Uznesenie – Pracovné právo – Neplatnosť… ,
Iná povaha rozhodnutia, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313223014
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313223014.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: E. F. , bytom B. F.,
M. č. XXX/X, zastúpený JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátkou v Bratislave, Slovinec č. 73, proti
žalovanému: ZEDNÍČEK SLOVAKIA, s. r. o., Bratislava, Nobelova č. 34, IČO: 44 221 819, zastúpený
spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Bratislava, Špitálska č. 10, IČO: 36 722

758, za ktorú koná JUDr. Lukáš Garčár, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o
náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III. zo dňa 22. mája 2014, č.k. 45 Cpr 4/2013-97, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22. mája 2014, č.k. 45 Cpr
4/2013-97, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa zo dňa 22.5.2014, č.k. 45
Cpr 4/2013-97, určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.6.2013 danou žalovaným
žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer naďalej
trvá; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 10.280,-- € spolu s 5,5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.176,74 € od 26.10.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1.176,74 € od 26.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo

sumy 1.176,74 € od 26.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.176,74
€ od 26.1.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.176,74 € od 26.2.2014
do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.176,74 € od 26.3.2014 do zaplatenia,
5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.176,74 € od 26.4.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet
súdu prvej inštancie súdny poplatok v sume 716,-- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; napokon

si vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3
O.s.p.). Tým v prevažnom rozsahu vyhovel žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 30.10.2013. Ňou
sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.6.2013
podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer žalobcu trvá naďalej.
Doplnením žaloby zo dňa 22.11.2013 sa žalobca domáhal náhrady mzdy v súvislosti s neplatným
rozviazaním pracovného pomeru počínajúc od 1.9.2013 v sume 14.121,36 € spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.9.2013 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobca pre žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.10.2012 na dobu neurčitú
ako obchodný manažér (popis práce bol upravený v dodatku č. 1 pracovnej zmluvy) s miestom výkonu
práce Trenčiansky, Žilinský, Trnavský a Nitriansky kraj; dohodnutá bola 40 hodinová pracovná doba
týždenne, základná mzda v sume 666,-- € mesačne, pohyblivá čiastka mzdy v sume 250,-- € mesačne

v závislosti od predaja u zahraničných reťazcov, pohyblivá čiastka mzdy v
sume 250,-- € v závislosti od predaja na sieťach COOP, CBA a pod.; výplata bola splatná v ktorýkoľvekdeň nasledujúceho mesiaca, najneskôr však do 25. dňa nasledujúceho mesiaca. Výpoveďou zo dňa
28.6.2013 žalovaný so žalobcom rozviazal pracovný pomer podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce v dôsledku organizačnej zmeny zo dňa 20.6.2013, v dôsledku ktorej bolo zrušené

pracovné miesto obchodný manažér; žalobca sa stal nadbytočným, nemal možnosť žalobcu ďalej
zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemal možnosť ponúknuť
mu inú pre neho vhodnú prácu v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Výpovedná doba podľa
ustanovenia § 62 Zákonníka práce a platnej pracovnej zmluvy bola dva mesiace, začala plynúť 1.
dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede; výpoveď bola navrhovateľovi účinne doručená

dňa 28.6.2013. Žalobca dňa 28.8.2013 oznámil zamestnávateľovi, že výpoveď z pracovného pomeru
považuje za neplatnú z formálnych dôvodov. Žalovaný udelil písomné plnomocenstvo dňa 20.6.2013 na
dobu neurčitú (do písomného odvolania alebo vypovedania) splnomocnencovi Ing. Pavlovi Koutňákovi
na všetky právne a iné úkony spojené so zastupovaním splnomocniteľa ako zamestnávateľa v
pracovnoprávnych vzťahov, individuálnych aj kolektívnych, a to najmä na dojednávanie, podpisovanie,
na vykonávanie úkonov smerujúcich k vzniku, zmene a skončeniu pracovného pomeru zamestnancov,

dojednávanie pracovnoprávnych podmienok, vyjednávanie so zástupcami zamestnancov, zastupovanie
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom, zástupcom zamestnancov, orgánom štátnej a verejnej
správy, podávanie oznámení, vyhlásení a žiadostí, vyžadovanie informácií, preberanie písomností
doručovaných osobne, a to všetko v mene splnomocniteľa; v rozsahu práv a povinnosti podľa
slovenského právneho poriadku. Žalovaný vznikol dňa 14.6.2008, štatutárnym orgánom spoločnosti

v období od 8.6.2013 až doposiaľ sú konatelia Bc. Jan Hanuš, Ing. Michal Žídek, konatelia
spoločnosti boli oprávnení konať samostatne. Ing. Pavel Koutňák nebol nikdy štatutárnym orgánom
zamestnávateľa (žalovaného), taktiež nebol nikdy jeho zamestnancom, vedúcim zamestnancom ani
povereným zamestnancom vykonávať v mene zamestnávateľa právne úkony. Žalobca súčasne žiadal
náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru za obdobie 12 mesiacov (od

1.9.2013 do 31.8.2014), ktorej výšku súčasne odôvodnil a vyčíslil, ako aj úroky z omeškania a trovy
konania.

3. Nadväzne na ustanovenie § 61 ods. 1, ods. 2, § 62 ods. l, ods. 2, § 63 ods. l písm. b/, § 9 ods. l,
§10ods.l,§77,§79ods.l,ods.2,§134ods.2,ods.4,§129ods.lZákonníkapráce,§2ods.2vetaprvá

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, súd prvej inštancie
dôvodil, že Zákonník práce kogentným spôsobom upravuje spôsob skončenia pracovného pomeru, pri
uplatňovaní ktorého je potrebné dodržiavať formálnoprávne a hmotnoprávne náležitosti. Výpoveď zo
strany zamestnávateľa je jednostranný prejav vôle, a to i proti vôli druhého účastníka pracovnoprávneho
vzťahu, a preto právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce viaže platnosť výpovede na splnenie

stanovených podmienok. Nárokov na súde sa žalobca domáha v dvojmesačnej prekluzívnej lehote.
Ing. Pavel Koutňák „Obchodní ředitel Slovensko“ na základe splnomocnenia zo dňa 20.6.2013 nebol
oprávnený konať za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch v
zmysle § 9 Zákonníka práce. Nestotožnil sa s názorom žalovaného v tom, že je potrebné odlišovať
zastúpenie na základe plnomocenstva podľa § 31 Občianskeho zákonníka, že subsidiárne postavenie

Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce je priamo upravené v ustanovení
§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, že inštitút zmluvného zastúpenia umožňuje, aby v pracovnoprávnych
vzťahoch konala za zamestnávateľa tretia osoba, zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo
zastúpenému. Súd dôvodil, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej
prvej časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto znení: „Ak tento zákon v

prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka“. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka znamená, že to, čo Zákonník práce
neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka. V pracovnoprávnych
vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo

člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu
robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho
organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne
úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. Zamestnávateľ môže písomne
poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch

v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca
(§ 9 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce). Podľa § 20 Občianskeho zákonníka za právnickú osobu môžu
robiť právne úkony aj jej zamestnanci, ak je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby,
alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Právnická osoba v pozícii zamestnávateľanemôže konať sama, ale v jej mene konajú fyzické osoby. Zákonník práce priznáva spôsobilosť
konať za zamestnávateľa, právnickú osobu, len štatutárnym orgánom. V mene zamestnávateľa,
právnickej osoby, sú oprávnené robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch ďalšie orgány, vedúci

organizačných útvarov, ktorí sú oprávnení vykonávať v mene zamestnávateľa právne úkony len v
rozsahu svojho funkčného oprávnenia stanoveného organizačným predpismi, zamestnanci, ktorí sú
písomne poverení vykonávať v mene zamestnávateľa určité právne úkony. Zamestnávateľ pri iných
než obvyklých úkonoch môže udeliť osobitné plnomocenstvo zamestnancovi. Podstatné na zákonnom
splnomocnení zamestnanca je jeho existujúci pracovnoprávny vzťah k zamestnávateľovi. Štatutárnym

orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je jeden alebo viac konateľov. V prípade, ak
je konateľov viac, v mene spoločnosti je oprávnený konať každý z nich samostatne za
predpokladu, že spoločenská zmluva alebo stanovy spoločnosti neurčujú inak. Prejav vôle štatutárneho
orgánu je prejavom vôle priamo právnickej osoby, t.j. právny úkon štatutárneho orgánu za právnickú
osobu nie je zastúpením ale osobným konaním priamo právnickej osoby. Ing. Pavel Koutňák nebol
osobou oprávnenou podpísať výpoveď z pracovného pomeru danú dňa 28.6.2013 žalobcovi v mene

zamestnávateľa, teda robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 ods. 1, ods. 2
Zákonníka práce. Osobitným spôsobom v porovnaní s Občianskym zákonníkom Zákonník práce
rieši neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy. Písomná forma
právneho úkonu predpokladá splnenie dvoch základných náležitostí, existenciu písomnosti a existenciu
vlastnoručného podpisu. Existencia písomnosti znamená, že obsah právneho úkonu a jeho náležitosti

sú zachytené v písomnom texte listiny, ako aj určenie osoby, ktorá takýto úkon urobila. Písomný
prejav vôle musí byť súčasne podpísaný a je platný až od momentu podpisu konajúcej osoby. Na základe
uvedených skutočností súd dospel k záveru, že uvedená výpoveď z pracovného pomeru nebola riadne
podpísaná v mene zamestnávateľa na to oprávnenou osobou, teda išlo o taký nedostatok náležitosti
výpovede z pracovného pomeru, ktorý spôsobuje jeho neplatnosť pre rozpor so zákonom. V ďalšom súd

prvej inštancie podrobne odôvodnil spôsob výpočtu náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním
pracovného pomeru, podrobne odôvodnil, na akých skutkových a právnych základoch rozhodol.

4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20.5.2015, č.k. 2 CoPr
16/2014-168, rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 22.5.2014, č.k. 45 Cpr

4/2013-97, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo
dňa 28.6.2013 danou žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a
pracovnýpomernaďalejtrvá,potvrdil,pretožejevovýrokuvecnesprávny(§219ods.l,2O.s.p.).Zhodne
so súdom prvej inštancie uzavrel, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná z dôvodu, že v mene
žalovanéhoakozamestnávateľarozviazalpracovnýpomersožalobcomakozamestnancomžalovaného

Ing.PavelKoutňák.Ďalejvpodrobnostiachsvojerozhodnutieodôvodnil.Napadnutýrozsudoksúduprvej
inštancie vo výroku o náhrade mzdy, vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale odvolací súd
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie spolu s uvedením, ako má ďalej postupovať.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28.9.2016, sp.zn. 7 Cdo

54/2016, odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, keď uzavrel, že prípustnosť
dovolania v rozsahu žalovaným vymedzených dovolacích dôvodov nebola daná.

6.1. V dôsledku podanej ústavnej sťažnosti žalovaným Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo
dňa 31.8.2017, č.k. I. ÚS 155/2017-75, vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom (o.i.) Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 20.5.2015, sp.zn. 2 CoPr 16/2014, porušené boli, rozsudok zrušiť a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, ďalej zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.9.2016, sp.zn. 7 Cdo 54/2016; Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť sťažovateľovi nahradiť

trovy konania.
6.2. Podstatou ústavnej sťažnosti bola interpretácia zásadnej právnej otázky, či pre pracovnoprávne
vzťahy je prípustná aplikácia inštitútu splnomocnenia na základe subsidiárneho použitia Občianskeho
zákonníka. Nadväzne na ustanovenie § 1 ods. 4, § 9 ods. l, ods. 2 Zákonníka
práce ústavný súd dôvodil, že odvolací súd nedostatočne a

nepresvedčivo zdôvodnil vylúčenie občianskoprávneho inštitútu splnomocnenia na pracovnoprávne
vzťahy. Z pohľadu terminológie nemožno pojmovo spájať či stotožňovať poverenie so zastúpením
(splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty, s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami,
ktoré sú upravené inými kódexmi súkromného práva. Poverenie podľa § 9 Zákonníka práce sa viažeiba na osobu zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného
práva s výraznou ochrannou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje, aby za
zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci, pričom vzájomné

vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho práva. Zastúpiť sa môže nechať
zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením zamestnávateľa (Olšovská, A. Zastúpenie
v pracovnom práve. In: Zastúpenie v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty. Praha : C. H.
Beck, 2012). Rozdielne právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu
potenciálnej náhrady škody, ktorý ma poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu

zákonomobmedzený.OkremtohosaprávnaúpravapovereniapodľaZákonníkaprácelíšiodzastúpenia
podľa Občianskeho zákonníka aj v následkoch prekročenia právomocí vyplývajúcich zo
splnomocnenia (§ 10 ods. 2 Zákonníka práce contra § 33 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Označené
základnérysyobochinštitútovvedúkzáveru,žeichnemožnovnímaťakozastupiteľnéinštitúty(užvôbec
nie ako totožné inštitúty), ale ako vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe
plnej moci podľa Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu Zákonníka práce a

dotvára celkový a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (Dolobáč, M. Splnomocnenie
na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017). V prospech uvedenej interpretácie svedčí
i (historický) kontext vývoja právnej úpravy. Predchádzajúci Zákonník práce z roku 1965 upravoval
oba inštitúty ako poverenie zamestnanca, ako aj zastúpenie na základe splnomocnenia, a to taktiež s
rozdielnymi právnymi následkami, ako to je aj podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového Zákonníka

práce s účinnosťou od 1.4.2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov (vrátane zastúpenia), ktoré
duplicitneupravovalObčianskyzákonník,avšaksúčasnesazaviedlasubsidiárnapôsobnosťzákladného
kódexu súkromného práva tak, aby tieto inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno rozumne
predpokladať, že zákonodarca mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe splnomocnenia
z pracovnoprávnych vzťahov (dôvodová správa sa k tomu nevyjadruje), naopak, aplikácia tohto inštitútu

sa mala ďalej opierať o (v tom čase širokú) subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Vylúčením
možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym formálnym výkladom
ustanovenia§9Zákonníkapráceakodomnelejkomplexnejúpravynahradzujúcejzastúpenienazáklade
plnej moci by bol odmietnutý základný inštitút súkromného práva. Splnomocnenie nachádza uplatnenie
najmä tam, kde splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných

zamestnancov), a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe.
Aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom
nezasahuje do sociálnych práv zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje
právne postavenie zamestnanca ako slabšej strany. Zákonník práce nechráni len sociálne práva
zamestnanca (hoci to je jeho prioritná úloha), ale garantuje i práva zamestnávateľa, medzi ktoré

rozhodne patri zmluvná sloboda vrátane slobody jednostranného ukončenia zmluvného vzťahu na
základe zákonom predpokladaných dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym
formálnym (skôr formalistickým) zákazom uplatnenia inštitútu splnomocnenia v pracovnoprávnych
vzťahoch de facto popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali, či vôbec boli splnené ďalšie
zákonné podmienky.

6.3. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že je mu známa aj judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16.8.2012, sp.zn. 4 Cdo 4/2012, avšak ani odôvodnenie tohto rozhodnutia
nie je z pohľadu ústavného súdu spôsobilé spochybniť uvedené právne relevantné úvahy. Uzavrel, že
krajský súd z dôvodu prísne formálnej (formalistickej) interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje
z ústavných medzí a opomína skutočný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do

označených základných práv sťažovateľa.
6.4. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napadol aj rozsudok okresného súdu, ktorý tiež navrhol zrušiť
a vrátiť vec na prvoinštančné konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky ale tejto časti sťažnosti
nevyhovel(bod5nálezu)odvolávajúcsanasvojusubsidiárnuprávomocvyjadrenúvčl.127ods.lÚstavy
Slovenskej republiky, v dôsledku ktorej nie je v jeho kompetencii zasahovať do právomoci krajského

súdu, ktorý napádané rozhodnutie okresného súdu vecne opätovne preskúma s tým, že bude viazaný
názorom ústavného súdu.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a právnym názorom
vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p., ktorým bol s
účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.); § 56 ods. 6,
ods. 7 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonnépodmienky pre jeho nariadenie (§ 385 ods. l C.s.p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. l písm. c/, ods. 2 C.s.p., § 391 ods.
l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Odvolací súd teda zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým vo

zvyšku zamietol žalobu a vo výroku, ktorým si vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (§ 389 ods. 2 C.s.p.).

8. Ako je uvedené vyššie súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že výpoveď z pracovného
pomeru zo dňa 28.6.2013 danou žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je

neplatná a pracovný pomer naďalej trvá, z dôvodu, že za zamestnávateľa konal Ing. Pavel Koutňák
„Obchodní ředitel Slovensko“ na základe splnomocnenia zo dňa 20.6.2013, ktorý nebol oprávnený konať
za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 Zákonníka práce.
Je tiež nepochybné, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi a (len) pre úplnosť
uviedol dôvody, ktoré podporovali právny názor súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie a aj odvolací
súd nepochybne svoje rozhodnutie založili na iných právnych záveroch ako Ústavný súd Slovenskej

republiky.KeďžetedaÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvyslovilopačnýprávnynázor,ktorýmjeodvolací
súd, ale aj súd prvej inštancie, v prejednávanej veci viazaný, určil smer, ktorý je súd prvej inštancie a
aj odvolací súd povinný zachovať, ktorým sa súd prvej inštancie a aj odvolací súd doteraz neuberal,
je nevyhnutné, aby už súd prvej inštancie nadväzne na vyslovený právny názor ústavným súdom
stranám sporu poskytol dostatočný časový priestor pre tvrdenie rozhodujúcich právnych skutočností,

pre označenie a predloženie dôkazov, pre následné vyhodnotenie vykonaného dokazovania súdom
a rozhodnutie súdu o nárokoch žalobcu v predmetnom súdnom konaní. V prípade, ak by odvolací súd
sám rozhodol o nárokoch žalobcu bez poskytnutia možnosti stranám sporu v konaní pred súdom prvej
inštancie realizovať svoje procesné práva, ale aj povinnosti, nepochybne by im odňal možnosť konať
pred súdom; už len tým, že v riadnom odvolacom konaní by im bola odňatá možnosť predkladať vecné

a právne dôvody vo svoj prospech (je notorietou, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný
riadny opravný prostriedok).

9. V ďalšom konaní úlohou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky (§ 56 ods. 6, ods. 7 zákona č. 38/1993 Z.z.) bude konať za aktívnej účasti strán

sporu riadiac sa procesným právnym predpisom (Civilným sporovým poriadkom) a o nárokoch žalobcu
opätovne rozhodne; podrobne, okrem iného, odôvodní ktorý hmotnoprávny predpis je pre prejednávanú
vec rozhodujúci, a v prípade že nimi budú viaceré hmotnoprávne predpisy, odôvodní ich vzájomný vzťah
a ktorý pre prejednávanú vec je rozhodujúci.

10. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. l, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.).

11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v
spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).