Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/362/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611209767
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6611209767.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov 1/ G. bývajúcej v Y., W., 2/ D., bývajúceho v S., 3/
D., bývajúceho v S., 4/ G., bývajúceho v G., L., B., 5/ Mgr. D., bývajúceho v D., 6/ D., bývajúceho v D.,
7/ Bc. V. bývajúcej v D., všetci v dovolacom konaní zastúpení JUDr. Máriou Stahovcovou, advokátkou,
so sídlom v Brezne, ČSA 18, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú konajú LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351 a Slovenský

pozemkovýfond,sosídlomvBratislave,Búdková36,IČO:17335345,ourčenie,ženehnuteľnostipatria
do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9C/113/2011 na dovolanie žalobcov 1/
až 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdLučenecrozsudkomzo7.decembra2012č.k.9C/113/2011-195(vporadídruhým)určil,
že do dedičstva po poručiteľovi G. narodenom X. decembra XXXX, ktorý zomrel XX. marca XXXX patria
nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia S., obec S., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva
číslo XXX Správy katastra E. parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo
8285/7 o výmere 2484 m2 trvalé trávne porasty, parcela číslo 8293/1 o výmere 432 m2 zastavané
plochy a nádvoria, parcela číslo 8293/2 o výmere 77 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo

8294 o výmere 493 m2 záhrady, parcela číslo 8295/3 o výmere 353 m2 zastavané plochy a nádvoria,
parcela číslo 8295/4 o výmere 126 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo 8302 o výmere 205 m2
ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané
na liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E. parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape
parcelné číslo 8295/5 o výmere 36 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo 8295/6 o výmere 32
m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo 8295/7 o výmere 1707 m2 trvalé trávne porasty v celosti.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia preukázali v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. naliehavý
právny záujem na žalobe o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, lebo zápis v
katastri nehnuteľností svedčí žalovanej a bez rozhodnutia súdu nemôže byť začaté dedičské konanie
po G. V intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu skúmal, či predávajúca G.
bola oprávnená uzavrieť kúpnu zmluvu z 27. februára 1968, ktorou odpredala uvedené nehnuteľnosti
G. a jeho manželke U. (ďalej aj právni predchodcovia žalobcov). Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že G. nadobudla vlastníctvo k sporným pozemkom vydržaním podľa
obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950, keď jej rodičia, ona a jej brat J. mali
nehnuteľnosti v pokojnej držbe prinajmenšom od roku 1908. Keďže podľa obyčajového práva nadobudol
vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu
tridsaťdva rokov mal ako svoju v pokojnej držbe, vydržacia doba uplynula v danom prípade v roku
1940. G. bola teda oprávnená uzavrieť s právnymi predchodcami žalobcov uvedenú kúpnu zmluvu.

Hoci túto zmluvu považoval za právny úkon neplatný pre neurčitosť jej predmetu, dospel k úsudku, že
G. a jeho manželka U. boli v dobrej viere, že kupujú predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva.Vychádzal pritom zo zistení, že obidve strany zmluvy boli práva neznalé, že právny úkon bolo urobený
na Miestnom národnom výbore (ďalej aj „MNV“) v Kokave nad Rimavicou, že G. prevzala v deň uzavretia
zmluvy dohodnutú kúpnu cenu, že právni predchodcovia žalobcov následne po uzavretí zmluvy začali

nehnuteľnosti užívať, že na základe riadne vydaného stavebného povolenia si pristavali rodinný dom, že
pozemky mali riadne oplotené, v prírode vyznačené hraničnými kameňmi, že si na ne nikdy neuplatňoval
nárok žiaden iný vlastník a ani žalovaná a že každý, kto býval v tejto lokalite, ich uznával za vlastníkov
týchto pozemkov. Právni predchodcovia žalobcov od 27. februára 1968 až do svojej smrti dobromyseľne
nakladali so spornými nehnuteľnosťami ako so svojimi vlastnými. Ich držba bola teda oprávnená a trvala

nepretržite počas celej zákonom ustanovenej doby. Keďže právna úprava vydržania zavedená zákonom
č. 509/1991 Zb. obnovila s účinnosťou od 1. januára 1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním a
do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, umožňovala započítať aj držbu vykonanú
pred 1. januárom 1992, započítal aj v tomto prípade do držby dobu pred 1. januárom 1992. U. užívala
nehnuteľnosti od roku 1968 do svojej smrti dňa 25. októbra 1990, teda jej držba neskončila 1. januára
1992. Vydržaním mohol preto nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti v celosti len jej manžel G., ktorý

v užívaní nerušene pokračoval až do svojej smrti 15. marca 2005. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel.
Vec právne posúdil podľa § 130, 134 ods. 1 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“)
a podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950. Nepriznanie náhrady trov
konania inak úspešným žalobcom odôvodnil poukazom na ustanovenie § 150 O. s. p.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 10. júna 2014 sp. zn. 14Co/73/2013 rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že návrh žalobcov 1/ až 7/ zamietol a rozhodol o náhrade trov celého konania.
Vychádzal zo zistenia, že G. ako predávajúca a G. spolu s manželkou ako kupujúci uzatvorili neperfektnú
kúpnu zmluvu, keď v nej predmet kúpy (pozemky) nebol presne špecifikovaný. Okresný súd správne
považoval tento právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ za neplatný a správny bol aj jeho záver, že

táto skutočnosť nebráni možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Na rozdiel od súdu prvého
stupňa dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané žiadne také okolnosti, ktoré by svedčili o
prípadnejdobromyseľnostipredávajúcejG.vovzťahukvydržaniuvlastníckehoprávakpozemkom,ktoré
užívala a že u kupujúcich neexistovala dobromyseľnosť v čase vstupu do držby a nebola preukázaná
ani v ďalšom priebehu ich držby. Hoci samotná držba nebola žiadnym spôsobom spochybňovaná,

svedkovia A. a G., ktorí boli priamo prítomní pri uzatvorení zmluvy potvrdili, že predmetom kúpy boli
len rodinný domček a hospodárske budovy a nie aj pozemky. Predovšetkým z výpovede A. vyplynulo,
že právni predchodcovia žalobcov mali v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, že pozemky nemá
G. vysporiadané a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby - rodiny P.. Právni predchodcovia žalobcov
mali teda v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, že nemôžu platne nadobudnúť vlastnícke právo k

pozemkom od G. Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že práve kúpna zmluva z 27. februára 1968 je objektívnou
okolnosťou, ktorá založila u kupujúcich subjektívny pocit, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností,
práve výpoveďami označených svedkov ich dobromyseľnosť bola vyvrátená. Okrem toho poukazoval
na skutočnosť, že kupujúci nemohli byť dobromyseľní v tom, že len uzavretím kúpnopredajnej zmluvy
nadobudli nehnuteľnosti do vlastníctva, lebo nepochybne z obsahu zmluvy mali vedomosť o tom,

že pre pozemno-knižné usporiadanie veci je potrebné aj ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu
tieto okolnosti nielen spochybňovali, ale vylučovali dobromyseľnosť kupujúcich, a teda v danej veci
nebol splnený základný predpoklad vydržania vyplývajúci z ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a to oprávnenosť držby právneho predchodcu žalobcov. Právny predchodca žalobcov
nemohol preto nadobudnúť vlastníctvo k žalovaným pozemkom vydržaním ako to tvrdili žalobcovia.

Rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalobu zamietol. Námietke žalovanej
týkajúcej sa jej označenia odvolací súd prisvedčil. Uviedol, že na liste vlastníctva sú nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom sporu, zapísané v prospech Slovenskej republiky. Účastníkom na žalovanej
strane je preto Slovenská republika, za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik Banská
Bystrica v rozsahu nehnuteľností, ktoré majú vo svojej správe a Slovenský pozemkový fond v rozsahu

nehnuteľností, ktoré tento fond spravuje. O náhrade trov celého konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie dňa 13. augusta 2014 na okresnom súde

žalobcovia 1/ až 7/. Uviedli, že titulom dobromyseľnej držby ich právnych predchodcov bola písomná
neperfektná kúpna zmluva uzatvorená na Miestnom národnom výbore v Kokave nad Rimavicou dňa 27.
februára 1968, ktorej predmetom boli obytný dom, hospodárske budovy s náradím a poľnohospodárska
pôda o výmere 6,83 ha. Vytýkali odvolaciemu súdu, že oprávnenosť držby neposudzoval podľa obsahuzmluvy a užívacieho stavu, ktorý nastal po jej uzavretí, ale podľa výpovede synov predávajúcej, ktorí
po 46 rokoch od uzavretia zmluvy uviedli, že ich matka predala právnym predchodcom žalobcov len
stavby, bez pozemkov. Išlo o tvrdenia, ktoré boli v rozpore s textom a obsahom samotnej kúpnej zmluvy.

Navyše vyslovili pochybnosť, či uvedení svedkovia boli vôbec prítomní pri uzatváraní zmluvy, o čom
svedčí samotný text zmluvy v bode 3/ a fakt, že na zmluve sa ich podpisy nenachádzajú. Trvali na
tom, že ich právni predchodcovia nemali v čase uzavretia zmluvy pochybnosti o tom, že predávajúca
je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré kupovali, inak by kúpnu zmluvu neboli podpisovali a neboli by
vyplatili predávajúcej nie malú kúpnu cenu za dané nehnuteľnosti. Pokiaľ odvolací súd odôvodnil

nedostatok dobrej viery kupujúcich aj tým, že si museli byť vedomí potreby ďalšieho konania za účelom
majetkoprávneho usporiadania namietali, že ich právni predchodcovia ani pôvodne nežili v obci, ale na
samote, že zakúpené nehnuteľnosti sa nachádzali tiež na lazoch v lokalite Ďurkovka, kde sa obyvatelia
živili hospodárením a chovom dobytka. Poukazovali na to, že kupujúci nemali znalosti, že v roku 1968
sa už zápisy do pozemkovej knihy nevykonávali. Aj keby si preto mysleli, ako to uvádza odvolací súd,
že je potrebný zápis do pozemkovej knihy, ktorý už v tom čase nebolo možné vykonať, táto okolnosť

nemohla spochybniť ich dobromyseľnosť. Kúpnu zmluvu podpisovali na vtedajšom štátnom orgáne, a
pretodôverovali,žetextzmluvyjevporiadku.Odvolacísúdoprávnenosťdržbyneposudzovalvsúladeso
zásadami vyplývajúcimi z platnej judikatúry, keď vychádzal zo svedeckých výpovedí, ktoré boli v rozpore
s obsahom písomnej zmluvy a tiež z textu zmluvy o potrebnosti pozemnoknižného usporiadania veci.
Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, že právni predchodcovia žalobcov neboli

pri vstupe do držby a pri jej vykonávaní dobromyseľní, a že z tohto dôvodu nemohol G. nadobudnúť
sporné pozemky do vlastníctva vydržaním. Navrhli preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd posúdil dobromyseľnosť právneho

predchodcu žalobcov správne podľa svedeckých výpovedí synov predávajúcej G. a na tieto dôležité
výpovede na rozdiel od súdu prvého stupňa prihliadol. Navrhla preto, aby dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdil.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.

s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie v tejto veci
bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť

podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky dovolania
podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni
2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného sporového
poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby

bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania,
ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu
ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

6. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom

ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (§ 10a ods. 1
O. s. p., § 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho
súdu oprávnenými osobami v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému
je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.

7. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie, na rozdiel od súdu prvej inštancii na právnom názore,
podľa ktorého právny predchodca žalobcov Július Skrutek nenadobudol vydržaním vlastníctvo k
nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, lebo tu existovali okolnosti vylučujúce jeho dobrú vieru pri
vstupe do držby, a teda nebol splnený zákonný predpoklad vydržania, a to oprávnenosť držby.

8. Dovolací súd sa s prijatým právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, lebo záver odvolacieho
súdu o existencii okolností vylučujúcich dobromyseľnosť právneho predchodcu žalobcov pri vstupe do
držby, správnosť ktorého dovolatelia v dovolaní namietali, nie je podľa dovolacieho súdu správny.9. Na úvod treba uviesť, že Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu právnych predchodcov
žalobcov do držby pozemkov, neupravoval nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vydržanie bolo

zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Vydržaním bolo
možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe nepretržitej desaťročnej dobromyseľnej
držby. Pozemok, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania pozemku, však bolo
možné občanom vydržať len do vlastníctva štátu. Spôsobilým predmetom vydržania ale nebol pozemok
v socialistickom vlastníctve a pozemok, ku ktorému mala socialistická organizácia právo užívania podľa

osobitnýchpredpisov.AžnovelouObčianskehozákonníkavykonanouzákonomč.509/1991Zb.účinnou
od 1. januára 1992 boli odstránené obmedzenia týkajúce sa nemožnosti vydržania pozemku v prospech
jeho držiteľa a nemožnosti vydržania pozemku vo vlastníctve štátu, pričom do vydržacej doby je možné
započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred účinnosťou tejto novely. Podľa súdnej praxe
započítanie treba uplatniť nielen v prípade uvedenom v § 872 ods. 6 OZ, ale aj vtedy, ak ide o vydržanie
veci (pozemku), nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom (pozri Zo súdnej praxe č.

51/1996, R 83/2002, II. ÚS ČR 196/2000). Aj tu platí, že postačuje spôsobilosť predmetu vydržania
v dobe, kedy sa dovŕšia ostatné zákonné podmienky vydržania. Ak sa tak stalo po 1. januári 1992,
dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním aj k pozemkom, ktoré pred týmto dňom neboli
spôsobilým predmetom vydržania (poľnohospodárska pôda).

10. Súdy nižšej inštancie preto správne na námietku žalovanej o nespôsobilom predmete na vydržanie
neprihliadli a správne pristúpili k posudzovaniu otázky oprávnenosti držby právneho predchodcu
žalobcov ako jedného zo základných zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním.

11. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne uvádza, že vydržanie je osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (nie odvodený od predchádzajúceho vlastníka), a že nastáva
priamo zo zákona za súčasného splnenia zákonom predpokladaných podmienok týkajúcich sa držby,
držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia veci
vydržaním je oprávnenosť držby, pričom za oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí isť teda
o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Podkladom
tejto vôle je dobrá viera, ktorá vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa. Treba zdôrazniť, že dobrá
viera ako psychický stav nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len
z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o (ne)existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce
sa právneho dôvodu nadobudnutia práva. Pri posudzovaní dobrej viery možno vziať do úvahy len tie
skutočnosti, ktoré majú podklad v obsahu spisu, a z ktorých možno odvodiť presvedčenie nadobúdateľa,
že mu vec patrí. Súd sa tu musí vyporiadať so všetkými významnými skutočnosťami svedčiacimi tak pre
existenciu dobrej viery, ako aj so skutočnosťami, ktoré dobrú vieru prípadne vyvracajú.

12.Odvolacísúdzaokolnostivylučujúcedobrúvieruprávnychpredchodcovžalobcovpovažovaltvrdenie
svedkov A., že ich matka G. predala právnym predchodcom žalobcov len stavby bez pozemkov, že
právni predchodcovia žalobcov mali v čase uzatvárania právneho úkonu vedomosť o tom, že pozemky
nemá G. vysporiadané, a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby a že právni predchodcovia žalobcov si

museli byť vzhľadom na obsah zmluvy vedomí, že pre nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie,
ale pre jej pozemkovoknižné usporiadanie je potrebné aj ďalšie konanie v pozemkovej knihe.

13. Vo vzťahu k prvej okolnosti treba prisvedčiť dovolateľom v tom, že tvrdenie označených svedkov,
podľa ktorého predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, je v príkrom rozpore s obsahom

zmluvy. Z písomnej zmluvy totiž jasne a jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je obytný dom č. 777
pozostávajúci z jednej kuchyne a jednej izby a k tomu patriace hospodárske budovy a poľnohospodárska
pôda o výmere 6,83 ha. To znamená, že predmetom kúpy bola celá usadlosť v rozsahu ako bola
predávajúcou užívaná. Z textu listiny je poznateľné, a to nielen pre účastníkov zmluvy, ale aj pre tretie
osoby, že účastníci zmluvy urobili jej predmetom aj pozemky. Prejav vôle predávajúcej odpredať všetky

vyššie uvedené nehnuteľnosti vyplýva aj z bodu 2/ kúpnej zmluvy. Napokon, aj následné správanie sa
zmluvných strán po uzavretí zmluvy potvrdzuje, že obsahom zmluvy neboli len stavby, ale aj pozemky. V
podstate svedkovia ani netvrdili, že predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, ale že pozemky
nemohli byť objektívne predmetom kúpy, keď matka ich nemala „na mene“, čo si uvedomili až neskôr(dávno po uzavretí zmluvy). Toto tvrdenie nemožno považovať za okolnosť, z ktorej by bolo vôbec
možné odvodiť nedostatok dobrej vôle právneho predchodcu žalobcov, že mu nehnuteľnosti patria.

14. Pokiaľ ide o okolnosť, že právni predchodcovia žalobcov mali v čase uzatvárania právneho úkonu
vedomosť o tom, že pozemky nemá G. vysporiadané a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby, treba
predovšetkým uviesť, že A. vypovedali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy so značným časovým
odstupom (po 43, resp. po 46 rokoch od uzavretia zmluvy). Obaja k týmto okolnostiam zhodne uviedli len
to, že boli prítomní na MNV v Kokave nad Rimavicou pri uzatváraní zmluvy ako svedkovia predávajúcej,

že na zmluve by mali byť ich podpisy, že sa nevedia vyjadriť k tomu, prečo bola zmluva označená ako
dočasná a že v tom čase sa tomu nevenovali, nezaujímalo ich to. Svedok G. uviedol, že zmluvu spisoval
úradník D. a že tento mal povedať, keď chceli, aby sa to zapísalo aj do pozemkovej knihy, že sa to
do nej prepísať nedá, pričom na bližšie okolnosti, ako to úradník vysvetlil, si nepamätal. Okrem iného
uviedol, že sa cítili byť vlastníkmi pozemkov, lebo za ne platili dane. Pred krajským súdom vypovedal,
že k okolnostiam uzatvárania zmluvy nevie nič. Napokon len zopakoval, že bol prítomný ako svedok v

Kokave nad Rimavicou, keď sa zmluva uzatvárala a že si nepamätá, či úradník D. vysvetľoval, prečo
sa to nedá prepísať. Svedok A. uviedol, že pri spisovaní zmluvy zrejme bol prítomný predseda MNV a
nejaká zapisovateľka a nevedel sa vyjadriť, kto zmluvu naformuloval. Na priamu otázku krajského súdu,
či boli kupujúci oboznámení alebo upozornení, že sa predávajú len stavby a nie aj pozemky uviedol,
že sa k tomu vyjadriť nevie. Svedkovia vo svojich výpovediach priamo k okolnostiam uzavretia zmluvy

uviedli veľmi málo. Na bližšie podrobnosti si nepamätali alebo sa k nim nevedeli vyjadriť. Ich výpovede sú
aj navzájom rozporné najmä v tom, ktorí z úradníkov MNV mal byť pri uzavretí zmluvy prítomný a hlavne,
čo mal úradník povedať. Ani jeden zo svedkov však neuviedol, že by úradník MNV pred uzavretím
zmluvy oboznámil alebo upozornil kupujúcich, že predávajúca nie je vlastníčkou pôdy, že ju nemá
majetkoprávne vysporiadanú a že vlastníkom je tretia osoba. Je viac ako nepravdepodobné a aj zjavne

nelogické, že by úradník prítomný pri spisovaní zmluvy, najskôr upozornil kupujúcich na túto skutočnosť
a zároveň by ten istý úradník označil v kúpnej zmluve ako predávajúcu G. a ako predmet zmluvy uviedol
aj poľnohospodársku pôdu. Nepravdepodobné je aj to, že by právni predchodcovia žalobcov za takejto
situácie kúpnu zmluvu podpísali a vyplatili predávajúcej nemalú finančnú hotovosť. Ak by aj úradník MNV
spísal s predávajúcou a kupujúcimi uvedenú kúpnu zmluvu napriek jeho vedomosti, že predávajúca

nemá pozemky vo vlastníctve a že tieto sú v pozemkovej knihe zapísané ako konfiškát v prospech
bývalého československého štátu (čo vylúčiť nemožno), svedčilo by to o tom, že štát takéto prevody
majetku v danom období v lokalite D. nielenže toleroval, ale sa na nich aj priamo zúčastňoval a hlavne,
že sa ani necítil byť ich vlastníkom.

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd považuje záver prijatý krajským súdom, podľa ktorého právni
predchodcovia žalobcov mali v čase uzavretia zmluvy vedomosť, že predávajúca G. nie je vlastníčkou
pozemkov a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby, za nesprávny, ktorý výsledky vykonaného dokazovania
neumožňujú. Keďže takéto skutkové zistenie nemožno vyvodiť ani zo samotného obsahu kúpnej zmluvy,
túto okolnosť odvolací súd nemohol vziať pri rozhodovaní do úvahy.

16. Napokon, ani vedomosť právnych predchodcov žalobcov (vzhľadom na obsah zmluvy), že pre
nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie, ale je potrebné aj ďalšie konanie v pozemkovej
knihe, nie je okolnosťou spôsobilou vyvrátiť ich presvedčenie, že im nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
zmluvy,patria.Tátoskutočnosť,vzhľadomnaplatnúprávnuúpravuvčaseuzavretiazmluvy,nemalatotiž

žiaden vplyv na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Vykonávanie zápisov do pozemkovej knihy
už v tomto čase nebolo možné, lebo ku dňu účinnosti zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností,
t. j. ku dňu 1. apríla 1964 sa ich vykonávanie zastavilo (§ 10 ods. 2 citovaného zákona). Navyše podľa
§ 8 ods. 1 písm. c/ tohto zákona mali miestne národné výbory povinnosť oznámiť do 15 dní orgánom
geodéziezmenyskutočnostívedenýchvevidenciinehnuteľností,ktoréimhlásilivlastnícialeboužívatelia

nehnuteľností, ako aj zmeny, ktoré samy zistili.

17. Krajský súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, že právny predchodca žalobcov nebol
v dobrej viere, že mu vec patrí a nemohol preto žalované nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva
vydržaním. Následne neposudzoval vec z hľadísk, z ktorých žalobcovia vyvodzovali presvedčenie ich

právnych predchodcov o tom, že im pozemky patria. Najmä sa nevysporiadal so všetkými ďalšími
podstatnými okolnosťami svedčiacimi pre existenciu dobrej viery právnych predchodcov žalobcov pri
vstupe do držby a jej vykonávaní.18. K otázke dobromyseľnej držby dobová judikatúra uvádzala, že netreba preukazovať platný
právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva, ale postačí, ak sú preukázané okolnosti
nasvedčujúce poctivosti nadobudnutia. Dobrú vieru definovala ako presvedčenie nadobúdateľa, že

nejedná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec (pozri R 45/1986). Treba ju hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska samotného držiteľa. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho
posúdenia, pričom treba vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná,
pričom v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o (ne)existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a

svedčiace o poctivosti nadobudnutia tzv. titul uchopenia sa držby (napr. existencia kúpnej zmluvy, ktorá
je pre určitú vadu neplatná).

19. V preskúmavanej veci žalobcovia odvodzovali presvedčenie ich právnych predchodcov o tom, že
im pozemky, ktoré sú predmetom sporu patria, od dočasnej kúpnej zmluvy uzavretej na Miestnom
národnom výbore v Kokave nad Rimavicou dňa 27. februára 1968. Predmetom zmluvy okrem stavieb,

bola bezpochyby aj poľnohospodárska pôda nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti stavieb,
špecifikovaná rozsahom jej výmery tak, ako bola užívaná predávajúcou. Konajúce súdy správne
považovali zmluvu pre vecnú vadu v jej predmete za neplatný právny úkon a správne konštatovali,
že aj na základe neplatného právneho úkonu možno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (pozri
R 44/1996). Dovolací súd k tomu len dodáva, že v danom prípade táto skutočnosť nespôsobovala

nedostatok dobrej viery právnych predchodcov žalobcov, že im pozemky patria. Právni predchodcovia
žalobcov totiž uzatvárali kúpnu zmluvu na národnom výbore, t. j. štátnom orgáne, ktorému ako osoby
neznalé práva dôverovali a spoliehali sa dôvodne na to, že obsah kúpnej zmluvy bude zodpovedať
predpísaným zákonným požiadavkám. Z ich strany nebol preto dôvod pochybovať o tom, že zmluva je
právne perfektná a že na jej základe nadobudli vlastnícke právo k predmetu kúpy, včítane pozemkov.

Uvedené obdobne platí aj pre ďalší formálny nedostatok, keď k predaju poľnohospodárskej pôdy
absentoval súhlas príslušného národného výboru, ktorý podľa vtedy platnej právnej úpravy vyžadovalo
ustanovenie § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napokon, kupujúci zmluvu uzatvárali s vedomím
národného výboru a tak sa mohli dôvodne domnievať, že tento orgán s predajom poľnohospodárskej
pôdy súhlasí.

20. Ani zo skutočnosti, že zmluva nebola predložená na registráciu, nebolo možné v danom prípade
vyvodzovaťnedobromyseľnosťprávnychpredchodcovžalobcovvdržbepozemkov,tedaneoprávnenosť
(nepoctivosť) držby. Na omyle, že zmluva registrácii nepodlieha, sa totiž podieľal aj sám štátny orgán,
keď bod 4/ zmluvy obsahoval text, ktorý mohol u kupujúcich dôvodne vyvolať presvedčenie, že okrem

uzavretia zmluvy je ešte potrebný zápis do pozemkovej knihy (a nie jej registrácia), ktorý zápis sa v
čase uzavretia zmluvy už nevykonával a nemal pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam žiaden
význam.

21. Z obsahu kúpnej zmluvy jej bodu 5/ vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov ako kupujúci vyplatili

predávajúcej za prítomnosti svojho svedka G. priamo pri podpise zmluvy dohodnutú kúpnu cenu. Táto
skutočnosť nebola nikým spochybňovaná, ani svedkami A. a G.. Výsledkami vykonaného dokazovania
bolo preukázané aj to, že predávajúca odovzdala následne po uzatvorení zmluvy celú usadlosť, včítane
poľnohospodárskej pôdy kupujúcim a títo ju začali užívať a obhospodarovať.

22. Významnou skutočnosťou dokazujúcou dobrú vieru právnych predchodcov žalobcov je aj to, že platili
z pozemkov, ktoré sú predmetom sporu (ale aj z ďalších) od roku 1968, t. j. od uzavretia kúpnej zmluvy,
dane (viď potvrdenie Obce Kokava nad Rimavicou z 3. júla 2012 č. l. 187 spisu). Tým jasne dávali najavo
svoje subjektívne presvedčenie, že sú ich vlastníkmi a štát, ktorý v súčasnosti ich dobrú vieru popiera,
v nich tým, že dane prijímal toto presvedčenie utvrdzoval.

23. Právnych predchodcov žalobcov mohlo utvrdiť v dobromyseľnosti, že im pozemky (ich časť) patria, aj
rozhodnutie Miestneho národného výboru Kokava nad Rimavicou z 21. apríla 1969, ktorým tento orgán
povolil stavebníkovi G. prístavbu a prestavbu rodinného domu číslo 777. Podľa vtedy platných predpisov
bolo totiž možné takéto rozhodnutie vydať, len ak stavebník preukázal vlastnícke právo k pozemku alebo

právo stavby (právo osobného užívania pozemku).

24. Podľa dovolacieho súdu uvedené okolnosti svedčia objektívne jednak o tom, že právni
predchodcovia žalobcov sa chopili držby na základe právnej skutočnosti spôsobilej na nadobudnutievlastníctva (neplatnej kúpnej zmluvy) a svedčia tiež o ich poctivosti pri vstupe do držby (pri vstupe do
držby nekonali bezprávne).

25. V konaní bolo ďalej preukázané, že časť pozemkov pri dome mali právni predchodcovia žalobcov
oplotenú, pričom hranice ostatnej pôdy boli v prírode označené medzami, prípadne kameňmi, takže
nielen oni, ale všetci obyvatelia tejto lokality presne vedeli, kde vedú hranice medzi susediacimi
pozemkami. Pozemky riadne užívali a obhospodarovali, brali z nich plody a úžitky pre seba a svoju
rodinu. Právni predchodcovia žalobcov pri vykonávaní držby neboli rušení ani predávajúcou G., ani jej

synmi (A. túto skutočnosť nepochybovali), ani obcou a nerušenú držbu pozemkov im umožnil aj štát,
keď nijako neuplatňoval a ani netvrdil svoje vlastnícke právo. Právni predchodcovia žalobcov nepretržite
a nerušene užívali sporné pozemky od roku 1968 až do svojej smrti (U. zomrela 25. októbra 1990 a
G. zomrel 15. marca 2005). Keďže U. zomrela pred 1. januárom 1992, mohol na základe vydržania
nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, len G.. V tejto súvislosti dovolací
súd poznamenáva, že samotné neprejednanie predmetných pozemkov v dedičskom konaní po neb. U.,

nemá bez ďalšieho za následok stratu dobrej viery právneho predchodcu žalobcov G..

26. Kumulatívne posúdenie uvedených okolností vedie dovolací súd k záveru, že právny predchodca
žalobcov G. bol pri vstupe do držby ako aj počas celej doby jej vykonávania dobromyseľný, že nielen
stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky patria. Možno ho teda považovať

za držiteľa oprávneného a držbu ním vykonávanú za oprávnenú. Keďže po 31. decembri 1991 ide
o spôsobilý predmet vydržania a do vydržacej doby je možné započítať aj dobu oprávnenej držby
vykonávanej pred 1. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom
vydržania, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby. V tejto súvislosti
treba poznamenať, že ani prípadné odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD

neprerušuje plynutie vydržacej doby (§ 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam - pozri R 44/1996). U právneho predchodcu žalobcov boli
preto splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam
vydržaním.

27. Ak odvolací súd dospel k opačnému právnemu názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Žalobcovia teda opodstatnene namietajú, že rozsudok odvolacieho súdu trpí
vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C. s. p.); odvolací súd je viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).

28. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 C. s. p.).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.