Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. február 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/28/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244645
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244645.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci žalobkyne: X. W., B..
XX.XX.XXXX, X. Z.U. X, X., zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO: 35 955 341, so sídlom Radlinského 2,
Bratislava,protižalovanému:Slovenskárepublika,zastúpenáNárodnoubankouSlovenska,IČO:30844
789, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 12.944,59 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. marca 2014, č.k. 16C
198/2011-107, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 12.944,59 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň
rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania. Žalovanému

nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1,
2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a vecne tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup žalovaného, a tým ani príčinnú súvislosť medzi
ňou tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu
nežiadal návrhom.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o schválenie
jeho dodatku, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003, podľa ktorej
mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev, pričom Úrad pre
finančný trh v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil Družstvo o splnení podmienok pre schválenie

tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtaoprávnenostiosôbpodpisujúcichProspekt,zdôvodu,ževykonávadohľad
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č.566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828
749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s

cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom
klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz, a obchodník s cennými

papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750-3/2007,
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa
20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške
300.000,-Skzaporušenievrozhodnutíšpecifikovanýchustanovenízák.č.566/2001Z.z.,arozhodnutím

zo dňa 22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z.z., s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po

obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia požiadalo Družstvo
listom zo dňa 15.04.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné,
a listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v

činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010,
č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného

súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi, a rozhodnutím
zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
(rozhodnutím zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011), odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods.

7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č.
566/2001 Z.z.. Rozhodnutím zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o schválenie
dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dostatočnej lehoty na odstránenie
nedostatkov, žiadosť Družstva neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada
Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 07.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa

30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Národná banka Slovenska
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt s tým,
že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo, a
neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície.
Národná banka Slovenska podala dňa 27.07.2010 trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po

tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by
mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež za preukázané, že Národná banka
Slovenska podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.08.2007 zistila, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a
na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť, a že nakoľko v zmysle

prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala
prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel emitenta CI
HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície
nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné v aktívach
družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI

HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika, a odporučila zosúladiť štruktúru aktív Družstva
podľa schváleného Prospektu investície najneskôr do 31.12.2007. Splnomocnený zástupca Družstva na
to v liste zo dňa 10.10.2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona ani Prospektu
investície, nakoľko jeho znenie umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa vňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného eminenta. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, aké
skutočnosti zistil z listinných dokladov, a z dokladov, predložených na CD nosiči, týkajúcich sa najmä
postupu Družstva vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi.

3. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011 zistil, že predmetom konania medzi
žalobcom PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) a žalovaným
SR - Národná banka Slovenska je náhrada škody vo výške 63,163.426,03 eur s príslušenstvom,
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcim v tom, že táto po

zistení závažných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu nad jeho
činnosťou neurobila riadne a včas úkony potrebné pre nápravu nedostatkov a ani na ich zamedzenie
do budúcna, neurobila ani potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, keď
ho najmä včas neupozornila na riziká, vyplývajúce z činnosti obchodníka s cennými papiermi, voči
ktorému tiež včas a účinne nezasiahla, čím mala spôsobiť, že obchodník s cennými papiermi mohol v
protiprávnom konaní na ujmu Družstva pokračovať a Družstvo si nemohlo uplatniť nárok na náhradu

za nedostupný klientsky majetok u garančného fondu investícií. Družstvo v tomto konaní namietalo i
zbytočné prieťahy resp. nečinnosť Národnej banky Slovenska. Uviedol, že konanie sp. zn. 19C 56/2011
nie je právoplatne skončené.

4. Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu
konkurznej podstaty ustanovil T.. T. I.V., ktorý vo vyjadrení zo dňa 27.12.2013 uviedol, že konkurz
nie je právoplatne skončený. V záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých
väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných právnych úkonov pred vyhlásením konkurzu,
ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných veriteľov. Najväčšie nároky úpadcu

predstavujú tie, ktoré sú uplatnené voči SR-Národnej banke Slovenska, voči poisťovni Chartis Europe,
voči členom predstavenstva úpadcu, voči SR-Garančnému fondu investícií a voči obchodníkovi s
cennými papiermi.

5. Poukázal na to, že žalobkyňa sa stala členkou Družstva, a vystupovala pod por. č. člena XXXXX,

pričom si formou prihlášky uplatnila svoju pohľadávku voči Družstvu vo výške 12.944,59 eur v
konkurznom konaní, vedenom voči Družstvu ako úpadcovi pod sp. zn. 3K 95/2010. Jej pohľadávka
bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá, a žalobkyňa podala incidenčnú žalobu
na určenie oprávnenosti jej pohľadávky. Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
3Cbi 100/2011, a nie je právoplatne skončené. Žalobkyňa mala za to, že škoda jej vznikla nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad povinne dohliadanými subjektmi
finančného trhu, teda nad Družstvom, ktorého bola členkou, a nad obchodníkom s cennými papiermi, a
požiadala Národnú banku Slovenska o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale jej nárok
nebol ani čiastočne uspokojený. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, keď mal za to, že postupoval v súlade
so zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade a so zákonom č. 566/2001 Z.z., a jeho konanie preto nemohlo

mať bezprostredný a priamy vplyv na vznik škody žalobkyne.

6. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy

vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celej žaloby.
Mal za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik škody. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
judikatúru, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom

súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Vyvodil, že ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý
ju získal ako prospech, a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,

a tým ani predpoklad existencie škody. Uviedol, že žalobkyňa sa ako bývalá členka Družstva, s ktorým
bola v právnom vzťahu, z ktorého jej v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii
dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu.Žalobkyňa však nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv, keďže ani konkurzné konanie,
a ani konanie o ňou podanej incidenčnej žalobe nie je právoplatne skončené. Až následne, teda až v
prípade bezúspešného uplatňovania pohľadávky voči Družstvu, by bolo totiž možné ustáliť, či a najmä

v akej výške by vôbec žalobkyni vznikla škoda, čo je rozhodná okolnosť aj pre plynutie premlčacej doby
na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Skonštatoval, že ak v čase rozhodovania súdu o
uplatnenom nároku na jej náhradu škoda neexistuje, bol nárok žalobkyne uplatnený predčasne.

7. Z uvedeného vyvodil, že žalobkyňa nepreukázala existenciu škody ako jeden z predpokladov

zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a mal za to, že nepreukázala ani namietaný nesprávny
úradný postup Národnej banky Slovenska, ktorý mal podľa nej spočívať v oneskorenom zistení
neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým údajnej neplatnosti Prospektu investície
anáslednomoneskorenízakázaniačinnostiDružstva,atiežvprijatínedostatočnýchopatrenínanápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007, ako aj
po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu.

8. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstvu, súd prvej inštancie uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom

č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, a k takým povinnostiam
patrila až od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a až od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície
podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z.. Mal potom za to, že v zmysle relevantného znenia

zákona č. 566/2001 Z.z. účinného v roku 2007 nebolo možné vyhlasovateľovi ponuky majetkových
hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie Prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože
takéto povinnosti neboli vyhlasovateľovi v predmetnom období zákonom uložené. Dospel preto k
záveru, že povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej

banke Slovenska. Keďže tak neurobilo, mohla Národná banka Slovenska nové významné skutočnosti
zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej
povinnosti Družstva, s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby
verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, pričom schválenie
Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti

zdôraznil, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva s tým, že Družstvo až do 15.04.2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie
jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až pri výkone
dohľadu na mieste samom, od 20.04. do 06.05.2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom

neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák.
č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však (ako vyplýva z rozhodnutia banky č.
OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010) neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.z.,

pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z., a keďže
tieto nedostatky neboli odstránené, bolo konanie zastavené. Národná banka Slovenska ukončila aj ňou
iniciované konanie o uložení sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním rozhodnutia
č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Dospel
potom k záveru, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom,

a v jej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil.

9. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
žalovaného, a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla

vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobkyni, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z.z.,
a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika, a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)

nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investícií sa na Družstvo v tom
čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Národná
banka Slovenska zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s
členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a dala odporúčania na nápravu tohto stavu,
pričom v danom období nemohla uložiť peňažnú sankciu, alebo pozastaviť prípadne zakázať predaj

majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s
argumentácioužalobkynepokiaľišlootvrdenýnesprávnyúradnýpostupžalovaného,spočívajúcivprijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, a to z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s
prípadnou škodou na strane žalobkyne. Zároveň poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä z
rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške

9.958,18 eur (300.000,-Sk) vyhodnotil, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými
papiermisledovala,pričomnebolojejpovinnosťouinformovaťDružstvoovýslednýchzisteniach,nakoľko
dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu, a účastníkom
konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie, alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný
subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia

uviedol, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad
jeho činnosťou voči Družstvu, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá
sa mala ako členka Družstva aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a
jeho orgánom, a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných

práv súvisiacich s Družstvom. Vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a preto jej
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

10. Zamietnutie návrhu žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. a vecne tým, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES, na znenie ktorej
sa žalobkyňa odvolávala v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bola transponovaná do nášho
právneho poriadku, do zákona č. 566/2001 Z.z., a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu,
ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov, a nie pri verejnej ponuke majetkových hodnôt,

pričombolatransponovanávjejsúlade.Malpotomzato,ževovzťahukprejednávanejvecijeirelevantné
zaoberať sa otázkami uvedenými v návrhu žalobkyne na prerušenie konania.

11. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom
žalovaného, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu

ani žiadne nevznikli.

12.Protitomutorozsudkupodalažalobkyňaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuvčasodvolaniev
časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jej žalobu o zaplatenie náhrady škody s príslušenstvom,
anavrhlarozsudokvnapadnutejčastizmeniť,ajejžalobevyhovieť,resp.rozsudoksúduprvejinštanciev

uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Súdu
prvej inštancie vytkla, že nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,žeichpostupbudezostranysubjektov

práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala
z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu, a nemohla predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom
investície nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,

kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument Národnej banky Slovenska, že
upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánuvedomosť, a nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala

záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí
bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovenépovinnostidohľadu,anievdôsledkutoho,ženebola„bdelá“stým,žejejnepatrilianizákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona

porušujúci subjekt donútiť.

13. Argumentovala, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu
nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázala na to, že jej
povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom

podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou

bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátanerizík,ktorýmsúvystavenédohliadanésubjekty,avrámcinichajDružstvočinnosťouobchodníka,

ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
žalobkyne. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka N.. Z. Y., S.., preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,

ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenomsobchodníkomaDružstvom,aNárodnábankaSlovenskasapozisteníorizikovostiportfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING

a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100
% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, N.. I. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že

vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo

celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi,
alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti žalobkyňou do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a
ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej

investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov obchodníkom i Družstvom minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo

svojom odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investície s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálnedlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva
za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými

je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových
aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3
v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala.

14. Mala tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi,
ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takúto
žalobu predčasnou, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav

konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom
konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na
konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok NS ČR zo dňa 11.04.2012, sp. zn.
29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty
o stave daného konkurzu, a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti

podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru žalovaného a súdu prvej inštancie povinný jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani
zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa

žalobkyne fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný
zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.08.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie

sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť, svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Namietala tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné
dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle
dokazovaniezaúčelomspoľahlivéhozisteniaskutkového(navrhnutéžalobkyňou)aprávnehostavuveci,

riadne zabezpečil dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal
k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných
rozhodnutí vydaných žalovaným, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením
žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu
(pričom ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa konštantnej judikatúry

ÚstavnéhosúduSRvšeobecnýsúdmusídaťodpoveďnatieotázky,nastolenéstranousporu,ktorémajú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchstranamisporu,aodôvodnenierozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé
konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a
predstavámžalobkyne,apretojejtvrdenie,žerozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastipovažuje
za denegatio iustitiae, je účelové. Mal za to, že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať
vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a

zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy
sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že
žalobkyňanevyužilavšetkymožnostinauplatnenieavymoženiesvojhonároku,pretoženepodalažiadny
návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední zajeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Ohľadom tvrdenia žalobkyne v odvolaní,
že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, uviedol, že jej
kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi,

a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR. Zdôraznil, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a
platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy, a pri svojom postupe voči

Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Mal tiež za to, že ak bola žalobkyňa neznalá právnych
predpisov, mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií
v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej však byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko,
a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

16. Ohľadom žalobkyňou v odvolaní tvrdeného zanedbania povinností banky pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie
dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu
uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal
na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až

od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať,
či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na

základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z.,
avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Informácie a podklady, ktoré má Národná banka
Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu

dohliadanéhosubjektusozohľadnenímjehozákonomuloženýchpovinností.Poukázalnaskutočnosť,že
žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne
povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov,
a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať.
Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú

povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že
zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo
obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Uviedol, že za dodržiavanie Prospektu
investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán,

atobezohľadunafakt,čivyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôttátopovinnosťbolaalebo
nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia žalobkyne
v odvolaní s tým, že Národná banka Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané

zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné
správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná
banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch, a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola

Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných
papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.

17. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý
žalobkyňa poukazovala tvrdiac, že jej žaloba nebola podaná predčasne, žalovaný uviedol, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu, a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a z jeho odôvodneniazároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov
osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade,

ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a
preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia
byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu,
ktoré musia byť splnené súčasne. Zdôraznil, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno
ani odhadnúť, kedy a v akej výške jej v budúcnosti eventuálne škoda vznikne, pretože jej vznik a výška

závisí od výsledku konkurzného konania na majetok úpadcu (Družstva). Uviedol, že až následne, ak
pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť
škoda. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo
dňa 13.02.2013, podľa ktorého, kým má žalobkyňa pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia

samotnej škody. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných
súdnych konaniach ani viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené
pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011,
kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené
len do júla 2010, a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné

dokladysúvneporiadku,mnohéznichchýbajúaveľkáčasťfinančnýchoperáciiúpadcubolarealizovaná
v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že
by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období
pred konkurzom a zároveň nemožnosti preveriť skutočnú existenciu pohľadávok. Zastával názor, že
žalobkyňa nepreukázala, že jej štát spôsobil vznik škody, pretože má voči Družstvu a jeho orgánom

vymáhateľnú pohľadávku, a preto považoval záver súdu prvej inštancie o predčasnosti ňou podanej
žaloby za správny. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne, že listinné dôkazy údajne neboli vykonané
spôsobom upraveným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p.. V zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,
že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil

a presne špecifikoval o aké doklady išlo a aký je ich obsah. Naviac, súdu, i zástupcom oboch strán
sporu bol obsah všetkých listinných dôkazov a vyjadrení známy z inej činnosti súdu prvej inštancie.
Zdôraznil, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2008, sp.
zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že „dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne

známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať“, pričom poukázal na to, že
na Okresnom súde Bratislava I je proti nemu vedených niekoľko sto sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe, a s totožnými listinnými dôkazmi, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia
rovnakého právneho zástupcu.

18. Žalobkyňa sa už k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu, doručenému jej právnemu zástupcovi dňa
20.03.2015, nevyjadrila. Následne odvolací súd rozhodol o žalobkyňou podanom odvolaní rozsudkom
č.k. 4Co 548/2014-153 zo dňa 25.03.2015, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Predmetný rozsudok bol však na základe žalobkyňou riadne a včas podaného dovolania uznesením
Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo 67/2017 zo dňa 31.10.2017 zrušený a vec bola vrátená odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací súd tento rozsudok zrušil z dôvodu, že v konaní
pred odvolacím súdom, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, došlo k procesnej vade spočívajúcej v odňatí

možnosti žalobkyni konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že vyjadrenie žalovaného
k ňou podanému odvolaniu odvolací súd doručil jej právnemu zástupcovi len dňa 20.03.2015 a už dňa
25.03.2015 vyhlásil dovolaním napadnutý rozsudok, teda neposkytol jej ani minimálnu 5-dňovú lehotu
na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného replikou. Pri uvedenej argumentácii vychádzal dovolací súd
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 156/201, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 8/2016, a podľa ktorého:
„nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonom protistrany
svojou replikou je, že mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôže byť kratšia
ako 5 dní“ a poukázal tiež na rozsudok ESĽP zo dňa 13.01.2015 vo veci O. proti Slovenskej republike,v ktorom ESĽP dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti
alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť

druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia. Vzhľadom na to, že odvolacie konanie bolo postihnuté procesnou vadou podľa ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p., obsahom ďalších dovolacích námietok sa už dovolací súd nezaoberal.

20. Po tom, ako bola vec dovolacím súdom vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd,

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.) s prihliadnutím na vytknutú procesnú vadu
a skutočnosť, že žalobkyňa sa ani dodatočne k vyjadreniu žalovaného replikou nevyjadrila, opätovne
prejednal žalobkyňou podané odvolanie, ktorého rozsahom a dôvodmi bol viazaný (§ 379 a § 380
C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil
rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

21. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

22.Vzmysleprechodnéhoustanovenia§470C.s.p.,podľaktoréhoprávneúčinkyúkonov,ktorévkonaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a s prihliadnutím na
skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobkyne spadajú pod režim
procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací

súd odvolanie žalobkyne, napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa v tom čase
účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dospel k záveru, že žalobkyňa podala v konaní
pred súdom prvej inštancie žalobu, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, proti
ktorému je odvolanie prípustné a žalobkyňa podala odvolanie v zákonnej lehote. Na procesný postup v
posudzovanej veci sa vzťahovali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016.

23. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného

nároku a jeho výsledky aj náležite podľa v tom čase účinného ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver,
a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. S
odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387
ods. 2 C.s.p.).

26. V procesnom postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo vady,
ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou žalobkyne,
že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, pretože zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
10.03.2014 jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil obsah do spisu založených listinných

dôkazov, ktoré aj v zápisnici konkrétne špecifikoval (č.l. 94-102 súdneho spisu), pričom zástupcovia
strán sporu k oboznámeným dôkazom uviedli, že ich obsah ako i obsah vyjadrení im je známy, a tiež
zhodne uviedli, že nežiadajú všetky listinné dôkazy oboznamovať ich prečítaním. Tvrdenie žalobkyne
o riadnom nevykonaní listinných dôkazov súdom prvej inštancie potom vyhodnotil ako nepravdivé a
nemajúce oporu v predloženom spise.

27. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,právoplatným dňa 05.05.2011, do ktorého vložila finančné prostriedky, ktorých zaplatenia titulom škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska sa v konaní domáha. Žalovanú
sumu vo výške 12.944,59 eur si uplatnila voči Družstvu v konkurze na majetok Družstva, ktorý nie

je právoplatne skončený. Po popretí jej nároku správcom konkurznej podstaty podala incidenčnú
žalobu, ktorá je vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Cbi 100/2011, pričom konanie
nie právoplatne skončené. Zaplatenia svojho nároku sa domáha aj v tomto konaní titulom škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska. Zo súdom prvej inštancie
vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a
prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými

prospektami investície, uschovávať a spravovať cenné papiere, nachádzajúce sa v portfóliu Družstva,
uskutočňovaťoptimalizáciuataktickézmenyvportfóliuDružstvaaposkytovaťmukonzultácieafinančné
analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal
zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi stranami sporu nebolo sporné,
že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka

Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa
30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144
ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1

písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej škodu v sume 12.944,59 eur s príslušenstvom, ktorá jej
mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska,
špecifikovaným v žalobe a jej doplneniach, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska

oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods.
3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák.
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze
činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006, ďalej
v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole

Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a tiež
že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť

rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia, a zapríčinila, že žalobkyňa
nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

28. V posudzovanej veci sa teda žalobkyňa voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

29. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásahdo práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

30. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

31. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je, alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

32. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti.

33. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).34. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho
práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v

peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s

ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

35. Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej

veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci mal nesprávny úradný postup
žalovaného spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícieDružstva.Vtejtosúvislostijepotrebnéuviesť,ženámietkažalobkyne,spočívajúcavtvrdení,že
povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície, neobstojí.

V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný
rozsah tohto dohľadu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že až od účinnosti novelizovaného ust.
§ 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.),
teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,

že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať,čiDružstvododržiavaschválenýProspektinvestície.PokiaľpotomDružstvood31.12.2006do
01.06.2010 zo zákona povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície nemalo, nemohla Národná
banka Slovenska takúto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu skúmať, keďže Družstvo samo o

sebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v
zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť

údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§
128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z.).

36. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt (teda ani Družstvu) žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli

do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom
stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup
Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jej postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných
práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí

vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

37. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť

vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi, s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s

cennýmipapiermitútočinnosťakoregulovanúNárodnoubankouSlovenska,ačinnosťDružstva,ktorého
bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, keď ide o riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

38. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa
mylne domnieva žalobkyňa. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo
plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba
poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a

že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/
zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; ust. § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho
žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu, že o

rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. Žalobkyňa
ako členka družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala peňažné prostriedky do subjektu,
na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov Družstva.

Sama žalobkyňa argumentovala tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložila z dôvodu, že sa
spoliehala na to, že družstvo a aj obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva
dohľad Národná banka Slovenska, a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú
nielen ochránené jej peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jej spoľahnutie
vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností (zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu

z Obchodného registra) zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských
vkladov a vykonávania činností na uspokojovanie potrieb svojich členov, spočívajúce v efektívnom
zhodnotení vložených finančných prostriedkov. Žalobkyňa vložila svoje finančné prostriedky do Družstva
s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stala členom podnikateľského subjektu
(Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj

hospodárenia a majetku družstva. Bola to práve samotná žalobkyňa (v danom prípade sa jedná o členku
družstva a vzťah členky družstva k družstvu, a dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu
ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám), ktorá zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú jej
Obchodným zákonníkom ako členke družstva, a v zmysle ust. § 415 Obč. zák. mala postupovať ako
členkadružstvavspoluprácisďalšímičlenmidružstvasprimeranoudávkouopatrnosti,ktorúbolomožné

od nej spravodlivo požadovať, a zvážiť možnú mieru rizika. Mohla a mala sa presvedčiť ako členka
družstvaoskutočnostiachuvádzanýchDružstvom,malasaaktívne,sdostatočnoustarostlivosťouriadne
a včas zaujímať o svoje práva (a ich výkon) voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa
aj sama pričinila o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť investovaných prostriedkov.

39. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur

(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie naposkytovanieinvestičnýchslužieb,odvolacísúdpovažujezadôležitézdôrazniť,žežalobkyňasanemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,

keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

40. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
právaľudskýchslobôd,apretojejpostupniejemožnékvalifikovaťakonesprávnypodľazák.č.514/2003
Z.z.

41. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto

účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobkyňa očakávala a namietala
ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri
ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu

môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobkyňa v priebehu celého
konania pred súdom prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím
nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, čo je možné posudzovať v rámci
tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom,

nebolizrušenéamajúpovahutzv.zákonnéhorozhodnutiastým,žežalobkyňatvrdenýnesprávnyúradný
postup žalovaného v konaní nepreukázala.

42. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č.

514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

43. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobkyňa bola členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v
konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobkyňa v konaní

nepreukázala vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v
žalovanej sume voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo
vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného vydať jej získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu.
Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobkyňa nedosiahne uspokojenie svojej pohľadávky

v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnila pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu. Je
potom nepochybné, že jej škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu, a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa
31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné, resp. nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa

13.02.2013). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky žalobkyne, rozporujúce záver súdu
prvej inštancie o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.44. S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami sporu
navrhnutých dôkazov, a keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s

ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, čo znamená, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. podľa zásady úspešnosti v spore. Žalovanému, ktorý bol v
odvolacom konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne trovy nevznikli.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).