zastavenie exekučného konania uznesením OS Galanta z 14.2.2012 č. k. 15Er/1114/2011-43 EX
11119/2011, ktoré už taktiež nadobudlo právoplatnosť (2.3.2012).

- jeho sp. zn. 23Er/290/2011 (začatom podaním návrhu na vykonanie exekúcie u exekútora dňa
24.2.2011) exekučný súd prvej inštancie na žiadosť súdneho exekútora o poverenie zo 14.3.2011,
došlú mu 15.3.2011, zareagoval uznesením z 30.6.2011 č. k. 23Er/290/2011-27 EX 3761/11, ktorým
žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala
odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania

rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (20.8.2011) a nasledovalo po ňom
zastavenie exekučného konania uznesením OS Galanta zo 6.10.2011 č. k. 23Er/290/2011-32 EX
3761/11, ktoré už taktiež nadobudlo právoplatnosť (6.12.2011).
Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v

tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

9. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý

rozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387ods.1a2CSP potvrdil,vrátanevecnesprávnehorozhodnutia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech
vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci
úspech nemala (žalobkyňa).

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)