Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Komárno

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Ondrej Melišek

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoOstatné

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Iná povaha rozhodnutia

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 15C/264/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212218509
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Melišek
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2018:4212218509.13

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudcom JUDr. Ondrejom Meliškom v spore žalobcu: G.. W. M., nar. XX. XX.
XXXX, bytom A., F. XXX/XX, právne zastúpený: Mgr. Elena Szabóová, advokát, AK Nové Zámky, Hlavné
námestie 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, IČO:00 151 866 v konaní o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 6.9.2015 zamieta.

Súd návrhy na prerušenie konania, ktoré boli žalobcom prednesené na pojednávaní dňa 4.5.2018
zamieta.

Súd žalobu zamieta.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie 282 549,24 € s príslušenstvom, ktoré požadoval titulom náhrady škody
spôsobenej jednak nesprávnym úradným postupom a jednak nezákonným rozhodnutím orgánu štátu-
súdu (ďalej i nesprávny postup a nezákonné rozhodnutie). Uvedeným nesprávnym postupom a
nezákonným rozhodnutím, ktoré sa obe týkajú konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod
9C/69/2009, ktoré od roku 1992 prebiehalo pod číslom 9C/4/1993 (ďalej i základné konanie), mala byť
žalobcovi spôsobená škoda za nesprávny úradný postup vo výške 141 274,62 €, ktorá pozostávala z
nasledovnej majetkovej ujmy:
- Hodnota poľnohosp. pozemkov vo výmere 38745m2x0,7432 € podľa zák. č. 582/2004
Z.z. ......................................................28 795,28 €
- Plody a úžitky od roku 1993 do r. 2011 podľa priem. Ha výnosov a priem cien (5,3tx3,8745 hax 86,3
€/t x 19 rokov) ...........................33 670,99 €
- Majetkové podiely za pozemky (3,8745 x 414,79) ..........................1607,11 €
- Normatív za inventár (3,8745x889,60 ) podľa § 3 nar. vlády č. 97/1992...3 446,11€
- Ušlý zisk:
- Od roku 1993 do 1998 (výmera x 100 € x6)..........................2 324,70 €
- Od roku 1999 do 2004 (výmera x 200 € x6)..........................4 649,40 €
- Od roku 2005 do 2011 (výmera x 250 € x7)..........................6 780,38 €

Majetkovú ujmu vyčíslil sumou 81 274,62 €.

Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil sumou 60 000 €, ktorú špecifikoval nasledovne:
a) Za porušenie základného práva:
- Na spravodlivé súdne konanie vo výške ................................ 10 000 €
- Na súdnu ochranu ................................................................... 10 000 €
- Na ochranu majetku ............................................................... 10 000 €
- Vlastniť majetok ..................................................................... 10 000 €
b) Za porušenie čl. 12 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
c) Za porušenie čl. 13 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
d) Za porušenie čl. 19 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
e) Za porušenie čl. 20 Ústavy SR ............................................... 5 000 €

2. Žalobca ďalej uviedol, že nezákonnými rozhodnutiami v základnom konaní mu bola spôsobená škoda
vo výške 141 274,62 €, ktorá pozostávala z nasledovnej majetkovej ujmy:
- Hodnota poľnohosp. pozemkov vo výmere 38745m2x0,7432 € podľa zák. č. 582/2004
Z.z. ......................................................28 795,28 €
- Plody a úžitky od roku 1993 do r. 2011 podľa priem. Ha výnosov a priem cien (5,3tx3,8745 hax 86,3
€/t x 19 rokov) ...........................33 670,99 €
- Majetkové podiely za pozemky (3,8745 x 414,79) ..........................1607,11 €
- Normatív za inventár (3,8745x889,60 ) podľa § 3 nar. vlády č. 97/1992...3 446,11€
- Ušlý zisk:
- Od roku 1993 do 1998 (výmera x 100 € x6)..........................2 324,70 €
- Od roku 1999 do 2004 (výmera x 200 € x6)..........................4 649,40 €
- Od roku 2005 do 2011 (výmera x 250 € x7)..........................6 780,38 €

Majetkovú ujmu vyčíslil sumou 81 274,62 €.

Nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami žalobca vyčíslil sumou 60 000 €, ktorú
špecifikoval nasledovne:
a) Za porušenie základného práva:
- Na spravodlivé súdne konanie vo výške ................................ 10 000 €
- Na súdnu ochranu ................................................................... 10 000 €
- Na ochranu majetku ............................................................... 10 000 €
- Vlastniť majetok ..................................................................... 10 000 €
b) Za porušenie čl. 12 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
c) Za porušenie čl. 13 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
d) Za porušenie čl. 19 Ústavy SR ............................................... 5 000 €
e) Za porušenie čl. 20 Ústavy SR ............................................... 5 000 €

Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 24.2.2011 zahájil predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody,
pričom však žalovaný tejto žiadosti nevyhovel. Chybu súdu v základnom konaní videl v tom, že po 17
rokoch priebehu konania ustálil, že žalobca v základnom konaní nemal naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva. Taktiež uviedol, že napriek prebiehajúcemu konaniu súd vlastnou činnosťou
nezabezpečil ochranu vlastníckeho práva žalobcu, keď nezavkladoval do katastra nehnuteľností
informáciu o prebiehajúcom súdnom konaní, pričom následne boli nehnuteľností odpredané.
Rovnakú chybu súdu videl žalobca i s ohľadom na nezákonnosť rozhodnutia, pričom taktiež poukázal na
dĺžku trvania základného konania a konštatovanie nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žalobca si v predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody
uplatnil iba nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto podľa jeho
názoru, môže byť prerokovaná v súdnom konaní iba táto náhrada a to s poukazom na ustanovenie
§ 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Uviedol, že v časti prerokovania nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, keďže neprišlo k predbežnému prerokovaniu, žaloba je v danej
časti nedôvodná.
Ďalej uviedol, že v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, žalobca
uplatňuje z dôvodu prieťahov v konaní, ktoré podľa jeho názoru, žalobca vôbec nepreukázal a
nekonkretizoval, v ktorom období malo prísť k prieťahom, keďže nemohlo celé konanie mať prieťahy a
zároveň ani neoznačil dôkazy na preukázanie týchto prieťahov.

K nezapísaniu poznámky do katastra nehnuteľností súdom žalovaný uviedol, že je potrebné uvedenú
náhradu škody posudzovať podľa zákona 58/1969 Zb, pričom podľa názoru žalovaného je tento nárok
premlčaný. Uviedol, že poznámka má iba informatívny charakter, nie je prekážkou nadobudnutia
nehnuteľnosti treťou osobou. Nezapísanie poznámky, teda nemohlo vyvolať následky také, ako uviedol
žalobca.

K nezákonnosti rozhodnutí sa žalovaný vyjadril tak, že skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s
výsledkom základného konania nie je dôvodom pre vyvodzovanie zodpovednosti podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Uviedol, že i keď bol zrušený rozsudok krajského súdu zo dňa 5.6.2007 zrušený
v dovolacom konaní, nie je daná jeho nezákonnosť, vzhľadom na výsledok ďalšieho meritórneho
rozhodovania. Rovnako tak namietal i tú skutočnosť, že žalobca vôbec nešpecifikoval, ktoré rozhodnutia
by mali byť nezákonné.
Ďalej uviedol, že výška uplatnenej škody ako i celková náhrada je uplatňovaná duplicitne, nakoľko
rovnaká škoda je uplatnená za nesprávny úradný postup a rovnaká za nezákonné rozhodnutie.
Celkovo namietal, že nebolo v konaní preukázané, že nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých
zákonných predpokladov, teda nebolo preukázané, že došlo k nesprávnemu postupu a k nezákonným
rozhodnutiam, nebol preukázaný vznik škody a rovnako tak nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
nimi.

4. Žalobca uviedol, že námietka premlčania nie je dôvodná, keďže k prevodu nehnuteľností prišlo v roku
2008, a preto nie je nárok premlčaný. Uviedol, že keby je vyznačená poznámka o spore, málokto by
odkúpil nehnuteľnosti.

5. Žalobca v rámci konania predniesol 3 návrhy na prerušenie konania z dôvodu predloženia veci na
Ústavný súd SR, z dôvodu či sú ustanovenia zákona č. 514/2003 účinného od 1.1.2013 v súlade s
Ústavou SR, z dôvodu či ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. sú v súlade s Ústavou SR.

V prvom návrhu na prerušenie žiadal, aby súd predložil na rozhodnutie Ústavnému súdu SR otázku
ohľadne ustanovení § 9 ods. 1, ods. 2 a 17 ods. 1 až 5 zákona č. 514/2003 Z. z. účinných od 1.1.2013,
či sú v súlade s Ústavou SR, a to najmä z dôvodu, že v zákone absentujú intertemporálne ustanovenia,
ktoré navodzujú možnosť retroaktivity ustanovení zákona na škodu, ktorá vznikla pred novelizáciou
zákonných ustanovení, ktoré sú účinné od 1.1.2013. ďalej namietal, že novelou sa zaviedli povinnosti,
ktoré žalobca v čase vzniku škody nebol povinný urobiť a nemohol ich ani predvídať a aktívne konanie
účastníka nebolo v čase do 31.12.2012 povinnosťou.

Ďalší návrh na prerušenie konania žalobca podal z dôvodu napádania ustanovenia 19 písm. b) CSP o
určení osobitnej miestnej príslušnosti v sporoch zakladajúci o náhradu škody podľa zákona 514/2003.
Svoj návrh odôvodnil požiadavkou, že sa má zachovať dostatočná miera objektivity a nezaujatosti, čo
nie je možné v prípade, že postup súdu má preskúmať ten istý súd, ktorý svojim konaním porušil právo
na prejednanie veci v primeranej lehote a vydal nezákonné rozhodnutie.

Napokon podal návrh na prerušenie konania z dôvodu vyslovenia nesúladu zákonného ustanovenia §
163 ods. 3 CSP s Ústavou SR, ktorú odôvodnil tým, že pokiaľ by bolo stanovisko súdu stranám sporu
najmä žalobcovi v čo najvčasnejšom štádiu konania známe, mohol by pred skončením konania využiť
možnosť zaručenú právnym poriadkom a obrátiť sa vo veci vyslovenia nesúladu formou podnetu na iné
subjekty, ktoré majú vlastné oprávnenie takýto návrh podať, zároveň ustanovenie §162 ods. 3 CSP je v
rozpore so všeobecnou zásadou rýchlosťou konania, keď ju pripodobujeme k iným procesným návrhom
o ktorých súd musí rozhodnúť buď na pojednávaní na ktorom boli vznesené alebo prednesené, alebo
v zákonom určenej lehote.

6. Na pojednávanie dňa 4.5.2018 sa dostavili strany sporu. Súd vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu a pripojeného spisu 9C/69/2009. Žalobca na pojednávaní
namietal, že nebola zachovaná 5 dňová lehota na prípravu pojednávania a žiadal odročiť pojednávanie
z dôvodu, že žalobcovi nebolo umožnené štúdium spisu a príprava na pojednávanie. Tu súd
poznamenáva, že právnemu zástupcovi žalobcu bola zmena termínu pojednávania oznámená dňa
20.2.2018, pričom pojednávanie sa konalo až 4.5.2018, teda viac ako 5 dní vopred vedel o termíne
pojednávania. Namietanie nepredloženia súdneho spisu k nahliadnutiu žalobcovi neobstojí, keďže
žalobca bol do spisu nahliadnuť dňa 18.10.2017 a od tejto doby nebol v spise okrem zmeny termínu

vykonaný žiaden úkon, teda žalobca obsah spisu poznal už v čase 18.10.2017, okrem toho, žalobca
splnomocnil na konanie právneho zástupcu, ktorý ho v konaní zastupuje a vykonáva všetky úkony za
neho, a keď tento nežiadal o sprístupnenie spisu a nahliadnutie do neho, má sa za to, že zástupca bol
na pojednávanie riadne pripravený, a neuviedol dôvody, pre ktoré si myslí, že 5 dňová lehota na prípravu
pojednávania zachovaná nebola. O uvedenom svedčí i tá skutočnosť, že právny zástupca žalobcu na
pojednávanie bol riadne pripravený, keď v rámci pojednávania predniesol návrhy na prerušenie konania
ako i rozsiahle ústne prednesy, z ktorých nevyplývalo, že sa na pojednávanie nemohol včas pripraviť.
Ďalej súd poukazuje i na skutočnosť, že ako uviedla právna zástupkyňa žalobcu, žalobca žiadal spis
na štúdium dňa 27.4.2018, t.j. v piatok, pričom však uvedený spis pre náročnosť a rozsah spisového
materiálu, mal k dispozícii zákonný sudca, z dôvodu nutnosti jeho naštudovania a pripravenia sa na
pojednávanie, a v prípade nutnosti štúdia spisu sudcom, nie je možné tento zapožičať k štúdiu.

7. Dňa 29.12.1992 začalo podaním žaloby na Okresnom súde Komárno (ďalej i konajúci súd) konanie
9C/4/1993, ktorého účastníkom bol i G.. W. M., ako jeden zo žalobcov, ktorého predmetom konania bolo
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v petite žaloby. Uznesením 9C 4/1993 zo
dňa 13.6.1994 konajúci súd konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku žalobcami, ktoré
uznesenie bolo rozhodnutím Krajského súdu Bratislava 12Co 354/94-122 zo dňa 31.5.1995 zrušené z
dôvodu, že súd vo výzve neuviedol, ktoré nároky žalobcov boli spoplatnené.

Následne dňa 3.4.1997 konajúci súd vyzval žalobcu v základnom konaní, aby upravil okruh účastníkov
konania z dôvodu úmrtia pôvodne označených žalobcov. Na výzvu žalobca (zástupca žalobcov v
základnom konaní) reagoval prípisom zo dňa 14.4.1997, v ktorej uviedol, že pozemky vlastnícky patria
Baltazárovi Harisovi, nar. 1919, a to bez ohľadu na vtedy platný stav v katastri nehnuteľností.

Uznesením 9C 4/93-225 zo dňa 21.4.1997 konajúci súd zastavil konanie z dôvodu nedostatku
právnej subjektivity a procesnej spôsobilosti žalovaných. Uznesením 7Co 245/97-229 zo dňa 30.1.1998
Krajský súd v Nitre zrušil vyššie uvedené zastavujúce uznesenie z dôvodu procesných pochybení
prvostupňového súdu, keď konajúci súd nerozhodol najskôr o návrhu na pripustenie Pavla Ceffera
a manželky do konania, a neuzrejmil si, či žalobcovia naďalej trvajú na žalobe proti pôvodnému
žalovanému.

Dňa 17.1.2002 žalobca (zástupca žalobcov) v základnom konaní podal návrh, aby pozemky, ktoré sú
predmetom tohto konania, súd zablokoval v katastri nehnuteľností. Výzvou zo dňa 25.1.2002 konajúci
súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní oznámil, čo žiadal vyššie uvedeným podaním a akým spôsobom
žiada zablokovať pozemky. Dňa 4.2.2002 žalobca oznámil, že svojim podaním dal podnet na opatrenie,
ktoré súd obvykle vykonaná i bez návrhu, preto odpoveď na otázku musí byť známa z činnosti súdu.
Rozsudkom 9C 4/1993-554 zo dňa 8.2.2006 konajúci súd zamietol žalobu v celom rozsahu a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre
6Co/85/2006-606 zo dňa 5.6.2007, kde Krajský súd v Nitre uviedol, že žalobcovia v základnom konaní
sa mali dožadovať žalobou o určenie, že poručiteľ bol v deň smrti vlastníkom veci, a do skončenia
dedičského konania sa nemôžu domáhať určenia, že sú spoluvlastníkmi, a teda nemajú naliehavý právny
záujem na určení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 2Cdo 231/2007 zo dňa 28.10.2008 zrušil uznesenie
Krajského súdu v Nitre 6Co/85/2006-606 zo dňa 5.6.2007 z dôvodu, že odvolací súd založil svoje
rozhodnutie na úplné odlišnom právnom posúdení veci, s ktorým účastníkov neoboznámil a nedal im
príležitosť sa k tomu názoru vyjadriť.

Následne Krajský súd v Nitre uznesením 6Co/4/2009-652 zo dňa 30.1.2009 zrušil rozsudok konajúceho
súdu 9C 4/1993-554 zo dňa 8.2.2016 z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal posúdením
procesnej prípustnosti návrhu navrhovateľov z hľadiska preukázania naliehavého právneho záujmu,
keďže z dokazovania sa zatiaľ nepreukázala existencia naliehavého právneho záujmu.

Rozsudkom 9C/69/2009-692 zo dňa 3.2.2010 Okresný súd Komárno zamietol žalobu žalobcov. V
odôvodnení uviedol, že žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, keďže
predmetné nehnuteľnosti neboli prededené v dedičskom konaní a súd nemôže v konaní rozhodnúť o
tom, či vec patrí do dedičstva, keďže toto môže byť predmetom iba dedičského konania. Krajský súd v
Nitre rozsudkom 6Co/124/2010-737 zo dňa 19.10.2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Komárno.

Dňa 24.2.2011 žalobca podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu.

8. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinný od 1.1.2011 do 31.12.2012 (ďalej aj zákon o zodpovednosti
za škodu) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru

Podľa § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu Štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a
ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia

úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 162 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej i CSP) Súd konanie preruší,
ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa § 162 ods. 3 CSP O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím
vo veci samej.

9. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide
o občiansko-právnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o
zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu,
existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej mocí alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré predpoklady musia byť všetky splnené
kumulatívne, sú:
- nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup
- existencia škody
- príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a škodou
- skutočnosť, že škoda nebola spôsobená orgánom územnej samosprávy pri výkone samosprávy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto predpoklady ešte rozšíril vo svojom uznesení 7Cdo 27/2011
zo dňa 20.3.2012, kde okrem iného uviedol, že: „pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať
existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti. Teda samotná existencia škody ešte takúto
zodpovednosť nezakladá. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
1) subjekt (orgán štátu)
2) predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah),
3) správanie subjektu (jeho rozhodnutie),
4) výsledok spočívajúci v škode,
5) príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a
6) protiprávnosť - nezákonnosť
Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený musí
využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie a musí ísť o rozhodnutie právoplatné, pretože len
právoplatné rozhodnutie zak1adá zodpovednosť.“
Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny
úkon musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (bez ohľadu na to, či
ide o skutočnú škodu, alebo ušlý zisk); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb, resp. zákona č. 514/2003 Z.
z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto
rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite,
keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
predchádza následku a vyvoláva ho. To že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť (bezpečne

preukázaný) a bezprostredný už konštatoval dokonca aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. nález
Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08).
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Zhodne s vyššie uvedeným
vyložil pojem „príčinná súvislosť“ Najvyšší súd SR aj v rozsudku z 28. Októbra 2010, Sp. zn. 3 Cdo
130/2010, ktorý síce nebol vydaný v právnej veci uplatňovania práva na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci, no aj z neho je zrejmý ustálený výklad' pojmu „príčinná súvislosť“ v rozhodovacej
praxi súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania nároku na náhradu škody. Najvyšší súd
SR taktiež konštatoval, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná
súvislosť' musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje
poškodeného (Rozsudok NS SR 2Cdo 292/2006)
V právnej náuke sa uvádza, resp. zdôrazňuje, že je to žalobca, kto musí preukázať v konaní existenciu
podmienok zodpovednosti žalovaného za (vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konaním a škodou) a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. To znamená, že
existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a
škodou (eventuálne nemajetkovou ujmou) musí preukázať žalobca.

10. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. V legislatívnom zámere zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa uvádza že „ nezákonným rozhodnutím
možno rozumieť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným
orgánom. Definícia nezákonného rozhodnutia spravidla ani nie je potrebná, keďže súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím, ktorým príslušný orgán zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola škoda spôsobená . Ak teda bolo určité rozhodnutie
orgánu verejnej moci zrušené alebo zmenené, takéto rozhodnutie je potrebné považovať za rozhodnutie
nezákonné - špecifickým prípadom je zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy v rámci správneho
súdnictva z dôvodu nepredloženie spisového materiálu správnemu súdu. Rozhodnutím orgánu verejnej
moci sa rozumie rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní resp. civilnom sporovom konaní,
civilnom mimo sporovom konaní, správnom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom
konaní. Nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže založiť tak rozhodnutie
orgánu verejnej moci vo veci samej, ako aj rozhodnutie procesnej povahy (napr. rozhodnutie o prerušení
konania), rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré má konštitutívny charakter, ako aj rozhodnutie
deklaratórneho charakteru.
Zákonodarca (v snahe postihnúť čo možno najväčší okruh pochybení orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci) z toho istého dôvodu, kvôli ktorému nevymedzil „nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej
moci“, nepristúpil ani k definícii „nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci“, a prenechal
tak pole právnej vede a judikatúre; zákonodarca v zákone č. 514/2003 Z. z. len príkladom uviedol
pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré spadajú pod „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“.
Ako príklady nesprávneho úradného postupu zákonodarca uvádza porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní.
Za nesprávny úradný postup orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci teda nemožno považovať
pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán, resp. orgán verejnej moci pred svojím
rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je rozhodnutie
nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané neskôr, v inej podobe či za iných okolností
(Rozsudok NSSR 6Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011).

11. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť
daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej
moci- výnimku z tohto pravidla potom upravuje §6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z., presnejšie k jeho § 6 návrh zákona stanovil vo všeobecnosti
tri základné podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej
protiprávnym, resp. nezákonným rozhodnutím, a to:
- protiprávnosť rozhodnutia
- právoplatnosť rozhodnutia.
- vyčerpanie opravných prostriedkov

Autentický výklad zákona č. 514/2003 Z.z. je teda pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia
orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu jednoznačný. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu môže teda založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť,
pričom základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je len
tá časť rozhodnutia, ktorá nadobudla, právoplatnosť. Nemožno sa teda domáhať nároku na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ako to už bolo naznačené, výnimku z
pravidla, že zodpovednosť za škodu pôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len
právoplatné rozhodnutie, upravuje § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. - ide o prípady, keď bola škoda
spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť;
ďalšia výnimka zo spomínaného pravidla je uvedená v § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. - ide o
prípady, keď škoda je spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktorým orgán verejnej moci
prekročil svoju právomoc.
Je nesporné, že škoda môže vzniknúť aj v príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia orgánu štátu, ktoré
bude zrušené skôr, ako nadobudne právoplatnosť- v tomto prípade je však potrebné zodpovednosť
štátu za škodu, ktorá by vznikla v príčinnej súvislosti s vydaním takéhoto rozhodnutia, posudzovať
podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nie podľa ustanovení toho istého zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Akékoľvek úvahy o vylúčení zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ktoré bolo zrušené skôr, ako nadobudlo právoplatnosť,
sú neprijateľné - všimnime si opäť slová dôvodovej správy k návrhu na vydanie zákona o ručení
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci z roku 1930: „takisto zostáva nárok na náhradu škody
zachovaný, kedy napriek priaznivému výsledku opravných prostriedkov zostáva škoda alebo zvyšok
škody neodvrátený“.
Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci nie
je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda.
Podľa Najvyššieho súdu SR, „všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva
skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom“ (Rozsudok Najvyššieho súdu
SR MCdo 58/01)
Pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené,
platí prezumpcia jeho správnosti. Ako sa vyjadril Najvyšší súd SR vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo
nezákonné, a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou
nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho
nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo/115/2010 zo
dňa 31.5.2011)
Z opačného uhla pohľadu súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu taktiež nie je oprávnený skúmať zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené
rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť škoda spôsobená; súd si však v tomto konaní musí
uvedomiť, že zrušenie rozhodnutia orgánu štátu, ktorým mala byť spôsobená škoda, nemusí nevyhnutne
znamenať, že príslušný orgán mal vydať rozhodnutie v prospech toho, kto si v tomto súdnom konaní
uplatňuje právo na náhradu škody.
Pokiaľ ide o požiadavku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým mala byť škoda spôsobená, okruh riadnych opravných
prostriedkov vyplýva z právnych predpisov, ktoré upravujú konanie, v ktorom bolo vydané predmetné
rozhodnutie. Riadnym opravným prostriedkom sa rozumie spravidla opravný prostriedok proti
neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad odvolanie.

12. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a za určitých okolností aj
nemajetková ujma; pojmy „škoda“ a „ušlý zisk“ však tento právny predpis bližšie nevymedzuje.
V judikáte R 55/71 sa skutočná škoda vymedzuje ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku
poškodeného, ktorý už nastal, s tým, že predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci
do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu. V súdnej praxi bol vyslovený právny názor, podľa ktorého „škoda majetku
poškodeného vznikne až zaplatením pohľadávky, a nie jej vznikom prípadne okamihom jej splatnosti“
Ušlý zisk sa obvykle vymedzuje ako ujma spočívajúca v tom, „že u poškodeného nedošlo v dôsledku
škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí
dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to

pri skutočnej škode), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba. Pravdepodobnosť
rozmnoženia majetku., lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť
protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie
svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“ (uznesenie
NS SR 4Cdo 319/2008 zo dňa 28.4.2010) Ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha práva na
náhradu ušlého zisku, musí preukázať, že predmetný zisk by mohla reálne dosiahnuť, ak by nedošlo k
vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu úradnému postupu.
Existenciu škody musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol poškodený nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práv a na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť,
navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Podľa právneho názoru
Ústavného súdu ČR, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní
a ),primeranosť nároku“; existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym
úradným postupom musí , byť tvrdená a preukázaná (uznesenie Ústavného súdu ČR III. ÚS 712/06
zo dňa 27.9.2007).
Je teda zrejmé, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak bolo nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané alebo ak k nesprávnemu úradnému postupu orgánu verejnej
moci došlo po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. aj to len vtedy, ak nemajetková
ujma vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej mocí alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková
ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom musia byť preukázané (uznesenie Ústavného súdu ČR III. ÚS 712/06 zo dňa
27.9.2007).

13. K základným kategóriám časovej pôsobnosti právnych noriem patrí aj intertemporalita
právnych noriem. Intertemporálne (prechodné) ustanovenia normatívneho právneho aktu sú súčasťou
záverečných spoločných (prechodných) ustanovení aktu. Ich súčasťou sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú
aretroaktivitu alebo vymedzujú retroaktivitu. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej
normy do minulosti. Princíp, že právne normy pôsobia v zásade do budúcnosti a nie do minulosti, to
znamená princíp aretroaktivity ovláda oblasť súkromného, ale aj verejného práva. Vychádza sa pri tom
zo zásady, že kto konal s dôverou v určitý zákon, nemá byť v svojej dôvere sklamaný.

14. Súd zamietol návrhy na prerušenie konania z nasledovných dôvodov. Návrh na prerušenie konania,
v ktorom žiadal, aby súd predložil na rozhodnutie Ústavnému súdu SR otázku ohľadne ustanovení § 9
ods. 1, ods. 2 a 17 ods. 1 až 5 zákona č. 514/2003 Z. z. účinných od 1.1.2013, či sú v súlade s Ústavou
SR súd uvádza, že uvedený návrh je pre konanie nepodstatný a irelevantný, keďže na uvedené konanie
sa predmetné ustanovenia zákona účinného od 1.1.2013 nevzťahujú. Súd vychádza z toho, že konanie
bolo začaté dňa 17.9.2012, za účinnosti zákona o zodpovednosti za škodu v znení do 31.12.2012, a
podľa zákona v tomto znení sa musí i rozhodovať o nárokoch žalobcu.
V daných súvislostiach súd poukazuje na všeobecné zásady uvedené v predchádzajúcej časti
odôvodnenia. Z týchto zásad jednoznačne vyplýva princíp aretroaktivity. V ústavnom poriadku
Slovenskej republiky je zakotvený výslovný zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti) iba pre oblasť
trestného práva, túto však možno pre ostatné oblasti vyvodiť aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. V našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada
lex retro non agit (teda zákon nemá spätnú účinnosť ), nakoľko definujúcim znakom právneho štátu je aj
zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov
a právnej istoty. Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje
prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej
účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).
Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za
platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom a to až do doby účinnosti práva nového.
Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i

na staré právne pomery už založené, ale iba do doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo
ešte od neskoršej doby. Novela zákona o zodpovednosti za škodu účinná od 1.1.2013 neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia k § 9, resp. § 17, podľa ktorých by bolo možné už tento nový zákon
použiť aj na právne pomery založené pred nadobudnutím jeho účinnosti. Vzhľadom na nedostatok
prechodných (intertemporálnych) ustanovení bolo teda potrebné vec posúdiť podľa všeobecne platných
pravidiel a zásad upravujúcich vzťah starého a nového predpisu. Tieto pravidlá a zásady spočívajú
v nutnosti ochrany nadobudnutých práv a nepripúšťajú, aby sa právne vzťahy a nároky z nich, ktoré
vznikli podľa starého práva, posudzovali podľa nového práva. K základným znakom právneho štátu totiž
neodmysliteľne patrí požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok.
Súčasťou tohto princípu je i zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Preto
nie je prípustné, aby právna úprava so spätnou účinnosťou pôsobila na nadobudnuté práva a povinnosti.
Z uvedeného treba vyvodiť záver, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah, ktorého vznik a z neho
vyplývajúce práva a povinnosti bolo treba posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku tohto
vzťahu, t.j. účinnej do 31.12.2012.

15. Návrh na prerušenie konania, ktorým žalobca napádal § 19 písm. b) CSP súd zamietol z dôvodu,
že súd nedospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Svoje
tvrdenie odôvodňuje tým, že zákonodarca v predmetnom ustanovení vyšiel žalobcom, t.j. poškodeným
v ústrety a to tým, že umožnil prerokovanie sporu na tom súde, v ktorého obvode nastala skutočnosť,
čím uľahčil dôkaznú situáciu pre stranu žalobcu a rovnako pre celkový chod sporu zohľadnil dôvod
hospodárnosti konania, ktorý dôvod v sebe zahŕňa i ústavné právo na spravodlivý súdny proces, na
proces bez prieťahov v konaní, a teda takéto ustanovenie nemôže byť v rozpore s ústavou. Uvedená
miestna príslušnosť zabezpečuje rýchlejšie prejednanie sporu na nestrannom súde, to znamená, že
sudca je viazaný iba zákonmi a rozhoduje na základe nich, a to bez ohľadu na strany sporu. V prípade,
ak žalobca mal dôvodné podozrenie zo zaujatosti súdu, mohol postupovať podľa príslušných ustanovení
súdneho poriadku, ktoré riešia takéto okolnosti, a nie po niekoľkých rokoch od začatia konania žiadať a
napádať ustanovenie platné tak v súčasnej procesnej úprave ako i predošlej.

16. Ohľadne návrhu na prerušenie konania z dôvodu vyslovenia nesúladu zákonného ustanovenia §
163 ods. 3 CSP s Ústavou SR súd uvádza, že súd nedospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov. Svoje tvrdenie odôvodňuje najmä zásadou hospodárnosti a
rýchlosti konania, kedy práve daný procesný postup, t.j. možnosť rozhodnúť o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania v rámci meritórneho rozhodnutia, umožňuje súdu, aby neprichádzalo k zbytočným
prieťahom v konaní, ktoré by boli spôsobené činnosťou strán sporu, a to najmä v prípade, keď už samotný
návrh na prerušenie konania nenesie všetky náležitosti, prípadne nie je daný komplexný návrh, pre aké
okolnosti má byť konanie prerušené, a aký to môže mať vplyv na konanie ako celok. Postup uzákonený
v ustanoveniach CSP práve zohľadňuje zásady práva na spravodlivý súdny proces a na prerokovanie
sporu bez prieťahov.

17. V danom prípade sa žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného k náhrade škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom v konaní Okresného súdu Komárno 9C/69/2009 (predtým 9C/4/1993).

Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že na Okresnom súde Komárno prebiehalo od
29.12.1992 konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorom ako jeden zo žalobcov
vystupoval i žalobca v tomto konaní. Konanie bolo skončené rozsudkom 9C 4/1993-554 zo dňa
8.2.2006, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre 6Co/85/2006-606 zo dňa 5.6.2007, kedy
krajský súd sa stotožnil s názorom Okresného súdu Komárno, ale na viac dodal i to, že žalobcovia nemali
naliehavý právny záujem. Ďalej mal súd preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
2Cdo 231/2007 zo dňa 28.10.2008 zrušil vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Komárno a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie, pričom okresný súd rozsudkom 9C/69/2009-692 zo dňa 3.2.2010
opätovne rozhodol a žalobu zamietol, a následne bol rozsudok potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Nitre 6Co/124/2010-737 zo dňa 19.10.2010.

Žalobca v celom rozsahu napáda nesprávny úradný postup v základnom konaní ako i nezákonné
rozhodnutia v základnom konaní, pričom nešpecifikoval, ktoré rozhodnutia a v čom sú nezákonné a
ktorý postup je nezákonný. K námietke žalovaného, že žalobca nepožiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd uvádza, že žalobca

preukázal, že zasielal spoločne dva prípisy zo dňa 24.2.2011, ktorými žiadal o prerokovanie nároku na
náhradu škody tak nesprávnym úradným postupom ako aj nezákonným rozhodnutím, teda túto námietku
považoval súd za bezpredmetnú.
Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody uviedol súd v predošlej časti odôvodnenia, pričom
jednoznačne poukazuje v danej súvislosti na už spomínané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 7Cdo 27/2011 zo dňa 20.3.2012, v zmysle ktorého všetky v ňom uvedené predpoklady
(viď bod 9 odôvodnenia) musia byť splnené súčasne. Ako vyplýva z odôvodnenia vyššie tak práve
žalobca je ten, ktorý musí preukázať, že všetky podmienky sú splnené, čo v danom prípade preukázané
nebolo. Žalobca podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, teda nepredložil žiadne dôkazy
a neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by plynulo, že by mu bola spôsobená škoda či už
majetková alebo nemajetková, nepreukázal akým konkrétnym konaním prípadne rozhodnutím mu mala
byť škoda spôsobená, a teda nepreukázal vznik škody v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou,
teda s protiprávnym, nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom. Opieranie
svojich tvrdení v zásade iba o skutočnosť, že žalobca mal v základnom konaní naliehavý právny záujem,
je právne nepodstatné, keď súd v konaní o náhradu škody, nemôže preskúmavať vecnú správnosť
súdnych rozhodnutí v základnom konaní, a z celého základného konania nevyplýva, že by rozhodnutia
vydané v konaní boli protiprávne, teda zrušené pre rozpor s právom, keď napokon v konečnom dôsledku
v základnom konaní bola žaloba zamietnutá i po rozhodnutí dovolacieho súdu.
K výške nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil súd uvádza, že vznik takejto ujmy v konaní
preukázaný nebol, nakoľko žalobca na preukázanie jej vzniku neuviedol žiadne skutkové tvrdenia a
neoznačil žiadne dôkazy. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu v súvislosti s konaním
9C/69/2009 (predtým 9C 4/1993) vznikla nejaká nemajetková ujma, nepreukázal, že konanie súdu resp.
súdov by sa odzrkadlilo na jeho osobnom, sociálnom živote, či v iných nemajetkových sférach života.

V danom prípade súd teda konštatuje, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom jeden zo základných
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym
úradným postupom a to vznik škody, spolu s tým nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom, nakoľko ak nevznikla škoda,
tak nemôže byť daná ani príčinná súvislosť. Čiže z daného teda vyplýva, že ak nepreukázal žalobca
všetky predpoklady vzniku zodpovednosti, čo v danom prípade nepreukázal, tak žalovaný nenesie
zodpovednosť za vznik škody.

K namietanému nezákonnému rozhodnutiu súd uvádza iba toľko, že nemohlo ísť o zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko k tejto zodpovednosti sa vyžaduje v zmysle §
6 zákona o zodpovednosti za škodu existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre
jeho nezákonnosť, čo v danom prípade vo veci absentuje. Súd v rámci dokazovanie vykonal dôkaz
oboznámením spisu základného konania, pričom ako z dokazovania vyplynulo ani jedno z rozhodnutí
súdu nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Uvedené uznesenia boli zrušené z dôvodu absencie či
už riadneho odôvodnenia, alebo absencie zistenia skutkového stavu či ustálenia okruhu účastníkov
konania, pričom záverečné rozhodnutie bolo potvrdené. Konštatovanie nezákonnosti (protiprávnosti)
rozhodnutia vyšším orgánom zakladá jeden zo základných predpokladov na vznik zodpovednosti za
škoda spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Obdobne sa vyjadril i Najvyššieho súdu SR v rozsudku
6Cdo/115/2010 zo dňa 31.5.2011, keď konštatoval, že vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné, a
odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia.
Ak zákonnosť resp. nezákonnosť rozhodnutia konštatovaná nebola, súd nemá oprávnenie skúmať túto
otázku v tomto konaní, a preto nie je možné priznať nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím.
Na potvrdenie svojich tvrdení v danej súvislosti súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR II.
ÚS 437/2008 zo dňa 27.11.2008, ktoré uvádza „... Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že
krajský súd predovšetkým skúmal, či sú naplnené zákonné predpoklady priznania nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle požiadaviek podľa zákona č. 58/1969 Zb., pričom
jednou z takýchto požiadaviek bolo, aby rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k spôsobeniu škody, bolo
zrušené pre nezákonnosť. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie ministerstva, ktoré malo byť
podľa tvrdení sťažovateľky dôvodom vzniku jej škody, bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu, no
nie z dôvodu jeho nezákonnosti, ale z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, kvôli nepredloženiu súvisiaceho
administratívneho spisu najvyššiemu súdu zo strany ministerstva. Vzhľadom uvedené krajský súd
dospel k záveru, že nie je daný zákonný predpoklad existujúceho (konečného) rozhodnutia zrušeného

pre jeho nezákonnosť, v dôsledku vydania ktorého by sťažovateľke bola spôsobená nenapraviteľná (v
inom konaní) škoda, ktorej by sa mohla domáhať už iba v zmysle krajským súdom citovaných ustanovení
§ l ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb....“
Súd poukazuje i na tú skutočnosť, že žalobca ani nešpecifikoval v čom vidí nezákonnosť rozhodnutí
a nešpecifikoval ani to, ktoré rozhodnutia považuje za protizákonné, a preto súd sa musel zaoberať
rozhodnutiami všetkými, pričom však k zneniu obsahu žaloby je zrejmé, že napáda iba rozhodnutia
konečné, teda rozhodnutia vydané za účinnosti zákona 514/2003 Z.z., podľa ktorého i žalobu koncipoval,
ale i napriek tomu sa súd zaoberal všetkými, teda i rozhodnutiami, na ktoré sa náhrada škody vzťahuje
podľa zákona 58/1969 Zb..

K namietanému nesprávnemu úradnému postupu v základnom konaní 9C/69/2009 (predtým 9C/4/1993)
súd uvádza, že okrem už spomenutého nepreukázania vzniku škody a príčinnej súvislosti ako
základného predpokladu na priznanie nároku na náhradu škody, nebol v základnom konaní vykonaný
taký postup , ktorý javí známky nezákonnosti resp. nesprávnosti, čo vyplýva z jednotlivých listinných
dôkazov, t.j. z obsahu spisu základného konania. Namietané nezapísanie poznámky do katastra
nehnuteľností taktiež nejaví známky nezákonnosti, keď súd reagoval na návrh žalobcu v základnom
konaní, pričom však z podania nebolo zrejmé o čo sa žalobcom jedná, a preto ich vyzval na doplnenie
resp. spresnenie svojho podania, pričom žalobca v reakcii na tento prípis súdu takto nepostupoval,
a preto je možné konštatovať, že nezapísanie poznámky do katastra si zapríčinil sám žalobca, keď
riadne nespolupracoval so súdom (návrh čl. 278 spisu zákl. konania, výzva čl. 280 spisu zákl. konania
a odpoveď žalobcu čl. 281 spisu zákl. konania). V danej súvislosti sa súd zaoberal i vznesenou
námietkou premlčania na daný postup resp. náhradu škody z tohto postupu, ktorú žalovaný vzniesol
na pojednávaní, tu súd uvádza, že v zmysle ustanovení zákona 58/1969 Zb. podľa ktorého musel súd
posudzovať daný postup, keďže úkony súdu boli vykonané pred účinnosťou zákona 514/2003 Z.z., je
nárok žalobcu v zmysle § 22 ods. 1 zákona 58/1969 Zb. premlčaný, keďže právo na náhradu škody sa
premlčí do 3 rokov od kedy sa poškodený dozvedel o škode. Sám žalobca sna pojednávaní uviedol, že
o škode sa dozvedel v roku 2008, keď prišlo k predaju pozemkov. Žaloba na súd bola podaná až v roku
2012, teda viac ako 3 roky od dozvedenia sa o vzniku škody, a preto je súd názoru, že v danom prípade
je i právo na náhradu škody premlčané, avšak táto skutočnosť nemení nič na tom, že žalobca vôbec
nepreukázal vznik škody, ako základnej, esenciálnej náležitosti nároku na náhradu škody.

K namietanej dĺžke konania súd uvádza, a stotožňuje sa s tvrdením žalovaného, že z vykonaného
dokazovania a to konkrétne z obsahu príslušného spisového materiálu základného konania vyplýva, že
žalobca nebol po dobu takmer 12 rokov sám ani len jednoznačným spôsobom určiť okruh účastníkov
konania a rovnako tak ani petit návrhu, pričom prispieval k predlžovaniu konania svojim vlastným
obštrukčným konaním v podávaní neodvodnených námietok zaujatosti konajúcich sudcov. Následne
po úprave okruhu účastníkov a uvedení riadneho žalobného petitu súdy rozhodovali bez hoc akých
prieťahov. Teda sám žalobca do značnej miery zodpovedal za dĺžku konania ako takého.

V danom prípade teda súd poukazujúc najmä na tú skutočnosť, že žalobca v konaní nepredložil také
prostriedky procesného útoku, neuviedol také skutkové tvrdenia a vykonaným dokazovaním nebol
preukázaný tak skutkový stav veci, že by preukázal žalobca vznik škody a spolu s tým i príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (t.j. nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným
rozhodnutím), nepreukázal splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal
celkovú nezákonnosť postupu či rozhodnutí súdu, a preto súd z týchto dôvodov žalobu žalobcu zamietol.

18. Súd tiež poukazuje na závery rozsudku Krajského súdu v Nitre 25 Co 62/2010 zo dňa 13.10.2010
v ktorom odvolací súd konštatoval, že „ Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v tomto smere je
absolútne nepostačujúci len odkaz na jednotlivé články Ústavy SR tak, ako to učinila žalobkyňa. Tieto
len vymenúvajú vo všeobecnosti práva občanov, ktoré im ústava zaručuje, pri ich porušení a s tým
spojeným morálnym zadosťučinením však je potrebné vychádzať zo závažnosti následkov tak, ako sa
tieto konkrétne prejavili u jednotlivých poškodených“.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému,
ktorý mal v konaní úplný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Úplný
úspech žalovaného spočíval v tom, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd, písomne, v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.