Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. júl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoP/28/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918200014
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6918200014.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v
právnej veci navrhovateľky Y. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v P., H. X/X, zastúpenej JUDr. Danou
Ďalakovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie v Rimavskej Sobote, Daxnerova 2, proti
manželovi J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v P., H. X/X, o určenie príspevku na výživu manžela, o
odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 17Pc/1/2018-40 zo dňa
26.03.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na určenie príspevku na výživu manžela
zamietol (prvý výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (druhý
výrok).
1.1 Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §71 ods. 1, §77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z.
Zákona o rodine (ďalej v texte aj len „z.č. 36/2005 Z.z.“ alebo „ZR“). Navrhovateľka návrhom doručeným
súdu dňa 02.01.2018 žiadala určiť príspevok na výživu manžela vo výške 50,- Eur mesačne, pretože

s manželom žijú oddelene. Majú tri maloleté deti a manžel bol rozsudkom Okresného súdu Rimavská
Sobota sp.zn. 2P/54/2017 zo dňa 23.11.2017 zaviazaný prispievať na ich výživu po 120,- Eur mesačne
na každé dieťa zvlášť. On iné vyživovacie povinnosti nemá, je zamestnaný s čistým príjmom 1500,- Eur.
Nie je ochotný dobrovoľne prispievať na výživu manželky, preto sa domáhala svojho nároku súdnou
cestou. Navrhla priznať manželské výživné od júna 2017.
1.2 Manžel nesúhlasil s návrhom, pretože s manželkou nežil od 04.12.2017 v spoločnej domácnosti.
Výživné na maloleté deti mu bolo určené rozvodovým rozsudkom v sume nižšej, na maloletého J. platí

100,- Eur, na dcéru F. 80,- Eur a na dcéru Veroniku 60,- Eur. Matka maloletých detí okrem výživného
má príjem v podobe rodinných prídavkov vo výške 70,56 Eur. On má mesačné výdavky na nájomnom
vo výške 105,- Eur, na energiách 25,- Eur, pričom tieto platí z minimálnej mzdy.
1.3 Okresný súd konštatoval, že navrhovateľka je nezamestnaná a v období, za ktoré jej mohol
prináležať nárok na manželské výživné, t.j. od 02.01.2018 do 05.02.2018, poberala výživné na tri
maloleté deti spolu vo výške 360,- Eur, mala príjem v podobe splátok za zameškané výživné po 90,-
Eur mesačne spolu s bežným výživným, ako aj príspevky na deti spolu vo výške 70,56 Eur mesačne.

Nájomnú zmluvu uzatvorila až od 08.02.2018, a teda výdavok na nájomné jej preukázateľne vznikol
až po právoplatnosti rozvodu (05.02.2018), pričom iné výdavky v rozhodujúcom období pre nárok na
manželské výživné nepreukázala. V rozhodnom čase mal manžel čistý príjem vo výške 397,- Eur
mesačne a matka mala k dispozícii finančné prostriedky v podobe výživného, zameškaného výživnéhoa rodinných prídavkov vo výške 520,56 Eur. Preto súd konštatoval, že životná úroveň manželov v čase
trvania manželstva nebola rovnaká, a to v neprospech manžela, preto nevidel splnenie zákonných
podmienok na určenie manželského výživného a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

1.4 O trovách konania rozhodol podľa §52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku
(ďalej v texte aj „C.m.p.“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne navrhovateľka. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadla v celom rozsahu

z dôvodov, uvedených v §365 ods.1 písm. e), f), g) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“). Navrhla, aby krajský súd postupom v súlade s §388 C.s.p.
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, jej návrhu vyhovel v plnom rozsahu, uložil povinnosť bývalému
manželovi zaplatiť manželské výživné vo výške 50,- Eur mesačne od 01.06.2017, prípadne aby krajský
súd podľa §391 C.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;
žiadala priznať náhradu trov konania. Poukázala na to, že jej návrh je dôvodný. Predložila súdu

listinné dôkazy o svojich tvrdeniach. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne
vyhodnotiljednotlivédôkazy,vdôsledkučohodospelknesprávnymskutkovýmzáverom.Súdakceptoval
ako jednoznačné argumenty jej bývalého manžela a jej argumenty vôbec nebral do úvahy. Takéto
rozhodnutie je nesprávne a nespravodlivé.

3. Manžel sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril.

4.Krajskýsúd,akosúdodvolací,vecpreskúmalvrozsahuustanovenia§65a§66C.m.p.,beznariadenia
pojednávania podľa §385 C.s.p. a odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu v zmysle §387
ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

5. Podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pretože tento
vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne a z tohto vyvodil aj
správny právny záver.

7. V zmysle platnej právnej úpravy (§71 Zákona o rodine) vyživovacia povinnosť vzniká uzavretím
manželstva (nevyžaduje sa rozhodnutie súdu); je viazaná na právnu existenciu manželstva (pri rozvode,
ani vyhlásenia manželstva za neplatné nie je nárok na vrátenie poskytnutého plnenia) a zaniká spolu s
jeho zánikom zo zákonných dôvodov. Vyživovacia povinnosť predchádza nároku na dávky a príspevky

poskytované v zmysle zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi (povinnosť prioritne si
uplatniť nároky v zmysle Zákona o rodine). Uzavretím manželstva vzniká medzi manželmi bezpodielové
spoluvlastníctvo, ktorého obsahom sa stáva všetko, čo nadobudnú manželia alebo niektorý z nich, za
podmienky, že to môže byť predmetom vlastníctva. Tento inštitút predstavuje podstatu majetkových
vzťahov medzi manželmi a súčasne vyjadruje hospodársku stránku rovnakého právneho postavenia

manželov. V rámci neho by si mali manželia organizovať a zabezpečiť všetky svoje osobné potreby,
keďže v zmysle zákonnej úpravy všetky veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
užívajú obaja manželia spoločne, spoločne uhrádzajú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené
s ich užívaním a udržiavaním. Bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý z
manželov, v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný

(relatívna neplatnosť). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí, sú oprávnení a povinní obaja
manželia spoločne a nerozdielne. V prípade zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov v
priebehu trvania manželstva má inštitút výživného medzi manželmi svoje opodstatnenie.
7.1 Súdna prax rešpektuje prípady, keď manželia spolu nehospodária, ako aj ak jeden z nich
používa prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov výlučne pre svoje potreby

a rozhoduje v rámci inštitútu vyživovacej povinnosti manželov aj v prípade neupraveného rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva.
7.2 Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka
odkázanosti ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medziostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb
sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska.
Uplatňovanievýživnéhomedzimanželmijepretomožnéajvprípadoch,keďsúnapríkladobajamanželia

zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však
vznikla disproporcia ich celkovej životnej úrovne.
7.3Zásadadobrýchmravovjekorektívom,ktorýmôžespôsobiťnapriekvšeobecnejpožiadavkerovnakej
životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to
odôvodnené tým, že inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený na určitých morálnych

a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov, súvisiacich s
manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch
vyživovacej povinnosti. Morálne vymedzenie obsahu manželstva (§18 Zákona o rodine) definuje, že
manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa
spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie; podľa konkrétnych okolností prichádzajú do úvahy
prípady fyzického, psychického násilia, nevery a opustenia manžela. Treba posúdiť, ako si manžel, ktorý

požaduje výživné, resp. od ktorého sa výživné požaduje, plní svoje povinnosti, resp. prečo ich neplní
(napr.manželkasaprestanestaraťodomácnosťažiadaodmanželavýživné,pričompríčinoujejkonania
je alkoholizmus alebo fyzické násilie zo strany manžela).
7.4 Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak vzájomnosti tohto druhu vyživovacej
povinnosti, tzn. že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený a povinný na jej plnenie.

7.5 Žiaducim stavom je dobrovoľné plnenie vzájomnej vyživovacej povinnosti, keď jej úprava súdnym
rozhodnutím neprichádza do úvahy - taký návrh nie je dôvodný. Zákon umožňuje súdu zasahovať
do tohto vzťahu a vecná legitimácia manželov jej vzniká len v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu
povinnosť neplní vôbec alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni
manželov. Ide o kogentné ustanovenie, a preto jeho účinky nemožno vylúčiť. Rozsah vyživovacej

povinnosti je spolu s výživným dieťaťa najväčší. Týka sa tak, ako iné druhy vyživovacích povinností,
všetkých potrebných osobných potrieb, t.j. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia.
Východiskom je teda rovnaká životná úroveň manželov. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň
obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého
množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti, vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných

a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe
značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností môže byť spojená aj potreba vynaloženia
vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj
zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a podobne. Uvedené ustanovenie bude
naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby

s prihliadnutím na uvedené osobitosti.
7.6 Zákon ukladá súdu povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť. Domácnosť
podľa Občianskeho zákonníka tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady
na svoje potreby. V súvislosti s ustanovením §71 ide o širokú definíciu, podstatná je predovšetkým
starostlivosť o potomkov manželov. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu Zákona o

rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu
osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho
posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho
posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe
o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa

manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu
na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť
pracovné uplatnenie); tým nie je dotknutá požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne.

8. V prejednávanej veci je zrejmé, že manželstvo účastníkov, uzavreté dňa 29.10.2005, bolo dňa

05.02.2018 právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 2P/117/2017-37
zo dňa 25.01.2018. Týmto bola okrem rozvodu schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej
sa maloleté deti pochádzajúce z manželstva, J., nar. XX.XX.XXXX, F., nar. XX.XX.XXXX a Y., nar.
XX.XX.XXXX ponechali v osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloleté deti zastupovať a spravovať
ich majetok a otec sa zaviazal prispievať mesačne na výživu J. 100,- Eur, na F. 80,- Eur a na Y. 60,- Eur

vždy do 25-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku. Súd
upravil styk otca s maloletými deťmi a o trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania (viď č.l. 26 spisu). Navrhovateľka podala návrh na určenie manželského výživnéhoa doručila ho súdu dňa 02.01.2018. Žiadala ním priznať výživné vo výške 50,- Eur mesačne spätne od
mesiaca jún 2017 z dôvodu, že od tejto doby žijú oddelene a nevedú s manželom spoločnú domácnosť.

9. Odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Okresný súd rozhodol správne, keď jej návrh zamietol.
Zákon o rodine v §77 ods. 1 upravuje, že právo na výživné sa nepremlčuje, avšak možno ho priznať len
odo dňa začatia súdneho konania, okrem výživného pre maloleté dieťa, ktoré možno priznať najdlhšie
na dobu 3 rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Návrh navrhovateľky bol súdu doručený dňa 02.01.2018, navrhovateľka žiadala priznať manželské

výživné od doby, kedy začali oddelene s manželom hospodáriť, t.j. od júna 2017. Vzhľadom na citované
ustanovenie (§77 ods. 1 ZR) manželské výživné nemožno priznať predo dňom podaného návrhu.
Okresný súd skúmal správne dôvodnosť návrhu až odo dňa 02.01.2018 do budúcna. Vykonaným
dokazovaním zistil, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené 05.02.2018 a preto vyzval
právnu zástupkyňu navrhovateľky ku späťvzatiu návrhu z dôvodu rozvedenia manželstva účastníkov
ako základnú podmienku priznania manželského výživného, resp. príspevku na výživu manžela. Keďže

navrhovateľka na svojom návrhu zotrvala, nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie a návrh zamietol,
konštatujúc, že v rozhodnom čase od 02.01.2018 do 05.02.2018 navrhovateľka dosahovala príjem vyšší
ako jej manžel, životná úroveň manželov nebola rovnaká v neprospech manžela, ktorý bol v deficite
-53,- Eur vo vzťahu k preukázaným príjmom obidvoch manželov, a preto návrh správne ako nedôvodný
zamietol.

10. Okresný súd sa vo svojom odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami, tvrdenými
navrhovateľkou v odvolaní, preto krajský súd nepovažoval za potrebné rozsudok okresného súdu nijako
doplniť. Keďže krajský súd nezistil dôvody na zrušenie rozsudku (§389 C.s.p.) ani na jeho zmenu (§388
C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny v plnom rozsahu potvrdil (§387 ods.

1, 2 C.s.p.), a to aj vo výroku o trovách konania.

11. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa §52 a §57 C.m.p., podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm.
a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo

ochrana práv a ak nápravu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami (§ 78 ods. 1 C.m.p.). Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné,
ak potreba zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho
nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.).

Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej
právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v
ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor
môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj
vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho

odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2
C.m.p.).