Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/97/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114232599
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114232599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: C. P., nar. XX.X.XXXX, bytom
A., S. XXXX/X, zastúpená AK: Mgr. Miroslav Tokarčík, so sídlom Trnava, Študentská 17, proti žalovanej:
Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, so sídlom Trnava, A. Žarnova 11, zastúpenej AK:
JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Trnava, Kapitulská 5, za účasti intervenienta na strane žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova4,zastúpenéhoAK:JUDr.BaltazárMucska,sosídlomBratislava,Vajnorská55,oochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobkyne (III. výrok), žalovanej a

intervenienta (I., II., IV., V. výrok) proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/133/2014-433 zo dňa
14. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej ospravedlniť sa žalobkyni za
neoprávnený zásah do práva na jej zdravie v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a to tak, že na
adresu žalobkyne zašle doporučene list podpísaný štatutárnym zástupcom žalovanej v nasledujúcom

znení: „Vážená pani P., neodborným konaním našich zdravotných pracovníkov v období od 15.12.2011
do 23.12.2011 a od 10.07.2012 do 27.07.2012 došlo k zásahu do Vášho práva na zdravie, osobný a
rodinný život, čo predstavuje neoprávnený zásah do Vášho práva na ochranu osobnosti. Za tento zásah
sa Vám Fakultná nemocnica Trnava touto cestou hlboko ospravedlňuje.", II. výrokom uložil žalovanej
zaplatiť žalobkyni sumu 3.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, III. výrokom vo zvyšku žalobu
zamietol, IV. výrokom uložil žalovanej nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % trov konania,
V. výrokom uložil žalovanej nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 853, § 420 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ"), § 1, §
2 ods. 1, 9, 10, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o
zdravotnej starostlivosti), s poukazom aj na procesné ust. § 193, § 262 ods. 1, § 256 ods. 2, § 257
Civilného sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že Oznámením o výsledku šetrenia podania sp.
zn. PO 1524/2013, 124731/2013 zo dňa 30.12.2013 Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
žalobkyni oznamuje, že výkonom dohľadu na mieste úrad zistil neurologickom oddelení počas prveja druhej hospitalizácie porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, podanie hodnotia ako
opodstatnené, Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trnava č.k. ZS

204/00008/2014zodňa13.5.2014(č.l.79)prvostupňovýsprávnyorgánuložilposkytovateľovizdravotnej
starostlivosti - žalovanej pokutu 1.000,- Eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., t.j.
za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie spočívalo v tom, že
počas prvej hospitalizácie pacientky (pozn. súdu: žalobkyne) u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti od
15.12.2011 do 23.12.2011, ako aj počas jej druhej hospitalizácie u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

od 2.7.2012 do 25.7.2012 na neurologickom oddelení a od 25.7.2012 do 27.7.2012 na infekčnej klinike
nebola pacientke z neurologického hľadiska poskytnutá správna zdravotná starostlivosť. U pacientky
nebolo vykonané MR vyšetrenie mozgu prístrojom so silou magnetu 0,3 T, ktoré by s najväčšou
pravdepodobnosťou ukázalo diseminované poškodenie centrálnej nervovej sústavy, nakoľko príčiny
neurologickej poruchy bolo potrebné hľadať na úrovni hrudnej miechy alebo vyššie, resp. pri prepustení
nebolo doporučené kontrolné vyšetrenie MR ambulantnou cestou na bežne dostupných prístrojoch so

silou magnetu 1,5 T. Dokonca ani po obdržaní výsledkov z likvoru odobratého pri prvej hospitalizácii
nebolo indikované vyšetrenie MR mozgu na prístroji 0,3 T. V spektre pomocných vyšetrení chýbalo
realizovanie vyšetrenia multimodalitných evokovaných potenciálov. Po obdržaní výsledku MR mozgu
počas hospitalizácie na infekčnej klinike v období od 25.07.2012 do 27.07.2012 neboli neurológom
indikované ďalšie diagnostické postupy pri podozrení na sklerózu multiplex, rozhodnutím predsedníčky

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS 204/00008/2014/R zo dňa 22.9.2014 (č.l. 86)
predsedníčka ÚDZS o rozklade účastníka správneho konania - žalovanej proti rozhodnutiu o uložení
pokuty č. ZS 204/00008/2014 vydanému dňa 13.5.2014 úradom, pobočkou Trnava, rozhodla tak, že
sa rozklad zamieta a rozhodnutie o uložení pokuty potvrdzuje. Podľa znaleckého posudku č. 127/2017
žalovaná nevykonala všetky potrebné úkony na to, aby včas diagnostikovala ochorenie skleróza

multiplex u pacientky, pričom nedostatky boli zistené pri prvých dvoch hospitalizáciách žalobkyne u
žalovanej. Pri prvej hospitalizácii spočívali nedostatky v tom, že pri klinickom obraze paraparézy a
zmiešanej inkontinencii moču, pri výsledkoch vyšetrení likvoru (hraničná pleocytóza a proteinorrhachia,
hyperalbuminémia), podľa vypočítaných indexov (porucha hematoencefalickej bariéry a intratekálnej
tvorbyIgG,naELFOproteínov1ikvorevgamafrakciiIgGoligoklonálnaskladbaimunoglobulínov),neboli

skompletizované všetky potrebné vyšetrenia potrebné k potvrdeniu, resp. vylúčeniu demyelinizačného
ochorenia. Aj pri negatívnom MRI vyšetrení miechy v oblasti Th chrbtice mali byť doplnené aj MRI mozgu
a MRI C - krčnej oblasti miechy. Zároveň mali byť doplnené aj vyšetrenia evokovaných potenciálov, ktoré
vyšetrenia bolo možné realizovať aj ambulantne po prepustení pacientky z neurologického oddelenia.
Vzhľadom na ťažkosti pacientky (nález paraparézy a zmiešanej inkontinencie), pri danom likvorovom

náleze, žalovaná mala uvažovať v rámci diferenciálnej diagnostiky aj o demyelinizačnom ochorení a mali
byť doplnené vyšetrenia magnetickou rezonanciou aj hlavy - mozgu, krčnej chrbtice a miechy, aj hlavne
vzhľadom k tomu, že MRI Th ložiskové zmeny miechy nepotvrdilo a príčina ťažkosti pacientky bola aj
na konci prvej hospitalizácie neobjasnená. V prepúšťacej správe boli vypísané aj výsledky likvorového
vyšetrenia so zvýraznenými hodnotami zvýšených proteínov, albumínov, ale bez komentára v epikríze.

Ak aj výsledky o prítomnosti oligoklonálnej skladby IgG ako aj o poruche hematoencefalickej bariéry a aj
ooligoklonálnejskladbesérovýchIgGnebolikdispozíciipriprepustení,poichobdržaní(hlavnevprípade
pozitivity oligoklonálnej skladby IgG) mala byť o tom pacientka informovaná a ďalej diagnosticky riešená.
V prípade druhej hospitalizácie bola podľa znaleckej organizácie odborným pochybením nedostatočná
komunikácia s pacientkou ku koncu hospitalizácie, nakoľko bola s podozrením na boreliózu, resp.

parainfekčnú myogénnu léziu, preložená na infekčnú kliniku, kde sa zistilo, že išlo omyl. Keďže išlo
o druhý pobyt pacientky na tomto oddelení, mali byť v rámci terajšieho ochorenia spomenuté aj
výsledky likvorového vyšetrenia z predchádzajúceho pobytu, hlavne čo sa týkalo oligoklonálnej skladby
imunoglobulínov IgG v likvore. Pacientka mala ťažkosti ako pri prvom pobyte a vzhľadom na pozitívny
predchádzajúci likvorový nález malo byť potom uvažované aj o prípadnej realizácii kontrolnej lumbálnej

punkcie a doplnení ďalších pomocných vyšetrení. Znalosť informácie o predchádzajúcom likvorovom
nálezespozitívnouoligoklonálnouskladbouimunoglobulínovvlikvorebybolapritomdiagnostickéúvahy
viedla aj smerom k demyelinizačnému ochoreniu. V prípade, že by sa MRI krčnej miechy realizovala
už pri prvom pobyte v decembri 2011 a bola by potvrdila čo len jedno patologické ložisko, boli by sa
diagnostické úvahy vysoko pravdepodobne uberali smerom diagnostiky demyelinizačného ochorenia

typu sclerosis multiplex. Závery, ktoré vyjadril Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sú
správne v tom, že pri prvej hospitalizácii na neurologickom oddelení sa malo hľadať miesto poruchy v
oblasti hrudnej miechy a vyššie, malo byť doplnené a prípadne aj ambulantne doplnené MRI mozgu
a krčnej oblasti miechy (hlavne po obdržaní výsledkov likvoru v zmysle intratekálnej tvorby IgG a icholigoklonálnej skladby), pričom tieto vyšetrenia mohli byť realizované aj vzhľadom na dostupnosť MRI
prístroji so silou 1,5 Tesla. Ďalší sled vyšetrení by sa odvíjal od týchto výsledkov. Len teoreticky možno
uvažovať, čo by bol preukázal nález na MRI 1,5 T C chrbtice a miechy. Buď by bol negatívny, alebo by sa

bolo zobrazilo aspoň jedno ložisko. Znalecká organizácia netvrdí, že by týmto boli splnené diagnostické
kritéria pre sklerózu multiplex a bola by hneď nasadzovaná liečba, ale pacientka by bola neurologicky
sledovaná a v ďalšom slede by mala dopĺňané s odstupom času kontrolné MRI vyšetrenia aj na MRI
3T, ktoré by na základe vyššej citlivosti už pravdepodobne demyenilizačné ložiská, ktoré spĺňali Mc
Donaldove kritéria odhalili, a tým v kontexte výsledkov likvorového vyšetrenia a klinického obrazu by

bola mohla byť diagnóza sklerózy multiplex stanovená skôr. Pri druhej hospitalizácii na neurologickom
oddelení na rozdiel od záverov ÚDZS znalecká organizácia netvrdí, že pacientka mala byť jednoznačne
prijatá späť na neurologické oddelenie. Po vylúčení Boréliovej infekcie, resp. následne po obdržaní
výsledkov MRI mozgu, spolu v kontexte výsledkov likvorologického vyšetrenia z prvej hospitalizácie,
ale mala byť pacientka ďalej diagnosticky riešená, čo bolo možné realizovať aj ambulantne. Aj napriek
prítomnej myogénnej lézii pri EMG vyšetrení, malo byť uvažované aj o diagnóze sklerózy multiplex,

bolo indikované v ďalšom slede doplniť MRI C chrbtice - miechy a pri pretrvávajúcom podozrení na
demyelinizačné ochorenie aj MRI mozgu na 3T prístroji. Na demyelinizačné ochorenie typu Sclerosis
multiplex bolo podľa znaleckej organizácie potrebné myslieť po obdržaní kompletných výsledkov
vyšetrenia likvoru (mozgovo-miechového moku) pri prvej hospitalizácii. Pri pozitívnom náleze vyšetrenia
likvoru hlavne náleze oligoklonálnej skladby IgG v likvore sa mali ďalšie diferenciálne diagnostické

postupy viesť smerom k potvrdeniu, resp. vylúčeniu hlavne demyelinizačného ochorenia typu sklerózy
multiplex už počas prvej hospitalizácie na neurologickom oddelení.

4. Okresný súd právne uzavrel, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Žalobkyňa si v

konaní uplatňuje nároky vyplývajúce z práva na ochranu jej osobnosti, do ktorých malo byť zasiahnuté
počas prvej a druhej hospitalizácie. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobkyni zo strany žalovanej
vnímať ako proces, ktorý v prípade prvej hospitalizácie skončil dňa 23.12.2011, a preto okresný súd
dospel k záveru, že premlčacia doba pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah
do práva na ochranu osobnosti žalobkyne pri prvej hospitalizácii začala plynúť nasledujúci deň po jej

ukončení, keď nevykonaním potrebných diagnostických výkonov ani v posledný deň hospitalizácie dňa
23.12.2011, malo byť zasiahnuté do práva na ochranu jej osobnosti. Keďže žaloba bola podaná na súde
dňa 22.12.2014, bola podaná v rámci trojročnej premlčacej doby, námietka premlčania preto nebola
vznesená dôvodne.

5. Právna teória a prax dôsledne odlišujú inštitút náhrady škody v podobe bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia a inštitút ochrany osobnosti, ako aj nároky plynúce z nich oprávneným
osobám. Medzi týmito právnymi inštitútmi je pojmová aj obsahová odlišnosť, nejde o konkurujúce
si nároky. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov

osobnejpovahy.Právonaochranuzdraviapatrímedziosobnostnéatribútykaždéhočlovekaapatríspolu
s právom na ochranu života medzi najvýznamnejšie stránky ochrany osobnosti každej fyzickej osoby,
a to z dôvodu, že má bezprostredný dopad na kvalitu jej života. Kým škoda na zdraví sa premieta do
fyzickej integrity a do majetkovej sféry fyzickej osoby, nemajetková ujma sa na rozdiel od toho premieta
do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Zároveň sa žalobkyňa v tomto ani

v inom konaní nedomáha ani nedomáhala náhrady škody na zdraví v zmysle bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia.

6. Z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckého posudku vypracovaného v konaní, v spojení s
vyjadrením poverenej znalkyne na pojednávaní, ako aj v spojení s rozhodnutiami ÚDZS, mal

okresnýsúdjednoznačnezapreukázané,žepostupžalovanejpridiagnostikeochoreniažalobkynenebol
postupom lege artis, keď žalovaná nepostupovala správne pri určovaní diagnózy žalobkyne a zanedbala
svoje povinnosti, pričom žalobkyni nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť v rozsahu, v akom ju za
využitia súčasných poznatkov medicíny a diagnostických postupov bolo možné poskytnúť, konkrétne
znalecká organizácia špecifikovala, že postupom non lege artis bolo najmä nevykonanie MR krčnej

chrbtice a mozgu už pri prvej hospitalizácii, a neskôr aj pri druhej, napriek tomu, že úvahy žalovanej mali
smerovať k demyelinizačnému ochoreniu typu sklerózy multiplex, a zároveň nedostatočná komunikácia
so žalobkyňou počas druhej hospitalizácie, a teda jasne uviedla, v čom postup žalovanej non
lege artis spočíval.7. Okresný súd teda nepovažoval za potrebné kontrolným znaleckým dokazovaním posúdiť správnosť
záverov vypracovaného znaleckého posudku, pretože nemal pochybnosti o správnosti záverov

znaleckého posudku, tieto sú v logickom súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä so záverom
rozhodnutí ÚDZS a dávajú tak dostatočne spoľahlivý podklad pre prijatie záveru, že postup žalovanej
pri prvej aj pri druhej hospitalizácii žalovanej nebol postupom lege artis. V konaní neboli zistené také
skutočnosti zásadného významu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť závery znaleckého dokazovania, keď
znalecky posudok bol vypracovaný znaleckou organizáciou zahŕňajúcou viacero znalcov, pričom závery

znaleckého posudku boli riadne zdôvodnené.

8. K námietke, že znalecká organizácia neuvádza jednoznačne, či by skoršia diagnostika aj pri doplnení
všetkých vyšetrení bola možná už pri prvej, resp. druhej hospitalizácii, a či by MRI nálezy spĺňali
diagnostické kritériá, okresný súd poukázala na záver znaleckej organizácie, že ak by žalovaná vykonala
potrebné vyšetrenia a viedla diagnostiku s úvahou o skleróze multiplex, žalobkyňa by bola neurologicky

sledovaná a v ďalšom slede by mala dopĺňané s odstupom času kontrolné MRI vyšetrenia aj na MRI
3T, ktoré by na základe vyššej citlivosti už pravdepodobne demyenilizačné ložiská, ktoré spĺňali Mc
Donaldovekritériaodhalili,atýmvkontextevýsledkovlikvorovéhovyšetreniaaklinickéhoobrazubybola
mohlabyťdiagnózasklerózymultiplexstanovenáskôr.Vsúdnejpraxisaprizodpovednostnýchprávnych
vzťahoch vyvolaných lekárskymi postupmi upúšťa od preukázania 100%-nej príčinnej súvislosti, pričom

takýtopostupmysleniajevyvolanýsnahouvyrovnaťslabšiepostaveniepoškodenéhopacienta(viďnapr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30.11.2016).

9. Žalovaná postupom non lege artis obrala žalobkyňu o možnosť začať s liečbou skôr a stabilizovať
svoj zdravotný stav. Vzhľadom k tomu, že priebeh choroby bol u žalobkyne stabilizovaný s pomocou

liečby, je vysoko pravdepodobné, že skorším nasadením liečby by sa priebeh jej choroby stabilizoval
skôr. V oblasti medicíny je časté, že nie je možne s istotou dokázať príčinnú súvislosť medzi pochybením
lekára a vzniknutou ujmou, je tu len istá miera pravdepodobnosti. Hoci žalovaná nespôsobila ochorenie
žalobkyne, obrala ju o možnosť liečiť sa skôr, s možnosťou stabilizovať svoj zdravotný stav.

10. Nevykonaním potrebných vyšetrení, ktoré však mali byť vykonané z dôvodu, že úvahy žalovanej mali
smerovaťajkdemyelinizačnémuochoreniutypusklerózymultiplex,došlokneskorémudiagnostikovaniu
ochorenia sklerózy multiplex u žalobkyne, čím došlo k zásahu do práva na ochranu
zdravia, a to jednak v rovine tej, že z dôvodu neskorej diagnostiky bola neskôr zahájená liečba
žalobkyne (čím žalobkyňa stratila šancu stabilizovať skôr jej zdravotný stav), a tiež z dôvodu, že počas

obdobia, kedy žalobkyni nebolo zistené ochorenie sklerózy multiplex, bola táto v neistote (čo malo
negatívny dopad na jej psychický stav a tiež osobný a rodinný život). Boli tak naplnené predpoklady
nemajetkovej ujmy, keď tu bola existencia zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktorý vyvolal
alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení osobnostných práv žalobkyne
(poškodenie zdravia v zmysle psychických útrap žalobkyne počas obdobia diagnostiky a strata možnosti

skôr stabilizovať svoj zdravotný stav), protiprávny (neoprávnený) charakter zásahu spočívajúci v konaní
žalovanej zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne (postup žalovanej non lege artis) a
príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a touto ujmou, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnostných práv žalobkyne (rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 168/2010 zo dňa 09.11.2011). Skutočnosť,
že lekári žalovanej v diagnostickom procese nehodnotili zistiteľný stav podľa súčasných poznatkov

lekárskej vedy, preto nevykonali ani potrebné diagnostické úkony, a nestanovili správnu diagnózu, bola
v konaní potvrdená znaleckým dokazovaním.

11. S argumentáciou žalovanej a intervenienta o neexistencii kauzálneho nexu medzi protiprávnym
konaním žalovanej a vznikom ujmy u žalobkyne sa okresný súd nestotožnil. Ak by totiž došlo k

včasnejšiemu určeniu diagnózy u žalobkyne, táto by nemusela prežívať vyše ročné obdobie neistoty,
ktoré malo negatívny dopad na jej psychické zdravie a na jej osobný a rodinný život. Zároveň by bolo
možné skôr zahájiť liečbu, ktorá by s vysokou pravdepodobnosťou mala na zdravotný stav žalobkyne
pozitívny vplyv. V konaní nebolo sporné, že žalovaná samotné ochorenie žalobkyne nespôsobila, ale
nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že by ujma u žalobkyne vznikla aj za predpokladu, ak

by žalovaná neporušila žiadnu právnu povinnosť. Možno konštatovať, že v medicíne na súčasnej
úrovni poznania v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k príčinnej
súvislosti, ale len s určitou pravdepodobnosťou, pričom absolútne preukázanie tzv. kauzálneho nexu je
v medicíne nereálne, nedosažiteľné a neudržateľné. Preukázať, že iba toto opomenutie žalovanej máza následok škodlivý dôsledok, je v podstate nemožné, a výrazne oslabuje postavenie poškodeného
pacienta (poukaz na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co/255/2013 zo dňa 12.12.2014, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/197/2015 zo dňa 21.06.2016 a rozsudok Krajského súdu v

Prešove sp.zn. 10Co/95/2016 zo dňa 30. 11. 2016, uznesenie Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 1919/08
zo dňa 12.08.2008).

12. Okresný súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre satisfakciu
vo forme ospravedlnenia sa zo strany žalovanej žalobkyni v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, a

preto žalobe v uvedenej časti vyhovel v znení pripustenej zmeny petitu žaloby, ktorou došlo k oprave
textu ospravedlnenia. V ospravedlnení však špecifikoval obdobia, počas ktorých sa žalovaná dopustila
postupu non lege artis, t.j. obdobia prvých dvoch hospitalizácií. Zároveň okresný súd uvádza, že
možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom
prípade vylúčená, čo možno vyvodiť zo slovného spojenia „má fyzická osoba tiež právo". Zároveň
uzavrel, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, pretože došlo k strate šance žalobkyne aspoň z časti na lepší zdravotný stav, ako aj
k zásahu do jej psychického zdravia a osobného a rodinného života až do času určenia diagnózy,
k vzniku ujmy žalobkyne došlo porušením právnej povinnosti žalovanej, a medzi existenciou ujmy a
protiprávnym konaním existuje príčinná súvislosť. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ sú splnené
zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože v danej veci došlo

k nezvratnému zásahu do práva žalobkyne na ochranu zdravia v zmysle ustanovenia § 11 OZ, keď
odstrániť následky neoprávneného zásahu nie je možné a za postačujúce primerané zadosťučinenie nie
je možné považovať len ospravedlnenie žalovanej. Sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, keď je nepochybné, že ujmu, ktorá vznikla žalobkyni, by na jej mieste každá iná osoba
považovala za ujmu závažnú, a preto možno uzavrieť, že ide o ujmu (vzhľadom na okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky) objektívne závažnú.
Nemajetková ujma v peniazoch patrí žalobkyni za utrpenú psychickú ujmu a stratu šance stabilizovať
skôr svoj zdravotný stav. Satisfakčná žaloba je potom prostriedkom na zmiernenie týchto negatívnych
následkov.

13. Výšku relutárnej náhrady okresný súd určil v sume 3.000,- Eur na základe voľnej úvahy súdu, pretože
ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak, keď suma 30.000,- Eur bola žalobkyňou nadhodnotená a
nezodpovedá okolnostiam prejednávanej veci. Takto priznané zadosťučinenie považuje za primerané s
ohľadom na zistený skutkový stav v tejto veci. Okresný súd pri tom prihliadol k okolnostiam konkrétneho
prípadu s cieľom vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú

ujmu, ktorá na osobnosti fyzickej osoby - žalobkyne vznikla. Prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu
neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a rozsahu
vzniknutejnemajetkovejujmy.Zohľadnilaj,žekneoprávnenémuzásahudoosobnostnejsféryžalobkyne
došlo pochybením zdravotníckeho zariadenia, na ktoré sa pacient obracia s dôverou, že mu bude
poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť a že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní,

pričom pacient právom očakáva, že bude čo najskôr zodpovedaná otázka, akým ochorením trpí a ako ho
liečiť. Uvedené zlyhanie v diagnostickom procese je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou
činnosti je čo najskoršia diagnostika a liečba ochorenia. Ďalej prihliadal na nenapraviteľný následok,
ktorý vznikol v zdravotnej sfére žalobkyne, pokiaľ ide o psychické trápenie spôsobené dlhotrvajúcou
diagnostikou, a stratu šance začať s liečbou skôr, pričom žalobkyňu bude neustále sprevádzať otázka,

aký mohol byť jej zdravotný stav, keby sa s liečbou začalo skôr. Na druhej strane však prihliadol aj
na skutočnosť, že samotné ochorenie žalobkyne žalovaná nespôsobila a nezodpovedá tak za celkový
zdravotnýstav,vktoromsažalobkyňanachádzavsúčasnosti.Tiežprihliadolnaskutočnosť,žežalovanej
bola zo strany ÚDZS uložená pokuta 1.000,- Eur, a teda istá miera satisfakcie pre žalobkyne tu je aj
v tomto smere.

14. V prejednávanej veci nebolo namieste priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške,
ktorá je obvykle priznávaná v prípade smrti blízkej osoby, alebo v prípade neoprávneného zásahu
zdravotníckych pracovníkov, ktorý má fatálne následky. Protiprávne konanie žalovanej z tohto konania
bolo jednou z príčin, ktoré majú za následok súčasný stav žalobkyne, nie však jedinou, a je potrebné

to vziať do úvahy. Výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch sa zaoberal Ústavní súd ČR, ktorý
v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 uviedol, že „prisúdená výška náhrady síce nesmie
byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, na druhú stranu však musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak,
aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život spôsobeným hrubou nedbalosťou svojichzamestnancov predchádzať, a to obzvlášť v situácii, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie." Súd má za
to, že stanovená výška nemajetkovej ujmy v peniazoch aj tieto kritériá spĺňa.

15. Pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú sankcie podľa § 13 OZ v prípadoch, ak bol neoprávnený
zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou či inou fyzickou osobou na
činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné vychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne
sankcie postihujú s použitím analógie ustanovenia § 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ samotnú
právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa neoprávnený zásah pripočíta. Pasívna vecná legitimácia žalovanej

v konaní je teda daná z dôvodu, že žalobkyňa bola prijatá do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho
zariadenia, akým je žalovaná, pričom zásah do práva na ochranu jej osobnosti bol spôsobený
zamestnancami žalovanej, ktorí za zavinený postup non lege artis sú v zodpovednostnom vzťahu
voči svojmu zamestnávateľovi, teda žalovanej, podľa pracovnoprávnych predpisov. 16. O nároku na
náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keď žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, z čoho vyplýva jej úspech v rozsahu 100%. To v

konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku IV. rozsudku. Pokiaľ ide
o skutočnosť, že žalobkyni nebola priznaná nemajetková ujma v požadovanom rozsahu, súd má za to,
že nakoľko výška sumy závisela od úvahy súdu, uvedené neznamená čiastočný úspech žalobkyne, ale
úspech v plnom rozsahu. Súd pritom poukazuje na dôvodovú správu k § 255 CSP (pozn. pôvodne k

§ 249 CSP, pričom v legislatívnom procese došlo k posunutiu paragrafov) a uvádza, že v ustanovení
sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V
sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov
konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. V zmysle dôvodovej správy,
podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal

nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od
úvahy súdu. Príkladom je uvádzaná náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti -
určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť
priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.
17. V konaní vznikli trovy štátu vyplatením znalečného, keď uznesením č. k. 11C/133/2014-297 zo dňa

05.05.2017 bolo znaleckej organizácii priznané znalečné v sume 2.073.41 eura, ktoré bolo vyplatené v
sume 300,00 eur z preddavku zloženého žalovanou a v sume 1.773,41 eura z rozpočtových
prostriedkov súd a uznesením č.k. 11C/133/2014-404 zo dňa 29.09.2017 bolo znaleckej organizácii
priznané znalečné v sume 165,13 eura, ktoré bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu. Trovy
štátu s účinnosťou do 30.06.2016 upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého mal

štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Občiansky
súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil nový procesný poriadok,
zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý trovy štátu neupravuje. Súd preto, rozhodujúc
o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP (analogia legis) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP, keď vo výroku V. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v

rozsahu 100%. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu aplikoval súd rovnaké východiská ako pri
rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu
(plný úspech žalobkyne). 18. Proti rozsudku výlučne III. výroku (zamietnutej časti 27.000,- Eur) podala
odvolanie žalobkyňa, ktorým navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmeniť a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobkyni

náhradu trov konania s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentovala tým, že priznanú sumu 3.000,- Eur považuje za neprimeranú. Neskorou diagnostikou
prišla žalobkyňa o podstatnú časť života, jednak dĺžky života a jednak kvality, pretože podstata ochorenia
SM spočíva v degradácii organizmu človeka, t.j. v skracovaní ľudského života a znížení samotnej
kvality života, ktorý by mohla prežiť. To sa dá z pohľadu žalobkyne postaviť takmer na úroveň so

stratou života. S argumentáciou okresného súdu v odseku 82 rozsudku nemôže súhlasiť, aj keď úvaha
okresného súdu je logická, v tomto prípade však nie je právne ani skutkovo udržateľná, použiteľná
ani dôvodná, a to vzhľadom na charakter pochybenia zdravotníckych pracovníkov, ktorých pochybenie
považujeme tiež za fatálne. Pochybením žalovanej nastal rovnako fatálny následok ako v prípade
spôsobenia okamžitej smrti. 19. Žalovaná podala odvolanie výlučne voči výrokom I., II., IV. a V.

napadnutého rozsudku, ktorým navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátil na ďalšie konanie
s poukazom na § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovala tým, že
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkami žalovanej vznesenými v konaní a to: 1. nedostatok
aktívnej legitimácie žalobkyne, 2. premlčanie nároku, 3. neexistencia zákonných podmienok vznikupráva vyplývajúce z ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v súvislosti s nárokom. Nebolo žiadnym spôsobom preukázané porušenie jej povinností,
nakoľko závery znalkyne MUDr. Janky Surovcovej, boli v celom rozsahu vyvrátené argumentáciou

svedka MUDr. G. P., keď bolo potrebné vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania za účelom
objasnenia sporných skutočností, ktoré vykonanie dôkazu navrhovala žalovaná, ako aj intervenient.
Okresný súd mal zhodnotiť výpoveď svedka ako právne významnú v tom, že všetky nálezy žalobkyne
ako pacientky, čo žalobkyňa ani nerozporuje, boli nešpecifické, čo vôbec nevzala do úvahy znalkyňa,
ale nedôvodne trvala aj vo svojej výpovedi na tom, že žalovaná mala urobiť MR mozgu, pričom súčasne

uviedla, že v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti neexistovala žiadna literatúra alebo postup
pri stanovovaní diagnózy sklerózy multiplex. Žalobkyňa nepreukázala a ani jednoznačne neuviedla,
akým spôsobom zasiahla žalovaná do jej osobnostných práv, pokiaľ ide o vykonané úkony žalovanej,
čoho preukázanie je jednoznačne zákonným predpokladom aplikácie ustanovení o ochrane osobnosti.
Zdravotné záznamy od psychiatra, u ktorého sa lieči, pričom tieto záznamy nie sú dôkazom, že by
práve v dôsledku útrap, podl'a nej spôsobených neskorým diagnostikovaním ochorenia SM, sa zhoršilo

jej psychické zdravie. Nedošlo k neskorému diagnostikovaniu diagnózy SM u žalobkyne a to práve
nesprávnym postupom žalovanej, keď podľa výpovede v roku 2011 neexistovali také poznatky medicíny
a diagnostické postupy, ktoré by zakladali povinnosť žalovanej, napriek nešpecifickým nálezom, urobiť
diagnostiku za účelom stanovenia diagnózy SM. Nesúhlasí s názorom žalobkyne, že by údajným"
nesprávnym postupom žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bola obraná o čas, kedy

liečba mohla byť účinnejšia a kvalita jej života by mohla byť lepšia. S poukazom na odpoveď č. 15
znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že do tejto skupiny patrí aj žalobkyňa, u ktorej priebeh
diagnózy skleróza multiplex nebol typický. Všetky diagnostické kritériá nemohli byť splnené vzhl'adom
na to, že demyelinizačné ložiská nesplňali Mc Donaldove kritériá. Súdny znalec opakovane tvrdí, že
mali byť vyšetrenia robené s odstupom času - po niekoľkých mesiacoch, čo žalobkyňa zanedbala,

keď sa im mohla podrobiť ambulantne. V danom prípade je bezpodmienečne významným absencia,
resp. nesúčinnosť žalobkyne po prvej hospitalizácii, kedy sa mala žalobkyňa podrobiť EMG, ako aj
nesúčinnosť žalobkyne po druhej hospitalizácii. S poukazom na stanovisko súdneho znalca v tom,
že "skoršia diagnostika a následne skoršie nasadenie liečby by vývoj ochorenia podstatnou mierou
neovplyvnili. Súdny znalec neuvádza jednoznačne, či by skoršia diagnostika aj pri doplnení všetkých

vyšetrení bola možná už pri prvej, resp. druhej hospitalizácii a či by MR nálezy splňali diagnostické
kritériá. Ide o pochybnosti, na ktorých sa nedá prijať záver, ktorý by bol v neprospech žalovanej.
Okresný súd dôkaz znalecký posudok č. 127/2017 (v bode 40 odôvodnenia) nesprávne zhodnotil a
keď tento hodnotil v spojení s rozhodnutiami Úradu pre dohl'ad nad zdravotnou starostlivosťou, keď o
žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia tohto úradu č. k. ZS204/00008/2014/R zo dňa 22.09.2014

nebolodosial'právoplatnerozhodnuté.Pocitodcudzeniaodspoločnostianeschopnostiplnohodnotného
života nespôsobila žalobkyni žalovaná pri vykonávaní zdravotníckej starostlivosti, ale je to logický pocit
každého,toutodiagnózoupostihnutéhočloveka.Znalkyňalenuviedla,ženesúladspostupmiuvedenými
v švajčiarskych odborných knižkách, ktoré však nie sú podľa nej záväzné. Žalobkyňa vidí porušenie
povinností žalovanej v nevykonaní MR mozgu, ale pritom toto jej tvrdenie nemá opodstatnenie, keďže

žalovaná MR mozgu urobila 7 mesiacov po prvej hospitalizácii v júli 2012, ale SM sa jednoznačne
nepotvrdila. Z tohto je zrejmé, aby skoršia HR preukázala diagnózu SM, keď to nepotvrdila ani MR
vykonaná o pol roka neskôr. Okresný súd bagatelizoval závery vyplývajúce zo svedeckej výpovede
MUDr. G. P. a zhodnotil ju ako nespôsobilú spochybniť vierohodnosť určitých záverov znaleckého
posudku. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovanej a intervenienta v súvislosti s

námietkou rozporov vykonaných dôkazov nielen medzi nimi navzájom, ale aj v rozporoch v samotnom
jednom vykonanom dôkaze - v znaleckom posudku a tieto rozpory neodstránil napriek návrhom na
vykonanie ďalšieho dokazovania a to vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku, v ktorom by boli
tieto rozpory odstránené. Nestotožňuje sa s odôvodnením rozsudku v bode 72, keď lekárska správa
psychiatra nie je priamym dôkazom o tom, že by práve žalovaná spôsobila zhoršenie psychického stavu

žalobkyni. Okresný súd nesprávne rozhodol o náhrade trov konania, keď odôvodnenie v bodoch 87,
88, 89, 90 je zmätočné a rozporuplné, považuje žalobkyňu v konaní za plne úspešnú, s čím nesúhlasí.
20. Interveniet podal odvolanie výlučne voči výrokom I., II., IV., a V. napadnutého uznesenia a navrhol
ho zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na
§ 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že okresný súd sa

nedostatočne vysporiadal s argumentáciou, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ide o žijúcu osobu, a to s poukazom na rozhodnutia
KS Nitra zo dňa 25.11.2014, sp. zn. 8Co/276/2013, ÚS SR sp. zn. I. ÚS 426/2014. Okresný súd sa
nevysporiadal s právnym názorom vyšších súdnych autorít, že žijúca osoba sa nemôže uplatňovaťnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch, kedy má nárok na odškodnenie za
SSÚ. Okresný súd ignoroval závery svedeckej výpovede MUDr. P., pričom jeho výpoveď bagatelizuje
a v celom rozsahu sa stotožnil so znaleckým posudkom, pritom často podáva výklad nad rámec

znaleckého posudku. Znalecká organizácia trvá na tom závere, že mala byť v danom prípade už
pri prvých hospitalizáciách vykonaná MR mozgu, avšak zo zdravotnej dokumentácie je zrejme, že
diagnostika takémuto postupu nenasvedčovala, a navyše, SM nenasvedčovala ani neskoršie vykonaná
MR, preto je vysoko nepravdepodobné, aby pri vykonaní MR pri prvej hospitalizácii došlo zdravotnícke
zariadenie k rozličnému záveru. Nesúhlasí s tým, že výpoveď svedka nie je spôsobilá spochybniť

vierohodnosť určitých záverov znaleckého posudku tak, ako to prezentuje vo svojom odôvodnení
okresný súd. 21. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej a intervenienta a uviedla, že rozsudok
v napadnutých výrokoch I., II., IV, a V. navrhuje potvrdiť. Námietku žalovanej o nedostatku aktívnej
vecnejlegitimáciepovažujemezairelevantnúvzhľadomkpredmetukonania,domáhasaochranysvojich
osobnostných práv, kto iný by mal byť žalobcom, ak nie ona. Nežalovala žiadnu škodu na zdraví,
ale dožadovala sa ,,satisfakcie" za zásah do jej osobnostných práv, preto ani nedošlo k žiadnemu

premlčaniu. Žalovaná v odvolaní tvrdenú neexistenciu zákonných podmienok vzniku práva vyplývajúce
z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka bližšie nešpecifikuje a neuvádza v čom vidí neexistenciu, resp.
aké zákonné podmienky jej absentujú. Ďalej žalovaná tvrdí, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
v súvislosti s uplatneným nárokom. MUDr. G. P. nie je znalec, ale svedok. Na vypracovaní znaleckého
posudku sa podieľalo 5 lekárov - znalcov. Okrem toho názory týchto znalcov resp. závery znaleckého

posudku sú rovnaké ako závery rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na
ktorého obsahu sa podieľali ďalší dvaja špičkoví odborníci - znalci v danom odbore. Teda spolu 7 lekárov
tvrdí to isté, a to hlavne to, že žalovaná neposkytla zdravotnú starostlivosť lege artis. MUDr. Janka
Surovcová je špecialista v odbore neurológia a ako neurológ vykonáva aj svoju prax lekára. Vykonáva
teda takú istú činnosť lekára - neurológa ako svedok MUDr. G. P. a vychádza z takých istých teoretických

vedomostí a poznatkov modernej vedy v oblasti medicíny ako svedok. Na pojednávaní dňa 12.9.2017
veľmi promptne a odborne zodpovedala všetky otázky, pripomienky a odborné námietky žalovanej k
znaleckému posudku a potvrdila správnosť znaleckého posudku a podala k nemu potrebné vysvetlenia a
doplnenia.OkremtohojeMUDr.JankaSurovcovávedenáMSSRakoznalecpodev.č.914763,vodbore
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia. Ak žalovaná tvrdí, že závery znaleckého posudku nie sú

správne a znalec sa mýli, môže si nechať vypracovať u iného znalca nový znalecký posudok a predložiť
ho do konania. K tvrdeniu žalovanej, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno uvádzame, že žalobkyňa
predložila niekoľko významných dôkazov preukazujúcich jej tvrdenia a zásah do jej osobnostných
práv, napr. rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, znalecký posudok, lekárske
záznamy a výpovede niekoľkých svedkov. Žalovaná postavila svoju obranu len na svedeckej výpovedi

jedného svedka MUDr. G. P., ktorého hodnovernosť je minimálne ,,spochybnená", keďže ako primár
neurologického oddelenia a zároveň ošetrujúci lekár žalobkyne je osoba, ktorá mala byť zodpovedná (v
rámci kompetencii v organizačnej štruktúre žalovanej) za pochybenie žalovanej. Súhlasí s rozhodnutím
okresného súdu o nároku na náhradu trov konania tak voči žalobkyne ako aj voči štátu, keď im priznal
nárok vo výške 100%, keďže žalobkyňa bola úspešná v spore v plnom rozsahu. Námietka intervenienta

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, je úplne absurdná a nepochopiteľná. Čo sa týka neunesenia
dôkazného bremena žalobkyňou, tak argumenty a námietky intervenienta sú v tomto takmer totožné
a upriamuje pozornosť hlavne na svedeckú výpoveď svedka MUDr. G. P.. Žalobkyňa sa domáhala iba
ochrany svojich osobnostných práv a za zásah do týchto jej práv žiadala určitú satisfakciu, teda náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko má za to, že samotné ospravedlnenie za tento zásah nie je

postačujúcim zadosťučinením.

22. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.
z., ďalej aj CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval

na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods.1CSP),oprávnenýmisubjektami-zároveňstranami,vktorýchneprospechbolorozhodnutievydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne (III. výrok), žalovanej a intervencienta (I., II. IV. a V. výrok)
nie je možné priznať úspech, keď napadnutý rozsudok je vecne správny v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní strán a
intervenienta bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom uložil
žalovanej ospravedlniť sa žalobkyni za neoprávnený zásah do práva na jej zdravie v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozsudku, a to tak, že na adresu žalobkyne zašle doporučene list podpísaný štatutárnym
zástupcom žalovanej v nasledujúcom znení: „Vážená pani Kaničárová, neodborným konaním našich

zdravotných pracovníkov v období od 15.12.2011 do 23.12.2011 a od 10.07.2012 do 27.07.2012 došlo
k zásahu do Vášho práva na zdravie, osobný a rodinný život, čo predstavuje neoprávnený zásah do
Vášho práva na ochranu osobnosti. Za tento zásah sa Vám Fakultná nemocnica Trnava touto cestou
hlboko ospravedlňuje.", II. výrokom uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 3.000,- Eur do 30 dní od
právoplatnostirozsudku,III.výrokomvozvyškužalobuzamietol(27.000,-Eur), IV.výrokomuložil

žalovanej nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100% trov konania, V. výrokom uložil žalovanej
nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100% trov konania.

25. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v

napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov (žalobkyňa, žalovaná a intervenient).

26. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

27. Pokiaľ ide o samostatnú náhradu nemajetkovej ujmy pri neoprávnenom zásahu do osobitností
práv žalobkyne, je zrejmé, že poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis sa do jej osobných
práv zasiahlo. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania ochorenie sklerózy multiplex bolo u žalobkyne
diagnostikované až cca 14 mesiacov od prvých príznakov ochorenia, počas tohto obdobia žalobkyňa

nevedela, akým ochorením trpí, keď ani nebola odkázaná na vyšetrenia, ktoré by prispeli k stanoveniu
diagnózy, v dôsledku čoho žalobkyňa (aj) trpí psychickým ochorením a navštevuje psychiatrickú
ambulanciu. Žalobkyni postupom žalovanej non lege artis bolo zasiahnuté do práva na zdravie (strata
možnosti žalobkyne skôr stabilizovať zdravotný stav a psychické útrapy počas diagnostiky s negatívnym
dopadom na jej osobný a rodinný život), ktoré patrí do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ.

Okresnýsúdsprávneuzavrel,žebolinaplnenépredpokladynemajetkovejujmyspoukazomnaodsek73
a 74 napadnutého rozsudku a preto vyhovel žalobe v časti satisfakcie vo forme ospravedlnenia (odsek
77 napadnutého rozsudku), keď zároveň uzavrel, že následky neoprávneného zásahu nie je možné
odstrániť, pričom za primerané zadosťučinenie nie je možné považovať len ospravedlnenie žalovanej,
preto postupoval správne, ak žalobkyni priznal aj nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3.000,- Eur

za utrpenú psychickú ujmu a stratu šance skôr stabilizovať zdravotný stav, s poukazom na to, že ujma
ktorá vznikla žalobkyni, by na jej mieste každá iná osoba považovala za ujmu závažnú v vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky.

28. V súvislosti s podmienkami vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno konštatovať, že

v praxi sa rozlišuje niekoľko druhov zodpovednosti. Medzi dva hlavné druhy patri morálna a právna
zodpovednosť. Morálna zodpovednosť vzniká na základe právne vynútiteľnej morálnej normy, preto
nie je možné uplatňovať ju pred súdom. Uplatnenie morálnej zodpovednosti nevylučuje súčasne
uplatnenie právnej zodpovednosti. Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladovzodpovednosti. Tým sú: 1. protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti
zdravotníckeho pracovníka uloženej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom,
2. škodlivý následok, zvyčajne ide o spôsobenie ujmy na zdraví, v niektorých prípadoch postačuje

len ohrozenie právom chráneného záujmu, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo
opomenutím a škodlivým následkom, príčinná súvislosť medzi dvoma javmi, že taký vzťah, keď prvý
jav je príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti
by nemohol nastať bez prvého. K danej veci možno konštatovať, že v medicíne na súčasnej úrovni
poznania však v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou príčinnej súvislosti,

ale len s určitou pravdepodobnosťou, tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Občiansky
zákonník nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie, či už úmyselné
alebo z nedbanlivosti toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Ide
teda o objektívnu zodpovednosť. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá aj vtedy,
kedy o ňom vôbec nevedel, tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, pričom pre vznik nároku na
občianskoprávnu sankciu - nemajetkovú ujmu je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky vyššie

uvedené predpoklady, nedostatok niektorého z nich vylučuje možnosť uplatnenia predmetnej sankcie.

29. Občianskoprávna ochrana osobnosti, na rozdiel od ochrany trestnoprávnej a
administratívnoprávnej, je založená na objektívnom princípe. To znamená, že sa nevyžaduje zavinenie
na strane ohrozovateľa či narušovateľa práva. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah

zodpovedá, aj keby o ňom nevedel. Zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti sa preto
nemôže nikdy vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu (t.j. dôkazom, že pôvodca zásahu
konal dobromyseľne, napr. že podľa všetkých okolností prípadu mohol nepravdivé skutkové tvrdenia
považovať za pravdivé). Dobrá viera (osobné presvedčenie) konajúceho nevylučuje totiž neoprávnenosť
zásahu do objektívne existujúcej skutočnosti. Ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby,

je rovnaká bez ohľadu na to, či zásah bol spôsobený úmyselne, alebo bez zavinenia.

30. Pokiaľ ide o naplnenie podmienok pre vznik reparácie negatívneho zásahu do osobnostných práv
žalobkyne, aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva,
že prišlo k zásahu, ktorý vyvolal ujmu na strane žalobkyne spočívajúcu v porušení jej osobnostných

práv chránených ust. § 11 . Podľa názoru odvolacieho súdu sa uvedeným súd prvej inštancie plne riadil a vo vzťahu k
výške uplatňovanému nároku žalobkyne zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre
meritórne posúdenie veci aj prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

64. Z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy má odvolací súd za to, že okresný súd správne konštatoval,
že nebolo namieste priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá je obvykle priznávaná
v prípade smrti blízkej osoby alebo v prípade neoprávneného zásahu zdravotníckych pracovníkov,
ktorý má fatálne následky, keď protiprávne konanie žalovanej z tohto konania bolo jednou z príčin,
ktoré majú za následok súčasný stav žalobkyne, nie však jedinou. Odvolací súd sa nestotožnil s
námietkou žalobkyne, že pochybenie žalovanej bolo fatálne, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že síce žalovaná postupovala pri stanovení diagnózy non lege artis, ale podstatným v danej veci je,
že diagnóza skleróza multiplex bola žalovanou stanovená (dňa 22.2.2013), a že vznik samotného
ochorenia žalobkyne nezapríčinila žalovaná. Na mieste je nutné poukázať aj na to, že subjektívny
pocit žalobkyne o fatálnom pochybení žalovanej na správnom závere okresného súdu nemá vplyv,
pričom nie je možné porovnávať situáciu žalobkyne so situáciou, kedy v prípade postupu non lege artis

dôjde k fatálnemu následku a to smrti pacienta, resp. s prípadom kedy by pacientovi nebola stanovená
nesprávna diagnóza, s následnou nesprávnou liečbou.

65.Podľanázoruodvolaciehosúduzávažnosťvzniknutejujmyužalobkyne vdanomprípade,ako
i okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom

priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni podľa napadnutého rozsudku, došlo tak k
naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty
relutárnejnáhradyajejvyrovnávaciehocharakteru).Odvolacísúdkonštatuje,žepriznanávýškanáhrady
nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne v
prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy

žalobkyne, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým
požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

66. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na

ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

67. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej
časti I. výrok uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni, II. výrokom uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 3.000,- Eur a vo zvyšku (27.000,- Eur) žalobu žalobkyne zamietol (III. výrok)
rozhodolvecnesprávne,pretoodvolacísúdpovysporiadanísasrelevantnýmiodvolacouargumentáciou
odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v uvedených výrokoch, potvrdil.

68. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa

uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana
sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu

(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti).69. V časti rozhodovania o napadnutom IV. výroku o náhrade trov konania (žalobkyne a žalovanej)
má odvolací súd za to, že pri rozhodovaní o trovách konania treba vziať zreteľ na skutočnosť, že
predmetom konania sú dva nároky žalobkyne a to jednak nárok na ospravedlnenie a nárok na zaplatenie

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd správne uzavrel, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná
v časti nároku na ospravedlnenie, keďže prvoradým kritériom pri posudzovaní náhrady trov konania je
procesný úspech, ktorý žalobkyňa dosiahla. Iná je už situácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania
ohľadomnárokunazaplatenienemajetkovejujmyvpeniazoch,kdeúspechžalobkynevkonaníjezávislý
iba od úvahy súdu ako aj, že v konaní, v ktorom okresný súd rozhodol, že žalobkyni bola spôsobená

zásahom do práv uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka bola priznaná aj náhradu nemajetkovej
ujmy odhliadnuc od výšky, ktorú požadovala v žalobcom petite, pričom úspech žalobkyne v konaní je
100 %, avšak iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). V danej veci žalobkyňu je nutné považovať
za plne procesne úspešnú podľa § 255 ods. 1 CSP aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, keďže mala plný úspech, čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia (v časti
požiadavky na nemajetkovú ujmu v peniazoch) vyplývajúca z jej procesného úspechu závisela výlučne

od úvahy súdu.

70. S ohľadom na uvedené v odsekoch 68 a 69 sa odvolací súd nestotožnil s námietkou
žalovanej, že okresný súd nesprávne rozhodol o náhrade trov konania, keď považuje žalobkyňu v konaní
za plne úspešnú. Odôvodnenie v odsekoch 87, 88, 89, 90 nepovažuje odvolací súd za zmätočné a

rozporuplné na rozdiel od žalovanej, keď v odsekoch 87, 88, 89 okresný súd (len) citoval ustanovenia
CSP, ktoré aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Odsek 90 napadnutého rozsudku obsahuje
odôvodnenie okresného súdu ako dospel k záveru, že žalobkyňa je plne úspešná v konaní, pričom
uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP a to, že
žalovaná so záverom okresného súdu a jeho úvahami nesúhlasí, samo osebe nespôsobuje objektívny

nedostatok odôvodnenia v napadnutej časti o náhrade trov konania.

71. V uvedenom smere vo vzťahu k náhrade trov konania žalobkyne a žalovanej (IV. výrok), odvolací
súd na odvolanie žalovanej a intervenienta (bez osobitnej odvolacej argumentácie s poukazom na § 380
ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu s použitím § 387 CSP ako vecne

správny potvrdil.

72. O nároku na náhradu trov štátu rozhodol okresný súd V. výrok, ktorý napadli odvolaním tak
žalovaná ako aj intervenient, avšak obaja bez osobitnej odvolacej argumentácie, čím odvolaciemu súdu
znemožnili preskúmanie odvolaním napadnutého V. výroku (§ 380 ods. 10 CSP), preto odvolací súd

postupom podľa § 387 CSP napadnutý V. výrok ako vecne správny potvrdil.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi stranami odvolací súd rozhodol podľa § 255 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. Pričom
žiadna zo strán (ani intervenient) v odvolacom konaní nedosiahli úspech, teda žiaden z odvolateľov

nedosiahol v odvolacom konaní to, čoho sa odvolaním domáhal, preto žiadnej zo strán nebol priznaný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

74. Odvolací súd dáva okresnému súdu ešte do pozornosti, že v záhlaví napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie nebol označený (vôbec) právny zástupca intervenienta JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom

Bratislava, Vajnorská 55, preto je potrebné postupom podľa § 224 CSP túto zrejmú nesprávnosť opraviť.

75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).