Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113201830
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113201830.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Ing. Q. T. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. C., X. Z. XX, zastúpeného: Mgr. Z. R., so sídlom Trnava, Dolné Bašty 2, proti žalovanému:
GA Drilling, a. s., IČO: 31 382 606, so sídlom Trnava, Piešťanská 3, zastúpeného splnomocnencom:
Bukovinský & Chlipala, s. r. o., IČO: 35 918 098, so sídlom Bratislava, Svätoplukova 30, o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14Cpr/1/2013-123 zo dňa 20. februára 2018 - II. a III. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie náhrady
mzdy vo výške 9.430,80 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.715,40 Eur od 1.8.2013 do zaplatenia zastavil, II. výrokom žalobu vo
zvyšnej časti zamietol, III. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške
100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 47 ods. 1 písm. b), § 81 písm. a),
písm. c), § 59 ods. 1 písm. c), § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2 veta prvá, § 70, § 74, § 12 ods. 1 veta

prvá, § 38 ods. 1 veta prvá a tretia, ods. 4, § 77 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu zániku
pracovného pomeru, s poukazom aj na procesné ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 251,
§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že pracovnú zmluvu č. 8/2012 uzavreli strany dňa
16.4.2012 a pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú od 1.5.2012 do 31.7.2013. Podľa záznamu
o incidente zo dňa 16.1.2013 (podpísaný M. E. a svedkami S. Z. a M. Z.) sa predchádzajúci deň

zamestnanec Q. G.V. nedostavil na dohodnuté stretnutie prezentácie svojich úloh pred manažmentom
spoločnosti, nasledujúce doobedie sa za ním prišiel informovať konateľ spoločnosti Dušan Kočiš, prečo
sanedostavilnastretnutie15.1.2013,namiestozískaniarelevantnýchinformáciíodzamestnancamubol
ukázaný papier s nápisom „Hladovka, rodina sa pýta prečo?“, zdôvodnenie papiera zamestnancom bolo,
že v predchádzajúcom období bol dlhodobo práceneschopný a sociálna poisťovňa mu ešte nevyplatila
peniaze, čo dáva za vinu spoločnosti, konateľ spoločnosti mu vysvetlil, že aj v ťažkej finančnej situácií

mu v decembri schválili pôžičku 2.000,- Eur, kde bolo viacero dohodnutých stretnutí na uzavretie zmluvy,
kde sa nedostavil, zamestnanec začal následne vulgárnym a agresívnym spôsobom vystupovať na
konateľa spoločnosti, konateľ spoločnosti sa ohradil voči jeho správaniu a vysvetlil mu, ževždy stál na jeho strane, čo zamestnanec neakceptoval a ďalej pokračoval vo vulgárnom a agresívnom
správaní, následne konateľ opustil jeho kanceláriu a povedal zamestnancovi, nech sa ide von vyvetrať
a nech sa správa slušne a nie ako „hovädo“, po krátkom čase prišiel zamestnanec do kancelárie

konateľa a opätovne mu rozprával o zničení rodiny, používal vulgarizmy, snažil sa chytiť konateľa pod
krk a následne sa mu vyhrážal, že ho „zahluší“, konateľ sa ohradil voči jeho správaniu a poslal ho
preč z kancelárie, následne mu konateľ prišiel oznámiť do kancelárie, že mu dáva okamžitú výpoveď,
čo zamestnanec akceptoval a požadoval túto výpoveď v písomnej podobe. Okamžitým skončením
pracovného pomeru žalovaný dňa 16.1.2013, v súlade s ustanovením §-u 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce z dôvodov konania zamestnanca, ktoré jednoznačne dosiahlo intenzitu závažného porušenia
pracovnej disciplíny a spočívalo v tom, že dňa 16. januára 2013 agresívnym spôsobom vystupoval voči
konateľovi zamestnávateľa p. Kočišovi a fyzicky p. Kočiša napadol, resp. sa pokúsil chytiť ho pod krk.
Neospravedlniteľné konanie zamestnanca bolo navyše sprevádzané jeho kontinuálnym pejoratívnym
a vulgárnym vyjadrovaním sa voči osobe p. Kočiša. Uvedené konanie bolo považované za závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ktorým boli porušené základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce

z pracovnej zmluvy ako aj povinnosti ustanovené v § 81 pod písmenami a) a c) Zákonníka práce,
čím boli naplnené všetky zákonné náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré je
účinnéjehodoručenímzamestnancovi(podpísanépodpredsedompredstavenstvaDušanomKočišom,v
spodnej časti listiny je uvedené, že zamestnanec nechcel podpísať okamžité skončenie s odôvodnením
„nepodpíšem nič“, uvedené podpisy svedkov: Ing. S. H., Ing. S. Z., Bc. C. E.).

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žalobu považoval za nedôvodnú a okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 16.1.2013 za právne účinné a z toho
dôvodu žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu mzdy. Písomné vyhotovenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru obsahuje všetky formálne náležitosti, ako aj materiálne dôvody okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Bolo uplatnené v zákonnej lehote 2 mesiacov, bolo dané v písomnej
formeaboloriadneodôvodnené.Vokamžitomskončenípracovnéhopomerusúpriamouvedenédôvody
skončenia pracovného pomeru, a to závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, ktoré spočívalo v
agresívnom chovaní žalobcu v pracovnom čase a na pracovisku voči svojmu vedúcemu zamestnancovi,
štatutárovi žalovaného, kde odzneli vyhrážky na jeho adresu a pokus o fyzické napadnutie. Okresný

súd sa v prvom rade zaoberal tým, či správaním žalobcu dňa 16.1.2013 došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny, ako aj intenzitou tohto porušenia. V konaní bolo svedkom Ing. S. Z., ako aj žalobcom, že
vo vzťahu k štatutárovi žalovaného Dušanovi Kočišovi komunikoval zvýšeným hlasom a v afekte mu
povedal, že ho zahluší, keď to priamo uviedol aj v samotnej žalobe s tým, že ho to mrzí. Ďalej, že sa
správal spôsobom vzbudzujúcim obavu z jeho fyzického napadnutia. Okresný súd dospel k záveru, že

žalobcom došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, a to závažným spôsobom, keď zohľadnil, že takto sa
žalobcasprávalvočisvojmunadriadenému,priamonapracovisku,keďsvedkamitakéhotonedôstojného
a voči nadriadenému neúctivého správania, mohli byť a aj boli, ostatní zamestnanci. Už samotný
verbálny útok počas pracovnej doby na pracovisku voči nadriadenému, okresný súd považoval za tak
významnú okolnosť, že spravidla sama osebe postačuje na záver o porušení povinnosti zamestnanca,

vyplývajúci z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci, zvlášť hrubým spôsobom.
Prihliadol aj na okolnosti, ktoré porušeniu pracovnej disciplíny predchádzali, a to na neospravedlnenú
neúčasť žalobcu na pracovnom stretnutí, ktorého sa mal zúčastniť v predchádzajúci deň. Žalobca
tvrdenia žalovaného o tomto pracovnom stretnutí nespochybnil, na stretnutie bol žalobca riadne a včas
predvolaný, jeho účasť na stretnutí bola nevyhnutná vzhľadom na prezentovanie projektu, na príprave

ktorého sa žalobca priamo podieľal a stretnutie sa malo uskutočniť spoločne so štatutármi spoločnosti
a ostatnými vedúcimi zamestnancami žalovaného, keď účasť žalobcu, bola vyžiadaná na priamy pokyn
jeho nadriadeného. Ak potom žalobca odišiel z pracoviska bez toho, aby svoju neprítomnosť riadne
ospravedlnil, keď nikomu zo svojich nadriadených svoj odchod neohlásil, pričom oznámenie recepčnej
za riadne ospravedlnenie nemožno považovať, porušil konkrétnu pracovnú úlohu, ktorá mu bola uložená

priamonadriadeným,čovediekzáveru,žežalobcanemalzodpovednýprístupkplneniupracovnejúlohy,
ktorú žalovaný považoval za významnú. Následné zisťovanie príčiny jeho neúčasti na pracovnej porade
zo strany zástupcu žalovaného, možno potom považovať za dôvodné, a naopak spôsob správania a
vystupovania žalobcu voči konateľovi zamestnávateľa, ktorý sa dôvodne pýtal na príčinu nesplnenia
uloženej mu úlohy, za neprimerané, prekračujúce hranice slušného správania sa na pracovisku a voči

nadriadenému (s poukazom na to, že žalobca ako dôsledok svojej neospravedlnenej absencie takéto
dotazy nadriadeného mohol očakávať). Poukázal aj na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že v priebehu
dňa 15.1.2013 bol manažérom požiadaný, aby stretnutie preložil z 15-tej hodiny na 17-tu hodinu, keď
už vtedy mal žalobca možnosť oznámiť žalovanému, že sa pracovného stretnutia nemôže zúčastniť az akých dôvodov, čo žalobca neurobil. Rovnako tak pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý žalobca
tvrdil, mal navštíviť lekára, čo by bolo tiež ospravedlniteľným dôvodom pre jeho neúčasť na pracovnom
stretnutí. Okresný súd pri svojich úvahách o spôsobe správania žalobcu voči konateľovi žalovaného,

teda prihliadol aj na skutočnosti, ktoré sa odohrali dňa 15.1.2013, i keď nesplnenie tejto pracovnej úlohy
nebolo bezprostrednou príčinou pre danie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi.

5.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľaustanovenia§255ods.1vspojenís§256ods.1Civilného
sporového poriadku. V časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 9.430,80 Eur s príslušenstvom, v ktorej

súd konanie čiastočne zastavil, žalobca späťvzatím žaloby z procesného hľadiska zavinil zastavenie
konania, preto má v tejto časti žalovaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Vo zvyšnej časti,
v ktorej bola žaloba zamietnutá, rovnako mal vo veci úspech žalovaný. Z toho vyplýva hrubý úspech
žalovaného 100 % a hrubý úspech žalobcu 0 %, a teda konečný čistý úspech žalovaného je 100 % (100
% - 0 %). Okresný súd nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu postupu podľa § 257 Civilného sporového
poriadku a v konaní takýto dôvod tvrdený ani nebol.

6. Proti tomuto rozsudku výlučne II. a III. výroku podal odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žalobe vyhovieť a
priznať mu nárok na náhradu trov konania s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že svedok (žalovaného) Ing. S. Z. nebol

priamym svedkom incidentu, nič nepočul (až na pár viet, ktoré sú v jeho podaní vytrhnuté z kontextu celej
situácie). Keďže svedok je jeden z vedúcich a dôležitých zamestnancov žalovaného a osobný priateľ
Dušana Kočiša, považuje ho za objektívneho pohľadu za nedôveryhodného a zaujatého. Namietal
závery v bode 26 napadnutého rozsudku (že v konaní bolo preukázané, že žalobca sa dňa 16.1.2013
správal na pracovisku takým spôsobom, že začal na svojho bezprostredne nadriadeného kričať, tomuto

povedal, že ho zahluší a správal sa spôsobom vzbudzujúcim obavu z fyzického napadnutia, dospel súd
k záveru, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, a to závažným spôsobom, ak
súd zohľadnil, že žalobca sa takto správal voči svojmu nadriadenému na priamo na pracovisku, keď
svedkami takéhoto nedôstojného správania a voči nadriadenému neúctivého správania, mohli byť a aj
boli ostatní zamestnanci), keď okresný súd nedôvodne prevzal tvrdenia žalovaného a tieto nekriticky

extenzívne doplnil o tvrdenia, ktoré vôbec neboli preukázané. Ako môže okresný súd tvrdiť, že svedkami
"nedôstojného správania" žalobcu boli iní zamestnanci, keď jediným svedkom, ktorého žalovaný navrhol
predvolať bol Ing. S. Z.. Nerozumie, prečo prezentuje okresný súd tvrdenia žalovaného o tom, že
žalobca začal na svojho bezprostredne nadriadeného kričať, tomuto povedal, že ho zahluší a správal
sa spôsobom vzbudzujúcim obavu z fyzického napadnutia, ak sú to len tvrdenia žalovaného, ktoré sú

ale v príkrom rozpore s tvrdeniami žalobcu o tom, ako sa celý incident odohral. Ako môže okresný súd z
jednej absencie na pracovnom stretnutí vykresliť žalobcu ako osobu, ktorá nemá zodpovedný prístup k
plneniu svojej pracovnej úlohy, čo sa dokonca netvrdil ani žalovaný. Podľa žalobcu bola jeho absencia
na stretnutí naplánovanom na deň 15.1.2013 len jednou z príčin, prečo došlo medzi ním a konateľom
žalovaného k výmene názorov a okresný súd hodnotenie širších súvislosti zúžil de facto len na jednu

okolnosť, ktorá výmene názorov predchádzala. Žalobca uviedol, že 4.10.2012 utrpel u žalovaného
pracovný úraz (padla mu na hlavu vysúvacia brána) a svoj zdravotný stav zdokumentoval lekárskym
správami okresnému súdu, na čo okresný súd vôbec neprihliadol. Požiadavky žalobcu, aby si sám podal
výpoveď s tým, že k takému konaniu je na neho vyvíjaný tlak vedúcimi pracovníkmi žalovaného za
mobing. Žalobca popiera, že by sa voči konateľovi Dušanovi Kočišovi správal vulgárne a pejoratívne.

Takéto správanie mu je cudzie a takto vnímal do uvedenej doby aj svojich nadriadených, teda aj konateľa
Dušana Kočiša, preto bol z jeho správania voči nemu zarazený. Ten na neho nedôvodne zvyšoval hlas,
vystupoval agresívne a mal uštipačné a nemiestne poznámky. Tiež vstupoval do intímnej zóny žalobcu,
ktorý mal pocit, že na neho útočí a vyvíja tlak, ktorý nebol náležitý okolnostiam. Pri poznámkach o
rodine žalobcu aj tento zvýšil hlas. Tiež nie je pravdou, že by sa žalobca snažil chytiť pod krk konateľa

žalovaného tak, ako to tvrdí on. Ak chcel okresný súd prihliadnuť aj na širšie súvislosti odôvodňujúce
danie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, mal ich zhodnotiť aj z pohľadu žalobcu
a prihliadnuť aj na ním tvrdené skutočnosti a okolnosti. Ako ale dospel k záverom a prečo považoval
tvrdenia žalovaného za dôveryhodnejšie ako tvrdenia žalobcu, sa nikde v rozsudku neuvádza a ani
neodôvodnil, ako k takýmto záverom dospel. Tiež nie je zrejmé, ako súd hodnotil dôkazy (len jeho záver)

a ktoré dôkazy vyhodnotil ako kľúčové a na ktoré naopak neprihliadol. Tento myšlienkový pochod súdu
v odôvodnení rozsudku absentuje, preto ho žalobca považuje za nepreskúmateľný.7. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok je
vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie nepredložil žiaden dôkaz
a ani taký nenavrhol, ktorým by podporil svoje tvrdenia, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie veci.

Žalovaný svoje tvrdenia preukázal listinnými dôkazmi, výsluchom svedka S. Z., výsluchom štatutára
žalovaného a poukázaním na nesporne tvrdenia žalobcu. Svedok S. Z. jednoznačne počul, že žalobca
povedal podpredsedovi predstavenstva Dušanovi Kočišovi, že ho zahluší. Podľa žalovaného už takéto
správanie a vulgárne vyhrážky najvyššiemu nadriadenému žalobcu v pracovnom čase a na pracovisku
napĺňajú sami o sebe intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a boli dôvodom na okamžité

skončenie pracovného pomeru žalobcu. Svedok S. Z. opakovane pri svojom výsluchu na súde prvej
inštancie potvrdil, že počul, ako sa žalobca priamo štatutárovi žalovaného vyhráža, že ho zahluší a tiež
je zrejmé, že Dušana Kočiša kričať nepočul, počul ho len rozprávať. Sám žalobca v žalobe uviedol, že
na štatutára žalovaného p. Dušana Kočiša v afekte nakričal (posledná strana žaloby). Rovnako žalobca
tiež na pojednávaní pri jeho výsluchu dňa 17.2.2016 na otázku právneho zástupcu žalovaného uviedol,
že „Na otázku, či sa vyjadril, že ho zahluší, navrhovateľ uvádza: asi áno, bol to následok toho, ako sa

vyjadril p. Kočiš“ (strana 2 zápisnice). Pokiaľ sa jedná o pokus o fyzické napadnutie štatutára
žalovaného. žalovaný tiež poukazuje priamo aj na výsluch žalobcu zo 17.2.2016. Štatutár žalovaného
Dušan Kočiš vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 4.10.2017 uviedol, že povedal žalobcovi, nech
sa nespráva ako hovädo až vtedy, keď žalobca začal na neho zvyšovať hlas na pracovisku, kde boli
všetky kancelárie otvorené, a navyše začal následne žalobca na štatutára žalovaného kričať (strana

2-3 zápisnice), čo celé bola absolútne neprimeraná reakcia žalobcu na otázky štatutára žalovaného.
Odmieta spochybnenie svedka S. Z. žalobcom, ktorý bol poučený o následkoch krivej výpovede a
neexistuje dôvod jeho zaujatosti voči žalobcovi. Svedok S. Z. predsa sám bol na mieste incidentu,
jeho účasť nepoprel ani žalobca, sám svedok počul žalobcu ako sa vyhráža štatutárovi žalovaného, že
ho zahluší a videl, ako žalobca sa nachádzal počas jeho vulgárneho ataku v osobnej zóne štatutára

žalovaného za jeho pracovným stolom, a že štatutár žalovaného pred ním cúval. Tvrdenia žalobcu o
tom, že by štatutár žalovaného kričal na žalobcu, alebo mu nadával alebo nadával jeho rodine, alebo,
že by bol štatutár žalovaného agresívny, ostali len púhymi tvrdeniami žalobcu, a ostali teda žalobcom
nepreukázané. Žalobcove tvrdenia boli nepreukázané ohľadne akýchkoľvek jeho zdravotných
komplikácií v dňoch 15.1.2013 alebo 16.1.2013, nakoľko nebol práceneschopný a nevyhľadal ani

lekársku pomoc. Podľa žalovaného je púhym tvrdením žalobcu, že o tom, že nepríde na stretnutie v
práci vedeli (toto je dokonca novotou v odvolacom konaní). Teda tvrdenia žalobcu, že nie je pravda, že
žalobca bez ospravedlnenia odišiel domov a nedal nikomu vedieť, že nepríde na stretnutie, sú podľa
žalovaného ničím nepreukázané a zo strany žalobcu účelové. Žalovaný má za to, že žalobca odchod z
práce dňa 15.1.2013, prípadne dôvody jeho absencie na predmetnom pracovnom stretnutí na recepcii

neoznámil a ani sa nepokúšal kontaktovať žiadneho nadriadeného. Poukázal na Zbierku rozhodnutí a
stanovísk vydávaná Najvyšším súdom ČSFR, NS ČR a NS SR - R 18/1974, rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 24C/289/2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/108/2011,
rozhodnutia ÚS SR IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, l. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu (II. a III. výrok)
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú

zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcunie je možné vyhovieť, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Výrok rozsudku, ktorým bolo konanie zastavené (I. výrok) v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo
výške 9.430,80 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 4.715,40 Eur od 1.8.2013 do zaplatenia nenapadli strany odvolaním, a preto
je právoplatný.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu II. výrokom zamietol (určenie, že
okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom zo dňa 16.1.2013 je neplatné, žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.715,40 Eur náhradu mzdy) a to s poukazom na odvolacie argumenty
uplatnené odvolateľom.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam (s výnimkou, že svedkami incidentu boli ostatní zamestnanci),

a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i
správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

13. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

14. Súd prvej inštancie správne najskôr zisťoval, či v danej veci boli splnené formálne podmienky

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Po zistení, že v danej veci boli splnené všetky formálne
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa súd prvej inštancie zaoberal hmotnoprávnymi
podmienkami jeho skončenia.

15. Medzi základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce z pracovného pomeru (§ 81 Zákonníka práce)

patrí osobný výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa a dodržiavanie pracovnej disciplíny,
ktoré spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy, pracovný poriadok a iné vnútorné
predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo pokyny vedúceho zamestnanca.

16. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva

majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli dotknuté,
aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný doklad o
jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

28. Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom odvolací súd zhodne ako súd

prvej inštancie dospel k záveru, že konanie žalobcu špecifikované v odseku 26 napadnutého rozsudku
možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré možno s ním skončiť pracovný
pomer okamžite. Okresné súd správne prihliadol aj na okolnosti, ktoré porušeniu pracovnej disciplíny
predchádzali a to na (neospravedlnenú) neúčasť žalobcu na pracovnom stretnutí, pričom žalobca
nevyužil možnosť oznámiť svojmu nadriadenému neúčasť na predmetnom pracovnom stretnutí ani

potom ako ho tento požiadal o preloženie stretnutia na neskoršiu hodinu. V konaní síce nebolo
preukázané, že by žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovaného bol riešený za porušenia
pracovnej disciplíny a ani, že by mu bolo vytýkané zlé plnenie pracovných povinnosti, ale bolo
preukázané, že pri konflikte dňa 16.1.2013 začal na konateľa žalovaného kričať, potom ako mu tento
povedal, že sa správa ako hovädo, že konateľovi žalovaného povedal, že ho zahluší, pričom ako už

konštatoval už okresný súd, že takýto samotný verbálny útok počas pracovnej doby, na pracovisku voči
nadriadenému je tak významnou okolnosťou, ktorá (v danej veci) správne postačuje na záver o porušení
povinnosti zamestnanca zvlášť hrubým spôsobom. Takéto správanie zamestnanca voči nadriadenému
je vo všeobecnosti neprípustné, aj keď k nemu došlo u žalobcu prvýkrát. Otázku intenzity posudzoval
okresný súd s ohľadom na okolnosti skutku a v tomto prípade bolo významné, že konflikt medzi

žalobcom a konateľom žalovaného nastal potom ako bol žalobca dopytovaný konateľom žalovaného
na dôvod neúčasti na pracovnom stretnutí dňa 15.1.2013, pričom žalobca svoje tvrdenia, ktoré mali
vyvrátiť tvrdenia konateľa žalovaného o priebehu konfliktu dňa 16.1.2013, tak ako ho opisoval žalobca
nepreukázal, keď nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy.

29. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa
týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má
byťnimipreukázané,ževkonanídošlo kvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

30. V súvislosti s argumentom žalobcu ohľadom požiadavky žalovaného, aby si podal sám výpoveď, keď
k takémuto konaniu (bol) je na neho vyvíjaný tlak vedúcimi pracovníkmi považuje za mobing, odvolacísúd konštatuje, že s poukazom na § 366 na uvedené neprihliadol, keďže neboli splnené zákonné
predpoklady v zmysle § 366 CSP.

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (II. výrok) rozhodol

vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím
§ 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil, vrátane rovnako vecne správneho výroku
o náhrade trov konania (III. výrok), odvolaním napadnutý bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov.

33. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok náhradu trov konania

voči žalobcovi v plnom rozsudku podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. O výške náhrady
trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).