Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. júl 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/241/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108210734
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5108210734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Roľnícke družstvo Stará Bystrica, družstvo, so sídlom Areál RD 115, 023 04 Stará Bystrica, IČO: 36
404 420, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Martinom Jánským, advokátom, so sídlom Y. XX, XXX
XX X., proti žalovaným: 1/ rade Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s., so sídlom Bôrická cesta
1960, 010 57 Žilina, IČO: 36 672 297, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Danielou Hmírovou,
advokátkou, so sídlom S. ulica XXXX/XX, XXX XX B., 2/ rade SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY
PODNIK, štátny podnik, so sídlom Radničné námestie 8, 969 55 Banská Štiavnica, IČO: 36 022 047,

3/ rade Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova
12, 812 66 Bratislava, 4/ rade Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Nám.
Ľ. Štúra 1, 712 35 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 111/2008-508 zo dňa 29.07.2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 111/2008-508 zo dňa 29.07.2011 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodne súd po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. v
znení zmien a doplnkov - Zákon o vodách (ďalej len „Zákon o vodách"), § 28 ods. 6 Zákona o vodách
okresný súd dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Zásadne relevantnou otázkou pre meritórne
rozhodnutie v tejto veci bolo, či žalobcom tvrdené obmedzenie pri obhospodarovaní poľnohospodárskej
pôdy nachádzajúcej sa v pásme hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica bolo takým

obmedzením, na ktoré dopadá právna úprava podľa § 32 ods. 6 Zákona o vodách, resp. ust. § 28 ods.
6 predchádzajúcej právnej úpravy tejto problematiky v zmysle Zákona č. 184/2002 Z.z. v znení zmien
a doplnkov, ktorá predchádzajúca právna úprava bola platná a účinná do 30.06.2004. Bolo potrebné
vyriešiť, či v dôsledku žalobcom tvrdeného hospodárenia na poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré sa
nachádzajú v pásme hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica, bol žalobca obmedzený
spôsobom, ktorý by zakladal na jeho strane za obdobie rokov 2004 až 2009 vznik práva na zaplatenie
majetkovej ujmy v zmysle uvedenej právnej úpravy. Primárne bolo potrebné ustáliť, či možno považovať

žalobcu, vo vzťahu k poľnohospodárskym pozemkom, ktoré sa podľa jeho tvrdení nachádzajú, resp. v
relevantnom období nachádzali v pásme hygienickej ochrany, za subjekt v právnom postavení osoby
oprávnenej na uplatňovanie majetkovej ujmy podľa § 28 ods. 6 Zákona č. 184/2002 Z.z., resp. podľa §
32 ods. 6 Zákona o vodách, a to i za stavu, keď nie je (čo v konaní nebolo medzi účastníkmi a ani nazáklade výsledkov vykonaného dokazovania sporné) vlastníkom týchto poľnohospodárskych pozemkov,
ale len ich užívateľom odvodzujúcim svoje užívateľské oprávnenie (právo pozemky obhospodarovať) od
svojho postavenia detentora na základe Nájomnej zmluvy č. 4653502 zo dňa 13.12.2002 uzatvorenej

medzi prenajímateľom Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, ako prenajímateľom
a nájomcom - žalobcom a od nájomných zmlúv predložených v priebehu konania, ktorých písomné
vyhotovenie bolo súčasťou spisu na č.l. 418 až 497. Posledne uvedenú parciálnu otázku jednoznačne
a bez priestoru pre akékoľvek pochybnosti založené znením právnej úpravy riešil § 30 ods.
2 Zákona o vodách a § 26 ods. 2 zákona č. 184/2002 Z.z. ako právnej úpravy platnej a účinnej

do 30.06.2004. Uvedené ustanovenia explicitne uvádzajú legislatívnu definíciu subjektu vlastníka, za
ktorého je považovaný i správca, i nájomca poľnohospodárskych a lesných pozemkov, a teda je ním vo
vzťahu k predmetným poľnohospodárskym pozemkom i žalobca, ktorý je ich nájomcom. Vo väzbe na to
v prípade preukázaného obmedzenia v užívaní pozemkov nachádzajúcich sa v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov, by žalobcovi svedčilo právo na náhradu majetkovej ujmy podľa § 28 ods. 6
Zákona č. 184/2002 Z.z., § 32 ods. 6 Zákona č. 364/2004 Z.z. Takéto obmedzenie v

užívaní, ktoré užívanie je jednou zo zložiek obsahu vlastníckeho práva v zmysle § 123 Občianskeho
zákonníka (v tomto prípade zmluvne prevedenej na žalobcu ako na detentora) a ktoré zakladá právo
na náhradu majetkovej ujmy za splnenia podmienok citovanej špeciálnej úpravy (všetko s ohľadom
na vymedzenie relevantného obdobia v zmysle tvrdení žalobcu, ktoré zahŕňa rok 2004 až 2009)
jednoznačne predpokladalo právo na náhradu majetkovej ujmy len za preukázané obmedzenie užívania

pozemkov. Túto podmienku taktiež okresný súd vnímal ako významnú pri meritórnom rozhodovaní tejto
veci. Okresný súd zdôraznil, že za relevantnú špeciálnu úpravu, podľa ktorej bolo potrebné posudzovať
uplatnené právo žalobcu v konaní a ktorá špeciálna právna úprava vymedzuje špecifické podmienky
pre obmedzenie vlastníka (i nájomcu) pri obhospodarovaní poľnohospodárskych pozemkov, ktoré sa
nachádzajú v pásmach hygienickej ochrany vodárenských zdrojov, je potrebné považovať špeciálnu

právnu úpravu vyplývajúcu zo Zákona o vodách. Tento záver vyplýval z § 1 ods. 2 Zákona č. 543/2002
Z.z. O ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na
ochranu zložiek životného prostredia osobitné predpisy v spojení s § 2 zákona č. 17/1992 Zb. v
znení zmien a doplnkov, ktorý definuje životné prostredie ako všetko, čo vytvára prirodzené podmienky
existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ďalšieho vývoja s tým, že zložkami životného

prostredia sú najmä ovzdušie, voda, horniny a organizmy. Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 543/2002
Z.z. zároveň uvádza legislatívny odkaz na osobitný predpis. Ustanovenie § 32 ods. 6 Zákona o vodách
teda predpokladá preukázané obmedzenie užívania poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa
v ochranných pásmach vodárenských zdrojov. Preukázať takéto obmedzenie pri uplatňovaní práva na
náhradu majetkovej ujmy v zmysle špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona o vodách, musí,

ak má byť v sporovom konaní úspešný účastník, ktorý je oprávnenou osobou a teda subjektom vecne
aktívne legitimovaným na uplatnenie takejto majetkovej ujmy, všetko podľa § 120 ods. 1 veta prvá OSP.
U oprávneného subjektu, akým je žalobca, teda u detentora, sú oprávnenia a povinnosti vo vzťahu k
užívaným poľnohospodárskym pozemkom vymedzené výlučne záväzkovo-právne, z ktorého dôvodu na
žalobcu nedopadajú ústavné garancie vzťahujúce sa výlučne k subjektu vlastníka v zmysle článku 20

ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vymedzenie oprávnení a povinností žalobcu vyplývajúce z obsahu
záväzkovo-právneho vzťahu vyplýva z obsahu nájomných zmlúv, ktoré žalobca označoval za základ
pre realizáciu užívateľského oprávnenia, ktoré na neho vlastník predmetných poľnohospodárskych
pozemkov previedol (nájomná zmluva č. 4653502 zo dňa 13.12.2002 uzatvorená medzi prenajímateľom
Slovenským pozemkovým fondom Bratislava a nájomcom - žalobcom a súbor nájomných zmlúv

predložených žalobcom v rámci plnenia dôkaznej povinnosti tak, ako sú súčasťou spisu na č.l. 418 až
497). Žalobca už pri uzatvorení týchto nájomných zmlúv vedel (a zároveň to objektívne vyplývalo i z
časovej súvislosti rozhodnutí príslušných orgánov o vymedzení pásiem hygienickej ochrany a o úprave
režimu hospodárenia na poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré sa nachádzajú v pásme hygienickej
ochrany, ktoré rozhodnutia sú na č.l. 45, 49, 52 a 55 spisu a ktoré rozhodnutia časovo predchádzali

uzatvoreniu predmetných nájomných zmlúv), že predmet nájmu, teda prenajaté poľnohospodárske
pozemky sú zaťažené obmedzeniami, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že sa nachádzajú, prípadne že sa
nachádzajú čiastočne v pásme hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica (obmedzenie vo
forme redukovanej možnosti používať hnojivá, vo forme dodržiavania prísnych kritérií na zabezpečenie
ochrany zdroja pitnej vody a podobne a vo väzbe na to vznikajúce náklady na realizáciu opatrení

na dodržiavanie obmedzení). Táto okolnosť objektívne zohrala úlohu v rámci kontraktačného postupu
medzi zmluvnými stranami predmetných nájomných zmlúv v otázke výšky odplaty za predmet nájmu
(u nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi prenajímateľom Slovenským pozemkovým fondom a nájomcom
- žalobcom z 13.12.2002 pod č. 4653502 je výška nájomného za prenajatú pôdu určená na základeVyhlášky č. 465/1991 Z.z. O cenách jedným percentom ročne zo sumy určenej podľa uvedenej vyhlášky,
u nájomných zmlúv z č.l. 418 až 497 je nájomné určené odkazom na § 17 ods. 1 Vyhlášky č.
465/1991 Zb., ktoré ustanovenie však určuje len horný limit, teda maximálnu cenu pozemkov na iné ako

podnikateľské účely, vrátane poľnohospodárskej výroby). Uvedeným bolo kompenzované obmedzenie
žalobcu, ktorý sa napriek vedomosti o skutočnosti obmedzení vyplývajúcich z umiestnenia prenajatých
poľnohospodárskych pozemkov v pásme hygienickej ochrany slobodne, bez donútenia rozhodol vstúpiť
do právnych vzťahov, či už so Slovenským pozemkovým fondom alebo s vlastníkmi pozemkov v zmysle
označených nájomných zmlúv. Pri aplikácii logického výkladu § 32 ods. 6 Zákona o vodách a rovnako

predchádzajúcej právnej úpravy vyplývajúcej z § 28 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z.z. bolo nevyhnutné
podľa okresného súdu dospieť k záveru, podľa ktorého ide o úpravu kompenzácie zásahu vo forme
tu uvedeného obmedzenia do existujúcich vzťahov a do existujúceho právneho postavenia vlastníka,
ktorým sa má na mysli i nájomca. Opačný výklad, ktorý by umožňoval aplikáciu tejto špeciálnej právnej
úpravy i v pomeroch nájmu založeného, resp. vzniknuvšieho po vytýčení ochranného pásma, by vytváral
priestor pre duplicitnú kompenzáciu ujmy (duplicitnú v zmysle možností kompenzácie jednak pri tvorbe

ceny dohodou v rámci nájomného vzťahu a jednak vo forme zákonného nároku v zmysle označenej
špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej zo Zákona o vodách). Okresný súd teda vychádzal z právneho
názoru, podľa ktorého skutkovo kvalitatívne odlišnou situáciou, ktorá by umožňovala aplikáciu § 32
ods. 6 Zákona o vodách, resp. § 28 ods. 6 predchádzajúceho Zákona o vodách, by bola situácia
zriadenia pásma hygienickej ochrany v časovej súvislosti po uzatvorení nájomnej zmluvy /čo však

nebol prípad prejednávanej veci/. Za takejto situácie by však žalobcovi, ktorý je v pozícii nájomcu -
detentora pri preukázaní obmedzenia v užívaní poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa v
pásme hygienickej ochrany vodárenskej nádrže primárne plynuli nároky záväzkovo právnej povahy,
teda napr. právo na zľavu z nájomného alebo právo na odpustenie nájomného podľa § 673 až 675
Občianskeho zákonníka, prípadne napr. právo odstúpiť od nájomnej zmluvy podľa § 679 Občianskeho

zákonníka. Okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal samotný vznik
tvrdenej majetkovej ujmy. Zároveň na základe systematického výkladu ustanovenia § 32 ods. 6 veta
druhá, tretia Zákona č. 364/2004 Z.z. dospel k záveru, podľa ktorého náhrada majetkovej ujmy upravená
v označenom zákonnom ustanovení môže mať /okrem prípadu dohody medzi oprávnenou a povinnou
osobou/ len formu jednorazovej náhrady, judikovaním ktorej dôjde k určeniu pevného základu, ktorý rieši

túto otázku medzi účastníkmi právneho vzťahu. Pri tomto konštatovaní poukázal okresný súd na obsah
relevantnejpodzákonnejúpravyvyplývajúcejz„NariadeniaVládySRč.184/2003Z.z."Opodrobnostiach
obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu
náhrady a „Nariadenia Vlády SR č. 438/2005 Z.z." O podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady
za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady, z ktorej právnej

úpravy podľa okresného súdu nevyplývalo jednoznačne právo oprávneného subjektu uplatňovať úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho
sa v pásme hygienickej ochrany vodárenského zdroja opakovane, cyklicky, každoročne, nezávisle na
tej skutočnosti, že uvedené nariadenia pracujú pri úprave spôsobu výpočtu náhrady za obmedzenie
bežného obhospodarovania na poľnohospodárskom pozemku s údajom priemerných nákladov v danej

výrobnej oblasti v tom istom roku /§ 2 ods. 1, 2 označených nariadení/.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že okrem uvedeného základného
argumentu, ktorý smeroval k zamietnutiu žaloby v rámci meritórneho rozhodnutia, nebolo v pomeroch
prejednávanej veci žalobcom preukázané ani samotné obmedzenie žalobcu v jeho užívaní konkrétnych

poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa, resp. sa čiastočne nachádzajúcich v pásme
hygienickej ochrany Vodárenského zdroja Stará Bystrica v zmysle § 32 ods. 6 Zákona o vodách,
resp. v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy podľa § 28 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z.z., len za
ktoré preukázané obmedzenie užívania poľnohospodárskych pozemkov by žalobcovi svedčilo právo na
zaplatenie majetkovej ujmy, teda nebola preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia v tomto konaní.

Toto konštatovanie vyplývalo z výsledkov vykonaného dokazovania oboznámením vyššie uvedených
rozhodnutí príslušných orgánov o zriadení pásiem hygienickej ochrany Vodárenského zdroja Stará
Bystrica o úprave režimu hospodárenia v týchto pásmach, nájomnými zmluvami z č.l. 418 až 497,
Nájomnou zmluvou uzatvorenou medzi Slovenským pozemkovým fondom ako prenajímateľom a
žalobcom ako nájomcom pod č. 4653502 zo dňa 13.12.2002, znaleckým posudkom v celom jeho

obsahu, teda vrátane príloh, ktorý bol duplicitne žalobcom predložený a spracovaný znalcom Ing.
V. J. - znalcom z odboru poľnohospodárstvo, odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy, rastlinná
produkcia /všeobecná aj špeciálna/, živočíšna produkcia /všeobecná aj špeciálna/, ktorý znalecký
posudok č. 13/2007 si dal spracovať žalobca vo veci stanovenia majetkovej ujmy v súvislosti sobmedzením bežného obhospodarovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu v pásme hygienickej
ochrany Vodárenskej nádrže Nová Bystrica, Katastrálne územie K., okres Čadca, v ekonomických
podmienkach poľnohospodárskej činnosti oprávneného užívateľa pôdneho fondu - žalobcu, ktoré

dôkazy okresný súd vyhodnotil podľa § 132 OSP. Preukázanie obmedzenia žalobcu ako oprávnenej
osoby v užívaní poľnohospodárskych pozemkov v pásme hygienickej ochrany Vodárenského zdroja
Stará Bystrica predpokladalo preukázanie konkrétnej výmery konkrétneho poľnohospodárskeho
pozemku, resp. pozemkov užívaných žalobcom v relevantnej dobe, ktorá by bola pokrytá, resp. by
zahŕňala ochranné pásmo Vodárenského zdroja Stará Bystrica. Táto skutočnosť, teda konkrétna výmera

tohto poľnohospodárskeho pozemku, resp. pozemkov nebola žalobcom v konaní preukázaná. Uvedený
záver nevyvrátil ani listinný dôkaz - Nájomná zmluva uzatvorená medzi Slovenským pozemkovým
fondom ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom pod č. 4653502 zo dňa 13.12.2002, ktorá v
článkuII.vymedzujepredmet nájmusodkazomnaprílohuč.1tejtozmluvyaktoráprílohasanachádzala
na č.l. 66 spisu, 67 až 68 spisu, bez špecifikácie výmery poľnohospodárskych pozemkov v pásme
hygienickej ochrany Vodárenského zdroja Stará Bystrica a ani listinným dôkazom z č.l. 79 až 82 spisu

spracovaným subjektom SKEAGIS s.r.o. Rovnako nebol uvedený záver okresného súdu o nepreukázaní
konkrétnej výmery poľnohospodárskych pozemkov užívaných žalobcom v pásme hygienickej ochrany
vyvrátený ani súborom listinných dôkazov - nájomných zmlúv, ktoré sa nachádzajú na č.l. 418 až
497 spisu a ktoré boli uzatvorené medzi vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy ako prenajímateľmi a
žalobcom ako nájomcom a ktoré nevymedzovali predmet nájmu s uvedením špecifikácie rozsahu

predmetu nájmu zahrnutého v pásme hygienickej ochrany. Vo vzťahu k nájomným zmluvám z č.l.
418 až 497 spisu okresný súd zdôraznil primárny argument meritórneho rozhodnutia o zamietnutí
žaloby, a to o nepreukázaní samotného vzniku majetkovej ujmy na strane žalobcu, v nadväznosti na čo
okresný súd nevykonal dôkaz oboznámením príloh nájomných zmlúv z č.l. 418 až 497 spisu v zmysle
dôkazného návrhu právneho zástupcu žalobcu predneseného na poslednom pojednávaní a rozhodol

o jeho zamietnutí, nakoľko predložené nájomné zmluvy odkazujú na prílohu obsahujúcu len zoznam
- teda sumár parciel, ktoré tvoria predmet nájmu a ktorý zoznam parciel bez doloženia dokladu o
výmere poľnohospodárskeho pozemku v pásme hygienickej ochrany nemal pre rozhodnutie okresného
súdu v tejto veci výpovednú hodnotu. Okresný súd ďalej uviedol, že zároveň ani z ostatných listinných
dôkazov, ktoré žalobca v konaní predložil predovšetkým ako prílohy vyššie označeného znaleckého

posudku (čestné prehlásenia žalobcu, zoznamy nájomných zmlúv, výpisy z katastra nehnuteľností),
nepreukazovaliskutočnosti,nazákladektorýchbyboljednoznačnýzáverovýmerepoľnohospodárskych
pozemkov obhospodarovaných žalobcom v relevantnej dobe, teda v roku 2004 až 2009 v pásme
hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica. Na túto okolnosť nebolo dôvodné vypočúvať
spracovateľa predloženého znaleckého posudku Ing. V. J., ktorý je znalcom z úplne odlišného odboru

a pri spracovaní znaleckého posudku č.13/2007 vychádzal len z podkladov uvedených v časti I.
bod 5 znaleckého posudku, ktoré mu boli predložené zadávateľom, teda žalobcom a z fyzickej
ohliadky za účasti člena štatutárneho orgánu žalobcu, informácie z ktorej ohliadky vo vzťahu k otázke
výmery poľnohospodárskych pozemkov v pásme hygienickej ochrany predmetného vodárenského
zdroja nemohol vzhľadom ku svojmu odborného zameraniu kvalifikovane posúdiť a vyhodnotiť. Podľa

okresného súdu preukázanie konkrétnej výmery poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa
v pásme hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica užívanej žalobcom v relevantnom
období predpokladalo zo strany žalobcu predloženie identifikácie parciel v spojení s geometrickými
plánmi a geometrickými plánmi ochranného pásma a doloženie vlastníckych vzťahov ku všetkým
predmetným pozemkom, ktoré listinné dôkazy by vo svojom súhrne boli spôsobilé poskytnúť okresnému

súdu objektívnu informáciu k otázke výmery poľnohospodárskych pozemkov v ochrannom pásme
Vodárenského zdroja Stará Bystrica v relevantnej dobe obhospodarovaných žalobcom. Vo vzťahu k
dôkaznej povinnosti v uvedenom smere nebol žalobca v konaní dostatočne aktívny. V uvedených
súvislostiach okresný súd poukázal na § 1 ods. 1, § 2, § 7b, § 67, § 68 ods. 1 a § 70 ods. 1,
2 Zákona č. 162/1995 Z.z. - Zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon). Na základe označených ustanovení tejto špeciálnej právnej
úpravy okresný súd zdôraznil, že práve geometrický plán je technickým podkladom osvedčujúcim práva
k nehnuteľnostiam. V prejednávanej veci bolo v dispozícii žalobcu prostredníctvom geometrického plánu
učiniť jasnú a presnú identifikáciu poľnohospodárskych pozemkov užívaných žalobcom v relevantnej
dobe nachádzajúcich sa v pásme hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica a preukázať

tým spoľahlivo, jednoznačne a objektívne relevantné vstupné informácie pri určovaní majetkovej ujmy za
obmedzenie žalobcu v užívaní týchto poľnohospodárskych pozemkov, čo žalobca neučinil. Tieto závery
všakokresnýsúduviedolsvýhradouvyššieuvedenéhoprimárnehokonštatovaniazdôvodumeritórneho
zamietnutia žaloby pre nepreukázanie samotného vzniku majetkovej ujmy.V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vzhľadom na rozsah argumentácie
uvádzanej žalovanými v 1/ až v 4/ rade v priebehu konania okresný súd s odkazom na Nález Ústavného

súdu IV. ÚS 115/03 z 03.07.2003, podľa ktorého, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces a pri zohľadnení vyššie uvádzaných
dôvodov zamietnutia žaloby nevidel priestor pre riešenie parciálnych námietok vznášaných žalovanými
v 1/ až v 4/ rade v rámci ich procesnej obrany (námietky ich nedostatočnej pasívnej legitimácie, námietky
smerujúce voči predloženému znaleckému posudku znalca Ing. V. J. a voči spôsobu určenia majetkovej
ujmy atď.). Uvedené spektrum námietok žalovaných v 1/ až v 4/ rade v rámci ich procesných obrán s
výnimkou tých, ktoré korešpondovali dôvodom, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá, by boli bez

vplyvu na meritórne rozhodnutie súdu. Okresný súd vyslovil, že o náhrade trov prvostupňového konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V podanom odvolaní
uviedol, že k otázke postavenia žalobcu ako osoby oprávnenej v zmysle § 32 ods. 6 Zákona o

vodách poukázal aj na vyjadrenie žalovaného v 4/ rade, ktorý sa odvolával na rozhodnutie Krajského
úradu životného prostredia Žilina, odbor zložiek životného prostredia č. 2005/00648-On zo dňa
04.07.2005, ktorým tento orgán podľa ustanovenia § 32 ods. 9 Zákona o vodách vyhlásil ochranné
pásma vodárenskej nádrže Nová Bystrica a určil aj spôsob ich hospodárskeho využívania. Aj z tohto
rozhodnutia vyplývalo a napokon aj z iných, predložených okresnému súdu, že žalobca je užívateľom

pozemkov,ktorésanachádzajúvovnútornejčastiII.ochrannéhopásma.Totoskutkovétvrdeniesipritom
mohol okresný súd podľa ust. § 120 ods. 3 OSP osvojiť za nespornú medzi účastníkmi konania. Na
základe preskúmania vyššie uvedeného obsahu súdneho spisu okresný súd napokon dospel k záveru,
že žalobcom tvrdené obmedzenie pri obhospodarovaní poľnohospodárskej pôdy nachádzajúcej sa v
pásme hygienickej ochrany je takým obmedzením, na ktoré dopadá právna úprava podľa ust. § 32 ods.

6 zák. č. 364/2004 Z.z.

Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na to, že okresný súd vzhľadom na námietky žalovaných správne
rozviedol otázku postavenia žalobcu ako osoby oprávnenej žiadať náhradu ujmy, a to aj v postavení
nájomcu dotknutej pôdy, pričom správne dospel k záveru, že v zmysle legislatívnej definície vlastníka

(správca, nájomca), je oprávnenou osobou aj žalobca v postavení nájomcu, čo aj náležite odôvodnil.
Okresný súd dokonca v odôvodnení svojho rozhodnutia na „strane 11 rozsudku dole uvádza, že
„Vo väzbe na to v prípade preukázaného obmedzenia v užívaní pozemkov nachádzajúcich sa v
ochranných pásmach vodárenských zdrojov, by žalobcovi svedčilo právo na náhradu majetkovej ujmy
podľa § 28 ods. 6 Zákona č. 184/2006 Z.z., § 32 ods. 6 Zákona č. 364/2004 Z.z."" Okrem toho

bolo zrejmé, že z citovaných rozhodnutí dotknutých orgánov štátnej správy na úseku ochrany vôd
(životného prostredia) vyplývalo, že žalobca bol aj historicky užívateľom dotknutých pozemkov a bol nimi
obmedzený. Ďalej okresný súd oproti námietkam žalovaných podľa žalobcu správne právne vyhodnotil,
že pre prejednávanú vec, je relevantnou právnou úpravou špeciálna úprava zák. č. 364/2004 Z.z.
o vodách. Napokon sa okresný súd pri vyriešení týchto právne teoretických otázok, zaoberal bez

vykonaniaďalšiehodokazovania,ďalšímpredpokladomoprávnenostinárokužalobcu,atopreukázaným
obmedzením oprávnenej osoby. V tejto otázke bolo už však podľa žalobcu potrebné viaceré právne
závery okresného súdu odmietnuť, nakoľko nevyplývali z vykonaného dokazovania, a tiež nebol
dostatočne zistený skutkový stav, ktorý bol naviac podľa žalobcu aj nesprávne právne posúdený.

Žalobca v odvolaní namietal neodôvodnenosť a tiež nesprávnosť záveru okresného súdu v tom,
že u oprávneného subjektu, akým je žalobca, sú oprávnenia a povinnosti vo vzťahu k užívaným
poľnohospodárskym pozemkom vymedzené výlučne záväzkovo-právne a nedopadajú na neho ústavné
garancie v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenievlastníckehoprávajemožnéibavnevyhnutnejmiereavoverejnomzáujme,atonazáklade

zákona a za primeranú náhradu". V prejednávanej veci nebolo aj s ohľadom na vyššie formulovanému
záveru okresného súdu o tom, že žalobcovi náleží právo na náhradu ujmy aj v postavení nájomcu,
rozhodujúce vlastníctvo pozemkov, pričom ani citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky nemal
akúkoľvek relevanciu k meritu veci, k postaveniu žalobcu ako nájomcu a oprávnenej osoby. Aj z tohtohľadiska, teda z hľadiska účastníctva vo vodoprávnych konaniach, boli vždy dotknuté osoby, teda aj
žalobca,tieosoby,ktorýchsaobmedzeniaaleboopatreniastanovenéštátnymiorgánmipriamodotýkajú.
V tomto smere tu nemôžu zostať akékoľvek pochybnosti o tom, či bolo preukázané obmedzenie žalobcu,

keď viaceré obmedzenia vyplývajú (aj pre žalobcu) priamo z predložených rozhodnutí.

V odvolaní žalobca namietal, ako neodôvodnený, nevyplývajúci z akéhokoľvek produkovaného dôkazu,
záver o tom, že budúce ujmy za obmedzenia obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy žalobcom
v dotknutých územiach, boli objektívne premietnuté v kontraktačnom postupe zmluvných strán, v

nižšom dojednanom nájomnom, pričom uvedeným mali byť kompenzované obmedzenia žalobcu. V tejto
súvislosti poukazoval žalobca na to, že okresný súd na jednu stranu spochybnil obmedzenia žalobcu
v užívaní konkrétnych pozemkov „(v nájme od SPF alebo vlastníkov, fyzických osôb)", na druhú stranu
dospel k objektívnemu záveru, že tieto obmedzenia boli premietnuté vo výške kontraktačne stanoveného
nájomného. Namietal, že v tomto smere okresný súd nevykonal akékoľvek zisťovanie, či už obvyklej
výšky nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy v danom čase a v danom mieste pri zohľadnení

konkrétnych obmedzení, resp. bez obmedzení. Okresný súd nevykonal ani žiadne porovnanie výšky
nájomného „dopytom napr. na SPF", porovnaním nájomnej zmluvy s iným nájomcom obdobnej pôdy,
pôdy bez obmedzení užívania a pod. K výške nájmu dojednaného žalobcom a „SPF" žalobca zdôraznil,
„že je stanovené v obvyklej výške bez zohľadnení akýchkoľvek obmedzení užívania, pričom ani samotná
nájomná zmluva SPF nediferencuje výšku nájomného podľa výmery v ochranných pásmach PHO a

mimo nich, keď v zmluve je v súlade s cenovými predpismi dojednané jednotné nájomné vo výške 1%
priemernej BPEJ, a to na celú prenajatú výmeru 1962 ha (keď celková pôda v pásmach PHO užívaná
žalobcom je cca 800 ha)", čo samo o sebe spochybnilo formulovaný neodôvodnený záver okresného
súdu, ktorý podľa žalobcu z ničoho nevyplýval.

Nesprávnym a neodôvodneným podľa žalobcu bol aj záver okresného súdu v tom, že žalobca v
predmetnom konaní nepreukázal samotný vznik tvrdenej majetkovej ujmy, keď sa okresný súd z tohto
hľadiska nevysporiadal s predloženým znaleckým posudkom Ing. J.. Pritom žalobca poukázal na §
16 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch a tlmočníkoch, podľa ktorého je znalecká činnosť špecializovaná
odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa.

Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecky posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo
potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. Znalec je pritom povinný vykonávať znaleckú činnosť
osobne, ak ide o fyzickú osobu, riadne a v určenej lehote, účelne, hospodárne a nestranne. V tomto
smere znalec zodpovedá za správnosť a nestrannosť svojho posudku. V prípade ak mal okresný súd
akékoľvek pochybnosti o relevancii znaleckého posudku Ing. J., nakoľko išlo vysoko špecializovanú

odbornú otázku, mal vykonať dôkaz, ktorý navrhoval žalobca a aj žalovaný v 2/ rade a predvolať znalca
Ing. J., aby sa k svojmu znaleckému posudku vyjadril a k prípadným pochybnostiam súdu zodpovedal
jeho prípadné otázky. Bez špecializovanej odbornosti okresného súdu v danej veci nemožno jeho záver
akceptovať ako odôvodnený. Rovnako vzhľadom na osobitosť prejednávanej problematiky, nebolo aj
vzhľadom na samotnú existenciu posudku - teda už len s poukazom na to, že znalec taký posudok

spracoval, na mieste podľa žalobcu ani záver okresného súdu o tom, že Ing. J. nemal dostatočnú
odbornosť. Aj k tejto otázke, teda vlastnej odbornosti, sa opätovne mohol a mal vyjadriť znalec, ktorého
výsluch však okresný súd bez ďalšieho odôvodnenia nevykonal. Napokon nebolo zrejmé, prečo okresný
súd neakceptoval závery znalca ako také, teda vyčíslenia majetkovej ujmy za jednotlivé obdobia, ktoré
špecifikovali, a teda preukazovali existenciu konkrétnej ujmy žalobcu. Dôvody, prečo sa okresný súd

vôbec nezaoberal konkrétne vyčíslenou ujmou pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku absentovali.

Podľa žalobcu v priamom rozpore s „dotknutou právnou úpravou (§ 32 ods. 6 vodného zákona),
ktorú súd viackrát cituje a vykladá, je ďalej neodôvodnený záver súdu, že náhrada ujmy môže mať
len formu jednorazovej náhrady, a že z právnej úpravy nevyplýva jednoznačne právo oprávneného

subjektu uplatňovať náhradu opakovane, cyklicky, každoročne. Opakovanosť nárokov, logicky a svojou
podstatou priamo viazaných na každoročne dosahovanú (nižšiu) produkciu v dôsledku obmedzení,
pritom vyplýva z ich vlastnej podstaty." Podľa žalobcu z § 32 ods. 6 Zákona o vodách jednoznačne
vyplývalo, že „Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne
dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy

sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu". Jazykovým výkladom predmetného
ustanovenia bolo možné podľa žalobcu dospieť k záveru, že majetkovú ujmu možno uplatňovať,
ak nebude dosiahnutá dohody o jednorazovej náhrade, „ročne", teda každý rok - tzn. opakovane.
„Napriek vlastným úvahám, že obmedzenie v užívaní dotknutej pôdy (ktoré súd v tejto súvislostipredpokladá) je objektívne premietnuté vo výške nájmu (ako kompenzácia vzniknutej a existujúcej
ujmy), napriek predloženému znaleckému posudky a jeho príloh, napriek predloženým nájomným
zmluvám, súd napokon namieta, že žalobcom nebolo v pomeroch prejednávanej veci preukázané

samotné obmedzenie v jeho užívaní konkrétnych poľnohospodárskych pozemkov." Túto námietku však
žalobca odmietol, a to najmä s prihliadnutím na predložený znalecký posudok a predložené nájomné
zmluvy. Táto námietka nezodpovedala podľa žalobcu skôr konštatovanému zistenému skutkovému
stavu veci „(viď str. 11 a 12 rozsudku + viď vyššie nerozporované závery súdu)". Z napadnutého
rozhodnutia nebolo zrejmé, na základe čoho okresný súd dospel k uvedenému záveru, nakoľko oproti

žalobcom produkovaným dôkazom, resp. aj vyjadreniam žalovaného v 4/ rade, na ktoré ako na
nespornú skutočnosť žalobca poukázal, nebol produkovaný akýkoľvek dôkaz o opaku, resp. okresný
súd pri podrobnom oboznámení sa so všetkými listinnými podkladmi, nemohol bez ďalšieho dospieť
k takému záveru, avšak v napadnutom rozhodnutí chýbalo zodpovedajúce odôvodnenie, čo samo o
sebe spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť. Ak mal okresný súd akékoľvek pochybnosti ohľadom tejto
skutočnosti, mal pristúpiť k ďalšiemu dokazovaniu, najmä výsluchom znalca, ako odborníka danej

problematiky.

Ak by mal okresný súd, alebo ktorýkoľvek zo žalovaných akékoľvek námietky ohľadom konkrétnej
výmery v záujmových územiach ochranných pasiem PHO, mala byť podľa žalobcu, najskôr stanovená
sporná a nesporná výmera užívaná žalobcom v PHO a s ohľadom na hospodárnosť vedenia súdneho

konania a s ohľadom k rozsahu spornej výmery, prípadne pristúpiť k ďalšiemu dokazovaniu. Okrem
toho, nikto so žalovaných výmeru obhospodarovanú žalobcom v PHO nenamietal. Predmetný znalecký
posudok Ing. J., v svojich prílohách obsahuje dokumenty, ktoré záujmové územia podľa žalobcu
jednoznačne vymedzovali. „Tu poukazujem na prílohu č. 21 znaleckého posudku, na predložené
nájomné zmluvy (či už samostatne alebo ako súčasť posudku), evidenčné listy, prehľady a vyhlásenia

žalobcu, no najmä na prílohu č. 2 posudku, farebné, grafické znázornenie jednotlivých pásiem
hygienickej ochrany s členením na vonkajšie a vnútorné, a s grafickým znázornením parciel v užívaní
žalobcom!" Poukazujúc na tieto doklady žalobca tvrdil, že ich dôsledným posúdením mohol a mal
okresný súd dospieť k jednoznačnej identifikácii konkrétnych pozemkov, ktorých sa nárok na uplatnenú
náhradu ujmy týkal. Ak by okresný súd nemal dostatočnú odbornosť ohľadom tejto skutočnosti,

mal pristúpiť k výsluchu spracovateľa znaleckého posudku, teda Ing. J., čo však bez akéhokoľvek
relevantného odôvodnenia neurobil.

V súvislosti s námietkou okresného súdu ohľadom predloženia geometrického plánu, ako jediného
objektívneho podkladu k otázke výmery poľnohospodárskych pozemkov

v ochrannom pásme vodárenského zdroja, poukázal žalobca na vyjadrenie znalca zapísaného
v príslušnom zozname znalcov, ktorý je zároveň členom Znaleckého ústavu Slovenskej
poľnohospodárskej univerzity v Nitre, pána Doc. Ing. F. F., CSc., ktorý v inej,
svojoupodstatouidentickejprávnejveci,prejednávanejnaOkresnomsúdeNitrapodsp.zn.25C/39/2008
ohľadom identifikácie pozemkov geometrickým plánom uviedol, že ako

znalec nevidí dôvod na vypracovanie takého geometrického plánu a že jediným relevantným
podkladom pre posúdenie rozsahu ochranného pásma v užívaní oprávnenej osoby na náhradu
majetkovej ujmy podľa vodného zákona, je odborný posudok Výskumného ústavu pôdoznalectva
a ochrany pôdy (VUPOP) Bratislava porovnaním ortofotomáp kultúrnych dielov z deklarácií, resp.
zoznamu pozemkov a ortofotomáp navrhovateľa a GIS vrstiev ochranných pásiem vodného zdroja

(OPVZ) z podkladov Výskumného ústavu vodného hospodárstva, pričom tento podklad so môže sám
vyžiadať. Okresný súd podľa žalobcu mal opätovne s ohľadom na odbornú otázku, pristúpiť minimálne
k výsluchu znalca, ktorý by či už okresnému súdu, alebo aj prítomným účastníkom priblížil odbornú
problematiku prejednávanej veci, čím by zároveň naznačil aj smer a rozsah účelného dokazovania
a hospodárneho vedenia predmetného súdneho sporu. Podľa všetkého zbytočné spracovávanie

geometrického/geometrických plánov na výmeru presahujúcu 800 ha, by pritom podľa predpokladaného
rozsahu a náročnosti mohlo dosiahnuť náklady vo výške cca 33.000,- Eur, ktorých vynaloženie by,
vzhľadomna„citovanýnázorznalca",bolojednoznačnevrozporesozásadouhospodárnehoaúčelného
vedenia súdneho konania. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s viacerými
pre vec podstatným právnymi skutočnosťami. Relevantne sa nevysporiadal najmä s predloženým

znaleckým posudkom Ing. J.. Žalobca namietal, že vyššie uvedeným postupom okresný súd ohľadom
merita veci nesprávne právne posúdil nesprávne zistený skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie.
Ako vyplývalo z jeho odôvodnenia, dôkazy a zistené skutočnosti nevyhodnotil samostatne, ale najmä
nie vo vzájomných súvislostiach, nevysporiadal sa s nimi. „Okrem toho absencia odôvodnenia, resp.dôvodov, na základe ktorých okresný súd dospel k uvedenému záveru, teda absencia aspoň približného
popisu právnych úvah súdu a prípadných dôvodov na odmietnutie názoru, že odporcom predložené
dostatočným podkladom na ďalšie vedenie konania, resp. na rozhodnutie veci vyhovením žalobe, pritom

sama o sebe predstavuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a zasahuje do základných práv
odporcu ako účastníka konania." Postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred
súdom pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa okrem vyššie
uvedeného rozumie aj procesný postup ale aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého nemôže účastník
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu OSP. Rozsudok neobsahoval odôvodnenie alebo

vysvetlenie, prečo okresný súd niektoré skutočnosti bral za nesporné, priklonil sa k nim, a iné - napríklad
odborný znalecký posudok spochybnil, absentuje aj právne odôvodnenie takého postupu. Pritom nestačí
bezzohľadneniaďalšíchuvádzanýchskutočnostíaichprávnehoposúdeniaaodôvodneniaskonštatovať
záver súdu. „Najmä s poukazom na nedostatočne a neprávne zistený, v rozpore s obsahom spisu a
vykonaným dokazovaním nesprávne právne posúdený skutkový stav veci, v dôsledku čoho absentuje
aj relevantné zistenie a posúdenie ostatných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych predpokladov

odôvodneného rozhodnutia vo veci, trpí okrem namietaných nesprávností napadnuté rozhodnutie aj
vadou nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ako inej vady, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto navrhujem, aby odvolací súd napadnutý Rozsudok Okresného
súdu v Žiline zo dňa 29.7.2011, sp.zn. 19Cb 111/2008-508 v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f)
a h) O.s.p. zrušil a žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade trov odvolacieho konania."

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný v 3/ rade, ktorý uviedol, že po oboznámení sa s
odvolaním žalobcu zo dňa 10.10.2011 bol nútený konštatovať, že právny zástupca žalobcu v odvolaní
neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ktoré by neprezentoval v žalobe a na jednotlivých pojednávaniach
na okresnom súde. Podľa žalovaného v 3/ rade sa okresný súd detailne zaoberal preskúmaním

skutkovéhostavu,správnevyhodnotildokladypredloženéakoiprávnustránkusporuanazákladetýchto
skutočností dospel k jedinému možnému a správnemu záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto žalobu
zamietal. Žiadal, aby odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom rozsudok Okresného
súdu Žilina č.k. 19Cb/111/2008-508 v plnom rozsahu potvrdil.

Žalovaný v2/rade vosvojompísomnomvyjadreníkdoručenémuodvolaniužalobcu uviedol,žežalobca
savosvojomodvolanínezaoberaldôvodomzamietnutia,t.j.žeuzatváralnájomnézmluvynapozemkové
nehnuteľnosti, ktoré už v čase uzatvorenia nájomných zmlúv boli zaradené v ochranných pásmach,
ale v odvolaní uvádzal veci, ktoré už uviedol v návrhu resp. počas konania pred okresným súdom.
Podľa žalovaného 3/ rade, ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu bola absencia dokladov, „že vlastníci

pozemkov ho splnomocnili na uplatnenie nárokov na náhradu tak ako to vyžadujú právne predpisy /
§ 1ods. 2. písm. b/ Nariadenia vlády č. 184/2003 Z.z. resp. §1, odst. 2. písm. c/ Nariadenia vlády č.
438/2005 Z.z." Vzhľadom na obsah odvolania žalobcu poukázal aj na svoje vyjadrenie, ktoré okresnému
súdu zaslal listom číslo CZ 27253/330/09 zo dňa 28.10.2009 a v plnom rozsahu sa tohto vyjadrenia
pridržiaval. Žalobca vo svojom návrhu ani v odvolaní vôbec nespomínal, „že už v roku 2007 požiadal

Poľnohospodársku platobnú agentúru o dotácie z dôvodu užívania pôdy v ochranných územiach na
výmeru 1888,52 ha." Žalovaný v 2/ rade žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

Žalovaný v 4/ rade vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu žalobcu uviedol, že

predmetom občianskeho súdneho konania je v konaní uplatňovaný nárok, ktorý vymedzuje žalobca
nielen určením predmetu, žalobným petitom, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje
tvrdené právo opieral. Žalobca sa domáhal náhrady majetkovej ujmy v zmysle ust. § 32 ods. 6
zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon), ďalej len „vodný zákon", podľa ktorého:

„Za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí
vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je
povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber
vody z vodárenského zdroja; pri vodárenskej nádrži vlastník alebo stavebník vodnej stavby slúžiacej
na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži". Z dikcie ustanovenia jednoznačne vyplývalo, že zákon

ukladá povinnosť náhrady majetkovej ujmy tomu, kto má prospech z odberu vody. MŽP SR nie je v
žiadnom prípade subjekt, ktorý žiadal o odber vody alebo povolenie na odber vody. V tomto smere
zotrvával na svojich vyjadreniach a prednesoch pred prvostupňovým súdom a poukazoval na absenciu
„pasívnej legitimácie MŽP SR v tomto konaní". Zdôraznil, že s dôvodmi, pre ktoré prvostupňový súdzamietol žalobu, sa stotožnil. Žalobca počas konania veľmi nejasne a nepresne vymedzoval svoj nárok.
Na podporu svojich tvrdení, napriek opakovaným výzvam okresného súdu, neuviedol také rozhodné
dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali jeho tvrdenia o tom, že uplatnený nárok na úhradu majetkovej

ujmy za obmedzenie bežného obhospodarovania poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho sa v
ochranných pásmach vodárenských zdrojov, by bol dôvodný. Podľa žalovaného v 4/ rade, prvostupňový
súd na základe celého priebehu konania správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal samotný
vznik tvrdeného nároku. Za správny považoval aj záver okresného súdu o nepreukázaní žalobcovej
aktívnej vecnej legitimácie. V konaní žalobca nepreukázal, ktoré konkrétne časti (vrátane uvedenia

výmery) poľnohospodárskeho pozemku užíval a či sa zároveň nachádzajú v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov. Mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik a odôvodnenosť uplatneného
nároku a neuniesol teda dôkazné bremeno.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/241/2012-627 zo dňa 10.07.2013 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského
súdu zo dňa 10.07.2013 na č.l. 628 spisu a na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Prejednaním veci podľa ust. § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca
vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku

žalobcu pred súdom prvého stupňa za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci, tak ako zistil
súd prvého stupňa v zmysle § 213 ods. 1 OSP krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal
v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a
rovnako správne vec právne posúdil.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd poukazuje na skutkové a
právne vymedzenie žalobou uplatneného nároku ako žalobca produkoval v rámci podanej žaloby a v
priebehu celého prvostupňového konania, v rámci vymedzených tvrdení, v skutkovej i právnej rovine
vo vzťahu k uplatnenej náhrade majetkovej ujmy, tak vo väzbe na tieto skutočnosti bolo vykonávané
okresnýmsúdomdostatočnédokazovanie,zktoréhookresnýsúdsprávnezistilavyhodnotiltakskutkový

a následne i právny stav vo veci.

Žalobca v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov, v
dôsledku čoho podľa žalobcu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom bolo porušené aj jeho
právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkové relevantné otázky súvisiace.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní
uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Súčasne žalobca vytýkal okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom vo vecno-právnej rovine napádali vady tak v skutkovej rovine ako aj v
rovine hmotnoprávneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu,

ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132 - § 135 OSP. Pri
námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmetkonania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej

obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový
stav ju nesprávne aplikoval.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu v rovine nedostatočného odôvodnenia a tvrdenej
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku považuje krajský súd za nevyhnutné uviesť, že pre

posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.

Podľaust.§157ods.2OSP,vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči
protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho

súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového
konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a
plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý
z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca

„právo na spravodlivý proces", nutnosť rovnakých „pravidiel hry" alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta
predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate
rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená
v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať
nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalobcu ako odvolateľa, ale aj

k právam žalovaných, ktorí rovnako majú nárok, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov
súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej zásade
rovnosti, vyjadrenej ust. § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade
prvostupňového konania.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu v rovine odvolacej námietky žalobcu, krajský súd
dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej
právnejúpravyv§157ods.2OSP.Vovšeobecnejrovineodvolacísúduvádza,žeodôvodnenierozsudku
je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná,

významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov,
ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom
posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu
pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej

normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový
stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne
posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo
dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v

ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných
ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a
uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.Pre úplnosť vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu v rovine nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku považuje krajský súd za podstatné uviesť, že i Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP") v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a potrebu odpovede na špecifickú otázku, čo v konečnom
dôsledku vyplýva i z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad." Krajský súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresným súdom mal za to, že okresný súd dal odpoveď na nosnú otázku, ktorou bola (ne)existencia
preukázania skutočností u žalobcu, ktoré by zakladali nárok na uplatnenú majetkovú ujmu. V tejto
súvislosti poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého
vyplýva, vzhľadom na okresným súdom už vyhodnotený skutkový stav veci, že „Súd teda vychádza z
právneho názoru, podľa ktorého skutkovo kvalitatívne odlišnou situáciou, ktorá by umožňovala aplikáciu

§ 32 ods. 6 Zákona o vodách, resp. § 28 ods. 6 predchádzajúceho Zákona o vodách, by bola situácia
zriadenia pásma hygienickej ochrany v časovej súvislosti po uzavretí nájomnej zmluvy (čo však nebol
prípad prejednávanej veci)". Okresný súd teda jednoznačne vysvetlil primárne východisko svojho
zamietavéhorozhodnutia,pričomkrajskýsúdakcentuje,že,aknatomtoskutkovomzákladekonštatoval,
že žalobca nepreukázal samotný tvrdený vznik majetkovej ujmy, tak s uvedenými závermi okresného

súdu sa krajský súd stotožnil, keďže ich vyhodnotil ako vecne správne. Krajský súd zvýrazňuje, že
dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu

dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z

účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). Krajský súd po vykonanom odvolacom prieskume v
rovine tejto odvolacej námietky dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, v dôsledku
čoho okresný súd žalobu zamietol a krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu vzhľadom na
výsledky dokazovania v prvostupňovom konaní stotožnil a námietky žalobcu v tejto rovine vyhodnotil ako

námietky bez relevancie ku konštatovanej vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku
okresného súdu.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd síce konštatoval, „že by žalobcovi svedčilo právo na
náhradu majetkovej ujmy podľa § 28 Zákona č. 184/2006 Z.z., § 32 ods. 6 Zákona č. 364 Z.z.",

napriek tomu však žalobe nevyhovel. V súvislosti s touto odvolacou námietkou považuje krajský súd
za nevyhnutné poukázať na argumentáciu okresného súdu v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorej
bolo možné krajským súdom ustáliť, že tento záver okresného súdu bol len prvotným východiskom,
avšak vzhľadom na výsledky ďalšieho dokazovania potom práve tento záver, sa stal podkladom pre
ďalší postup okresného súdu, avšak nie takým, ktorý by dokázal zvrátiť ďalšie prijaté závery okresného

súdu, v dôsledku ktorých by práve žalobcom namietaný záver bolo možné vyhodnotiť odvolacím súdom
ako inkoherentný.

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd neskúmal, „či žalobca už pri uzatváraní nájomných zmlúv
vedel, že predmet nájmu sú zaťažené, nebola súdom akokoľvek skúmaná a preverovaná," „Tento

záver súdu preto nevyplýva z obsahu spisu ani z vykonaného dokazovania". V súvislosti s touto
odvolacou námietkou žalobcu po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, krajský
súdkonštatuje,žeuvedenánámietkažalobcuzostalabezprávnejrelevancievovzťahukukonštatovanej
vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že nebolo
preukázané, že žalobca už pri uzatváraní nájomných zmlúv vedel o tom, že predmet nájmu bol zaťažený

a že táto skutočnosť nebola okresným súdom skúmaná, napriek tomu túto skutočnosť okresný súd
konštatoval, tak krajský súd uvádza, že išlo o logický predpoklad, z ktorého okresný súd v rámci
vyhodnocovania dôkazov a tvrdení v zmysle § 132 OSP vyvodil záver, ktorý nemožno posunúť do roviny
neodôvodneného, a to za stavu, ak sám žalobca v rámci uplatneného nároku žalobou tieto skutočnostinenamietalaaninimineargumentoval,navyšeakzosamotnéhoodvolaniažalobcuvyplývalo,že„Okrem
toho je zrejmé, že z citovaných rozhodnutí dotknutých orgánov štátnej správny na úseku ochrany
vôd (životného prostredia) vyplýva, že žalobca bol aj historicky užívateľom dotknutých pozemkov a

bol nimi obmedzený." Okrem uvedeného k predmetnému záveru okresného súdu, však nevyhnutne
pristupujúiskutočnostivyplývajúcezobsahuspisu,ktoréhosúčasťoujeiduplicitnežalobcompredložený
znalecký posudok znalca Ing. V. J., ktorý bolo možné vyhodnotiť vzhľadom na dôkaznú silu ako listinný
dôkaz (ďalej len „znalecký posudok"), z ktorého okrem iného vyplývajú skutočnosti, ktoré nemožno
vyhodnotiť v logickej súvislosti inak, len že preukazujú správnosť konštatovaných záverov okresného

súdu v tomto smere, keďže z listinných dôkazov, ktoré sa stali podkladom vypracovaného znaleckého
posudku, ku spochybneniu ktorých v prvostupňovom konaní nedošlo, vo väzbe na tvrdenie samotného
žalobcu v odvolaní potom nebolo nemožné prijať záver, že žalobca nemal vedomosť o predmetných
obmedzeniach. Krajský súd len pre úplnosť a v hypotetickej rovine považuje za nevyhnutné uviesť práve
v tomto smere a v súvislosti s týmito svojimi závermi, že je ťažko predstaviteľná situácia, kedy by za
stavu, ak by žalobca o takomto stave nemal vedomosť a uvedené by zistil, že by aj napriek takému

zisteniu zotrvával v zmluvnom - nájomnom vzťahu súkromnoprávneho charakteru, v ktorom dochádza
k obmedzeniam jeho činnosti viažucich sa k jeho podnikaniu.

Za stavu, ak sa okresný súd nezaoberal konkrétne žalobcom vyčíslenou ujmou, čo žalobca v odvolaní
namietal, avšak predtým konštatoval, že žalobca nepreukázal samotný tvrdený vznik majetkovej ujmy,

tak potom postup okresného súdu podľa krajského súdu nemožno považovať za postup, ktorým by
bolo porušené právo žalobcu na odpoveď na kľúčovú otázku a krajský súd sa s takýmto postupom
okresného súdu stotožnil. Vzhľadom na charakter tejto odvolacej námietky krajský súd poukazuje na
konštantné závery, v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd je aj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky otázky a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 03. júla 2003, sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav veci (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04). Krajský súd po oboznámení sa s
napadnutým rozsudkom konštatoval, že okresný súd dal odpoveď na kľúčovú otázku sporu.

Zúpravyv§153ods.1OSPtiežvyplýva,žesúdrozhodujeovecinazákladeskutkovéhostavuzisteného

z vykonaných dôkazov, t.j. nie skutočného stavu veci. Žalobca si teda nesplnil povinnosť vyplývajúcu
mu z § 120 ods. 1 OSP, a to v rovine preukázania vzniku tvrdenej ujmy, pričom dôkazné bremeno
ohľadom tohto uplatneného nároku bolo práve na žalobcovi. V tejto súvislosti len podporne krajský súd
v súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý krajský súd vyhodnotil ako dostatočný, v rovine zistenia
skutkového stavu z vykonaných dôkazov, a to aj napriek námietkam žalobcu poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil
a v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení

dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov."
Práve v súvislosti s námietkou žalobcu v rovine (ne)aplikácie záverov znaleckého dokazovania
vykonaného v konaní pred súdom prvého stupňa a vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov
okresným súdom za podstatné považuje krajský súd za dôležité poukázať i na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle
ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)". Žalobca považoval práve
znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. J. za nosný dôkaz. Bolo zrejmé, že znalecký posudok
nebol vypracovaný v konaní pred súdom prvého stupňa. Práve v súvislosti s týmto záverom považuje
krajský súd podporne a primeranie poukázať na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012, ktoré si odvolací súd osvojil a v zmysle

ktorých „Ak je súdu v konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v zozname
znalcov, avšak jeho vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol vypracovaný na základe požiadania
účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto „posudkom"
možno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou." Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno potom
postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť ako postup, ktorý by vykazoval práve v tomto smere vady,
ak okresný súd nepovažoval znalecký posudok za dostatočne, výhradne a nepochybne preukazujúci

nárok žalobcu, pričom okresný súd skúmal ďalšie skutočnosti, ktoré považoval za rozhodné pre svoje
rozhodnutie. „Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. mája 2012 sp.zn. 1Cdo 78/2010).

V prejednávanej veci bolo zrejmé, že nositeľom dôkazného bremena bol žalobca.
V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu v rovine vyhodnotenia záverov vyplývajúcich z listinného
dôkazu - znaleckého posudku, ktorý nebol vypracovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, poukazuje
krajský súd na to, že nemohlo zostať bez povšimnutia, že „Podľa ustálenej súdnej praxe od iných
dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho

hodnoteniu (podľa § 132 O.s.p.) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd
pritom hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz,
ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať
z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú

svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa § 127 O.s.p.,
(na rozdiel od písomného znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý
má povahu listiny podľa § 129 O.s.p) (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája
2011, sp.zn. 7 Cdo 41/2010). Napriek námietkam žalobcu, krajský súd dospel k záveru, že v predmetnej
veci dôkaz označený ako znalecký posudok bol len listinným dôkazom, ktorého dôkazná sila je iná ako

dôkazná sila znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní po nariadení súdom.

Žalobca v odvolaní namietal s poukazom na § 127 OSP, že okresný súd neustanovil znalca, pričom
nie je potrebné, aby čakal na návrhy účastníkov. V súvislosti s touto odvolacou námietkou považuje
krajský súd za nevyhnutné poukázať na to, že prejednávaná vec bola sporovým konaním. „Zákon v

ustanovení § 120 ods. 1, veta tretia, O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov
odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,
účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako
aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho
priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo

súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti
a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z
uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu
konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň

aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou
účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva" (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 170/2008 zo dňa 25. novembra 2008). Vzhľadom na uvedené
skutočnosti,napriekodvolacímnámietkamžalobcuvtejtorovine,ktorékrajskýsúdvnímal,všaknemohol
konštatovať, že okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, ak sám aj bez návrhu nenariadil

znalecké dokazovanie vo veci. Krajský súd opakovane uvádza, že ak okresný súd primárne vychádzal
zo záverov vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov, z ktorých vyplývali pre neho závery
dostatočné pri prijatie spoľahlivých základov na rozhodnutie vo veci samej, v dôsledku čoho nezvolil
postup, ktorým by odstraňoval príp. nezhody namietané žalobcom, nemožno takýto postup podľakrajského súdu vyhodnotiť ako postup, ktorý by bol v rozpore so základnými zásadami OSP, na ktoré
porušenie v podanom odvolaní poukazoval žalobca.

V súvislosti s ďalšími námietkami žalobcu, ohľadom rozsahu vykonaného dokazovania, a tiež v rovine
vyhodnotenia predloženého znaleckého posudku krajský súd poukazuje na to, že je potrebné zdôrazniť,
že je plne v kompetencii súdu, či navrhnutý dôkaz vykoná, ktorý záver je súladný s konštantnou
judikatúrou. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup,
ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť
konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj
vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie. V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Rozhodnutie súdu,
ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne

nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti

hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R
42/1993)."

Správnosť týchto prijatých záverov krajského súdu je dotvrdená i poukazom na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého „Dokazovanie

v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne

zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť,
že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené
sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva
na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu

Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní
účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy,
ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní."

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu mal za to, že postup okresného súdu v
prvostupňovom konaní a následne jeho napadnutý rozsudok možno vyhodnotiť ako rozhodnutie, v
ktorom dal okresný súd odpoveď na tie nastolené otázky, a to tak v rovine žalobcom uplatneného nároku,
ako i v rovne použitej obrany žalovaného, ktoré mali pre rozhodnutie relevantný význam. „Ústavný

súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012, sp.zn. 5 Obo 48/2012).

Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalobcom v prvostupňovom konaní, bolo vyhodnotené tvrdenie v

skutkovej rovine a na to viažucich sa právnych záverov spojených s poukazom žalobcu na podanie Doc.
Ing. F. F., Csc., ktorý v inej, v podstate identickej veci právnej veci prejednávanej na Okresnom súde Nitra
pod sp.zn. 25C/39/2008 ohľadom identifikácie pozemkov geometrickým plánom uviedol, že ako znalec
nevidí dôvod na vypracovanie takéhoto geometrického plánu a že jediným relevantným podkladom preposúdenie rozsahu ochranného pásma v užívaní oprávnenej osoby na náhradu majetkovej ujmy podľa
vodného zákona, je odborný posudok Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP
Bratislava porovnaním ortomáp kultúrnych dielov z deklarácií, resp. zoznamu pozemkov a ortomáp

žalobcu a GIS vrstiev ochranných pásiem vodného zdroja a z podkladov Výskumného ústavu vodného
hospodárstva, pričom pripojil kópiu získaného prípisu. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej
povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 167 spisu, v spojení s doručenkami na
č.l. 166 rub spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP,
len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie

dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého
stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie,
potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti v rámci uplatneného nároku, uvedené až
v odvolaní, prihliadať a zaoberať s nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi. Na týchto záveroch
nič nemení ani skutočnosť uvedená žalobcom v odvolaní, že samotné predmetné podanie od Doc.
Ing. F. F., Csc., v inej veci, ktoré bolo adresované Okresnému súdu Nitra JUDr. Petrovi Heinnrichovi,

podľa uvedenia právneho zástupcu žalobcu tento získal „až po rozhodnutí v tejto veci". Z dôvodov
žalobcu uvádzaných v tejto rovine v odvolaní však nevyplývalo, že skutočnosti vyplývajúce z tejto
argumentácie sú také, ktoré by boli nerozlučne viazané na predmetný prípis a krajský súd zdôrazňuje
práve v tejto rovine, že nebol preukázaný tvrdený žiaden z dôvodov podľa § 205a OSP, pre ktorý by
sa odvolací súd musel nimi ako relevantnými zaoberať. Nemožno tiež opomenúť, že predmetný prípis

neprináležal do prejednávanej veci, netýkal sa totožných účastníkov a ani priamo prejednávanej veci.
V tejto súvislosti sa však javí ako potrebné uviesť, a to pre úplnosť, že všetky predmetné skutočnosti,
ktoré boli krajským súdom vyhodnotené ako nové skutočnosti a ktoré by vo svojej skutočnosti mohli
predstavovať návrh na vykonanie dokazovania, neboli skutočnosťami, ktoré by žalobca v rámci dôkaznej
povinnosti nemohol uplatniť už pred súdom prvého stupňa. Napriek týmto záverom však krajský

súd len pre úplnosť uvádza, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom
vysporiadal tak v skutkovej, ako aj argumentačnej rovine s uplatneným nárokom žalobcu. Okresný
súd konštatoval, že nosným dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal
samotný vznik tvrdenej majetkovej ujmy, pričom nosným pre tento záver boli skutočnosti uvedené
v napadnutom rozsudku, a to že „súd teda vychádza z právneho názoru, podľa ktorého skutkovo

kvalitatívne odlišnou situáciou, ktorá by umožňovala aplikáciu § 32 ods. 6 Zákona o vodách, resp. §
28 ods. 6 predchádzajúceho Zákona o vodách, by bola situácia zriadenia pásma hygienickej ochrany
v časovej súvislosti po uzatvorení nájomnej zmluvy/čo však nebol prípad prejednávanej veci/", ktoré
závery okresného súdu však neboli v odvolaní namietané žalobcom. Okresný súd podľa krajského súdu
správne pri svojich záveroch postupoval v súlade s § 132 OSP. Práve v súvislosti s týmto konštatovaním

krajský súd primerane poukazuje i na to, že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a

nie účastníkov konania" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009 sp.zn.
3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009). Okresný súd vo svojom rozhodnutí okrem už uvedeného nosného
argumentu konštatoval, že nebolo preukázané „ani samotné obmedzenie žalobcu v jeho užívaní
konkrétnych poľnohospodárskych pozemkov nachádzajúcich sa, resp. sa čiastočne nachádzajúcich v
pásmehygienickejochranyVodárenskéhozdrojaStaráBystricavzmysle§32ods.6Zákonač.364/2004

Z.z., resp. v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy podľa § 28 ods. 6 zák. č. 184/2002 Z.z., len za
ktoré preukázané obmedzenie užívania poľnohospodárskych pozemkov, by žalobcovi svedčilo právo na
zaplatenie majetkovej ujmy". Ak okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej konštatoval, že
preukázanie obmedzenia žalobcu ako oprávnenej osoby predpokladalo preukázanie konkrétnej výmery
konkrétneho poľnohospodár-skeho pozemku, resp. užívanie pozemkov žalobcom v relevantnej dobe,

ktorá by zahŕňala i ochranné pásmo Vodárenského zdroja Stará Bystrica, tak aj s týmto záverom sa
krajský súd stotožnil. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca nepreukázal
konkrétnu výmeru pozemkov, na ktorých viazli obmedzenia a ktoré žalobca užíval, pričom mal za to, že
táto skutočnosť nevyplývala ani z Nájomnej zmluvy č. 4653502 zo dňa 13.12.2002, ale ani z nájomných
zmlúv z č.l. 418 až 497 spisu, s ktorými závermi sa krajský súd ako s vecne správnymi stotožnil a bez

vplyvu na ne zostali i skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní s poukazom na závery vyplývajúce
z listinného dôkazu - znaleckého posudku. Je potrebné zdôrazniť, že predmetný listinný dôkaz je len
jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci neboli produkované
iné dôkazy, ktoré by vzájomne korešpondovali a z ktorých by okresný súd ustálil dôvodnosť nárokužalobcu, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k
odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.

Žalobca v rámci prvostupňového konania mal za to, že bolo dostatočné určenie časti pozemkov, na
ktorých došlo k obmedzeniu hospodárenia na nich, pričom poukazoval v tomto smere i na závery
ním predloženého znaleckého posudku vo väzbe na nájomné zmluvy, ktoré boli predložené žalobcom
na pojednávaní dňa 29.7.2011 (č.l. 499 spisu), kedy bolo žalobcom na pojednávaní uvedené, že
„Jedná sa o súbor nájomných zmlúv, ktoré sú špecifikované v zozname nájomných zmlúv, ktorý je

prílohou znaleckého posudku spracovaného Ing. J. ako príloha č. 10 obsahujúca zoznam nájomných
zmlúv uzatvorených s vlastníkmi poľnohospodár-skej pôdy, ktorá sa nachádza v pásme hygienickej
ochrany vodárenskej nádrže." Nemohlo však krajským súdom zostať nepovšimnutým práve v rámci
argumentácie žalobcu, že Znalecký posudok č. 13/2007 (čl. 38 a nasl. spisu) podľa uvedenia v jeho
Úvodnej časti bol vypracovaný ku dňu 21.08.2007 (č.l. 39 spisu), pričom žalobcom predložené nájomné
zmluvy na pojednávaní žurnalizované od č.l. 418 po 497 spisu, zahŕňajú aj nájomné zmluvy, ktoré boli

uzatvorené až po dátume vypracovania znaleckého posudku, pričom ide o nájomné zmluvy na č.l. 428,
429, 430, 431, 432, 433, 434, 436, 460, 476 spisu.

Žalobca v odvolaní namietal záver okresného súdu, že nebolo „v pomeroch prejednávanej veci
preukázané samotné obmedzenie v jeho užívaní konkrétnych poľnohospodárskych pozemkov", pričom

žalobca argumentoval, že „Túto námietku treba jednoznačne odmietnuť, a to najmä s prihliadnutím
na predložený znalecký posudok a predložené nájomné zmluvy". Krajský súd poukazuje v súvislosti s
touto odvolacou námietkou na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v zmysle ktorého
okresný súd za nosný dôvod svojho zamietavého rozhodnutia uviedol skutočnosti, v zmysle ktorých
„Súd teda vychádza z právneho názoru podľa ktorého skutkovo kvalitatívne odlišnou situáciou, ktorá

by umožňovala aplikáciu § 32 ods. 6 Zákona o vodách, resp. § 28 ods. 6 predchádzajúceho Zákona
o vodách, by bola situácia zriadenia pásma hygienickej ochrany v časovej súvislosti po uzatvorení
nájomnej zmluvy/čo však nebol prípad prejednávanej veci/". Okresný súd ako ďalší argument, avšak už
nie nosný, vyhodnotil i dôvod v rozsahu predmetnej odvolacej námietky. V ďalšej argumentácii okresný
súd odôvodnil svoj záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorého súvislostiach okresný súd

poukázal na § 1 ods. 1, § 2, § 7b, § 67, § 68 ods. 1 a § 70 ods. 1, 2 Zákona č. 162/1995 Z.z. - Zákon
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon).
Na základe označených ustanovení tejto špeciálnej právnej úpravy okresný súd zdôraznil, že práve
geometrický plán je technickým podkladom osvedčujúcim práva k nehnuteľnostiam. V prejednávanej
veci bolo v dispozícii žalobcu prostredníctvom geometrického plánu učiniť jasnú a presnú identifikáciu

poľnohospodárskych pozemkov užívaných žalobcom v relevantnej dobe nachádzajúcich sa v pásme
hygienickej ochrany Vodárenskej nádrže Stará Bystrica a preukázať tým spoľahlivo, jednoznačne a
objektívne relevantné vstupné informácie pri určovaní majetkovej ujmy za obmedzenie žalobcu v
užívaní týchto poľnohospodárskych pozemkov, čo žalobca neučinil, ktoré závery však okresný súd
uviedol s výhradou už uvedeného primárneho konštatovania dôvodu meritórneho zamietnutia žaloby

pre nepreukázanie samotného vzniku majetkovej ujmy. Bez relevancie zostali v tomto smere námietky
žalobcu uvedené v odvolaní s poukazom na podanie Doc. Ing. F. F., CSc., pri ktorých by ani po splnení
zákonných podmienok bez ďalšieho nebolo možné konštatovať vplyv na vecnú správnosť meritórneho
výroku napadnutého rozsudku okresného súdu.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov.

Pre úplnosť krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS300/06)(viďuznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyz22.11.2011,č.k. IV.ÚS499/2011-25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského

súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania o veci samej, keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa §

151 ods. 1, 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.