Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/149/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224365
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114224365.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Moniky Juskovej, v právnej veci žalobcu: S. Y., W.. XX.X.XXXX,
F. T., Q. XX, právne zastúpeného: JUDr. Marek Tkáč, advokát so sídlom Nám. sv. Martina 39, Lipany,
proti žalovanej: N. U., W.. XX.XX.XXXX, F. T., U. XX, právne zastúpenej: JUDr. Marián Jusko, advokát
so sídlom Račí potok 3, Košice, o zaplatenie 5.300 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 10C/366/204-81 zo dňa 29.11.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. s výnimkou výroku o splatnosti .

II. Mení rozsudok vo výroku I. vo výroku o splatnosti tak, že povoľuje sumu 3.800 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.800 eur od 5.2.2014 do zaplatenia povoľuje žalovanej
splácať v splátkach po 50 eur mesačne, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku vždy do 25. dňa v
príslušnom mesiaci.

III. Mení rozsudok vo výroku III. tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Stranám sporu právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa v konaní domáha zaplatenia 3.800 Eur titulom vrátenia pôžičky a zmluvnej pokuty 1.500
Eur, ktoré vyplývajú zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu dňa 25.11.2013.

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom z 26.2.2016 rozhodol cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.800 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,25 % ročne zo sumy 3.800 Eur od 5.2.2014 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku,

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 44 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobca a žalobkyňa ako
zmluvné strany uzavreli dňa 25.11.2013 zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažnej

pôžičky žalobcom ako veriteľom pre žalovanú ako dlžníčku vo forme peňažnej sumy v hodnote 4.800
Eur. Žalovaná ako dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdila prevzatie peňažnej sumy 4.800 Eur ako to
vyplýva z článku II. bod 2.4 predmetnej zmluvy o pôžičke. Z výpisu finančnej inštitúcie Prima banka
Slovensko, a.s., pobočka Prešov vyplýva, že žalovaná zaslala prostredníctvom bankového prevodu dňa
5.2.2014 na účet žalobcu finančnú čiastku vo výške 1.000 Eur. V zmluve o pôžičke poskytol žalobca

ako veriteľ žalovanej ako dlžníčke pôžičku na dobu určitú, t. j. do 31.12.2013 s tým, že v prípade
nedodržania tejto lehoty je dlžník povinný uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 1.500 Eur. Na
pojednávaní konanom 17.6.2015 bol vypočutý žalobca, ktorý zotrval na podanej žalobe s tým, že k
odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo v deň podpisu zmluvy, pričom sa so žalovanou stretol niekedy
poobede pred okresným úradom, kde jej odovzdal 4.800 Eur v obálke a následne išli podpísať zmluvu.
Konštatoval, že tam bola prítomná jeho matka, nevie, či tam bol prítomný syn žalovanej. Na zmluvnej

pokute sa mali dohodnúť už predtým, či to žalovaná čítala, nevedel uviesť. Peniaze poskytoval žalovanej
v hotovosti, pretože jej veril, nikdy medzi nimi nebola debata o poskytnutí peňazí na účet. Vo vzťahu
k pôvodnej, teda prvej pôžičke medzi nimi žalobca uviedol, že to bolo možno 540 Eur s tým, že táto
suma bola splácaná buď cestou p. H., ktorá dala peniaze jeho matke, alebo priamo žalovaná dávala
peniaze jeho matke. Celý dlh bol vrátený v čase novej pôžičky. Matka žalobcu, podľa jeho výpovede,

mala byť prítomná pri odovzdávaní peňazí z tohto konania, neskôr, keď zmluvu so žalovanou podpisoval,
už tam boli len žalobca so žalovanou. Zmluva sa podpísala a potom išli overiť podpis do miestnosti. Na
tomto pojednávaní vypovedala aj žalovaná, ktorá konštatovala, že žalobca jej na začiatku požičal sumu
537 Eur, neskôr ešte 300 Eur, ktoré mu však vrátila. Aj zmluva na 300 Eur bola tiež v písomnej forme,
pričom tieto peniaze vrátila prevodom na jeho účet. Číslo jej dala mama žalobcu, alebo jej osobne s

tým, že čo jej žalobca mal vtedy požičať, to mu aj vrátila. Vrátila mu aj 100 Eur naviac. Konštatovala,
že nie je pravdou, že jej žalobca mal dať nejaké peniaze v obálke, iba jej sľúbil, že jej vybaví úver.
Mala minútu na to, aby si narýchlo prečítala zmluvu s tým, že jej povedal žalobca, že ak podpíše túto
zmluvu, tak jej vybaví finančné prostriedky. Žalobca na ňu stále tlačil, aby túto zmluvu podpísala. Na
otázku súdu, z akého dôvodu uhradila žalovaná 5.2.2014 sumu 1.000 Eur žalobcovi, pokiaľ bolo tvrdené,

že do podpisu zmluvy z 25.11.2013 nebol žiadny dlh zo strany žalovanej voči žalobcovi, žalobkyňa
len všeobecne uviedla, že postupne to splácala. Na tomto pojednávaní bola vypočutá aj svedkyňa E.
H., ktorá konštatovala, že jej žalovaná vravela, že podpísala na mestskom úrade nejaký papier pre
žalobcu, ale že peniaze od neho nedostala. Žalovaná jej ešte mala spomenúť, že splácala 1.000 Eur
ako dlh za to, že za ňu žalobca zaplatil nejaké záväzky na plynárňach a na geodézii. Presne uviesť

nevedela. Uviedla, že nebola pri uzatváraní pôžičky z 25.11.2013. Napokon na tomto pojednávaní bol
vypočutý aj svedok V. T., syn žalovanej, ktorý vypovedal, že žalobca mal jeho mame požičať asi 1.100
Eur, najprv išlo o sumu 537 Eur, potom jej požičal 385 Eur a potom sumu 160 Eur + nejaké kolky na
katastri, pričom spolu to činilo asi 1.098 Eur s tým, že mu vrátili sumu 1.100 Eur. 100 Eur cez pani H.
a 1.000 Eur vyplatili z pôžičky, ktorú získali v Slovenskej sporiteľni. Čo sa týka zmluvy na 4.800 Eur,

ktorú mama podpísala na mestskom úrade, nebolo jej vyplatené nič na ruku s tým, že bol pri mame
vlastne počas celej doby a nevidel, že by žalobca dával žalovanej, teda jeho matke, nejakú obálku s
peniazmi. Žalobca sa mal vyjadriť, že vybaví nejakú pôžičku pre matku, ktorá mu potom z toho splatí
1.000 Eur a zvyšok bude pre nich. Na pojednávaní konanom 12.2.2016 bola vypočutá svedkyňa Q.
Y., matka žalobcu, ktorá vypovedala v tom zmysle, že žalovaná mala finančné problémy, mala prísť o

byt, a preto jej syn, teda žalobca, poskytoval pôžičku niekedy v roku 2012 asi 500 Eur. V čase podpisu
spornejzmluvyopôžičkeprišlatátosvedkyňaspolusosvojímsynom,ktorýmalžalovanejpožičaťnejaké
peniaze, asi cez 4.000 Eur, mal ich pri sebe v obálke, čo jej žalobca aj ukazoval. Následne vošli na
mestský úrad pri pulte, oni dvaja, teda jej syn - žalobca spolu so žalovanou. On jej dal čítať zmluvu.
Videla, ako dával žalobca obálku žalovanej a potom spolu vošli dnu. Boli tam asi 2-3 minúty. Syn jej

mal ukázať, že v obálke boli 100-eurové bankovky, koľko ich tam bolo presne nespočítavala. Neskôr
jej žalovaná mala telefonovať, že jej chce poslať 1.000 Eur na účet, pričom to mala byť splátka tých
4.000 Eur, ktoré jej požičiaval syn a potom tieto peniaze aj na účet prišli. Uviedla, že na Mestskom
úrade v Prešove videla ako syn dával obálku žalovanej, ktorá ju potom otvorila. Či ich prepočítavala,
uviesť nevie, jej syn mal peniaze našetrené. Na výpoveď svedkyne reagovala žalovaná v tom zmysle, že

poprela, že by svedkyňa bola s nimi na mestskom úrade. So žalobcom sa mala svedkyňa stretnúť až po
tom, čo vyšli vonku. Svedkyňa Y. ešte vypovedala, že syn, keď prichádza z E. na Slovensko, vyberá si
peniaze v E. alebo si prevádza na účet na Slovensko, aby neplatil vysoké poplatky. Či mal tieto peniaze
so sebou, alebo to potom vyberal na Slovenku, to nevedela uviesť. Z písomného podania žalobcudoručeného súdu 6.6.2016 vyplynulo, že týmto písomným podaním oznámil, že žalovanej poskytol
pôžičku z peňažných prostriedkov nahromadených v hotovosti. Napokon na pojednávaní konanom
3.11.2016 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zotrváva na žalobe, pričom

navrhol žalobe vyhovieť z titulu, že žaloba je preukázaná, resp. jej dôvodnosť je preukázaná najmä
samotnou zmluvou o pôžičke a výpoveďami jednak žalobcu a jednak svedkyne jeho matky. Žalovaná
prostredníctvom svojho právneho zástupcu konštatovala, že nedošlo k uzatvoreniu tzv. reálnej zmluvy o
pôžičke, pričom 1.000 Eur, ktoré žalovaná uhradila, bolo zaplatenie predchádzajúceho dlhu, čo potvrdil
aj svedok žalovanej, jej syn. Opätovne konštatovala, že nedošlo k fyzickému odovzdávaniu predmetu

pôžičky, a ak by aj peniaze boli odovzdané pred podpisom zmluvy, potom zmluva o pôžičke by vznikla len
ústne a zmluva, ktorá je uzavretá písomne a je obsahom spisu, by bola len akousi následnou dohodou
k predmetnej zmluve o pôžičke, ktorá by mala byť teoreticky uzavretá ústne. O ústnom uzavretí zmluvy
o pôžičke sa však v tomto konaní žiaden dôkaz nenachádza, pričom dôkazné bremeno by malo byť
podľa názoru právneho zástupcu žalovanej na žalobcovi. Žalovaná sa vyjadrila v tom zmysle, že bola
zmanipulovaná a oklamaná, pričom žalobca chcel iba prísť k peniazom. Žiadne peniaze zo zmluvy o

pôžičke jej nedal.

4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplýva a je nesporným, že žalobca spolu so žalovanou uzavreli 25.11.2013 zmluvu o pôžičke na
sumu 4.800 Eur s tým, že žalovaná mala predmetnú sumu vrátiť do 31.12.2013, v opačnom prípade

bola povinná v zmysle tejto zmluvy o pôžičke nahradiť žalobcovi (veriteľovi) zmluvnú pokutu vo výške
1.500 Eur. Ako žalobca tak aj žalovaná nepopreli autenticitu svojich podpisov a potvrdili správnosť
vyhotovenej listiny. Nesporným je tiež fakt, že žalovaná zaslala na účet žalobcu peňažné prostriedky v
sume 1.000 Eur, ktoré boli dňa 5.2.2014 pripísané na účet žalobcu. Sporným teda zostáva fakt, či došlo
reálne k odovzdaniu finančných prostriedkov z tejto zmluvy o pôžičke. Na jednej strane žalovaná spolu

so svedkom V. T., synom žalovanej, tvrdili, že žalobca reálne neodovzdal žalovanej žiadne finančné
prostriedky pri podpise tejto zmluvy o pôžičke. Na strane druhej žalobca spolu so svedkyňou Y., t.
j. matkou žalobcu, vypovedali, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov v prospech žalovanej.
Výpoveď svedkyne H. vyhodnotil súd v tom zmysle, že táto výpoveď je len sprostredkovaná, nakoľko
sama svedkyňa vypovedala, že nebola pri uzatváraní pôžičky, ktorej suma je predmetom tohto konania,

avšak len žalovaná jej mala povedať, že peniaze od žalobcu nedostala. Podstatnou otázkou tohto
konania je teda okrem iného hodnotenie súkromnej listiny, t. j. zmluvy o pôžičke uzavretej medzi
žalobcom a žalovanou z 25.11.2013, pričom v tejto zmluve je v článku II. bod 2.4 konštatované, že
dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie peňažnej sumy 4.800 Eur. To, či obsah listiny, v
našom prípade zmluvy o pôžičke, zodpovedá skutočnosti, teda či táto je pravdivá, posúdi súd na základe

výsledkov dokazovania, a to spravidla nepriamo. Nedokazuje sa totiž pravdivosť listiny, ale právne
významné skutočnosti, o ktorých existencii svedčí i listina. Ak žalovaná tvrdí, že skutočnosti uvádza v
listine nie sú pravdivé, je na nej, aby toto tvrdenie, z ktorého vyvodzuje pre seba nepriaznivé následky,
taktiež dokázala. Žalobca tým, že predložil zmluvu o pôžičke s osvedčenými podpismi medzi ním a
žalovanou, vychádzajúc zo všeobecných pravidiel o dôkaznom bremene, toto dôkazné bremeno aj

uniesol, nakoľko súd konštatuje, že všeobecná skúsenosť je taká, že čo je písané, je dané, pričom by
odporovalo bežnej skúsenosti, pokiaľ by niekto podpísal písomnosť s právne záväzným obsahom, ktorý
naviac môže mať pre neho nepriaznivé následky, keby obsah takejto listiny nebol pravdivý. Vzhľadom
k tomu, že k plneniu dochádza spravidla bez svedkov, predstavovala by uloženie dôkazného bremena
strane, ktorá sa listiny dovoláva, vo väčšine prípadov nesplniteľnú úlohu (probacio diabolica). Obyčajné

popretie alebo formálne spochybnenie obsahu súkromnej listiny neoslabuje jej dôkaznú silu. K tomu
je potrebné, aby popierateľ, v našom prípade žalovaná, vysvetlila, prečo ona a žalobca podpísali
zmluvu o pôžičke, ktorej obsah nezodpovedá skutočnosti tak, aby jej tvrdenie bolo aspoň s určitou
mierou pravdepodobnosti preukázané. Je preto potrebné vychádzať z toho, že v bežnom živote nikto
písomne nepotvrdí nepravdivé skutočnosti svedčiace v jeho neprospech (nepotvrdí prijatie peňazí z

titulu pôžičky, napriek tomu, že si v skutočnosti žiadne peniaze nepožičal). Ak je teda pravdivosť listiny
preukázaná, je preukázaná i skutočnosť, že vystaviteľ urobil prehlásenie v listine uvedené. Pokiaľ
účastník, ktorý nepopiera pravosť ním vystavenej, alebo podpísanej listiny, popiera však jej obsah,
tvrdí vlastne, že urobil nepravdivé prehlásenie. V takomto prípade nemožno uložiť protistrane, aby
preukazovala,žepopierateľoveprehláseniebolopravdivé.Popierateľmusítvrdiťapreukázať,žeaprečo

je jeho prehlásenie nepravdivé. Na pojednávaní konanom 17.6.2015 navyše žalovaná nevedela jasne
odpovedať na otázku súdu, z akého dôvodu bolo uhradených z jej strany 1.000 Eur žalobcovi, pokiaľ
tvrdila, že do podpisu zmluvy z 25.11.2013 nebol žiaden dlh z jej strany voči žalobcovi, pričom pred
odpoveďou na túto otázku sa žalovaná radila so svojim právnym zástupcom, ktorému bolo uvedené, že vprípade radenia sa s klientkou na už položenú súdu bude voči nemu iniciované poriadkové opatrenie na
Slovenskú advokátsku komoru. Neobstojí preto tvrdenie žalovanej, že zmluvu si poriadne neprečítala,
mala na to iba približne jednu minútu, nakoľko išlo o pôžičku v pomerne vysokej sume, pričom by bolo

zarážajúce, že by žalovaná si ani neprečítala poriadne obsah zmluvy, ktorú podpisu. Aj s ohľadom na nie
veľmi rozsiahly text zmluvy o pôžičke. Vo vzťahu k zmluvnej pokute súd prvej inštancie konštatuje, že v
zmysle § 545a Občianskeho zákonníka, ide jednoznačne o zmluvnú pokutu, ktorej výška je neprimeraná
a podľa názoru súdu jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Netreba opomenúť pritom ani fakt, že
zmluvná pokuta vo výške 1.500 Eur vo vzťahu k peňažnej sume požičanej touto zmluvou o pôžičke vo

výške 4.800 Eur na dobu určitú, t. j. do 31.12.2013, čo od podpisu zmluvy o pôžičke predstavuje päť
týždňov, sa táto zmluvná pokuta jednoznačne profiluje ako neprimeraná. Súd teda prihliadol na hodnotu
a význam zabezpečovanej povinnosti a vyhodnotil túto zmluvnú pokutu jednoznačne ako neprimeranú,
ako už bolo konštatované a v tejto časti aj žalobu zamietol. Zároveň podľa vyššie citovaných právnych
ustanovení priznal žalobcovi oproti žalovanej zákonný úrok z omeškania.

5. Poukázal na ustanovenia § 488, § 657, § 545a, § 544, ods. 1, § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka.

6. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255, ods. 1,2 CSP a pomerne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44%.

Obsah odvolania žalovanej, vyjadrenia žalobcu.

7. Proti výroku I. a III. rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP
- a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu voči nej v celom

rozsahu zamietol. V odvolaní ďalej uviedla, že trvá na svojich tvrdeniach, že nikdy neprevzala od žalobcu
hotovosťvovýške4.800EUR.Jepravdou,žepodpísalazmluvuopôžičke,nonapriektomukodovzdaniu
peňazí nedošlo. Žalovaný nemohol mať a nemal dostatočné peňažné prostriedky v hotovosti, pretože i
matka žalobcu jednoznačne potvrdila, že pracuje v E. a v prípade potreby si peniaze prevádza z účtu
v banke Lloyd na účet v banke na Slovensku (SĽSP) alebo si ich vyberá v E. a takúto hotovosť pri

sebe žalobca nenosí. Žalobcom (až ku koncu konania) uvedené skutočnosti, že mal peniaze v hotovosti
pri sebe, považuje za účelné z dôvodu, že mal dostatok času od pojednávania v mesiaci február na
preukázanie, že tieto peniaze vyberal v rozhodnom čase z banky, či už v banke Lloyd alebo v SLSP
a.s. Túto skutočnosť nepreukázal a nakoľko nemohol v čase, keď bol v E., mať vedomosť o tom, že
bude žalovanej poskytovať pôžičku, existujú vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu. Zmluva sa

nemohla podpisovať na chodbe pred kanceláriou mestského úradu, pretože z osvedčovacích doložiek
na zmluve jednoznačne vyplýva, že zmluva sa podpisovala pred osobou osvedčujúcou podpisy podpis
sa neuznával za svoj, nakoľko podpis obaja urobili pred touto osobou. Je zrejmé, že žalovaná nemala
dostatok času na prečítanie zmluvy, pretože hneď na prvej strane je chyba v jej rodnom čísle, čo si
nevšimla a teda si nemohla uvedomiť ani závažnosť listiny, ktorú podpisuje (a taktiež je chyba v rodnom

čísle žalobcu). Pokiaľ by dostala peniaze v obálke, tieto by prepočítala, ale túto skutočnosť nepotvrdil ani
sám žalobca a ani jeho matka (ktorá však v budove reálne ani nebola a prišla až po podpise zmluvy pred
mestský úrad. Súd nebral do úvahy výpoveď jej syna, ktorý presne a dopodrobna uviedol skutočnosti
tak, ako stali ako aj výpoveď svedkyne H., ktorá žalovanú zoznámila so žalobcom a jej matkou , ktorá je
nestrannou osobou v tomto konaní. Z výpovede tejto svedkyne vyplýva, že žiadne peniaze nedostala a

o tejto skutočnosti jej povedala následne po podpise zmluvy o pôžičke. Žalobca vedel o jej zlej finančnej
situácii, preto aj uzavretie zmluvy o pôžičke na sumu 4.800 El R, ktorú mala vrátiť do 36 dní spolu s
prípadnou neadekvátnou výškou zmluvnej pokuty vo výške 1.500 EUR holo nereálne a má zato, že sa
žalobca chcel na môj úkor obohatiť. V prípade, ak by sme aj pripustili odovzdanie peňažnej hotovosti
pred podpisom zmluvy o pôžičke, vzhľadom k tomu, že pôžička je reálny kontrakt, došlo by k ústnemu

uzavretiu zmluvy o pôžičke v čase odovzdania peňazí a teda zmluva o pôžičke, na základe ktorej sa
vedie toto konanie a ktorú predložil žalobca je ďalšou zmluvu o pôžičke, teda by šlo o dve odlišné zmluvy.
Z dôvodu, že pri uzavretí písomnej zmluvy nedošlo k odovzdaniu peňažnej hotovosti (tak ako je uvedené
v zmluve) a neboli splnené zákonom predpísané náležitosti zmluvy - odovzdanie peňazí - právny vzťah
z tejto zmluvy nemohol ani vzniknúť.

8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku tento navrhol potvrdiť ako vecne
správny.Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1
a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v jeho napadnutých častiach, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil

na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno na

preukázanie, že medzi stranami sporu došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov zo zmluvy
o pôžičke a to predložením písomnej listiny podpísanej žalovanou - zmluvy o pôžičke, v ktorej článku
II bod 2.4 je konštatovanie, že dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie peňažnej sumy 4.800
Eur. Naopak, žalovaná, ktorá v konaní popiera pravdivosť svojho prehlásenia na listine, mala v konaní
dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažovalo preukázaním nepravdivosti tohto prehlásenia a dôvodmi, prečo

je nepravdivé. Toto bremeno v konaní neuniesla.

12. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

13. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého

druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

14. Podľa čl. 8 Civilného sporového poriadku, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti

a podľa pokynov súdu.

15. Dôkazná povinnosť predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana
- nie je v tejto súvislosti správne uvažovať pri dôkaznej povinnosti len o žalobcovi. Inak povedané,
dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórnom spore len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v

spore niečo tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia,
a tým pádom i dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného
bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou
sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v
spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno teda v kontradiktórnom

spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi. V tejto súvislosti sa dôkazné bremeno prirovnáva ku stromu,
ktorého koruna sa podľa vývoja konkrétneho sporu nakláňa raz na stranu žalobcu a inokedy, naopak,
na stranu žalovaného. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny
priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia.
Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom

rozsahu. Rozsah dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný
žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu
v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Ak však žalobca
splní svoju povinnosť tvrdenia dôkladne, žalovanému spravidla nebude stačiť spochybňovať skutkovétvrdenia žalobcu, ale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho
prejednávaného procesného nároku (ŠTEVČEK, Marek. Čl. 8 [Procesné povinnosti a procesné
bremená]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa,

BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie Praha: Nakladatelství
C. H. Beck, 2017, s. 49. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

16. V prejednávanej veci mal žalobca ako veriteľ zo zmluvy o pôžičke bremeno tvrdenia, že so žalovanou
uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, že žalovanej skutočne peňažné prostriedky poskytol a že žalovaná

pôžičku nevrátila. Vo vzťahu k existencii zmluvy o pôžičke žalobca ako dôkaz predložil písomnú zmluvu
o pôžičke ( čl. 4-5) podpísanú oboma stranami . Podpisy zmluvných strán boli úradne overené. Pravosť
tejto listiny medzi stranami nebola sporná. Na preukázanie skutočného odovzdania peňazí žalovanej
žalobca poukázal na písomné prehlásenie žalovanej v čl. II zmluvy o pôžičke, z ktorého vyplýva, že
dlžník ( žalovaná) podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie sumy 4.800 Eur a výpis z účtu z 5.2.2014
preukazujúci prijatie platby 1.000 Eur od žalovanej (čl. 6). Žalovaná poprela, že peniaze od žalobcu

prevzala. Ak sa dlžník bráni, že neprevzal peniaze, má v tomto zmysle dôkaznú povinnosť. Dôkazné
bremeno, pokiaľ zákon neustanoví inak, zaťažuje toho účastníka, ktorému je existencia príslušnej
skutočnosti podľa hmotného práva na prospech; pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že zmluvu so
žalobcom neuzavrel, resp. že peňažnú sumu neprevzal, mal v tomto smere dôkaznú povinnosť ( viď
rozsudok NS ČR, z 22.03.2017, sp.zn. 33 Cdo 2512/2016)

17. Vo vzťahu dôkaznému bremenu pri preukazovaní reálneho odovzdania predmetu peňažnej pôžičky
odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok NS ČR , sp.zn. 33 Cdo 2547/2011 z 21.06.2012, podľa
ktorého: Nemožno prehliadať, že zmluva obsahuje prehlásenie žalovaného, že prevzatie pôžičky od
žalobcu potvrdzuje svojim podpisom na zmluve; o pravosti podpisov zmluvných strán na zmluve nie

je namieste pochybovať, pretože boli úradne overené. Skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke ...
podpísal, svedčí pre záver, že predmet pôžičky od žalobcu prevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky
od žalobcu neobdržal, bolo by celkom nelogické, aby podpísal zmluvu obsahujúcu jeho prehlásenie o
prevzatí peňazí. Účastníci zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, kedy im text zmluvného
dojednania musel byť v čase jeho podpisu známy; zmluvu ako prejav svojej pravej a slobodnej vôle

následne po spísaní opatrili overenými podpismi. Za daného skutkového stavu veci odporuje pravidlám
logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaného, že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal,
resp. odvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená overenými podpismi účastníkov nie je postačujúcim
dôkazom pre preukázanie opaku. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť
naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dojednaní nemôže

byť vyvrátený na základe jeho samotného popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky
porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu.

18. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno.
Písomnou zmluvou o pôžičke preukázal, že peniaze žalovanej odovzdal (a žalovaná ich prevzala) v

deň podpisu zmluvy. Skutočnosť, že žalovaná prevzatie týchto peňazí popiera, nemôže viesť k záveru,
že písomná zmluva o pôžičke s prehlásením dlžníka o prevzatí peňazí nie je dostačujúcim dôkazom na
preukázanie odovzdania peňazí. Ak sa žalovaná bráni tvrdením, že peňažné prostriedky neprevzala,
bolo jej procesnou povinnosťou v tomto smere navrhnúť dôkazy, ktoré by toto tvrdenie nad rámec
dôvodných pochybností vyvrátili. V konaní boli vypočutí svedkovia Q. - matka žalobcu, V. T. - syn

žalovanej a E. H.. Súd výpovede matky žalobcu a syna žalovanej vyhodnotil ako účelové v prospech tej
ktorej strany a výpoveď svedkyne H. vzhľadom k tomu, že táto mala iba sprostredkované informácie od
žalobkyne a nebola osobne prítomná pri podpise zmluvy o pôžičke súd nepovažoval za dôkaz, ktorým by
žalovaná preukázala svoje tvrdenie o tom že jej predmet pôžičky nebol odovzdaný. S týmito závermi sa
stotožňuje aj odvolací súd. S obsahom zmluvy, ktorou je záväzok žalobcu prenechať žalovanej predmet

pôžičky a záväzok žalovanej poskytnuté finančné prostriedky vrátiť nekorešponduje tvrdenie žalovanej,
že nebolo jej vôľou so žalovaným uzavrieť zmluvu o pôžičke, ale jej podpisom súhlasila s tým, že jej
žalobca vybaví pôžičku v banke. Obsah spornej zmluvy o pôžičke vrátanie prehlásenia žalovanej o
prevzatí je dostatočne určitý a zrozumiteľný. V prospech tvrdenia žalobcu o tom, že došlo k odovzdaniu
predmetu pôžičky svedčí aj ním predložený dôkaz o tom, že žalovaná mu dňa 5.2.2014 vrátila sumu

X.XXX Eur. Žalovaná, ktorá sa v konaní bránila, že tieto peňažné prostriedky boli žalobcovi plnené z
iného právneho titulu, svoje tvrdenia nepreukázala. Žalobca v konaní nepoprel, že v minulosti žalovanej
opakovane poskytol peňažné pôžičky, avšak uviedol, že v čase podpisu spornej zmluvy o pôžičke bolizáväzky žalovanej z predchádzajúcich pôžičiek v celom rozsahu uhradené. Žalovanej tvrdenia boli
rozporuplné, keď sama nevedela konkretizovať, na základe ktorej zmluvy žalobcovi plnila.

19. K odvolacej námietke, že žalovaná mala nedostatočný časový priestor oboznámiť sa s obsahom
zmluvy a porozumieť jej obsahu odvolací súd poukazuje na predchádzajúce neformálne vzťahy medzi
stranami,ktorýchsúčasťouboliajpôžičkyžalobcuajehomatkyžalovanej.Okremneformálnychpôžičiek
žalovaná v minulosti so žalovaným uzavrela minimálne jednou písomnú zmluvu o pôžičke ( čl. 21-23),
ktorej obsah bol takmer totožný s obsahom spornej zmluvy. Odvolací súd preto považuje aj túto

odvolaciu námietku za nedôvodnú.

20. Žalovaná poukazuje na to, že žalobca nemohol mať dostatočné množstvo voľných peňažných
prostriedkovvhotovosti,ktorémalžalovanejodovzdať.Zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobca
pracuje v E. Hoci ide o sumu peňazí, ktorá nie je bežná, nie je dôvod nepovažovať tvrdenie žalobcu, že
peniaze mal nasporené v hotovosti za pravdivé.

21. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
I. ako správny potvrdil postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

22. Žalovaná je zamestnaná s priemerným mesačným príjmom 450 Eur. Stará sa o jedno nezaopatrené

dieťa.Okrembežnýchvýdavkovnabývaniesplácaúvervovýške135Eurmesačne.Pritakomtopríjmeje
pre žalovanú nemožné uhradiť rozsudkom priznanú sumu jednorázovo, čo by viedlo k tomu, že žalobca
by si svoj nárok vymáhal v exekučnom konaní, čo by spôsobilo pre žalovanú ďalšie navýšenie dlhu o
trovy exekúcie. Naproti tomu, žalobcovi, ktorý má preukázateľne k dispozícii voľné peňažné prostriedky,
povolením nižších mesačných splátok nevznikne škoda. Povolením mesačných splátok bude žalobcovi

splatená celá dlžná suma priznaná rozsudkom, vrátane úrokov z omeškania, len v dlhšom časovom
horizonte. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej, ktorej platobnú povinnosť určil, priznať výhodu
splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovanej aj v konaní prejavená
snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade jej
nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním

jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalovanej príliš ťaživé (R
117/1967). Odvolací súd má za to, že výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovanej, ako aj
pomery žalobcu odôvodňujú povolenie splátok.

23. Odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p zmenil rozsudok v časti týkajúcej sa splatnosti záväzku,

tak, že uložil žalovanej splácať dlžnú sumu v splátkach po 50 Eur mesačne.

24. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k
záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ust. § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Zo
slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má

súduumožniť,abyprirozhodovaníonáhradetrovkonaniamoholprihliadnuťkzvláštnostiamjednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný
prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci. Jednou zo skupín prípadov, ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy,
sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana

sporunemôžeuhradiťnáhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,aleboichmôžeuhradiťlen
s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
strán sporu, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd dospel k záveru, že v

danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú záver, že v danej veci by nebolo
spravodlivé pokiaľ by súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej z dôvodov
hodných osobitného zreteľa v majetkových a osobných pomeroch žalobkyne.

25. V zmysle vyššie uvedeného, odvolací súd preto postupom podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu

prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a
vyslovil, že nepriznáva stranám sporu náhradu trov prvovinštančného konania.26. Rovnako rozhodol odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania (v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP
a § 257 CSP) so zreteľom existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, vyplývajúcich z majetkových
pomerov na strane žalovanej.

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).