Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/180/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117211720
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117211720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobkyne: O.. V. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z., A. B. 3, zastúpenej Mgr. Petrom Baranom, advokátom, Námestie SNP 538/16,
091 01 Stropkov proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10,
Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so
sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 3.843,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10Csp/4/2017-101 zo dňa 19.9.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom
rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobkyni3.843,01
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.891,33 Eur od 16.05.2017 až do
jej zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 1.951,68 Eur od 13.06.2017 až do jej zaplatenia, a to
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Vyslovil, že

žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a) b), § 9 ods. 2, § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy,
teda od 01.12.2011 do 31.12.2012, ust. § 3 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 41, § 44 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 -
4, § 53 ods. 1 - 3, ods. 5 - 6, § 54 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a § 450 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že v zmluvách uvedená ročná úroková sadzba
vo výške 70,01 % je v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu je neplatná. Súd posudzoval
primeranosť výšky dohodnutej úrokovej sadzby 70,01 % p.a. v porovnaní s priemernou úrokovou
sadzbou bánk pri podobných úveroch. Z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné úrokové
sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch, súd zistil, že priemerná úroková miera obchodných bánk
pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 roka do 5 rokov bola v mesiaci september 2012 na

úrovni 15,57 % ročne a v mesiaci jún 2012 na úrovni 15,37 % ročne. Súd nepovažuje sa správne
porovnávať cenu úveru s inými nebankovými spoločnosťami, ktoré ich často stanovujú v spoločensky
nežiaducom rozsahu. Zároveň je však potrebné zohľadniť vyššiu mieru rizika nebankovej spoločnosti
pri poskytovaní úveru, a preto u takéhoto subjektu sa dajú akceptovať vyššie úroky ako v bankách,ale len v primeranom navýšení. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v
Prešove 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013, ktorý konštatoval, že pri nebankových spoločnostiach sa
dajúakceptovaťvyššieúroky,rozhodnenieviacako100%protipriemerubánk.PodobneajNajvyššísúd

SR v rozsudku 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012 uviedol. „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým
mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd dospel k záveru o úžerníckych úrokoch v prípade dvoch zmlúv
o pôžičke, pri ktorých úroky presahovali 4 a 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách. V tomto

konkrétnom prípade úroková sadzba 70,01 % p.a. takmer päťnásobne prevyšuje priemernú úrokovú
sadzbu poskytovanú bankami spotrebiteľom (15,37 %, resp. 15,57 % p.a.). Nepochybne teda ide o úrok
v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd vyhodnotil dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom
na § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom

úvere neobsahujú podstatnú náležitosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ z dôvodu, že
neobsahujú špecifikáciu, v akom rozsahu splátka úveru zahŕňa v sebe úhradu istiny, úrokov a iných
poplatkov. Podľa názoru súdu žiadnym spôsobom výkladu citovaného zákonného ustanovenia (či už
gramatickým, logickým, systematickým) nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá
bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala

byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca
mal túto snahu, nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v
zmluvemusíbyťosobitneuvedenásplátkaistiny,osobitnesplátkaúrokovaosobitnesplátkapoplatkov.Z
formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky
spomínané komponenty (v danom prípade len istinu a úrok, keďže poplatky dohodnuté neboli).

5. Zároveň konštatoval, že rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v článku
22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Znamená to, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej

právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10
ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v
EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov. Zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/2015 zo dňa 09.11.2016. Pokiaľ ideš o náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f) ako termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru mal súd prvej inštancie za to, že je upresnením náležitosti zmluvy upravenej v článku 10 ods. 2
písm. c) takzvanej harmonizačnej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere ktorá uvádza túto náležitosť ako dĺžku trvania zmluvy o úvere. Keďže
výklad tohto ustanovenia môže v praxi vyvolávať pochybnosti súd zastáva názor, že pokiaľ v slovenskom
právnom poriadku je uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v § 9 ods. 2 písm.

f/ zákona č. 129/2010 Z.z nepredstavuje to rozpor so spomínanou smernicou. Súd zdôrazňuje, že túto
náležitosť nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť
určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016). To vedie
k záveru, že počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy ani podľa spomínanej smernice,

keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej náležitosti uvedenej v čl. 10 ods. 2 písm. h/ citovanej smernice.
Z toho dôvodu súd zastáva názor, že dĺžka trvania zmluvy o úvere má byť určená aspoň mesiacom a
rokom jej ukončenia za predpokladu, že splatnosť splátky je dostatočne identifikovaná.

6. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že pri závere o neplatnosti dohody o úrokoch, ako aj

absencii RPMN a termínu konečnej splatnosti v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere majúcej
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov, je treba vychádzať z toho, že žalobkyňa mala
žalovanému vrátiť len sumu skutočne poskytnutého úveru t.j. 3.926,02 eura (1.963,01 eura + 1.963,01
eura), pričom celkovo žalovanému uhradila sumu 7.769,03 eura (3.914,69 eura + 3.854,34 eura).
Žalovaný preto má vrátiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia žalobkyni sumu 3.843,01 eura.

Zároveň konštatoval, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v tejto súvislosti preto vychádza z ust.
§ 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.7. Ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna
premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z
čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje

sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Z prehľadu
úhrad splátok možno zistiť, že istina zo zmluvy č. 8300051064 bola splatená až splátkou zrazenou
zamestnávateľom žalobkyne na základe dohody o zrážkach zo mzdy v decembri 2014 (25. splátkou) a
úver čerpaný na základe zmluvy č. 8300044612 až v auguste 2014 (25. splátkou). Už časť týchto splátok
predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného, čiže uvedený nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia vznikol najneskôr od daných úhrad, pričom do podania predmetných žalôb (27.04.2017 a
11.05.2017) neuplynula 3-ročná objektívna lehota. Žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia
žalovaným na jej úkor dozvedela dňa 20.04.2017, po tom čo jej právne zastúpenie prevzal jej právny
zástupca. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota podaním tejto žaloby bola zachovaná, keďže súd ju
počítal od apríla 2017 a žaloba bola podaná na súd 27.04.2017, resp. 11.05.2017. Súd sa nestotožňuje
s názorom žalovaného, že táto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po prijatí posledného

plnenia zo strany žalobcu. Ako súd vyššie uviedol, žalobca v tom čase plnil žalovanému v dobrej viere,
že mu hradí nároky, ktoré si žalovaný nárokoval v zmysle zmluvných dojednaní, ktoré už v tom čase
mali byť dojednané v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca však žalovanému uhradil úroky, na
ktoré žalobcovi nárok nevznikol, a neznalosť žalobcu ako spotrebiteľa v čase plnenia, že plnil to, čo
nemal, nemôže byť posudzovaná v jeho neprospech. Aj zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na

vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť
až odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzatvorenej zmluvy a vzhľadom na obvyklé
právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa
k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samozrejme nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže

byť uplatňovaný v neurčitom časovom intervale a práve danému účelu zodpovedá zákonná úprava
stanovujúca objektívnu premlčaciu dobu. Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného za nedôvodnú.

8. Čo do odôvodnenia priznania úroku z omeškania súd prvej inštancie vzhľadom na to, že zmluvný

vzťah medzi stranami vznikol ešte dňa 21.09.2012, resp. 25.06.2012, výška úrokov z omeškania sa
posudzuje podľa doterajšieho predpisu. Ku dňu 21.10.2013 úroky z omeškania predstavovali 8 % ročne.
Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to preukázateľne dňom nasledujúcim
po doručení žaloby, keď žaloba, pokiaľ ide o zaplatenie sumy 1.891,33 Eur, bola žalovanému doručená
dňa 15.05.2017, a žaloba týkajúca sa nároku na zaplatenie sumy 1.951,68 Eur dňa 12.06.2017. Až

doručenie žaloby považoval súd za kvalifikovanú (dostatočne určitú) výzvu na vrátenie uplatnených súm
bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to, že žalobkyňa žiada priznať úroky z omeškania v nižšej
sadzbe, ako by jej patrili podľa vyššie citovaného § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
(žiada len v rozsahu 5 % ročne) a súd je rozsahom návrhu viazaný, priznal žalobkyni nárok na úroky z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.891,33 Eur od 16.05.2017 až do jej zaplatenia a vo výške 5

% ročne zo sumy 1.951,68 Eur od 13.06.2017 až do jej zaplatenia. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal
priznať úroky už skôr, a to od 16.01.2017, žalobu v prevyšujúcej časti súd zamietol.

9. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a §
255ods.1C.s.p.Žalobkyňabola,pokiaľideistinu,úspešnávcelomrozsahu,apretojejsúdpriznalnárok

na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti
rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný a to iba proti prvému a tretiemu výroku. Navrhol
rozsudok zmeniť a žalobu v napadnutej časti zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) Civilného sporového poriadku
(ďalej C.s.p.). V súvislosti s chýbajúcim údajom o RPMN žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez
oprávneného dôvodu a opory v zákone vychádzal z toho, že tento údaj medzi stranami zmlúv dohodnutý
nebol. Údaje o RPMN sa v zmysle žiadneho zákona dohodnúť totiž nedá. Zákonná úprava určenia
RPMN, teda nielen svojím textom, ale aj spôsobom jeho určenia vychádza z toho, že nejde o údaj

dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného
úveru, či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa
vzorcastanovenéhozákonomvčaseuzavretiazmluvy,alebyuviedolhodnotuzhodnúspredpokladanou
RPMN uvedenú v bode 5 každej zmluvy potom by porušil zákon č. 129/2010 Z. z. Žalobca preto tvrdil, žeotázka dohody RPMN nebola zo strany súdu ani len posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto
dohodu pozná a predpokladá. Teda, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku neuvedenia RPMN
v úverových zmluvách. Súd prvej inštancie nedospel k správnemu záveru ani ohľadne údaja o konečnej

splatnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014-666.
V súvislosti s údajom o konečnej splatnosti žalovaný poukazuje na ust. čl. 4 ods. 4.5 zmluvných
dojednaní. Pojem termín konečnej splatnosti nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože
v takom prípade by zákonodarca použil spojenie dátum. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15. Podľa názoru žalovaného každá zmluva o revolvingovom úvere obsahuje

určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti v
splátkach jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5
zmluvných dojednaní v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedených v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Závery súdu prvej inštancie sú nesprávne
aj pokiaľ ide o posúdenie výšky dohodnutej odplaty (úrokovej sadzby). Úverová zmluva, ktorou je aj
zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXXX sa riadi ustanoveniami Obchodného

zákonníka a v otázkach ktoré neupravuje Obchodný zákonník ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo totiž do Občianskeho
zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. účinného od 01.04.2015. To potvrdila aj Národná Banka
Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom č. 1/2015. Základná úprava
regulácie výšky úrokov pre úverovú zmluvu bola v časti zmluvy o úvere uvedená v § 502 Obchodného

zákonníka. Podľa daného ustanovenia, ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona
alebo na základe zákona je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Uvedené zákonné
ustanovenie teda reguluje otázku platnosti dohody o úrokoch a právne dôsledky spojené s tým, ak je
dohodnutýúrokvyššínežurčujezákon.Súdprvejinštanciepretonazákladenímvyslovenéhoposúdenia
dospel k nesprávnemu záveru o tom, že dohoda o úrokoch je neplatnou. Tento záver odporuje § 502

Obchodného zákonníka.

11. Kodvolaniužalovanéhosavyjadrilažalobkyňa.Namietala,žeakékoľveknámietkyžalovanéhovjeho
odvolaní týkajúce sa právneho posúdenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú bezpredmetné, pretože sa
neospravedlnil na pojednávaní vážnymi okolnosťami. Preto žalobkyňa navrhla rozhodnúť rozsudkom

pre zmeškanie. Napriek tomu súd prvej inštancie nerozhodol vo veci rozsudkom pre zmeškanie, aj keď
mu takáto povinnosť vyplýva z § 274 C.s.p. Čo sa týka ročnej percentuálnej miery nákladov poukázala
žalobkyňa na to, že podpísala žiadosť o poskytnutie revolvingového úroku kde bol údaj aj o RPMN vo
výške 70,01 %. Žalovaná však tento návrh žalobkyne neakceptovala bez dodatkov, výhrad obmedzení
alebo iných zmien a prijatie v žiadosti o uzavretie úverovej zmluvy obsahovalo zmenu vo výške RPMN.

Takéto prijatie návrhu sa v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za odmietnutie návrhu
žalobkyne a nový návrh na uzavretie zmluvy. Vyžadovalo sa tak jeho prijatie žalobkyne o čo sa však
danom prípade nestalo. Uvedené znamená, že nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy. Samotná
RPMN nie je uvedená v zmluve správne v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch je úrok súčasťou
výpočtu RPMN a pokiaľ je úroková sadzba 70,01 % ročne nemôže byť výška RPMN nižšia. Čo do

absencia termínu konečnej splatnosti úveru poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011 podľa ktorého, ak nie sú obchodné
podmienky podpísané oboma zmluvnými stranami dojednania ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon
povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto písomnej formy neplatné. Poukázala aj na
rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/56/2014. Zároveň žalobkyňa uviedla, že dokumentom

označeným ako oznámenie o schválení úveru z ktorého vyplýva konečná splatnosť dlhu mala žalobkyňa
možnosť sa oboznámiť až po podpise zmluvy. Takýto dokument preto nemôže byť v žiadnom prípade
súčasťou zmluvy minimálne nie pokiaľ ide o splnenie povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 4S/48/2014 a 17Co/2/2015
zo dňa 14.07.2015. Čo do neprimeranej výšky úrokovej sadzby a námietku žalovaného v odvolaní

poukázala žalobkyňa na ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka podľa ktorého na všetky
právne vzťahy ktorých účastníkov je spotrebiteľ sa vždy prednostne použije ustanovenia Občianskeho
zákonníka aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva, pričom toto sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred jeho účinnosťou s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015. Pokiaľ ide o samotnú výšku úrokov plne sa žalobkyňa stotožnila

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa ktorého je dojednaný ročný úrok vo výške 70,01%
v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka rozčlenenia celkovej splátky na istinu, úroky a poplatky
žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 je na rozhodnutie vo veci nepoužiteľné,
pretože Súdny dvor EÚ neposkytol ani nemôže poskytovať výklad vnútroštátneho práva. Poukázal narozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/99/2017 zo dňa 28.06.2017 a ďalšie rozhodnutia krajských
súdov Slovenskej republiky. Zároveň žalobkyňa uviedla, že aj keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku nevyporiadal s argumentáciou žalobkyne o absencii adresy na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť

reklamáciu a sťažnosť považuje ona toto rozhodnutie za vecne správne a žiada rozsudok v napadnutej
časti potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Vyjadrenie k odvolaniu bolo žalovanému doručené elektronicky na adresu jeho právnej zástupkyne,
vyjadrenie zo strany žalovaného zaslané nebolo.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na webovej stránke a

úradnej tabuli Krajského súdu Prešov dňa 18.09.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

14. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v

čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

15. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

16. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.1, je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

17. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 25.06.2012 účastníci uzavreli zmluvu o
revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že príslušný formulár zmluvy

podpísala najprv žalobkyňa ako dlžníčka dňa 19.06.2012 s vyplnením údajov v bode 5 príslušného
formulára. Uvádza sa v ňom, že žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur s mesačnou splátkou
80,37 Eur, s počtom splátok 42. V zmluve je uvedené RPMN za úver vo výške 70,01 %, v tej istej hodnote
aj ročná úroková sadzba, priemerné RPMN vo výške 46,52 %. V tejto kolónke sa uvádza aj požadovaná
čiastka revolvingu 790,84 Eur, RPMN pri revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21

%. Bod 6 formulára zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako
v bode 5, ale s výnimkou RPMN, ktorá pri úvere je vo výške 65,57 % a pri revolvingu 60,49 %. Žalovaný
ako veriteľ túto zmluvu podpísal dňa 25.06.2012.

19. Zmluvu o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX uzavreli žalobkyňa so žalovaným dňa

21.09.2012. Aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že príslušný formulár zmluvy podpísala najprv žalobkyňa
ako dlžníčka dňa 10.09.2012 s vyplnením údajov v bode 5 príslušného formulára. Rovnako sa v ňom
uvádza, že žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur s mesačnou splátkou 80,37 Eur, s počtom
splátok 42. V zmluve je uvedené RPMN za úver vo výške 70,01 %, v tej istej hodnote aj ročná úroková
sadzba,priemernéRPMNvovýške45,60%.Vtejtokolónkesauvádzaajpožadovanáčiastkarevolvingu

790,84 Eur, RPMN pri revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Bod 6 formulára
zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako v bode 5, ale s
výnimkou RPMN, ktorá pri úvere je vo výške 65,03 % a pri revolvingu 60,49 %. Žalovaný ako veriteľ
túto zmluvu podpísal dňa 21.09.2012.20. Z výpisu z účtu žalobkyne vyplýva, že žalovaný vyplatil žalobkyni titulom zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX dňa 26.06.2012 sumu 1.284,25 Eur a dňa 23.07.2014 sumu 678,76 Eur, titulom

zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX vyplatil žalobkyni dňa 24.09.2012 sumu 1.284,25
Eur a dňa 22.10.2014 sumu 678,76 Eur.

21. Z výpisov z účtu žalobkyne, ako aj z potvrdení o zrážkach zo mzdy predložených žalobkyňou súd
zistil, že žalobkyňa zaplatila žalovanému na splátkach 3.914,69 Eur, pokiaľ ide o nárok zo zmluvy o

revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, a 3.854,34 Eur, pokiaľ ide o nárok zo zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX.

22. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že obligatórne obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere stanovuje ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne
písm. j) uvedeného zákonného ustanovenia účinného v čase uzavretia zmluvy vyžaduje, aby zmluva

o spotrebiteľskom úvere obsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

23. K nesprávnemu uvedeniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) odvolací

súd uvádza, že RPMN predstavuje celkové náklady úveru pre klienta, ktoré obsahujú prvok úrokovej
sadzbyaprvokostatnýchsúvisiacichnákladov.Podostatnýmisúvisiaciminákladmisarozumejúnáklady
na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd dodáva, že je prakticky nemožné, aby ročná percentuálna
miera nákladov bola uvedená v nižšom percentuálnom vyjadrení ako samotná úroková sadzba, ktorá

tvorí esenciálny základ pre výpočet RPMN, pričom v následnom výpočte môže dochádzať už len k jej
navyšovaniu, prirátaním ostatných nákladov súvisiacich s poskytnutím úveru. Žalovaný nepostupoval v
súlade so zákonom, keď RPMN vypočítal v hodnote nižšej ako úroková sadzba úveru vo výške 70,01
%. Uvedená skutočnosť má za následok nesprávne uvedenie náležitosti zmluvy o revolvingovom úvere
v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá má vo svojich dôsledkoch rovnaké

právny následok ako jej neuvedenie v zmluve.

24. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje i na absenciu
uvedenia termínu konečnej splatnosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Termín konečnej splatnosti úveru nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri

početných mesačných splátkach. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu
a do kedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym
mesiacomarokom,pokiaľtermínsplatnostisplátokzozmluvyjejasnýatransparentný.Určeniekonečnej
splatnosti úveru podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok
je nedostatočné pre splnenie zákonnej požiadavky. Zákonodarca predsa explicitne rozlišuje medzi

uvedením počtu a termínov splátok a uvedením termínu konečnej splatnosti, preto by nemalo dochádzať
k ich stotožňovaniu.

25. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ročná úroková sadzba vo výške 70,01
% je v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu je neplatná. Skutočne z internetovej stránky NBS,

kde sú zverejnené priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch je priemerná miera
obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od jedného do 5 rokov v mesiaci
september 2012 na úrovni 15,57 % ročne a v mesiaci jún 2012 na úrovni 15,37 % ročne. I odvolací súd
mázato,žeúrokvovýške70,01%takmer5-násobneprevyšujepriemernúúrokovúsadzbuposkytovanú
bankám i spotrebiteľom, teda ide o úrok v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd správne vyhodnotil

dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na
§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka.

26. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o úrokoch, ako aj absencie RPMN a termíne
konečnej splatnosti v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere majúcej za následok bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úverov je správny. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že žalobkyňa mala
žalovanémuvrátiťlensumuskutočneposkytnutéhoúveru,t.j.3.926,02Eur,teda1.963,01Eura1.963,01
Eur. Žalovanému celkovo uhradila 7.769,03 Eur. Žalovaný má preto vrátiť titulom vydania bezdôvodného
obohatenia sumu 3.843,01 Eur, tak ako rozhodol súd prvej inštancie vo výroku I. svojho rozhodnutia.Súd prvej inštancie správne rozhodol i o úroku z omeškania, pričom jeho výšku a spôsob výpočtu
žalovaný v odvolaní ani nenamietal, i o trovách konania.

27. Preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle ust.§ 381 ods.1 C.s.p.
potvrdil.

28. K námietke žalovaného, že na daný právny vzťah nemožno aplikovať ust.§ 52 ods.2 Občianskeho
zákonníka odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015 s tým, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právne
predpisy, ktorého sú súčasťou nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že jeho účinnosť sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Preto táto odvolacia námietka žalovaného nie
je dôvodná.

29. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z dôvodu nesprávneho uvedenia RPMN, absencie

neuvedenia termínu konečnej splatnosti a rozpor úroku s dobrými mravmi, nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré by v konečnom dôsledkom neboli spôsobilé privodiť
zmenu právneho posúdenia veci.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, v spojení s §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Podané odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol
nárok na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni. Preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.