Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/130/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116220474
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116220474.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne M.C. G.D., J.. XX.X.XXXX,
G. XXX XX Š.Š. O. Č.. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom Námestie
SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské Nivy 49,
821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpenému spoločnosťou De minimis, spol. s.r.o., advokátska

kancelária, so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného
obohatenia 756,82 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 25Csp/108/2016-92 zo dňa 25.5.2017

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a

žalovanému priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V dôvodoch svojho rozhodnutia, okrem popisu procesných postupov v konaní, uviedol, že žalobkyňa
sa žalobou, súdu doručenou 7.10.2016, domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 756,82
eura, ktoré malo žalovanému, obchodné meno ktorého v tom čase bolo Provident Financial, s.r.o.,
vzniknúť jej plnením na zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Plnenie, ktoré žalovaný od nej
prijal, mu nepatrilo v celom rozsahu. Plnenie, ktoré prijal naviac, je bezdôvodným obohatením, ktoré

jej má vydať.
Súd konštatoval, že žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, vzniesol námietku premlčania.
Posledná splátka bola žalobkyňou uhradená v 18. týždni v roku 2010, uplynula teda subjektívna, ako aj
objektívna lehota na uplatnenie nároku podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka objektívnej 10-
ročnej lehoty, žalobkyňa nepreukázala úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, zmluva obsahuje
všetky náležitosti, ktoré v súlade so zákonom mala obsahovať.

Z vykonaného dokazovania mal súd za zistené, že žalobkyňa uzatvorila 21.5.2007 so žalovaným zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver vo
výške 995,82 eura. Celkové náklady žalobkyne predstavovali sumu 756,82 eura, čo zodpovedalo RPMN
vo výške 220,94 %. Úrok predstavoval 15 %, teda 149,37 eura, zvyšok bol administratívny poplatok.
Žalobkyňa mala úver zaplatiť v 55-tich týždenných splátkach vo výške 31,87 eura. Žalobkyňa mala podľa
potvrdenia, ktoré žalovaný vystavil žalobkyni, úver zaplatiť 16.6.2008, čo žalovaný rozporoval tvrdiac,

že žalobkyňa uhradila len sumu 1.200,49 eura, poslednú splátku 10 eur uhradila v 18-tom týždni roku
2010. K týmto svojim tvrdeniam však žalovaný žiaden dôkaz nepredložil.
Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie skúmal, či žalobkyňa uplatnila
na súde nárok včas a dospel k záveru o dôvodne vznesenej námietke premlčania. Podľa súdu objektívna
premlčacia trojročná lehota uplynula dňa 16.6.2011 keďže posledná splátka úveru bola realizovaná
žalobkyňou 16.6.2008 a žaloba bola na súde podaná 16.10.2016. Podľa súdu aplikácia 10-ročnej

objektívnej premlčacej lehoty nebola možná, nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom,
že na strane žalovaného existoval priamy alebo nepriamy úmysel smerujúci k získaniu bezdôvodnéhoobohatenia. Takýto úmysel je potrebné skúmať z pohľadu doby, kedy sa zmluva uzatvorila. Žalobkyňa
nepredložila žiadny relevantný dôkaz alebo rozsudok z obdobia roku 2007 a 2008, ktorý by uvádzal,
že konanie žalovaného bolo v danom čase v rozpore so zákonom. Podľa súdu uplynula aj subjektívna

premlčacia doba. Žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach dozvedela najneskôr zaplatením poslednej
splátky, a to 16.6.2008. Podľa súdu irelevantné je to, kedy žalobkyňa začala zisťovať bližšie informácie
ohľadne spotrebiteľského práva a kedy danú skutkovú situáciu mala právne posúdenú. Pre premlčanie
preto súd žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 107 ods.

1, 2, 3, § 451 ods. 2, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2 a na ustanovenie § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Voči tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie majúc za to, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným

postupom žalobkyni znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušenie práva na spravodlivý proces. Podľa žalobkyne nesprávny je právny záver súdu prvej
inštancie pri posudzovaní tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Čo sa týka začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby, o tom, že žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, dozvedela sa až od Združenia HOOS v máji 2016, o čom súdu predložila prehlásenie

tohto Združenia z 31.3.2017. Súd na uvedené potvrdenie nevzal zreteľ, dokonca konštatoval, že ho
nepredložila, pričom toto prehlásenie tvorilo prílohu jej vyjadrenia zo 4.5.2017. Pokiaľ súd stotožňuje
začiatok plynutia subjektívnej lehoty so začiatkom plynutia objektívnej lehoty, ide o právny záver súdu,
ktorý je logicky neudržateľný. Týmto záverom súd vytvoril jedinú subjektívnu a objektívnu premlčaciu
dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd taktiež poprel zákonné vymedzenie trojročnej, resp.

desaťročnej objektívnej premlčacej doby, špecifikovanej v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd
žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo v konaní žalovaného nevidel ani len nepriamy úmysel získať
bezdôvodné obohatenie. Bol to žalovaný, ktorý v snahe zatraktívniť číselnú hodnotu úrokovej sadzby
úmyselne navyšoval výšku administratívneho poplatku, čím sa jeho výška stala neprimeraná a týmto
spôsobom cielene prenášal očakávaný zisk zo zložky úrokov do zložky administratívneho poplatku.

Výška RPMN 220,94 % je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Ak súd prvej inštancie nezistil ani
len nepriamy úmysel žalovaného, ktorý takýmto sofistikovaným spôsobom požadoval plnenie vo výške,
ktoré možno kvalifikovať ako klasickú civilnoprávnu úžeru, je jeho rozhodnutie nesprávne. Pokiaľ je v
zmluve uvedená úroková sadzba 15 %, opticky môže sa zdať prijateľnou. Žalovaný pri jej stanovení
vedome klamal spotrebiteľa v snahe zatraktívniť svoj finančný produkt, pretože skutočné úroky cielene

preniesol do administratívneho poplatku, ktorý týmto dosahuje astronomické parametre, čo sa odráža aj
v RPMN. Žalobkyňa poukázala aj na to, že pokiaľ súd nepripustil zmenu žaloby, ktorou sa domáhala, aby
súd určil aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky, súd nesprávne procesne postupoval. Okrem toho, že
súd prvej inštancie nesprávne rozhodol vo veci samej, nesprávne rozhodol aj o trovách konania, keďže
vôbec nezisťoval, či neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda aplikáciu § 257 CSP.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne
vovzťahukuvšetkýmodvolacímnámietkamžalobkyne.Súdprvejinštanciesprávnevyhodnotiluplynutie
subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby, keď vychádzal u subjektívnej premlčacej doby z ustáleného
názoru judikovaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Žalobkyňa sa o obsahu obohatenia

dozvedela najskôr dňom, keď plnila prvú splátku nad rámec istiny čerpaného úveru a najneskôr dňom
1. júna 2008, kedy plnila poslednú splátku. O osobe obohateného sa dozvedela už v momente plnenia
prvej splátky a najneskôr zaplatením poslednej splátky úveru. O týchto skutočnostiach postačujúcich
pre uplatnenie nároku na súde žalobou dozvedela sa najneskôr 16. júna 2010, žalobu však podala po
viac ako 6 a pol roku od uvedeného dátumu. Čo sa týka plynutia objektívnej lehoty, žalobkyňa žiadnymi

dôkazmi nepreukázala, že by na strane žalovaného existoval v čase uzatvorenia zmluvy úmysel obohatiť
sa.Správnejerozhodnutiesúduprvejinštancie,čosatýkatrovkonania.Žalobkyňažiadnedôvodyhodné
osobitného zreteľa vo vzťahu k trovám konania nepreukázala; k predmetnému vyjadreniu žalovaného k
jej odvolaniu žalobkyňa žiadne stanovisko nezaujala.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
dôvodnosti odvolania žalobkyne.5. Žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie pri posudzovaní
plynutia premlčacích lehôt. Poukázala taktiež na to, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že

žalobkyňa súdu nepredložila dôkaz od občianskeho združenia. Uvedené však nie je pravdou, nakoľko
tento dôkaz bol súdu predložený, hodnotený však nebol.

6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

7. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, je aj vykonávanie dôkazov

s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a
sú medzi účastníkmi konania sporné (Ústavný súd Slovenskej republiky, nález z 19.10.2010, II ÚS.
379/09-126).

8. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že nie je povinnosťou súdu vykonať každý z dôkazných
prostriedkov, ak však stranou sporu predložený alebo značný dôkaz nevykoná, je jeho povinnosťou v
odôvodnení rozhodnutia ozrejmiť dôvody, ktoré ho k tomu viedli, tzv. opomenutie dokazovania v tom
zmysle, že súd v procese hodnotenia záverov, ku ktorým dospeje nezohľadní niektorý z vykonaných

dôkazov alebo nevysvetlí, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nevykonal, je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k tej strane sporu, ktorej sa takýto postup súdu týka.

9. Na č.l. 34 spisu nachádza sa dňa 31.3.2017 vyhotovené prehlásenie Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobkyňa uvedené združenie opakovane

kontaktovala za účelom zistenia informácií o úveroch, ktoré má od nebankových subjektov, konkrétne
aj o úvere, ktorý uzavrela so žalovaným.
Nie je preto pravdou, ako uviedol súd prvej inštancie v bode 33. rozsudku, že žalobkyňa súdu potvrdenie
nepredložila. Z uvedeného vyplýva, že úvahy súdu prvej inštancie o všetkých skutkových okolnostiach
rozhodných pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sú v rovine úvah nehodnotených vo

vzťahu k dôkazu nachádzajúcemu sa v spise. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
u bezdôvodného obohatenia je pritom rozhodná skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť. Je
zrejmé, že určité okolnosti môžu byť po určitú dobu nerozpoznateľné, čo je časté v právnych vzťahoch,
ktorých subjekty majú nerovnocenné postavenie z hľadiska vyjednávacej sily, t.j. pre spotrebiteľské
vzťahy. Ak by sa bez výhrad prijímal názor, že od začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

má sa vychádzať z predpokladaného zistenia obohatenia, dôsledkom by bolo sankcionovanie právnej
nevedomosti a vylúčenie možnosti domôcť sa získania bezdôvodného obohatenia. Je však zrejmé, že
okolnosti skutočnej vedomosti sa musia posudzovať z objektívnych hľadísk a konkrétnych okolností.
Odvolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu vo vzťahu k počiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby bola dôvodná.

10. Vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí, že pokiaľ by uplynula
objektívna premlčacia lehota, bolo by bez významu posudzovanie plynutia lehoty subjektívnej. Súd
prvej inštancie mal za to, že objektívna premlčacia doba trojročná uplynula 16.6.2011, vo vzťahu k
desaťročnej premlčacej dobe, žalobkyňa neprodukovala žiadne dôkazy, jej tvrdenia nemohli byť pre súd

postačujúcimi, t.j. podľa súdu neuniesla dôkazné bremeno priameho či nepriameho úmyslu smerujúceho
k získaniu bezdôvodného obohatenia v jej neprospech, vrátane nepreukázania toho, že pri uzatvorení
zmlúv (súd prvej inštancie pravdepodobne mienil uviesť zmluvy, nakoľko uplatnený nárok týkal sa
len jednej konkrétnej zmluvy - pozn. odv. súd), porušil žalobca povinnosť neuvedením ktorejkoľvek z
podstatných náležitostí zmluvy, vyžadovanej zákonom č. 258/2001 Z.z..

11. Záver súdu o tom, že žalobkyňa v žalobe netvrdila porušenie alebo odbornú starostlivosť vo vzťahu k
náležitostiam konkrétnej zmluvy, nezodpovedá realite. Žalobkyňa už v žalobe poukazovala na neúmernú
výšku RPMN - 220,94 % a to, že v zmysle zmluvy za poskytnutý úver mala zaplatiť celkové náklady vpomere k výške samotného úveru v rozsahu 76 %, pričom výška úroku 15 % je nízka len naoko, RPMN
je teda v rozpore s dobrými mravmi.

12. Je potrebné zdôrazniť, že v konaniach, jednej zo strán sporu ktorých je spotrebiteľ, je povinnosťou
súdu ex offo prihliadať na ochranu práv spotrebiteľa ohrozených implementáciou rôznych neprijateľných
zmluvných podmienok alebo nekalých postupov v procese kontraktácie. V čase vzniku zmluvy
ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyžadovalo pod sankciou
bezúročnosti a bezpoplatkovosti uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov ako jednej z náležitostí

zmluvy. Ročná percentuálna miera nákladov je pritom podstatným údajom umožňujúcim spotrebiteľovi
zhodnotiť veriteľom ponúkaný produkt porovnaním jeho výhodnosti s produktmi ponúkanými na
finančnom trhu inými veriteľmi. Podľa názoru odvolacieho súdu relevantnou informáciou o výške RPMN
nie je informácia na tej listine, ktorá je k samotnej zmluve pripojená, avšak pod ukončením textu tejto
listiny nie je podpis zmluvných strán - podpis žalobkyne je len na prvej strane zmluvy, kde sa informácia
o RPMN nenachádza. Z bodu 1. zmluvy, t.j. listiny, pod textom ktorej sú zmluvné strany podpísané je

uvedené, že náklady, ktoré má dlžník veriteľovi zaplatiť zahŕňajú úrok 15 % ročne a administratívny
poplatok. Administratívny poplatok nie je konkrétne kvantifikovaný a pokiaľ k jeho zisteniu by sa malo
dospieť matematickým výpočtom, postup u ktorého nemusí byť jednoducho zvládnuteľný, znamená to,
že ide o údaj, ktorý podstatne môže ovplyvniť celkovú výšku nákladov, avšak zrozumiteľným nie je. Je
tým neurčitý, nejasný. Úvaha súdu o nepreukázaní zanedbania akejkoľvek odbornej starostlivosti nebola

správna.

13. Čo sa týka záveru súdu prvej inštancie o tom, že pri plynutí objektívnej premlčacej doby nie je
možné vychádzať z desaťročnej premlčacej doby, nakoľko žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz alebo
rozsudok z obdobia rokov 2007 a 2008, ktorý by uvádzal, že konanie žalovaného bolo v danom čase

v rozpore so zákonom a žalovaný ani nebol postihnutý za to, že poskytuje úvery nekalým spôsobom
je potrebné uviesť, že takýto záver súdu prvej inštancie je predčasný a v istom zmysle aj rozporuplný.
Na jednej strane súd prvej inštancie totiž konštatoval, že žalovaný v čase poskytnutia úveru žalobkyni
pôsobil na finančnom trhu ako štandardná nebanková spoločnosť, ktorá spĺňala všetky zákonné
predpoklady, aby mohla pôsobiť v oblasti poskytovania úverov spotrebiteľom (bod 28. rozsudku), na

druhej strane sa však nezaoberal tým, či práve preto nemal žalobca pri uzatváraní zmluvy so žalobkyňou
postupovať a konať tak, aby dodržiaval právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase
uzatvorenia zmluvy, ako už bolo uvedené, existovala právna úprava ukladajúca povinnosť veriteľovi
uvádzať u spotrebiteľských úverov ročnú percentuálnu mieru nákladov. Je pritom zrejmé, že splnenie
tejto povinnosti je splnením len vtedy, ak je preukázané, že spotrebiteľ sa s touto informáciou oboznámil,

o čom svedčí jeho podpis pod textom, kde je údaj o RPMN uvedený. Postup pri riadnom plnení zákonnej
povinnosti je postup, ktorý je nie nezhodnotiteľný vo vzťahu k úvahe o úmysle získať bezdôvodné
obohatenie, minimálne v zmysle nepriameho úmyslu. Občiansky zákonník ani iný občianskoprávny
predpis pojem a podstatu úmyselného konania neupravujú, v právnej teórii sa tak vychádza z právnej
úpravy zavinenia upravenej v trestnoprávnej úprave. O priamy úmysel ide vtedy, keď ten, kto sa na

úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenia a súčasne
ho tiež získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, keď ten, kto sa na úkor iného obohatil vedel, že
svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, získať môže, a s týmto následkom bol pre prípad, že
sa tak stane, uzrozumený. Nakoľko žalovaný bol v čase uzatvorenia zmluvy subjektom poskytujúcim
úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, musel byť oboznámený s právnou úpravou poskytovania

spotrebiteľských úverov a náležitosťami spotrebiteľských zmlúv. Musel byť tak uzrozumený s tým, že
uzatváranie zmlúv, v ktorých riadnym spôsobom absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
a celkové náklady spotrebiteľa sú konštruované neprehľadne a nezrozumiteľne, môže byť spojené so
získaním majetkového prospechu bez spravodlivého dôvodu, t.j. bezdôvodne.

14. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol, nebolo možné dospieť k inému záveru, než k
záveru o dôvodnosti odvolania žalobkyne a existencii predpokladu pre zrušenie rozsudku podľa § 389
ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP a vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil uplatnený nárok vo vzťahu k
tvrdenému bezdôvodnému obohateniu, neskúmal náležitosti spotrebiteľskej zmluvy v zmysle právnej

úpravy účinnej v čase jej vzniku, nehodnotil žalobkyňou navrhnutý dôkaz k začiatku vzniku subjektívnej
premlčacej doby a v nadväznosti na neskúmanie náležitostí spotrebiteľskej zmluvy aj nedôsledne
hodnotil dĺžku objektívnej premlčacej doby v zmysle zhodnotenia nepriameho úmyslu žalovaného prikoncipovaní spotrebiteľskej zmluvy a získaní nároku z nej, čo vykazuje znaky klamlivej obchodnej
praktiky vo vzťahu k žalobkyni ako k spotrebiteľke.

15. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať dôvodnosťou nároku
uplatneného žalobou, skúmať bude náležitosti zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalobkyňou a
žalovaným v kontexte s právnou úpravou daného záväzkového vzťahu, posúdi, či v zmluve bola alebo
nie uvedená RPMN, ak áno, či bola uvedená riadne, zaoberať sa bude relevantnosťou, v zmysle
zrozumiteľnosti a predvídateľnosti, kvantifikácie administratívneho poplatku v rámci celkových nákladov,

vyhodnotí tú okolnosť, aký dôsledok na posúdenie nároku uplatneného žalobou má to, že žalovaný
pôsobí na nebankovom trhu dlhodobo a vyhodnotí to, ako dlho pôsobil na bankovom trhu v čase pred
uzatvorením zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje je to, že povinnosťou súdu v konaní o
sporoch so slabšou stranou súd môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľom neboli navrhnuté,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Pri opätovnom rozhodnutí vo veci bude sa riadiť názorom
vyslovených odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP).

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne aj o trovách konania, vrátane nároku na
náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.