Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/529/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221941
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221941.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek

senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.
r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 22. 01. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Komárno
zo dňa 08. 12. 2014 č. k. 7C/195/2012-51 a o odvolaní žalobcu zo dňa 04. 05. 2015 proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno zo dňa 17. 04. 2015 č. k. 7C/195/2012-74, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 17. 04. 2015 č. k. 7C/195/2012-74 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a žalobu,
ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 125,- eur titulom náhrady majetkovej škody
a sumy XXX,- eur titulom nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/456/2010 proti povinnej O. U.. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 1 písm. a/, c/, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zák.

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i ust. § 41 ods.
2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 05. 2010 a ust. § 44
ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010.

3. O návrhu žalobcu zo dňa 05. 12. 2014 na prerušenie konania v predmetnej veci podľa ust. § 109 ods.

2, písm. c/ OSP (podanom s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Prešov o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť tento súd v exekučnom konaní vedenom
na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej úniezameraných na ochranu spotrebiteľa) súd prvej inštancie rozhodol tak, že ho s poukazom na vyššie
uvedené ustanovenie OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016 zamietol, pričom tak urobil v rozhodnutí
vo veci samej.

4. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4Er/456/2010 podal súdny exekútor dňa 28. 04. 2010
na tento súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (spolu s návrhom oprávneného zo
dňa 08. 03. 2010 na vykonanie exekúcie a exekučným titulom - rozsudkom Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 01. 10. 2009 pod sp. zn. SR 14170/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 10. 2009
a vykonateľnosť dňa 22. 10. 2009). Exekučný súd výzvou zo dňa 02. 08. 2010 vyzval právneho
zástupcu oprávneného na predloženie zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, pričom
výzve bolo vyhovené dňa 10. 09. 2010 a dňa 07. 12. 2010 súd vydal pre súdneho exekútora poverenie
na vykonanie exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom.

5. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadosťami
doručenými žalovanému v období od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012 požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v jeho exekučných veciach, v ktorých vystupoval ako oprávnený
(medzi nimi i v exekučných veciach vedených na Okresnom súde Nové Zámky), pričom tejto žiadosti
žalovaný nevyhovel. Žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola podaná na súd pred uplynutím 6

mesačnej lehoty, ktorá ku dňu rozhodovania súdu o podanej žalobe už uplynula a je zrejmé, že žalovaný
nárok žalobcu v zákonom stanovenej lehote neuspokojil. S poukazom na uvedené potom súd prvej
inštancie nepovažoval žalobu za predčasne podanú.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že otázku, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, je potrebné

vždy posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu. Nesprávnym úradným postupom je vo všeobecnosti
porušenie poriadku postupu predpísaného právnymi normami a podmienkou zodpovednosti štátu je
vznik škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Táto škoda je spravidla majetkovou ujmou,
t.j. zmenšením majetku poškodeného. V každom prípade však musí byť daná príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním, t.j. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozsudku zároveň poskytol teoreticko-právny výklad pojmu nesprávneho úradného
postupu,akoipredpokladovvznikuzodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom
v zmysle zákonnej úpravy.

7. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť

splnené zákonné predpoklady vzniku k tejto zodpovednosti, a to: existencia nesprávneho úradného
postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,
pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Dôkazná povinnosť v tomto spore
zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný preukázať všetky základné atribúty vzniku zodpovednosti za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nemožno zbaviť (viď. § 3 ods. 2
citovaného zákona), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať
zavinenievoformeúmyslualebonedbanlivosti,alestačípreukázaťvznikškodyato,žetátojevýsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch, ako všeobecným ekvivalentom a spočíva v zmenšení existujúceho majetku
poškodeného alebo predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého

stavu nie je možné, alebo účelné. Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného
síce neprejavuje, ale sa prejavuje v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych. Medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Pojem príčinnej súvislosti
treba chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

8. V predmetnej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9
vyššie citovaného zákona tvrdiac, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnejmoci urobiť úkon, v danom prípade vydať poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote resp. bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru
ústavného súdu (sp. zn. I ÚS 16/2002), v ktorej súd konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo

k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy SR, Ústavný súd SR prihliadne síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave SR alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle citovaného ustanovenia Ústavy SR.
Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v
zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV ÚS 471/2012). Podľa názoru súdu prvej inštancie v tomto
prípade existujú objektívne okolnosti, pre ktoré je možné konštatovať, že rozhodnutie súdu v exekučnom
konaní bolo vydané v primeranom čase, a to s poukazom na samotný postup súdu, v rámci ktorého je

potrebné posudzovať aj hľadisko objektívne, a to v konkrétnom období nápad nespočetného množstva
vecí na vydanie poverenia, množstvo podaní žalobcu ako oprávneného na zmenu exekútora a pod. ako
i počet osôb vybavujúcich tento nápad v rámci exekučného oddelenia na príslušnom súde (resp. na
všetkých súdoch na území SR).

9. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalobca nepredložil rovnopis návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, (ktorý mal predložiť žalovanému), iba kópiu sprievodného
listu k žiadostiam spolu so zoznamom týchto žiadostí, pričom zoznam obsahuje iba číslo zmluvy,
meno a priezvisko povinného, dátum jeho narodenia, spisovú značku súdneho exekútora a označenie
exekučného súdu. Z predložených dokladov nemožno zistiť výšku požadovanej náhrady uplatnenej v

danom prípade návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto súd prvej inštancie
nemohol preveriť, či výška majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uplatnená v tomto konaní je zhodná s
nárokom uplatneným v návrhu na predbežné prejednanie náhrady škody. Nezodpovedá skutočnosti ani
tvrdenie žalobcu, že poverenie bolo vydané v omeškaní viac ako 364 dní. Návrh na udelenie poverenia
bol súdu doručený 28. 04. 2010 a exekučný súd za účelom posúdenia, či nie je rozpor medzi exekučným

titulom a zákonom výzvou zo dňa 31. 05. 2010 vyzval právneho zástupcu oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným. Výzve bolo vyhovené až dňa 10. 09. 2010,
a preto podľa názoru súdu prvej inštancie od tohto dňa plynula 15 dňová lehota na posúdenie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a táto skončila dňa 25. 09. 2010, pričom poverenie bolo
vydané dňa 07. 12. 2010, t. j. so 73 dňovým omeškaním.

10. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na znalecký posudok č. 1/2014
vyhotovenýZnaleckýmústavomEkonomickejuniverzityvBratislave, zktoréhozistil,žeznaleckýústavv
ňom vypočítal majetkovú ujmu žalobcu v súvislosti s tvrdeným porušovaním zákonných lehôt a tvrdenou
nečinnosťou exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Predmetný znalecký posudok však nie je dôkazom o vzniku uplatnenej majetkovej škody, pričom dôvody,
pre ktoré súd neprihliadal na tento posudok a nepovažoval ho za dôkaz o vzniku majetkovej škody,
podrobne uviedol v napadnutom rozsudku.

11. V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že dôkazné bremeno
v konaní zaťažovalo žalobcu, ktorý však nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani
príčinnú súvislosť medzi ich vznikom a nesprávnym úradným postupom súdu, nepredložil, ani nenavrhol
žiaden dôkaz na preukázanie, že vydaním poverenia 73 dní po zákonnej lehote mu vznikla škoda
a nemajetková ujma vo výške uplatnenej v tomto konaní. Preto súd prvej inštancie žalobu podanú

žalobcom pre neunesenie dôkazného bremena zamietol ako nedôvodnú.

12. Úspešnému žalovanému náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30.
06. 2016 nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu nevznikli a náhradu trov konania si ani neuplatnil.

13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvej inštancie vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súdnevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom
pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

15. Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

16. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým bil zníženie
jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdil, že žalobca
nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké

konkrétne náklady žalobca vynaložil v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Žalobca požiadal o
vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03. 2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na
množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna,
ktorú žalobca nemohol ovplyvniť a vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky
uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, nakoľko spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

17. Žalobca uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenieorozporeexekučnéhotitulusozákonom.Podľanázoružalobcuideoprejavnesústredenej
činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

18. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a
objektívne spôsonebol priestor na získanie znaleckého posudku. Žalobca bol toho názoru, že v konaní

boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody,
existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.19. K návrhu na prerušenie konania žalobca uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia žalobca poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

20. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

21. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

22. Súd prvej inštancie vydal dňa 17. 04. 2015 uznesenie č. k. 7C/195/2012-74, ktorým žalobcovi uložil

povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov a zároveň žalobcu poučil, že ak súdny
poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

23. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom

stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia
uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v
množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013).

24. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal
odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto žalobca nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie.

25. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4
Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb.
(Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. V prílohe zák. č.
71/1992Zb.(Sadzobníksúdnychpoplatkov)niejejasneajednoznačnestanovenápoplatkovápovinnosť

za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore
so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené.

26. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť
tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no
najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

27. Ďalej žalobca v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred
01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je nutné v súvislosti s podanýmodvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov platom
do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

28. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2008 v konaní
pod sp. zn. 5 M Cdo 14/2007, v ktorom bol vyslovený názor, že spoplatnenie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania a v prípade, ak prichádza do úvahy zužujúci i rozširujúci výklad,

treba uprednostniť vždy ten výklad, ktorý je na prospech poplatníka. S týmto názorom podľa žalobcu
korešponduje i názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 08. 2011 v konaní pod
sp. zn. 6 M Cdo 2/2011, v zmysle ktorého bolo súdne konanie v čase začatia konania o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov, pričom išlo o
vecné oslobodenie, ktoré vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie bolo od poplatkovej povinnosti
oslobodené celé. Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa potom neplatí poplatok. Tento

záver potvrdzujú i rozhodnutia vydané Okresným súdom Komárno a Okresným súdom Rimavská
Sobota, ktoré pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané
odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod sp.
zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014 v konaní
pod sp. zn. 16C/174/2012).

29. Na podporu vyššie uvedeného záveru žalobca poukázal na časť zápisnice z rokovania
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré sa konalo dňa 27. 11. 2013, na
ktorom sa preberala i otázka vzniku poplatkovej povinnosti podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie jeho odvolaniu v celom
rozsahu vyhovel a svoje odvolaním napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady a v prípade, ak tento postup
súd prvej inštancie nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu

zrušil bez náhrady.

31. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom odvolaní žalobcu, odvolacími dôvodmi, ako i zisteným skutkovým
stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) a po zistení, že odvolania žalobcu sú prípustné, boli

podané oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote, spĺňajú zákonom stanovené náležitosti
a obsahujú zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 355 ods. 1, 2, § 359, § 362 ods. 1, § 363, §
365 ods. 1 CSP s použitím ust. § 470 ods. 1, 2 CSP), prejednal obe podané odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 385 ods. 1, § 392 CSP), ktorý verejne
vyhlásil, a to pri dodržaní ust. § 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd preskúmal obe odvolaním napadnuté

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako i konania, ktoré predchádzali ich vydaniu a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu proti rozsudku zo dňa 08. 12. 2014, ako i odvolanie proti uzneseniu zo dňa 17. 04.
2015 nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a uznesenie o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vo výroku vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
nakoľko súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a správne

rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť žalobcu za podanie odvolania.

32. Podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí

skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

33. Podľa § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 05.
2010, teda i v čase začatia exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

34. Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom

do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

35. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 10. 2012 do 31. 12. 2015, súdne poplatky (ďalej len
"poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévsadzobníkusúdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 veta prvá, ods. 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za

uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila
povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier.Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra
2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

36. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu,

zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

37. Podľa § 18e zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2016 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. januára 2016), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté a právoplatne neskončené do 31.

decembra 2015 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015, i keď sa stanú
splatnými po 31. decembri 2015.

38. Podľa 14 ods. 1 vyššie citovaného zákona, v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 07. 2016,
ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia

Civilného sporového poriadku.

39. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho

súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmi (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania) a súdom
prvej inštancie zisteným skutkovým stavom. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 379 CSP vymedzuje prípady, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide

o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom odvolacími dôvodmi je odvolací súd
viazaný vždy s tým, že na vady konania pred súdom prvej inštancie týkajúce sa procesných podmienok,
odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. To znamená, že pokiaľ sa v
konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale tieto sa netýkajú procesných podmienok, potom
odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v
tom smere, že žalobca v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok

na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2, 3 CSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a zároveň sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie.

41. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 660,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4Er/456/2010. Majetková

škoda125,-eurpodľatvrdeniažalobcupredstavovalanáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej. Tieto náklady pozostávali podľa žalobcu zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-

eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Žalobca v podanom návrhutvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je
nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie doručenej mu dňa 28. 04. 2010, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote (čo správne
konštatoval i súd prvej inštancie), ale dňa 07. 12. 2010, z tohto omeškania ešte nemožno vyvodiť
vznik škody na strane žalobcu v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Je toho názoru, že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú

žalobcom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko žalobca vznik škody v tejto sume žiadnym
spôsobom nepreukázal. Žalobcom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah
spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4Er/456/2010, v ktorom sa nenachádzajú žiadne žalobcom
tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym spracovaním textov
urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde.

42. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto

podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom,
teda na žalobcovi. Odvolací súd je toho názoru, že i keď exekučný súd, t.j. Okresný súd Nové Zámky
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/456/2010 nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ktorá mu bola doručená dňa 28. 04. 2010) v zákonom
stanovenejlehote,ztohtoeštenemožnovyvodiťvznikmajetkovejškodynastranežalobcu(vexekučnom

konaní oprávneného), resp. žalobca vznik majetkovej škody v ním uplatnenej sume 125,- eur žiadnym
spôsobom nepreukázal. Je potrebné uviesť, že pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlonazákladeuzatvorenejrozhodcovskejzmluvyazatýmtoúčelompreskúmaťilistiny,nazáklade
ktorých sa rozhodcovské konanie viedlo. Tak tomu bolo i v tomto prípade, keď si exekučný súd po

predložení rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu vyžiadal výzvou zo dňa 31. 05. 2010 i
predloženie zmluvy o úvere, súčasťou ktorej boli i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Tieto listiny
boli exekučnému súdu predložené až dňa 10. 09. 2010 a po ich preskúmaní vydal exekučný súd dňa
07. 12. 2010 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie pri povinnej O. U.. Uvedený
postup exekučného súdu nemožno považovať za nesprávny úradný postup a prieťahy v konaní, nakoľko

exekučný súd je s poukazom na ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov účinnom do 31. 05. 2010, teda i v čase začatia exekučného konania, povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

43. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 660,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x
12 mesiacov žalobcom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z
judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu
660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie uvádza,
že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré žalobca poukazoval v podanom návrhu

sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní.
Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak,
ževýškanemajetkovejujmyvpeniazochsaurčujesprihliadnutímnajmäna doterajšíživotpoškodeného
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby.
Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s
poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. I
v prípade nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (čo v
predmetnejexekučnejvecibolopreukázané)všakautomatickynevznikánároknanáhradunemajetkovej

ujmy. Žalobca žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného
zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou
vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv,
vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorenýchpodnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v
predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 4Er/456/2010 bola doručená exekučnému súdu

dňa 28. 04. 2010 a súd vydal poverenie dňa 07. 12. 2010, teda síce po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty na vydanie poverenia (rozhodne však nie s omeškaním viac ako 364 dní ako to tvrdil žalobca)
a túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v
konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu žalobcu, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné

ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytoval úvery), resp. ovplyvniť správanie
jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré žalobca poukazoval. Naviac
je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy
(ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).
44.Vyššieuvedenépovažovalodvolacísúdpotrebnéuviesťnadoplneniesprávnostidôvodovodvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

45. Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä žalobcom namietanou vadou
konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

46. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom v znení platnom a účinnom v čase

konaniasúduprvejinštancienazabezpečeniesvojichprávaoprávnenýchzáujmov.Postupsúdu,ktorým
sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04,
II. ÚS 174/04).

47. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného
práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru )
je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

48.Konanímsúdusarozumiejehoprocesnýpostup.Konaniesúduvsúladesozákonommusívykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v civilnom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný
úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie možno považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu
súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na súdnu ochranu a
spravodlivý proces.

49. Žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom považoval odvolanie žalobcu za
nedôvodné i v tejto časti. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 08. 12. 2014, naktoré predvolal i právneho zástupcu žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania vykázané dňom 31. 10.
2014. Dňa 05. 12. 2014 v popoludňajších hodinách (po skončení pracovného času) bolo súdu doručené
mailové podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 05. 12. 2014 označené ako návrh na prerušenie

konania z tam uvedených dôvodov. V rovnaký deň, t.j. 05. 12. 2014 bolo súdu prvej inštancie doručené
mailové ospravedlnenie, žiadosť o odročenie pojednávania zo dňa 05. 12. 2014 podané právnym
zástupcom žalobcu.

50. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 05. 12. 2014 a dôvody v ňom uvedené

(iné pojednávania vo veci navrhovateľa na Okresnom súde Trenčín dňa 05. 12. 2014 a
nesúhlas žalobcu so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvej inštancie správne posúdil
a vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť,
že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 31. 10. 2014.
Právny zástupca žalobcu dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámil bez zbytočného odkladu,
nepredložil doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným súdom a návrh

na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod,
pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie
pojednávania dozvedel. Pokiaľ žalobca podal množstvo žalôb v obdobných veciach na súdoch v rámci
Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na rôznych
súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti tvrdenie,

že žalobca so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom
procesnom postupe splnil a mal dňa 08. 12. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky
na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V postupe
súdu prvej inštancie nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania
pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol

v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvej inštancie mal pri
rozhodovaní k dispozícii exekučný súdny spis Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4Er/456/2010,
z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.Aninevykonanie,resp.nevyhodnoteniedôkazovpodľanávrhovalebopredstávžalobcu(napr.
nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom)
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP v znení
účinnom do 30. 06. 2016, teda i v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Odvolací súd je toho názoru,

že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo nadbytočné a nehospodárne, a to s
poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný taký nesprávny úradný postup exekučného súdu, v
dôsledku ktorého by žalobcovi vznikla majetková škoda. Je však potrebné uviesť, že súd prvej inštancie
sa oboznámil s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014, čo je zrejmé z odôvodnenia jeho rozsudku
a dostatočne ozrejmil, prečo tento znalecký posudok nepoužil ako základ svojho rozhodnutia.

51. Súd prvej inštancie žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel a vec prejednal na pojednávaní
konanom dňa 08. 12. 2014, pričom sa vysporiadal i s návrhom žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol
súdu doručený dňa 05. 12. 2014 elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým
podpisom a nebol v zákonom stanovenej lehote (ani neskôr) doplnený a o tomto návrhu rozhodol na

pojednávaní tak, že návrh na prerušenie konania zamietol, čo v odvolaním napadnutom rozsudku i
odôvodil. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
15. 04. 2011 v konaní pod sp. zn. 1 Ndc 6/2011, v zmysle ktorého súd nie je povinný prihliadať na
podanie, ktoré nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, nebolo v zákonom stanovenej
lehote doplnené písomne alebo ústne do zápisnice a ani predložením jeho originálu, pričom podaním sa

v zmysle ust. § 42 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016 a právneho názoru vyjadreného v tomto
uznesení rozumejú aj všetky dispozičné úkony s predmetom konania. Z uvedeného potom vyplýva, že
súd prvej inštancie nebol povinný prihliadať ani na mailové podanie žalobu zo dňa 05. 12. 2014, teda
na návrh na prerušenie konania, čo znamená, že nebol povinný o takomto podaní ani rozhodovať.

52. K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nasúd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
žalobcu nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvej inštancie po vykonaní
dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp.

zn. 4Er/456/2010 zistil, že tvrdenie žalobcu o omeškaní exekučného súdu v trvaní viac ako 364 dní sa
nezakladá na pravde a k žalobcom tvrdenému omeškaniu exekučného súdu nedošlo. Odvolací súd na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u
súdneho exekútora spísaný dňa 08. 03. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola
súdu prvého stupňa doručená dňa 28. 04. 2010, pričom exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie

pre súdneho exekútora vydal dňa 07. 12. 2010, čomu predchádzala výzva na predloženie zmluvy o
úvere a Všeobecných podmienok pre poskytnutie úveru. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú

vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

53. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej
dobe a nemohol byť a ani nebol v omeškaní viac ako 364 dní ako to tvrdil právny zástupca žalobcu

v podanej žalobe. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde
Nové Zámky pod sp. zn. 4Er/456/2010 sa nenachádza žiadna žiadosť o pokračovanie v konaní, resp.
sťažnosť na prieťahy v konaní alebo iná urgencia žalobcu a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie
žalobcu v podanej žalobe na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že mal náklady na spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, resp. náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania

na exekučnom súde.

54. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní

nemal preukázanú existenciu škody na strane žalobcu a ani taký nesprávny úradný postup v dôsledku
ktorého by navrhovateľovi vznikla majetková škoda, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
dokazovanie na preukazovanie výšky žalobcom tvrdenej škody. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozsudku dostatočne objasnil, prečo znalecký posudok nemohol vziať za základ svojho rozhodovania
ohľadne stanovenia majetkovej škody.

V ďalšej časti odvolania žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami.

55. Ďalšie námietky žalobcu v podanom odvolaní, považoval odvolací súd za nedôvodné. Je potrebné
uviesť, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na
prerokovanie veci v primeranom čase.

60. Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie žalobcu zo dňa 04. 05. 2015 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 17. 04. 2015 č. k. 7C/195/2012-74, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur za podanie odvolania podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania odvolania žalobcu.

61. Žalobca v podanom odvolaní zo dňa 04. 05. 2015 (proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) používa v podstate argumentáciu spočívajúcu v tom, že
nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania, nakoľko samotné konanie v predmetnej
veci, v ktorom sa domáhal od žalovaného náhrady škody a nemajetkovej ujmy sa začalo pred 01. 10.

2012, kedy podal na súd žalobu a v tom čase s poukazom na ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bolo konanie
o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnymúradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. S poukazom na uvedené potom i argumentácia
odvolacieho súdu bude spočívať v nasledovných konštatovaniach.

62. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo
strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka
súdnych poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, odvolania alebo dovolania, pričom v odvolacom
konaníjepoplatníkomten,ktopodalodvolanievovecisamejapoplatoksavyberápodľarovnakejsadzby
ako v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania.

Súd prvej inštancie v predmetnej veci správne postupoval, keď žalobcovi uznesením uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur podľa ustanovení § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2,
§ 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
a to za podanie odvolania zo dňa 22. 01. 2015 proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 08. 12. 2014

č. k. 7C/195/2012-51.

63. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní
zo dňa 04. 05. 2015 proti uzneseniu súdu prvej inštancie (uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie) odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona. Od 01. 10.
2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci
začalo podaním odvolania (zo dňa 22. 01. 2015), ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 23. 01.
2015 nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení

účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať
ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
účinnom v čase začatia odvolacieho konania až do 31. 12. 2015. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu

a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď
bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti.“ Povinnosťou žalobcu bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci samej,
ale nakoľko tak žalobca neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením a tento súdny poplatok
sa bude vymáhať v prípade, ak ho žalobca nezaplatí dobrovoľne.

64. Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti, ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom

ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

65. V predmetnej veci teda súd prvej inštancie postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/
a ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov a podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou k vyššie citovanému zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v
odvolacom konaní vo veci samej. Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje

nielen za samotnú žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného
odvolania. Zo žiadneho ustanovenia vyššie citovaného zákona nemožno vyvodiť záver, že sa súdny
poplatok platí len za samotné podanie žaloby tak, ako na to poukazuje žalobca v podanom odvolaní.
Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu

poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré žalobca
v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej
situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú). V
prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenejnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v
Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou č. 7a, v zmysle ktorej súd prvej
inštancie postupoval, keď žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v správnej

výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil a k použitiu analógie zo strany
súdu nedošlo.

66. Odvolacie konanie je samostatným konaním (v ktorom sa rozhoduje o odvolaní) a žalobcovi ako
odvolateľovi v súvislosti s podaním odvolania zo dňa 22. 01. 2015 vznikla poplatková povinnosť. Je

nesporné, že odvolacie konanie sa začalo po 30. 09. 2012, a preto vznik poplatkovej povinnosti žalobcu
ako odvolateľa je potrebné posúdiť i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.
10. 2012, a to ust. § 18ca vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď
sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. Žalobca podal odvolanie zo dňa 22. 01. 2015, ktoré bolo doručené
súdu prvej inštancie dňa 23. 01. 2015 a v tento deň sa začalo odvolacie konanie, pričom ale súdny

poplatok za odvolanie nezaplatil.

67. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní zo dňa 04. 05. 2015, že napadnuté uznesenie zo dňa 17.
04. 2015 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,

rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a
s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR,
stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny
poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov, vyhovovalo požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. §
157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30. 06. 2016 (teda v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie o súdnom poplatku) a nenapĺňalo intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z
dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie uznesenia
o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s

výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie obsahuje.

68. V súvislosti s poplatkovou povinnosťou žalobcu odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu i uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na
základe sťažnosti žalobcu riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
(ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov) v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania podaného navrhovateľom
proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš a Okresného súdu Ružomberok, ktorým tieto súdy zamietli

žalobu žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za podané odvolanie bola žalobcovi
uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a krajské súdy (Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením zo dňa 29. 10. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 548/2013, uznesením zo dňa 05.
09. 2013 v konaní pod sp. zn. 16 Co 538/2013 a Krajský súd v Žiline uznesením z 25. 07. 2013 v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co 320/2013) potvrdili uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti žalobcovi.

Jedná sa teda o skutkovo totožnú situáciu pri vyrubení súdneho poplatku za podané odvolanie vo veci
náhrady škody a nemajetkovej ujmy v prípade odvolacieho konania začatého po 30. 09. 2012, nakoľko
i odvolacie konanie v tejto predmetnej veci sa začalo po 30. 09. 2012, teda v čase, keď už podanie
odvolania vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom podliehalo poplatkovej povinnosti.

69. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti (t. j. v čase
podaniaodvolania)arovnakotaksprávnestanovilivýškusúdnehopoplatkuvsume20,-eurspoukazom
na ust. § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona a položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je

prílohou k tomuto zákonu.

70. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia (uznesenia) Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30. 06. 2008 v konaní pod sp. zn. 5 M Cdo 14/2007 a zo dňa 10. 08. 2011 v konaní pod sp. zn. 6 MCdo 2/2011, tieto podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v predmetnej veci aplikovať, nakoľko riešili
inú poplatkovú situáciu. Bezpredmetné je i poukazovanie na zápisnicu z rokovania občianskoprávneho
kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2013, a to vzhľadom na uznesenie Ústavného

súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe sťažnosti
navrhovateľariešenápráveotázkaaplikáciepoložky7aSadzobníkasúdnychpoplatkov(ktorýjeprílohou
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov).

71. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako i odvolaním napadnuté
uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1,
3 CSP potvrdil, nakoľko sú vo výroku vecne správne, pričom sa vysporiadal i s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v podaných odvolaniach.

72. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP s použitím ust.

§ 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a ktoré vydá
súdny úradník.

73. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 420 - ust. §
423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
dovolateľrozšíriťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.Dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.