Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/256/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213215747
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213215747.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. A. Q., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V., T. X/X, 2. T. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., F. nám. 5, o zaplatenie 2.850,75

eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 2. júla 2015
č. k. 14C/73/2014-119 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, §

506, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1,
2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení od 01.
01. 2008, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a
vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaní v 1.
a 2. rade ako dlžníci uzavreli dňa 25. 10. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212311580. Na
základe tejto zmluvy bol žalovaným v. 1. a 2. rade poskytnutý úver vo výške 79.000 Sk (2.622,32 eura),

ktorý sa žalovaní zaviazali uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným
úrokom vo výške 10,80 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 38,01 eura v
období od 10. 11. 2006 do 10. 10. 2016 (v mesačných splátkach splatných vždy k 10. dňu v
mesiaci). Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaní čerpali úver v
sume 2.622,32 eura dňa 25. 10. 2006. Tento riadne a včas nesplácali, keď od 10. 10. 2009 už nebola
uhradená žiadna splátka úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 10. 10. 2016. Ku

dňu postúpenia pohľadávky, t.j. ku dňu 27. 09. 2012 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom
informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o splátkovom úvere v sume 3.771,10 eura, keď žalobca
sa podanou žalobou domáhal zaplatenia splátok splatných v období od 10. 08. 2010 do 10. 10. 2016.
Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaných, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere.
I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, predmetná zmluva je
súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, teda na

právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní bolo
potrebnézaoberaťsaiskutočnosťou,čižalobcaneuplatňujepremlčanýnárok,zisteniektorejskutočnosti
potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovaným ako spotrebiteľom, keď počnúc účinnosťou novely
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o

zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13. 06. 2014
povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň mal za to, že bolopotrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku
je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka.
Pokiaľ ide o aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah, súd prvej inštancie

bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom
poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté
právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté
právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie

poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo
s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. Konštatoval, že z
hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaných ako spotrebiteľov nepochybne výhodnejšia právna
úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu
oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie, podľa názoru súdu prvej inštancie, z ustanovenia

§ 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si
žalovaní ako spotrebitelia nemôžu zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavreli zmluvu
podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd prvej inštancie v prejednávanej

veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok
plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia
záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na
plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý

nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je
objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle
od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť
prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu

na začatie konania. V prejednávanej veci z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok mal súd prvej
inštancie preukázané, že posledná splátka úveru bola uhradená dňa 09. 10. 2009 vo výške 40,13 eura,
ktorú skutočnosť žalovaná v 2. rade potvrdila. Uviedol, že potom deň, kedy bol žalobca oprávnený
zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať
za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Sám

žalobca uviedol, že naposledy bola zo strany žalovaných uhradená splátka úveru dňa 09. 10. 2009.
Najneskôr od 11. 02. 2010 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10. 11.
2009) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch
rokov, ktorá márne uplynula dňa 10. 02. 2013. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto, keď konanie v
prejednávanej veci začalo dňa 22. 07. 2013 doručením návrhu na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej

doby na uplatnenie tohto nároku. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybňuje právo žalobcu
na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku žalobou na súde, avšak poznamenal, že žalobca nárok
na vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako troch rokoch odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po
prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd prvej inštancie bezpochyby
prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu

voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa
spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobný
návrh žalobcu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP uviedol, že hoci žalovaní v 1.
a 2. rade boli podľa výsledku konania plne úspešnými účastníkmi konania, súd im náhradu trov konania

nepriznal, keďže si túto neuplatnili.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym
posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu. Uviedol, že okresný súd pre posúdenie
plynutia premlčacej doby vychádzal z nepreukázaných údajov, a to z dátumu poslednej splátky

vykonanej žalovaným v prospech žalobcu. Žalobca nesúhlasil s týmto posúdením, nakoľko predmetný
údaj nemožno stotožňovať s ukončením zmluvy, resp. s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru.
Žalobca mal za to, že súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, vychádzal z nepreukázaných
tvrdení, resp. odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od skutočností, s ktorými nie je možnéspájať ukončenie zmluvy, príp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Podľa názoru žalobcu, súd svoje
odôvodnenie nezaložil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach. Poukázal na fakt, že právny
predchodca žalobcu - postupca neukončil záväzkovo-právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na

jednej strane a žalovaným na druhej strane, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva
nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobca ani nedisponuje dokladmi,
ktoré by ukončenie zmluvy preukázali. Zároveň mal za to, že výkladom ustanovení VOP možno
dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky aj žalobca boli oprávnení, nie však
povinní predčasne ukončiť záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok

aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva mesačná
periodicita splátok. Je teda nesporné, že zmluvné strany sa dohodli na plnení v splátkach, preto si
žalobca uplatnil nárok na úhradu neuhradených a nepremlčaných splátok. Uviedol, že k ukončeniu
zmluvy došlo až ku dňu 03. 11. 2012, kedy došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy zo strany žalobcu.
Poukázal na ustanovenie § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka a uviedol, že deň splatnosti jednotlivých
splátok bol uvedený v zmluve o úvere a ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh

a veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Toto dojednanie sa však viaže na oprávnenie
žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru. Veriteľ však môže toto svoje právo na zaplatenie
celého zvyšku dlhu uplatniť iba do zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ toto svoje právo
nevyužije a proti dlžníkovi neuplatní zaplatenie celého zvyšku dlhu, prestane dňom zročnosti najbližšie
nasledujúcej splátky plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Jednotlivé splátky sa opäť budú

premlčovať samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú zo splátok. Mal za to,
že dňom nesplnenia tejto splátky by nanovo začala plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Tvrdil,
že si nemohol uplatniť svoj nárok skôr, nakoľko by bol posúdený ako predčasne uplatnený a poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2008 sp. zn. 4Cdo/146/2008.
Zastal názor, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce

sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmetná
úverová zmluva bola uzavretá dňa 25. 10. 2006, pričom v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až 54 len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Pokiaľ
pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné

práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až
54 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008
sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na
viacerorozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,akoajrozhodnutíkrajskýchsúdov.Nesúhlasil
s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014, majúc

za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, 2 Ústavy
SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v
článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku
20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového

protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému
a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Tiež uviedol, že aplikácia ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa

na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako
jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánu
verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa, ako aj k porušeniu zásady ustanovenej
v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a

ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR, najmä, pokiaľ si v
konaníuplatnilsvojnárokžalobouzodňa22.07.2013austanovenie§5bZákonaoochranespotrebiteľa
nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie návrhu
žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Zároveň si voči žalovaným uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v konaní
pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho
konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 133,45 eura s DPH a režijného paušálu
k úkonu právnej služby vo výške 10,07 eura s DPH, spolu 143,52 eura s DPH (podanie odvolania).3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.
1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 389 ods. 2 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu sumu 2.850,75
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 105,88 eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 8,25

% ročne zo sumy 2.850,75 eura od 04. 11. 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok
odôvodnil tým, že žalovaní s právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 25.
10. 2006 uzavreli zmluvu č. 212311580. Na základe tejto zmluvy boli žalovaným poskytnuté peňažné
prostriedky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2012 žalobca nadobudol voči
žalovaným pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 3.771,10 eura. Žalobca si uplatnil
podanou žalobou pohľadávku len v časti dlžnej istiny vo výške 2.850,75 eura. Zároveň si uplatnil na

zaplatenie úrok z omeškania vo výške 105,88 eura a ročný úrok z omeškania 8,75 % z dlžnej sumy
istiny od 04. 11. 2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku
a trov právneho zastúpenia.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaní

uzatvorili dňa 25. 10. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212311580. Na základe tejto zmluvy bol
žalovaným v 1. a 2. rade poskytnutý úver vo výške 79.000 Sk (2.622,32 eura), ktorý sa žalovaní zaviazali
uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 10,80 % ročne
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.145 Sk (38,01 eura) v období od 10. 11. 2006 do 10.
10. 2016 (v mesačných splátkach splatných vždy k 10. dňu v mesiaci). Súd prvej inštancie

žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaní naposledy riadne uhradili
splátku úveru dňa 09. 10. 2009, preto mal za to, že najneskôr od 11. 02. 2010 (teda uplynutím troch
mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 10. 11. 2009) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie
dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 10. 02. 2013,
a keďže konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 22. 07. 2013, bolo to až po uplynutí premlčacej

doby na uplatnenie tohto nároku.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru <. aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo
4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval
to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie posudzovať
podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K namietaniu aplikácie ustanovenia § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva, že touto otázkou sa zaoberal už aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to,

že prvoinštančný súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom
ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod,
ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Odvolací súd, vychádzajúc
z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex
offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca v odvolaní, postupoval

správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie stotožňuje.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď predmetnú zmluvu posúdil ako absolútny obchod,
avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj

Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne

určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).