Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/157/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816204791
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7816204791.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: V. O., nar. XX.X.XXXX, bytom J. Z.
XX, E., o zaplatenie 1966,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava z 26. januára 2017, č. k. 6C/117/2016-65

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti a vo výroku o
trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.966,36 Eur, úroky v sume 64,63 Eur,
úroky z omeškania v sume 0,62 Eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.966,36 Eur od

27.5.2016 do zaplatenia a zo sumy 64,63 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia a poplatok za poistenie v sume
1,46 Eur, priznal žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania a na splnenie peňažnej povinnosti a
povinnosti nahradiť trovy konania určil žalovanému mesačné splátky po 50,- Eur pod hrozbou straty ich
výhody v prípade nezaplatenia niektorej z nich.

2. Súd prvej inštancie tak až na paričnú lehotu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia

povinnosti žalovanému splniť peňažný záväzok voči nemu z úverovej zmluvy č. 269794 uzavretej medzi
stranami dňa 10.12.2015 (ďalej tiež len „úverová zmluva“).

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistenia, že na základe úverovej zmluvy
žalobca prenechal žalovanému peňažné prostriedky v sume 2.000,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal s
dohodnutými úrokmi vo výške 11,50 % ročne a s poplatkami pri RPMN 13,24 % vrátiť žalobcovi formou

mesačných splátok po 29,81 Eur, splatných vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci, že žalovaný tento
svoj záväzok riadne neplnil, a že z toho dôvodu žalobca dňa 26.5.2016 uplatnil právo na okamžité
zosplatnenie celého dovtedy neuhradeného úveru ku dňu zosplatnenia spolu vo výške 2.078,07 Eur,
ktorý však žalovaný v určenej lehote nesplnil.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení § 52 ods. 1, 3 a 4 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3
ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán
ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a z neho vyvodil právnu povinnosť žalovaného vrátiť
žalobcovi prenechané peňažné prostriedky s dohodnutými úrokmi a poplatkami a zaplatiť tiež úroky
z omeškania v zákonom stanovenej percentuálnej výške za omeškanie žalovaného s plnením týchto

peňažnýchpovinnostívrozsahužalobouuplatnenejistinyipríslušenstvaúverovejpohľadávky.Súdprvej
inštancie rozhodnutie o určení dlhšej ako zákonom stanovenej lehoty na plnenie (v splátkach po 50,-Eur mesačne) odôvodnil s použitím ust. § 232 ods. 3 a Čl. 6 C.s.p. nepriaznivou sociálnou situáciou
žalovaného;konštatovalpritom,ževýškasplátkyzodpovedápreukázanýmpomeromžalovaného.Výrok
o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s odkazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným

úspechom žalobcu v spore.

5. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd prvej inštancie určil žalovanému na plnenie
peňažnej povinnosti a na náhradu trov konania splátky vo výške 50,- Eur mesačne, podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti

zmenil tak, že na plnenie už právoplatne priznanej peňažnej povinnosti a povinnosti nahradiť žalobcovi
trovy konania určí žalovanému zákonnú lehotu 3 dni od právoplatnosti rozsudku. V odvolaní žalobca
ťažiskovo namietal nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vytkol v tejto súvislosti súdu prvej
inštancie, že pre záver o nepriaznivej sociálnej situácii žalovaného si nezabezpečil dostatočný skutkový
základ, a že tvrdenia žalovaného v tomto smere prevzal bez ich preukázania na základe vykonaných
dôkazov. Tento spôsob dôkazného vysporiadania sa tvrdeniami žalovaného navyše súd prvej inštancie

náležite nevysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku a rozhodnutie o určení splátok nezdôvodnil
ani po právnej stránke. Takéto odôvodnenie žalobca nepovažoval za dostatočné, spĺňajúce formálne a
materiálneparametreriadnehoapresvedčivéhoodôvodnenia.Žalobcavytkolnapadnutémurozhodnutiu
tiež nesprávnosť spôsobu posúdenia otázky vôbec právnej možnosti súdu určiť na plnenie uloženej
peňažnej povinnosti splátky. Domnieval sa v tejto súvislosti, že s ohľadom na znenie ust. § 232 ods. 3

druhá veta C.s.p., v zmysle ktorého súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu splatnosti,
súdu neprináleží zmeniť zákonom stanovenú lehotu na plnenie inak určením dlhšej lehoty na plnenie.
Tento svoj názor argumentačne podporil porovnaním s procesnou úpravou platnou do 30.6.2016, kedy
zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) vo svojom ust. § 160 ods. 1 mimo oprávnenia
určiť dlhšiu lehotu na plnenie výslovne upravoval tiež možnosť súdu určiť vykonanie peňažného plnenia

v splátkach. Žalobca obsahom týchto odvolacích námietok uplatnil podľa posúdenia odvolacieho súdu
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.

6. Výrok rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.9662,36 Eur,
úroky v sume 64,63 Eur, úroky z omeškania v sume 0,62 Eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne

zo sumy 1.966,36 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia a zo sumy 64,63 Eur od 27.5.2016 do zaplatenia a
poplatok za poistenie v sume 1,46 Eur, nakoľko nebol odvolaním napadnutý (§ 379 C.s.p.) a nadobudol
právoplatnosť (§ 227 ods. 1 C.s.p a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.) nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

7. Žalovaný sa o odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.

1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.

9. Žalobca vymedzením odvolacích dôvodov proti napadnutému výroku o lehote na plnenie
peňažnej povinnosti učinil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v tejto
časti (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.11. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom,
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky
na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a

spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti
boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery,
a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku
súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu
na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou

súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom
podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom
len konštatovanie nesprávnosti, či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku
riadneho odôvodnenia nespĺňa.

12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III.
ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
SR R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu
odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa
odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
(z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237

ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k
vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por.
uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry
považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. Podľa ust. § 232 ods. 2 až ods. 4 C.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je
vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.(3) Lehota na plnenie je
tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.(4)
Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto

dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že
omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

14. Procesná úprava ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je
túto povinný zaviazaný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je

založená na vlastnej úvahe súdu, že pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie nemusí byť zaplatené do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia, ale v dlhšej lehote. Za takúto dlhšiu lehotu je pritom nad akúkoľvek
pochybnosť potrebné považovať, i napriek výslovnému zneniu ust. § 232 ods. 3 posledná veta C.s.p.,
tiež plnenie vo forme splátok. Ani určenie povinnosti plniť v splátkach totiž fakticky nepredstavuje nič
iné ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty na plnenie, ktorý i keď zákon priamo neupravuje, výslovne

s ním počíta ust. § 232 ods. 4 C.s.p. a zodpovedá tiež účelu a zmyslu oprávnenia súdu určiť dlhšiu
lehotu na plnenie, ktorým je zmiernenie ťaživého dopadu okamžitého a jednorazového plnenia na
osobu zaviazanú povinnosťou plniť. Len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu
ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu)výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných
práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v
narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na

súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu.
Uvedená exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré
by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že
peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (por. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má
žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, budú najmä výška priznaného

plnenia,platobnáschopnosťžalovaného,žalovanýmprejavenásnahaoplneniezáväzkupočaskonania,
možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by
prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v
riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (por. R V/1968). Pritom je potrebné
zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale tiež zodpovedať výške
priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by

došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne
priznaných práv či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (por. rozsudok NS
SR sp. zn. 7 Cdo 116/2012 zo dňa 18.3.2013).

15. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti, týkajúcej sa výroku, ktorým na

plnenie určil žalovanému splátky vo výške 50,- Eur mesačne (bod 18 odôvodnenia) obmedzil len na
konštatovanie, že tak urobil s ohľadom na nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaného. Hoc i uviedol, že
pritom vyšiel z preukázaných pomerov žalovaného, v odôvodnení už neozrejmil z akých dôkazov a z
akých konkrétnych zistení z nich vyplývajúcich takýto skutkový záver vyvodil, pričom z obsahu spisu
je zrejmé, že takýto dôkaz vo svojom rozhodnutí ani nemohol zmieniť, pretože žalovaný ho nepredložil

ani neoznačil a predovšetkým prvoinštančný súd žiaden dôkaz v smere zistenia pomerov na strane
žalovaného nevykonal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevyjadril ani
úvahy, ktorými sa riadil v rozhodujúcom právnom závere o existencii výnimočných dôvodov pre určenie
dlhšej lehoty na plnenie. Jeho vysvetlenie, prečo určil žalovanému na plnenie dlhšiu ako zákonnú lehotu
neodráža výnimočnosť prípadu, nespĺňa požiadavku odôvodnenosti takéhoto opatrenia a predovšetkým

nereflektuje už odvolacím súdom zmienené, rozhodovacou praxou uznávané hľadiská a požiadavku ich
komplexného hodnotenia. Možno preto konštatovať že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k
určeniu dlhšej splatnosti peňažného plnenia odôvodnenie rozhodujúcich skutkových a právnych otázok
vôbec neobsahovalo, a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú
celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so

zdôvodnením. Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je pre tento nedostatok rozhodnutie súdu
prvej inštancie o určení dlhšej lehoty na plnenie nepreskúmateľným čo zakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť
žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

16. Preto odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutom výroku o lehote na plnenie zrušil postupom
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Nakoľko od rozhodnutia o peňažnej povinnosti závisí výrok o trovách konania, ktorý
odvolaním napadnutý nebol, súd zrušil tiež výrok o trovách konania s použitím ust. § 389 ods. 1 písm.
b) v spojení s ust. § 379 písm. a) C.s.p.

17. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zistiť aktuálne stanoviská sporových strán
k spôsobu rozhodnutia o lehote na plnenie už právoplatne určenej peňažnej povinnosti žalovaného,
pokúsiť sa o zmierlivé vyriešenie sporu (Čl. 7 bod 2 C.s.p.); až pokiaľ vylúči možnosť dohody
strán o paričnej lehote (výške splátky) bude povinnosťou prvoinštančného súdu, sledujúc naplnenie

požiadavky zohľadniť v konaní tiež špecifické potreby strán sporu, vyplývajúce z ich zdravotného stavu a
sociálneho postavenia ( Čl. 6 ods. 2 C.s.p.), umožniť žalovanému doplniť jeho tvrdenia o skutočnostiach
významných pre rozhodnutie o lehote na plnenie, predovšetkým o jeho schopnosti splniť peňažný
záväzok a tieto tvrdenia i náležite preukázať a po vyjadrení sa žalobcu k týmto skutočnostiam a po
prípadnom doplnení dokazovania k nim na základe návrhov sporových strán, ohľadne lehoty na plnenie,

opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí pritom súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností,
ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.), a to len procesne správnym postupom, právne
posúdi otázku lehoty na plnenie podľa ust. § 232 C.s.p. a vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní
veci vyjde tiež z právnou praxou akceptovaných hľadísk, tak ako ich odvolací súd vyjadril v bode 13 tohtoodôvodnenia, a teda prihliadne najmä tiež na dôvody neplnenia záväzku žalovaným, výšku priznaného
plnenia,platobnúschopnosťžalovaného,žalovanýmprejavenúsnahuoplneniezáväzkupočaskonania,
pričom pri prípadnom určení plnenia v splátkach zohľadní i požiadavku, aby k uspokojeniu žalobcu

došlo v primeranej dobe. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne
a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a
argumentmisporovýchstránazároveňabyodôvodnenienielenformálnespĺňalonáležitostipožadované
ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia tak ako
ich súd vymedzil v bode 11 tohto odôvodnenia.

18.Vzáujmeplynulostiďalšiehokonaniaodvolacísúdnazáverpripomína,žeťažiskopovinnostitvrdenia
a dokazovania vo vzťahu k už spomenutým kritériám sudcovského práva pre určenie dlhšej lehoty
na plnenie uloženej povinnosti (tiež pre určenie plnenia v splátkach) spočíva na tom subjekte sporu,
ktorý sa tohto mimoriadneho opatrenia dožaduje. Ani spotrebiteľský charakter sporu, v ktorom žalovaný
požíval ako slabšia strana osobitnú ochranu (§290 a nasl. C.s.p.) a ani požiadavka brať zreteľ i na

prípadné špecifické potreby strany, vyplývajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia (Čl. 6
ods. 2 C.s.p.), žalovaného v akomkoľvek smere nezbavujú procesnej povinnosti tvrdiť a dokazovať
rozhodujúce skutočnosti. Preto ak by bol žalovaný v tomto smere napriek náležitému vysvetleniu
procesnej situácie a riadnemu poučeniu o procesných právach nečinný alebo ak by preukázateľne
vlastnouprocesnounedisciplinovanosťouzavinilnemožnosťvecnéhoaplynuléhonapredovaniavspore,

neostane súdu prvej inštancie iné ako vyvodiť procesný následok neunesenia dôkazného bremena
žalovaným v samotnom rozhodnutí.

19. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane
trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.