Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. marec 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Veľký Krtíš
Spisová značka: 2Csr/2/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6217205341
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Petrusová
ECLI: ECLI:SK:OSVK:2018:6217205341.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Veľký Krtíš sudkyňou JUDr. Elenou Petrusovou v spore žalobcu J. P., X.. XX. XX. XXXX,
L. S. X. Y. XXX, zastúpeného Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou so sídlom Komenského 3, Veľký
Krtíš, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z r u š u j e Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii
pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, Bratislava, zriadeného záujmovým združením právnických osôb
Asociácia pre arbitráž so sídlom Rusovská cesta 15, Bratislava zo dňa 30.06.2017 sp. zn. R. XXXXX/XX.

II. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácií pre arbitráž so sídlom Vansovej 2, Bratislava, zriadeného
záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž so sídlom Rusovská cesta 15, Bratislava
zo dňa 30.06.2017 sp. zn. R. XXXXX/XX a priznal mu náhradu trov konania. V žalobe žalobca
uviedol, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX dňa 31.01.2014.
Na základe tejto zmluvy mu poskytol žalovaný spotrebiteľský úver vo výške 450,- Eur, úročený
úrokovou sadzbou 39,15 %. On z titulu tohto úveru zaplatil žalovanému sumu 592,- Eur. V dôsledku
tejto úverovej zmluvy sa dostal do finančných problémov a meškal s platením splátok. Žalovaný
si uplatnil svoju pohľadávku dňa 22.01.2016 žalobou na rozhodcovskom súde. Dňa 30.06.2017
vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácií pre arbitráž v Bratislave v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok sp. zn. R. XXXXX/XX, ktorým ho zaviazal zaplatiť
žalovanému úroky, poplatky, zmluvnú pokutu a trovy rozhodcovského konania. Ďalej uviedol, že on
sa domáha zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku a to predovšetkým z dôvodu, že rozhodcovský
súd nemal právomoc vydať tento rozsudok, nakoľko rozhodcovská zmluva, ktorou mala byť založená
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie tejto veci, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá je ex lege neplatná. Jedná sa o typickú formulárovú zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná
a vytvára nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.01.2015 sp. zn.
16Co/640/2014. Okrem iného poukázal na to, že formuláciou rozhodcovskej zmluvy mu bolo ako
povinnému odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva, nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu, či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Takéto zmluvné
dojednanie reálne vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v
neprospech jeho ako spotrebiteľa. Poukázal na to, že pri ochrane spotrebiteľa je nevyhnutné, aby
spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu. Poukázal na rozhodnutia krajských súdov

v obdobných veciach. Ďalej v žalobe uviedol, že rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil súlad odplaty
dohodnutej v zmluve o úvere s dobrými mravmi, nakoľko v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba
vo výške 39,15 % ročne, čo je vzhľadom k tomu, že v tomto období poskytovali banky obdobné úvery
s úrokovou sadzbou 15 % p.a., absolútne neprimerané. Takto dojednaná výška odplaty v zmluve je v
rozpore s dobrými mravmi, čím táto zmluva napĺňa znaky civilnoprávnej úžery. Poukázal na ustálenú
judikatúru, a to najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2009 sp. zn. 1M Cdo
1/2009, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.09.2013 sp. zn. 3Co/151/2013,
rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 10.05.2016 sp. zn. 5Co/354/2015, rozhodnutie Krajského
súdu Banská Bystrica zo dňa 14.07.2015 sp. zn. 13Co/677/2014. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovský
súd sa nezaoberal ani otázkou neprijateľnosti zmluvných podmienok obsiahnutých v tejto zmluve.
Okrem spomenutej rozhodcovskej zmluvy predstavuje neprijateľnú podmienku aj zmluvné dojednanie
o zmluvnej pokute a dojednanie o administratívnom poplatku, ktoré slúži výlučne záujmom žalovaného,
aby ním skreslil skutočnú výšku odplaty za poskytnutie úveru (rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa
21.11.2012 sp. zn. 18 Co 109/2011). Zdôraznil tú skutočnosť, že rozhodcovský súd nie lenže pri svojom
rozhodovaní neprihliadol na neprijateľnosť zmluvných podmienok, ale priznal na ich základe žalovanému
plnenie, Stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, pričom ho zaväzuje na plnenie, ktoré svojou povahou je právom
nedovolené a odporuje dobrým mravom. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovský súd neskúmal, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva
o úvere neobsahuje rozpis výšky, počtu, termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nakoľko
úroková sadzba úveru je v rozpore s dobrými mravmi, nemožno ani na túto náležitosť úverovej zmluvy
hľadieť ako na platne dojednanú. Zákon č. 129/2010 Z.z. sankcionuje úver poskytnutý zmluvou, ktorá
nemá obsahové náležitosti podľa tohto zákona bezúročnosťou a bez poplatkovosťou poskytnutého
úveru. Rovnako zákon sankcionuje aj nepravdivé uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa. Z tohto
vyplýva, že úverovú zmluvu je potrebné považovať za absolútne neplatnú s poukazom na ustanovenie
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Keby bola úverová zmluva platná, bolo
by v zmysle ustanovení Zák. č. 129/2010 Z. z. potrebné považovať úver poskytnutý žalovaný zmluvou
o úvere za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalovaný mal z predmetnej zmluvy nárok len na
zaplatenie istiny poskytnutého úveru, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Istinu úveru však už
žalobca, vrátil, predtým ako žalovaný uplatnil svoje právo voči nemu žalobou na rozhodcovskom súde
preto žalovaným uplatňovaný nárok v rozhodcovskom konaní bol nedôvodný. Rozhodcovský rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci rozhodcovským súdom. K žalobe žalobca pripojil
rozhodcovský rozsudok zo dňa 30.06.2017 sp. zn. R. XXXXX/XX, priemerné úrokové sadzby z ÚVEROV
poskytnutých v eurách rezidentov eurozóny (stav a nové obchody), Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 31.01.2014. Na pojednávaní sa právny zástupca žalobcu pridržiaval podanej písomnej žaloby a
žiadal súd, aby jej v plnom rozsahu vyhovel.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.09.2017 uviedol, že sa vo všeobecnosti nestotožňuje
s názormi žalobcu uvedenými v žalobe. Poukázal na to, že žalobca bol vyzvaný na oznámenie výberu
rozhodcovského súdu, čo však neoznámil, a preto si on ako žalovaný dovolil vybrať rozhodcovský súd
v zmysle ustanovenia § 73 ods. 8 zák. č. 335/2014 Z.z. Ďalej uviedol, že z článku II. predmet zmluvy,
bodu 1, jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, ale žalovaný sa má možnosť v
prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Námietku voči právomoci súdu je možné podať aj v
čase keď je žalovanému doručená výzva na žalobnú odpoveď. V predmetnom spore odpoveď doručená
nebola. Poukázal na to, že keby žalobca tento pocit nadobudol, mal možnosť v lehote 10 dní odstúpiť
od rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby bola dotknutá platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo
opäť naznačuje skutočnosti, že ich vzájomná podmienenosť je vylúčená. Na odstúpenie, a to aj bez
uvedenia dôvodu v lehote 10 dní odkazuje článok II. ods. 3 rozhodcovskej zmluvy. Ak by túto lehotu
žalobca nestihol, mal možnosť dovolávať sa neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, alebo výberu rozhodcu
priamo v rozhodcovskom konaní o čom bol poučený vo výzve na žalobnú výpoveď (rozsudok Okresného
súdu Rimavská Sobota zo dňa 24.09.2015 sp. zn. 14C/214/2014, rozsudok Krajského súdu Košice zo
dňa 28.06.2016 sp. zn. 2Co 107/2015, rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 21.06.2016 sp. zn.
16C/289/2014). Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluvy, resp. doložka dohodnutá medzi ním a žalobcom
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z
tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Poukázal na právny názor vyslovený v uznesení zo dňa 30.05.2011 sp. zn.
14NcC/10/2011 Krajského súdu v Bratislave. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, ktoré sa týkajú geografickej

neprijateľnosti konania, toto považuje za nedôvodné vzhľadom k skutočnosti, že konanie prebieha
výslovne v písomnej forme. Poukázal na článok 3 bod 4 predmetnej rozhodcovskej zmluvy kde je
uvedené, že konanie prebiehajúce na rozhodcovskom súde je písomné. Ďalej poukázal okrem iného
na rozsudok súdneho dvora EUC- 240/98-C244/98 Oceáno Grupo Editorial, avšak v predmetnom
prípade je potrebné poukázať, že nie je možné subsumovať predmetný rozsudok na daný prípad,
nakoľko v označenom prípade sa jednalo o rozhodcovskú doložku, kde sa vyžadovala prítomnosť
účastníkov rozhodcovského konania a rozhodcovské konanie neprebiehalo v písomnej forme. Zdôraznil
tú skutočnosť, že on splnil všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, zákonom o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskym zákonníkom, nakoľko
rozhodcovská zmluva je uzavretá písomne a je individuálne na samostatnom liste papiera oddelená
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobcovi je daná možnosť využitia riešenia sporov buď formou
rozhodcovských súdov, alebo všeobecných sudov. Okrem toho žalobca bol vyzvaný dňa 03.11.2015
na výber rozhodcovského súdu, alebo možnosti odmietnutia rozhodcovského súdu, avšak svojim
nekonaním dal podľa zákona možnosť výberu rozhodcovského súdu jemu. Pokiaľ žalobca v žalobe
uviedol, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve nie sú uvedené
priamo, zdôraznil tú skutočnosť, že v zmluve na prednej strane je uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje
zaplatiť celkovú čiastku 888,- Eur, ak nie je dohodnuté inak do 22.01.2015 na účet veriteľa špecifikovaný
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené
sa teda ako zmluvnú strany dohodli, že doba trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti nastane 22.01.2015. Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencií výšky, počtu a
termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa Zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal
k úhrade jednej splátky vo výške 888,- Eur s termínom splatnosti do 22.01.2015. Následne však v
ten istý deň požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach. Dlžník
bol teda dňa 31.01.2014 s predmetnou dohodou oboznámený na znak čoho ju podpísal a preto mal
vedomosť aj o existencií náležitostí, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť
celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 77,- Eur vždy k 22. kalendárnemu dňu
v mesiaci počnúc dňom 22.02.2014. Ďalej uviedol, že každá vyššie uvedená splátka bola prednostne
započítaná na istinu a až potom na poplatok a úroky. O tomto je každý klient informovaný ústne. Ďalej
uviedol, že podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočítava
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 306,65 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa
plniť v splátkach (nie jednorazovo tak, ako je to uvedené v Zmluve o úvere) na základe ktorých
logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 97,33 % stanovená v zmluve o úvere je
hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 306,65 %
dohodnutá v Dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal
o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtov RPMN je naviac
jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecný podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V Zmluve
o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na
poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy je vo výške 50,91 %. Žalobca nesie
dôkazné bremeno a je jeho úlohou preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko
RPMN neabsentuje a výška je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. podľa vzorca
platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené
na zmluve. Zákon v čase uzavretia zmluvy nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak
záväzkový vzťah vznikol pred 01.06.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi
sa riadi podľa predpisov účinných do 31.05.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá
pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude
aplikovať. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil tú skutočnosť,
že je logické, že s prihliadnutím na vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými
veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je
nutné zistiť aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv
o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo
95/2005). Zdôraznil tú skutočnosť, že ak žalobca nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu,
alebo odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo od zmluvy odstúpiť bez
uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy, ktoré právo nevyužil. Pokiaľ ide o
poplatok a zmluvnú pokutu, poukázal na to, že slovenská právna úprava v oblasti úverov „účtovanie“
poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky:
za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu, atď. V prípade
definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napríklad uvádzajú

okrem iného aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za
spracovanie zmluvy nie lenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, žalobca
sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je nižšia, pričom správne by mal prihliadať na
úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky, a ďalej nebankové, lízingové a iné spoločnosti, pod ktoré
spadá aj žalovaný. Prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má
charakter prevýšenia podstatného. Žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo
zákona o spotrebiteľských úveroch, poukázal na čl. 9 ods. 10 novelizovaného zákona o spotrebiteľských
úveroch. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluvách o úvere dostatočne jasne uvedený,
výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, teda klienti žalovaného vedia posúdiť
hodnotu protiplnenia. Zároveň vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou Zmluvy o úvere, je presne uvedené aká časť príslušného poplatku tvorí úrok a aká časť tvorí
náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Klienti už v čase spisovania žiadosti o úver majú vedomosť o tom aká bude cena ich úveru. Jeho klienti
si pri spisovaní žiadostí o úver volia v koľkých mesačných splátkach chcú splácať úver, pričom klienti
sú mandatárom žalovaného oboznámení už v čase spísania takejto žiadosti aká bude výška poplatku
pri nimi zvolenej výške úveru a počet splátok. Ďalej uviedol, že je toho názoru, že príslušný poplatok,
ktorý predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s
tou spojenou nevylučuje nárokovateľnosť plnenia takéhoto záväzku a dojednanie takejto platby ako
záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere zákonu neodporuje. Ďalej uviedol, že
odmieta, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere t.j. administratívny poplatok
za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so
všetkou administratívnou s tým spojenou je neprijateľná zmluvná podmienka. Poukázal na čl. 4 ods.
2 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K
zmluvnej pokute uviedol, že v zmysle bodu 7 Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského
úveru si zmluvné strany dohodli, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške
33,- Eur. Ďalej uviedol, že spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť veriteľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s
uplatnením práva spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy, a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy
rozhodcovského konania, trovy súdneho konania, trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia veriteľa
v týchto konaniach a iné veriteľom preukázateľne vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva. S
celým obsahom zmluvných podmienok bol spotrebiteľ dostatočne oboznámený a zmluvu napriek tomu
uzatvoril slobodne, vážne a bez akéhokoľvek nátlaku či tiesne.

3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 05.09.2017 vyjadril prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne, a to podaním zo dňa 11.10.2017.

4. Žalovaný sa k podaniu žalobcu zo dňa 11.10.2017 vyjadril podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa
23.11.2017.

5. Súd mal preukázané, že strany sporu dňa 31.01.2014 uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na
základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver v hotovosti vo výške 450,- Eur
a žalobca ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 438,- Eur, t.j. zaplatiť čiastku 888,- Eur, s tým,
že celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške
39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 176,18 Eur a administratívnych nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou vo výške 261,82 Eur a spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 888,- Eur, ak nie je
dohodnuté inak do 22.01.2015. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 05.09.2017 uviedol, že na základe
žiadosti žalobcu ako spotrebiteľa bola uzavretá Dohoda o plnení v splátkach, na základe ktorej sa
predmetný úver žalobca ako spotrebiteľ zaviazal uhradiť v 12 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 77,- Eur, vždy k 22. kalendárnemu dňu v mesiaci počínajúc dňom 22.02.2014. Túto skutočnosť
potvrdil aj samotný žalobca v podanej žalobe, kde uviedol, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie
splátky prestal platiť. Zo spisu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácií pre arbitráž sp.
zn. R. XXXXX/XX vyplýva, že návrhom (žalobou) z 22.01.2016 si žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie
úroku vo výške 39,15 % ročne zo sumy 450,- Eur od 01.02.2014 do 18.02.2014 vo výške 8,69 Eur, zo
sumy 376,- Eur od 19.02.2014 do 18.03.2014 vo výške 11,29 Eur, zo sumy 302,- Eur od 19.03.2014

do 23.04.2014 vo výške 1,66 Eur, zo sumy 228,- Eur od 24.04.2014 do 19.05.2014 vo výške 6,36
Eur, zo sumy 154,- Eur od 20.05.2014 do 18.06.2014 vo výške 4,96 Eur, zo sumy 80,- Eur od
19.06.2014 do 18.07.2014 vo výške 2,57 Eur, zo sumy 6,- Eur od 19.07.2014 do 18.08.2014 vo výške
0,20 Eur, nezaplatený poplatok vo výške 119,82 Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, zmluvnú
pokutu vo výške 33,- Eur, poplatok za upomienky vo výške 10,- Eur a trovy rozhodcovského konania.
Rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc na rozhodovanie sporu z rozhodcovskej zmluvy zo dňa
31.01.2014, uzavretej medzi stranami sporu, ktorú vyhodnotil ako dostatočne jasnú, zrozumiteľnú s tým,
že podľa jeho názoru uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu nie je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, táto bola platne uzatvorená. Rozsudok rozhodcovského súdu bol žalobcovi doručený dňa
27.04.2016. Žalobu na súd žalobca podal 10.08.2017.

6. Podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody ktorých obsahom, alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo
inej podnikateľskej činnosti.

7. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1, 2, 3, 4 písm. r), odsek 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide
o zmluvné podmienky ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, ale ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia ktoré r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

8. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

9. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1, písmena e), g), i), j), l), zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene doplnení niektorých zákonov, účastník spotrebiteľského
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku ak

e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3, alebo je tu iný dôvod
neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy,
g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že Stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil
predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy, alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a
toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
i) Stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami Všeobecne záväzných právnych
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
j) rozhodcovský súd zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie ktoré je
svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom,
l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Podľa ustanovenia § 47 ods. 1, 2 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu

neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov
spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu ako
je uvedený v odseku 1, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti a vo veci rozhodne
opätovne Stály rozhodcovský súd. Rozhodca ktorý vydal zrušený rozhodcovský rozsudok je z nového
prerokovania rozhodnutia veci vylúčený a vo veci sa ustanoví nový rozhodca.

11. Podľa ustanovenia § 46 ods.1 ,veta prvá, zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi
spotrebiteľského rozhodcovského konania.

12. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Vykonaným dokazovaním
mal súd preukázané, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa
31.01.2014 je spotrebiteľskou zmluvou. Je nesporné, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako
dodávateľ, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako spotrebiteľ,
pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo podnikateľskej činnosti.
Preto žalovaný bol od uzavretia zmluvy so žalobcom v postavení dodávateľa a žalobca v postavení
spotrebiteľa. Spotrebiteľské zmluvy spadajú pod ochranu podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že jedna strana uzatvára zmluvu s veľkým počtom
spotrebiteľov, pričom návrhy zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených formulároch a spotrebiteľ
nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhovaných zmlúv. Súd pri hodnotení žaloby vychádzal zo
Smernice rady č. 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
podľa ktorej členské štáty majú zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, pričom čl. III. ods. 3 smernice obsahuje indikatívny a
nie vyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé. Výpočet neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách je uvedený aj v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pričom
neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj dojednanie rozhodcovskej zmluvy tak, že spory s dodávateľom
budú výlučne riešené v rozhodcovskom konaní. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v
Občianskom zákonníku, je poskytovanie spotrebiteľom Slovenskej republiky minimálne taký štandard
ochrany, aký stanovuje Smernica č. 93/13/EHS.

13. Súd v prvom rade skúmal tú skutočnosť, či žalobca podal žalobu v zákonom určenej lehote. Mal
preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 26.07.2017,
pričom žaloba na tunajší súd bola podaná 10.08.2017, teda v zákonnej trojmesačnej lehote.

14. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku jednak z dôvodu, že spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3, alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
a o zmene doplnení niektorých zákonov. Dokazovaním mal súd preukázané, že v čl. II. sa strany
sporu dohodli, že spory ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, alebo zrušenie,
ako aj spory ktoré vzniknú z Dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcich uvedenú úverovú zmluvu o
uplatnenie práv z takto vyplnenej zmenky vrátane sporov o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie budú
riešené

a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom
rozhodcovskom súde, pričom právo voľby príslušného Stáleho rozhodcovského súdu podľa čl. I. bod
1 tejto zmluvy má žalujúca zmluvná strana, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov zvoleného Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže
do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok preskúma iný rozhodca
stanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu.

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky; ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ).

Z čl. II. predmetnej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov
uvedených v bode 1 tohto čl. zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad, alebo zrušenie zmluvy o úvere
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozhodovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade
s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu. Z uvedeného ustanovenia rozhodcovskej zmluvy síce vyplýva, že spory medzi stranami sporu
môžu byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva vždy na
navrhovateľovi. Spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským súdom a štátnym
súdom, avšak len vtedy, ak by podľa rozhodcovskej zmluvy začal rozhodcovské konanie na jeho návrh.
V prípade ak by rozhodcovské konanie začalo na návrh dodávateľa (žalovaného), spotrebiteľ (žalobca)
je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž nepodstatné, či riešenie
jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula, alebo
dodávateľ svojim konaním, pretože spotrebiteľ musí byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti
dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskej
právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. Podľa názoru súdu ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Preto ak
dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je rozhodcovská klauzula neprijateľná, ak nie je
alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie mohol zastaviť alebo odložiť. Spotrebiteľ
by mal možnosť svoje právo uplatňovať nie len v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa
tak rozhodne aj v civilnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá mu v tom bráni, je v zmysle citovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu možnosť
voľby pre spotrebiteľa ako dlžníka je iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby
podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej
zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje právo voči dodávateľovi, tak
využíva pre neho transparentný štátny súd. Je otázne, či spotrebiteľ ktorý sa „rozhodne“ osobitne,
individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by
jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Preto je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej
zmluvy. Súd nadobudol presvedčenie, že žalobca ako spotrebiteľ by nikdy neuzatvoril rozhodcovskú
zmluvu, pretože ako priemerný spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že existuje rozhodcovské konanie
a čo to znamená. Preto by ho nenapadla ani len myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej
zmluvy, ktorú je otázne či vôbec vedel, že uzatvára. Z predmetnej rozhodcovskej zmluvy z 31.01.2014
nesporne vyplýva, že žalovaný ako dodávateľ vopred naformuloval zmluvné klauzuly a je zrejmé, že
žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť takúto formulovanú zmluvu zmeniť. Dôkazné bremeno v danej
veci je na strane žalovaného ako dodávateľa, ktorý musí preukázať, že žalobca ako spotrebiteľ si
individuálne dojednal rozhodcovské konanie. Súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že rozhodcovská zmluva
bola práve žalovaným ako dodávateľom pripravená ako tlačivo a žalovaný ju opakovane používa pri
uzatváraní rozhodcovských zmlúv so spotrebiteľmi. Do tohto tlačiva sa dopisuje len meno a osobné
údaje spotrebiteľov, číslo zmluvy, miesto a dátum. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca ju nemal možnosť
ovplyvniť žiadnym spôsobom a preto nemal možnosť sa osobitne dohodnúť na jej obsahu. Predkladanie
rozhodcovských zmlúv spotrebiteľom za stavu keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene im
nevenujú dostatočnú pozornosť v tejto časti formulára, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní
zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej
zmluvy na samostatnom liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý súd nemôže
akceptovať, pretože je neakceptovateľné, aby porušovateľ práve presúval zodpovednosť na slabšieho
a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu. Preto mal súd za to,
že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná a preto mal súd za to, že je dôvod preto, aby zrušil
predmetný rozhodcovský rozsudok v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) zák. č. 335/2014 Z.z.

15. Ďalším dôvodom, na ktorý žalobca poukazoval, že je daný dôvod na zrušenie rozhodcovskej zmluvy
je dôvod, že v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že Stály rozhodcovský súd nesprávne
vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy, alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť
dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu v zmysle ust.§ 46 ods. 1 g) zák.
č. 335/2014 Z.z. K tomuto dôvodu žalobca v žalobe uviedol skutočnosti, ktoré možno subsumovať
pod iné dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku a to rozhodovanie v rozpore s ustanoveniami

všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ak toto porušenie mohlo mať vplyv
na výsledok sporu(§46 ods.1 písm. i/). V prvom rade súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o
úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých
prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, je teda zrejmé,
že spotrebiteľ buď príjme podmienky zmluvy ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v
kľude a bez časového stresu“ podľa svojich predstáv naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne.
Za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou
zmluvného vzťahu (rozsudok Mostaza Claro). Rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že posúdil uvedený záväzkový vzťah ako absolútny obchod a že naň aplikoval ustanovenia zák.
č. 129/2010 Z.z., pričom bol toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje náležitosti vyžadované zákonom
129/2010 Z.z. Súd mal za to, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods.
2 zák. č. 129/2010 Z.z., pričom sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v tom smere, že predmetná zmluva
neobsahuje rozpis výšky, počtu, termínov splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov s tým, že úroková
sadzba je v rozpore s dobrými mravmi a taktiež nie je pravdivo uvedená RPMN, a to v neprospech
spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené chýbajúce náležitosti sa úver v zmysle ustanovenia § 11 ods.
2 b/ zák. č. 129/2010 Z.z za bezúročný a bez poplatkov. Súd daný dôvod považoval aj za dôvod na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa písm. j), nakoľko rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
spotrebiteľského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právne nedovolené
a odporuje dobrým mravom. Žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 450,- Eur, pričom žalobca sa
zaviazal vrátiť celkom sumu 888,- Eur, s tým, že celkové náklady spotrebiteľa sú tvorené súčtom úroku
vo výške 39,15 % ročne, čo predstavuje 176,18 Eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tou spojenou vo výške
261,82 Eur, pričom nie je zrejmé o aký administratívny poplatok sa jedná. Súd poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu Prešov zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 18Co 109/2011, v ktorom uviedol, že dodávateľ
môže od spotrebiteľa požadovať len poplatky, za ktoré spotrebiteľovi poskytne skutočné protiplnenie, s
tým, že vyslovil právny názor, že administratívne poplatky za poskytnutie úveru sú neprípustné, pretože
odplata za administratívne náklady spojené s poskytnutím úveru je obsiahnutá už v samotných úrokoch
a je v rozpore s ratio legis právnej úpravy spotrebiteľských úverových zmlúv, aby spotrebiteľ takýto
poplatok platiť dodávateľovi. Súd konštatoval, že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nie len
podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka ktorá je neurčitá, alebo je v rozpore s ratio legis,
zákonného ustanovenia podľa ktorého bola dojednaná. Je teda nesporné, že rozhodcovský súd zaviazal
žalobcu ako spotrebiteľa na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Je tu zároveň daný dôvod aj na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 psím. l), a to z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ zmluvu o spotrebiteľskom úvere posúdil ako
zmluvu, ktorá obsahuje všetky zákonné náležitosti a na jej základe priznal plnenie. Rozhodcovský súd
priznal žalovanému aj zmluvnú pokutu vo výške 33,- Eur s tým, že v odôvodnení uviedol, že túto zmluvnú
pokutu priznal v súlade so žalobou, pričom odkázal na znenie Všeobecných podmienok poskytnutia
spotrebiteľského úveru. Zmluvnú pokutu taktiež možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve. Z týchto dôvodov preto potom súd rozhodcovský rozsudok zrušil.

16. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, a to na základe zásady úspechu. Žalobca mal vo veci plný úspech preto mu potom
súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške s tým, že v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní
od doručenia rozsudku na Okresnom súde Veľký Krtíš písomne v 3 vyhotoveniach a rozhoduje o ňom
Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa uvedú všeobecné náležitosti podania (§ 127 CSP), najmä ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis. Okrem toho sa uvedú aj osobitné
náležitosti odvolania (§ 363 CSP) a to proti ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozsudok považuje za nesprávny (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 11. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.