Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514206857
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2514206857.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, právnej veci žalobcu: Ing. U. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. R. XX/XXX, C., zastúpený: KELLER & Partners, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 3, Piešťany,
IČO: 47 235 217, proti žalovanému: STAKOTRA MANUFACTURING, s.r.o., so sídlom Vrbovská cesta
2617/102, Piešťany, IČO: 00 680 508, zastúpený: JUDr. Radovan Ulehla, advokát, so sídlom Winterova
62, Piešťany, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4Cpr/5/2014-241 zo dňa 23. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II.
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 61 ods, 1 a 2, § 62
ods. 1, ods. 3 písm. b), ods. 7, § 63 ods. 1 písm. b), § 77, § 36 Zákonníka práce, § 122 ods. 2

a 3 Občianskeho zákonníka, § 129, § 136 ods. 1, § 137 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, § 137 CSP. Vecne súd prvej inštancie
argumentoval tým, že sa prednostne zaoberal a posudzoval otázku včasnosti podania návrhu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalobcom na súd a dospel k záveru, že návrh
bol podaný oneskorene. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný dal
žalobcovi výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; výpoveď

bola datovaná dňom 29.04.2014 a doručená žalobcovi dňa 29.04.2014. Výpovedná doba tak začala
plynúť dňom 01.05.2014, keďže v prípade žalobcu sa jednalo o trojmesačnú výpovednú dobu (nakoľko
jeho pracovný pomer ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov), plynutie výpovednej doby
skončilo dňom 31.07.2014, a pracovný pomer žalobcu so žalovaným skočil dňom uplynutia výpovednej
doby, t.j. dňom 31.07.2014. Výpovedná doba totiž začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce), pričom pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby

(§ 62 ods. 7 Zákonníka práce) a tento deň je posledným dňom trvania pracovného pomeru. Následne
žalobcovi ako zamestnancovi, ktorému bola doručená výpoveď, začala dňom, keď sa pracovný pomer
skončil (t.j. dňom 31.07.2014) plynúť lehota dvoch mesiacov, v ktorej mohol neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde (§ 77 Zákonníka práce). V tejto súvislosti je potrebnépripomenúť, že Zákonník práce rozlišuje medzi „dobami“ a „lehotami“ (ak má byť plynutie času spojené s
právne relevantným významom, príslušný právny predpis ohraničuje časový interval určením začiatku a
konca, a takto ohraničený časový úsek sa v pracovnom práve označuje ako „lehota“, ktorú v pracovnom

práve treba z hľadiska právnych následkov posudzovať odlišne od „dôb“). Z hľadiska terminologického
vymedzenia platí že „lehota“ je ustanovený limit určený napr. na uplatnenie nároku na súde, a to
právnym úkonom alebo inou formou, zatiaľ čo „doba“ predstavuje časové obdobie uplynutím ktorého
nastávajú právnymi predpismi predpokladané následky. Počítanie lehôt sa spravuje právnym režimom
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého koniec lehoty určenej podľa mesiacov a rokov pripadá na deň,

ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína
- ak nie je takýto deň v mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Vzhľadom na čas začiatku
plynutia tejto lehoty a na jej dĺžku, potom mohol žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou uplatniť na súde najneskôr dňa 30.09.2014 (čo bol utorok), ktorý deň bol posledným dňom,
kedy mal byť návrh doručený na súd, a to s poukazom na skutočnosť, že lehota dva mesiace na podanie
návrhu na určenie neplatnosti skočenia pracovného pomeru (výpovede) je hmotnoprávnou lehotou, v

ktorej musí byť návrh doručený na súd; nestačí podať návrh v uvedenej lehote na poštovú prepravu.
Uvedené skutočnosti ani neboli medzi stranami sporu spornými. Súd mal z obsahu spisu za preukázané,
že žaloba žalobcu bola doručená (došla) na súd dňa 01.10.2014, ako vyplýva z prezenčnej pečiatky
súdu, ktorou opatrila žalobu podateľňa súdu v súlade so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre
okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy a súd nemal dôvod pochybovať

o správnosti dátumu na pečiatke. Keďže žaloba bola doručená na súd dňa 01.10.2014, žalobca ju podal
oneskorene, po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Zároveň, keďže v tomto prípade
ide o prekluzívnu lehotu v zmysle § 36 Zákonníka práce, právo žalobcu na uplatnenie určenia neplatnosti
výpovede zaniklo. Vzhľadom na uvedené súd žalobu z dôvodu preklúzie práva zamietol.

3. Súd sa už potom nezaoberal ostatnými aspektmi výpovede, keďže dokazovanie ďalších skutočností
a vykonávanie ďalších dôkazov by bolo nadbytočným, nehospodárnym a zbytočne by predĺžilo vedenie
sporu. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ustálenej judikatúry, ak sa žaloba o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru nepodala včas, skončil sa tento pracovný pomer podľa jednostranného
zrušovacieho prejavu, aj keď by to bol právny úkon neplatný (pretože platnosť rozviazania pracovného

pomeru nemôže súd už preskúmavať). K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/15/2012 zo
dňa 13.12.2012, na ktoré poukázal žalobca, súd navyše uvádza, že uvedené rozhodnutie sa zaoberalo
doručovaním podania na súd emailom, kedy je možné predpokladať, že návrh je doručený súdu
bezprostredne, resp. v krátkom časovom úseku po jeho odoslaní. V tomto konaní však bola situácia
odlišná, keďže žaloba bola doručovaná na súd prostredníctvom pošty. Žalobcovi nič nebránilo v záujme

zachovania dvojmesačnej prekluzívnej lehoty zaslať žalobu súdu elektronicky, resp. podať žalobu
osobne na súde. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/31/2013 zo
dňa 31.03.2014, keď v danom konaní bolo sporné včasné doručenie podania z dôvodu, že na obálke
nebol celý odtlačok poštovej pečiatky, keď chýbal deň podania zásielky na poštovú prepravu. V tomto
konaní však bola pečiatka podateľne súdu jasná a čitateľná, keď z nej nepochybne vyplývalo, že žaloba

došla Okresnému súdu Piešťany dňa 01.10.2014 v dvoch rovnopisoch. Súd poukazuje aj na ustálenú
súdnu prax, podľa ktorej za rozhodný dátum preukazujúci doručenie žaloby prostredníctvom pošty na
súd sa považuje dátum vyznačený podateľňou súdu (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
24CoPr/2/2014 zo dňa 30.04.2014). V danom prípade sa jedná o sporové konanie a sporové konanie je
konaním návrhovým. Bolo na žalobcovi, aby preukázal pravdivosť svojho tvrdenia, že dátum uvedený

na pečiatke podateľne súdu nie je okamihom skutočného doručenia žaloby na súd, a to buď listinnými
dôkazmi, resp. uvedením dôkazov, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jednalo sa o
dôkaznú povinnosť žalobcu a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s
procesnou zodpovednosťou, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu
má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie

určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve
toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo
jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného mal potom súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno čo do tvrdenia, že dátum uvedený na pečiatke vyznačenou podateľňou súdu nie je dátumom
doručenia žaloby na súd. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu z dôvodu preklúzie práva

zamietol. Keďže súd žalobu zamietol, v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu súd
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom advokáta, navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie, resp. ho zmeniť a žalobe vyhovieť, žalobcovi priznať
náhradu trov konania. Podľa odvolateľa rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný

súd Piešťany po troch rokoch prebiehajúceho konania zamietol žalobu z dôvodu, že podľa obsahu
súdneho spisu mala byť žaloba súdu doručená dňa 01.10.2014, t.j. jeden deň po prekluzívnej lehote
na jej podanie ustanovenej v § 77 Zákonníka práce v spojení s § 36 Zákonníka práce. Tento záver
súd oprel o dátum podacej pečiatky na žalobe, ktorá bola súdu doručovaná poštou. Dňa 21.11.2017
žalobca doručil súdu písomné vyjadrenie, v ktorom podrobne právne vyargumentoval, prečo v danej
situácii nemôže súd vychádzať výlučne z podacej pečiatky na žalobe a prečo je potrebné považovať

žalobu za včas doručenú. Svoju argumentáciu žalobca oprel okrem iného aj o judikatúru Najvyššieho
súdu SR, z ktorej vyplýva, že zamietnutie žaloby by v danom prípade bolo odňatím spravodlivosti.
Odvolateľ sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri skúmaní včasnosti podania žaloby o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je postačujúce, ak súd iba zistí dátum uvedený na
podacej pečiatke súdu. Z ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že

tomu tak nie je. Ak vyvstane pochybnosť o včasnosti podania žaloby, súd musí vykonať aj iné dôkazy
na to, aby ustálil dátum skutočného doručenia žaloby súdu. To platí zvlášť v prípade individuálnych
pracovnoprávnych sporov, pri ktorých CSP predpokladá zvýšenú protektívnu ingerenciu súdu a príklon k
vyšetrovaciemu princípu. Ak sa nepodarí odstrániť pochybnosti o splnení resp. nesplnení tejto procesnej
podmienky, súd nesmie konanie zastaviť, ale musí vec prejednať. Súd v tejto súvislosti musí vyriešiť

nasledovné právne otázky, ktorými sa však Okresný súd Piešťany napriek vyjadreniu žalobcu zo dňa
21.11.2017 nezaoberal a nedal na ne odpoveď: 1. Je z pohľadu práva žalobcu na súdnu ochranu a
na prístup k súdu rozhodujúci pri skúmaní včasnosti podania žaloby za každých okolností iba dátum
uvedený na podacej pečiatke súdu, a to aj ak žalobca preukázal v dvoch prípadoch v tom istom konaní,
v tom istom spise, neprávne označenie podaní podacou pečiatkou? 2. Ak žalobca žalobu zo dňa

29.09.2014 podal dňa 29.09. 2014 ako doporučenú zásielku prvej triedy, pričom Slovenská pošta má
právnu povinnosť' doručiť túto žalobu dňa 30.09.2014 (D+1 v zmysle Poštových podmienok), avšak
v dôsledku okolností, ktoré žalobca nemohol nijako ovplyvniť, a ktoré žalobcovi ani nie sú známe,
žaloba došla do podateľne súdu 01.10. 2017, je z pohľadu ústavného práva na súdnu ochranu a na
prístup k súdu udržateľný záver, že žalobca nepodal svoju žalobu včas? 3. 0 aký zákonný podklad

možno s istotou oprieť záver, že momentom doručenia žaloby súdu je až moment, keď' žalobu opatrí
podacou pečiatkou zamestnanec podateľne, a nie moment, keď' je doporučená zásielka doručená do
poštového priečinku súdu? V procese doručovania doporučených poštových zásielok adresovaných
súdom sa objavuje nasledovných 5 časových momentov: - 1. časový moment „Zásielka podaná na
pošte", 2. časový moment „Zásielka v preprave", 3. časový moment „Zásielka uložená na pošte -

poštový priečinok", 4. časový moment „Zásielka vydaná adresátovi na pošte", 5. časový moment -
spracovanie zásielky podateľňou súdu a jej opatrenie podacou pečiatkou. Uvedené možno overiť na
webových stránkach Slovenskej pošty v časti „Sledovanie zásielok". Okresný súd Piešťany považuje
za rozhodujúci okamih 5. časový moment, t.j. podanie považuje za doručené súdu momentom jeho
fyzického doručenia do podateľne súdu, resp. jeho opatrením podacou pečiatkou. Pre tento záver však

nejestvuje zákonný podklad. Judikatúra slovenských súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva je
jednotná v tom, že právo na súdnu ochranu musí byť reálne. Súd je týmto základným právom viazaný
nielen v tom zmysle. že je povinný nebrániť uplatneniu práva na spravodlivý proces. ale zároveň
má pozitívny záväzok vytvárať predpoklady na uplatnenie tohto práva. Je potrebné rozlišovať medzi
korešpondenciou adresovanou stranám sporu (z ktorej stranám vyplývajú povinnosti a lehoty a nie je

prípustné, aby lehoty na splnenie povinnosti začali plynúť pred prevzatím zásielky stranou v odbernej
lehote) a korešpondenciou adresovanou súdu (ktorej dôsledkom je
zachovanie lehôt a preto nemôže prichádzať do úvahy záver, že na zachovanie lehoty môže
vplývať to, kedy zamestnanec súdu zásielku prevezme z pošty, či ju nestratí a kedy zásielku opatrí
podacou pečiatkou zamestnanec podateľne). Momentom podania zásielky na poštovú prepravu stratí

strana sporu akúkoľvek kontrolu nad zásielkou. Do procesu doručovania zásielky vstupuje mnoho
subjektívnych a náhodných faktorov (činnosť a pochybenia zamestnancov pošty či súdu, ako aj udalosti
vyššej moci). Tieto faktory žalobca nemôže nijako ovplyvniť. Táto skutočnosť vyvracia názor, že zpohľadu zachovania práva na súdnu ochranu a na prístup k súdu by rozhodujúcim momentom pre
posudzovanie včasnosti podania
žaloby (resp. pre zachovanie práva žalobcu na súdnu ochranu) mohlo byt' až fyzické doručenie

žaloby do podateľne súdu resp. vyznačenie podacej pečiatky na podaní. Zachovanie zákonných lehôt
nemôže byť závislé od toho, kedy zamestnanec súdu zásielku vyzdvihne z poštového priečinka súdu
a kedy zamestnanec podateľne dá na podanie pečiatku, a to okrem iného pre to, že nemožno vylúčiť
1'udské pochybenie. Realizácia práva na súdnu ochranu a na prístup k súdu by mala byť postihovaná
subjektívnymi faktormi iba v nevyhnutnej miere. Z pohľadu včasnosti podania žaloby by preto podľa

nášho názoru mal byť rozhodujúcim okamihom 3. časový moment - uloženie zásielky na pošte do
poštového priečinku súdu. Žalobca toto uviedol už vo svojom vyjadrení zo dňa 21.11.2017. Súd sa s
touto argumentáciou nevysporiadal. Uviedol iba, že nemá dôvod spochybňovať prácu zamestnancov
podateľne a správnosť dátumu na pečiatke. Vo vyjadrení odvolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžo/15/2012 zo dňa 13.12.2012, v ktorom tento súd potvrdil, že je potrebné rozlišovať
medzi označením podania pečiatkou súdu a okamihom skutočného doručenia podania súdu. Aj pri

doručovaní podania poštou prvou triedou je možné
predpokladať, že podanie bude doručené súdu v nasledujúci pracovný deň. Tento predpoklad vyplýva
priamo z Poštových podmienok. Ak bola žaloba podaná na poštu ako doporučená zásielka 1. triedy
jeden deň pred uplynutím prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, potom s ohľadom na pravidelný chod
vecí možno predpokladať jej doručenie v lehote. A simili teda závery NS SR v uvedenom uznesení musia

platiť aj pri doručovaní poštových zásielok 1. triedy. Domnievame sa, že súd nezohľadnením vyššie
uvedeného rozhodnutia NS SR postupoval v rozpore s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych
autorít, čo je v rozpore so základným princípom civilného sporového konania vyjadreným v ČI. 2 CSP.
Pokiaľ súd poukazoval na to, že žalobcovi nič nebránilo v záujme zachovania dvojmesačnej prekluzívnej
lehoty zaslať žalobu súdu elektronicky, resp. podať žalobu osobne na súd, odvolateľ argumentoval,

že právo na súdnu ochranu rozhodne neimplikuje povinnosť žalobcu anticipovať porušenie povinností
na strane Slovenskej pošty pri doručovaní zásielok 1. triedy a ani požiadavku duplicitného podávania
žaloby „pre istotu". Odoslaním podania ako doporučenej zásielky 1.triedy aspoň jeden pracovný deň
pred uplynutím lehoty na podanie žaloby žalobca urobil všetky potrebné úkony na to, aby bola žaloba
doručená súdu v riadnom termíne a má plné právo spoľahnúť sa na včasné doručenie žaloby. Odvolateľ

poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/ 31 /2013 zo dňa 31.03.2014, podľa ktorého
pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže
konanie pre tento nedostatok zastaviť', ale túto otázku musí riešiť' pozitívne, teda vec musí prejednať.
Opačným výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae spočívajúci v tom. že súd je
povinný vykonávať súdnictvo. K tomuto rozhodnutiu NS SR Okresný súd Piešťany uviedol, že v tam

posudzovanom prípade išlo o nečitateľnú podaciu pečiatku, avšak v konaní 4Cpr 5/2014 je pečiatka
čitateľná, a teda ani na toto rozhodnutie NS SR nemožno prihliadať. Podľa odvolateľa uvedená právna
veta je aplikovateľná všeobecne na akékoľvek procesné podmienky a na akúkoľvek situáciu, kde je
splnenie procesných podmienok sporné. Z hľadiska zachovania práva na súdnu ochranu a na prístup
k súdu je bezpredmetné, o akú konkrétnu procesnú podmienku ide. Tento záver možno doložiť ďalším

rozhodnutím NS SR, konkrétne uznesením NS SR sp.zn. 3 Sžf 22/2009, podľa ktorého skutočnosť, či
žaloba bola podaná včas, nie je možné z doposiaľ vykonaného dokazovania zistiť, pretože zásielka
bola podaná na poštovú prepravu bez potvrdenia o podaní poštovej zásielky na prepravu. Nepostačuje
odvolávanie sa krajského súdu na to, že všetko nasvedčuje tomu, že žaloba bola podaná oneskorene
a že je nepravdepodobné, že zásielka bola podaná na pošte dňa 28.04.2008. Podľa názoru senátu

odvolacieho súdu bude potrebné vykonať' ďalšie dokazovanie napr. vypočutím svedkov a až potom
ustáliť, či bola žaloba podaná v zákonnej lehote podľa § 57 ods.3 O.s.p. v spojení s § 250b ods. 1
O.s.p. Názor Okresného súdu Piešťany, že na uvedené uznesenia NS SR nie je možné prihliadať,
je teda zjavne nesprávny. Okresný súd Piešťany v rozhodnutí ešte poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24 CoPr/2/2014 zo dňa 30.04.2014. Toto uznesenie Okresný súd Piešťany

interpretoval ako súčasť ustálenej súdnej praxe, ktorá potvrdzuje, že za rozhodný dátum preukazujúci
doručenie žaloby prostredníctvom pošty na súd sa má považovať dátum vyznačený podateľňou súdu.
Táto interpretácia je však nesprávna. V danom prípade nebolo sporné, že žaloba bola súdu doručená
deň po lehote. Žalobca v danom konaní argumentoval. že ustanovenie § 77 Zákonníka práce má s
ohľadom na svoju povahu procesnoprávny charakter a teda i lehotu je potrebné vnímať ako procesnú.

Súd v danom prípade vôbec neriešil právne otázky, ktoré boli nastolené v konaní 4Cpr 5/2014. Krajský
súd v Trnave síce uviedol, že je hmotnoprávnou lehotou, v ktorej musí byť návrh doručený na súd (teda
podanie fyzicky musí byť v podateľni súdu), nestačí podanie návrhu v uvedenej lehote na prepravu."
Z rozhodnutia je však zjavné, že ide len o zautomatizované konštatovanie, ktoré nie je podporenéžiadnou argumentáciou. Uvedený záver súdu nie je právnou vetou a súd ho vyslovil v konaní, v ktorom
posudzoval úplne inú argumentáciu. Za prejav denegatio iustitiae považuje odvolateľ aj argumentáciu
súdu v bode 35. rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom sporovom konaní bolo na žalobcovi,

aby preukázal pravdivosť svojho tvrdenia, že dátum uvedený na pečiatke podateľne súdu nie je
okamihom skutočného doručenia žaloby na súd, a to bud' listinnými dôkazmi, resp. uvedením dôkazov,
ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Žalobca predsa v písomnom vyjadrení zo dňa
21.11.2017 identifikoval dôkazy, ktorými by boli jednoznačne preukázané jeho tvrdenia. Zároveň však
uviedol, že podľa jeho vedomosti už tieto dôkazy zrejme nie je možné vykonat', a to z dôvodov, ktoré

žalobca nezapríčinil a nijako ich nemohol ovplyvniť. Prvým dôkazom je obálka, v ktorej bola žaloba
doručená. Podľa § 137 ods. 2 Vyhlášky č. 543/2005 Z.z. v znení platnom v čase začatia konania je
zamestnanec podateľne povinný k podaniam došlým poštou pripojiť obálku. Vyradiť môže obálku iba
vtedy, ak nie je potrebná ako dôkaz, kedy sa podanie podalo na poštu. Žalobca nahliadol do súdneho
spisu a zistil, že obálka sa v súdnom spise nenachádzala. V danom prípade je obálka absolútne
rozhodujúca (kvôli absentujúcej obálke žalobca spor na prvom stupni prehral) a súd konal v rozpore s

vyhláškou, ked' obálku vyradil. Tým znemožnil žalobcovi vykonať rozhodujúci a nenahraditeľný dôkaz
v otázkach včasnosti podania žaloby. Druhým dôkazom je možnosť informovať sa u Slovenskej pošty
o procese doručovania žaloby, tj. o jednotlivých časových okamihoch ako boli uvedené vyššie. Podľa
vedomosti žalobcu však už ani tento dôkaz nie je možné vykonať, keďže podľa Poštových podmienok
Slovenská pošta tieto informácie uchováva po dobu 3 rokov od podania zásielky. Je zaujímavé, že

otázka včasnosti podania žaloby sa prvý krát riešila až po viac ako 3 rokoch trvania konania. Včasnosť
podania žaloby súd nikdy nespochybnil, vo veci pojednával a vykonával dokazovanie. Právny zástupca
žalovaného nespochybnil včasnosť podania žaloby ani vo svojom úvodnom písomnom vyjadrení a ani
na pojednávaniach. Včasnosť podania žaloby spochybnil práve niekoľko dní po uplynutí 3 ročnej lehoty,
ked' už nie je možné preveriť jednotlivé dátumy pri doručovaní zásielky. Aj z tohto pohľadu sa žalobcovi

rozhodnutie súdu prvého stupňa zdá byť mimoriadne nespravodlivé. Záver súdu, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, považuje za predčasný aj s ohľadom na § 319 CSP, podľa ktorého má súd vykonať
aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade
práve na základe nedostatku dôkazov zamestnanec svoj spor na prvom stupni prehral. Do dôkaznej
núdze sa pritom nedostal vlastným zavinením, ale práve pochybením súdu, ktorý nezachoval obálku,

a tiež tým, že počas troch rokov nebola ani jeden krát spochybnená včasnosť podania žaloby. Žalobca
nemohol predpokladať, že obálka v spise nebude, a ani to, že po viac ako troch rokoch prebiehajúceho
konania bude musieť preukazovať včasnost' podania žaloby. Je nemysliteľné, ak súd túto kľúčovú
otázku odbije bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania a iba skonštatuje, že nemá dôvod spochybňovať
prácu zamestnancov podateľne. Vo vyjadrení zo dňa 21.11.2017 odvolateľ poukázal na dve podania,

na ktorých podateľňa dala zjavne nesprávny dátum na podacej pečiatke. Súd v tejto súvislosti na
pojednávaní uviedol iba toľko, že išlo o elektronické podania a to je iná situácia ako pri poštových
zásielkach. Aj v tomto vidíme nesprávny procesný postup súdu, ktorý vedie k odmietnutiu spravodlivosti.
Pri hodnotení konfliktu ústavných práv žalobou a žalovaného nemožno uprednostniť práva žalovaného
pred právami žalobcu. Súdne konanie bolo vyvolané konaním žalovaného, keď v rozpore so zákonom

ukončil pracovný pomer žalobcu. Z dokazovania, ktoré súd vykonal do momentu, keď právny zástupca
žalovaného namietol domnelú oneskorenosť podania žaloby, je zrejmá dôvodnosť žaloby. Preto aj
základné právo žalobou na prístup k súdu je silnejšie ako právo žalovaného. Na základe všetkého
vyššie uvedeného je žalobca presvedčený, že nezavinil predčasné ukončenie konania. Súd napriek
svojej povinnosti skúmať splnenie podmienok konania v každom jeho štádiu viac ako tri roky vo veci

konal a pojednával. Právny zástupca žalovaného vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach k veci
rovnako nespochybnil včasnosť podanej žaloby. Urobil tak až niekoľko dní po uplynutí trojročnej lehoty,
v ktorej bolo možné verifikovať proces doručenia podľa údajov Slovenskej pošty. Žalobca podoprel svoje
vecné tvrdenia množstvom listinných dôkazov a podrobnou právnou argumentáciou. Spor prehral na
prvom stupni pre to, že nie z jeho viny neboli vykonané dôkazy, ktoré by preukázali včasnost' doručenia

žaloby. Zároveň z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žaloba bola dôvodná
a žalovaný skutočne ukončil pracovný pomer žalobcu v rozpore so zákonom. Máme za to, že ide o
okolnosti odôvodňujúce záver, že by bolo mimoriadne nespravodlivé, ak by bol žalobca ešte povinný
hradiť trovy právneho zastúpenia žalovaného.

5. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinnéhood01.07.2016-ďalejlenCSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčas(§362ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1CSPacontrario),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku

bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi, ktorí vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne
argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

10. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci

pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

12. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede zo dňa 29.04.2014 a uloženie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi špecifikovanú náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

13. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prednostne zaoberal a posudzoval otázku včasnosti
podania návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalobcom na súd a
dospel k správnemu záveru, že návrh bol podaný oneskorene.

14. Medzi stranami nebolo sporné a na základe súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce; výpoveď bola datovaná dňom 29.04.2014 a doručená žalobcovi dňa 29.04.2014.
Výpovedná doba tak začala plynúť dňom 01.05.2014, keďže v prípade žalobcu sa jednalo o trojmesačnú
výpovednú dobu (nakoľko jeho pracovný pomer ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov),

plynutie výpovednej doby skončilo dňom 31.07.2014, a pracovný pomer žalobcu so žalovaným skočil
dňom uplynutia výpovednej doby, t.j. dňom 31.07.2014. Následne žalobcovi ako zamestnancovi,
ktorému bola doručená výpoveď, začala dňom, keď sa pracovný pomer skončil (t.j. dňom 31.07.2014)plynúť lehota dvoch mesiacov, v ktorej mohol neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
uplatniť na súde (§ 77 Zákonníka práce).

15. Vzhľadom na čas začiatku plynutia tejto lehoty a na jej dĺžku, potom mohol žalobca neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde najneskôr dňa 30.09.2014 (čo bol utorok),
ktorý deň bol posledným dňom, kedy mal byť návrh doručený na súd, a to s poukazom na skutočnosť, že
lehota dva mesiace na podanie návrhu na určenie neplatnosti skočenia pracovného pomeru (výpovede)
je hmotnoprávnou lehotou, v ktorej musí byť návrh doručený na súd; nestačí podať návrh v uvedenej

lehotenapoštovúprepravu.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobažalobcuboladoručená(došla)nasúddňa
01.10.2014, ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu, ktorou opatrila žalobu podateľňa súdu v súlade
so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd
a vojenské súdy. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nemal dôvod pochybovať o správnosti dátumu
na pečiatke.

16. Podstata odvolacej argumentácie žalobcu spočíva v namietaní záveru súdu prvej inštancie o
oneskorenom podaní žaloby, vychádzajúc z toho, že žalobca podal žalobu na poštovú prepravu dňa
29.09.2014 ako zásielku 1. triedy a pošta mala povinnosť túto zásielku doručiť súdu nasledujúci deň,
t.j. 30.09.2014. Ak by pošta túto povinnosť splnila, žaloba by bola doručená súdu dňa 30.09.2014, t.j.
včas. Podľa odvolateľa nemožno vychádzať len z podacej pečiatky súdu, ale je potrebné zohľadniť, že

žalobca urobil všetko pre to, aby jeho žaloba bola súdu doručená včas.

17. Odvolací súd sa s rozsiahlou a podrobnou odvolacou argumentáciou žalobcu nestotožňuje a
považuje ju v celom rozsahu za nedôvodnú.

18. Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ
dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote
dvoch mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného
pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa vyššie cit. ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou
prekluzívnou a súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu. To znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť

rozviazanie pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby žaloba došla na
súd najneskôr v posledný deň lehoty. Dvojmesačná lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou
prekluzívnou (prepadnou) a na zánik práva súd prihliadne ex offo, t. j. aj keď to účastník konania
nenamietne (porovnaj § 36 ods. 1 Zákonníka práce). To znamená, že účastník, ktorý chce zabrániť
skončeniu pracovného pomeru niektorým zo spôsobov vypočítaných v § 77 Zákonníka práce, musí

uplatniť svoj nárok na určenie neplatnosti žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskoršie
posledný deň tejto lehoty. Ak nie je nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa
§ 77 Zákonníka práce uplatnený včas, právo na určenie neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k
skončeniupracovnéhopomeruzanikáaskončeniepracovnéhopomeruajvprípade,žebyboloneplatné,
je účinné. To, že márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nesmie zaoberať

posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky, znamená,
že ak neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola
určená právoplatným rozhodnutím súdu (napr. preto, že takáto žaloba vôbec ani podaná nebola), musí
súd vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníkov skončil (žalobou nenapadnutým právnym úkonom)
platne (porovnaj k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 147/2008,

ako bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 5/2009, resp. v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 56/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 132/2008, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21 Cdo 1436/2001 zo dňa
14.05.2002).

19. Na rozdiel od lehôt procesných, teda nestačí, aby žaloba bola v posledný deň lehoty odovzdaná
orgánu, ktorý má povinnosť ju súdu doručiť (napríklad držiteľovi poštovej licencie). Preto je bez právneho
významu, kedy žalobca podal žalobu na poštovú prepravu, rovnako či urobil všetko pre to, aby žaloba
bola doručená súdu včas, jediným rozhodujúcim okamihom je, kedy žaloba skutočne došla na súd. Nie
je teda rozhodujúce ani to, kedy žaloba mala dôjsť na súd podľa poštových podmienok. Ak sa žalobca

spoľahol na to, že stačí podať žalobu na poštovú prepravu ako doporučenú zásielku prvej triedy deň
pred uplynutím prekluzívnej lehoty, hoci aj pošta podľa poštových podmienok deklarovala, že zásielku
doručí nasledujúci deň, ide o riziko na jeho strane.20. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobca mal možnosť zabezpečiť si zachovanie
prekluzívnej lehoty viacerými spôsobmi - mohol podať žalobu na súde osobne, mohol ju podať
elektronicky alebo faxom, v súlade s ust. § 42 ods. 1 OSP účinného v čase podania žaloby. Je síce

pravda, že od žalobcu nemožno vyžadovať anticipáciu porušenia povinností pošty doručiť zásielku včas,
na druhej strane však možno od neho, resp. od kvalifikovaného právneho zástupcu z radu advokátov
konajúceho v jeho mene, spravodlivo požadovať a dôvodne očakávať elementárnu opatrnosť, najmä v
prípade, ak sa jedná o povinnosť doručiť žalobu pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Úplne iná situácia je
v prípade dodržania procesných lehôt (napr. pri podávaní opravných prostriedkov), keď sporovej strane

stačí preukázať, že podanie bolo posledný deň lehoty podané na poštovú prepravu.

21. Tento vyššie uvedený podstatný rozdiel medzi lehotou hmotnoprávnou a procesnou sa odzrkadľuje
aj v rozdielnom režime všeobecného súdnictva a správneho súdnictva, keď v zmysle príslušných
ustanovení o správnom súdnictve § 244 a nasl. OSP účinného do 30.06.2016, najmä v zmysle
ust. § 250b ods. 1 OSP stanovujúceho lehotu na podanie správnej žaloby, ide v tomto prípade o

lehotu procesnoprávnu, nedodržanie ktorej má za následok zastavenie konania (§ 250d ods. 3 OSP).
Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Sžo 3/2012 lehota upravená v ustanovení
§ 250b ods. 1 O.s.p. je lehotou procesnoprávnou. Jej nedodržanie predstavuje neodstrániteľný
nedostatok, ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie
zastaviť bez meritórneho rozhodnutia z dôvodu nesplnenia procesných podmienok. V zmysle judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 40/1997) „oneskorene podanou žalobou“ podľa § 250b ods. 1
O.s.p. treba rozumieť, že žaloba bola podaná po dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia správneho
orgánu v poslednom stupni. Procesnoprávny charakter tejto lehoty vyplýva aj z toho, že následkom jej
nedodržania nie je meritórne zamietnutie žaloby ale procesné zastavenie konania.

22. V prípade prekluzívnej lehoty na podanie žaloby na určenie neplatnosti výpovede je však situácia
iná, keď ako už bolo uvedené vyššie, dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie takejto žaloby je
hmotnoprávna a následkom jej nedodržania je meritórne zamietnutie žaloby a nie procesné zastavenie
konania, nakoľko nejde o procesnú podmienku konania.

23. Vzhľadom na vyššie uvedený principiálny rozdiel medzi hmotnoprávnou lehotou pre podanie
žaloby o určenie neplatnosti výpovede a procesnou lehotou pre podanie správnej žaloby, nemožno pri
posudzovaní včasnosti podania žaloby vychádzať zo žalobcom citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ktoré sa všetky týkali oblasti správneho súdnictva.

24. Z obsahu spisu jednoznačne a nepochybne vyplýva, že žaloba žalobcu bola doručená (došla) na
súd dňa 01.10.2014, ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu, ktorou opatrila žalobu podateľňa súdu
v súlade so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný
trestný súd a vojenské súdy a odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že nie je
dôvod pochybovať o správnosti dátumu na pečiatke, keď nebola preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá

by akúkoľvek pochybnosť odôvodňovala. Zo strany súdu prvej inštancie išlo o štandardný postup v
zmysle § 129 a § 136 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005
Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný
súd a vojenské súdy, keď po doručení žaloby na súd bola táto opatrená podacou pečiatkou. Z ničoho
nevyplynula žalobcom tvrdená skutočnosť, resp. pochybnosť, že žaloba bola súdu doručená o deň skôr

ako bola opatrená podacou pečiatkou podateľne súdu, v takomto prípade by išlo o neštandardný a
nesprávny postup podateľne, ktorý by však musel byť preukázaný a nepostačuje len žalobcom tvrdená
hypotetická možnosť pochybenia podateľne súdu. Skutočnosť, kedy bola predmetná zásielka doručená,
resp. uložená do poštového priečniku súdu na pošte, nie je možné zistiť.

25. Odvolateľ nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď do súdneho spisu nezaložil
obálku, v ktorej bola doručená žaloba a z ktorej by vyplynulo, kedy bola podaná na poštovú prepravu.
Súd prvej inštancie postupoval správne v súlade s ust. § 137 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, a obálku, v ktorej bola doručená žaloba, zo

súdneho spisu vyradil, nakoľko obálka nebola potrebná na dôkaz, kedy sa podanie podalo na poštu,
keďže ako už bolo uvedené vyššie, rozhodujúce nie je podanie podania na pošte ale jeho doručenie
súdu. Z priloženej obálky by preto bolo možné zistiť iba to, keby bola daná na poštovú prepravu a nie,
kedy bola doručená súdu. Ide o štandardný postup, v prípade doručenia žaloby na súd poštou sa obálkado súdneho spisu nezakladá, na rozdiel od toho v prípade doručenia odvolania, kedy je rozhodujúcim
okamihom pre posúdenie jeho včasnosti jeho podanie na poštovú prepravu, sa obálka do súdneho spisu
zakladá, vychádzajúc z už vyššie uvedeného

rozdielu medzi hmotnoprávnou a procesnou lehotou.

26. Keďže žaloba bola doručená na súd dňa 01.10.2014, žalobca ju podal oneskorene, po uplynutí
zákonnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Zároveň, keďže v tomto prípade ide o prekluzívnu lehotu
v zmysle § 36 Zákonníka práce, právo žalobcu na uplatnenie určenia neplatnosti výpovede zaniklo.

Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dôvodne a vecne správne žalobu z dôvodu preklúzie práva
zamietol.

27. Odvolateľovi možno dať čiastočne za pravdu len v tom, že súd sa mal otázkou včasnosti podania
žaloby zaoberať ihneď po podaní žaloby, a preto postup súdu, ktorý sa touto otázkou hneď nezaoberal a
vovecivykonalrozsiahlejšiedokazovaniesmerujúcekmerituveci,nebolefektívnyavsúladesozásadou

hospodárnosti konania, nemožno však z neho nijako vyvodiť možnosť neprihliadnuť na oneskorené
podanie žaloby, a to hoci až po viac ako troch rokoch trvania konania.

28. Neobstojí však tvrdenie odvolateľa, že on nezavinil predčasné ukončenie konania a spor prehral
pre to, že nie z jeho viny neboli vykonané dôkazy, ktoré by preukázali včasnosť doručenia žaloby,

pritom z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žaloba bola dôvodná a žalovaný
ukončil pracovný pomer žalobcu v rozpore so zákonom. Vzhľadom na oneskorenosť podanej žaloby
sa súd už nemohol zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou
predbežnej otázky, znamená, že ak neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru podľa
§ 77 Zákonníka práce nebola určená právoplatným rozhodnutím súdu (napr. preto, že takáto žaloba

vôbec ani podaná nebola), musí súd vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníkov skončil (žalobou
včasne nenapadnutým právnym úkonom) platne.

29. Z tohto hľadiska nemožno konštatovať ani žiadnu nespravodlivosť voči žalobcovi, keď je potrebné
vychádzať z jednej zo základných zásad súkromného práva, a to zo zásady už rímskeho práva, podľa

ktorej ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým. Ak teda
žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru oneskorene (hoc iba o
jeden deň), musí spravodlivo znášať negatívny následok v podobe zamietnutia žaloby. Jeho neúspech
v konaní je spojený aj s procesnou zodpovednosťou vo vzťahu k trovám konania a keďže jediným
dôvodom zamietnutia žaloby bolo jej oneskorené podanie, je potrebné konštatovať jeho neúspech v

konaní a povinnosť úspešnému žalovanému nahradiť vzniknuté trovy konania, preto sa nemožno nijako
stotožniť s argumentáciou odvolateľa, podľa ktorého by bolo mimoriadne nespravodlivé zaviazať ho
na náhradu trov konania žalovanému. Táto povinnosť vyplýva z neúspechu žalobcu v konaní a zo
skutočnosti,žežalovanýsamuselvočižalobebrániť,vspojitostisčímmuvzniklitrovy.Otázkouúčelnosti
vynaložených trov sa bude zaoberať súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške trov konania.

30. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobu v
celom rozsahu zamietol, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok,
vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

32. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti

upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému
voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto

rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).