Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/81/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117211504
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6117211504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
K. D., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom XXX XX J. 660, zast. Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr.
Cisarík s.r.o., IČO: 36 866 849, so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 811 02
Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.402,92 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica, č.k. 13C/32/2017-90 zo dňa 7. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100% v
lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie určí ich výšku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním
napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1.402,92 Eur, v lehote 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta). O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 1.402,92 Eur z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ žalobca svoj návrh odôvodňoval aplikáciou ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a žalovaný sa takisto v obrane proti žalobe bránil
ustanoveniami tohto právneho predpisu, súd aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č.
58/1969 Zb.“) z dôvodu, že k porušeniu práva, od ktorého je potrebné odvíjať nárok na náhradu škody,
je uznesenie Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, inšpekčný odbor, Banská Bystrica,
ČVS: UIS-2/IBB-PO-2003 zo dňa 04.04.2003. Zákon č. 514/2003 Z.z. je účinný len od 01.07.2004.

1.2 Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že na základe uznesenia zo dňa 04.04.2003,
vydaného Ministerstvom vnútra SR, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na

zdraví, tento voči predmetnému uzneseniu podal sťažnosť, sťažnosť ako nedôvodná bola zamietnutá
uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica. Okresný súd mal tiež za
preukázané, že Okresný súd Čadca rozsudkom pod č.k. 1T/140/2003-410 zo dňa 22. januára2016 žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom. Predmetné rozhodnutie
Okresného súdu Čadca nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2016.

1.3 Okresný súd konštatoval, že v konaní boli preukázané všetky atribúty pre priznanie náhrady
škody, a to nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím. Okresný súd mal tak za preukázané, že v rámci trestného konania došlo k vydaniu
rozhodnutia o vznesení obvinenia a v súlade s ustálenou súdnou praxou je potrebné považovať, že
aj za škodu, spôsobenú začatým trestným stíhaním, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim

rozhodnutím súdu, je zodpovedný štát. Právo na náhradu škody, ktoré bolo spôsobené uznesením
o vznesení obvinenia, má ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby
oslobodený. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody
sa neviaže na správnosť, resp. nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí

trestného konania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Ústavný základ nároku jednotlivca
na náhradu škody v takomto prípade má základ v princípoch materiálneho právneho štátu, štát musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii.
V danom prípade ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, ktorá je spôsobená začatím

a vedením trestného stíhania. Je potrebné vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.

1.4 Pokiaľ ide o škodu, túto mal súd prvej inštancie preukázanú vo výške 1.402,92 Eur ako náhrady
za trovy obhajoby advokátovi žalobcu. Táto výška škody bola súdu prvej inštancie riadnym spôsobom
preukázaná na základe príjmových, resp. pokladničných dokladov, žalobca uhradil trovy právneho
zastúpenia v takejto výške svojmu obhajcovi v rámci trestného konania. Okresný súd mal tiež za
preukázané, že úkony právnej pomoci boli vykonané v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., resp.

vyhláškou č. 163/2002 Z.z.. Všetky fakturované úkony právnej služby boli v rámci trestného stíhania
vykonané, čo bolo preukázané z listinných dôkazov obsiahnutých v súdnom spise Okresného súdu
Čadca pod sp.zn. 1T/140/2003.

1.5 Okresný súd konštatoval, že je zrejmé, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení

ďalších zákonných predpokladov v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so
zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiadúcich
právnych následkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Okresný súd mal tak za preukázanú

aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, nakoľko náklady pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia, ako aj trov obhajoby v rámci trestného konania žalobcu, boli vynaložené
práve v súvislosti s obhajobou jeho práv v rámci trestného konania. Náklady, ktoré boli vynaložené
ako úkony obhajoby, sú potom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo ním boli
vyvolané a za škodu takto vzniknutú zodpovedá štát.

1.6 Okresný súd uzavrel, že žaloba žalobcu bola dôvodná, nakoľko boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobe v celom
rozsahu vyhovel.

1.7 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodoval podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, súd prvej
inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie, so závermi súdu prvej inštancie

ohľadom povinnosti zaplatiť trovy obhajoby nesúhlasil a vyjadril nesúhlas s povinnosťou nahradiť trovy
konania. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, v rozpore so zákonom a navrhol, aby odvolací
súd vo veci podľa § 390 C.s.p. sám rozhodol a žalobu zamietol. Poukázal na ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. vo vzťahu k podmienkam zodpovednosti štátu za škodu a zdôraznil, že existencia týchtopodmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná, nestačí len pravdepodobnostný záver o
splnení niektorej z nich.

2.1 Zdôraznil, že nemožno automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný
odsudzujúci rozsudok, pokladať za nezákonné rozhodnutie. Či v okamihu vznesenia obvinenia boli
splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok
konania. Ak uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s Trestným poriadkom, nie je
nezákonným rozhodnutím. Ak pri trestnom stíhaní postupujú orgány činné v trestnom konaní v súlade

s ustanoveniami Trestného poriadku, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní
trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na to, aby bol trestný
čin riadne zistený a jeho páchateľ spravodlivo potrestaný. Proces posúdenia predpokladov pre priznanie
nároku na náhradu škody nemožno zjednodušovať prijatím záveru, že trestné stíhanie osoby, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, znamená automaticky odôvodnenosť jeho nároku na náhradu
škody. Skutočnosť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, resp. bolo voči nemu zastavené

trestné stíhanie, ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania. Mal za to, že uznesenie
vyšetrovateľa,akoajuznesenieprokurátorabolizákonnéadôvodné,lebobolisplnenévšetkypodmienky
na vznesenie obvinenia podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku.

2.2 Žalovaný poukázal na záver Ústavného súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp.zn. II.ÚS 163/2013-50

z 13.11.2013, podľa ktorého: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k
posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre
vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení
označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie
alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak

vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania
splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti
tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“

2.3 Žalovaný tiež uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje mechanizmus, na
základe ktorého by bolo možné obvinenému v prípade jeho oslobodenia spod obžaloby uhradiť náklady
vynaložené na jeho obhajobu. Nie je však možné absenciu takejto právnej normy nahrádzať postupom
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko to odporuje ustanoveniu § 553 ods. 1 Trestného poriadku,

podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného, ani jeho výdavky spojené so zvolením obhajcu.
Trestný poriadok priamo vylučuje uhrádzanie nákladov obvineného spojených so zvolením obhajcu,
zámenanákladovnaobhajobuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím, jelenobchádzanímtejto
právnej úpravy. Citovaný právny predpis (zákon č. 514/2003 Z.z.) má naprávať jednoznačný nezákonný
postup, nezákonnosť musí byť s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. vyslovene

konštatovaná príslušným orgánom.

2.4 Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia v tomto prípade
nezakladalo inštitút povinnej obhajoby. Žalobca sa sám rozhodol využiť svoje právo a zvoliť si obhajcu. Aj
z uvedeného dôvodu žalovaný považoval náhradu trov konania v konaní o náhradu škody za irelevantnú

a nárok žalobcu na náhradu trov zvoleného obhajcu za neopodstatnený.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za presvedčivý, riadne odôvodnený, vydaný v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Z
uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V
zhode so žalobnými tvrdeniami zdôraznil, že vznesenie obvinenia voči jeho osobe nemožno považovať
za opodstatnené a odôvodnené, bolo preukázané, že sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil,
rozsudok, ktorý ho spod obžaloby oslobodil, nadobudol právoplatnosť. Poukázal v tomto smere na
súvisiacerozhodnutiavšeobecnýchsúdovazdôraznil,žespoukazomnaustanoveniazákonač.58/1969

Zb. rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Súdna judikatúra pre prípady, že
obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, má za to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné
právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím-uznesenímovzneseníobvinenia.Tento
právny nárok je potrebné hľadať nielen v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej

rovine, predovšetkým článku 1 ods.1 Ústavy SR. V súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou
štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
oslobodzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších
rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. a na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí nového zákona č. 514/2003

Z.z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť.

3.1 Žalobca zdôraznil, že u neho boli splnené všetky podmienky zodpovednostného vzťahu, existencia
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
V prípade, že by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie a nezákonne vedené trestné stíhanie voči jeho
osobe, nemusel by zo svojho majetku vynaložiť peniaze na úhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so

zastupovaním jeho osoby v trestnom konaní.

3.2 Pokiaľ si zvolil obhajcu, vyložil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, sám právnické
vzdelanie nemá. Nevyhnutnosť takéhoto postupu je nespochybniteľná v súvislosti s tak závažnou a
pre laika zložitou skutočnosťou ako je vznesenie obvinenia zo spáchania trestného činu. Zvolenému

obhajcovi pritom uhradil odmenu, ktorá bola obhajcom vyčíslená v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.,
resp. vyhláškou č. 163/2002 Z.z.. O sumu, ktorú musel obhajcovi uhradiť, sa reálne znížil jeho majetok v
súvislosti so začatím a vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Nie je rozhodujúce, či išlo o povinnú
obhajobu alebo zvoleného obhajcu.

3.3 Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS
163/2013-50 z 13.11.2013, žalobca poznamenal, že z čisto izolovaného hľadiska by citované, resp.
parafrázované konštatovanie Ústavného súdu SR by sa mohlo javiť ako prelomové. Pokiaľ by
rozhodnutie Ústavného súdu SR malo smerovať k zásadnej revízii ustálenej súdnej judikatúry, muselo
by sa s ňou adekvátne vysporiadať. Toto ale nebolo predmetom posúdenia v dotknutom konaní pred

Ústavným súdom SR. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí síce konštatoval, že dotknutá judikatúra
Najvyššieho súdu SR neprešlo testom ústavnosti, takýto test však Ústavný súd SR nevykonal ani v
rozoberanom náleze. Súvisiace úvahy Ústavného súdu SR je tak potrebné vnímať predovšetkým v
okolnostiach konkrétnej (ním prejednávanej) veci. Predmetný nález sa prioritne venuje riešeniu otázky
premlčania a nemožno prehliadnuť, že v období časovo blízkom vydaniu predmetného nálezu boli

vydané rozhodnutia plne akceptujúce doterajšiu judikatúru všeobecných súdov.

4. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu uviedol, že predmetné vyjadrenie
neobsahuje žiadne nové skutočnosti a z uvedeného dôvodu sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení.
Naďalej považoval napadnutý rozsudok za nesprávny a v rozpore so zákonom. Navrhol, aby odvolací

súd vo veci sám rozhodol a žalobu zamietol.

5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom

§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7.Odvolacísúdpreskúmalvšetkypodstatnéodvolacienámietkyžalobcu,akoajpredchádzajúcekonanie
spolusnapadnutýmrozhodnutímsúduprvejinštancie.Súdprvejinštanciedospelksprávnymskutkovým

zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne
posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými
úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a
zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Zo skutkového stavu

zisteného okresným súdom vyplýva, že proti žalobcovi bolo ako obvinenému vedené trestné stíhanie
pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 221 ods.1 zákona č. 140/1961 Zb., ktoré po
zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia Vojenskou obvodovou prokuratúrou
(uznesenie č. OPv 16/03-13 zo dňa 09.05.2003), po následnom podaní obžaloby na žalobcu,
skončilo oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/140/2003-410 zo dňa
22.01.2016. V súvislosti s uvedeným trestným konaním zaplatil žalobca sumu 1.402,92 Eur svojmu

obhajcovi za úkony, ktorých vykonanie mal súd prvej inštancie preukázané so spisu Okresného súdu
Čadca sp.zn. 1T/140/2003. Žalobca pred podaním žaloby požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bola žalovaným odmietnutá ako nedôvodná. Tieto
skutkové okolnosti v odvolaní namietnuté neboli.

8.1 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného sudu a
reagujúc na odvolacie námietky žalovaného dopĺňa, že súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú
vec ustanovenia správneho právneho predpisu, ktorým je v danom prípade zákon č. 58/1969 Zb. s
prihliadnutím na skutočnosť, že k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo pred nadobudnutím
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak teda žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na ustanovenia nového

právneho predpisu (zákon č. 514/2003 Z.z.), domáha sa aplikácie zákona, ktorý na prejednávanú vec
aplikovať nemožno. Aplikácia zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne vyplýva z prechodného ustanovenia
§ 27 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého (1) zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

(2) zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

8.2 Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením

o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 4
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak
došlo k nemu preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože
právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu sa trestné konanie končí a zanikajú účinky
vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným

(nadbytočným); postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že
nejde o trestný čin, čo súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo
a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009). Rovnané dôsledky vo vzťahu k

zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 alebo
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako aj
zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineného. V tomto smere neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení

obvinenia žalobcovi nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti.

8.3 Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi
nemožno považovať za nezákonné, nakoľko boli splnené všetky podmienky pre vznesenie obvinenia
podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto smere žalovaný tvrdil, že o neoprávnený zásah

do práv obvineného nejde, ak orgány činné v trestnom konaní postupujú v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej
osoby vyšší záujem spočívajúci v požiadavke, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ
spravodlivo potrestaný. Tvrdil tiež, že skutočnosť, že žalobca bol oslobodený od obžaloby, neznamenánezákonnosť vedeného trestného stíhania. Je zrejmé, že žalovaný v rámci tejto argumentácie neviaže
zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti pri jeho vydaní, zákonnosť dáva do
súvislosti so zavinením, nakoľko tvrdí, že k porušeniu zákona nedošlo. Zodpovednosť štátu za škodu

je v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. koncipovaná ako objektívna, bez ohľadu na akékoľvek
zavinenie (§1 ods.1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.). Platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby vyplýva
nielen z ustanovení článku 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rodine aj z jej
článku 1 ods.1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za

materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej, škodu nepôsobiacej interpretácii. Je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, štát sa však nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto
orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní hodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom

konaní potvrdilo. A niet sporu o tom, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený z dôvodu,
že skutok, pre ktorý bolo trestné konanie vedené, nie je trestným činom.

8.4 Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, čiže nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Súdna prax dospela

k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok

trestnéhokonania,ktorýmjevprejednávanejvecioslobodeniespodobžaloby.Podľanázoruodvolacieho
súdu potom neobstojí odvolacia námietka žalovaného opierajúca sa o tvrdenie, že obvinenie bolo
žalobcovi vznesené v súlade so zákonom, resp. že pre vznesenie obvinenia boli splnené všetky zákonné
podmienky podľa § 163 Trestného poriadku, nakoľko dostatočne nezohľadňuje objektívny charakter
zodpovednosti štátu za škodu, tak ako je koncipovaný v zákone č. 58/1969 Zb..

8.5 Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal
všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. súčasné splnenie troch
podmienok, a to existencie nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
04.04.2003), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v sume 1.402,92 Eur) a príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným
stíhaním žalobcu). Žalobca zároveň preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 9 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb.) a zároveň, že
táto žiadosť bola Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky odmietnutá ako nedôvodná.

8.6 Neobstojí ani poukaz žalovaného na právne závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorých: „vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“ (právna veta). Tieto právne závery nespochybňujú, že

zodpovednosť štátu je v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť.Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenostizákonnostizačatiavedeniatrestnéhostíhaniajenielen
to,ževčasejehovydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousa
z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia vedenia trestného
stíhania je neskorší výsledok tohto trestného stíhania. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/183/2009, 4MCdo/15/2009, ktorých
právne závery však nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky spochybnené neboli. Len výňatok z
uvedeného nálezu (II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013) nespôsobuje posun v judikatúre súdov Slovenskej
republiky, ktorú žalovaný napriek tomu, že ide o ustálenú súdnu prac, nepovažuje za správnu a
zodpovedajúcu zákonu. V konečnom dôsledku Ústavný súd Slovenskej republiky v neskoršom náleze

sp.zn. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadomzodpovednostištátupodľazákonač.513/2003Z.z.účinnéhood1.júla2004arovnakoajpodľa
predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánuštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969
Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti

občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)

trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase
platnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmeneprávnejúpravystálepoužiteľné(rozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej
miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III.ÚS 117/06, I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016 a iné)“. Na inom
mieste citovaného nálezu ústavný súd uviedol, že „ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo
vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo

obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a
zasahujúce do základných práv jednotlivca“.

8.7 Žalovaný zároveň namietal, že žalobcom uplatnený nárok odporuje aj ustanoveniu § 553 ods. 1
Trestného poriadku, podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného a ani jeho výdavky spojené

so zvolením obhajcu a zámena nákladov na obhajobu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je obchádzaním citovanej právnej normy. Táto námietka rovnako neobstojí, trovy obhajoby a nárok na
náhradu škody sú odlišným právnym inštitútom. Skutočnosť, že Trestný poriadok neumožňuje uhradiť
osobe, ktorá bola spod obžaloby oslobodená, trovy jeho obhajoby, v žiadnom prípade nevylučuje
aplikáciu ustanovení iných právnych predpisov, v danom prípade zákona č. 58/1969 Zb.. Skutočnosť,

že v danom prípade výška uplatneného nároku na náhradu škody je totožná s výškou vynaložených
prostriedkov na odmenu obhajcu, nemá za následok totožnosť tých právnych inštitútov, najmä pokiaľ
pod pojmom škoda je možné rozumieť aj iné, v konaní neuplatnené nároky. Pod škodou je potrebné
rozumieť v danom prípade zmenšenie majetku žalobcu ako poškodeného (nezákonným rozhodnutím)
a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemá pochybnosť o príčinnej súvislosti medzi škodou

a nezákonným rozhodnutím. Správna aplikácia právneho predpisu v žiadnom prípade nemôže byť
obchádzaním zákona.

8.8 Pokiaľ žalovaný namietal, že v prejednávanej veci nešlo o prípad nutnej obhajoby, odvolací súd
zdôrazňuje, že využitie ústavného práva na obhajobu - práva obhajovať sa sám alebo prostredníctvom

obhajcu - nemožno v žiadnom prípade vykladať na ťarchu žalobcu ako osoby, proti ktorej bolo vedené
trestné stíhanie a ani pri následnom uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím.

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods.

2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý
správne poukázal na pomer úspechu v spore, podľa ktorého o trovách konania rozhodol.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti
žalovanému v rozsahu 100%.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).