Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/425/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614206302
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6614206302.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu M. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O., W. A. T., právne zastúpeného JUDr. Milanom Franekom, advokátom, Advokátska kancelária,
sosídlomLučenec,Komenského17,protižalovanejSlovenskejrepublike,vmenektorejkonáGenerálna
prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, v konaní o zaplatenie 1.946,13 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/64/2014-148 zo dňa
30. 12. 2016, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č.k. 7 C/64/2014 - 165 zo dňa
18.01.2017, takto

r o z h o d o l :

Opravné uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/64/2014-165 zo dňa 18. 01. 2017, z r u š u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.296,60 EUR s príslušenstvom (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) m e n í tak, že
žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.365,02 EUR spolu s 5,5 % úrokom z omeškania,
počítajúc od 28.08.2013 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia;

a vo zvyšku súd žalobu nad sumu 1.365,02 EUR s príslušenstvom, z a m i e t a .

Výrok, ktorým bolo konanie čo do sumy 80,78 EUR s príslušenstvom zastavené (výrok I.), z o s t á
v a nedotknutý.

Žalobca m á nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalovanej v rozsahu
40 %.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.296,60
EUR s príslušenstvom titulom dôvodného uplatnenia nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne
v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Pri posudzovaní
nároku okresný súd prihliadol na skutočnosť, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, sú predpokladom

vzniku tejto zodpovednosti: a) rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré bolo ukončené zastavením
trestného stíhania, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom
škody, pričom ide o zodpovednosť objektívnu, ktoré kumulatívne predpoklady vzniku zodpovednosti boli
v danom prípade naplnené.2. Okresný súd na základe vyššie uvedených kritérií posudzoval predmetný prípad tak, že mal za
preukázané, že rozhodnutím Okresného súdu Lučenec č. k. 22P/87/2009-160 zo dňa 26.04.2011 bol

žalobca oslobodený spod obžaloby pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) zákona č.
300/2005 Z. z. Trestný zákon, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V danom
prípade malo takéto rozhodnutie za následok, že samotné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo
rozhodnutím nezákonným podľa § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, podľa

ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal len vtedy,
ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie za trestný
čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.
Zároveň v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 uznal, že je rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci výsledok tohto konania a neposudzuje

sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, sp. zn. 4M Cdo 15/2009
je rozhodujúcim meradlom opodstatnenosť zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania neskorší
výsledok trestného konania.

3. Následne okresný súd v prejednávanom prípade považoval za skutočnú škodu podľa § 17 ods. 1 a §
18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnené iba účelne vynaložené náklady žalobcu na jeho právne
zastupovanievpredmetnomtrestnomkonaní,keďžalobcapredložilpísomnédôkazy,nazákladektorých
bolo preukázané, že vynaložil na právne zastupovanie náklady vo výške 1.946,13 EUR v súvislosti s
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia. Nakoľko na základe ich vynaloženia došlo k zmenšeniu

majetkového stavu žalobcu, ide o skutočnú škodu žalobcu v súlade s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z.. Okresný súd však v rámci uvedeného kritéria § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. posudzoval účelnosť žalobcom požadovanej náhrady škody za vynaložené trovy konania pri každom
konkrétnomúkoneprávnejpomoci.Okreminéhovychádzalzkonečnéhovyúčtovaniaodmenyadvokáta,
z peňažného denníka obhajcu žalovanej, zo súdneho spisu, ako aj z faktúr predložených žalobcom,

zo zápisníc z pojednávaní zo súdneho spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T 87/2009, ako aj zo
zápisníc o úkonoch trestného konania z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Lučenci T. a ďalším dôkazov, v
ktorých mal preukázané, že nie všetky žalobcom uplatnené úkony zo strany obhajcu žalobcu boli účelné,
správne uplatnené a vypočítané, resp. aj žalobcom preukázané.

4. Keďže okresný súd mal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
škodou, keďže v dôsledku trestného stíhania žalobcu začatého na základe uznesenia o začatí trestného
stíhania žalobcu žalobcovi vznikla škoda spočívajúca vo vynaložených nákladoch na obhajobu,
žalobcovi priznal náhradu účelných nákladov na obhajobu v celkovej výške 1.296,60 EUR spolu s 5,5
% úrokom z omeškania od 28.08.2013 až do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (č.

k. 7C/64/2014-165 zo dňa 18. 01. 2017), a vo zvyšku žalobu zamietol.

5. V rozsahu, v ktorom súd žalobu zamietol, nepriznal žalobcovi náhradu škody v rozsahu týchto
vyúčtovaných úkonov :
- zo dňa 30. januára 2009 - nahliadnutie do spisového materiálu vo výške 57,95 EUR a k tomu

prislúchajúcej náhrady straty času vo výške 23,90 EUR a cestovných náhrad vo výške 9,09 EUR, keď
mal za to, že v danom prípade bol tento úkon uskutočnený po úkone prevzatia vecí a príprave, vrátane
prvej konzultácie zo dňa 21. 01. 2009 vo výške 57,95 EUR. Súd mal za to, že takýto úkon, ako je
oboznámenie sa so spisom je úkonom, ktorý je súčasťou úkonu - prevzatie a príprava obhajoby. V tejto
súvislosti poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky S 2/2012, podľa ktorého

štádium spisu je neoddeliteľnou súčasťou prípravy obhajoby a je zahrnutý v odmene za úkon prevzatie
a príprava obhajoby.
- zo dňa 10. 03. 2009 - ohliadka miesta výrubu čerešne + fotenie vo výške 57,95 EUR a k tomu
prislúchajúce cestovné náhrady vo výške 16,81 EUR, strata času pri ceste U. - W. A. a späť vo výške
47,80 EUR. V danom prípade podľa okresného súdu išlo o ohliadku nevykonávanú a nenariadenú

orgánom činným v trestnom konaní, ale ako vyplýva zo záznamu z ohliadky na mieste samom, išlo o
ohliadku dohodnutú len medzi obhajcom a žalobcom t. j. o tzv. súkromný úkon. Súd mal za to, že aj
tento úkon je súčasťou prevzatia a prípravy obhajoby. Navyše ani žalobca nepreukázal jeho účelnosť a
z predložených dôkazov nevyplýva, že tento úkon viedol k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Zároveňako vyplýva z trestného spisu bola dňa 03. 10. 2008 vykonaná ohliadka miesta činu orgánmi činnými
v trestnom konaní.
- zo dňa 25. 03. 2009 - podanie vo veci - uplatnený vo výške 57,95 EUR, keď z vyšetrovacieho spisu

súd zistil, že uplatnené podanie vo veci sa nachádza vo vyšetrovacom spise na č. l. 39 a nasl. a z jeho
textu vyplýva, že ide len o predloženie dôkazov, ktoré sú v tomto podaní vymenované. Súd mal za to,
že takýto úkon nemožno subsumovať pod § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte
„vyhláška“), t. j. písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej. Súd

mal za to, že uvedený úkon možno subsumovať v súlade s § 14 ods. 5 vyhlášky pod § 14 ods. 2 písm.
d) tento vyhlášky a tomu prislúchajúcej odmeny vo výške 1-ice základnej sadzby tarifnej odmeny, preto
žalobcovi priznal uplatnený úkon len vo výške 28,98 EUR.

6. Následne okresný súd v rámci úkonov uvedených pod č. 15 a č. 16 v bode 43 odôvodnenia jeho
rozhodnutia priznal len 1-inu z hodnoty úkonu, na rozdiel od žalobcom uplatnenej hodnoty týchto úkonov

vplnejvýške,t.j.60,11EUR,pretoževzmysle§14ods.4vyhláškymáadvokátnárokzaúkonzastúpenia
na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez pojednávania len v štvrtine, preto súd priznal náhradu za
uvedené úkony vo výške 15,03 EUR.

7. Súd naviac žalobcovi nepriznal náhradu trov konania za pojednávanie dňa 09. 11. 2010 a podanie

námietky zaujatosti vo výške 15,03 EUR odročené na základe námietky zaujatosti voči konajúcej
sudkyni, nakoľko táto námietka bola zamietnutá ako okresným tak aj krajským súdom z dôvodu, že
neexistovali relevantné dôvody pre jej uplatnenie. Takýmto postupom došlo len k neodôvodnenému
predĺženiu konania a tento úkon súd nevyhodnotil ako účelne vynaložený v zmysle § 18 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z..

8. Ďalej okresný súd nepriznal žalobcovi náhrady škody za trovy konania vo výške 16,11 EUR zo
dňa 26. 11. 2010 za úkon - písomne vyhotovenie sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudkyne
uplatnené vo výške 60,11 EUR. Zo súdneho spisu sp. zn. 22T 87/2009 vyplýva, že uvedenú sťažnosť
podal žalobca proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 22T 87/2009-138 zo dňa 09. 11. 2010

o nevylúčení sudkyne, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti obhajcu žalobcu voči konajúcej
sudkyni.Uvedenásťažnosťbolakrajskýmsúdomzamietnutá,nazákladečohosúdtentoúkon-sťažnosť
nepovažoval za úkon účelný.

9. Na záver súd nepriznal žalobcovi ani uplatnené dvakrát poštovné po 0,83 EUR a telefón 2,50 EUR,

pretože podľa súdu tieto náklady sú zahrnuté v tzv. režijnom paušále v súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky,
ktorý bol uplatnený žalobcom pri každom úkone obhajcu.

10. Celkovo tak okresný súd priznal v poradí druhým výrokom žalobcovi škodu v výške 1.296,60 EUR
spolu s príslušenstvom ustáleným v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z. z., keď žalobcovi priznal úrok vo výške 5,5 % ročne (viď opravné uznesenie z č.l.
165 spisu), odo dňa nasledujúcom po dátume, ktorým bola žalobcovi žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zamietnutá (č. l. 13) t. j. od 28. 08. 2013 a vo zvyšku žalobu zamietol.

11. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP a keďže žalobca mal

úspech len čiastočný, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu, ktorý zodpovedal jeho úspechu vo
veci.

12. Okresný súd opravným uznesením č. k. 7C/64/2014-165 zo dňa 18. 01. 2017 opravil v poradí druhý
výrok napadnutého rozsudku zo dňa 30. 12. 2016 č. k. 7C/64/2014-148 v časti výšky úroku z omeškania

a to tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.296,60 EUR spolu s 5,5 % ročným
úrokom z omeškania od 28. 08. 2013 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
nakoľko zistil, že v uvedenom výroku uviedol nesprávnu výšku úroku z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z dlžnej sumy, pričom k uvedenej chybe došlo v písaní vzhľadom na argumentáciu súdu v bode
54 napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu okresný súd chybu v zmysle vyššie citovaného

zákonného ustanovenia (§ 224 CSP) opravil v znení uvedenom vo výroku tohto opravného uznesenia.

13. Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 30.12.2016 podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. h) CSP. Poukázala hlavne na skutočnosť,že ani jeden z orgánov verejnej moci nevydal nezákonné rozhodnutie, resp. že by nesprávne úradne
postupoval. Je si vedomá existencie rozhodnutí k právnej úprave náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci, ktoré prezentujú názor založený na tom, že zastavením trestného stíhania

alebo postúpením trestného stíhania obvinenej osoby alebo jej oslobodením spod obžaloby nastávajú
dôsledky obdobné zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. S týmto
názorom súdov je možné súhlasiť avšak len v tej časti, ak by sa mali hodnotiť dôsledky takéhoto postupu
v trestnom konaní. Ak by teda niekto v trestnom konaní bol podľa nej spod obžaloby oslobodený, takéto
rozhodnutie súdu možno považovať za obdobu rozhodnutia, napr. o zrušení uznesenia o vznesení

obvinenia. V žiadnom prípade však takéto rozhodnutie v konaní no náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. nemôže mať obdobné dôsledky, pretože všetky rozhodnutia ako aj postupy a úkony
policajného orgánu, prokurátora ale i sudcu, ktoré boli vydané resp. vykonané v zákonom vymedzenom
štádiu trestného konania boli zákonné, teda súladné s trestným poriadkom. Namietala, že konštrukcia,
kedy je nezákonné uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia s poukazom, že počas trestného
konania bol žalobca spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na toto oslobodenie je tak uznesenie o

vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím, nemá oporu v žiadnom ustanovení paragrafu zákona
č. 514/2003 Z. z.. Tento zákon neupravuje ani len rámcovo takúto konštrukciu a nepriznáva jej status
nezákonného rozhodnutia. Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce judikatúrou prijatý
záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania resp. oslobodenie spod obžaloby, avšak

uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Taktiež poukázal na posun v ustálenej
judikatúre vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013.
Uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho

vydania existujúca pravdepodobnosť spáchania určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila.

14. Naviac je podľa žalovanej sporné, či je vôbec dôvodné preplácanie trov obhajoby vtedy, keď sa
nejedná o prípady povinnej obhajoby. Trovy obhajoby v trestnom konaní nie je možné teda automaticky

považovať za účelne vynaložené trovy konania pri rozhodovaní o náhrade škody a žalobca v konaní
účelnosť takto vynaložených trov konania nepreukázal. Taktiež má pochybnosť o tom, či pri rozhodovaní
o náhrade škody možno za účelne vynaložené trovy konania považovať obhajcom účtovanú DPH.
Navrhla,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamietnevcelomrozsahu.

15. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca, ktorý prioritne
poukázal na chybu v písaní a počítaní v druhom výroku napadnutého rozhodnutia, nakoľko z
odôvodnenia rozsudku v bode č. 45 vyplýva, že žalobca má nárok na náhradu škody vo výške 1.434,38
EUR, pričom vo výroku tohto napadnutého rozhodnutia je uvedená suma 1.296,60 EUR, preto navrhol

vydať opravné uznesenie a to vrátane nesprávne uvedenej výšky ročného úroku z omeškania od 28. 08.
2013aždozaplatenia,ktorýmábyťustálenývovýške5,5%.Vecnežalobcapodalodvolanie protivýroku
v poradí III., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a naďalej trval na tom, že v konaní bolo preukázané,
že mu prináleží náhrada škody, ktorá mu vznikla uhradením odmeny advokáta v celkovej sume 1.832,73
EUR s príslušenstvom. Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, ktorým mu nebola priznaná

náhrada trov v rozsahu, v akom bola žaloba zamietnutá, nakoľko v čase vykonania nahliadnutia súdu
väčšinou súdy priznávali advokátovi pri rozhodovaní o odmene za zastupovanie pri „ex offo“ obhajobe,
odmenu za nahliadnutie do spisu a tento úkon nebolo potrebné preukazovať potvrdením o nahliadnutí
do vyšetrovacieho spisu. Advokátovi tak mala prislúchať aspoň náhrada cestovného a náhrada za stratu
času, pokiaľ je nahliadnutie potrebné vykonať na inom mieste, ako je sídle advokáta. Rovnako žalobcovi

prislúcha i náhrada za úhradu odmeny advokáta za vykonanie ohliadky na mieste samom obhajcom,
ktorá bola nevyhnutná na preukázanie tvrdení žalobcu o tom, kde vyrúbal čerešňu, z ktorej drevo predal,
nakoľko poverený príslušník policajného zboru nepreveril výpoveď žalobcu na mieste a vykonal len
ohliadku miesta výrubu čerešne, čo bolo predmetom trestného oznámenia. Ďalej sa nestotožnil ani so
znížením odmeny advokáta na jednu polovicu za podanie vo veci zo dňa 25. 03. 2009 z dôvodu, že

podľasúduprvejinštanciesajednáopodaniebezrelevantnéhoobsahu,ktoréniejeproduktomduševnej
činnosti advokáta. Nestotožnil sa ani s tým, že podanie námietky zaujatosti voči sudkyni v trestnom
konaní a aj podanie sťažnosti proti uzneseniu o jej nevylúčení, je úkonom nedôvodným a neúčelným,
majúcimzacieľlennedôvodnépredĺženiesúdnehokonania,keďžekrajskýsúdnezistildôvodyzaujatostisudkyne.Išloouplatneniezákonnéhoprávažalobcu,ktorénemožnopovažovaťzaneúčelnéavykonané
s úmyslom oddialiť rozhodnutie vo veci. Navrhol preto, aby odvolací súd priznal žalobcovi škodu vo
výške 1.832,73 EUR s príslušenstvom a tomu zodpovedajúcu náhradu trov konania.

16. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že rozhodnutie okresného súdu a
jeho právne závery vychádzajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súd SR, ktorá reflektuje na striktne
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá nastupuje v prípade zásahu svojich orgánov do základných práv
jednotlivca a na povinnosť orgánov štátu dodržiava zákony v ich ideálnej podobe, čo bolo konštatované

aj v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ktorým bolo prvé rozhodnutie okresného súdu zrušené.
Súhlasístým,ževýsledoktrestnéhokonania,ktorýmje oslobodeniespodobžaloby,nemusíautomaticky
znamenať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ale len v prípade, že zanikla trestnosť činu
z dôvodu premlčania účinnej ľútosti, prípadne, že obžalovaný nie je trestne zodpovedný z dôvodu
nepríčetnosti. Táto výnimka sa v žiadnom prípade nemôže vzťahovať na oslobodenie spod obžaloby z
dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal, že skutok nie je trestným činom ako aj z dôvodu, že

nebolo dokázané spáchanie skutku obžalovaným.

17. Pokiaľ ide o opodstatnenosť náhrady trov obhajoby v prípadoch, keď sa nejedná o nutnú
obhajobu, poukázal na článok 50 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo, aby mu bol
poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Nezahrnutie výdavkov na odmenu advokáta do náhrady škody, ktorú si možno uplatniť z
dôvodu nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, by bolo
popieraním práva na obhajobu. Nakoľko je právo na obhajobu ústavným právom, jednoznačne z toho
vyplýva, že obhajoba v trestnej veci nie je bežnou záležitosťou, ktorú kvalifikovane zvládne ktokoľvek. O
účelnosti jednotlivých úkonov právnej pomoci by preto nemali byť žiadne pochybnosti pokiaľ sú účtované

ako tarifná odmena v súlade s vyhláškou.

18. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte „CSP“), ktorým v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však

platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona
zostávajú zachované.

19. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP (a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP v napadnutom rozsahu zmenil,
nakoľko neboli dané dôvody na jeho potvrdenie ale ani na jeho zrušenie, a to vo výrokoch, ktorými
okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.296,60 EUR s príslušenstvom (výrok
II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.).

20. Výrok, ktorým bolo konanie čo do sumy 80,78 EUR s príslušenstvom zastavené (výrok I.), nebol
odvolaním napadnutý, teda zostáva nedotknutý.

21. V úvode odvolací súd poznamenáva, že nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. je daný, v tomto rozsahu sa s právnymi závermi okresného súdu stotožňuje,

na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí (vo vzťahu k splneniu zákonných predpokladov pre
vznik zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi ) odkazuje a na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia okresného súdu dopĺňa nasledovné:

22. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnou argumentáciou žalovanej o tom, že neexistuje nezákonné

rozhodnutie, na základe ktorého by zodpovedala za škodu vzniknutú žalobcovi resp. neexistuje právny
titul, právny základ pre ním uplatňovaný nárok. Žalovaná totiž mylne poukazuje na tú skutočnosť, že
zákon č. 514/2003 Z. z. neupravuje zodpovednosť štátu za výsledok trestného konania, ktorý nárok však
vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky. Opätovne je preto nevyhnuté
poukázať na to, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu

na akékoľvek zavinenie. V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na
náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať
nielen v ustanovení § 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ale aj vo všeobecnej rovine, v princípoch
materiálneho právneho štátu. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, abykaždá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola
odčinená. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je preto neskorší výsledok trestného konania (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, sp. zn. 4MCdo 15/2009), preto akékoľvek polemizovanie

zo strany žalovanej je irelevantné. K náprave počas trestného stíhania zo strany okresnej prokuratúry
nedošlo, naopak voči žalobcovi bola podaná obžaloba, ktorým postupom bolo naďalej trestné stíhanie
voči žalobcovi vedené. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť či nesprávnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska či
pri rozhodovaní porušil či neporušil právnu povinnosť a či škodu zavinil alebo nie, rozhodujúcim kritériom
zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (viď aj rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010). Napriek tomu, že žalovaná tvrdí, že prípravné konanie
prebiehalo zákonne, uvedená skutočnosť sama o sebe nevylučuje objektívnu zodpovednosť štátu za
vznik škody vzniknutej žalobcovi, ak z vykonaného dokazovania bezpochyby vyplynulo, že žalobca bol
spod obžaloby oslobodený právoplatným rozhodnutím súdu. Z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia, takéto právo by nemal iba vtedy, ak by vznesenie obvinenia zavinil sám, bol oslobodený
spod obžaloby len preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný resp. že mu bola udelená milosť,
alebo že trestný čin bol amnestovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008). V
prejednávanom prípade je teda zrejmé, že k oslobodeniu spod obžaloby nedošlo z vyššie uvedených
dôvodov,keďnebolovykonanýmdokazovanímpreukázané,žebysižalobcazavinilvznesenieobvinenia

sám,prípadnežebybolspodobžalobyoslobodenýlenpreto,žezatrestnýčinniejetrestnezodpovedný,
prípadne že by mu bola udelená milosť, či by bol trestný čin amnestovaný. Ak napriek vyššie uvedenej
konštantnejjudikatúrežalovanánamietalaapoukazovalananálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. II. ÚS 163/2013. Je nutné prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že predmetný nález v žiadnom prípade
vyššie uvedené právne závery okresného a odvolacieho súdu nespochybňuje. Samotné uznesenie

o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné v čase, kedy došlo k jeho vydaniu, avšak
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je nielen to, že
v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa
neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia
vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok tohto trestného stíhania - oslobodenie spod obžaloby.

Naviac predmetom konania vo veci, o ktorej Ústavný súd SR rozhodol, boli odlišné skutkové okolnosti
prípadu, ústavný súd posudzoval otázku premlčania podľa § 22 ods. 2 zákona č. 214/2003 Z. z. ako aj
otázku príčinnej súvislosti s trestným stíhaním osoby a ušlého zisku tejto osoby.

23. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepatrí do obsahu

základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, právo strany - žalovaného dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov ale ani toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá strana sporu - žalovaný (sp. zn. II ÚS 3/97, II ÚS
251/03).

24. Žalovaná zároveň v odvolaní namietala a považovala za sporné, či je vôbec dôvodné „preplácanie“
trov obhajoby vtedy, keď sa nejedná o prípady povinnej obhajoby. Trvala na tom, že trovy obhajoby
v trestnom konaní nie je možné automaticky považovať za účelne vynaložené trovy konania pri
rozhodovaní o náhrade škody. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd dopĺňa nasledovné:

25. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

26. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku

zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť
ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku
treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonnýchpožiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou
škodoumusíbyťvzťahpríčinnýanásledku.Sohľadomnaskutočnosť,ževznikškodynemáspravidlaiba
jednupríčinu,trebarozlišovaťmedzipríčinamihlavnýmiapríčinamivedľajšími,trebamaťpretonazreteli,

že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej
z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný, a nie
sprostredkovaný. Okresný súd správne s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nezákonne
vedené trestné stíhanie bolo jednou z hlavných bezprostredných príčin vzniku majetkovej škody tak,
ako si ju uplatňoval žalobca. Možno preto dospieť k záveru, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu

činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom fyzická osoba vynaložila náklady na
trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát
zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému
obhajca ustanovený, alebo či si ho zvolil sám. Je v danom prípade rozhodným, že nezákonným môže
byť i trestné stíhanie, trestné konanie, u ktorého nie je daný dôvod povinnej obhajoby a zvolený obhajca
nepochybne môže prispieť k výsledku konania. Je preto zrejmé, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, v
konaní,vktorombolrozhodnutiezrušené,alebobolotrestnéstíhaniezastavené,alebovktorombolavec
postúpená inému orgánu. Právoplatné oslobodenie žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
vzniknárokunanáhradutrovobhajoby,pretožalobuvčastináhradytrovprávnehozastúpeniapovažoval

okresný súd správne za opodstatnenú.

27. Odvolací súd uznáva, že obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe
v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku
na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu

škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne.
Obmedzenie však je preto nutné uplatniť len v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí
jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver teda žiadnym spôsobom neobmedzuje
právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo
poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať

za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek nahradil náklady na odstránenie vadného stavu (v
tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne (viď aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 402/2015 zo dňa 28. apríla 2016). Súčasné znenie zákona č.
514/2003 Z. z. jednoznačne upravuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne

vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta. V
tejto súvislosti preto odvolacia námietka žalovanej, že trovy obhajoby v trestnom konaní nie je možné
automaticky považovať za účelne vynaložené trovy konania pri rozhodovaní o náhrade škody resp. či
za ne možno považovať obhajcom účtovanú DPH, neobstojí, ak účelnosť ako aj výška tejto škody je
stanovená vyhláškou.

28. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom
súdom prvej inštancie, ktorý v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, dospel k záveru, že nie je
potrebné ani doplniť a ani zopakovať dokazovanie, keďže zo strany súdu prvej inštancie došlo iba k
nesprávnemu určeniu výšky škody, ktorú predstavujú náklady na trovy obhajoby, ktoré žalobcovi vznikli

v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený. Dôvodnou bola odvolacia námietka žalobcu
týkajúca sa zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia o výške priznanej náhrady škody.

29. Prioritne v súvislosti s výškou náhrady škody, ktorá bola žalobcovi priznaná rozhodnutím súdu
prvej inštancie, odvolací súd poznamenáva, že pred rozhodnutím vo veci samej preskúmal i žalobcom

napadnuté opravné uznesenie, ktorým uznesením č. k. 7C/64/2014-165 zo dňa 18. 01. 2017 okresný
súd opravil II. výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/64/2014-148 zo dňa 30. 12. 2016 v časti
výšky úroku z omeškania tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.296,60 EUR spolu
s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 28. 08. 2013 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. S uvedeným uznesením sa nestotožnila žalovaná. Momentom vyhlásenia rozsudku je podľa

žalovanej súd takýmto znením viazaný, pričom rovnaký výrok bol uvedený aj v písomnom vyhotovení
rozsudku, preto je názoru, že sa nejedná o chyby v písaní a počítaní ako aj iné zrejmé nesprávnosti.30. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

31. Podľa § 219 ods.4 CSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.12.2016 okresný súd vyhlásil rozsudok v znení : „Súd konanie
v časti 80,78 EUR s prísl. zastavuje. Žalovaná je povinná zaplatiť žalovanej 1 296,60 EUR spolu s 8,5
% ročným úrokom z omeškania od 28.08.2013 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 54,38
%.“ Z uvedenej zápisnice o vyhlásení rozsudku nevyplýva, že by došlo k jej oprave v znení ako bola
vyhlásená a ani z odôvodnenia opravného uznesenia takéto skutočnosti nevyplývajú. Je preto dôvodná
námietka žalovanej, že v prípade, ak bol rozsudok verejne vyhlásený v znení ako je uvedené vyššie
nemožno dospieť k tomu, že v písomnom vyhotovení rozsudku je inak upravená výška úroku a na
uvedenom nič nemení ani odôvodnenie tohto rozsudku. Zákonným následkom vyhlásenia rozsudku

je viazanosť súdu vyhláseným výrokom. To znamená, že ho už konajúci súd nemôže sám zmeniť a
v písomnom vyhotovení musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným. Predmetom opravy
v zmysle § 224 CSP môžu byť také očividné pochybenia, ku ktorým došlo aj pri vyhlásení rozsudku,
avšak musia sa prejavovať pisárskou chybou, alebo sú následkom chyby v počítaní. Pokiaľ však súd
vyhlásilrozhodnutie,ktoréhoobsahomjeurčenievýškyúroku8,5%,avpísomnevyhotovenomrozsudku

uvedie 5,5 % bez toho, aby bola opravená zápisnica o vyhlásení rozsudku, nemožno mať za to, že
ide o chybu v zmysle § 224 CSP. Ide o úplne iné priznanie nároku, v inej výške a pisársku chybu, či
chybu v počítaní naviac nie je možné vyvodiť ani zo samotnej zápisnice o vyhlásení rozsudku, pretože
v písomnom vyhotovení musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným. Odvolací súd preto
považoval odvolanie žalovanej voči opravnému uzneseniu za dôvodné a napadnuté opravné uznesenie

podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil, nakoľko nešlo o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré
bolo vydané neexistovali.

33. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o výške náhrady škody, ktorá
mala podľa okresného súdu predstavovať sumu 1.296,60 EUR, keď žalobca dôvodne poukázal na
zmätočnosť a nesprávne výpočty okresného súdu. Odvolací súd v tomto rozsahu nepristúpil k doplneniu
ani zopakovaniu dokazovania, ku ktorému došlo pred súdom prvej inštancie, nakoľko okresný súd

dostatočne zistil skutkový stav, ktorý tvorí dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu v
danej veci a nedochádza ani k aplikácii právnej úpravy dosiaľ nepoužitej. Právo odvolacieho súdu
vykonávať dokazovanie slúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových zistení
a skutkového záveru súdu prvej inštancie, ktorú správnosť v prejednávanej veci nebolo potrebné
zopakovať ani doplniť, nakoľko odvolací súd sa od správnosti skutkových zistení a skutkových záverov v

prejednávanej veci neodkláňa. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že pokiaľ ide o nárok na náhradu
škody, ktorý je predmetom tohto konania, vychádza zo skutkového stavu zisteného okresným súdom a
bol ním i pri svojom rozhodovaní viazaný. Žalobca namietal, že súd nesprávne určil rozsah jeho nároku
a mal za to, že mu patrí náhrada škody vo výške 1 832,73 EUR.

34. Odvolací súd napriek tomu, že už v zrušujúcom uznesení upozornil okresný súd na nesprávne
výpočty a matematické postupy, opakovane zistil, že nesprávne výpočty a matematické postupy
spôsobujúvecnúnesprávnosťjehorozhodnutia.Odvolacísúdvyhodnotilzákonnosťaúčelnosťnákladov
v zmysle § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte „vyhláška“)

a pri posúdení podľa vyššie uvedených kritérií priznal žalobcovi náhradu škody za nasledovné úkony
právnej pomoci:
- prevzatie, príprava veci vrátane prvej konzultácie z 21. 01. 2009 - 57,95 EUR,
- podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 21. 01. 2009 vo výške 57,95 EUR,
- konzultácia s klientom zo dňa 24. 03. 2009 vo výške 57,95 EUR,

- účasť na výsluchu obvineného z 24. 03. 2009 vo výške 57,95 EUR,
- podanie vo veci z 25. 03. 2009 vo výške 28.98 EUR,
- účasť na preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 06. 04. 2009 vo výške 57,95 EUR,- podanie odporu proti trestnému rozkazu vrátane jeho zdôvodnenia z 12. mája 2009 vo výške 57,95
EUR,
- účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Lučenec dňa 28. 07. 2009 vo výške 57,95 EUR,

- účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súdu Lučenec zo dňa 20. 08. 2009 vo výške 57,95 EUR,
- účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Lučenec z 15. 12. 2009 vo výške 57,95 EUR,
- odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Lučenec a jeho zdôvodnenie zo dňa 28. 12. 2009 a z 23.
02. 2010 vo výške 57,95 EUR,
- účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde Banská Bystrica odročené bez otvorenia zo dňa 25.

02. 2010 vo výške 15,03 EUR,
- účasť na pojednávaní na Okresnom súde Lučenec zo dňa 27. 07. 2010 odročené bez pojednávania
vo výške 15,03 EUR,
- účasť na pojednávaní na Okresnom súde Lučenec zo dňa 30. 09. 2010 odročené bez prejednania veci
vo výške 15,03 EUR,
- účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Lučenec dňa 24. 02. 2011 vo výške 61,75 EUR,

- účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Lučenec zo dňa 26. 04. 2011 vo výške 61,75 EUR.

35. K vyššie uvedeným úkonom súd priznal v súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky režijný paušál 11 x
6,95 EUR = 76,45 EUR ( v roku 2009) a režijný paušál 3 x 7,21 EUR = 21,63 EUR ( v roku 2010 ) a 2
x 7,41 EUR = 14,82 EUR ( v roku 2011 ). Okresný súd určil správne výšku náhrady škody, ktorú priznal

žalobcovi v súlade s § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky, keď odmena za jeden úkon
právnej služby činila ako 1/12 výpočtu základu v roku 2009 - 57,95 EUR, v roku 2010 - 60,11 EUR, v
roku 2011 - 61,75 EUR.

36. Spolu tak za úkony právnej pomoci spolu s režijným paušálom boli vynaložené náklady vo výške

889,97 EUR, spolu s DPH v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 1 067,97 EUR.

37. O cestovný náhradách súd rozhodol podľa § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovným
náhradách a to nasledovne:

- 24. 03. 2009 - cestovné U. - A. a späť vo výške 9,19 EUR pri spotrebe 7,1 l/100 km, 36 km (vzdialenosť
U. - A. a späť) x 0,07 l (spotreba) x 1,021 EUR/l (cena PHM), strata času: dve polhodiny x 11,59 EUR,
t. j. 23,90 EUR,
- 06. 04. 2009 - cestovné U. - A. a späť vo výške 9,26 EUR pri spotrebe 7,1 l/100 km, 36 km (vzdialenosť
U. - A. a späť) x 0,07 l (spotreba) x 1,047 EUR/l (cena PHM), strata času: 2 x 11,59 EUR, t. j. 23,90 EUR,

- 25. 02. 2010 - cestovné U. - N. N. a späť vo výške 43,28 EUR, t. j. cestovné U. - N. N. a späť vo výške
43,28 EUR pri spotrebe 7,1 l/100 km, 162 km (vzdialenosť U. - N. N. a späť) x 0,07 l (spotreba) x 1,186
EUR/l (cena PHM), strata času: 6 x 12,02 EUR, t. j. 72,12 EUR,
- 11. 03. 2010 - cestovné U. - N. N. a späť vo výške 43,28 EUR t. j. cestovné U. - N. N. a späť vo výške
43,28 EUR pri spotrebe 7,1 l/100 km, 162 km (vzdialenosť U. - N. N. a späť) x 0,07 l (spotreba) x 1,212

EUR/l (cena PHM), strata času: 6 x 12,02 EUR, t. j. 72,12 EUR, ktoré cestovné náklady predstavujú
spolu sumu 297,05 EUR.

38. Spolu predstavuje výška škody účelne vynaložené náklady na obhajobu žalobcu v trestnom konaní,
ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby spolu vo výške 1 365,02 EUR.

39. Vo zvyšnej časti okresný a ani odvolací súd žalobcovi nepriznal náhradu škody v rozsahu
vyúčtovaného úkonu zo dňa 30. 01. 2009 - nahliadnutie do spisového materiálu vo výške 57,95 EUR a
k tomu prislúchajúcej náhrady straty času a cestovných náhrad. Súd mal za to, že v danom prípade bol
tento úkon uskutočnený po úkone prevzatia veci príprave vrátane prvej konzultácie zo dňa 21. 01. 2009,

preto takýto úkon, ako je oboznámenie sa so spisom, je úkonom, ktorý je súčasťou úkonu prevzatia
príprava obhajoby. V tomto rozsahu sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu
uvedeným pod bodom 46 napadnutého rozhodnutia a jeho poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky S 2/2012.

40. Okresný súd dôvodne nepriznal náhradu za právny úkon zo dňa 10. 03. 2009 - ohliadka miesta
výrubu čerešne + fotenie a k tomu prislúchajúce cestovné náhrady a stratu času, nakoľko išlo o ohliadku
nevykonávanú a nenariadenú orgánom činným v trestnom konaní a naviac ani žalobca nepreukázal
jeho účelnosť a z predložených dôkazov nevyplýva, že tento úkon viedol k oslobodeniu žalobcu spodobžaloby. Zároveň ako vyplýva z trestného spisu bola dňa 03. 10. 2008 vykonaná ohliadka miesta činu
orgánmi činnými v trestnom konaní. Súd ďalej nepriznal ani plnú náhradu za úkon zo dňa 25. 03. 2009 -
podanie vo veci uplatnený vo výške 57,95 EUR, keď z vyšetrovacieho spisu zistil, že uplatnené podanie

vo veci sa nachádza vo vyšetrovacom spisu na č. l. 39 a nasl. a z textu tohto podania vyplýva, že sa
jedná len o predloženie dôkazov, ktoré sú v tomto podaní vymenované. Takýto úkon preto nemožno
subsumovať pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, teda nešlo o podanie obsahujúce určitý relevantný obsah,
ktorý je produktom duševnej činnosti advokáta. Uvedený úkon však možno subsumovať v súlade s § 14
ods. 5 vyhlášky pod § 14 ods. 2 písm. d) vyhlášky a tomu prislúchajúcej odmeny vo výške 1/2 základnej

sadzby tarifnej odmeny, preto v tomto rozsahu súd priznal žalobcovi úkon len vo výške 28,98 EUR.
Pokiaľ ide o účasť právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom Lučenec dňa 27.
07. 2010 a 30. 09. 2010 súd v rámci týchto úkonov priznal žalobcovi len 1/4 z hodnoty úkonu, pretože v
zmysle § 14 ods. 4 vyhlášky má advokát nárok na úkon zastúpenie na pojednávaní, ktoré bolo odročené
bez pojednávania len v 1-ine (15,03 EUR).

41. Zároveň okresný súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania za pojednávanie dňa 09. 11. 2010
a podanie námietky zaujatosti vo výške 15,03 EUR odročené na základe námietky zaujatosti voči
konajúcej sudkyni, nakoľko táto námietka bola zamietnutá okresným súdom aj krajským súdom z
dôvodu, že neexistovali relevantné dôvody pre jej uplatnenie, preto nešlo o účelne vynaložené trovy
konania v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti zároveň súd nepriznal žalobcovi

ani náhradu škody vo výške 60,11 EUR za úkon písomné vyhotovenie sťažnosti proti uzneseniu o
nevylúčení sudkyne zo dňa 26. 11. 2010, ktorá sťažnosť bola zamietnutá, pretože krajský súd nezistil
dôvody zaujatosti sudkyne, keďže postupovala vo veci zákonným spôsobom, preto ani v tomto rozsahu
nebolo možné považovať trovy konania za účelne vynaložené, nakoľko zo strany žalobcu išlo o
nedôvodnú námietku zaujatosti.

42. Nakoniec súd nepriznal žalobcovi ani uplatnené poštovné či náhrady za telefón, nakoľko uvedené
náklady sú zahrnuté v tzv. režijné paušále v súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky.

43. Keďže žalovaná sa dostala do omeškania dňom nasledujúcim po dni, kedy bola žiadosť o náhradu

škody zamietnutá t. j. 28. 08. 2013, od nasledujúceho dňa jej okresný súd dôvodne priznal úrok z
omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., avšak vo výške 5,5 % ročne ( v uvedenom čase bola výška úrokovej sadzby ECB vo výške
0,50 % ). Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že nárok žalobcu bol dôvodný v
rozsahu 1.365,02 EUR, preto rozhodnutie okresného súdu v jeho výroku II. a III. zmenil tak, že žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.365,02 EUR spolu s 5,5 % z omeškania počítajúc od 28. 08.
2013 až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

44. Keďže odvolací súd zmenil výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu výšky
priznaného nároku žalobcovi a súčasne zostal výrok súdu prvej inštancie (výrok I.), ktorým bolo konanie

v časti 80,78 EUR s príslušenstvom zastavené, pristúpil odvolací súd i k zmene rozhodnutia o nároku
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ktoré ustálil v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobca
si uplatnil voči žalovanej nárok vo výške 1.946,13 EUR s príslušenstvom a keďže bol úspešný len v
rozsahu 1.365,02 EUR s príslušenstvom, jeho úspech predstavuje v konaní pred súdom prvej inštancie
70 % ( neúspech 30 % ). Celkový úspech žalobcu tak predstavuje rozdiel jeho úspechu a neúspechu, t.j.

40 %, v ktorom rozsahu mu priznal súd náhradu trov konanie pred súdom prvej inštancie voči žalovanej.
O výške týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1, 2 CSP s tým, že žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nevznikol
nárok na ich náhradu.

46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).