Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/221/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311203510
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311203510.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: D.. E. Q.,
T. O. XX, T., Š. Z. J., zast. JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej menej koná Ministerstvo zdravotníctva SR, so sídlom
Limbová 2, Bratislava, zast. JUDr. Marta Srncová, advokátka, so sídlom Seberíniho 9, Bratislava, o
náhradu škody 759.479,40 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, č. k. 45C/45/2011-228 zo dňa 28. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom žalovaného.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci na základe nezákonných rozhodnutí vydaných Ministerstvom zdravotníctva zo
dňa 8.11.2007 č. 23506-10/2007 ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - vedúceho
služobného úradu MZ SR, č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007, ktoré boli rozsudkom NSSR sp.

zn. 4Sžo 6/2010 zo dňa 31.8.2010 zrušené. Vedúci služobného úradu Ministerstva zdravotníctva SR
rozhodnutím č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007 podľa § 40 ods. 2 písm. a) Zák. o štátnej službe
skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca v stálej službe vo funkcii
hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnej služby MZ SR ku dňu 10.9.2007, proti tomuto rozhodnutiu
sa žalobca odvolal tvrdiac, že mu služobný úrad neponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto. Vedúci
služobného úradu, ako druhostupňový orgán odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie z 10.9.2007
potvrdil. Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti

a zrušenia rozhodnutia vedúceho služobného úradu MZ SR č. 23506-10/2007-OÚ zo dňa 8.11.2007,
ako druhostupňového správneho orgánu, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie č. 22880-1/2007-OÚ zo dňa 10.9.2007 o odvolaní žalobcu zo štátnozamestnaneckého
pomeru v stálej službe. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžo/6/2010 zo dňa 31.8.2010 rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/4/2008-117 zo dňa 7.4.2010 zmenil a uvedené rozhodnutia zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.

2. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvoinštančný súd konštatoval, že v danom prípade
sa nejedná o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy vyplývajúci z úradného postupu pri
výkone verejnej moci, pre jej uplatňovanie je charakteristický vzťah nadriadenosti a podriadenosti
zúčastnených subjektov týchto právnych vzťahov, preto je vylúčené postupovať podľa uvedenéhozákona pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej z individuálnych pracovných vzťahov, teda aj
zo štátnozamestnaneckého pomeru charakterizovaného vzájomnou rovnosťou účastníkov. V zmysle
zákona o štátnej službe je žalobca štátnym zamestnancom a žalovaný je v pozícii služobného úradu,

ide teda o štátnozamestnanecký pomer a za škodu spôsobenú v týchto vzťahoch štát zodpovedá
podľa všeobecných predpisov. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že žalovaný napriek uvedenému
rozsudku Najvyššieho súdu SR naďalej pokračuje v nezákonnom konaní a naďalej mu zadržiava plat,
na ktorý má zákonný nárok, okrem čiastky 7 693,64 €, ktorá mu bola 14.10.2010 vyplatená, súd
uviedol, že zákon o štátnej službe upravuje nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru, kedy je služobný úrad povinný poskytnúť štátnemu zamestnancovi funkčný plat a na
štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia zákonníka práce v oblasti náhrady
škody a nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ani zákonník práce neumožňuje domáhať
sa zamestnancom súdnou cestou pri nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru náhrady
majetkovej či nemajetkovej ujmy.

3. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný si neplnil zákonnú povinnosť vyplatiť mu funkčný plat,
na ktorý má nárok, uviedol, že na Okresnom súde Bratislava III sa vedie konanie o uplatňovanom
nároku, o ktorom bude rozhodnuté. Taktiež zo záznamu Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 28.3.2011,
IBA-1-51-2.3/Z-P24-10 na základe odstúpenia Generálnej prokuratúry v Bratislave mal súd preukázané,
že za kontrolované obdobie zo strany zamestnávateľa nedošlo k porušeniu zákona č. 312/2001 Z.

z. o štátnej službe v znení do 31.10.2009. Napokon Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Co
182/2011-203 zo dňa 28.3.2012 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.9.2010
č. k. 12C/16/2008-179, ktorým zamietol žalobu žalobcu na náhradu škody spôsobenej uvedeným
nezákonným rozhodnutím. Pri vzniku škody nie je možné vychádzať z hypotetického predpokladu
možného rozmnoženia majetkových hodnôt, rozsah náhrady škody nie je závislý na tom, ako poškodený

s vecou naloží, či ju predá, daruje, prenajme a za akú protihodnotu, lebo tieto okolnosti sú náhodné bez
súvislosti s príčinou vzniku škody. Obsah pojmu škody by bol popretý tým, že by sa výška škody stala
závislou na náhodných udalostiach, ktoré pre ňu nie sú právne rozhodné.

4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý

mal vo veci plný úspech, priznal trovy konania v plnej výške. Trovy konania pozostávajú z trov právneho
zastúpenia žalovaného JUDr. Martou Srncovou, advokátkou, podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.
uplatnených vo výške 9 669,- €.

5. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca. V dôvodoch odvolania

uviedol, že záver súdu prvej inštancie považuje za nezrozumiteľný v rozpore s ústavou a so
zákonmi, ak aj dohovorom ľudských práv. Rozhodnutia orgánu verejnej moci boli zrušené v rámci
preskúmavania zákonnosti súdom a sú bezpochyby nezákonné. Nesúhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že rozhodnutia nie sú rozhodnutiami verejnej moci, a teda nejedná sa o zodpovednostný
vzťahverejnoprávnejpovahy.Vprípade,akbytietorozhodnutianebolirozhodnutiamiprivýkoneverejnej

moci, preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov súdom by nemalo zmysel a teda by nemala zmysel a
účel ani taká právna úprava zakotvená v ústave a obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku. Svojim
rozhodnutím súd prvej inštancie popiera zmysel a účel zákonov. Súd prvej inštancie teda nesprávne
právne vec posúdil. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa a priori odmietol zaoberať otázkou vzniku škody.
Žalovaný doposiaľ zadržiava žalobcovi funkčný plat za obdobie od 1.1.2004 do 22.10.2010, čím je daná

jednoznačná príčinná súvislosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z obsahu odvolania je zjavné

absolútne nepochopenie základných rozdielov medzi nezákonnosťou rozhodnutí orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom týchto orgánov v zmysle aplikácie zák. č.
514//2003Z.z.anezákonnosťourozhodnutívydanýchvrámciindividuálnychzamestnaneckýchvzťahov
medziorgánomštátnejsprávyaobčanomvprávnompostavenízamestnancapríslušnéhoorgánuštátnej
správy podľa zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v platnom

znení.DaldopozornostirozsudokKrajskéhosúduvBratislaveč.k.2Co182/2011-203zodňa28.3.2012,
týkajúci sa tých istých strán sporu s obdobným predmetom konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.7. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 9Co
507/2012-251 zo dňa 29.5.2014, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací uznesením č. k. 2 Cdo 72/2016-324 zo dňa 30.3.2017 zrušil vyššie uvedený rozsudok
Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd prihliadol na vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe

nedoručenia vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcovi, ktorý nemal možnosť sa dozvedieť o tomto
vyjadrení a prípadne sa k nemu vyjadriť. Pretože odňatie možnosti konať pred súdom strane sporu
znamená porušenie práva na spravodlivý proces, je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť.

9. Odvolací súd dourčil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k

nemu žalobcovi dňa 13.10.2017.

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa
25.10.2017, v ktorom uviedol, že sa nemôže stotožniť s názorom žalovaného, že by sa zákona č.
514/2003 Z. z. nevzťahoval na predmetnú vec. Poukázal pri tom na § 2 ods. 1 predmetného zákona.

Upozornil i na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 349/2009 a III. ÚS 219/2014, z ktorých
vyplýva, že rozhodnutie služobného úradu je rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca ďalej namietal,
ženezákonnérozhodnutiažalobcubolivydanévčaseplatnostizákonač.312/2001Z.z.,kedybolpostup
pri vzniku, zmene a zániku štátnozamestnaneckého pomeru upravený Správnym poriadkom, čo len
potvrdzuje, že štátnozamestnanecký pomer, bol menený a zanikal autoritatívnym rozhodnutím štátneho

orgánu. Súdy v predchádzajúcom konaní v tejto veci podľa názoru žalobcu nesprávne právne posúdili
vec, keď dospeli k záveru, že rozhodnutia žalovaného nie sú rozhodnutiami pri výkone verejnej moci.
Štátnozamestnanecký pomer ja založený dohodou, avšak len podľa zákona č. 400/2009 Z. z. Pokiaľ
aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že zákon č. 514/2003 Z. z. sa na predmetnú vec nevzťahuje,
jednoznačne mal v duchu zásady iura novit curia posúdiť nárok žalobcu aj z hľadiska iných právnych

predpisov, najmä podľa predpisu všeobecne upravujúcemu náhradu škody - Občianskeho zákonníka, v
súvislosti s čím poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 149/2011.

11. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.

12. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené

ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom (t. j.
v celom) rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny.

14. V prejednávanej veci z ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci vyplýva, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Jednou zo základných
podmienok konania je civilno-procesná subjektivita, ktorej predpokladom je hmotno-právna subjektivita
vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosť podľa hmotného práva. Ten, kto má spôsobilosť

na práva a povinnosti, je potencionálnym subjektom práv a povinností. Aby sa však stal subjektom
určitého konkrétneho oprávnenia, nositeľom povinnosti je potrebné právne relevantné správanie, t. j.
také správanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája vznik určitého práva alebo povinnosti a je
potrebné s týmito subjektmi konať.

15. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej
legitimácie v tomto konaní. Správne tiež postupoval, keď žalobný návrh zamietol z dôvodu nedostatku
pasívnej legitimácie, keďže v súdenej veci sa nejedná o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy
vyplývajúcej z úradného postupu pri výkone verejnej moci, pre uplatňovanie ktorého je charakteristickývzťah nadriadenosti a podriadenosti zúčastnených subjektov, tak ako správne konštatoval prvoinštančný
súd. Súd prvej inštancie správne tiež konštatoval, že v posudzovanej veci je vylúčené postupovať
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej z individuálnych pracovných vzťahov, teda aj zo
štátnozamestnaneckého pomeru charakterizovaného vzájomnou rovnosťou účastníkov. Správne preto
súd prvej inštancie uzavrel, že v zmysle zákona o štátnej službe je žalobca štátnym zamestnancom
a Ministerstvo zdravotníctva SR je v pozícii služobného úradu, ide teda o štátnozamestnanecký
pomer. Pokiaľ si žalobca nárok na náhradu škody uplatnil voči žalovanému v súvislosti s neplatným

skončením štátnozamestnaneckého pomeru, nejedná sa o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej
povahy vyplývajúci pri výkone zvrchovanej verejnej moci, na ktorý by bolo možné použiť ustanovenia
zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

16. Žalobca prezentoval v replike názor, že ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu

nemožno posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
mal nárok žalobcu posúdiť aj z hľadiska iných právnych predpisov, najmä podľa predpisu všeobecne
upravujúcemu náhradu škody - Občianskeho zákonníka. Keď súd prvej inštancie ustálil, že žalobcov
nárok vyplýval z individuálneho pracovného vzťahu - štátnozamestnaneckého pomeru, v tomto prípade,
aj keď nie výslovne, posudzoval nárok žalobcu aj z hľadiska iných právnych predpisov, než podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., pričom správne dospel k záveru, že v danom spore nie je daná pasívna vecná
legitimácia žalovaného. Nároku vyplývajúceho z individuálneho pracovného vzťahu sa žalobca nemôže
úspešne domáhať voči štátu, nakoľko účastníkom pracovnoprávneho pomeru, ktorého subjektom bol
žalobca, nebol na druhej strane priamo štát.

17. Bez významu je snaha žalobcu spochybniť záver súdu prvej inštancie tým, že považuje rozhodnutie
za nezrozumiteľné. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú
významprerozhodnutie(I.ÚS46/05,I.ÚS352/6,II.ÚS220/08,III.ÚS12/07,IV.ÚS163/08).Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

18. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného súdu, nemôže viesť k
záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne
právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o
tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho

predpisu, ani nepoprel ich účel a význam.

19. Súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil
skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal,

rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym
záverom súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce
všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C.s.p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

20. O náhrade trov odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu
žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom a
dovolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď o
výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).